Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 633/2026-26
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného advokátkou JUDr. Zuzanou Baloghovou, M. Madačova 1B, Ružomberok, proti uzneseniu Správneho súdu v Bratislave č. k. 8S/9/2026-127 zo 14. júla 2026 takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
Odôvodnenie: I. Ústavná sťažnosť 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 25. septembra 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdny prieskum rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy a základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy uznesením Správneho súdu v Bratislave (ďalej len „správny súd“) označeným v záhlaví tohto uznesenia. Navrhuje ho zrušiť, vrátiť vec správnemu súdu na ďalšie konanie a priznať mu náhradu trov konania. II. Skutkové východiská 2. Sťažovateľ doručil 6. februára 2026 správnemu súdu všeobecnú správnu žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) č. k. X/2 Spr 912/25/1000-18 z 9. decembra 2025, ktorým sťažovateľa odvolal z funkcie . 3. Napadnutým uznesením správny súd postúpil vec Mestskému súdu Bratislava IV (ďalej len „mestský súd“). Podľa názoru správneho súdu ide v konaní o sťažovateľovom návrhu na začatie konania o súkromnoprávnu vec, v ktorej je daná právomoc civilného súdu v civilnom procese. Svojou povahou je toto konanie najbližšie individuálnym pracovnoprávnym sporom. Rozhodnutie
generálneho prokurátora o odvolaní nie je správnym aktom, ale výsledkom konania vo veci služobného pomeru prokurátora. K tomu správny súd odkázal na § 261 ods. 1 zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 154/2001 Z. z.“), podľa ktorého prokurátor sa môže domáhať na súde podľa osobitného zákona neplatnosti rozhodnutia generálneho prokurátora vo veciach služobného pomeru. Odkaz v poznámke pod čiarou identifikuje ako osobitný zákon Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,CSP“), konkrétne jeho § 137 písm. c). 4. Sťažovateľ podaním z 28. augusta 2026 adresovaným mestskému súdu vyslovil nesúhlas s právnym názorom správneho súdu prezentovaným v napadnutom uznesení a požiadal, aby mestský súd postúpenie neakceptoval a využil postup podľa § 43 ods. 2 CSP v spojení s § 11 CSP a § 8 ods. 1 Správneho súdneho poriadku (ďalej len ,,SSP“), teda aby vyvolal kompetenčný spor, o ktorom záväzným spôsobom rozhodne kompetenčný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Do podania ústavnej sťažnosti zostala táto iniciatíva sťažovateľa bez odozvy. III. Argumentácia sťažovateľa 5. K prípustnosti ústavnej sťažnosti sťažovateľ dôvodí, že proti napadnutému uzneseniu správneho súdu je kasačná sťažnosť neprípustná podľa § 439 ods. 2 písm. d) SSP. Sťažovateľ podaním z 28. augusta 2026 usiluje o vyvolanie rozhodovania kompetenčného konfliktu. Nateraz preto vyčerpal všetky prostriedky nápravy, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv priznáva. 6. Avšak pre prípad, že jeho argumentáciu v prospech prípustnosti ústavnej sťažnosti ústavný súd neprijme, požaduje uplatniť výnimku z neprípustnosti podľa § 132 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Dôvody hodné osobitného zreteľa vidí v tom, že v dôsledku § 261 ods. 1 zákona č. 154/2001 Z. z. ustanovujúceho na domáhanie sa súdnej ochrany lehotu 15 dní od doručenia rozhodnutia generálneho prokurátora hrozí riziko neúspechu jeho žaloby pre oneskorenosť a bez meritórneho prejednania, keďže pri jej podávaní vychádzal z dvojmesačnej zákonnej lehoty na podanie všeobecnej správnej žaloby. 7. Z dikcie § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, že prioritnou podmienkou na rozhodovanie iného súdu o ochrane základných práv sťažovateľa vo veci, ktorej sa týka ústavná sťažnosť, je príslušnosť tohto iného súdu. Inými slovami, nepríslušný mestský súd nemôže poskytnúť ochranu právam sťažovateľa. 