Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 14CoKR/18/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114208453 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Bebčák ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5114208453.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Bebčáka a členiek senátu JUDr. Martiny Nemravovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu: IRIDIS s.r.o., so sídlom Sladovnícka 2557/13, 917 01 Trnava, IČO: 47 895 942, právne zastúpeného: In Medias Res, s.r.o., so sídlom Sladovnícka 13, 917 01 Trnava, IČO: 36 863 351, proti žalovanému: W. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S. T. XXX/XX, XXX XX X., zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Romanom Hriadelom, advokátom, so sídlom L. XXX/XX, XXX XX X., v konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 11Cbi 2/2014-99 zo dňa 28.06.2016, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 11Cbi 2/2014-99 zo dňa 28.06.2016 p o t v r d z u j e . Zmenu žaloby v podaní žalobcu zo dňa 10.08.2016 tak, že predmetom konania bude určenie, že právne úkony úpadcu - zaplatenie úrokov z pôžičiek žalovanému úpadcom vo výške 100.000,- Eur dňa 31.05.2010 (doklad č. V-08/064) a vo výške 175.000,- Eur dňa 30.06.2010 (doklad č. V-09/064) sú neplatné, n e p r i p ú š ť a . Žalovaný m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení poukázal na žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému určenia právnej neúčinnosti právnych úkonov úpadcu - zaplatenia úrokov z pôžičiek žalovanému úpadcom vo výške 100.000,- Eur dňa 31.05.2010 a vo výške 175.000,- Eur dňa 30.06.2010. Súčasne žiadal určiť, že všetky právne úkony úpadcu týkajúce sa úhrad všetkých platieb žalovanému, t. j. faktúr, odmien, pôžičiek, úverov, úrokov z pôžičiek a úverov žalovanému, úhrad zmluvných pokút, úhrad prevzatých dlhov žalovaného, úhrad pristúpení k záväzkom žalovaného úpadcom, úhrad dodávok tovaru žalovanému, úhrad dodávok a služieb žalovanému zo strany úpadcu v období od 01.01.2007 do vyhlásenia konkurzu, sú voči veriteľom úpadcu právne neúčinné a žiadal zaviazať žalovaného na náhradu trov konania. Podanú žalobu odôvodnil tým, že dňa 27.04.2010 Okresný súd Žilina rozhodol uznesením o začatí reštrukturalizačného konania dlžníka SSIM-OC, a.s., so sídlom Vysokoškolákov 8556/33B, Žilina, IČO: 36 437 921, zverejneným v Obchodnom vestníku č. 082B/2010 zo dňa 30.04.2010 s účinkami zverejnenia dňa 01.05.2010. Žalobca v žalobe stručne opísal priebeh reštrukturalizačného konania a ďalej uviedol, že dňa 23.01.2013 Okresný súd Žilina uznesením č. k. 3K 35/2012-108 rozhodol o začatí konkurzného konania na majetok úpadcu a za správcu ustanovil predkladateľa reštrukturalizačného plánu. Uznesením zo dňa 14.03.2013 súd odvolal z funkcie správcu predkladateľa plánu a za nového správcu ustanovil I & R KONKURZY A REŠTRUKTURALIZÁCIE, k.s., so sídlom kancelárie Revolučná 10, 010 01 Žilina, IČO: 36 865 265. S poukazom na ustanovenie § 114 ods. 1, 2 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR“), ustanovenie § 10 ods. 1, 3 ZKR, § 118 ods. 4, § 119 ods. 1, 3, § 120 ods. 1 a § 130 ods. 1, 4 ZKR a ustanovenie § 62 ods. 1, 5 ZKR uviedol, že žalobca predmetnou žalobou uplatňuje odporovateľnosť právnych úkonov - vyplatených úrokov z fiktívnych pôžičiek 100.000,- Eur zo dňa 31.05.2010 na základe výdavkového dokladu č. V-08/064 v čase začatého reštrukturalizačného konania voči úpadcovi a bez súhlasu správcu, kedy bol úpadca povinný obmedziť výkon svojej činnosti na bežné právne úkony a iné právne úkony mohol uskutočňovať so súhlasom správcu, ktorý vypracoval reštrukturalizačný posudok. Pôžičky, ku ktorým mali byť vyplatené úroky, žalobca označil za sporné s poukazom na znalecký posudok č. 3/2011 zo dňa 27.10.2011 vypracovaný Mgr. Ing. Gabrielou Štrbáňovou, súdnou znalkyňou v odbore Ekonómia a manažment. Podľa znalkyne išlo o fiktívne pôžičky a vyplatenie úrokov z pôžičiek tak nemožno v posudzovanom prípade zaradiť medzi bežné právne úkony. Bez ohľadu na to, či bol súhlas predkladateľa plánu ako správcu na tento úkon udelený a či tento súhlas mal byť poskytnutý, išlo o úkon, ktorý nesmeroval k dosiahnutiu účelu reštrukturalizácie. Žalobca namietol odporovateľnosť právneho úkonu vyplatenia úrokov z pôžičky vo výške 175.000,- Eur dňa 30.06.2010 s poukazom na výdavkový doklad V-09/064 v čase povolenej reštrukturalizácie úpadcu a bez súhlasu správcu, kedy si veritelia svoje nároky uplatňujú u správcu formou prihlášky. Žalobca uviedol, že štatutárny orgán úpadcu ako veriteľ z pokladne sám sebe vyplatil príslušenstvo k