Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 26Co/161/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114218859 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2114218859.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: Mgr. Michal Novotný ako predseda senátu a JUDr. Anton Jaček a JUDr. Eva Behranová ako členovia senátu v sporovej veci žalobkyne: Sociálna poisťovňa, IČO: 30 807 484, pobočka Trnava, proti žalovanému: Tate & Lyle Boleraz, s.r.o., IČO: 31 411 011, Boleráz, zastúpenému: JUDr. Laura Bíróová, advokátka, Bratislava, o 7.148,60 €, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 14 C 191/2014-448 z 30. marca 2017 takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok sa zrušuje v časti, ktorou bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobkyni 3.216,87 €, ako aj v nadväzujúcich výrokoch III až V, a vec sa v tejto časti vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni 5.361,45 eur, II. zamietol žalobu do zvyšku (čo do sumy 1.517,15 eur), III. nepriznal žalobkyni voči žalovanej nárok na náhradu trov konania, IV. priznal znaleckému ústavu Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline voči žalovanej nárok na zaplatenie znalečného v rozsahu 75 % a V. priznal tomuto znaleckému ústavu zvyšných 25 % znalečného voči žalobkyni. 2. Vyšiel zo zistenia, že V. X. (poškodený zamestnanec) na základe pracovnej zmluvy z 1. apríla 1996 vykonával u žalovaného funkciu vedúceho zmeny a zmenového majstra a jeho úlohou bolo okrem iného kontrolovať prácu podriadených zamestnancov. Dňa 6. septembra 2012 bol tento zamestnanec spolu s ďalšími zamestnancami poverený vykonať kontrolu tzv. rezínov (troch nádrží - buniek). Jeho úlohou bolo po skončení skontrolovať obsah týchto nádrží, k čomu bolo potrebné, aby sa do nádrže pozrel, a keďže na strednej nádrži nebola namontovaná tzv. obslužná plošina ako na zvyšných dvoch (kde boli namontované od r. 2012), musel na to použiť rebrík. Takáto kontrola tvorila obsah jeho obvyklej pracovnej náplne a vykonával ju predtým veľakrát. Žalovaná vedela, že práce na tejto nádrži sa vykonávajú týmto spôsobom, Ing. I. ako vedúci zamestnanec poškodeného zamestnanca preto v emaile z 15. júna 2011 určil pracovný postup, ten však nebol spracovaný na podmienky konkrétneho pracoviska. Bola v ňom všeobecne určená povinnosť použiť rebrík, dvojitý rebrík však nebolo možné v danom priestore dostatočne rozovrieť, no jednoduchý rebrík sa mohol zošmyknúť o šmykľavú stenu nádrže. Za týchto okolností žalovaný mal určiť podrobný bezpečný pracovný postup (istenie rebríka, ukotvenie zamestnanca), čo neurobil, naopak, trpel používanie dvojitého rebríka, hoci jeho použitie nebolo bezpečné. Poškodený zamestnanec pri kontrole práce 6. septembra 2012 utrpel pracovný úraz tým, že spadol z dvojitého rebríka pri zostupovaní z neho. Pritom však tiež nedodržal zásady bezpečnosti práce, keď dvojitý rebrík nebol vhodný na toto použite (nedal sa rozovrieť) a bezpečnostný postroj sa nedal použiť (nebola k dispozícii kladka ani tzv. kotviaci bod), takže mal buď zvoliť jednoduchý rebrík, ktorý by niektorý z iných zamestnancov podržal, alebo mal výkon práce odmietnuť. Vzhľadom na predošlé skúsenosti sa však spoliehal, že sa mu nič nestane. Protokolom inšpektorátu práce bol žalovaný určený za zodpovedného za tento pracovný úraz, ktorého príčinou malo byť porušenie bezpečnostných predpisov tak zo strany zamestnanca, ako aj žalovanej. Žalobkyňa potom za obdobie od 16. septembra 2012 do 4. septembra 2013 vyplatila poškodenému zamestnancovi nemocenské dávky v celkovej výške 7.148,60 €. 3. