Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší správny súd SR 1Sak/5/2026 0726100313 27. 08. 2026 JUDr. Jana Hatalová ECLI:SK:NSSSR:2026:0726100313.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Mariána Fečíka v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): C. F. F., narodeného XX. B. XXXX, štátna príslušnosť: Nigérijská federatívna republika, nigérijsky cestovný pas č. I.XXXXXXXX, platný do 19.11.2034, toho času zdržiavajúci sa na adrese: I. XXXX/XX, XXX XX I., S. X., zastúpeného mimovládnou organizáciou poskytujúcou právnu pomoc cudzincom: Slovenská humanitárna rada, so sídlom: Budyšínska 1, 831 03 Bratislava, IČO: 17 316 014, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom: Pivonková 6, 812 72 Bratislava, o správnej žalobe vo veciach azylu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-133-50/2025-Ž zo dňa 26. januára 2026, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. 14SaZ/2/2026-48 zo dňa 21. mája 2026, takto rozhodol: I. Rozsudok Správneho súdu v Bratislave č. k. 14SaZ/2/2026-48 zo dňa 21. mája 2026 sa mení tak, že rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-133-50/2025-Ž zo dňa 26. januára 2026 sa zrušuje a vec sa vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na úplnú náhradu trov konania na správnom súde a na kasačnom súde. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Žalobca požiadal dňa 05.08.2025 o udeleniu azylu alebo doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky z dôvodu obavy o jeho život zo strany neštátneho aktéra, hnutia Boko Haram (ďalej aj „neštátny aktér“ alebo „hnutie“), a to najmä v súvislosti s pracovným pôsobením jeho otca v bezpečnostných službách, ktorých príslušníci a ich rodiny sú cieľom útokov a únosov. Riziko opodstatnenosti týchto obáv majú podľa žalobcu zvyšovať (i) vyhrážky adresované jeho otcovi a sestre, v ktorých mal byť spomínaný aj žalobca; (ii) minulý útok neštátneho aktéra, pri ktorom utrpel zranenia jeho otec; (iii) skutočnosť, že žalobca pozná iných príslušníkov bezpečnostných služieb, ktorým v štáte Borno uniesli členov rodiny; (iv) údajné členstvo jeho otca v politickej strane na miestnej úrovni a (v) kresťanské vierovyznanie žalobcu, pre ktoré môže byť cieľom útokov. 2. Žalobca počas vstupného pohovoru uviedol, že má ukončené základné vzdelanie, strednú školu nedokončil, pretože v tom čase otec dostal ponuku práce v štáte Borno, kde sa celá rodina presťahovala a otec pracoval v bezpečnostných službách. V rokoch 2013 a 2014 sa tam udiali bombové útoky cielené na kresťanov, ako aj na zamestnancov bezpečnostných služieb a zranenie pri útoku utrpel aj jeho otec. Z tejto oblasti sa po incidente s hnutím v roku 2014 odsťahovali do tábora pre vnútorne vysídlených v hlavnom meste štátu Borno (Maidururi), kde žalobca zotrval do polovice roku 2015 a následne sa žalobca presťahoval do Lagosu, z ktorého vycestoval na sever Cypru (február 2016). Na Cypre neúspešne podal
žiadosť o medzinárodnú ochranu, stretol aj svoju budúcu manželku - štátnu príslušníčku SR, s ktorou sa zosobášili. Na územie SR sa odsťahoval s manželkou začiatkom roka 2022, následne získal povolenie na pobyt a oprávnenie pracovať do roku 2028, ktoré mu však po smrti manželky bolo zrušené. 3. O žiadosti žalobcu rozhodol žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-PO-133-50/2025-Ž zo dňa 26.01.2026 (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“) tak, že žalobcovi výrokom 1/ neudelil azyl podľa § 13 ods. 4 písm. d) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o azyle“), výrokom 2/ neposkytol doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 4 písm. b) a § 20 ods. 4 zákona o azyle, výrokom 3/neudelil azyl na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle a výrokom 4/ neposkytol doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle. 4. Žalovaný na základe komplexného posúdenia žiadosti a všetkých relevantných informácií dospel k záveru, že žalobca síce krajinu pôvodu opustil z dôvodu obáv z prenasledovania zo strany neštátneho aktéra (jeho frakcií), ktoré pôsobia aj v štáte Borno, a to v súvislosti s pôsobením jeho otca v bezpečnostných službách, avšak tieto dôvody, ako ani jeho náboženská príslušnosť by neviedli k prenasledovaniu tak, ako je uvedené v § 8 zákona o azyle v prípade jeho návratu do inej časti krajiny pôvodu, konkrétne do mesta Lagos. Žalovaný preto nepristúpil k udeleniu azylu. 5. Žalovaný ďalej konštatoval, že žalobca by v prípade nedobrovoľného návratu do inej časti krajiny pôvodu (mesta Lagos) nečelil žiadnej forme vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle, a preto neposkytol ani doplnkovú ochranu. 6. Žalovaný tiež konštatoval, že na udelenie azylu na účely zlúčenia rodiny neboli splnené podmienky podľa § 10 zákona o azyle, keďže žalobca nemá na území SR žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom, s ktorými by sa mohol zlúčiť. Z rovnakých dôvodov žalovaný neposkytol žalobcovi ani doplnkovú ochranu na účely zlúčenia rodiny. II. Konanie pred správnym súdom 7. Správnou žalobou podanou na Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, pričom namietol nesprávne právne posúdenie veci. O správnej žalobe žalobcu rozhodol správny súd rozsudkom sp. zn. 14Saz/2/2026 zo dňa 21.05.2026 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) tak, že ju zamietol podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“). Žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal. 8. V napadnutom rozsudku správny súd po rekapitulácií judikatórnych východísk týkajúcich sa azylového konania konštatoval, že žalovaný sa zaoberal dôvodmi na udelenie azylu, ktoré žalobca uviedol, pričom žalovaný dostatočne (v rozsahu dôvodov žiadosti o azyl) zistil skutkový stav tak, aby bolo možné spoľahlivo rozhodnúť v merite veci, a zároveň tento skutkový stav aj správne právne posúdil. 