8. Dôvod hodný osobitného zreteľa vidí sťažovateľ aj v tom, že v dôsledku rozhodnutia generálneho prokurátora od zániku oprávnenia vykonávať funkciu v dôsledku rozhodnutia generálneho prokurátora už uplynulo takmer 10 mesiacov, čo je pri päťročnom funkčnom období nie zanedbateľné časové obdobie. Funkčné obdobie by sťažovateľovi v prípade, ak by nebol odvolaný, skončilo vo februári roku 2027. Priamym dôsledkom odvolania z funkcie pred skončením riadneho funkčného obdobia bolo skončenie vyplácania funkčného príplatku za výkon funkcie vo výške 15 % z priemerného platu prokurátora a tento stav aktuálne trvá. Pretrvávanie pochybností týkajúcich sa zákonnosti odvolania sťažovateľa z funkcie má podľa jeho názoru
2
negatívny vplyv na chod krajskej prokuratúry. Odvolaním došlo k zásahu do sťažovateľovho dobrého mena. 9. Sťažovateľ odkazuje na uznesenie sp. zn. IV. ÚS 216/2026 zo 14. apríla 2026, podľa ktorého by právne posúdenie otázky, ktorá sústava súdov (resp. jej konkrétna zložka) má spornú vec prerokovať a rozhodnúť, mohlo byť predmetom meritórneho ústavnosúdneho prieskumu spravidla len vtedy, ak by (vy)riešenie kompetenčného konfliktu prima facie porušovalo princíp zákazu denegatio iustitiae. Napadnutým uznesením správny súd bez zákonného dôvodu rozhodol, že neposkytne právnu ochranu sťažovateľovi ako subjektu domáhajúcemu sa súdnej ochrany, čím došlo k faktickému odopretiu spravodlivosti. 10. Z vecného hľadiska sťažovateľ nesúhlasí s právnym záverom správneho súdu, pretože rozhodnutie o odvolaní z funkcie je individuálnym verejnoprávnym aktom, zákonnosť ktorého je príslušný preskúmať súd v rámci správneho súdnictva, a nie aktom vydaným vo veciach služobného pomeru prokurátora, na ktorého prieskum určuje § 261 ods. 1 zákona č. 154/2001 Z. z. civilné súdy. Pri odvolávaní z funkcie generálny prokurátor podľa sťažovateľa nevystupuje ako subjekt súkromného práva v rovnocennom postavení k podriadenému prokurátorovi, ale uplatňuje zákonom zverenú organizačnú a personálnu právomoc jednostranným autoritatívnym rozhodnutím. Rozhodnutie o odvolaní teda nebolo prejavom súkromnej autonómie, čo by umožňovalo identifikovať preskúmanie tohto rozhodnutia ako súkromnoprávnu vec – individuálny pracovnoprávny spor. IV. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti 11. Ústavnú sťažnosť sťažovateľa ústavný súd predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde a zisťoval, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde), osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde. 12. V okolnostiach sťažovateľovej veci je rozhodujúcou procesná podmienka prípustnosti jeho ústavnej sťažnosti, keďže dôsledkom napadnutého uznesenia správneho súdu nie je definitívne ukončenie procesu poskytovania súdnej ochrany sťažovateľovým právam. Konanie o jeho žalobe po právoplatnosti napadnutého uznesenia pokračuje v inštitucionálnej sústave civilného súdnictva, a to na jeho prvej inštancii. Základné právo na súdnu ochranu je v zásade „výsledkové“, čo znamená, že mu musí zodpovedať proces ako celok. Skutočnosť, či napadnuté konanie alebo rozhodnutie vykazuje znaky spravodlivého procesu, závisí od celého konania a konečného rozhodnutia všeobecných súdov. Obdobne aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 13. Vo väzbe na skúmanie otázky prípustnosti ústavný súd, súc viazaný dôvodmi ústavnej sťažnosti podľa § 45 zákona o ústavnom súde, zdôrazňuje, že sťažovateľ sám explicitne uvádza, že
3