pôžičke, pričom nie je zrejmé, za aké obdobie si príslušenstvo uplatnil a bez ohľadu na uvedenú skutočnosť zvýhodnil seba ako veriteľa, keď dostal plnenie, navyše sporné, a to napriek tomu, že ostatní veritelia si museli svoje nároky uplatniť prihláškou a očakávať uspokojenie podľa plánu, nie individuálne, v celom rozsahu a bezodkladne po uplatnení tak ako tomu bolo v prípade žalovaného, ktorý je spriaznenou osobou úpadcu a teda v súčasnosti mal byť uspokojený až po tom, kedy budú uspokojení ostatní veritelia podľa ustanovenia § 95 ZKR. Žalobca má za to, že sú splnené podmienky odporovateľnosti, keď právnymi úkonmi dlžníka, ktorými sa ukracuje uspokojenie prihlásených pohľadávok veriteľov úpadcu, ktorých pohľadávky vyplývajú z končeného zoznamu pohľadávok a okrem iného aj prihlásenej pohľadávky žalobcu v zmysle prihlášky nezabezpečenej pohľadávky žalobcu do konkurzu. Aj v prípade, ak by pohľadávka žalovaného ako veriteľa bola predkladateľom plánu zistená, mala byť uspokojovaná spolu s ostatnými veriteľmi úpadcu a nie individuálne, keďže nešlo o prednostnú pohľadávku a nešlo o bežný právny úkon, ale naopak o úkon, ktorý vyžadoval súhlas správcu, ktorý však nebol udelený. Žalobca poukázal na obsah zákonného ustanovenia § 57 ZKR, v zmysle ktorého uplatňuje právo odporovať napadnutým právnym úkonom týkajúcim sa majetku dlžníka, nakoľko žalobca ako veriteľ listom zo dňa 25.02.2014, doručeným správcovi elektronicky mailom aj poštovou prepravou, žiadal, aby správca uplatnil odporovacie právo vo vzťahu k všetkým úkonom úpadcu a iných osôb, ktoré vykazujú znaky odporovateľnosti, osobitne v zmysle znaleckého posudku č. 3/2011 zo dňa 27.10.2011 Mgr. Ing. Gabriely Štrbáňovej, ktorý je súčasťou súdneho a správcovského spisu, v ktorom znalkyňa tieto právne úkony priamo označuje, poukazuje na znaky odporovateľnosti, pričom správca podnetu žalobcu na odporovanie nevyhovel. 2. Okresný súd uznesením č.k. 11Cbi 2/2014-14 zo dňa 19.06.2014 vyzval žalobcu na doplnenie návrhu na začatie konania v časti vymedzenia odporovaných právnych úkonov a poučil žalobcu, že ak napriek výzve žalobca podanie nedoplní, súd podanie v tejto časti odmietne. Okresný súd uznesením č.k. 11Cbi 2/2014-26 zo dňa 22.08.2014 návrh na začatie konania v časti, v ktorej sa žalobca domáhal voči žalovanému určenia právnej neúčinnosti právnych úkonov všeobecne vymedzených úhradami platieb žalovanému zo strany úpadcu v období od 01.01.2007 do vyhlásenia konkurzu, odmietol, keďže presné určenie úkonov, pri ktorých sa žalobca domáha určenia ich neúčinnosti, je nevyhnutným predpokladom pre konanie a rozhodnutie súdu o odporovacej žalobe a žalobca napriek poučeniu svoju procesnú povinnosť riadneho vymedzenia uplatneného nároku nesplnil. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 07.10.2014 a predmetom konania tak zostalo odporovacie právo voči právnym úkonom dlžníka - úhrady úrokov z pôžičiek vo výške 100.000,- Eur dňa 31.05.2010 a vo výške 175.000,- Eur dňa 30.06.2010. 3. Na základe návrhu žalobcu okresný súd uznesením č.k. 11Cbi 2/2014-81 zo dňa 18.02.2016 pripustil zmenu účastníkov na strane žalobcu, a to na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok, ktorou pôvodný žalobca spoločnosť DLM - INTER PRODUCT, spol. s r.o. postúpil pohľadávky, ktoré mu zakladajú účastníctvo v konkurznom konaní, na spoločnosť IRIDIS s.r.o. 4. Okresný súd primárne skúmal dodržanie prekluzívnej hmotno-právnej lehoty pre podanie žaloby, ktorou je lehota 1 roka od vyhlásenia konkurzu, k čomu došlo zverejnením uznesenia o vyhlásení konkurzu č.k. 3K/35/2012-150 zo dňa 01.03.2013 v Obchodnom vestníku č. 48/2013 zo dňa 08.03.2013 s účinkami zverejnenia dňa 09.03.2013. Lehota na podanie žaloby začala plynúť deň nasledujúci po zverejnení tohto súdneho rozhodnutia, t.j. dňa 10.03.2013 a jej posledný deň pripadol na nedeľu 09.03.2013 (poznámka krajského súdu: správne malo byť uvedené 09.03.2014), a tak s prihliadnutím na pravidlá prepočítania času, bol posledným dňom na podanie odporovacej žaloby deň 10.03.2014, kedy bola žaloba doručená okresnému súdu. Okresný súd tak konštatoval dodržanie hmotno-právnej prekluzívnej lehoty na včasné podanie takejto žaloby. K podanej žalobe okresný súd uviedol, že žalobca svoje tvrdenie odporovateľnosti označených právnych úkonov založil na tom, že napadnuté právne úkony boli uskutočnené dlžníkom v čase po začatí reštrukturalizačného konania bez súhlasu správcu a že týmito úkonmi došlo k zvýhodneniu žalovaného ako veriteľa dlžníka. Základnou dôkaznou povinnosťou žalobcu tak bolo tvrdiť a preukázať splnenie všeobecných podmienok odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 57 ZKR. Žalobca svoju aktívnu legitimáciu v konaní odvodzoval z ust. § 57 ods. 1 ZKR a skutočnosti, že žiadosti o uplatnenie odporovacieho práva žalobcu zo dňa 25.02.2014 adresovanej správcovi dlžníka správca nevyhovel. Žalobca odporovacie právo uplatnil voči osobe, v prospech ktorej mal byť odporovateľný právny úkon uskutočnený. 