9. Správny súd poukázal na závery žalovaného, podľa ktorých vyhrážky boli zamerané na otca žalobcu a súviseli s jeho prácou v bezpečnostných zložkách (aby z nej odišiel/vzdal sa jej), pričom rodina sa po týchto vyhrážkach odsťahovala do tábora pre vnútorne vysídlených v meste Maiduguri, otec bezpečnostné zložky aj skutočne opustil a neskôr aj zomrel. Navyše, od vyhrážok uplynulo viac ako 10 rokov, otec a matka medzičasom zomreli, sestra nežije v Nigérii (žije v Ghane), a teda v Nigérii sa už nenachádza žiaden člen žalobcovej rodiny. Vzhľadom na uvedené správny súd konštatoval, že žalovaný dospel k logickému záveru o tom, že nie je dôvod, aby sa autor vyhrážok zameriaval na žalobcu, resp. aby mohol mať žalobca objektívne obavy z prenasledovania na základe týchto vyhrážok. Správny súd sa stotožnil aj so záverom žalovaného, že riziko prenasledovania znižuje aj skutočnosť, že vyhrážky neboli adresované žalobcovi a ten ich obsah pozná len sprostredkovane. Zároveň žalobca nevedel vysvetliť, prečo by mal byť (v prípade jeho návratu) aj po 10 rokoch identifikovateľný autormi vyhrážok, keďže tí nemajú jeho kontaktné údaje, pričom jeho tvrdenie o tom, že teroristi poznajú všetkých ľudí, ktorí pracovali v bezpečnostných zložkách a členov ich rodiny, žalovaný podľa súdu správne vyhodnotil ako nepodložené a nepravdepodobné. 10. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný nemôže jednoznačne vylúčiť, že v prípade návratu by bol neštátnym aktérom identifikovaný, správny súd pripustil, že uvedené nie je možné absolútne vylúčiť. Avšak túto identifikáciu považoval súd za vysoko nepravdepodobnú najmä preto, že od odchodu žalobcu z krajiny pôvodu uplynulo viac ako 10 rokov. Správny súd pripomenul, že samotný žalobca vypovedal: „otec nám hovoril, že pokiaľ dostanú jeho, pôjdu po mne“. Teda podľa správneho súdu je podmienkou pre ohrozenie žalobcu zo strany neštátneho aktéra zmocnenie sa jeho otca, ktorý ale prestal vykonávať prácu v bezpečnostných službách a v roku 2020 zomrel, a teda hnutie už nemá na koho útočiť. Správny súd preto považoval prípadné prenasledovanie žalobcu z dôvodu minulej práce jeho otca za prakticky vylúčené. Poznamenal, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal (okrem svojho tvrdenia), že teroristická organizácia disponuje nielen jeho menom, ale aj ďalšími údajmi potrebnými na jeho identifikáciu.
11. Správny súd poukázal aj na to, že žalovaný sa vysporiadal aj s možným prenasledovaním žalobcu z náboženských dôvodov, a to možnosťou presídlenia do inej časti krajiny pôvodu. Ako nepravdepodobné vyhodnotil správny súd, že teroristická skupina by mala mať údaje o žiadateľovi z dôvodu, že je kresťanom, keďže 43 % obyvateľov (sústredených do južných regiónov) sa hlási ku kresťanstvu, a teda teroristická skupina by musela mať údaje o polovici obyvateľstva, ktorá navyše žije mimo ich operačných kapacít. 12. Podľa správneho súdu sa žalovaný riadne vysporiadal aj s tvrdením o únosoch rodinných príslušníkov osôb pôsobiacich v bezpečnostných službách v štáte Borno, keď poukázal na to, že žalobca nevedel konkretizovať/ určiť, či tie vykonávali rovnakí aktéri, ktorí sa vyhrážali jeho otcovi. Hoci žalovaný nespochybnil, že k týmto únosom dochádza, vyhodnotil riziko pre žalobcu ako veľmi nízke, aj vzhľadom na to, že otec žalobcu bol bývalým príslušníkom bezpečnostných služieb pred viac ako 10 rokmi a od roku 2020 nežije a v Nigérii sa nikto z rodiny žalobcu nenachádza. 13. Pokiaľ ide o údajnú politickú príslušnosť otca žalobcu, podľa správneho súdu žalovaný túto časť azylového príbehu riadne preveril a zdôvodnil, prečo ju nepovažuje za azylovo relevantnú. A síce, že žalovaný neidentifikoval žalobcom uvádzanú politickú stranu, žalobca nevedel uviesť, čo skratka NNPC znamená, ani akú pozíciu mal jeho otec v strane zastávať, pričom žalobca rozporuplne tvrdil, že otec bol členom strany, no nebol politik. Z výpovede žalobcu tak nebolo možné určiť politickú stranu, ktorej mal byť otec členom, a preto nebolo možné prihliadať na údajnú politickú príslušnosť jeho otca. 14. Správny súd tiež poukázal na to, že žalovaný do konania zabezpečil aj relevantné informácie o krajine pôvodu so zameraním na pôsobenie, kapacity, taktiky a ciele neštátneho aktéra Boko Haram, podľa ktorých jeho frakcie (JAS a ISWAP) zameriavajú svoje útoky voči kresťanom, bezpečnostným zložkám a osobám podozrivým zo spolupráce/podpory vlády, avšak ich operačné kapacity sú limitované na štáty severnej Nigérie - Borno, Yobe, Adamawa a Kaduna. Na základe uvedených informácií podľa správneho súdu žalovaný správne konštatoval, že v prípade návratu žalobcu (ako kresťana) do štátu Borno nie je možné vylúčiť jeho prenasledovanie jednou z frakcií neštátneho aktéra. Avšak vzhľadom na operačné kapacity týchto skupín podľa správneho súdu žalovaný správne aplikoval § 13 ods. 4 písm. d) zákona o azyle a analyzoval možnosť žalobcu vyžiť alternatívu vnútroštátnej ochrany vo forme presídlenia do inej časti krajiny pôvodu. 15. Správny súd uviedol, že žalovaný posudzoval možnosť vnútornej ochrany žalobcu v meste Lagos v štáte Lagos a pri hodnotení zohľadnil tak všeobecnú bezpečnostnú situáciu v tejto oblasti, ako aj osobné pomery žalobcu. Pokiaľ ide o bezpečnostnú situáciu v tejto oblasti, žalovaný vychádzal z viacerých správ o krajine pôvodu, podľa ktorých (i) v Nigérii je ústavou zaručená sloboda pohybu po celej krajine (občania sa môžu kdekoľvek usadiť); (ii) presťahovaním sa do inej časti krajiny je možné vyhnúť sa prenasledovaniu zo strany štátu či represiám zo strany tretích strán ako i masívnej regionálnej nestabilite; (iii) migrácia môže byť spojená s ekonomickými a sociálnymi problémami, avšak Lagos má dlhú históriu prijímania prisťahovalcov; (iv) Lagos je najväčšie mesto krajiny s medzinárodným letiskom, čo umožňuje priamy príchod bez potreby ďalšieho cestovania v rámci krajiny; (v) ide o veľkomesto s dostatočne vybudovanou infraštruktúrou, pracovnými príležitosťami, štátnymi službami, nevyhnutnou zdravotnou starostlivosťou; (vi) ide o ekonomické centrum Nigérie s rôznorodou populáciou a ľahšou integráciou a získaním kontaktov; (vi) v štáte Lagos priamo neoperuje žiadna frakcia Boko Haram, či džihádistické ozbrojené skupiny, ktoré by cielili na miestnych kresťanov; (vii) v južných regiónoch vrátane Lagosu dominuje kresťanstvo. 