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie právne uzavrel, že žalovaný ako zamestnávateľ porušil ustanovenia § 6 ods. 1 písm. a), b), c), d), i), j) zákona č. 124/2006 Z. z. o ochrane a bezpečnosti práce, pretože v záujme zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci nevykonal potrebné opatrenia týkajúce sa práce pri výmene rezínu, nezlepšil pracovné podmienky na strednej bunke, nezisťoval nebezpečenstvá hroziace zamestnancov pri obsluhe strednej bunky, nezabezpečil, aby pracovný postup neohrozoval bezpečnosť a zdravie zamestnancov, neurčil bezpečný pracovný postup pri práci na strednej bunke, neurčil a nezabezpečil ochranné prostriedky, ktoré sa musia používať. V dôsledku toho došlo k pracovnému úrazu a vyplateniu nemocenských dávok žalobkyňou. Poškodený zamestnanec však zanedbal svoju povinnosť podľa § 12 ods. 2 písm. a), c) prvého bodu a písmena j) zákona č. 124/2006 Z. z., čo je dôvodom čiastočnej liberácie zamestnávateľa za pracovný úraz podľa § 196 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce. Súd nepovažoval poškodeného za vedúceho zamestnanca na úrovni manažmentu, takže sa naňho nemôžu vzťahovať všetky povinnosti zamestnávateľa v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Zamestnávateľa voči poškodenému zamestnancovi reprezentoval nadriadený zamestnanec Ing. I., ktorého zaťažovali povinnosti v zmysle cit. ustanovení zákona č. 124/2006 Z. z., ktorý aj určil pracovný postup a neponechal ho na poškodeného zamestnanca. Súd tak zavinenie poškodeného zamestnanca ustálil na 25 % a žalovaného na 75 %, pretože dlhodobo trpel vykonávanie obsluhy strednej bunky týmto nebezpečným spôsobom. Preto ho zaviazal len na zaplatenie 75 % vyplatených nemocenských dávok. 4. Včas podaným odvolaním sa žalovaný domáha zmeny vyhovujúcej časti tohto rozsudku tak, že bude zaviazaný zaplatiť žalobkyni len 2.144,58 € a zodpovedajúco budú zmenené aj výroky o nároku na náhradu trov konania medzi stranami a v prospech znaleckého ústavu. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že zamestnanec porušil bezpečnostné predpisy v nižšej miere než zamestnávateľ. Žalovaný podľa svojho názoru neporušil § 6 ods. 1 písm. c) zákona č. 124/2006, pretože mal vypracovaný písomný dokument o posúdení rizika, ani § 6 ods. 1 písm. d) cit. zák., pretože pracovisko, pracovný posudok a pracovný postup boli určené tak, aby neohrozovali bezpečnosť a zdravie zamestnancov, ani § 6 ods. 1 písm. i) cit. zák., pretože ním určený pracovný postup bol bezpečný, ani § 6 ods. 1 písm. j) cit. zák., pretože určil povinnosť použitia konkrétnych ochranných prostriedkov. Naopak, poškodený zamestnanec vedome porušil § 12 ods. 2 písm. a) cit. zák., pretože nedodržal právne predpisy, pokyny, zásady bezpečnej práce a určené pracovné postupy. Ďalej porušil § 12 ods. 2 písm. c) cit. zák., pretože nevykonával práce a nepoužíval pracovné prostriedky v súlade s návodom na používanie, ako § 12 ods. 2 písm. e) cit. zák., pretože nepoužíval bezpečnostné a ochranné zariadenia. Porušil tiež § 12 ods. 2 písm. f) cit. zák., lebo nepoužíval pridelené osobné ochranné pracovné prostriedky, a tiež § 12 ods. 2 písm. j) cit. zák., pretože neoznámil vedúcemu zamestnancovi nedostatky, ktoré by pri práci mohli ohroziť bezpečnosť alebo zdravie. Záverom porušil aj § 12 ods. 5 cit. zák., pretože zistené nedostatky neoznámil svojmu vedúcemu zamestnancovi. Poškodený zamestnanec bol pritom vedúcim zamestnancom a bol za dodržiavanie bezpečnosti a ochrany zdravia priamo zodpovedný a nedostatky mal bezodkladne oznámiť nadriadenému zamestnancovi a netrpieť nebezpečný výkon práce. Okrem toho neurčil miesto kotviaceho bodu, na ktorý sa mali zamestnanci upnúť. Určiť kotviaci bod neprikazoval žalovanému žiaden všeobecný záväzný predpis. V tom čase platná vyhláška č. 374/1990 Zb. sa vzťahovala len na stavebné práce, aj tá však v § 50 ods. 9 ukladala