5. Okresný súd uviedol, že základným predpokladom odporovateľnosti právneho úkonu je podmienka zakotvená v ust. § 57 ods. 4 ZKR, v zmysle ktorej je možné odporovať len tým právnym úkonom dlžníka, ktoré ukracujú uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka. Žalobca tak musí preukázať, že v čase, kedy došlo k odporovateľnému úkonu, existovali pohľadávky niektorého z veriteľov, ktoré takýmto právnym úkonom mohli byť ukrátené. Okrem toho musí byť pohľadávka veriteľom v konkurznom konaní prihlásená. Žalobca dôvodnosť odporovacej žaloby opieral o závery znaleckého posudku č. 3/2011 znalkyne Mgr. Ing. Gabriely Štrbáňovej zo dňa 27.10.2011. Zo sprievodného listu splnomocneného zástupcu najväčšieho veriteľa dlžníka Volksbank Slovensko, a.s. zo dňa 21.02.2012 vyplýva, že tento znalecký posudok sa podrobne zaoberá finančným prepojením dlžníka, W. C. a ďalších osôb a vyplýva z neho, že reštrukturalizačný plán je založený na pozmeňovanom, nesprávne vedenom a neúplnom účtovníctve, a teda neopisuje reálnu ekonomickú situáciu dlžníka. Tento posudok obsahuje údaje o duplicitne vystavených a následne odstraňovaných účtovných dokladoch a duplicitnom účtovníctve osobitne pre potreby banky, aby dlžník preukázal plnenie podmienok pre poskytnutie úverov. Tento posudok obsahuje závery a konštatovania, že finančné prostriedky uvedené v zmluvách o pôžičke, ktoré boli uzavreté medzi úpadcom a žalovaným, ktorý je predsedom predstavenstva úpadcu, reálne do pokladne dlžníka vložené neboli, a teda sa jednalo o fiktívne peňažné toky. Znalec konštatoval nesprávne zaúčtovanie pôžičiek, na základe ktorých bol účelovo vytvorený nový veriteľ úpadcu a do nákladov dlžníka boli neoprávnene zaúčtované úroky z fiktívnych pôžičiek. Fiktívne peňažné toky na strane príjmov účtované do pokladne ako poskytnutá pôžička od člena štatutárneho orgánu, t.j. žalovaného, bezprostredne súviseli s výdajmi z pokladne, ktoré je možné dôvodne považovať za fiktívne. 6. Okresný súd tak konštatoval, že žalobca predloženým znaleckým posudkom sám spochybnil existenciu platného záväzkovoprávneho vzťahu medzi dlžníkom a žalovaným, t.j. poskytnutie pôžičiek žalovaným dlžníkovi, v súvislosti s ktorými mali byť uskutočnené napadnuté právne úkony. Žalobca sa domáhal určenia právnej neúčinnosti úhrady dlhu, teda platby ako právneho úkonu, ktorý v rovine práva podľa ust. § 34 Občianskeho zákonníka je dôsledkom prejavu vôle subjektu právneho vzťahu splniť peňažný záväzok. Len v takom prípade predstavuje zaplatenie právny úkon, ktorý je napadnuteľný odporovateľnosťou. Jedným z pojmových znakov právneho úkonu je prejav vôle, ktorého náležitosťou je to, aby naň boli viazané právne následky, ktorými sú vznik, zmena alebo zánik práv či povinností. V posudzovanom prípade smerujú k zániku záväzku dlžníka zaplatiť veriteľovi úroky z poskytnutých pôžičiek. Prejav vôle musí byť skutočne spájaný so sledovaným právnym následkom, teda musí ísť o prejav vôle, ktorý sa objektívne uskutočnil v súlade s právom, t. j. pri existencii vôle skutočne spôsobiť zánik záväzku dlžníka. Ak dôjde k vonkajšiemu prejavu vôle, avšak táto vôľa, jej prejav alebo právne následky konania trpí nedostatkami, možno hovoriť o vadnom právnom úkone, ktorý nie je spôsobilý vyvolať právne následky a ktorý spôsobuje jeho neplatnosť. V posudzovanom prípade bola významne spochybnená zhoda medzi vôľou a jej prejavom vo forme predstieraného konania, keď konajúci prejavuje vôľu, ktorú v skutočnosti nemá, a teda jedná sa o tzv. predstierané - simulované konanie. 7. Okresný súd konštatoval, že pokiaľ žalobca založil dôvodnosť žaloby na podmienke ukracujúceho právneho úkonu, bolo jeho povinnosťou tvrdiť a preukázať, že reálne došlo k ukráteniu veriteľov právnym úkonom dlžníka, t. j. splnením konkrétneho v žalobe označeného záväzku dlžníka voči jeho veriteľovi, pričom úspešnosť odporovateľnosti závisí od toho, či sa majetok dlžníka napadnutými právnymi úkonmi zmenšil a aký majetok dlžníkovi ostal na uspokojenie jeho ostatných pohľadávok prihlásených veriteľmi v konkurznom konaní. Pri odplatných právnych úkonoch dochádza k ukráteniu vtedy, ak protiplnenie druhej strany nie je ekvivalentné, a teda ukrátenie vzniká len v rozsahu rozdielu medzi