16. Následne správny súd konštatoval, že žalovaný dospel k logickému záveru, že potenciálne ťažkosti, ktorým by žalobca čelil v prípade využitia uvedenej možnosti vnútroštátnej ochrany, by nepresiahli problémy, ktorým v krajine pôvodu bežne čelia iní obyvatelia, a ktoré by boli neprekonateľné. Správny súd podotkol, že žalobca v konaní nepoukázal na žiaden dôvod, pre ktorý by mal mať opodstatnenú obavu z prenasledovania v tejto časti Nigérie. 17. Správny súd v súvislosti s alternatívou vnútroštátnej ochrany ďalej zdôraznil, že (i) žalovaný sa zaoberal možným vnútorným presídlením žalobcu do štátu Lagos, ktorý je regiónom s možnosťou vnútorného presídlenia; (ii) žalobca v tejto časti krajiny už býval; (iii) Lagos prijíma dlhodobo prisťahovalcov najmä z kmeňa Igbo, ku ktorému patrí aj žalobca; (iv) migrácia do Lagosu a väčších miest je bežným spoločenským javom v Nigérii; (v) od roku 2023 prebiehajú reformy na obnovenie ekonomických podmienok, sú zamerané na stabilitu a rast krajiny a informácie hovoria aj o podpore pre najchudobnejších; (vi) medzinárodná konkurencieschopnosť krajiny sa posilňuje; (vii) potravinová neistota sa týka najmä žien a detí a (viii) žalovaný zisťoval aj oblasti bývania, zdravotnej starostlivosti, prístupu k pitnej vode či sociálnej podpory. Správny súd sa stotožnil s hodnotením žalovaného, podľa ktorého vzhľadom na osobnú situáciu žalobcu (ide o mladého a sebestačného muža, ktorý sa dlhodobo zdržuje mimo svojej krajiny pôvodu, ovláda anglický jazyk a už sa viackrát presídlil v rámci Nigérie a
neskôr Európy) je pre neho možné sa usadiť v tejto časti Nigérie. Hoci v porovnaní so životom v Európe je potrebné počítať s nízkym ekonomickým štandardom, toto nie je vo všeobecnosti dostatočným dôvodom na vylúčenie navrhovanej oblasti ako neprípustnej. 18. Pokiaľ žalobca namietal možnosť využitia alternatívnej vnútroštátnej ochrany poukazujúc na správy o krajine pôvodu (hrozby náboru maloletých do kultových gangov, kultové násilnosti), správny súd poukázal na to, že žalobca nie je maloletý, a v krajine sa dlhšiu dobu nezdržiaval, preto nie je osobou, u ktorej by boli tieto riziká prítomné. Správny súd sa stotožnil so žalovaným, že ani správy o uskutočnených bezpečnostných incidentoch v štáte Lagos, ktoré boli kvantifikované na 150 obetí za 1,5 roka, nevypovedajú o dôvodnosti medzinárodnej ochrany. Odkazy žalobcu na správy o tom, ako polícia zatkla lúpežný syndikát, ako aj 68 osôb podozrivých zo zločinov, naopak aj podľa správneho súdu svedčia o tom, že štátna moc v krajine pôvodu proti zločineckým skupinám bojuje, a teda nie je nefunkčnou. 19. V súvislosti s ďalšími námietkami žalobcu ohľadom možnosti vnútorného presídlenia do mesta Lagos správny súd k osobe žalobcu konštatoval, že ide o dospelého, mladého, zdravého, ovdoveného, bezdetného muža, schopného ďalšieho vzdelávania, ktorý ovláda anglický jazyk používaný v tejto lokalite. Taktiež je príslušníkom hlavného náboženského smeru v tejto oblasti, kresťanstva, a pochádza z jednej z troch dominantných etnických skupín krajiny, Igbo. Správny súd poukázal aj na to, že žalobca je držiteľom stále platného cestovného pasu Nigérie, pričom krajinu opustil legálne. Podľa správneho súdu nebol identifikovaný žiaden indikátor znevýhodnenia osoby žalobcu, ktorý by sám o sebe predstavoval prekážku alternatívnej vnútroštátnej ochrany, preto sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že by vzhľadom na jeho profil existovala vysoká pravdepodobnosť, že skončí v extrémnej chudobe alebo v utečeneckom tábore. Správny súd poukázal aj na to, že žalobca už v meste Lagos žil a nejedná sa o neznáme prostredie. V prospech schopnosti žalobcu adaptovať sa svedčí aj jeho pobyt na Cypre (v krajine s odlišným jazykom, písmom, kultúrou, či dominantným náboženstvom) počas niekoľkých rokov. Správny súd uviedol aj to, že žalobca v minulosti nemal žiadne problémy so štátnymi orgánmi a aj po odchode z krajiny prichádzal do kontaktu s ambasádou Nigérie, pričom žalobca ani sám neuviedol žiadnu konkrétnu prekážku, ktorá by mu bránila v trvalom presťahovaní sa do Lagosu. 20. Správny súd sa tak zhodol so žalovaným v jeho závere, že krajinu pôvodu síce žalobca opustil z dôvodu obáv z prenasledovania zo strany neštátnych aktérov pôsobiacich aj v štáte Borno, a to v súvislosti s pôsobením jeho otca v bezpečnostných službách, avšak tieto dôvody, ako ani jeho náboženská príslušnosť, by aktuálne neviedli k prenasledovaniu z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako je to uvedené v § 8 zákona o azyle v prípade jeho návratu do inej časti krajiny pôvodu, konkrétne do mesta Lagos. Správny súd preto konštatoval, že žalovaný vyhodnotil žiadosť žalobcu o udelenie azylu správne, keď k udeleniu azylu nepristúpil. 21. Správny súd nepovažoval za relevantnú ani námietku žalobcu, podľa ktorej žalovaný nesprávne posúdil jeho vyjadrenia pred políciou SR vo veci zaistenia žalobcu (keď žalobca uviedol, že na Cyprus odišiel pre futbalovú skúšku). Správny súd uviedol, že túto výpoveď použil žalovaný len ako podporný argument a aj bez jej použitia dostatočným spôsobom odôvodnil neudelenie azylu. Podľa správneho súdu žalovaný navyše v konečnom dôsledku nespochybnil, že žalobca opustil krajinu pôvodu z dôvodu obavy pred prenasledovaním zo strany neštátnych aktérov pôsobiacich v štáte Borno, avšak tieto dôvody, ako ani jeho náboženská príslušnosť, by v prípade jeho návratu do inej časti krajiny pôvodu, konkrétne do mesta Lagos, neviedli k prenasledovaniu z azylovo relevantných dôvodov. 22. K námietke, že v jeho prípade je relevantný § 19a ods. 2 zákona o azyle, správny súd poukázal na to, že zo skutočností uvedených žalobcom vyplýva, že žalobca nikdy nebol vystavený priamym hrozbám prenasledovania alebo vážneho bezprávia. V preskúmavanom rozhodnutí žalovaný pritom podľa súdu pomerne vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil, prečo vyhrážky adresované jeho otcovi nepredstavujú pre žalobcu aktuálne riziko prenasledovania z niektorého zo zákonných dôvodov pre udelenie azylu. III. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní 23. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci správnym súdom (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP). Navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. 24. Sťažovateľ zastával názor, že žalovaný a správny súd nesprávne právne posúdili vec, ak dospeli k záveru, že riziko zo strany Boko Haram bolo eliminované ukončením pracovného pomeru sťažovateľovho otca v bezpečnostných službách, pretože (i) aj po skončení pracovného pomeru bola celá rodina nútená utiecť do tábora pre vnútorné vysídlených; (ii) Boho Haram malo vedomosť o
