Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 4Co/11/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3218200709 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Beňová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3218200709.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr. Oľgy Lichnerovej a Mgr. Stanislavy Kollárovej v spore žalobkyne Q. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. nad A., K. M. XXX, zastúpenej JUDr. V. X., advokátkou so sídlom A. nad A., Q. Q. XX/X, proti žalovanej Q. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., V. S. XXX, zastúpenej W. C., advokátom so sídlom A. nad A., N. XXXX/ XX, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 24. októbra 2018, č. k. 4C/24/2018-66 takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovaná m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol žalobu o určenie vlastníckeho práva. Výrokom II. uložil žalobkyni povinnosť, aby zaplatila žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu, a to v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia o výške náhrady trov konania, pričom o výške tejto náhrady bude po právoplatnosti tohto rozsudku rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa (pôvodne) domáhala žalobou (označenou ako žaloba o určenie vlastníckeho práva, vrátenie daru) doručenou súdu dňa 25.05.2018 určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, pozemkom, ktoré sú vedené Okresným úradom Bánovce nad Bebravou, katastrálnym odborom, zapísané na LV č. XXXX, katastrálne územie K. M., ako parcela reg. „C“ č. XXX, záhrady, vo výmere XXX mX a parcela reg. „C“ č. XXX, trvalé trávnaté porasty, vo výmere XXXX m2 z titulu vrátenia daru, nadobudnutého žalovanou na základe simulovanej kúpnej zmluvy, ktorou bola zastretá zmluva darovacia. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že na základe rozhodnutia katastrálneho úradu, Okresného úradu katastrálny odbor Bánovce nad Bebravou pod č. V XXXX/XXXX žalovaná nadobudla nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy. Listom z 09.05.2018 žalobkyňa prostredníctvom advokátky žiadala žalovanú o prevod vlastníckeho práva, pretože kúpnou zmluvou uviedla žalovaná žalobkyňu do omylu, pretože žalobkyňa bola presvedčená, že len takouto zmluvou získa úver. V liste zo dňa 09.05.2018 zástupca žalobkyne uvádzala, že pozemok tak žalovaná nadobudla špekulatívne za účelom získania neoprávneného zisku. Predmetom sporu bolo určenie, že veci, nehnuteľnosti, pozemky patria do výlučného vlastníctva žalobkyne v dôsledku podľa názoru žalobkyne neplatného právneho úkonu, na základe ktorého žalobkyňa previedla do vlastníctva žalovanej, ktorej vklad bolo povolený príslušným katastrálnym úradom dňa 06.11.2015 pod V 1634/2015. Pokiaľ ide o hmotno-právne posúdenie, z tvrdení žalobkyne súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa sa domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na základe toho, že právny úkon, ktorý so žalovanou uzatvorila a na základe ktorého žalovaná nadobudla vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam t.j. kúpna zmluva je neplatná, a to pre nedostatok vôle, t.j. pre rozpor s ust. § 37 Občianskeho zákonníka s prihliadnutím na ust. 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože vôli účastníkov zodpovedalo uzavretie darovacej zmluvy, a zastretá darovacia zmluva, je tiež neplatná pre rozpor so zákonom, pretože nebola uzatvorená písomne a z jej znenia nie je zrejmé, že išlo o darovanie. Vo vzťahu k tomuto jej tvrdeniu v spore, ktoré žalovaná s poukazom na uzatvorenú a zavkladovanú kúpnu zmluvu poprela, zaťažovalo dôkazné bremeno práve žalobkyňu. Povinnosťou strán sporu je riadne označiť a predložiť dôkazy. Strana žalovanej v spore navrhla dôkazy, ktoré súd však nevykonal, pretože za takéhoto procesného stavu, t.j. žalobkyňou nepreukázanie tvrdení