dohodnutou odplatou a odplatou ekvivalentnou za súčasného splnenia predpokladov, že sa ukrátilo uspokojenie pohľadávky veriteľa, teda že táto pohľadávka nebude pre nedostatok majetku uspokojená buď vôbec alebo len čiastočne. Pokiaľ žalobca až v rámci pojednávania doplnil svoje tvrdenia o námietku, že vykonaním napadnutých úkonov bol zvýhodnený žalovaný ako veriteľ dlžníka, ktorý je súčasne v postavení spriaznenej osoby s dlžníkom, bol žalobca povinný tvrdiť a preukazovať konkrétne skutkové okolnosti vo vzťahu k zvýhodňujúcemu právnemu úkonu a jeho podmienkam tak, ako sú vymedzené v § 59 ZKR. Žalobca tak bol povinný tvrdiť a preukázať, že úhradou záväzku v prospech žalovaného znevýhodnil dlžník seba na úkor iných veriteľov, prípadne preukázať, že napadnutý právny úkon dlžníka zvýhodňuje žalovaného ako veriteľa oproti iným veriteľom a týmto úkonom súčasne došlo k ukráteniu pohľadávok ostatných veriteľov. Do tejto skupiny právnych úkonov patria úkony, ktorými dlžník celkom alebo sčasti splnil peňažnú pohľadávku veriteľa splatnú až vyhlásením konkurzu, zabezpečil svoj záväzok až po jeho vzniku, dohodol úpravu alebo nahradenie svojho záväzku vo svoj neprospech, iným spôsobom zvýhodnil veriteľa oproti iným veriteľom, vzdal sa celkom alebo sčasti svojho práva, odpustil celkom alebo sčasti svoj dlh, dohodol úpravu alebo nahradenie svojho práva vo svoj neprospech, dohodol alebo umožnil zánik svojho práva vo svoj neprospech, príp. inak znevýhodnil seba na úkor veriteľov. Pokiaľ za zvýhodnenie žalovaného ako veriteľa považoval žalobca splnenie fiktívneho záväzku voči žalovanému, tak takéto tvrdenie by podľa okresného súdu nasvedčovalo neplatnému právnemu úkonu a z toho vyplývajúcemu právu na vydanie bezdôvodného obohatenia. V takom prípade nie je vhodne zvoleným procesným prostriedkom ochrany odporovacia žaloba, ktorou možno napadnúť len platné právne úkony a nimi vyvolané právne účinky. 8. Okresný súd ďalej konštatoval, že bez preukázania základnej podmienky odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 57 ods. 4 ZKR, ktorou je ukrátenie uspokojenia prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka, ktoré je potrebné posudzovať k momentu účinnosti právneho úkonu, nie je možné skúmať ďalšie podmienky odporovateľnosti. Vzhľadom na to, že zo strany žalobcu nebola preukázaná platnosť právneho úkonu - splnenia dlhu a rovnako tvrdené a preukázané naplnenie ostatných podmienok odporovateľnosti tak, ako sú tieto vymedzené v ustanovení § 58 - 60 ZKR, uviedol okresný súd, že žalobcom nebola preukázaná existencia ukracujúceho právneho úkonu, v dôsledku ktorého by došlo k zmenšeniu majetku dlžníka a v konečnom dôsledku k ukráteniu uspokojenia pohľadávok veriteľov v konkurznom konaní, a preto okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol. V prípade, ak je právny úkon neplatný, jeho právne účinky vôbec nenastávajú a na takýto úkon sa hľadí, akoby nebol urobený. Pri právnom úkone, ktorý nie je platný, nemožno určiť jeho odporovateľnosť (obdobne rozhodnutie NS ČR z 25.05.2000, sp.zn. 31 Cdo 417/1999). Vykonanie dôkazov označených žalobcom by bolo dôvodné za predpokladu, že ostatné kumulatívne stanovené podmienky odporovateľnosti boli žalobcom tvrdené a dôkazne podložené do konca prvého pojednávania, a to vzhľadom na dôkaznú koncentráciu konania vyplývajúcu z ustanovenia § 118a ods. 1 OSP. Keďže základná podmienka odporovateľnosti nebola žalobcom preukázaná, okresný súd ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, ktoré nesmerovali k preukázaniu platnosti napadnutých právnych úkonov a podmienky ukracujúceho právneho úkonu, zamietol. 9. O náhrade trov rozhodol okresný súd podľa § 142 od. 1 OSP za konštatovania, že žalovanému nevznikli v súvislosti s vedením konania trovy a náhradu trov voči žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi si žalovaný ani neuplatnil. Okresný súd preto žalovanému náhradu trov konania nepriznal. 10. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote žalobca cestou právneho zástupcu odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že okresný súd nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, z vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Okresný súd v rozsudku konštatoval, že zo strany žalobcu nebola preukázaná platnosť právneho úkonu - splnenie dlhu s vyvolanými právnymi účinkami. Žalobca uviedol, že z jeho žaloby je zjavné aké dôkazy žalobca navrhol vykonať, keď okrem znaleckého posudku č. 3/2011 navrhol aj dokazovanie prostredníctvom účtovníctva úpadcu za rok 2008 - 2010. Žalobca nemal účtovníctvo k dispozícii, na čo dvakrát poukázal. Prvý krát v odpovedi na výzvu okresného súdu zo dňa 06.08.2014, v ktorej požiadal okresný súd, aby vyžiadal od úpadcu všetky účtovné doklady. V odpovedi zo dňa 25.09.2015 žalobca opätovne poukázal na skutočnosť, že nedisponuje účtovníctvom úpadcu a uviedol, že okresný súd má k dispozícií znalecký posudok, a preto na potvrdenie správnosti záverov v znaleckom posudku a v žalobe by mal dopytovať konkrétnu časť účtovníctva. Okresný súd vychádzal iba zo znaleckého posudku a tieto skutočnosti neverifikoval jediným hodnoverným dôkazom, a to samotným účtovníctvom, pričom podľa žalobcu vykonanie dôkazu účtovníctvom je jediným hodnoverným dôkazným prostriedkom, ktorým môže byť preukázané alebo spochybnené, či sa jedná o fiktívny právny úkon alebo nie. Účtovníctvo je jediným dôkazom, ktorý smeroval k preukázaniu platnosti napadnutých právnych úkonov, čím by mohla byť splnená aj podmienka ukracujúceho právneho úkonu. Okresný súd tento navrhnutý dôkaz nevykonal. Žalobca preto žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 11. Žalobca ďalej v podanom odvolaní uviedol, že podanou žalobou žiadal o určenie neúčinnosti právnych úkonov žalovaného. Žalobca poukázal na ust. § 139 CSP, § 140 ods. 1 CSP, § 143 ods. 1, 2 CSP a na Nález Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. IV. ÚS 114/97, z ktorého vyplýva, že zo žiadneho ustanovenia občianskoprávneho procesného poriadku nie je ustanovené, že by v odvolacom konaní bola zmena návrhu vylúčená. Žalobca ďalej poukázal na ust. § 155 ods. 2 a § 164 ods. 1 ZKR a uviedol, že uznesením o povolení reštrukturalizácie úpadcu zverejneným v Obchodnom vestníku č. 106B/2010, Okresný súd Žilina vo výroku IV. uviedol, že určuje, že počas reštrukturalizácie podliehajú predchádzajúcemu súhlasu správcu okrem iného právne úkony dlžníka v podobe akéhokoľvek peňažného plnenia zo strany dlžníka alebo jeho viaceré peňažné plnenia voči tomu istému subjektu v priebehu jedného roka, vo výške presahujúcej sumu 10.000,- Eur, ak nejde o plnenia vyplývajúce z právnych úkonov dlžníka schválených správcom. Žalobca v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je neplatný právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, uviedol, že všetky právne úkony špecifikované v návrhu na zmenu žaloby presahujú sumu 10.000,- Eur a na ich uhradenie nebol udelený súhlas správcu, a preto má žalobca za to, že sa jedná o obchádzanie zákona a je opodstatnená žaloba o určenie neplatnosti právnych úkonov. Žalobca tak žiadal zmenu žalobného petitu z dôvodu, že v pôvodnej žalobe uvedené právne úkony sú neplatné, v zmysle ust. § 137 písm. c) OSP (pozn. krajského súdu: správne malo zrejme byť uvedené CSP) tak, aby vo veci bolo určené, že právne úkony úpadcu - zaplatenie úrokov z pôžičiek žalovanému úpadcom vo výške 100.000,- Eur dňa 31.05.2010 (doklad č. V-08/064) a vo výške 175.000,- Eur dňa 30.06.2010 (doklad č. V-09/064) sú neplatné. 12. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu cestou právneho zástupcu poukázal na skutočnosť, že v prvostupňovom konaní okresný súd rozhodoval o inom práve ako je uplatnený nárok žalobcu podľa zmeneného žalobného petitu. V prípade zmeny žaloby nemôže o tejto skutočnosti rozhodovať odvolací súd, pretože sa uplatňuje iné právo ako v pôvodnej žalobe. Podľa žalovaného preto nie je možné, aby v odvolacom konaní bola pripustená zmena žaloby, keď ani výsledky doterajšieho konania nemôžu byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe. K samotnému odvolaniu žalovaný uviedol, že okresný súd jasne, zrozumiteľne a určito vo svojom odôvodnení vysvetlil a zdôvodnil svoje rozhodnutie, ktoré sa opiera o dôkazy, ktoré predovšetkým predložil sám žalobca, a to hlavne znalecký posudok. Žalobca považoval tento posudok za správny a žiadnym spôsobom ho nenamietal. Okresný súd správne konštatoval, že vykonanie ďalších dôkazov by bolo dôvodné za predpokladu, že ostatné kumulatívne stanovené podmienky odporovateľnosti boli žalobcom tvrdené a dôkazne predložené do konca prvého pojednávania, a to s ohľadom na koncentráciu konania vyplývajúcu z ust. § 118a ods. 1 OSP. Okresný súd správne považoval predmetný právny úkon za neplatný, pretože ide o fiktívny záväzok. Podaná žaloba žalobcu tak nie je správna, pretože nebola preukázaná platnosť právneho úkonu a neboli preukázané ani ostatné podmienky odporovateľnosti, ani skutočnosť, že došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávok veriteľov v konkurznom konaní. Žalovaný preto žiadal rozsudok okresného súdu potvrdiť a priznať náhradu trov konania. 13. Na doručené vyjadrenie žalovaného žalobca písomne nereagoval. 14. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a za rešpektovania ust. § 219 ods. 3 CSP verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. Krajský súd zároveň v zmysle ustanovenia § 371 CSP nepripustil zmenu žaloby v podaní žalobcu zo dňa 10.08.2016 tak, že predmetom konania bude určenie, že právne úkony úpadcu - zaplatenie úrokov z pôžičiek žalovanému úpadcom vo výške 100.000,- Eur dňa 31.05.2010 (doklad č. V-08/064) a vo výške 175.000,- Eur dňa 30.06.2010 (doklad č. V-09/064) sú neplatné. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. 15. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu a žalovaného bez nariadenia ústneho pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14CoKR/18/2017-144 zo dňa 16.1.2018 s tým, že podľa ust. § 219 ods. 3 CSP bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 18.1.2018, na základe čoho boli, v spojení s ustanovením § 378 ods. 1 CSP, splnené procesné podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom. 16. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. 17. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 18. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 19. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 20. Krajský súd uvádza, že sa za aplikácie ust. § 387 ods. 1, 2 CSP v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu a v podrobnostiach naň odkazuje. Práve z titulu aplikácie tohto ustanovenia nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu boli zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia. Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím dôvodom zvýraznia právne významné, poprípade skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj krajského súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, v zmysle ktorého ...„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/2005, v zmysle ktorého ...„pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“, a na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa ktorého ...“odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.“ 21. Žalobca odvolaním napadol rozsudok, ktorým okresný súd žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia neúčinnosti právnych úkonov úpadcu - zaplatenia úrokov z pôžičiek žalovanému úpadcom vo výške 100.000,- Eur a vo výške 175.000,- Eur, zamietol z dôvodu nevykonania dôkazov okresným súdom, z dôvodu jeho nesprávnych skutkových zistení a z dôvodu nesprávneho právneho vyhodnotenia uskutočneného okresným súdom. 22. K námietke ohľadom neprávneho právneho posúdenia veci krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani jedna z týchto situácií v predmetnej sporovej právnej veci nenastala. Krajský súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zo strany žalobcu išlo o žalobu, ktorou žalobca odporoval právnym úkonom zaplatenia úrokov z pôžičiek žalovanému úpadcom z dôvodu, že sa jednalo o zvýhodňujúci úkon v zmysle ust. § 59 ZKR. Okresný súd v tejto súvislosti vecne správne konštatoval, že základom každej odporovacej žaloby uplatnenej v zmysle relevantných ustanovení ZKR je preukázanie, že úkon, ktorému žalobca odporuje, je úkonom, ktorým sa ukracuje uspokojenie prihlásených pohľadávok veriteľov úpadcu. Krajský súd v tomto smere považuje za relevantné citovať zákonnú právnu úpravu. 23. Podľa ust. § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z. odporovať podľa tohto zákona možno len tomu právnemu úkonu dlžníka, ktorý ukracuje uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka. 24. Podľa názoru krajského súdu je potrebné zdôrazniť, že žalobca musí v konaní preukázať, že právnym úkonom dlžníka bola ukrátená pohľadávka veriteľa, ktorý si v konkurznom konaní pohľadávku prihlásil. To, aby právny úkon ukracoval uspokojenie niektorej z prihlásených pohľadávok, je základnou a všeobecnou podmienkou každej skutkovej podstaty odporovateľného právneho úkonu, bez ktorej právo odporovať právnemu úkonu nevznikne. Ide o všeobecnú podmienku, ktorá vždy pristupuje k jednotlivým skutkovým podstatám odporovateľných právnych úkonov. Táto podmienka musí byť v každom jednotlivom prípade (pri každej skutkovej podstate) splnená. Konkrétny právny úkon úpadcu - dlžníka spôsobí ukrátenie uspokojenia prihlásených pohľadávok veriteľa v zásade vtedy, keď sa právnym úkonom dlžníka - úpadcu zmenší jeho majetok a pre nedostatok majetku nebude pohľadávka veriteľa uspokojená vôbec alebo len čiastočne. Na základe vyššie uvedeného je pri ukracujúcom právnom úkone rozhodujúca skutočnosť, či v dôsledku uzatvorenia právneho úkonu došlo k zmenšeniu majetku dlžníka - úpadcu a aký majetok úpadcovi zostal na uspokojenie veriteľov. Predpokladom odporovateľnosti je objektívny ekonomický dôsledok vykonaných právnych úkonov. To, či týmito právnymi úkonmi došlo k ukráteniu veriteľa, je vždy vecou zisťovania a dokazovania v každom konaní za dôkaznej povinnosti žalobcu, ktorý takýmto právnym úkonom odporuje. 