§ 17 zákona č. 595/2003 Z. z.: Všeobecné ustanovenia o zisťovaní základu dane

Toto ustanovenie obsahuje spoločnú úpravu na vymedzenie základu dane pre fyzické osoby a právnické osoby. Ak ide o fyzické osoby, vzťahuje sa len na príjmy dosiahnuté z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti a na príjmy z prenájmu. Základ dane je definovaný v § 2 písm. j), ako rozdiel medzi zdaniteľnými príjmami [t.j. príjmami (výnosmi), ktoré sú predmetom dane, okrem príjmov (výnosov) od dane oslobodených] a daňovými výdavkami [t.j. výdavkami (nákladmi) vynaloženými na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov], a to pri rešpektovaní ich vecnej a časovej súvislosti v zdaňovacom období. Zákon teda predpokladá vecnú a časovú súvislosť príjmov a výdavkov v zdaňovacom období, ktorá však vyplýva aj zo zákona o účtovníctve a príslušných smerníc používaných daňovníkom na zabezpečenie účtovania hospodárskeho výsledku, ktorý sa ďalej upravuje na účely zistenia základu podľa príslušných ustanovení zákona.
Pri vyčíslení základu dane sa vychádza z účtovníctva a hospodárskeho výsledku, ktorý je vyčíslený na základe príslušných smerníc k účtovej osnove, ktorý je ďalej upravovaný podľa jednotlivých ustanovení zákona.
V súlade s odsekom 3 sa do základu dane nezahŕňajú príjmy, ktorých zahrnutie by znamenalo v podstate priame alebo nepriame dvojité zdanenie a príjmy ktoré nie je účelné zdaniť (uznanie časti straty z prevádzky vlastného stravovacieho zariadenia a nezdanenie výnosu z odpísaného záväzku , ak dochádza k jeho plneniu novým dlžníkom).
V súlade s odsekom 4, súčasťou základu dane daňovníkov s neobmedzenou daňovou povinnosťou sú aj výnosy z dlhopisov vrátane štátnych dlhopisov a štátnych pokladničných poukážok. Na tieto výnosy nie je uplatnená ani daň vyberaná zrážkou ako preddavok, ale výnos je zahrnovaný do základu dane podľa účtovníctva.
Súčasťou základu dane zahraničných závislých osôb podľa odseku 5 je aj rozdiel, o ktorý sa ceny pri ich vzájomných obchodných vzťahoch, vrátane cien za poskytnuté služby, pôžičky a úvery, líšia od cien používaných medzi nezávislými osobami v porovnateľných obchodných vzťahoch, pričom táto odchýlka znížila základ dane. Obmedzenie možnosti zahrnutia úroku z úveru alebo pôžičky do daňových výdavkov maximálne do výšky 140 % diskontnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska platnej v čase uzavretia zmluvy bolo zo zákona vypustené ako v súčasnosti už neaktuálne. Daňovník pri stanovení obvyklej výšky úrokov použije bežné metódy transferového oceňovania, ako pri iných obchodných alebo finančných vzťahoch (§ 18). Podobne sa postupuje aj pri úprave základu dane tuzemských závislých osôb. Pri určení základu dane zahraničnej závislej osoby sa povoľuje zahrnúť aj pomernú časť nákladov vynaložených inou závislou osobou, ale len ak sú splnené zákonom ustanovené podmienky. Ide predovšetkým o náklady na služby vynaložené jedným podnikom pre účely ostatných podnikov v skupine, napr. manažérske služby, služby technického charakteru, a pod.
Zdaniteľné príjmy stálej prevádzkarne sa v súlade s odsekom 7 určujú zhodným spôsobom ako u rezidentných spoločností. Stále prevádzkarne zaregistrované do obchodného registra sú povinné viesť podvojné účtovníctvo, podľa slovenských účtovných predpisov. Pri určení rozsahu, v ktorom sú daňové výdavky odpočítateľné od zdaniteľných príjmov, predpokladá sa, že stála prevádzkareň je nezávislým podnikom, ktorý nezávisle obchoduje so svojím ústredím. Uvedené platí predovšetkým na vnútropodnikové prevody aktív. Ak ide o vnútropodnikové poskytovanie služieb, môže ústredie alebo stála prevádzkareň fakturovať skutočné náklady bez toho, aby sa zahrnula akákoľvek zisková prirážka. Podľa vnútroštátnych predpisov možno nerezidenta, ktorý vykonáva činnosť na území Slovenskej republiky zdaňovať iba z tých príjmov (ziskov), ktoré je možné pripočítať tejto stálej prevádzkarni. Ide o zisky, ktoré by sa od tejto stálej prevádzkarne mohli očakávať, táto bola samostatným podnikom zaoberajúcim sa rovnakými alebo podobnými činnosťami za rovnakých alebo podobných podmienok a keby úplne nezávisle obchodovala s podnikom, ktorého je stálou prevádzkarňou. Zisky stálej prevádzkarne sa spravidla stanovujú priamou metódou, ktorá umožňuje príjmy stálej prevádzkarne znížiť o náklady vynaložené na účely stálej prevádzkarne, vrátane nákladov na vedenie a všeobecných správnych nákladov (napr. plánovanie, kontrola, finančné, účtovnícke, audítorské alebo právne poradenstvo), bez ohľadu na to, kde boli vynaložené. V niektorých prípadoch možno zisky stálej prevádzkarne určiť použitím nepriamych metód a to rozdelením úhrnných ziskov celého podniku jednotlivým jeho častiam, a to použitím primeraného vzorca alebo na základe obvyklých kritérií. Aj v tomto prípade musí byť postup delenia v súlade s princípom nezávislého vzťahu (t.j. ako by k deleniu ziskov dochádzalo medzi nezávislými stranami).
V odsekoch 8 a 9 je ustanovený postup úpravy základu dane fyzickej osoby, ktorá skončila podnikanie alebo inú samostatnú zárobkovú činnosť alebo prenájom a postup úpravy právnickej osoby pri skončení podnikania. Ustanovený postup rešpektuje spôsob účtovania, resp. spôsob vedenia evidencie príjmov a výdavkov u fyzickej osoby.
V nadväznosti na povinnosť úpravy základu dane u fyzickej osoby, ktorá skončila podnikanie, inú samostatnú zárobkovú činnosť alebo prenájom, sa definuje, v ktorých prípadoch sa uvedená úprava základu dane vykoná. Okrem zániku oprávnenia, osvedčenia alebo iného rozhodnutia na výkon príslušnej činnosti sa za skončenie uvádzaných činností považuje aj prípad, ak napr. daňovník v jednom roku preruší alebo pozastaví podnikanie a túto činnosť neobnoví do lehoty na podanie priznania za toto obdobie. Uvedený postup však nemožno aplikovať na všetky prípady „nezačatia“ podnikania do lehoty na podanie daňového priznania. Ak daňovník vykonáva činnosť, ktorá má sezónny charakter, prerušenie tejto činnosti nemusí vždy znamenať aj skončenie podnikania.
Z odseku 10 vyplýva spôsob úpravy základu dane v dôsledku zmeny spôsobu uplatňovania výdavkov fyzických osôb. Podľa tohto ustanovenia je daňovník povinný vykonať úpravu základu dane v tých prípadoch, kedy mení spôsob uplatňovania výdavkov, pričom táto úprava sa vykoná podľa odseku 8 a vzťahuje sa na základ dane roku, ktorý predchádza tejto zmene. Zámerom tohto ustanovenia je zabrániť tomu, aby tie isté výdavky v dôsledku zmeny spôsobu ich uplatňovania ovplyvnili základ dane v dvoch zdaňovacích obdobiach.
Odsek 11 upravuje vyčíslenie základu dane pri predaji podniku, kedy súčasťou predaného majetku sú aktíva a k nim prislúchajúce pasíva.
V súlade s odsekom 12, súčasťou základu dane daňovníka s príjmami podľa § 6, ktorý neúčtuje v sústave podvojného účtovníctva, nie sú poskytnuté alebo prijaté preddavky, kým nie je splnená dodávka tovaru, služby alebo iného plnenia, na úhradu ktorých boli tieto preddavky prijaté alebo poskytnuté. Týmto ustanovením sa zamedzuje daňovým únikom najmä ak ide o poskytnutie alebo prijatie preddavku medzi subjektami, ktoré uplatňujú rozdielny spôsob účtovania.
Ustanovenie odseku 13 rieši spôsob a úpravu základu dane pri zrušení daňovníka bez likvidácie. Rovnaký postup úpravy základu dane sa uplatní aj v prípade, ak súčasťou splynutia, zlúčenia a rozdelenia je aj majetok spoločnosti so sídlom v členských štátoch EÚ.
Odsek 14 ustanovuje postup pre daňovníka s neobmedzenou daňovou povinnosťou, pri zahrnutí základu dane jeho stálej prevádzkarne umiestnenej v zahraničí do celosvetového základu dane.
Odsek 15 upravuje všeobecný princíp vplyvu rozpustenia opravných položiek, rezerv a zostatkov ostatných účtov nákladov, ktoré podľa platného účtovníctva od 1. januára 2003 nie je účtované do výnosov, ale na nerozdelený zisk minulých rokov, na základ dane z príjmov tak, aby rozpustenie týchto položiek bolo zdanené.
Odsek 16 určuje spôsob vyčíslenia základu dane pri predaji majetku, ak tento majetok bol v evidencii daňovníka nezaloženého alebo nezriadeného na podnikanie.
Odseky 17 a 19 určujú odchýlku vyčíslenia základu dane od účtovného hospodárskeho výsledku pri oceňovaní majetku vykonávaného podľa účtovných predpisov.
Ustanovenie odseku 20 určuje prípady, kedy je daň z pridanej hodnoty súčasťou základu dane z príjmov.
Podľa odseku 21 sa zmluvné pokuty, poplatky a úroky z omeškania zahrnú do základu dane u príjemcu až po skutočnej úhrade príjmu, u platiteľa až po ich zaplatení, a to aj u daňovníkov, ktorí účtujú v sústave podvojné účtovníctva.
Odseky 22 a 23 upravujú základ dane v nadväznosti na prípady vzniku nepeňažného príjmu.