žalobkyne to nebolo potrebné. Žiadny z riadne označených dôkazov v žalobe (prepis SMS Správy zo dňa 02.05.2018, výzva zo dňa 09.05.2018, výpis z ponuky realitnej kancelárie zo dňa 23.05.2018), však tvrdenia žalobkyne o nezhode medzi vôľou žalobkyne uzatvoriť darovaciu zmluvu a jej prejavom, spočívajúcom v podpísaní kúpnej zmluvy nepreukazoval. Žalobkyňa ako dôkaz neoznačila ani len samotný písomný simulovaný právny úkon, ktorý považuje za neplatný a z ktorého dôvodu sa domáhala určenia vlastníckeho práva. Žalobkyni nielenže nič nebránilo takýto dôkaz označiť, pretože je jej známy, ale ani jej nič nebránilo ho predložiť. Žalobkyňa však ani iné, ďalšie dôkazy, ktoré by mali preukázať nezhodu jej vôle a prejavu vôle neoznačila a to ani v žalobe, ale ani v jej zmene, kedy už jednoznačne uviedla, že sa domáhala určenia vlastníckeho práva z dôvodu neplatnosti právneho úkonu tak simulovanej kúpnej zmluvy a disimulovanej darovacej zmluvy (a nie titulom vrátenia daru ako to vyplývalo zo znenia žaloby, doručenej dňa 25.05.2018 ). Tieto jej tvrdenia o absencii vôle uzatvoriť kúpnu zmluvu nepreukazoval žiadny iný žalobkyňou označený a predložený dôkaz. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobnom návrhu ale tiež vo vyjadrení druhej strany. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového stavu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je strana, ktorá nesplnila alebo nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom (v spojení s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť strany za výsledok konania, ktorý závisí od zistení navrhnutých a vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť (po ich vykonaní a vyhodnotení) ako nepoužiteľné zdroje informácií vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane bez ohľadu na procesné postavenie. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, a súd napriek tomu nemá jednoznačne skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v spore) pričíta tomu účastníkovi, na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazná povinnosť, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Žalovaná tvrdenia žalobkyne v replike poprela, z dôvodu že prejav žalovanej uzavrieť kúpnu zmluvu sa presne zhodoval s jej vôľou, ktorú zmluvu žalovaná aj podpísala. I z predloženej listiny žalobkyňou, list vlastníctva (č. XXXX, k.ú. K. M.) k nehnuteľnostiam, ktorých určenia vlastníckeho práva sa žalobkyňa domáha, vyplývalo že vklad vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam bol povolený na základe písomného právneho úkonu, kúpnej zmluvy. Následne bolo povinnosťou žalobkyne, ak chcela v spore uspieť, svoje tvrdenia o simulácii kúpnej zmluvy, ktoré boli zo strany žalovanej popreté, preukázať dôkaznými prostriedkami (§187 C.s.p.), ktoré by hodnoverne preukázali jej tvrdenia o nezhode vôle a jej prejavu. Strana žalobkyne však zostala nečinná, žalobkyňa zastúpená advokátom, žiadne ďalšie dôkazné prostriedky v spore neuplatnila, nenavrhla, spornú zmluvu ako dôkaz neoznačila, nenavrhla vypočuť žiadne osoby, na pojednávanie, ktoré súd určil sa nedostavila a preto súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. Právne vec súd prvej inštancie posúdil podľa § 137 písm. c), 132 ods. 3, § 149, § 181 ods. 3, § 187 ods. 1, 2, § 191 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku; § 37 ods. 1, § 39, § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka. O nároku na náhradu trov rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, 2 C.s.p., podľa ktorých súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Žalovaná bola úspešná, súd žalobu zamietol a preto jej patrí nárok na náhradu trov v plnom rozsahu, pričom podľa ust. § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 2. Proti tomuto rozsudku podala zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Namietala, že