Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 606/2026-14
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Petra Straku (sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej BIZOŇ & PARTNERS, s.r.o., Laurinská 4, Bratislava, proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre č. k. 12Co/56/2026-500 z 31. augusta 2026 takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
Odôvodnenie:
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 14. septembra 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím krajského súdu označeným v záhlaví tohto uznesenia. Navrhuje zrušiť napadnuté uznesenie a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie a priznať jej náhradu trov konania pred ústavným súdom. 2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení žalovanej stranou sporu o zaplatenie 15 000 eur s príslušenstvom z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Okresný súd Nitra rozsudkom č. k. 12C/4/2021-308 z 25. apríla 2022 žalobe vyhovel a žalobcom priznal voči sťažovateľke nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 3. Krajský súd ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. 12Co/79/2022 z 13. júna 2023 potvrdil prvoinštančné rozhodnutie a žalobcom priznal nárok aj na náhradu trov odvolacieho konania. 4. Na dovolanie sťažovateľky následne najvyšší súd uznesením sp. zn. 6Cdo/38/2024 z 28. mája 2026 zrušil rozsudok krajského súdu z 13. júna 2023 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
5. Okresný súd medzičasom uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom č. k. 12C/4/2021-395 zo 17. augusta 2023 v spojení s uznesením vydaným sudkyňou č. k. 12C/4/2021-425 z 3. októbra 2023 určil výšku náhrady trov konania v sume 5 187,06 eur. 6. Po vrátení veci krajskému súdu z dovolacieho súdu sťažovateľka podala návrh na vydanie dopĺňacieho uznesenia, ktorým sa domáhala, aby ním krajský súd zrušil aj na rozsudok vo veci nadväzujúce rozhodnutie o výške trov. Argumentovala, že uznesenie okresného súdu o výške trov zo 17. augusta 2023 je rozhodnutím existenčne závislým od rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania, ktoré po zrušení rozsudku odvolacieho súdu stratilo svoj právny základ, a navrhla, aby bolo dopĺňacím uznesením zrušené. Krajský súd tento návrh sťažovateľky ako nedôvodný napadnutým uznesením zamietol. 6.1. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že účelom vydania dopĺňacieho rozsudku, resp. uznesenia je odstrániť neúplnosť rozhodnutia v prípade, ak súd nerozhodol o niektorej časti predmetu konania alebo jeho príslušenstve. To sa ale v danom prípade nestalo a krajský súd znova poukázal na svoj rozsudok z 13. júna 2023, ktorým rozhodol o celom predmete konania. Uviedol, že sťažovateľka mala na sledovaný cieľ použiť iný procesný inštitút, ktorým sa strana v prípade, že podá proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, môže podľa § 444 Civilného sporového poriadku domáhať, aby dovolací súd odložil právoplatnosť a vykonateľnosť takto dotknutého rozhodnutia, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Účelom odkladu vykonateľnosti rozhodnutia je zabrániť výkonu exekúcie počas dovolacieho konania, v dôsledku ktorého by na strane sporu, ktorá dovolanie iniciovala, v prípade jej úspechu v tomto konaní vznikla škoda. Odložením vykonateľnosti sa predíde následnej reparácii už vykonanej exekúcie. Doplnil, že sťažovateľka uvedený návrh na odklad právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku odvolacieho súdu síce podala, ale najvyšší súd nezistil splnenie podmienok pre odloženie vykonateľnosti či právoplatnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia. Krajský súd uzavrel, že neboli splnené podmienky na vydanie dopĺňacieho uznesenia, a preto návrh zamietol. 7. Ústavný súd z verejne dostupného registra poverení na vykonanie exekúcie zistil, že proti sťažovateľke sú vedené dve exekučné konania, a to pod sp. zn. 55Ek/1890/2023 (na základe exekučného titulu – rozsudku okresného súdu z 25. apríla 2022 v spojení s rozsudkom krajského súdu z 13. júna 2023) a sp. zn. 32Ek/2691/2023 (na základe exekučného titulu – uznesenia okresného súdu zo 17. augusta 2023). Obidve tieto konania sú vedené súdnym exekútorom Mgr. Ivanom Jamborom, so sídlom úradu Farská 5, Nitra.