povinnosť určiť miesto upevnenia pracovníkovi, ktorý práce vo výškach riadi, teda poškodenému zamestnancovi. Pracovný prostriedok (dvojitý rebrík) použil zamestnanec prostriedok v rozpore s návodom na jeho použitie. K jeho pádu pritom došlo vychýlením tela mimo os rebríka, čím bol porušený návod na použitie daného rebríka. Poškodený zamestnanec nepoužil ani celotelový postroj, ktorý mohol pádu zabrániť. Podľa žalovaného nebolo dokázané, že k úrazu došlo pri zostupovaní z rebríka, išlo len o tvrdenie poškodeného. Ochranný postroj bol správne navrhnutý a jeho nepoužitím poškodený zamestnanec porušil predpisy o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci. Poškodený mal postupovať podľa pokynu Ing. I., ktorý neurčoval ani nezakazoval použitie konkrétneho rebríka. Ak by poškodený zamestnanec riadne použil rebrík a postroj, pracovnému úrazu sa dalo zabrániť. Žalovaný nemal vedomosť, že takýto pracovný postup je nebezpečný, preto plošiny boli nainštalované až po pracovnom úraze. Zavinenie poškodeného zamestnanca má formu nepriameho úmyslu alebo vedomej nedbanlivosti, žalovaného len vo forme nevedomej nedbanlivosti, teda nižšia. O skutočnosti, že výkon práce nie je bezpečný, žalovaného nikto neinformoval. Mieru svojho zavinenia tak žalovaný uznal maximálne na 30 %. 5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu odvolací návrh nepodala, s rozsudkom súdu prvej inštancie sa však stotožnila. Písomný pokyn Ing. I. o spôsobe výkonu práce bol daný 24. mája 2011 a k pracovnému úrazu došlo 6. septembra 2012, teda pokyn nebol aktuálny. Poškodený zamestnanec nebol povinný a ani spôsobilý určovať si kotviaci bod pre bezpečné uchytenie. Vyšetrovací pokus ukázal, že k úplnému roztvoreniu rebríka nemohlo dôjsť tak, aby zamestnanci dosiahli na prírubu rezínovej nádrže. Dvojitý rebrík teda nebol v danom prostredí vhodným pracovným prostriedkom, stredná bunka mala byť vybavená pracovnou plošinou. Tieto závery vyplývajú jednoznačne z protokolu Inšpektorátu práce v Trnave, ktorý nariadil žalovanému zistený nedostatok odstrániť tak, aby bola trvale zaistená bezpečnosť zamestnancov. Aj znalecký posudok preukázal porušenie povinností žalovaného tým, že bol nesprávne určený pracovný prostriedok (rebrík), pevné záchytné lano na bezpečnostnom postroji nebolo správne navrhnuté, zamestnávateľ neurčil miesto kotviaceho bodu a pracovný postup, kedy by sa poškodený mohol pridržiavať okolia, je nebezpečný. Poškodený vykonal prácu na základe príkazu nariadeného spôsobom, ktorým bola v danej prevádzke dlhodobo vykonávaná. Pracovný postroj nepoužil, lebo nebol určený kotviaci bod, a samotné použitie by nezabránilo pracovnému úrazu, ktorý sa mu stal. 6. Žalovaný v odvolacej replike zopakovala svoje tvrdenie, že inšpektorát práce nezisťoval jeho zavinenie, ale len porušenie povinnosti uvedenej v zákone č. 124/2006 Z. z. Zavinenie rieši súd v tomto konaní. 7. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd rozsudkom č. k. 26 Co 141/2017-492 z 22. mája 2018 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a vo výrokoch o trovách konania a znalečnom potvrdil, keď sa v podstate stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Žalovaný dlhodobo trpel sporný pracovný postup, hoci si bol vedomý jeho nebezpečnosti, a jeho úlohou bolo určiť bezpečný pracovný postup. Pokyn Ing. I. v emaile z 15. júna 2011 však nebol dostatočný, keď nepredpisoval konkrétny rebrík, ani spôsob použitia ukotvenia postroja, a takýto spôsob použitia nevyplýval ani z registra nebezpečenstiev žalovaného. Preto sa odvolací súd stotožnil aj s rozdelením miery zavinenia poškodeného zamestnanca a žalovaného. 