Ustanovenie § 17 ods. 3 písm. g) umožňuje nezahrnúť do základu dane príjem prislúchajúci k výdavku, ktorý nebol uznaný za daňový výdavok (t.j. ide o obdobu príjmu oslobodeného od dane). Napríklad pri postúpení pohľadávky podľa § 19 ods. 3 písm. h) sa hodnota pohľadávky uzná pri jej postúpení v daňových výdavkoch do výšky príjmu z prijatej úhrady, plynúcej z jej postúpenia; v prípade nižšej úhrady nebude sa môcť použiť § 17 ods. 3 písm. g) na zníženie príjmu (výnosu), za ktorý bola postúpená pohľadávka.

Ustanovenie sa legislatívne spresňuje vo väzbe na zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácií a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý s účinnosťou od 1. januára 2006 zrušil zákon č. 328/1991 Zb. v znení neskorších predpisov.

Ustanovenie § 17 ods. 16 vymedzuje spôsob zistenia a úpravy základu dane pri predaji majetku daňovníkom nezaloženým alebo nezriadeným na podnikanie.

§ 2 písm. c), i), m), § 9 ods. 5, § 17 ods. 1 písm. a), ods. 8 písm. a), ods. 12, § 19 ods. 3 písm. h), § 22 ods. 1, 4, 11, 12, § 24 ods. 1, § 26 ods. 9, § 17 ods. 3 písm. h) a ods. 11:
Ide o úpravu zákona vo väzbe na doplnenie § 6 zákona o odseky 14 a 15. Týmito ustanoveniami sa zavádza vedenie daňovej evidencie pre daňovníkov, ktorí nie sú účtovnými jednotkami, ale budú uplatňovať preukázateľné daňové výdavky. Toto zvýhodnenie (v ktorom sa neukladá povinnosť vedenia účtovníctva) sa zavádza pre daňovníkov s príjmami najviac 170 000 eur (cca 5 mil. Sk). Zároveň sa upravuje postup tohto daňovníka pri skončení podnikania alebo inej samostatnej zárobkovej činnosti a postup pri odpise a postúpení pohľadávky.

Na rozdiel od súčasne platného stavu, aj novo vzniknutý daňovník môže za zdaňovacie obdobie, v ktorom vznikol, uplatniť postup o nezahrnovaní kurzových rozdielov vznikajúcich v účtovníctve do základu dane, ak doručí oznámenie správcovi dane v lehote najneskôr do konca mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom daňovník vznikol. Umožňuje sa, aby aj právny nástupca daňovníka zaniknutého zrušením bez likvidácie mohol za ustanovených podmienok pokračovať v postupe o nezahrnovaní kurzových rozdielov vznikajúcich v účtovníctve do základu dane.

Daňovník je povinný upraviť základ dane o sumu záväzkov po 36 mesiacoch od ich splatnosti, ak ide o záväzky, ktoré znížili základ dane. Rovnako je povinný zvýšiť základ dane o sumu takých záväzkov, ktoré boli zaúčtované ako zníženie výnosov (príjmom), ak ide napr. o poskytnuté bonusy, skontá, zľavy z kúpnej ceny.

Na základe tejto úpravy, ak daňovník v predchádzajúcich zdaňovacích obdobiach nesprávne vykázal vyšší základ dane a odviedol vyššiu daň, nebude následná úprava výsledku hospodárenia ovplyvňovať výšku základu dane a daňovej povinnosti. Uvedené sa použije na tie prípady, ak daňovník v príslušnom zdaňovacom období zahrnul do základu dane vyššie výnosy (príjmy) ako mu vyplýva z príslušných postupov účtovania alebo v príslušnom zdaňovacom období zahrnie nižšie náklady (výdavky) ako mu vyplýva z príslušných postupov účtovania. Takýto postup bude považovaný za postup v súlade s týmto ustanovením a nepoužije sa úprava podaním dodatočného daňového priznania podľa odseku 15. Vzhľadom na to, že takýto postup je v súlade so zákonom, predchádza sa tým možnému sankcionovaniu zo strany správcu dane v prípade, ak došlo k skoršej úhrade vyššej daňovej povinnosti zo strany daňovníka. Uvedené sa nepoužije na situácie, kedy daňovník v príslušnom zdaňovacom období vykáže nižší základ dane a nižšiu daň a to či už z dôvodu chybného účtovania nižších výnosov alebo skoršieho zahrnutia účtovného nákladu do výsledku hospodárenia (základu dane), kedy sa použije postup uvedený v § 17 ods.15 zákona.

Dôvodom zmeny je rôzny výklad pojmu vzájomný obchodný vzťah, ktorý nemá zákonnú definíciu a u odbornej verejnosti vznikali nejasnosti, čo sa presne pod týmto pojmom rozumie a rovnako nebola opora pre tento pojem ani v medzinárodných dokumentoch. Na rozdiel od toho pojem kontrolovaná transakcia (controlled transaction) je používaný pri definovaní obdobných vzťahov medzi závislými osobami v Smernici OECD o transferovom oceňovaní pre nadnárodné spoločnosti a správu daní.
Doplnenie slova „podmienky“ je odôvodnené situáciou, kedy na základ dane má vplyv nielen cena, ale aj podmienky pri kontrolovaných transakciách, ktoré by sa použili v transakciách medzi nezávislými osobami.
V prvej vete sa tiež upravuje podmieňovací spôsob z dôvodu, že reálne podmienky sa neporovnávajú s reálnymi podmienkami, ale s fiktívnymi podmienkami, ktoré zodpovedajú princípu nezávislého vzťahu.
Zmena v poslednej vete § 17 ods. 5 súvisí s posudzovaním toho, čo je pri určovaní základu dane závislej osoby možné zahrnúť do výdavkov a okrem služieb existujú aj iné transakcie, ktoré preukázateľne súvisia s činnosťou závislej osoby a rovnako by sa na takéto transakcie uplatňovalo pravidlo stanovené v tomto odseku aj s obmedzeniami upravenými v písmenách a) až d).