II. Argumentácia sťažovateľky
8. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti argumentuje, že o jej návrhu rozhodol krajský súd, ktorý na to nebol príslušný. Aj keď svoj návrh smerovala krajskému súdu, z obsahu jej podania bolo podľa nej zrejmé, že sa domáha vydania dopĺňacieho uznesenia k zrušovaciemu uzneseniu dovolacieho súdu, a to je oprávnený vydať výlučne najvyšší súd, keďže jeho rozhodnutie sa má doplniť. Aj z časových súvislostí je podľa nej zjavné, že sa nemohla domáhať vydania dopĺňacieho uznesenia k rozhodnutiu krajského súdu, ktorý rozhodol ešte predtým, ako vôbec okresný súd rozhodol o výške trov konania. Sťažovateľka uvádza, že najvyšší súd vo výroku svojho zrušovacieho uznesenia nezrušil uznesenia o výške trov, ktorých jediným podkladom bol zrušený rozsudok
2
krajského súdu, ale na základe tohto exekučného titulu je proti nej vedené exekučné konanie, a preto sa návrhom domáhala doplnenia rozhodnutia najvyššieho súdu. Napriek tomu jej návrh vecne posúdil a zamietol krajský súd. Týmto je definitívne zbavená možnosti dosiahnuť odstránenie pre ňu nepriaznivého procesného stavu (vedenia exekúcie) a rozhodnutie krajského súdu sa priamo dotýka jej majetkovej sféry. Z toho odvodzuje, že napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené jej v bode 1 uvedené práva podľa ústavy, listiny a dohovoru, a preto ho navrhuje zrušiť.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
9. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny) a jej práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ako aj základného práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 38 ods. 1 listiny) uznesením krajského súdu, ktorým bol zamietnutý jej návrh na vydanie dopĺňacieho uznesenia. 10. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťoval, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde), osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde. 11. Z § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). 12. Ústavný súd, vnímajúc význam veci pre sťažovateľku, keďže je proti nej naďalej vedená exekúcia z titulu zaplatenia istiny a trov konania, poukazuje na to, že ťažiskom jej argumentácie je domôcť sa zrušenia uznesenia okresného súdu o výške trov konania, ktoré však má akcesorickú povahu k meritórnemu rozhodnutiu. Zásadná väzba na definitívny výsledok sporu tak bráni tomu, aby pretrvala výška trov určená na základe už neexistujúcej právoplatnosti rozsudku o nároku. V tejto súvislosti teda sťažovateľke unikla podstatná skutočnosť, že zrušením rozsudku krajského súdu z 13. júna 2023 zo strany najvyššieho súdu (uznesením sp. zn. 6Cdo/38/2024 z 28. mája 2026) už bolo zrušené aj na právoplatnosť rozsudku vo veci nadväzujúce rozhodnutie o trovách. Týmto bol de facto zrušený exekučný titul v konaní sp. zn. 55Ek/1890/2023 a tiež právny základ pre exekučný titul v konaní sp. zn. 32Ek/2691/2023. Jednoducho povedané, sťažovateľka sa
3
domáha zrušenia rozhodnutia, ktoré už bolo zrušené, a preto krajský súd o jej návrhu na vydanie dopĺňacieho uznesenia nemohol rozhodnúť inak, ako ho zamietnuť. 13. K argumentácii sťažovateľky, v ktorej krajskému súdu vyčíta, že vydal napadnuté uznesenie, aj keď na to nebol príslušný, je potrebné doplniť, že zo samotného petitu jej návrhu vyplýva, že navrhla krajskému súdu, aby vydal dopĺňacie uznesenie, ktorým zruší uznesenie o výške trov. Svoj návrh teda smerovala krajskému súdu, ktorý vecou disponoval po vrátení z dovolacieho súdu, a ako už bolo uvedené, nemožno dopĺňacím uznesením zrušiť to, čo už bolo zrušené. 14. Po vykonanom prieskume napadnutého uznesenia krajského súdu, vychádzajúc z obsahu jeho odôvodnenia, tak ústavný súd uzatvára, že neexistuje relevantný súvis medzi sťažovateľkou uvedenými právami na jednej strane a napadnutým uznesením krajského súdu na strane druhej, preto jej ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. 15. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosť ako celku stratilo opodstatnenie rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. októbra 2026
Peter Molnár predseda senátu
4