Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 6Co/59/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3810214666 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denis Vékony ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3810214666.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobkyne Slovenskej kancelárie poisťovateľov, so sídlom Bratislava, Trnavská cesta 82, IČO: 36 062 235, zastúpenej TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava, Údernícka 5 proti žalovaným 1/ B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., G. X/XXX a 2/ T. P., nar. X.X.XXXX, bytom C. pod Z., Na O. XXX/XX, zastúpeného JUDr. Milanom Josefom Bešťákom, bytom Kamenec pod Vtáčnikom, Fialková 521/2, o zaplatenie 16.445,33 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 17C/199/2010-350 zo dňa 10. októbra 2016, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietavej časti čo do sumy 631,46 eur s príslušenstvom, v napadnutom výroku o nároku na náhradu trov konania žalobkyne, ako aj v súvisiacom výroku o nároku štátu na náhradu trov konania z r u š u j e a v tejto časti v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. V predmetnom spore súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom č.k. 17C/199/2010-254 zo dňa 27. marca 2013 žalobu proti žalovanému 2/ zamietol, žalobkyni proti žalovanému 2/ náhradu trov konania nepriznal a nakoniec rozhodol, že o náhrade trov konania štátu bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Na odôvodnenie tohto rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou proti žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne domáhala zaplatenia 16.445,33 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z 15.446,19 eur od 5.1.2010 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne s 999,14 eur od 11.1.2010 do zaplatenia, pričom tvrdila, že žalovaný 2/ na motorovom vozidle žalovaného 1/ spôsobil dopravnú nehodu, pričom nebolo uzavreté poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, a preto v dôsledku tejto skutočnosti musel za žalovaných zaplatiť poškodeným náhradu škody v návrhu uplatnenej výške. Súd vydal vo veci dňa 11.11.2010 platobný rozkaz, ktorý bol žalovanému 1/ doručený dňa 1.12.2010, pričom žalovaný 1/ proti tomuto platobnému rozkazu odpor nepodal, a preto platobný rozkaz nadobudol dňa 17.12.2010 proti žalovanému 1/ právoplatnosť. Žalovaný 2/ podal proti platobnému rozkazu vecne odôvodnený odpor. Uznesením zo dňa 13.12.2012 súd pripustil zmenu žaloby proti žalovanému 2/ tak, že tento je povinný žalobkyni zaplatiť 16.496,16 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z 15.446,19 eur od 5.1.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne s 999,14 eur od 11.1.2010 do zaplatenia a s úrokom z omeškania z 50,83 eur od 7.8.2012 do zaplatenia. Súd vykonal dokazovanie, z ktorého zistil, že žalovaný 2/ dňa 14.2.2009 v čase o 15.05 hod. na motorovom vozidle na jednu cestu požičanom od žalovaného 1/, pričom žalovaný 1/ ho nesprávne pred a po nehode uistil o tom, že je poistená prípadná škoda spôsobená prevádzkou tohto motorového vozidla, o čom mu aj predložil doklad, neprispôsobil rýchlosť jazdy svojim schopnostiam a situácii cestnej premávky, narazil do pred ním idúceho motorového vozidla, ktoré sa posunulo do ďalšieho vozidla, čím mala byť spôsobená škoda, ktorú zaplatila žalobkyňa poškodeným osobám v celkovej výške 16.496,16 eur. Medzi žalobkyňou a žalovaným 2/ bolo sporné, aká škoda bola spôsobená na jednom z motorových vozidiel poškodených v dôsledku dopravnej nehody. Súd na zistenie tejto spornej skutočnosti nariadil znalecké dokazovanie, pričom zo znaleckého posudku vyplynulo, že škoda na tomto motorovom vozidle predstavovala čiastku 6.456,- eur, hoci žalobkyňa škodu na tomto motorovom vozidle poškodenému preplatila vo výške 7.576,67 eur. Voči námietkam žalobkyne sa znalec vyjadril vo svojom výsluchu, pričom jasne uviedol, čo bolo základom jeho ohodnotenia, keď do ceny opravy motorového vozidla nezahrnul všetky položky, ktoré boli vyúčtované vo faktúre, ktorú zaplatila tretia poisťovňa za opravu motorového vozidla a z ktorej bez bližšieho preskúmania vychádzala aj žalobkyňa. Znalec uviedol, že vychádzal z objektivizovaného poškodenia motorového vozidla, pričom program, ktorý pri ohodnotení použil, zohľadňuje to, že niektoré práce potrebné na opravu nemožno započítať dvakrát, keďže tieto práce pri oprave rôznych dielov sú totožné. Znalec vysvetlil aj ďalšie námietky žalobkyne, pričom zotrval na svojich záveroch