Pokiaľ si daňovník sám upraví základ dane podľa § 17 ods. 5, iná závislá osoba (rezident SR) môže vykonať korešpondujúcu úpravu základu dane (zníženie) bez povinnosti podania žiadosti správcovi dane o povolenie tejto úpravy. Ak daňovník uplatňujúci úľavu na dani podľa § 30a alebo § 30b zníži základ dane podaním dodatočného daňového priznania podľa § 30a ods. 8 alebo § 30b ods. 8, je iná závislá osoba (rezident SR) povinná vykonať úpravu zvyšujúcu základ dane podľa § 17 ods. 5. Rovnako, ak iná závislá osoba primárne vykoná úpravu základu dane podľa § 17 ods. 5, je daňovník uplatňujúci úľavu na dani podľa § 30a alebo § 30b povinný znížiť základ dane pre kontrolované transakcie. Zároveň sa ukladá povinnosť oznámiť správcovi dane vykonanie úpravy základu dane medzi závislými osobami, ktorá má za následok zníženie základu dane.

Ide o úpravu v súvislosti s odsúhlasovaním použitia konkrétnej metódy určenia základu dane pre stále prevádzkarne a úplné zjednotenie tohto postupu s § 18 ods. 4 a ods. 5.

Navrhovaná úprava je vykonaná na základe podnetov z aplikačnej praxe s cieľom zvýšiť právnu istotu daňovníka. Zmenou dochádza k jednoznačnému vymedzeniu a spresneniu, že podmienka uznania výdavkov po zaplatení sa aplikuje aj na odplaty za poskytnutie práva na použitie alebo za použitie predmetu priemyselného vlastníctva, počítačových programov (softvér), návrhov alebo modelov, plánov, výrobno-technických a iných hospodársky využiteľných poznatkov (know how) a odplaty za poskytnutie práva na použitie alebo za použitie autorského práva alebo práva príbuzného autorskému právu. Uvedeným spôsobom sa posudzovalo uplatnenie týchto odplát aj do účinnosti tohto zákona.

Navrhovaná úprava nadväzuje na zmenu zákona o správnych poplatkoch, podľa ktorého zápis držiteľa úplne nového vozidla, ktoré ešte nikdy nebolo evidované v evidencii vozidiel bude podliehať správnemu poplatku vo výške 33 eur, pričom za držiteľa motorového vozidla sa považuje výrobca vozidiel, zástupca výrobcu alebo autorizovaný predajca vozidiel, ktorý má na účely predaja vozidiel konečným zákazníkom uzatvorenú zmluvu s výrobcom alebo zástupcom výrobcu vozidiel. Predpokladá sa, že výrobca alebo predajca vozidiel si takto zaevidované vozidlo ponechá len na predvádzacie alebo skúšobné účely do času, kým ho nepredá zákazníkovi. V prípade, že držiteľ motorového vozidla neprevedie držbu tohto motorového vozidla na inú osobu do jedného roka vrátane od zápisu tohto motorového vozidla do evidencie vozidiel a zároveň do 15 dní po tomto termíne neuhradí plnú hodnotu registračného poplatku [položka 65 písm. a) VI. časti sadzobníka správnych poplatkov k zákonu o správnych poplatkov], akú by výrobca alebo predajca v pozícií držiteľa motorového vozidla zaplatil v čase, keď došlo k prvej evidencii vozidla, je povinný zvýšiť základ dane o výšku daňových odpisov, nákladov na prevádzku (napr. PHL), prípadné technické zhodnotenie alebo opravy tohto motorového vozidla. Ak dôjde k úhrade plnej hodnoty registračného poplatku v zdaňovacom období, v ktorom uplynula lehota 15 dní po uplynutí jedného roka od zápisu motorového vozidla do evidencie vozidiel ale zároveň došlo k úhrade tohto registračného poplatku po tejto lehote 15 dní, je držiteľ povinný zvýšiť základ dane o daňové výdavky súvisiace s obstaraním, prevádzkou, technickým zhodnotením, opravou údržbou tohto motorového vozidla, uplatnené do základu dane v zdaňovacom období, v ktorom došlo k zápisu vozidla do evidencie vozidiel. Ak nedôjde k úhrade plnej hodnoty registračného poplatku v zdaňovacom období, v ktorom uplynie lehota na úhradu tohto registračného poplatku, je držiteľ vozidla povinný zvyšovať si základ dane v jednotlivých zdaňovacích obdobiach a to až do zdaňovacieho obdobia, ktoré predchádza zdaňovaciemu obdobiu, v ktorom dôjde k úhrade registračného poplatku v plnej hodnote. Zákon neumožňuje prerušiť daňové odpisovanie u motorového vozidla držiteľa, a to až do zdaňovacieho obdobia, ktoré predchádza zdaňovaciemu obdobiu, v ktorom dôjde k úhrade registračného poplatku v plnej hodnote.

V nadväznosti na úpravu kapitálových fondov z príspevkov v § 217a Obchodného zákonníka sa upravuje aj daňový dopad kapitálového fondu na základ dane z príjmov. Obchodný zákonník všeobecne definuje tvorbu kapitálového fondu, ako aj možnosť jeho prerozdelenia. Priamo v § 217a sa uvádza, že splatené príspevky spoločníkov (akcionárov) je možné použiť na prerozdelenie medzi spoločníkov (akcionárov) po splnení zákonom stanovených podmienok. Ak dôjde k prerozdeleniu kapitálového fondu medzi spoločníkov (akcionárov) vyplatený príjem bude považovaný za zdaniteľný príjem daňovníka. Ak tieto vlastné zdroje budú prerozdelené aj spoločníkom (akcionárom), ktorí príspevky do kapitálových fondov nerealizovali, zákon ustanovuje, že daňový výdavok vo forme splateného príspevku si môže uplatniť iba ten akcionár (spoločník), ktorý príspevok aj splatil. Výdavok si však bude môcť uplatniť iba do výšky dosiahnutého príjmu. Zostávajúcu časť v daňových výdavkoch neuplatneného príspevku si môže daňovník uplatniť v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach za predpokladu, že mu bude vyplatený takýto príjem, resp. pri predaji akcií alebo obchodného podielu. U daňovníka účtujúceho v sústave podvojného účtovníctva sa úprava základu dane posudzuje v súlade s účtovníctvom, keď súčasťou základu dane bude len suma výnosu z prerozdelenia kapitálového fondu, ktorá prevyšuje splatené príspevky daňovníka. U daňovníka, ktorý nadobudol obchodný podiel alebo akcie kúpou, ale príspevok do kapitálových fondov nesplatil, je prerozdelenie kapitálových fondov zdaniteľným príjmom bez možnosti uplatnenia daňového výdavku. Ak dôjde k predaju obchodného podielu alebo akcií, súčasťou predaja sú aj splatené príspevky do kapitálových fondov, ktoré akcionár (spoločník) realizoval a možno si ich uplatniť ako daňový výdavok podľa § 8 ods. 7, resp. podľa § 25a zákona o dani z príjmov. Z dôvodu právnej istoty sa dopĺňa, že tvorba kapitálových fondov nie je daňovým výdavkom podľa § 21 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov. V bode 7 (§ 8 ods. 7) sa v záujme neutrality určovania základu dane upresňuje, aké výdavky pri príjmoch podľa § 8 ods. 1 možno považovať za výdavky.

Ide o zmenu súvisiacu s vnútorným presunom kompetencií v rámci finančnej správy.

Ide o legislatívno-technickú zmenu, a to o zosúladenie odkazu na postup pri žiadostiach o odsúhlasenie použitia konkrétnej metódy určenia základu dane stálej prevádzkarne s ustanoveniami v § 18, ktoré upravujú žiadosti o vydanie rozhodnutia o odsúhlasení použitia metódy a spôsobu určenia ceny.