povahe práce jeho otca a presadzovala politiku zlikvidovať všetkých reálnych aj bývalých príslušníkov bezpečnostných zložiek a (iii) sťažovateľ vyjadroval presvedčenie, že militantná skupina má informácie aj o rodinách príslušníkov bezpečnostných zložiek. Podľa sťažovateľa je irelevantný čas, ktorý ubehol od vyhrážok sťažovateľovmu otcovi a jeho sestre, pretože v Nigérii je situácia stále rovnaká, prípadne horšia. Podľa sťažovateľa nie je možné vylúčiť, že skupina Boho Haram nevykoná teroristické útoky, t. j. únosy alebo zabíjanie členov rodiny hoci aj bývalých príslušníkov bezpečnostných zložiek nielen s cieľom eliminovať nových členov, ale tiež z pomsty. 25. Podľa sťažovateľa je nesprávny aj záver žalovaného a správneho súdu, podľa ktorého mieru rizika prenasledovania a pravdepodobnosti, že by bol sťažovateľ jeho cieľom, znižuje to, že vyhrážky neboli adresované jemu a že ich obsah pozná len sprostredkovane od otca. Sťažovateľ poukázal na pretrvávajúcu zlú bezpečnostnú situáciu v krajine pôvodu, pričom nemožno vylúčiť, že v prípade jeho návratu by bol teroristickou skupinou identifikovateľný aj po 10 rokoch, pretože Boko Haram disponuje informáciou nielen o jeho otcovi, ale aj o jeho rodine, čo majú potvrdzovať vyhrážky adresované jeho sestre. K tvrdeniu žalovaného a správneho súdu, že sťažovateľ vyhrážky nikdy nedostal, a preto nie je objektom ich záujmu, poukázal sťažovateľ na to, že v tom čase nevlastnil telefón, čo je pravdepodobne dôvodom, prečo vyhrážky nedostával. 26. Sťažovateľ nesúhlasil ani so záverom, že sa mohol vyhnúť prenasledovaniu využitím alternatívnej vnútroštátnej ochrany vo forme presídlenia do inej časti krajiny pôvodu, t. j. nigérijského mesta Lagos, keďže toto mesto podľa jeho názoru nie je bezpečným miestom pre jeho presídlenie. Podľa sťažovateľa správny súd poukázal na prípady, kedy sa polícia v krajine pôvodu snaží bojovať s kriminalitou a zločinom v meste Lagos, avšak nevzal na zreteľ správy poukazujúce na zapojenie štátnej moci do zločinu, zneužívanie moci, porušovanie ľudských práv či napomáhanie trestnej činnosti. Poukázal na rôzne informácie v administratívnom spise, podľa ktorých (i) v roku 2024 sa štát Lagos umiestnil na druhom mieste v počte smrteľných kultových násilností; (ii) je opísaný ako „horúce miesto“ kultov a kriminality vrátane ozbrojených lúpeží, drogovej kriminality, krádeží áut a únosov; (iii) podľa vládnych údajov bol ostrov Lagos jedným z troch miest s najvyšším výskytom kriminality; (iv) The Nation poukázal na nárast trestnej činnosti, ako sú únosy, lúpeže, násilné strety a vraždy; (v) správa SBM z júla 2025 opísala Lagos ako epicentrum gangovských vojen. Sťažovateľ, s prihliadnutím na riziko ohrozenia života, bezpečnosti, či jeho zdravia ako osamelej osoby bez akejkoľvek pomoci zo strany rodiny či komunity, nepovažuje možnosť jeho presídlenia do Lagosu ako bezpečnú formu vnútroštátnej ochrany. 27. Vzhľadom na vyššie uvedené sťažovateľ zastával názor, že v jeho prípade boli preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z politických dôvodov. 28. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil so závermi prijatými správnym súdom a kasačnú sťažnosť požadoval zamietnuť. Poukázal na to, že sťažovateľ nevedel pomenovať konkrétne subjekty ani obsah údajných vyhrážok. Počas pohovoru uviedol, že obsahom správ adresovaných jeho otcovi mala byť výzva, aby sa jeho otec vzdal práce v bezpečnostných zložkách, pričom jeho sestra mala dostávať vyhrážky len v čase, kým žil otec. Sťažovateľ po smrti otca neuvádzal, že by jeho sestru kontaktovali, resp. hľadali. Podľa žalovaného tento priebeh udalostí pôsobí logicky, keďže vyhrážky mali smerovať k tomu, aby sa jeho otec vzdal práce, ktorú vykonával. Sťažovateľ neprišiel do priameho kontaktu s pôvodcami prenasledovania alebo vážneho bezprávia, správy mu údajne žiadne neadresovali a tie, ktoré mala dostať jeho rodina, nečítal a nič konkrétne o nich nevedel. Podľa žalovaného sťažovateľ nevedel identifikovať konkrétne a reálne hrozby. 29. Žalovaný poukázal aj na výpoveď sťažovateľa, podľa ktorej mal byť jeho otec členom politickej strany, no bližšie informácie o strane a ani o jeho funkcii nevedel uviesť. Žalovaný mal vyhľadať informácie o tejto strane, avšak takýto subjekt v Nigérii nepôsobí. Žalovaný vyhodnotil vyjadrenia sťažovateľa o prípadnom politickom prenasledovaní ako neurčité a neaktuálne, pretože má ísť o 10 rokov staré údajné hrozby, pritom nie je zrejmé, od koho pochádzali a čo bolo ich obsahom. Prepojenie na politickú orientáciu sťažovateľovho otca je nekonkrétne a postráda ďalšie potrebné detaily. 30. Podľa žalovaného sťažovateľ poukazuje na správy o krajine pôvodu, ktoré nesúvisia s jeho osobnou situáciou (hrozby náboru maloletých do kultových gangov, či všeobecné porušovanie ľudských práv), pretože sťažovateľ nie je maloletou osobou a v konaní sa nepreukázali dôvody, pre ktoré by sa mal stať terčom porušovania základných ľudských práv. Podľa žalovaného ani správy o uskutočnených bezpečnostných incidentoch nevypovedajú o dôvodnosti medzinárodnej ochrany. Žalovaný tak vyjadril presvedčenie, že pri posudzovaní podmienok pre udelenie azylu absentuje individuálny prvok a dôvod prenasledovania. K hrozbe vážneho bezprávia a posúdeniu dôvodov doplnkovej ochrany konštatoval, že miera neselektívneho násilia je nízka a bezpečnostné problémy neprebiehajú počas vnútroštátneho a medzinárodného ozbrojeného konfliktu. Podľa žalovaného ani individuálne okolnosti podstatné pre vážne bezprávie sa nepotvrdili.