k porušeniu jeho ústavných práv došlo práve nezákonným presunom kompetencie prejednať správnu žalobu na vecne nepríslušný súd. 14. Berúc do úvahy koncepciu odôvodnenia ústavnej sťažnosti a vlastné ustálené judikatórne východiská, dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľ nevyčerpal všetky prostriedky nápravy, ktoré mu na ochranu jeho základných práv pred ním namietaným presunom kompetencie prejednať a rozhodnúť jeho vec zákon priznáva. Keďže sa jeho spor aktuálne rozhoduje v sústave civilného súdnictva, disponuje sťažovateľ opravnými prostriedkami, ktoré mu priznáva CSP. Pokiaľ mestský súd rozhodne a sťažovateľ bude stále presvedčený, že mestský súd na to nemal právomoc, a tak nedovolene zasahuje do jeho práv v dôsledku postúpenia veci správnym súdom, bude mať možnosť predniesť svoje námietky v odvolaní proti prvoinštančnému rozhodnutiu. Ochranu jeho základným právam potom bude poskytovať odvolací súd. Ústavný súd k tomu dodáva, že nemožno akceptovať sťažovateľovu argumentáciu, podľa ktorej nateraz vyčerpal všetky disponibilné prostriedky ochrany svojich práv. Pri posudzovaní naplnenia hypotézy ustanovenej v § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde nie sú pre ústavný súd rozhodujúce iba aktuálne možnosti sťažovateľa vyčerpať prostriedky nápravy, ale aj ich perspektíva. Opačný prístup by viedol k nedovolenému paralelnému poskytovaniu právnej ochrany rovnakých práv pred inými orgánmi verejnej moci konajúcimi o prostriedkoch nápravy priznaných sťažovateľovi zákonom a zároveň pred ústavným súdom konajúcim o jeho ústavnej sťažnosti. Išlo by o výsledok stojaci v priamom rozpore s čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavnosúdna ochrana prichádza do úvahy, len ak ochranu základným právam a slobodám neposkytuje iný súd. 15. K sťažovateľom presadzovaným dôvodom hodným osobitného zreteľa ústavný súd uvádza, že riziko vecného neprejednania a nerozhodnutia o jeho žalobe v dôsledku odlišnej dĺžky zákonných lehôt na uplatnenie súdnej ochrany v správnom súdnictve a podľa § 261 ods. 1 zákona č. 154/2001 Z. z. je eliminovateľné práve opravným prostriedkom, ktorý na podklade dôvodov prednesených v ústavnej sťažnosti sťažovateľ proti prípadnému budúcemu prvoinštančnému rozhodnutiu mestského súdu môže využiť. Právomoc odvolacieho súdu v civilnom sporovom konaní v sebe nesie potenciál rozhodnutia, ktoré po stránke výrokovej, ale aj argumentačnej (záväzný právny názor) dokáže vyvolať riešenie kompetenčného konfliktu následne vedúceho k výsledku totožnému so sťažovateľovým právnym názorom, a teda k ustáleniu právomoci správneho súdu. To by znamenalo, že včasnosť sťažovateľovho uplatnenia práva na súdnu ochranu by sa znovu posudzovala optikou zákonných lehôt podľa SSP, nie podľa § 261 ods. 1 zákona č. 154/2001 Z. z. Dostupnosť prostriedkov nápravy podľa CSP preto predstavuje dostatočnú garanciu sťažovateľovho prístupu k súdu, a tak nevyžaduje, aby ústavný súd využil výnimočný inštitút podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde prelamujúci ústavnú koncepciu postupnosti v procese poskytovania súdnej ochrany základným právam a slobodám. 16. Ak sťažovateľ dôvodí, že o neprípustnosti ústavnej sťažnosti podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde možno uvažovať len za podmienky príslušnosti iného súdu poskytujúceho súdnu ochranu právam, ústavný súd uvádza, že v prípade sťažovateľa je takým súdom odvolací súd v civilnom sporovom konaní, ktorý v prípade zistenia danosti odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP odvolaniu vyhovie a zruší rozhodnutie prvoinštančného súdu, ak tento nebol príslušným na rozhodovanie o podanej žalobe. Príslušnosť je totiž potrebné zahrnúť do kategórie procesných podmienok konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. a) CSP.