V § 41 odseku 12 sa upravuje situácia, kedy pri zmene sídla alebo miesta skutočného vedenia nezostáva spoločnosti na území SR stála prevádzkareň. Zdaňovacie obdobie daňovníka sa v tomto prípade končí dňom predchádzajúcim dňu, ku ktorému došlo k zmene sídla (zápis zmeny do Obchodného registra v SR) alebo ak tu spoločnosť mala iba miesto skutočného vedenia, ku dňu skutočnej zmeny miesta, kde sa tvoria a prijímajú zásadné riadiace a obchodné rozhodnutia pre spoločnosť alebo družstvo ako celok s primeranými vecnými ale najmä personálnymi podmienkami pre takúto činnosť a nevznikne jej tu stála prevádzkareň. Vzhľadom na to, že na území SR nezostáva stála prevádzkareň a všetok majetok je presunutý mimo územia SR, je daňovník povinný na presunutý majetok uplatniť postup podľa § 17f – zdaňovanie pri odchode.
V § 41 odseku 13 sa upravuje situácia, kedy pri zmene sídla alebo miesta skutočného vedenia zostáva spoločnosti na území SR stála prevádzkareň. Zdaňovacie obdobie daňovníka sa v tomto prípade končí posledným dňom zdaňovacieho obdobia, ktoré mal daňovník pred zmenou sídla alebo miesta skutočného vedenia (t. j. posledný deň kalendárneho alebo hospodárskeho roku, ktorý bol zdaňovacím obdobím daňovníka pred zmenou). Daňovník za toto zdaňovacie obdobie podá jedno daňové priznanie, v ktorom uvedie všetky príjmy, ktoré v zdaňovacom období dosiahol: celosvetové príjmy, ktoré dosiahol do dňa zmeny a príjmy zo zdroja na území SR, ktoré dosiahol po zmene. Na všetok majetok, ktorý bol presunutý mimo územia SR, je daňovník povinný uplatniť postup podľa § 17f – zdaňovanie pri odchode. V § 17 ods. 26 sa spresňuje, že v tomto prípade daňovník pokračuje v tvorbe rezerv, opravných položiek a v odpisovaní majetku, ktorý zostáva súčasťou stálej prevádzkarne. Rovnako môže pokračovať aj v odpočítavaní daňovej straty podľa § 30, ak sa vzťahuje k majetku a záväzkom tejto stálej prevádzkarne.

Navrhuje sa, aby sa pri uplatňovaní oslobodenia podľa § 13a alebo § 13b vylučovali zo základu dane výdavky (náklady) vynaložené na príjmy (výnosy) podľa § 13a alebo § 13b, a to v rovnakom pomere, v akom sa tieto príjmy (výnosy) oslobodzujú od dane. Jedná sa o všetky náklady vynaložené na tieto oslobodzované príjmy (výnosy), a v rámci nich napr. o náklady marketingového a reklamného charakteru, nákladov na sprostredkovanie predaja a atď. V § 17 ods. 40 sa navrhuje osobitne uviesť pravidlo uplatňované, resp. uvedené v § 21 ods. 1 písm. j) zákona, t. j. že daňovým výdavkom nie sú výdavky (náklady) vynaložené na príjmy nezahŕňané do základu dane.

Úprava sa vykonáva z dôvodu jasného a jednoznačného špecifikovania požadovaných údajov v § 17 ods. 6 zákona o dani z príjmov.

Navrhovanou úpravou sa upravuje rozsah výdavkov, ako aj ich výška, ktoré sú považované za daňový výdavok až po zaplatení. Ustanovenie sa spresňuje v tom význame, že podmienka zaplatenia sa nedotýka tých výdavkov (nákladov), ktoré sa stávajú súčasťou obstarávacej ceny majetku resp. súčasťou vlastných nákladov napr. v prípade zásob. Tieto neuhradené výdavky (náklady) podliehajú ustanoveniu § 17 ods. 27 zákona. Pri výdavkoch (nákladoch) je potrebné skúmať, či ide o výdavky (náklady) na ktoré sa uplatňuje § 17 ods. 19, alebo výdavky (náklady), na ktoré sa uplatní postup podľa § 17 ods. 27 a § 17 ods. 32. U výdavkov vymedzených v § 17 ods. 19 ustanovení sa bude sledovať už iba podmienka zaplatenia (vypustenie dodatočných limitácií).
V písmene c) sa vypúšťa možnosť zahrnutia príjmov (výnosov) z marketingových a iných štúdií a prieskumov trhu u veriteľa až po prijatí úhrady. Uvedené príjmy (výnosy) budú súčasťou základu dane v súlade s účtovníctvom. Ustanovenie § 17 ods. 19 sa tak bude vzťahovať iba na výdavky po zaplatení u dlžníka.
Z písmena d) sa vypúšťa 20 % limitácia odplát (provízií) za sprostredkovanie na výdavky (náklady), ktoré boli zaevidované v evidencii podľa § 6 ods. 11 alebo boli zaúčtované v zdaňovacom období, ktoré sa začína po 31.12.2019. V písmene f) sa rozsah výdavkov (nákladov) po zaplatení rozširuje aj o služby týkajúce sa vedenia firiem a poradenské služby podľa kódu 70.1. a 70.22 Klasifikácie produktov podľa činností. Od 1. januára 2019 už nebude daňovník musieť sledovať podmienku zaplatenia pri výdavkoch (nákladoch) na získanie noriem a certifikátov, ani ich postupne zahrňovať do výdavkov podľa doby ich platnosti. Uvedené sa vzťahuje na výdavky (náklady) na získanie noriem a certifikátov zaúčtované po 31. decembri 2019, v prípade kalendárneho roka. Na výdavky (náklady) na získanie noriem a certifikátov, ktoré boli zaúčtované do účinnosti nového zákona sa naďalej uplatňuje podmienka zaplatenia aj časové zahrňovanie výdavkov (nákladov). Podľa nového znenia písmena g) sa za daňový výdavok po zaplatení budú považovať zmluvné pokuty, poplatky z omeškania, úroky z omeškania, paušálne náhrady nákladov spojené s uplatnením pohľadávky u dlžníka ako aj odstupné u oprávnenej osoby podľa § 355 Obchodného zákonníka. Zároveň sa dopĺňa poznámka pod čiarou k odkazu 79ba) odkazujúca sa na odstupné podľa § 355 Obchodného zákonníka. Zmluvné pokuty, poplatky z omeškania, úroky z omeškania, paušálne náhrady nákladov spojené s uplatnením pohľadávky u dlžníka, ktoré boli zaúčtované do 31. decembra 2019, budú naďalej považované za nedaňový výdavok podľa § 21 ods. 2 písm. m), aj keď budú uhradené po 31. decembri 2019 (ak ide o daňovníka, ktorého zdaňovacím obdobím je kalendárny rok).