8. Na dovolanie žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 4 Cdo 27/2019-543 z 28. novembra 2019 tento rozsudok zrušil a vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie. Vytkol tunajšiemu súdu, že potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, hoci jeho odôvodnenie nezodpovedalo požiadavkám § 220 ods. 2 C. s. p., takže bol nepreskúmateľný a arbitrárny. Súd prvej inštancie totiž došiel k protichodnému záveru, že poškodený zamestnanec bol vedúcim zamestnancom, ale zároveň vyslovil, že vedúcim zamestnancom nebol. Žalovaný tento nedostatok v odvolaní namietal, odvolací súd naň však nereagoval. 9. Odvolací súd viazaný právny názorom dovolacieho súdu (§ 453 ods. 3 C. s. p.) tak preskúmal napadnutý rozsudok v napadnutom rozsahu (t. j. v časti, v ktorej bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobkyni 3.216,87 €, keďže s povinnosťou zaplatiť žalobkyni 2.144,58 € žalovaný v odvolaní sám súhlasil a túto časť teda odvolaním nenapadol - porov. § 379 C. s. p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C. s. p.) a dospel k záveru, že ho treba zrušiť. 10. Sú viazaný právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v jeho zrušujúcom uznesení (§ 453 C. s. p.) konštatuje, že podľa § 220 C. s. p. je súd v odôvodnení rozhodnutie povinný podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti a musí sa vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti, ale aj na prijaté závery. Ak rozhodnutie neobsahuje tieto náležitosti, je nepreskúmateľné (arbitrárne) a odníma stran sporu možnosť uskutočňovať procesné práve a v konečnom dôsledku porušuje jej právo na spravodlivý súdny proces. Nespreskúmateľnosť (arbitrárnosť) rozhodnutia musí byť v odvolacom konaní napravená, pretože bráni vecnému preskúmaniu [§ 389 ods. 1 písm. b) C. s. p.]; konvalidácia tohto nedostatku (zmätočnosti) súdom vyššieho stupňa neprichádza do úvahy. 11. V dôsledku toho odvolací súd musí (v rozpore so svojím predošlým názorom vysloveným v rozsudku č. k. 26 Co 141/2017-492) uzavrieť, že napadnutý rozsudok nespĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 220 C. s. p. Závery vyslovené súdom prvej inštancie sú v odôvodnení rozsudku formulované protirečivo a vyznievajú zmätočne, čím sa nabudzuje dojem arbitrárneho rozhodovania. Súd prvej inštancie na jednej strane vyslovil, že poškodený ako vedúci zamestnanec čiastočne zodpovedá za pracovný úraz z dôvodu, že neriadil práce tak, aby bola dodržaná bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci (ods. 48 rozsudku). Následne však vyslovil, že poškodený zamestnanec bol zaradený na pozícii výrobného zamestnanca, nie na pozícii vedúceho zamestnanca na úrovni manažmentu, a preto nemožno vzťahovať naňho všetky povinnosti zamestnávateľ v oblasti BOZP (ods. 52). Súd tak bol vo svojej rozhodnej právnej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení zjavne nekoherentný, zmätočný, jeho rozhodnutie nie je konzistentné a jeho argumenty nepodporujú presvedčivo definitívny (rozhodný) záver. Tým súd prvej inštancie nesprávny procesným postupom porušil právo žalovaného na spravodlivý súdny proces, čo odôvodňuje zrušenie napadnutého rozsudku v jeho napadnutej časti [§ 389 ods. 1 písm. b) C. s. p.] a vrátenie veci na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 C. s. p.) 12. Súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní (§ 391 ods. 3 C. s. p.) vychádzať z právnych názorov odvolacieho súdu vyslovených dovolacím súdom v jeho uznesení sp. zn. 4 Cdo 27/2019. Súd prvej inštancie sa tak predovšetkým vyrovná s otázkou, či V. X. bolo alebo nebolo možné považovať za vedúceho zamestnanca a aký to má vplyv na jeho postavenie v konkrétnej situácii. Vedúcim zamestnancom podľa § 9 ods. 3 Zákonníka práce sú predovšetkým orgány zamestnávateľa, ako aj ďalší zamestnanci na jednotlivých