25. Pretože v konkurznom konaní ide vždy o pluralitu veriteľov, je právne irelevantné, pohľadávka ktorého a koľkých veriteľov bola ukrátená. Veriteľ musí mať pohľadávku proti dlžníkovi v dobe vykonania právneho úkonu dlžníka, resp. v momente, keď právny úkon nadobudne účinnosť. Pokiaľ ide o podmienku, že právny úkon ukracuje uspokojenie pohľadávky veriteľa, ktorý si pohľadávku prihlásil, je potrebné uviesť, že vo všeobecnosti ukrátenie uspokojenia pohľadávky veriteľa bude vecou dôkazného bremena žalobcu. Úspešnosť odporovateľnosti závisí od toho, či sa majetok dlžníka jeho právnym úkonom zmenšil, v akom rozsahu a aký majetok mu zostane na uspokojenie pohľadávky. Odporovateľnosť predpokladá, že právnym úkonom dlžníka sa skráti uspokojenie pohľadávky veriteľa, teda, že v dôsledku konkrétneho právneho úkonu dlžníka nebude pohľadávka veriteľa pre nedostatok majetku uspokojená vôbec alebo len čiastočne. Aj keď právnym úkonom dôjde k zmenšeniu majetku dlžníka, nie je možné domáhať sa úspešne odporovateľnosti, ak majetok dlžníka, ktorý mu zostal, postačuje na uspokojenie pohľadávky, pretože týmto úkonom dlžníka nedošlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa. Ak okresný súd v zhode aj s vyššie uvedenými teoretickými východiskami napokon uzavrel, že žalobca nepreukázal splnenie základnej hmotno-právnej podmienky uplatnenia odporovateľnosti právnych úkonov uvedených v žalobe, vyplývajúcej z § 57 ods. 4 ZKR, ako základného predpokladu odporovateľnosti podľa jednotlivých skutkových podstát odporovateľnosti v § 58 - 60 ZKR, tak krajský súd sa s týmto záverom v rovine neunesenia dôkazného bremena žalobcu stotožnil. Len pre úplnosť krajský súd uvádza, že ani v rámci podaného odvolania žalobca neuviedol skutočnosti, z ktorých by bolo možné závery okresného súdu vyvodiť ako nesprávne. 26. Odvolací súd zvýrazňuje, že žalobca ako nositeľ dôkazného bremena musí základnú hmotnoprávnu podmienku odporovateľnosti vyplývajúcu z ust. § 57 ods. 4 ZKR preukázať. Musí teda preukázať, že právny úkon, ktorému odporoval, a to zaplatenie úrokov z pôžičiek, bol úkonom, ktorým bola pohľadávka veriteľa prihlásená v konkurznom konaní ukrátená. Právny úkon, ktorý tento predpoklad nespĺňa, nie je možné úspešne odporovateľnosťou napadnúť. Z výsledkov vykonaného dokazovania pritom neplynie, že by dotknutým právnym úkonom došlo k zmenšeniu rozsahu disponibilného majetku dlžníka a tým k ukráteniu jeho veriteľov. Žalobca, ktorý v konaní nepreukázal ukrátenie veriteľov v dôsledku napadnutých právnych úkonov dlžníka, tak nemôže byť v konaní o odporovacej žalobe úspešný. Krajský súd v tomto smere, za rešpektovania zásady právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, poukazuje na svoju ustálenú rozhodovaciu prax a tiež ustálenú rozhodovaciu činnosť Krajského súdu v Banskej Bystrici, z ktorej rovnako plynie, že hmotno-právnym predpokladom každej odporovateľnosti je, že ide o ekonomický dopad právneho úkonu dlžníka na uspokojenie pohľadávok veriteľov v podobe ukrátenia prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka. V prípade odporovania právnym úkonom žalobca musí preukázať, že právnym úkonom dlžníka bola ukrátená pohľadávka veriteľa, ktorý si v konkurznom konaní prihlásil svoju pohľadávku (uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 25CoKR/5/2013 zo dňa 15.5.2013, rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 41CoKR/60/2011 zo dňa 31.7.2012, rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13CoKR/14/2015, sp. zn. 13CoKR/11/2016, sp. zn. 14CoKR/3/2017 a sp. zn. 13CoKR/34/2016). 27. S ohľadom na uvedené je vo vzťahu k rozhodujúcej otázke preukázania či nepreukázania danosti hmotno-právnej podmienky ukrátenia bez právneho významu tvrdenie žalobcu v podanom odvolaní o nevykonaní dôkazov súdom prvej inštancie žalobcom navrhovaným oboznámením účtovníctva úpadcu. Ak základná podmienka v zmysle ust. § 57 ods. 4 ZKR nebola naplnená, nemohlo byť následne vyhodnocované konanie úpadcu vo vzťahu k žalovanému, keď len samotný poukaz žalobcu na účtovníctvo úpadcu bez ďalšieho nebol preukázaním hmotno-právnej podmienky ukracujúceho právneho úkonu. Žalobca bol v rámci svojho dôkazného bremena povinný preukázať kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka a tým preukázať