Podľa zákona o dani z príjmov je možné až na vymedzené výnimky (napr. istinu z nesplateného úveru u bánk a u daňovníka, ktorý vykonáva obchodnú činnosť spočívajúcu v poskytovaní spotrebiteľských úverov) tvoriť daňovo uznanú opravnú položku iba k pohľadávke, ktorá bola zahrnutá do zdaniteľných príjmov a zároveň bola táto pohľadávka nepremlčaná. Od nepremlčanosti pohľadávky sa zároveň odvíja aj možnosť uplatnenia daňového výdavku pri odpise alebo postúpení pohľadávky. Vzhľadom na praktické problémy pri uplatnení daňového výdavku pri odpise pohľadávky resp. pri tvorbe opravnej položky k pohľadávke sa navrhuje posudzovať nepremlčanosť nie ku dňu tvorby opravnej položky, alebo ku dňu odpisu alebo postúpenia pohľadávky, ale k poslednému dňu zdaňovacieho obdobia, v ktorom dochádza k tvorbe opravnej položky, postúpeniu pohľadávky alebo odpisu pohľadávky. Pohľadávka sa v tomto prípade považuje za nepremlčanú, ak v príslušnom zdaňovacom období bola pohľadávka aspoň 1 kalendárny deň nepremlčaná.
Príklad
Daňovník, ktorého zdaňovacím obdobím je kalendárny rok, zaúčtuje 31.12.2020 opravnú položku k pohľadávke zahrnutej do zdaniteľných príjmov vo výške 100 % menovitej hodnoty pohľadávky. Od splatnosti pohľadávky uplynulo viac ako 1 080 dní, avšak pohľadávka je podľa Občianskeho zákonníka od 1.10.2020 premlčaná. Podľa § 20 ods. 3 zákona o dani z príjmov sa však doplneným znením ustanovuje, že za dané zdaňovacie obdobie sa pohľadávka považuje stále za nepremlčanú, nakoľko bola splnená podmienka, t. j. pohľadávka bola aspoň 1 kalendárny deň v zdaňovacom období nepremlčaná. Opravná položka k pohľadávke zaúčtovaná 31.12.2020, kedy je pohľadávka podľa Občianskeho zákonníka už premlčaná, je stále podľa zákona o dani z príjmov považovaná za daňový výdavok.
V § 17 ods. 28 zákona o dani z príjmov sa zároveň spresňuje výška daňového výdavku pri odpise resp. postúpení pohľadávky, ku ktorej mal daňovník zaúčtovanú opravnú položku, avšak neuplatnil si ju do daňových výdavkov v čase, keď pohľadávka bola nepremlčaná. Ak daňovník odpisuje takúto pohľadávku alebo ju postupuje až v čase, kedy je pohľadávka aj podľa zákona o dani z príjmov premlčaná, potom si môže uplatniť za daňový výdavok sumu najviac do výšky takej opravnej položky, ktorú mal zaúčtovanú a zároveň uplatnenú v daňových výdavkoch v čase, keď pohľadávka ešte nebola premlčaná.
Príklad
Daňovník, ktorého zdaňovacím obdobím je kalendárny rok, si zaúčtoval v roku 2017 opravnú položku vo výške 100 % menovitej hodnoty pohľadávky. V roku 2019 bola pohľadávka viac ako 1080 dní po lehote splatnosti, avšak daňovník si uplatnil daňový výdavok iba vo výške 20 % opravnej položky k pohľadávke. V roku 2020, v ktorom pohľadávka nebola ani jeden kalendárny deň nepremlčaná sa rozhodol pohľadávku odpísať. Podľa § 17 ods. 28 písm. b) daňovník zvýši základ dane o sumu daňovo uznanej opravnej položky, ktorú si uplatnil za daňový výdavok podľa § 20, t.j. o 20 % menovitej hodnoty pohľadávky. Základ si môže znížiť o sumu opravnej položky, ktorú by si mohol uplatniť v čase odpisu pohľadávky. Keďže v čase odpisu je pohľadávka už premlčaná (celé zdaňovacie obdobie), nemôže si k nej uplatniť daňový výdavok vo výške 100 % menovitej hodnoty pohľadávky. Zákon o dani z príjmov mu však umožňuje uplatniť si výdavok najviac do výšky, v akej si uplatnil opravnú položku za daňový výdavok v čase, keď ešte nebola pohľadávka premlčaná. Keďže si zo zaúčtovanej opravnej položky 100 % uplatnil za daňový výdavok v čase nepremlčanosti pohľadávky iba 20 % jej menovitej hodnoty, môže si základ dane zníži iba o sumu týchto 20 % menovitej hodnoty pohľadávky.

Ustanovenie § 26 ods. 13 umožňuje uplatniť u daňovníka, ktorý je mikrodaňovníkom pri majetku zaradenom v odpisových skupinách 0 až 4 (hnuteľný majetok) s výnimkou osobných automobilov, ktorých vstupná cena je 48 000 a viac, daňové odpisy najdlhšie počas doby odpisovania stanovenej pre príslušnú odpisovú skupinu, do ktorej je majetok zaradený. To znamená, že mikrodaňovník má možnosť uplatniť si daňové odpisy najviac počas počtu zdaňovacích období, ktoré zodpovedajú dobe odpisovania stanovenej pre príslušnú odpisovú skupinu, pričom výška daňového odpisu je v tomto prípade na dobrovoľnom rozhodnutí mikrodaňovníka. Navrhovaný spôsob daňových odpisov umožňuje uplatnenie vstupnej ceny, resp. vstupnej ceny zvýšenej o technické zhodnotenie majetku aj v jednom zdaňovacom období, pričom daňovník je povinný aplikovať ostatné ustanovenia týkajúce sa uplatňovania daňových výdavkov hmotného majetku ako je napr. ustanovenie § 24 ods. 5, § 19 ods. 3 písm. b), . Zákon o dani z príjmov v § 22 ods. 9 jednoznačne stanovuje, že mikrodaňovník, ktorý bude uplatňovať zvýhodnený spôsob odpisovania stanovený v § 26 ods. 13, nemôže uplatniť ustanovenie o prerušení odpisovania. Navrhovaný spôsob odpisovania je možné použiť na hmotný majetok, ktorý je zaradený do užívania alebo u fyzickej osoby zaradený do obchodného majetku v zdaňovacom období, v ktorom je daňovník považovaný za mikrodaňovníka a uplatňuje uvedený spôsob daňových odpisov aj v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach bez ohľadu na skutočnosť, či v týchto zdaňovacích obdobiach má alebo nemá status mikrodaňovníka. V prípade vyradenia majetku pred uplynutím doby odpisovania alebo predlženej doby odpisovania, je daňovník povinný zvýšiť základ dane o kladný rozdiel medzi sumou už uplatnených odpisov do daňových výdavkov a sumou odpisov, ktoré by boli vyčíslené podľa § 27 alebo § 28 (v prípade majetku zaradeného do odpisovej skupiny 2 alebo 3) a má možnosť uplatniť si daňovú zostatkovú cenu podľa § 25 ods. 3 zákona o dani z príjmov.

Ustanovenie § 17 ods. 32 zákona o dani z príjmov upravuje situáciu, kedy dochádza k zníženiu základu dane, ak daňovník zvyšoval základ dane o neuhradené záväzky podľa § 17 ods. 27.
V písmene a) sa spresňuje, že za úhradu záväzku sa nepovažuje nahradenie pôvodného záväzku novým zmenkovým záväzkom.
V písmene b) sa spresňuje, že pri odpise záväzku pri jeho zániku alebo premlčaní zaúčtovaný do výnosov sa základ dane zníži v závislosti od toho, či daňovník zvyšoval základ dane podľa § 17 ods. 27.
V písmene c) sa ustanovuje, že v prípade tzv. novácie záväzku podľa § 570 až 574 Občianskeho zákonníka, kedy dochádza aj k zmene výšky záväzku sa o rozdiel medzi pôvodnou výškou záväzku a novou výšku záväzku môže znížiť základ dane, avšak súčasne musí byť splnená podmienka podľa § 17 ods. 27 na novú výšku záväzku, nakoľko splatnosť pôvodného záväzku sa novým záväzkom na daňové účely nemení.
Pôvodné písmeno c) sa označuje ako písmeno d) a obsahuje úpravu základu dane pri vyhlásení konkurzu alebo pri potvrdení reštrukturalizačného plánu súdom.

V zákone o dani z príjmov sa spresňuje, že súčasťou základu dane je aj precenenie cenných papierov určených na obchodovanie na reálnu hodnotu účtované ako náklad alebo výnos prostredníctvom účtov 564 resp. 664, alebo 566 resp. 666 postupov účtovania.

Úprava sa vykonáva z dôvodu jasného a jednoznačného špecifikovania požadovaných údajov v § 17 ods. 6 zákona o dani z príjmov.