31. Vo vzťahu k možnosti vnútorného presídlenia sťažovateľa do štátu Lagos, žalovaný uviedol, že v tomto štáte hnutie nepôsobí. Podľa žalovaného je štát Lagos na juhu krajiny regiónom s možnosťou vnútorného presídlenia z dôvodov, že (i) sťažovateľ tam už býval; (ii) informácie o krajine pôvodu nasvedčujú, že Lagos prijíma dlhodobo prisťahovalcov najmä z kmeňa Igbo, ku ktorému patrí aj sťažovateľ; (iii) od roku 2023 prebiehajú reformy na obnovenie ekonomických podmienok a sú zamerané na stabilitu a rast krajiny; (iv) informácie hovoria aj o podpore pre najchudobnejších a ekonomicky najzraniteľnejších domácností; (v) správy o potravinovej neistote sa týkajú najmä žien a detí. Žalovaný zisťoval aj ďalšie podstatné okolnosti týkajúce sa možného presídlenia sťažovateľa do Lagosu, a to v oblasti bývania, zdravotnej starostlivosti, prístupu k pitnej vode či sociálnej podpore a vyhodnotil ich ako také, že s ohľadom na osobnú situáciu sťažovateľa (mladý a sebestačný muž) je možné sa usadiť v tejto časti Nigérie, i keď v porovnaní so životom v Európe je potrebné počítať s nízkym ekonomickým štandardom. IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom 32. Prejednávaná vec bola dňa 04.08.2026 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd SR“), bola náhodným výberom technickými a programovými prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti SR pridelená na rozhodnutie senátu 1S a bola jej pridelená spisová značka 1Sak/5/2026. 33. Senát Najvyššieho správneho súdu SR ako súdu kasačného (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok (§ 438 ods. 2 SSP), s prihliadnutím na neformálnosť posudzovania kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je dôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP. 34. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, dospel kasačný súd k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte. V. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal 35. Podľa § 8 zákona o azyle: „Ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.“ 36. Podľa § 13 ods. 4 písm. d) zákona o azyle: „Ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak žiadateľ nemá opodstatnenú obavu z prenasledovania v inej časti krajiny pôvodu alebo má v nej prístup k ochrane pred prenasledovaním, môže bezpečne a oprávnene vycestovať a vstúpiť do tejto časti krajiny pôvodu, pričom sa v nej môže usadiť; pri posudzovaní opodstatnenej obavy z prenasledovania alebo prístupu k ochrane ministerstvo prihliada na všeobecné okolnosti prevládajúce v tejto časti krajiny pôvodu a na osobné pomery žiadateľa.“ 37. Podľa § 13a zákona o azyle: „Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.“ 38. Podľa § 13c ods. 4 písm. b) zákona o azyle: „Ministerstvo ďalej neposkytne doplnkovú ochranu, ak žiadateľ nie je vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v inej časti krajiny pôvodu alebo má v nej prístup k ochrane pred vážnym bezprávím, môže bezpečne a oprávnene vycestovať a vstúpiť do tejto časti krajiny pôvodu, pričom sa v nej môže usadiť; pri posudzovaní reálnej hrozby vážneho bezprávia alebo prístupu k ochrane ministerstvo prihliada na všeobecné okolnosti prevládajúce v tejto časti krajiny pôvodu a na osobné pomery žiadateľa.“ VI. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti 39. Predmetom správneho súdneho prieskumu v prejednávanej veci je rozhodnutie žalovaného, ktorý výrokom 1/ rozhodol o neudelení azylu sťažovateľovi, pretože prenasledovanie zo strany neštátneho aktéra (Boko Haram) v súvislosti s pôsobením jeho otca v bezpečnostných službách, ako ani jeho náboženská príslušnosť, by neviedli k prenasledovaniu v prípade jeho návratu do inej časti Nigérie ako krajiny pôvodu a výrokom 2/ neposkytol sťažovateľovi ani doplnkovú ochranu, pretože v prípade nedobrovoľného návratu do inej časti krajiny pôvodu by nečelil ani žiadnej forme vážneho bezprávia (výrokmi 3/ a 4/ neudelil azyl a neposkytol doplnkovú ochranu ani na účely zlúčenia rodiny; tieto však
sťažovateľ argumentačne nenapádal). Správny súd sa s týmito závermi stotožnil a správnu žalobu proti rozhodnutiu žalovaného zamietol. 40. Proti rozsudku správneho súdu podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia (i) otázky pretrvávajúceho rizika prenasledovania neštátnym aktérom z politických dôvodov a (ii) možnosti vyhnúť sa prenasledovaniu či vážnemu bezpráviu využitím alternatívy vnútroštátnej ochrany vo forme presídlenia do inej časti krajiny pôvodu. 41. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nesúhlasil so správnym súdom v tom, že skončenie služby jeho otca v bezpečnostných zložkách, smrť jeho otca, či časový odstup od vyhrážok znižujú riziko prenasledovania sťažovateľa zo strany neštátneho aktéra. Argumentoval tým, že jeho rodina bola v minulosti pre hrozby nútená utiecť do tábora pre vnútorne vysídlených, pričom neštátny aktér má vedomosť o charaktere práce jeho otca a cieli nielen na aktívnych, ale aj bývalých príslušníkov bezpečnostných služieb a ich rodiny. Sťažovateľ zastával názor, že militantná skupina disponuje informáciami aj o rodinných príslušníkoch, a preto nemožno vylúčiť jeho identifikáciu po návrate do krajiny pôvodu. 42. Kasačný súd uvádza, že správny súd v napadnutom rozsudku nevylúčil možnú identifikáciu sťažovateľa zo strany neštátneho aktéra. Práve naopak, pripustil, že ju nemožno absolútne vylúčiť, no vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu takúto identifikáciu a následné prenasledovanie sťažovateľa vyhodnotil správny súd ako vysoko nepravdepodobné. S uvedeným posúdením správneho súdu sa kasačný súd stotožňuje. 