4
17. Ďalší navrhnutý dôvod hodný osobitného zreteľa, podľa ktorého od zániku oprávnenia vykonávať funkciu v dôsledku rozhodnutia generálneho prokurátora už uplynulo takmer 10 mesiacov, zjavne naznačuje nespokojnosť sťažovateľa s predlžovaním jeho stavu právnej neistoty, čo môže vyústiť do výsledku, keď meritórne rozhodnutie o zákonnosti jeho odvolania z funkcie bude prijaté až po uplynutí funkčného obdobia. Formulovaný aspekt sťažovateľovej nespokojnosti je však riešiteľný ochranou iných jeho základných práv (typicky základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), a preto nevyžaduje uplatňovanie výnimočného a mimoriadneho riešenia podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Obdobný záver je potrebné prijať aj vo vzťahu k sťažovateľovej argumentácii o strate na zárobku a zásahu do jeho dobrého mena v dôsledku odvolania z funkcie. V prípade sťažovateľovho meritórneho úspechu, a to bez ohľadu na to, či by sa úspech dostavil v civilnom sporovom konaní alebo v správnom súdnom konaní, by uvedená strata musela byť kompenzovaná, čo platí aj v rovine tvrdeného zásahu do jeho osobnostných práv. Navyše, ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že predmetom ústavnej sťažnosti sťažovateľa, ktorú sťažovateľ žiada meritórne prejednať napriek jej neprípustnosti, je prostredníctvom napadnutého uznesenia správneho súdu výlučne otázka, v ktorej súdnej sústave sa zákonnosť rozhodnutia o jeho odvolaní z funkcie má posudzovať. Podstata sťažovateľom presadzovaných dôvodov hodných osobitného zreteľa analyzovaných v tomto odseku však nevykazuje priamu funkčnú väzbu s procesnou otázkou právomoci civilných súdov a správnych súdov, ale s meritórnym výsledkom rozhodovania o jeho žalobe. Aj preto absentuje dôležitá potreba vecne prejednať neprípustnú ústavnú sťažnosť sťažovateľa. 18. Napokon ani sťažovateľom tvrdený negatívny vplyv na chod krajskej prokuratúry neodôvodňuje meritórne rozhodovanie o jeho neprípustnej ústavnej sťažnosti. Uvedený argument je nekonkrétny a obdobne ako skoršie sťažovateľom prednesené dôvody, ktorými cielil na uplatnenie § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde, by prípadné meritórne prejednanie ústavnej sťažnosti nemohlo nijako priamo ovplyvniť chod krajskej prokuratúry. 19. Keďže žiaden zo sťažovateľom navrhovaných argumentov neopodstatňuje uplatniť v jeho prípade výnimku zakotvenú v § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ústavný súd uplatnil všeobecnú zásadu vyplývajúcu z neprípustnosti ústavnej sťažnosti a odmietol ju podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde. V dôsledku toho už bolo bez právneho významu zaoberať sa vecnou stránkou jej odôvodnenia, ako aj ďalšími návrhmi formulovanými v sťažnostnom petite (zrušenie napadnutého uznesenia, vrátenie veci, náhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. októbra 2026
Robert Šorl predseda senátu
5