Navrhovanou úpravou sa upravuje rozsah výdavkov, ako aj ich výška, ktoré sú považované za daňový výdavok až po zaplatení. Ustanovenie sa spresňuje v tom význame, že podmienka zaplatenia sa nedotýka tých výdavkov (nákladov), ktoré sa stávajú súčasťou obstarávacej ceny majetku resp. súčasťou vlastných nákladov napr. v prípade zásob. Tieto neuhradené výdavky (náklady) podliehajú ustanoveniu § 17 ods. 27 zákona. Pri výdavkoch (nákladoch) je potrebné skúmať, či ide o výdavky (náklady) na ktoré sa uplatňuje § 17 ods. 19, alebo výdavky (náklady), na ktoré sa uplatní postup podľa § 17 ods. 27 a § 17 ods. 32. U výdavkov vymedzených v § 17 ods. 19 ustanovení sa bude sledovať už iba podmienka zaplatenia (vypustenie dodatočných limitácií).
V písmene c) sa vypúšťa možnosť zahrnutia príjmov (výnosov) z marketingových a iných štúdií a prieskumov trhu u veriteľa až po prijatí úhrady. Uvedené príjmy (výnosy) budú súčasťou základu dane v súlade s účtovníctvom. Ustanovenie § 17 ods. 19 sa tak bude vzťahovať iba na výdavky po zaplatení u dlžníka.
Z písmena d) sa vypúšťa 20 % limitácia odplát (provízií) za sprostredkovanie na výdavky (náklady), ktoré boli zaevidované v evidencii podľa § 6 ods. 11 alebo boli zaúčtované v zdaňovacom období, ktoré sa začína po 31.12.2019. V písmene f) sa rozsah výdavkov (nákladov) po zaplatení rozširuje aj o služby týkajúce sa vedenia firiem a poradenské služby podľa kódu 70.1. a 70.22 Klasifikácie produktov podľa činností. Od 1. januára 2019 už nebude daňovník musieť sledovať podmienku zaplatenia pri výdavkoch (nákladoch) na získanie noriem a certifikátov, ani ich postupne zahrňovať do výdavkov podľa doby ich platnosti. Uvedené sa vzťahuje na výdavky (náklady) na získanie noriem a certifikátov zaúčtované po 31. decembri 2019, v prípade kalendárneho roka. Na výdavky (náklady) na získanie noriem a certifikátov, ktoré boli zaúčtované do účinnosti nového zákona sa naďalej uplatňuje podmienka zaplatenia aj časové zahrňovanie výdavkov (nákladov). Podľa nového znenia písmena g) sa za daňový výdavok po zaplatení budú považovať zmluvné pokuty, poplatky z omeškania, úroky z omeškania, paušálne náhrady nákladov spojené s uplatnením pohľadávky u dlžníka ako aj odstupné u oprávnenej osoby podľa § 355 Obchodného zákonníka. Zároveň sa dopĺňa poznámka pod čiarou k odkazu 79ba) odkazujúca sa na odstupné podľa § 355 Obchodného zákonníka. Zmluvné pokuty, poplatky z omeškania, úroky z omeškania, paušálne náhrady nákladov spojené s uplatnením pohľadávky u dlžníka, ktoré boli zaúčtované do 31. decembra 2019, budú naďalej považované za nedaňový výdavok podľa § 21 ods. 2 písm. m), aj keď budú uhradené po 31. decembri 2019 (ak ide o daňovníka, ktorého zdaňovacím obdobím je kalendárny rok).

Podľa zákona o dani z príjmov je možné až na vymedzené výnimky (napr. istinu z nesplateného úveru u bánk a u daňovníka, ktorý vykonáva obchodnú činnosť spočívajúcu v poskytovaní spotrebiteľských úverov) tvoriť daňovo uznanú opravnú položku iba k pohľadávke, ktorá bola zahrnutá do zdaniteľných príjmov a zároveň bola táto pohľadávka nepremlčaná. Od nepremlčanosti pohľadávky sa zároveň odvíja aj možnosť uplatnenia daňového výdavku pri odpise alebo postúpení pohľadávky. Vzhľadom na praktické problémy pri uplatnení daňového výdavku pri odpise pohľadávky resp. pri tvorbe opravnej položky k pohľadávke sa navrhuje posudzovať nepremlčanosť nie ku dňu tvorby opravnej položky, alebo ku dňu odpisu alebo postúpenia pohľadávky, ale k poslednému dňu zdaňovacieho obdobia, v ktorom dochádza k tvorbe opravnej položky, postúpeniu pohľadávky alebo odpisu pohľadávky. Pohľadávka sa v tomto prípade považuje za nepremlčanú, ak v príslušnom zdaňovacom období bola pohľadávka aspoň 1 kalendárny deň nepremlčaná.
Príklad
Daňovník, ktorého zdaňovacím obdobím je kalendárny rok, zaúčtuje 31.12.2020 opravnú položku k pohľadávke zahrnutej do zdaniteľných príjmov vo výške 100 % menovitej hodnoty pohľadávky. Od splatnosti pohľadávky uplynulo viac ako 1 080 dní, avšak pohľadávka je podľa Občianskeho zákonníka od 1.10.2020 premlčaná. Podľa § 20 ods. 3 zákona o dani z príjmov sa však doplneným znením ustanovuje, že za dané zdaňovacie obdobie sa pohľadávka považuje stále za nepremlčanú, nakoľko bola splnená podmienka, t. j. pohľadávka bola aspoň 1 kalendárny deň v zdaňovacom období nepremlčaná. Opravná položka k pohľadávke zaúčtovaná 31.12.2020, kedy je pohľadávka podľa Občianskeho zákonníka už premlčaná, je stále podľa zákona o dani z príjmov považovaná za daňový výdavok.
V § 17 ods. 28 zákona o dani z príjmov sa zároveň spresňuje výška daňového výdavku pri odpise resp. postúpení pohľadávky, ku ktorej mal daňovník zaúčtovanú opravnú položku, avšak neuplatnil si ju do daňových výdavkov v čase, keď pohľadávka bola nepremlčaná. Ak daňovník odpisuje takúto pohľadávku alebo ju postupuje až v čase, kedy je pohľadávka aj podľa zákona o dani z príjmov premlčaná, potom si môže uplatniť za daňový výdavok sumu najviac do výšky takej opravnej položky, ktorú mal zaúčtovanú a zároveň uplatnenú v daňových výdavkoch v čase, keď pohľadávka ešte nebola premlčaná.
Príklad
Daňovník, ktorého zdaňovacím obdobím je kalendárny rok, si zaúčtoval v roku 2017 opravnú položku vo výške 100 % menovitej hodnoty pohľadávky. V roku 2019 bola pohľadávka viac ako 1080 dní po lehote splatnosti, avšak daňovník si uplatnil daňový výdavok iba vo výške 20 % opravnej položky k pohľadávke. V roku 2020, v ktorom pohľadávka nebola ani jeden kalendárny deň nepremlčaná sa rozhodol pohľadávku odpísať. Podľa § 17 ods. 28 písm. b) daňovník zvýši základ dane o sumu daňovo uznanej opravnej položky, ktorú si uplatnil za daňový výdavok podľa § 20, t.j. o 20 % menovitej hodnoty pohľadávky. Základ si môže znížiť o sumu opravnej položky, ktorú by si mohol uplatniť v čase odpisu pohľadávky. Keďže v čase odpisu je pohľadávka už premlčaná (celé zdaňovacie obdobie), nemôže si k nej uplatniť daňový výdavok vo výške 100 % menovitej hodnoty pohľadávky. Zákon o dani z príjmov mu však umožňuje uplatniť si výdavok najviac do výšky, v akej si uplatnil opravnú položku za daňový výdavok v čase, keď ešte nebola pohľadávka premlčaná. Keďže si zo zaúčtovanej opravnej položky 100 % uplatnil za daňový výdavok v čase nepremlčanosti pohľadávky iba 20 % jej menovitej hodnoty, môže si základ dane zníži iba o sumu týchto 20 % menovitej hodnoty pohľadávky.

Ustanovenie § 26 ods. 13 umožňuje uplatniť u daňovníka, ktorý je mikrodaňovníkom pri majetku zaradenom v odpisových skupinách 0 až 4 (hnuteľný majetok) s výnimkou osobných automobilov, ktorých vstupná cena je 48 000 a viac, daňové odpisy najdlhšie počas doby odpisovania stanovenej pre príslušnú odpisovú skupinu, do ktorej je majetok zaradený. To znamená, že mikrodaňovník má možnosť uplatniť si daňové odpisy najviac počas počtu zdaňovacích období, ktoré zodpovedajú dobe odpisovania stanovenej pre príslušnú odpisovú skupinu, pričom výška daňového odpisu je v tomto prípade na dobrovoľnom rozhodnutí mikrodaňovníka. Navrhovaný spôsob daňových odpisov umožňuje uplatnenie vstupnej ceny, resp. vstupnej ceny zvýšenej o technické zhodnotenie majetku aj v jednom zdaňovacom období, pričom daňovník je povinný aplikovať ostatné ustanovenia týkajúce sa uplatňovania daňových výdavkov hmotného majetku ako je napr. ustanovenie § 24 ods. 5, § 19 ods. 3 písm. b), . Zákon o dani z príjmov v § 22 ods. 9 jednoznačne stanovuje, že mikrodaňovník, ktorý bude uplatňovať zvýhodnený spôsob odpisovania stanovený v § 26 ods. 13, nemôže uplatniť ustanovenie o prerušení odpisovania. Navrhovaný spôsob odpisovania je možné použiť na hmotný majetok, ktorý je zaradený do užívania alebo u fyzickej osoby zaradený do obchodného majetku v zdaňovacom období, v ktorom je daňovník považovaný za mikrodaňovníka a uplatňuje uvedený spôsob daňových odpisov aj v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach bez ohľadu na skutočnosť, či v týchto zdaňovacích obdobiach má alebo nemá status mikrodaňovníka. V prípade vyradenia majetku pred uplynutím doby odpisovania alebo predlženej doby odpisovania, je daňovník povinný zvýšiť základ dane o kladný rozdiel medzi sumou už uplatnených odpisov do daňových výdavkov a sumou odpisov, ktoré by boli vyčíslené podľa § 27 alebo § 28 (v prípade majetku zaradeného do odpisovej skupiny 2 alebo 3) a má možnosť uplatniť si daňovú zostatkovú cenu podľa § 25 ods. 3 zákona o dani z príjmov.