naplnenie hmotno-právnej podmienky ukracujúceho právneho úkonu, k čomu však z jeho strany nedošlo. Okresný súd zdôvodnil, prečo nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy s tým, že ich vykonanie by bolo dôvodné len za predpokladu, že ostatné kumulatívne stanovené podmienky odporovateľnosti boli žalobcom tvrdené a preukázané. Keďže žalobcom nebola preukázaná základná hmotno-právna podmienka podľa § 57 ods. 4 ZKR, tak nebol priestor, aby okresný súd pristúpil k dokazovaniu skutkovej podstaty zvýhodňujúceho právneho úkonu doplnením dokazovania, ktoré požadoval žalobca. Žalobca pritom, ako to vyplýva aj z podaného odvolania, dokazovanie oboznámením účtovníctva úpadcu žiadal vykonať vo vzťahu k preukázaniu platnosti napadnutých právnych úkonov a nie vo vzťahu k preukázaniu základnej hmotno-právnej podmienky odporovateľnosti podľa ust. § 57 ods. 4 ZKR. 28. Vo vzťahu k spornej otázke platnosti či neplatnosti žalobcom napadnutých právnych úkonov, sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, na ktoré v tomto smere odkazuje. Z vykonaných dôkazov plynie, že zo strany žalobcu nebola preukázaná samotná existencia odporovaných právnych úkonov ako úkonov platných, v dôsledku ktorých by malo dôjsť k zmenšeniu majetku dlžníka. Neobstoja námietky žalobcu ohľadom doplnenia dokazovania účtovníctvom úpadcu. Okresný súd vecne správne vychádzal predovšetkým zo znaleckého posudku č. 3/2011 znalkyne Ing. Mgr. Gabriely Štrbáňovej, znalkyne v odbore ekonómie a manažment, odvetvie účtovníctvo, daňovníctvo (č.l. 37 spisu). Znalkyňa v tomto posudku práve zo záverov vyplývajúcich z účtovníctva úpadcu konštatovala, že finančné prostriedky, uvedené v zmluvách o pôžičke uzavretých medzi úpadcom a žalovaným, reálne do pokladne úpadcu vložené neboli a jednalo sa o fiktívne peňažné toky s tým, že do účtovnej evidencie úpadcu boli neoprávnene zaúčtované pôžičky, ktorými bol účelovo vytvorený nový veriteľ úpadcu a do nákladov úpadcu boli neoprávnene zaúčtované úroky z fiktívnych pôžičiek. Z takto vykonaného dokazovania plynie dostatočný záver okresného súdu o nepreukázaní existencie platných právnych úkonov, ktoré sú predmetom odporovacej žaloby žalobcu. O vecnej správnosti týchto záverov súdu prvej inštancie nepriamo svedčí aj požiadavka žalobcu na zmenu žaloby obsiahnutá v ním podanom odvolaní, kde žalobca s odkazom na ust. § 39 Občianskeho zákonníka žiadal určiť neplatnosť tých istých právnych úkonov - zaplatenia úrokov z pôžičiek, určenie neúčinnosti ktorých sa v konaní domáhal podanou žalobou. Krajský súd v zhode so súdom prvej inštancie poukazuje na ustálenú judikatúru, podľa ktorej pri právnom úkone, ktorý nie je platný, nie je možné žalobou určiť jeho odporovateľnosť. 29. V zmysle uvedených zhodnotení konštatuje krajský súd, že žalobca nepreukázal existenciu platných právnych úkonov, ktorých neúčinnosť žiadal v konaní určiť, a zároveň nepreukázal naplnenie predpokladu prípadnej odporovateľnosti takýchto právnych úkonov podľa ust. § 57 ods. 4 ZKR. Jeho žalobe preto nemohlo byť vyhovené a pokiaľ okresný súd takúto žalobu v celom rozsahu zamietol, bolo toto rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne odvolacím súdom potvrdené podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. 30. Vo vzťahu k žalobcom požadovanému pripusteniu zmeny žaloby, ktorý úkon žalobca zahrnul do odvolania podaného proti rozsudku súdu prvej inštancie, poukazuje krajský súd na ust. § 371 CSP, v zmysle ktorého nemožno žalobu v odvolacom konaní meniť. Neprípustnosť dispozície so žalobou v rámci odvolacieho konania je daná tým, že vec sa nachádza v opravnom konaní, cieľom a úlohou ktorého je prieskum rozhodnutia a konania, ktoré rozhodnutiu predchádzalo, teda sa jedná o skúmanie správnosti konania o tom predmete, ktorý bol vymedzený v čase vydania odvolaním napadnutého rozsudku. Nie je preto namieste pripustiť, aby v rámci odvolacieho konania došlo k zmene žaloby, čím by sa stal irelevantným celý doterajší procesný postup. S prihliadnutím na výslovné znenie uvedeného ust. § 371 CSP nemôže obstáť argumentácia žalobcu s odkazom na Nález Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. IV. ÚS 114/97, ktorý je založený na inom znení občiansko-právneho procesného predpisu. Na základe týchto zhodnotení krajský súd nepripustil žalobcom požadovanú zmenu žaloby na určenie neplatnosti dotknutých právnych úkonov úpadcu - zaplatenia úrokov z pôžičiek žalovanému. 31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalovaný, ktorému tak bola krajským súdom priznaná plná náhrada trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.