stupňoch riadenia. Vedúcim zamestnancom je zamestnanec, ktorému je podriadený najmenej jeden ďalší zamestnanec, ktorému je oprávnený priebežne a sústavne stanoviť a ukladať pracovné úlohy. Nie je rozhodné, ako je funkcia formálne označená, ale len to, či tu existuje stav podriadenosti a nadriadenosti. Tento vzťah je otázkou právnou, preto je podstatné, či je tento vzťah konštituovaný právnym predpisom alebo vnútorným organizačným predpisom. Ako vyplýva z citovaných úvah dovolacieho súdu, podstatou nadriadenosti a podriadenosti zamestnancov je existencia vzťahu medzi nimi. Vedúci zamestnanec je teda vedúcim zamestnancom len vo vzťahu k iným zamestnancom, nemôže však byť vedúcim zamestnancom sám voči sebe. Vedúci zamestnanec nemôže riadiť, organizovať a kontrolovať vlastnú prácu; toto oprávnenie má len iný vedúci zamestnanec, ktorý je tomuto (nižšie postavenému) vedúcemu zamestnancovi nadriadený. Pri posudzovaní spoluzavinenia na vzniku pracovného úrazu u takéhoto zamestnanca je preto potrebné rozlišovať, či k úrazu došlo v súvislostiach, kedy mal a mohol riadiť podriadených zamestnancov, alebo za okolností, kedy ich riadenie logicky neprichádzalo do úvahy. 13. V prerokúvanej veci nie je sporné, že V. X. podľa pracovnej zmluvy po zmene pracovných podmienok z 1. júla 2007 (č. l. 167) a podľa pracovnej a kvalifikačnej charakteristiky (č. l. 166) mal postavenie vedúceho zmeny, s čím boli spojené aj určité povinnosti na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Zároveň však zo zisteného skutkového stavu (ktorý bol nenapadnutý aj v dovolacom konaní) vyplýva, že pracovný úraz sa mu stal pri osobnom výkone kontroly ich práce. Súd prvej inštancie sa preto v tejto súvislosti bude zaoberať otázkou, či v tejto situácii vystupoval V. X. ako vedúci zamestnanec a či toto jeho postavenie malo vplyv na jeho pracovný úraz, teda či k tomuto úrazu došlo v príčinnej súvislosti s prípadným výkonom pôsobnosti vedúceho zamestnanca. Súd prvej inštancie sa bude zaoberať aj tým, do akej miery bol V. X. oprávnený či povinný meniť alebo upravovať pracovné postupy, ktoré mu boli nariadené jeho nadriadeným vedúcim zamestnancom - vedúcim sirupárne (Ing. I.). Súd prvej inštancie ďalej objasní aj zodpovednosť V. X. za určovanie bezpečného pracovného postupu kontroly vykonaného čistenia rezínov (keďže úraz utrpel pri kontrole, nie pri čistení). 14. Žalovaný v dovolaní spochybnil záver odvolacieho súdu vyslovený v predošlom rozsudku č. k. 26 Co 141/2017-492, že nenapadol záver súdu prvej inštancie o tom, že dlhodobo vedome trpel používanie nebezpečného pracovného postupu pri obsluhe nádrží. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie však vedú k záveru, že žalovaný si bol vedomý nebezpečnosti obsluhy týchto nádrží z rebríkov, preto na dve nádrže už skôr namontoval obslužné plošiny, len strednú nádrž, na ktorej došlo k úrazu, takouto plošinou nevybavil. Súd prvej inštancie sa tak v ďalšom konaní podrobnejšie zameria na objasnenie toho, kedy a za akých okolností boli tieto dve obslužné plošiny namontované a prípadne z akého (zmysluplného) dôvodu na strednú bunku plošinu nenamotoval. Tieto skutočnosti posúdi najmä v časových súvislostiach, keď emailový pokyn na čistenie rezínov s vymedzením určitého pracovného postupu bol daný 15. júna 2011 a k pracovnému úrazu došlo 4. októbra 2012. Súd prvej inštancie teda podrobnejšie objasní činnosť žalobcu ako vedúceho zmeny, ale aj žalovaného ako zamestnávateľa na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia za toto obdobie, najmä z hľadiska toho, na akom základe bol vydaný pokyn z 15. júna 2011 (prečo Ing. I. uložil použiť rebrík a zásady práce vo výškach), či žalovanému boli známe problémy, ktoré jeho pracovný postup podľa zisteného skutkového stavu vyvolával (nedostatočné rozovretie dvojitého rebríka, riziko zošmyknutia jednoduchého rebríka, neexistencia kotviaceho bodu), akým spôsobom zamestnávateľ kontroloval dodržiavanie tohto pracovného postupu a či vyvodzoval zodpovednosť v prípadoch, ak sa tento pracovný postup nedodržiaval tak, ako ho žalovaný vykladá v tomto konaní. 