Ustanovenie § 17 ods. 32 zákona o dani z príjmov upravuje situáciu, kedy dochádza k zníženiu základu dane, ak daňovník zvyšoval základ dane o neuhradené záväzky podľa § 17 ods. 27.
V písmene a) sa spresňuje, že za úhradu záväzku sa nepovažuje nahradenie pôvodného záväzku novým zmenkovým záväzkom.
V písmene b) sa spresňuje, že pri odpise záväzku pri jeho zániku alebo premlčaní zaúčtovaný do výnosov sa základ dane zníži v závislosti od toho, či daňovník zvyšoval základ dane podľa § 17 ods. 27.
V písmene c) sa ustanovuje, že v prípade tzv. novácie záväzku podľa § 570 až 574 Občianskeho zákonníka, kedy dochádza aj k zmene výšky záväzku sa o rozdiel medzi pôvodnou výškou záväzku a novou výšku záväzku môže znížiť základ dane, avšak súčasne musí byť splnená podmienka podľa § 17 ods. 27 na novú výšku záväzku, nakoľko splatnosť pôvodného záväzku sa novým záväzkom na daňové účely nemení.
Pôvodné písmeno c) sa označuje ako písmeno d) a obsahuje úpravu základu dane pri vyhlásení konkurzu alebo pri potvrdení reštrukturalizačného plánu súdom.

V zákone o dani z príjmov sa spresňuje, že súčasťou základu dane je aj precenenie cenných papierov určených na obchodovanie na reálnu hodnotu účtované ako náklad alebo výnos prostredníctvom účtov 564 resp. 664, alebo 566 resp. 666 postupov účtovania.

Úprava sa vykonáva z dôvodu jasného a jednoznačného špecifikovania požadovaných údajov v § 17 ods. 6 zákona o dani z príjmov.

Navrhovanou úpravou sa upravuje rozsah výdavkov, ako aj ich výška, ktoré sú považované za daňový výdavok až po zaplatení. Ustanovenie sa spresňuje v tom význame, že podmienka zaplatenia sa nedotýka tých výdavkov (nákladov), ktoré sa stávajú súčasťou obstarávacej ceny majetku resp. súčasťou vlastných nákladov napr. v prípade zásob. Tieto neuhradené výdavky (náklady) podliehajú ustanoveniu § 17 ods. 27 zákona. Pri výdavkoch (nákladoch) je potrebné skúmať, či ide o výdavky (náklady) na ktoré sa uplatňuje § 17 ods. 19, alebo výdavky (náklady), na ktoré sa uplatní postup podľa § 17 ods. 27 a § 17 ods. 32. U výdavkov vymedzených v § 17 ods. 19 ustanovení sa bude sledovať už iba podmienka zaplatenia (vypustenie dodatočných limitácií).
V písmene c) sa vypúšťa možnosť zahrnutia príjmov (výnosov) z marketingových a iných štúdií a prieskumov trhu u veriteľa až po prijatí úhrady. Uvedené príjmy (výnosy) budú súčasťou základu dane v súlade s účtovníctvom. Ustanovenie § 17 ods. 19 sa tak bude vzťahovať iba na výdavky po zaplatení u dlžníka.
Z písmena d) sa vypúšťa 20 % limitácia odplát (provízií) za sprostredkovanie na výdavky (náklady), ktoré boli zaevidované v evidencii podľa § 6 ods. 11 alebo boli zaúčtované v zdaňovacom období, ktoré sa začína po 31.12.2019. V písmene f) sa rozsah výdavkov (nákladov) po zaplatení rozširuje aj o služby týkajúce sa vedenia firiem a poradenské služby podľa kódu 70.1. a 70.22 Klasifikácie produktov podľa činností. Od 1. januára 2019 už nebude daňovník musieť sledovať podmienku zaplatenia pri výdavkoch (nákladoch) na získanie noriem a certifikátov, ani ich postupne zahrňovať do výdavkov podľa doby ich platnosti. Uvedené sa vzťahuje na výdavky (náklady) na získanie noriem a certifikátov zaúčtované po 31. decembri 2019, v prípade kalendárneho roka. Na výdavky (náklady) na získanie noriem a certifikátov, ktoré boli zaúčtované do účinnosti nového zákona sa naďalej uplatňuje podmienka zaplatenia aj časové zahrňovanie výdavkov (nákladov). Podľa nového znenia písmena g) sa za daňový výdavok po zaplatení budú považovať zmluvné pokuty, poplatky z omeškania, úroky z omeškania, paušálne náhrady nákladov spojené s uplatnením pohľadávky u dlžníka ako aj odstupné u oprávnenej osoby podľa § 355 Obchodného zákonníka. Zároveň sa dopĺňa poznámka pod čiarou k odkazu 79ba) odkazujúca sa na odstupné podľa § 355 Obchodného zákonníka. Zmluvné pokuty, poplatky z omeškania, úroky z omeškania, paušálne náhrady nákladov spojené s uplatnením pohľadávky u dlžníka, ktoré boli zaúčtované do 31. decembra 2019, budú naďalej považované za nedaňový výdavok podľa § 21 ods. 2 písm. m), aj keď budú uhradené po 31. decembri 2019 (ak ide o daňovníka, ktorého zdaňovacím obdobím je kalendárny rok).

Podľa zákona o dani z príjmov je možné až na vymedzené výnimky (napr. istinu z nesplateného úveru u bánk a u daňovníka, ktorý vykonáva obchodnú činnosť spočívajúcu v poskytovaní spotrebiteľských úverov) tvoriť daňovo uznanú opravnú položku iba k pohľadávke, ktorá bola zahrnutá do zdaniteľných príjmov a zároveň bola táto pohľadávka nepremlčaná. Od nepremlčanosti pohľadávky sa zároveň odvíja aj možnosť uplatnenia daňového výdavku pri odpise alebo postúpení pohľadávky. Vzhľadom na praktické problémy pri uplatnení daňového výdavku pri odpise pohľadávky resp. pri tvorbe opravnej položky k pohľadávke sa navrhuje posudzovať nepremlčanosť nie ku dňu tvorby opravnej položky, alebo ku dňu odpisu alebo postúpenia pohľadávky, ale k poslednému dňu zdaňovacieho obdobia, v ktorom dochádza k tvorbe opravnej položky, postúpeniu pohľadávky alebo odpisu pohľadávky. Pohľadávka sa v tomto prípade považuje za nepremlčanú, ak v príslušnom zdaňovacom období bola pohľadávka aspoň 1 kalendárny deň nepremlčaná.
Príklad
Daňovník, ktorého zdaňovacím obdobím je kalendárny rok, zaúčtuje 31.12.2020 opravnú položku k pohľadávke zahrnutej do zdaniteľných príjmov vo výške 100 % menovitej hodnoty pohľadávky. Od splatnosti pohľadávky uplynulo viac ako 1 080 dní, avšak pohľadávka je podľa Občianskeho zákonníka od 1.10.2020 premlčaná. Podľa § 20 ods. 3 zákona o dani z príjmov sa však doplneným znením ustanovuje, že za dané zdaňovacie obdobie sa pohľadávka považuje stále za nepremlčanú, nakoľko bola splnená podmienka, t. j. pohľadávka bola aspoň 1 kalendárny deň v zdaňovacom období nepremlčaná. Opravná položka k pohľadávke zaúčtovaná 31.12.2020, kedy je pohľadávka podľa Občianskeho zákonníka už premlčaná, je stále podľa zákona o dani z príjmov považovaná za daňový výdavok.
V § 17 ods. 28 zákona o dani z príjmov sa zároveň spresňuje výška daňového výdavku pri odpise resp. postúpení pohľadávky, ku ktorej mal daňovník zaúčtovanú opravnú položku, avšak neuplatnil si ju do daňových výdavkov v čase, keď pohľadávka bola nepremlčaná. Ak daňovník odpisuje takúto pohľadávku alebo ju postupuje až v čase, kedy je pohľadávka aj podľa zákona o dani z príjmov premlčaná, potom si môže uplatniť za daňový výdavok sumu najviac do výšky takej opravnej položky, ktorú mal zaúčtovanú a zároveň uplatnenú v daňových výdavkoch v čase, keď pohľadávka ešte nebola premlčaná.
Príklad
Daňovník, ktorého zdaňovacím obdobím je kalendárny rok, si zaúčtoval v roku 2017 opravnú položku vo výške 100 % menovitej hodnoty pohľadávky. V roku 2019 bola pohľadávka viac ako 1080 dní po lehote splatnosti, avšak daňovník si uplatnil daňový výdavok iba vo výške 20 % opravnej položky k pohľadávke. V roku 2020, v ktorom pohľadávka nebola ani jeden kalendárny deň nepremlčaná sa rozhodol pohľadávku odpísať. Podľa § 17 ods. 28 písm. b) daňovník zvýši základ dane o sumu daňovo uznanej opravnej položky, ktorú si uplatnil za daňový výdavok podľa § 20, t.j. o 20 % menovitej hodnoty pohľadávky. Základ si môže znížiť o sumu opravnej položky, ktorú by si mohol uplatniť v čase odpisu pohľadávky. Keďže v čase odpisu je pohľadávka už premlčaná (celé zdaňovacie obdobie), nemôže si k nej uplatniť daňový výdavok vo výške 100 % menovitej hodnoty pohľadávky. Zákon o dani z príjmov mu však umožňuje uplatniť si výdavok najviac do výšky, v akej si uplatnil opravnú položku za daňový výdavok v čase, keď ešte nebola pohľadávka premlčaná. Keďže si zo zaúčtovanej opravnej položky 100 % uplatnil za daňový výdavok v čase nepremlčanosti pohľadávky iba 20 % jej menovitej hodnoty, môže si základ dane zníži iba o sumu týchto 20 % menovitej hodnoty pohľadávky.