svojim vyjadrením k replike zo dňa 23.07.2018 žalobkyňa len spresnila právne dôvody podania určovacej žaloby, pričom nemala na mysli zmenu žaloby. Ďalej uviedla, že je pravdou, že sa právna zástupkyňa nezúčastnila prvého pojednávania, na ktorom bol vynesený rozsudok, ale vie, že rovnaký rozsudok by súd vyniesol aj v jej prítomnosti. Neprítomnosť právnej zástupkyne na pojednávaní bo spôsobený ľudským zlyhaním, t. j. zámenou termínu pojednávania. Určenia, že žalobkyňa je vlastníčkou predmetných nehnuteľností sa žalobkyňa domáhal na tom právnom základe, že kúpna zmluva ktorou mala žalovaná nadobudnúť pozemky za jedno euro bola predkladaná žalobkyni ako darovacia zmluva a za takúto ju aj žalobkyňa považovala. Teda touto zmluvou bola zastretá darovacia zmluva. Preto je žalobkyňa toho názoru, že kúpna zmluva je neplatná z dôvodu absencie vôle takúto zmluvu uzavrieť, pretože vôli účastníkov zodpovedalo uzavretie darovacej zmluve a darovacia zmluva je neplatná z dôvodu absencie písomnej formy. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu v rozsudku 6Cdo/179/2010 z 28.09.2010, kde súd dospel k záveru o neplatnosti tak simulovaného ako aj disimulovaného právneho úkonu. Ďalej uviedla, že nedisponovala predmetnou kúpnou zmluvou, a preto mala za to, že túto predloží na jej žiadosť na súde žalovaná. Žalovaná jej nepredložila zmluvu vo finálnej podobe s podpismi zmluvných strán. Mala za to, že žalovaná konala amorálne, keď pozemky od nej vylákala pod rôznymi falošnými sľubmi a za účelom obohatenia ich jej chcela predať za 30.500,-eur. Žalobkyňa popierala, že by žalovanú fyzicky napadla. Ďalej uviedla, že žalovaná ju od samého začiatku len klamala a zavádzala. V tejto súvislosti poukázala na ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka s tým, že v konaní bol preukázaný úmysel žalovanej smerujúci k tomu, aby od žalobkyne vylákala predmetné pozemky a následne ich predala za uvedenú sumu, hoci ich získala zadarmo. Vyslovila názor, že aj bez predloženia dôkazov bolo preukázané, že simulovaná kúpna zmluva je neplatná a rovnako aj darovacia zmluva z právnych a skutkových dôvodov ako uviedla v žalobe a v replike. Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, po doplnení dokazovania dôkazmi navrhnutými v žalobe a výsluchom žalobkyne, a aby vyžiadal dôkaz od žalovanej alebo od Okresného úradu Bánovce nad Bebravou, katastrálny odbor, a to kúpnu zmluvu, ku ktorej bol vklad povolený pod číslom vkladového konania V1634/15 dňa 06.11.2015. 3. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedla, že odvolanie žalobkyne pokladá za nedôvodné. Trvala na tom, že nehnuteľnosti, ktorých určenia do vlastníctva sa žalobkyňa domáhala, nadobudla od žalobkyne na základe riadne uzavretej kúpnej zmluvy, pričom v podrobnostiach poukazovala na svoje doterajšie vyjadrenia v konaní. Uviedla, že aj keď oceňuje priznanie sa k osobnému zlyhaniu v súvislosti s vysvetlením neprítomnosti strany žalobcu na pojednávaní konanom 24.10.2018, plne sa stotožňuje so záverom súdu, že žalobkyňa v konaní nijakým spôsobom neuniesla dôkazné bremeno v smere tvrdenia, že z dôvodu nedostatku vôle zmluvných strán uzavrieť kúpnu zmluvu a nedostatku písomnej formy disimulovanej darovacej zmluvy, nedošlo k platnému prevodu vlastníctva k označeným nehnuteľnostiam na jej osobu. Súd na základe porovnania obsahu žaloby a obsahu vyjadrenia žalobkyne k replike z 23.07.2018 podľa názoru žalovanej správne rozhodol aj o pripustení zmeny žaloby, keďže pôvodná žaloba nárok žalobkyne na určenie vlastníctva skutkovo odvíjala od vrátenia daru z dôvodu údajného konania žalovanej voči žalobkyni. Doplnila, že toto údajné konanie - príkorie a urážky, klamanie a zavádzanie, ktorých sa vraj mala žalovaná voči žalobkyni dopustiť, sú nie nepodstatnou časťou aj podaného odvolania, pričom aj keď ich žalobkyňa zmieňuje v súvislosti s citáciou ust. § 3 Občianskeho zákonníka, ide podľa žalovanej skôr o argumentáciu vracajúcu sa k dôvodom vrátenia daru, ktorú argumentáciu pokladala žalovaná z hľadiska uplatneného nároku za kontraproduktívnu. Z uvedených dôvodov žalovaná navrhovala odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods.1 CSP potvrdiť. 