15. Úlohou zamestnávateľa podľa § 4 ods. 1 a § 6 ods. 1 písm. i) zákona č. 124/2006 Z. z. je tvoriť pracovné postupy tak, aby vyhovovali požiadavkám vyplývajúcim z právnych predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, teda určovať bezpečné pracovné postupy. Potom podľa § 6 ods. 1 písm. b) a d) cit. zák. je povinnosťou zamestnávateľa zlepšovať pracovné podmienky a prispôsobovať ich zamestnancom a zabezpečovať, aby pracovné postupy, usporiadanie pracovných miest a organizácia práce neohrozovali bezpečnosť a zdravie zamestnancov. Podľa § 6 ods. 8 cit. zák. tieto úlohy zabezpečujú vedúci zamestnanci na všetkých stupňoch riadenia. Podľa § 6 ods. 10 cit. zák. povinnosti zamestnancov neovplyvňujú zodpovednosť zamestnávateľa. Na základe vyššie uvedených zistení súd prvej inštancie znova posúdi, či pracovný postup určený v maile z 15. júna 2011 je dostatočný a možno ho považovať za bezpečný v zmysle § 6 ods. 1 písm. i) zákona č. 124/2006 Z. z. Takisto posúdi, či možno považovať za splnenú povinnosť zabezpečenia ochranných prostriedkov podľa § 6 ods. 1 písm. j) cit. zák., t. j. či bolo dostatočne určené, aké prostriedky sa majú používať (rebrík), resp. ako sa majú používať v konkrétnej situácii (ukotvenie postroja). Rovnako posúdi, či žalovaným určená povinnosť použiť celotelový postroj s kotvením bola splniteľná, ak by kotviaci bod objektívne nebolo možné nájsť alebo zmysluplne použiť. Pritom so žalovaným objasní, z ktorých konkrétnych položiek Registra nebezpečenstiev a nežiadúcich udalostí spracovaných pre operátorov sirupárne (č. l. 72 a nasl.) mal V. X. vyvodiť, že by použitie postroja bolo zamestnávateľom predpísané aj pri práci toho druhu, ktorá sa mala vykonávať pri čistení rezínov, ako aj zásady pre kotvenie pri takejto práci. 16. Súd prvej inštancie potom v ďalšom konaní znova posúdi otázku, či V. X. ako zamestnanca zaťažovala povinnosť upozorňovať žalovaného na nebezpečnosť určeného pracovného postupu. Ak aj V. X. výslovne žalovaného neupozornil na nevhodnosť tohto postupu, bude úlohou súdu prvej inštancie posúdiť, či zamestnávateľ s ohľadom na okolnosti (dôvody, pre ktorý bol daný pokyn 15. júna 2011, dôvody montáže obslužných plošín, prípadné dlhodobé vykonávanie prác týmto spôsobom, reálne alternatívy nevykonania týchto práce, prípadne ich vykonania iným spôsobom) predsa len o nebezpečenstve nevedel a netrpel ich. Ak by to tak bolo, bolo by oznámenie nebezpečenstva zo strany poškodeného zamestnanca len formalitou, keďže by len popisovalo stav, ktorého si žalovaný beztak bol vedomý. V takom prípade by ale zrejme nebolo možné prísnejšie posudzovať porušenie povinností zamestnanca V. X. porušením ako vedúceho zamestnanca (bez ohľadu na to, či súd prvej inštancie takto posúdi postavenie V. X. v danej situácii). 17. Súd prvej inštancie vec opätovne prerokuje v zmysle uvedených záverov odvolacieho a dovolacieho súdu, ktorými je viazaný (§ 391 ods. 2, § 453 C. s. p.), ustáli rozhodný skutkový stav, podrobí ho správnemu právnemu hodnoteniu a znova vo veci rozhodne. Svoje závery potom v novom rozsudku odôvodní spôsobom súladným s § 220 ods. 2 C. s. p. Zároveň rozhodne aj o trovách prvoinštančného aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.). 18. Uznesenie prijal senát jednomyseľne (3 : 0). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné dovolanie (§ 420 a 421 C. s. p. a contrario).