Ustanovenie § 26 ods. 13 umožňuje uplatniť u daňovníka, ktorý je mikrodaňovníkom pri majetku zaradenom v odpisových skupinách 0 až 4 (hnuteľný majetok) s výnimkou osobných automobilov, ktorých vstupná cena je 48 000 a viac, daňové odpisy najdlhšie počas doby odpisovania stanovenej pre príslušnú odpisovú skupinu, do ktorej je majetok zaradený. To znamená, že mikrodaňovník má možnosť uplatniť si daňové odpisy najviac počas počtu zdaňovacích období, ktoré zodpovedajú dobe odpisovania stanovenej pre príslušnú odpisovú skupinu, pričom výška daňového odpisu je v tomto prípade na dobrovoľnom rozhodnutí mikrodaňovníka. Navrhovaný spôsob daňových odpisov umožňuje uplatnenie vstupnej ceny, resp. vstupnej ceny zvýšenej o technické zhodnotenie majetku aj v jednom zdaňovacom období, pričom daňovník je povinný aplikovať ostatné ustanovenia týkajúce sa uplatňovania daňových výdavkov hmotného majetku ako je napr. ustanovenie § 24 ods. 5, § 19 ods. 3 písm. b), . Zákon o dani z príjmov v § 22 ods. 9 jednoznačne stanovuje, že mikrodaňovník, ktorý bude uplatňovať zvýhodnený spôsob odpisovania stanovený v § 26 ods. 13, nemôže uplatniť ustanovenie o prerušení odpisovania. Navrhovaný spôsob odpisovania je možné použiť na hmotný majetok, ktorý je zaradený do užívania alebo u fyzickej osoby zaradený do obchodného majetku v zdaňovacom období, v ktorom je daňovník považovaný za mikrodaňovníka a uplatňuje uvedený spôsob daňových odpisov aj v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach bez ohľadu na skutočnosť, či v týchto zdaňovacích obdobiach má alebo nemá status mikrodaňovníka. V prípade vyradenia majetku pred uplynutím doby odpisovania alebo predlženej doby odpisovania, je daňovník povinný zvýšiť základ dane o kladný rozdiel medzi sumou už uplatnených odpisov do daňových výdavkov a sumou odpisov, ktoré by boli vyčíslené podľa § 27 alebo § 28 (v prípade majetku zaradeného do odpisovej skupiny 2 alebo 3) a má možnosť uplatniť si daňovú zostatkovú cenu podľa § 25 ods. 3 zákona o dani z príjmov.

Ustanovenie § 17 ods. 32 zákona o dani z príjmov upravuje situáciu, kedy dochádza k zníženiu základu dane, ak daňovník zvyšoval základ dane o neuhradené záväzky podľa § 17 ods. 27.
V písmene a) sa spresňuje, že za úhradu záväzku sa nepovažuje nahradenie pôvodného záväzku novým zmenkovým záväzkom.
V písmene b) sa spresňuje, že pri odpise záväzku pri jeho zániku alebo premlčaní zaúčtovaný do výnosov sa základ dane zníži v závislosti od toho, či daňovník zvyšoval základ dane podľa § 17 ods. 27.
V písmene c) sa ustanovuje, že v prípade tzv. novácie záväzku podľa § 570 až 574 Občianskeho zákonníka, kedy dochádza aj k zmene výšky záväzku sa o rozdiel medzi pôvodnou výškou záväzku a novou výšku záväzku môže znížiť základ dane, avšak súčasne musí byť splnená podmienka podľa § 17 ods. 27 na novú výšku záväzku, nakoľko splatnosť pôvodného záväzku sa novým záväzkom na daňové účely nemení.
Pôvodné písmeno c) sa označuje ako písmeno d) a obsahuje úpravu základu dane pri vyhlásení konkurzu alebo pri potvrdení reštrukturalizačného plánu súdom.

V zákone o dani z príjmov sa spresňuje, že súčasťou základu dane je aj precenenie cenných papierov určených na obchodovanie na reálnu hodnotu účtované ako náklad alebo výnos prostredníctvom účtov 564 resp. 664, alebo 566 resp. 666 postupov účtovania.

Novela zákona o dani z príjmov ustanovuje, že odvod z preplatku sa zahŕňa do základu dane daňovníka.

Navrhuje sa, aby sa zmeny zdaňovania príjmov z predaja virtuálnej meny a cenných papierov uplatnili až v zdaňovacom období od 1. januára 2024.

Z dôvodu zavedenia nového typu daňového zvýhodnenia pre podporu športu sa návrhom vypúšťa zníženie základu dane o sponzorské podľa § 17 ods. 19 písm. h) zákona o dani z príjmov z dôvodu kolízie, keďže sa jedná o druhovo rovnaké plnenia poskytované daňovníkom.

V nadväznosti na novelizačný bod 1 dochádza aj k úprave ustanovenia § 17 ods. 38.

Návrhom zákona sa zavádza osobitný základ dane, do ktorého sa zahrnie príjem (výnos) z poplatkov za vykonanie platobnej operácie prostredníctvom platobnej karty v prospech hráčskeho účtu. Ide o poplatky, ktoré banka alebo pobočka zahraničnej banky účtuje svojim klientom, t.j. daňovníkom je banka alebo pobočka zahraničnej banky. Osobitný základ dane bude podliehať zdaneniu pri použití sadzby dane vo výške 54 %. Nakoľko tieto príjmy (výnosy) budú súčasťou osobitného základu dane, prostredníctvom ustanovenia § 17 ods. 3 písm. q) sa vynímajú zo základu dane vyčísleného podľa § 17 až 29 zákona o dani z príjmov.
Zdanenie príjmov (výnosov) z poplatkov za vykonanie platobnej operácie prostredníctvom platobnej karty v prospech hráčskeho účtu prostredníctvom osobitného základu dane sa uplatní na poplatky účtované bankou alebo pobočkou zahraničnej banky po 31. decembri 2025 (§ 52zzzj ods. 2 návrhu zákona).