43. Kasačný súd poukazuje na to, že záver o absencii rizika prenasledovania z politických dôvodov správny súd ako i žalovaný založili na súbore viacerých okolností, a to že (i) vyhrážky boli adresované primárne otcovi sťažovateľa v súvislosti s jeho pôsobením v bezpečnostných zložkách; (ii) ich cieľom bolo, aby túto činnosť otec ukončil; (iii) otec sťažovateľa túto činnosť aj skutočne ukončil; (iv) v roku 2020 otec sťažovateľa zomrel; (v) od týchto vyhrážok uplynul časový odstup viac ako 10 rokov; (vi) sťažovateľ sám v bezpečnostných službách nepôsobil a priamo vyhrážky nedostal a (vii) v krajine pôvodu sa už žiaden člen jeho rodiny nenachádza. Kasačný súd sa preto stotožnil so žalovaným a správnym súdom, ktorí vyhrážky spomenuté sťažovateľom nepovažovali za spôsobilé opodstatniť reálne riziko prenasledovania sťažovateľa z azylovo relevantného dôvodu. 44. K tvrdeniu sťažovateľa, že Boko Haram presadzuje politiku likvidácie všetkých súčasných aj bývalých príslušníkov bezpečnostných zložiek, kasačný súd uvádza, že túto skutočnosť správny súd ani žalovaný nespochybňoval. Z informácií o krajine pôvodu založených v administratívnom spise vyplýva, že cieľmi útokov neštátneho aktéra sú okrem iných aj príslušníci bezpečnostných zložiek. Ani kasačný súd túto skutočnosť nespochybňuje, avšak v zhode so správnym súdom poukazuje na to, že v bezpečnostných službách nepôsobil sťažovateľ, ale jeho otec, ktorý napokon ukončil prácu v bezpečnostných službách a neskôr aj zomrel. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého neštátny aktér disponuje informáciami aj o rodinných príslušníkoch členov bezpečnostných zložiek, a je schopný tieto osoby identifikovať, kasačný súd sa stotožňuje so záverom správneho súdu, že toto tvrdenie nebolo v konaní podložené ďalšími skutočnosťami či informáciami a zostalo len v rovine tvrdenia sťažovateľa. 45. Ako už naznačil kasačný súd vyššie, v konaní bolo na základe informácií o krajine pôvodu preukázané, že jednotlivé frakcie neštátneho aktéra útočia na príslušníkov bezpečnostných služieb. Z týchto informácií však zároveň vyplynulo, že operačné kapacity predmetných skupín sú územne koncentrované najmä v štáte Borno a ďalších troch severných štátoch krajiny pôvodu. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že nie je možné vylúčiť, že skupina Boko Haram vykoná teroristické útoky, t. j. únosy alebo zabíjanie členov rodiny hoci aj bývalých príslušníkov bezpečnostných zložiek nielen s cieľom eliminovať nových členov, ale tiež z pomsty, kasačný súd poukazuje na to, že nosným dôvodom preskúmavaného rozhodnutia ako i napadnutého rozsudku je práve posúdenie alternatívny vnútroštátnej ochrany formou presídlenia do inej časti krajiny pôvodu, kde operačné kapacity frakcií neštátneho aktéra nepôsobia. Keby teda hypoteticky aj existovalo riziko prenasledovania sťažovateľa z politických dôvodov (z pomsty za členstvo otca v bezpečnostných zložkách) a neštátny aktér by bol schopný sťažovateľa identifikovať, ani v takom prípade by nebolo možné udeliť sťažovateľovi azyl, pretože v zmysle § 13 ods. 4 písm. d) zákona o azyle by nebola daná opodstatnená obava z prenasledovania v inej časti krajiny pôvodu - v meste Lagos v štáte Lagos, v ktorej neštátny aktér nepôsobí. 46. Vzhľadom na to, že jednotlivé frakcie neštátneho aktéra útočia nie len na príslušníkov bezpečnostných služieb, ale aj na kresťanov, pričom ku kresťanstvu sa hlási aj sťažovateľ, vo veci nebola sporná existencia opodstatnenej obavy sťažovateľa z prenasledovania z náboženských dôvodov. Žalovaný však následne posudzoval alternatívu vnútroštátnej ochrany so záverom, s ktorým sa stotožnil aj správny súd, že sťažovateľ sa môže presídliť do inej časti krajinu pôvodu (do mesta Lagos v štáte Lagos), kde operačné kapacity jednotlivých frakcií neštátneho aktéra nepôsobia. V napadnutom rozsudku správny súd dospel k záveru, že žalovaný správne posúdil splnenie kritérií pre vnútorné
presídlenie v zmysle ods. 27 recitálu a čl. 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (ďalej aj „kvalifikačná smernica“), podľa ktorých vnútorná ochrana proti prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu by mala byť efektívne dostupná žiadateľovi v časti krajiny pôvodu, kam môže bezpečne a legálne odcestovať, získať možnosť prijatia a kde možno reálne očakávať, že sa tu usadí. 47. Sťažovateľ pritom nesúhlasil so záverom, že sa mohol vyhnúť prenasledovaniu využitím alternatívy vnútroštátnej ochrany vo forme presídlenia do inej časti krajiny pôvodu, t. j. nigérijského mesta Lagos, keďže toto mesto podľa jeho názoru nie je bezpečným miestom pre jeho presídlenie. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že Lagos nie je bezpečný, pričom poukazoval na kultové násilnosti, vojny gangov, či inú kriminalitu, kasačný súd uvádza, že existencia všeobecnej kriminality alebo násilia bez ďalšieho neznamená, že Lagos nemožno považovať za bezpečnú oblasť na účel posúdenia alternatívy vnútroštátnej ochrany. Rozhodujúce sú najmä charakter, rozsah či intenzita násilia a to v spojení s individuálnymi pomermi sťažovateľa, a teda či môže byť vzhľadom na tie vystavený reálnemu riziku. Podľa kasačného súdu sťažovateľ neuviedol také konkrétne okolnosti, z ktorých by pre neho vyplývalo zvýšené riziko kultového, gangového alebo iného násilia v porovnaní s ostatnými obyvateľmi. Pokiaľ ide o všeobecné - neselektívne násilie, organizácia ACLED zaznamenala v období od 01.01.2024 do 31.12.2025 v Lagose 178 bezpečnostných incidentov, ktoré si vyžiadali 174 obetí na životoch (približne 1 obeť na 100 000 obyvateľov; mesto Lagos má 14 mil. obyvateľov). Vzhľadom na obmedzený počet incidentov, ako aj na prevahu kriminálneho násilia nad násilím páchaným bez rozmyslu v kontexte ozbrojeného konfliktu možno konštatovať, že v štáte Lagos neexistuje reálne riziko, že by civilista bol osobne postihnutý v zmysle článku 15 písm. c) kvalifikačnej smernice (t. j. ohrozenie života osoby z dôvodu všeobecného násilia v situáciách ozbrojeného konfliktu) (viď usmernenie Agentúry Európskej únie pre azyl pre krajinu: Nigéria, Spoločná analýza a usmerňujúca poznámka z marca 2026, originálny názov dokumentu znie Country Guidance: Nigeria explained, Common analysis and guidance note, March 2026 - pozn. kasačného súdu; ďalej aj „usmernenie EUAA“, s. 72). 