4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 zákona CSP, keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ani to nevyžadoval dôležitý verejný záujem v spojení § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP. 5. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že žalobkyňa v spore neuniesla dôkazné bremeno, keď nepreukázala svoje tvrdenie o nezhode medzi jej vôľou uzatvoriť darovaciu zmluvu a prejavom spočívajúcim v podpísaní kúpnej zmluvy. Podľa súdu prvej inštancie, žalobkyňa dôkazy ani neoznačila, keď neoznačila ani písomný simulovaný právny úkon, ktorý považovala za neplatný, ani iné dôkazy, ktoré by mali preukázať nezhodu jej vôle s prejavom, a to ani v žalobe a ani v jej zmene, kde podľa súdu prvej inštancie jednoznačne uviedla, že sa domáhala určenia vlastníckeho práva z dôvodu neplatnosti právneho úkonu tak simulovanej kúpnej zmluvy ako aj disimulovanej darovacej zmluvy a nie titulom vrátenia daru. 6. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj s odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam žalobkyne uvádza nasledovné: 7. Podľa § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka v platnom znení, ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Neplatnosti takého právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý. 8. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že ak má byť určitým právnym úkonom urobeným len „simulovane" (tzv. simulovaným právnym úkonom) zastieraný iný právny úkon (tzv. disimulovaný právny úkon), je simulovaný právny úkon neplatný z dôvodu nedostatku skutočnej vôle konajúcich subjektov urobiť tento úkon. V takých prípadoch platí zastieraný právny úkon; podmienkou ale je, že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli subjektov a že spĺňa náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť. Pokiaľ by bol sám zastieraný právny úkon nedovolený (priečil by sa zákonu), bol by tiež neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka). O neplatnosti zmluvy pre nedostatok vážnosti vôle strán spočívajúci v simulácii možno uvažovať iba v prípade, že vôľu zmluvu uzavrieť nemá žiadna zo strán zmluvy. Pokiaľ jedna strana chce zmluvu uzavrieť a byť jej obsahom viazaná, zatiaľ čo druhá koná „simulovane“, bez toho, aby to druhej strane muselo byť zrejmé, ide pri strane konajúcej nevážne len o mentálnu rezerváciu, ktorá nemôže mať vplyv na platnosť právneho úkonu. 9. V predmetnej veci, ak sa žalobkyňa v konaní domáhala určenia vlastníckeho práva, bolo potrebné posúdiť najskôr platnosť právneho úkonu - kúpnej zmluvy, či táto zodpovedá vôli a prejavu oboch zmluvných strán, t. j. aj žalobkyne a žalovanej, keďže až v prípade negatívneho zistenia, bolo možné uvažovať o prípadnej platnosti darovacej zmluvy ako disimulovaného právneho úkonu zodpovedajúceho vôli zmluvných strán. Žalobkyňa tvrdila, že kúpna zmluva bola simulovaným právnym úkonom, ktorý je z tohto dôvodu neplatný, keďže jej vôli zodpovedala darovacia zmluva a nie zmluva kúpna. Žalovaná túto skutočnosť poprela a uviedla svoje vlastné skutkové tvrdenie, a to, že jej vôli zodpovedala práve uzatvorená kúpna zmluva. Bolo teda v sporovom konaní na žalobkyni, aby preukázala, že aj vôli žalovanej nezodpovedala uzatvorená kúpna zmluva, ale zmluva darovacia. Odvolací súd v tejto súvislosti dospel k záveru, že žalobkyňa v tomto smere neuniesla dôkazne bremeno. Ako uviedol aj súd prvej inštancie, žalobkyňa síce v žalobe označila dôkazy, a to prepis SMS správy zo dňa 02.05.2018, výzvu zo dňa 09.05.2018, výpis