48. Podľa kasačného súdu napadnutý rozsudok ako i preskúmavané rozhodnutie dávajú v zásade uspokojivé odpovede na to, či je vybraná oblasť bezpečná a prakticky a legálne dostupná, a aké je v tejto oblasti riziko prenasledovania či hrozby vážneho bezprávia. Správny súd ako i žalovaný poukázali v tejto súvislosti na to, že Lagos (i) je najväčšie mesto krajiny s medzinárodným letiskom, (ii) je veľkomestom s dostatočne vybudovanou infraštruktúrou, pracovnými príležitosťami, štátnymi službami, vrátane nevyhnutnej zdravotnej starostlivosti, (iii) je ekonomickým centrom s rôznorodou populáciou; (iv) priamo v ňom nepôsobí žiadna z frakcií Boko Haram, ani džihádistické skupiny, ktoré by cielili na miestnych kresťanov, ktorí v danej oblasti dominujú; (v) mesto dlhodobo prijíma prisťahovalcov, najmä z kmeňa Igbo, ku ktorému patrí aj sťažovateľ a (vi) migrácia do Lagosu a väčších miest je bežným a často sa vyskytujúcim spoločenským javom. 49. Ak ide o osobné charakteristiky sťažovateľa, kasačný súd poukazuje už na vyššie citované usmernenie EUAA, datované z marca 2026. Podľa tohto usmernenia môže byť alternatíva vnútroštátnej ochrany uplatniteľná v Lagose a Abuji, a to v závislosti od profilu a individuálnych okolností žiadateľa. V Lagose a Abuji neexistujú podľa usmernenia EUAA žiadne právne ani administratívne obmedzenia týkajúce sa cestovania, prístupu a usadenia sa. Z usmernenie EUAA ďalej vyplýva, že vo všeobecnosti by bola alternatíva vnútroštátnej ochrany primeraná pre slobodných, telesne zdravých mužov a pre manželské páry bez detí, a to aj v prípadoch, keď nemajú žiadnu podpornú sieť, pokiaľ nemajú žiadne ďalšie faktory zraniteľnosti a majú prístup k finančným prostriedkom. Osobitná pozornosť by sa mala venovať niektorým osobám, ktoré sa vracajú po dlhom pobyte v zahraničí a ktorým podporné siete môžu chýbať (s. 89 usmernenia EUAA). 50. Pokiaľ ide o primeranosť alternatívny vnútroštátnej ochrany vzhľadom na osobné pomery sťažovateľa, žalovaný vychádzal najmä zo skutočnosti, že sťažovateľ je mladý, zdravý, bezdetný muž, ovládajúci anglický jazyk, patrí k etnickej skupine Igbo a je kresťanom, má pracovné skúsenosti, viackrát sa presídlil v rámci krajiny pôvodu i Európy a v minulosti preukázal schopnosť adaptovať sa aj v odlišnom prostredí počas svojho pobytu na Cypre. Uvedené okolnosti sú podľa názoru kasačného súdu nepochybne relevantné pri posudzovaní schopnosti sťažovateľa usadiť sa v inej časti krajiny pôvodu. Samy o sebe však nepostačujú pre prijatie záveru, že alternatíva vnútroštátnej ochrany je v jeho individuálnom prípade primeraná. 51. Ako vyplýva z vyššie citovaného usmernenia EUAA, pre slobodných a telesne zdravých mužov, akým je aj sťažovateľ, by bola alternatíva vnútroštátnej ochrany v Lagose vo všeobecnosti primeraná, a to aj v
prípadoch, keď nemajú žiadnu podpornú sieť. Takýto záver je však podmienený tým, že u takýchto osôb nie sú prítomné ďalšie faktory zraniteľnosti a že takéto osoby majú prístup k finančným prostriedkom. 52. U sťažovateľa nevyšli najavo nijaké ďalšie faktory zraniteľnosti (napr. týkajúce sa veku, pohlavia, sexuálnej orientácie či zdravotného stavu), no už v správnej žalobe sťažovateľ tvrdil, že v krajine pôvodu už nemá rodinu ani inú podpornú sieť, ktorá by mu po návrate poskytla finančnú alebo materiálnu pomoc. Kasačný súd poukazuje na to, že sťažovateľ odišiel z Nigérie už ako 19 ročný a po značne dlhú dobu (12 rokov) býval v Európe. Rodičia mu medzičasom zomreli, sestra sa presťahovala do Ghany. Sťažovateľ namietal problémy s dostupnosťou bývania, vysokú mieru chudoby a riziko, že bez podpory si nebude schopný zabezpečiť základne potreby, skončí v extrémnej chudobe alebo bez primeraného bývania, pričom mnoho vnútorne vysídlených osôb je nútených bývať v Lagose v slamoch (usmernenie EUAA, s. 52). Za týchto okolností (absencia podpornej siete a značne dlhá doba, ktorá uplynula od opustenia krajiny pôvodu) bolo preto podľa kasačného súdu jednoznačne potrebné zaoberať sa aj ekonomickými pomermi sťažovateľa. Najmä tým, či sťažovateľ disponuje vlastnými finančnými prostriedkami, prípadne či by sa kvalifikoval na získanie materiálnej pomoci od štátu alebo či mu sú dostupné podporné alebo reintegračné programy, prostredníctvom ktorých by si mohol po presídlení zabezpečiť základné životné potreby, najmä prístup k potravinám, hygiene a bývaniu, aspoň do doby, kým bude schopný živiť sa sám. 53. Vzhľadom na profil sťažovateľa ako zdravého, mladého muža ovládajúceho anglický jazyk a majúceho základné vzdelanie a pracovné skúsenosti, existuje podľa kasačného súdu pre sťažovateľa predpoklad nájdenia si živobytia z dlhodobého hľadiska (porov. rozhodnutie ESĽP vo veci Omeredo proti Rakúsku zo dňa 20.09.2011, č. sťažnosti 8969/10 <https://hudoc.echr.coe.int/eng>, podľa ktorého hoci život v Nigérii pre slobodnú ženu bez podpory rodiny môže byť náročný, skutočnosť, že podmienky sťažovateľky v Nigérii by boli menej priaznivé než tie, ktoré mala v Rakúsku, nemožno z hľadiska článku 3 Dohovoru považovať za rozhodujúcu. ESĽP dospel k záveru, že vzhľadom na vzdelanie a pracovné skúsenosti sťažovateľky v oblasti krajčírstva existujú dôvody domnievať sa, že bude schopná vybudovať si život v Nigérii bez toho, aby bola odkázaná na podporu členov rodiny.) 54. V zmysle usmernenia EUAA datovaného z marca 2026 však za absencie akejkoľvek podpornej siete je nutné pri presídlení aj zdravých mužov skúmať i faktickú dostupnosť finančných zdrojov. Vzhľadom na profil sťažovateľa bude podľa názoru kasačného súdu potrebné skúmať dostupnosť finančných zdrojov vo vzťahu k obdobiu, ktoré bude bezprostredne nadväzovať na presídlenie a bude trvať primerane dlhú dobu do momentu, kým je od sťažovateľa dôvodné očakávať nájdenie si vlastnej práce, ubytovania a získania schopnosti samostatne uspokojovať svoje základné životné potreby. 55. V otázke dostupnosti finančných zdrojov, ktorá bola vo veci podstatná, musí kasačný súd konštatovať nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného pre nedostatočne zistený skutkový stav i absenciu dôvodov. Ak aj žalovaný niektoré aspekty týkajúce sa finančnej situácie zisťoval (v administratívnom spise sa nachádza odpoveď na otázku, koľko má aktuálne sťažovateľ pri sebe peňazí, v správe o krajine pôvodu je uvedené, že najzraniteľnejší dostávajú pomoc od štátu a je v nej popísané aj pôsobenie humanitárnych organizácií poskytujúcich pomoc navrátilcom), v rozhodnutí žalovaného absentuje akékoľvek vyhodnotenie týchto skutkových zistení vo väzbe na osobu sťažovateľa. V ďalšom konaní preto žalovaný bude musieť konkrétne zistiť, či sťažovateľ má vlastné finančné prostriedky, a/alebo, či sa kvalifikuje a reálne vie získať podporu od štátu alebo pomoc od organizácií poskytujúcich pomoc navrátilcom. Následne vyhodnotí, či je táto dostupnosť finančných zdrojov dostatočná a v kontexte ďalších okolností o všeobecnej situácii v oblasti Lagos ako aj osoby sťažovateľa príjme záver, či presídlenie sťažovateľa do Lagosu je prípustné a primerané. 56. Kasačný súd v tejto súvislosti nespochybňuje záver správneho súdu, že v prípade vnútorného presídlenia možno rešpektovať určité zhoršenie životného štandardu alebo ekonomického postavenia. Kasačný súd však poukazuje na to, že pri posudzovaní vnútroštátnej ochrany je nevyhnutné zhodnotiť predovšetkým reálnosť, a to faktickú i právnu, primeranosť, rozumnosť a zmysluplnosť tohto riešenia, pričom splnením podmienok alternatívy vnútroštátnej ochrany je potrebné zaoberať sa v každom jednotlivom prípade dôkladne a detailne (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžak/14/2019 z 22.10.2019). Postavenie žiadateľa aj po jeho presune musí spĺňať určité minimálne štandardy z pohľadu základných ľudských práv, ktoré musia byť pre neho zaistené, a rovnako nesmie dôjsť k extrémnemu zhoršeniu jeho sociálneho a ekonomického postavenia, pričom určité nepohodlie je akceptovateľné. Je teda potrebné zvážiť bezpečnosť žiadateľa, rešpektovanie základných ľudských práv v mieste vnútornej ochrany, jeho osobnú situáciu, rodinné väzby a tiež ekonomické pomery (napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 2 Azs 190/2025 z 17.12.2025). 57. Kasačný súd zdôrazňuje, že samotná absencia rodinnej alebo inej podpornej siete, či skutočnosť, že žiadateľ nedisponuje vlastnými finančnými prostriedkami, ešte bez ďalšieho nemusí viesť k záveru o neprimeranosti alternatívy vnútroštátnej ochrany. Posúdenie primeranosti vnútorného presídlenia
vyžaduje komplexné posúdenie individuálnych okolností žiadateľa a jeho reálnych možností zabezpečiť si základne potreby. V tejto súvislosti možno prihliadať nielen na vlastné finančné prostriedky žiadateľa, ale aj na jeho reálny prístup k iným zdrojom pomoci, vrátane existujúcich a pre žiadateľa dostupných podporných či reintegračných programov. VII. Záver 58. Na základe vyššie uvedeného kasačný súd uzatvára, že kasačná sťažnosť je dôvodná. Správny súd vec nesprávne právne posúdil, keď sa stotožnil so záverom žalovaného o primeranosti alternatívy vnútroštátnej ochrany, ktorý je potrebné označiť za predčasný. Preskúmavané rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočne zisteného skutkového stavu a je tiež nepreskúmateľné pre absenciu dôvodov. Kasačný súd preto považoval za potrebné rozhodnúť v zmysle § 462 ods. 2 v spojení s § 191 ods. 1 písm. c), d) a e) SSP o zmene napadnutého rozsudku tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 59. V ďalšom konaní bude žalovaný postupovať spôsobom načrtnutým kasačným súdom vyššie, pričom právnym názorom kasačného súdu je viazaný (§ 469 SSP). Jeho povinnosťou bude opätovne posúdiť podmienky pre uplatnenie alternatívy vnútroštátnej ochrany, pričom posúdi primeranosť alternatívy vnútroštátnej ochrany vo vzťahu k individuálnym pomerom sťažovateľa vrátane dostupnosti finančných zdrojov. Kasačný súd upriamuje pozornosť na to, že od 12.06.2026 bola kvalifikačná smernica zrušená a nahradená nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2024/1347 zo 14. mája 2024 o normách pre podmienky, ktoré musia spĺňať štátni príslušníci tretej krajiny alebo osoby bez štátnej príslušnosti na priznanie postavenia osôb s udelenou medzinárodnou ochranou, pre jednotné postavenie utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a pre obsah udelenej ochrany. V zmysle čl. 8 ods. 5 písm. c) v spojitosti s bodom 34 preambuly cit. nariadenia je žalovaný výslovne povinný zohľadniť aj to, či by žiadateľ bol schopný postarať sa o svoje základné potreby, čo sa týka prístupu k potravinám, hygiene a bývaniu, vzhľadom na miestne okolnosti v krajine pôvodu. 60. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 SSP tak, že sťažovateľovi, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťažnosti, priznal nárok na úplnú náhradu trov kasačného konania, ako aj trov konania pred správnym súdom. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 61. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.