z ponuky realitnej kancelárie zo dňa 23.05.2018, no tieto vyššie uvedenú skutočnosť, t. j. vôľu žalovanej v skutočnosti uzatvoriť zmluvu darovaciu a nie kúpnu zmluvu, či dokonca aj nezhodu medzi vôľou a prejavom žalobkyne, z toho hľadiska, či jej vôli tiež zodpovedala skutočne darovacia zmluva a nie kúpna zmluva, nepreukazovali. Bolo povinnosťou žalobkyne označiť a predložiť také dôkazy, ktoré by tieto skutočnosti v konaní preukazovali, a to napr. aj označením, či predložením samotnej kúpnej zmluvy, ktorú žalobkyňa považovala za simulovanú. Pokiaľ v tejto súvislosti žalobkyňa až v odvolaní žiadala, aby si súd vyžiadal kópiu kúpnej zmluvy od žalovanej, keďže ona ňou nedisponuje, odvolací súd poukazuje, na to, že nešlo o dôkaz, ktorý bez svojej viny nemohla žalobkyňa označiť alebo predložiť už v konaní pred súdom prvej inštancie a nešlo ani o niektorý z iných dôvodov podľa § 366 CSP, pre ktorý by bolo možné na takéto dôkazy prihliadať a postupovať tak, ako žiadala žalobkyňa. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 6Cdo/179/2010 z 28.09.2010, je potrebné uviesť, že v tomto konaní záver o neplatnosti simulovanej a disimulovanej zmluvy vyplýval z vykonaného dokazovania, na rozdiel od dokazovania v predmetnej veci žalobkyne, a preto v tejto veci s ohľadom na zásadu právnej istoty nebolo možné očakávať rovnaký výsledok v spore. 10. Žalobkyňa sa v podanej žalobe domáhala žalobou doručenou súdu dňa 25.5.2018 určenia vlastníckeho práva k pozemkom zapísaným na LV č. XXXX, katastrálne územie K. M., ako parcela reg. „C“ č. XXX, záhrady, vo výmere XXX m2 a parcela reg. „C“ č. XXX, trvalé trávnaté porasty, vo výmere XXXX m2 (ďalej len „nehnuteľnosti“), pričom z obsahu žaloby vyplýva, že tohto určenia sa žalobkyňa domáhala z titulu vrátenia daru. Žalobkyňa v žalobe výslovne citovala ustanovenie § 630 Občianskeho zákonníka. V podaní žalobkyne zo dňa 23.07.2018, ktoré bolo doručené súdu dňa 25.07.2018, žalobkyňa uviedla, že sa domáhala určenia vlastníckeho práva z titulu neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu absencie vôle takúto zmluvu zavrieť, pretože vôli účastníkov zodpovedalo uzavretie darovacej zmluvy a darovaciu zmluvu považovala tiež za neplatnú z dôvodu absencie písomnej formy. Odvolací súd preto rovnako ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že týmto podaním žalobkyňa zmenila pôvodnú žalobu. 11. Úlohou súdu je skúmať, či platné právo umožňuje, aby na základe skutkového stavu tvrdeného žalobcom mohlo byť žalobe vyhovené. Ak však žalobca zmení svoje tvrdenia tak, že nové tvrdené skutočnosti je potrebné podradiť pod hypotézu inej právnej normy, než skutočnosti pôvodne tvrdené, ide o zmenu žaloby. Takúto zmenu žaloby však vzhľadom k uplatneniu zásady dispozičnej môže vykonať len žalobca so súhlasom súdu, ktorý rozhodne o tom, či zmenu žaloby pripustí alebo nepripustí. Pritom žaloba o určenie vlastníckeho práva titulom vrátenia daru sa opiera o iný skutkový základ a tiež o inú právnu normu, než žaloba o určenie vlastníckeho práva titulom neplatnosti právneho úkonu. Z vyššie uvedeného podania žalobkyne vyplývalo, že táto sa domáhala určenia vlastníckeho práva titulom neplatnosti právneho úkonu a nie titulom vrátenia daru, ako vyplývalo z podanej žaloby. Súd prvej inštancie preto v danom prípade správne, aj keď podanie žalobkyne zo dňa 23.07.2018 nebolo označené ako návrh na zmenu žaloby, vychádzajúc z obsahu tohto podania, ako návrh na zmenu žaloby žalobkyne posúdil a správne o ňom aj rozhodol. 12. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 13. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1CSP v spojení s § 255 ods.1 a § 262 ods. 1CSP. V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná. Odvolací súd preto žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 14. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).