v znaleckom posudku. Vychádzajúc z toho, že znalec podrobne vysvetlil dôvody, pre ktoré sa odchýlil od výšky škody na motorovom vozidle tvrdenej žalobkyňou, súd dospel k tomu, že nepovažoval za preukázané tvrdenia žalobkyne o škode na poškodenom motorovom vozidle vo výške 7.576,67 eur, ale len vo výške 6.456,- eur, keďže takto určená výška škody zodpovedala výsledkom znaleckého dokazovania, ktoré boli riadne zdôvodnené a vychádzali z poškodenia motorového vozidla tak, ako bolo objektivizované v priebehu súdneho konania. Vychádzajúc z uvedeného súd dospel k záveru, že žalobkyňou bola v priebehu konania preukázaná výška dôvodne zaplatených čiastok poškodeným osobám len vo výške 15.375,49 eur. Uvedené skutočnosti súd posúdil podľa § 15 ods. 1, § 24 ods. 2 písm. b), ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o povinnom poistení“) a podľa § 420 ods. 1, § 427 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z uvedených skutkových zistení a ustanovení právnych predpisov súd dospel k záveru, že žaloba žalobkyne voči žalovanej 2/ nie je dôvodná a preto ju zamietol. Podľa § 24 ods. 2 písm. b) zákona o povinnom poistení žalobkyňa poskytuje z poistného garančného fondu poistné plnenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, za ktorú zodpovedá osoba bez poistenia zodpovednosti, teda ten, za ktorého plní žalobkyňa je výlučne osoba, ktorá zodpovedá poškodeným osobám ako prevádzateľ podľa § 427 ods. 2 Občianskeho zákonníka, teda v tomto prípade žalovaného 1/ a nie osoba, ktorá prípadne zodpovedá poškodeným osobám podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Inak povedané žalobkyňa pri poskytnutí plnenia na náhradu škody tretím poškodeným osobám neplní za toho, kto škodu spôsobil, ale za toho, koho prevádzkou motorového vozidla bola škoda spôsobená. Tento záver gramaticky výslovne vyplýva z textu § 24 ods. 2 písm. b) zákona o povinnom poistení. Spôsobením škody prevádzkou nepoisteného motorového vozidla nevzniká právny vzťah medzi navrhovateľom a osobou, ktorá protiprávne pri vedení motorového vozidla konala, ale medzi žalobkyňou a prevádzateľom nepoisteného motorového vozidla. Výklad opačného názoru v žalobkyňou podsúvanom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/134/2009, podľa ktorého by mala mať žalobkyňa právo na náhradu poistných plnení aj voči žalovanému 2/ ako osobe, ktorá protiprávne konala zvýrazňuje z § 24 ods. 2 písm. b) zákona o povinnom poistení slovné spojenie „za ktorú zodpovedá osoba“, no celkom ignoruje slovné spojenie „za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.“ Ak by mal mať aj žalovaný 2/ povinnosť voči žalobkyni na náhradu poskytnutých plnení, muselo by toto ustanovenie obsahovať aj slovné spojenie „za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti“ alebo iný obdobný odkaz na zodpovednosť podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Právnym základom toho, že žalobkyňa plnila tretím osobám, nebolo to, že žalovaný 2/ škodu spôsobil, ale to, že žalovaný 1/ porušil svoju právnu povinnosť mať poistenú zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Uvedený záver o tom, že právo žalobkyne podľa § 24 ods. 7 sa vzťahuje len na prevádzateľa motorového vozidla vyplýva aj z osobitých okolností tohto prípadu, keď bol žalovaný 2/ žalovaným 1/ ubezpečený o poistení motorového vozidla, pričom spolu s motorovým vozidlom predložil žalovanému 2/ aj doklady preukazujúce to, že motorové vozidlo bolo poistené na škodu spôsobenú jeho prevádzkou. Ak by malo byť dané právo žalobkyne aj proti žalovanému 2/, nemohla by sa žiadna osoba požičiavajúca si motorové vozidlo, či už komerčne alebo v rámci bežných občianskych vzťahov, spoľahnúť na tvrdenia a listiny predložené prevádzateľom motorového vozidla, ale musela by sa iným spôsobom uistiť a zabezpečiť si dôkaz o povinnom zmluvnom poistení požičiavaného motorového vozidla. Iné ako ku dňu prenechania aktualizované písomné potvrdenie od poisťovateľa si na tento účel možno len ťažko predstaviť, tak ako si možno ťažko predstaviť to, že by si vôbec niekto vo vedomí takýchto povinností voči žalobkyni vôbec od niekoho motorového vozidla požičal alebo na základe iného dôvodu užíval. Aplikácia takýchto pravidiel by zrejme viedla k celkom nepraktickým postupom, ktoré by zaťažovali nie toho, kto je povinný mať povinné zmluvné poistenie, ale toho, ktorý sa môže sám rozhodnúť, či si poistí alebo nepoistí svoju zodpovednosť podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Žalobkyňa v spore proti žalovanému 2/ úspešná nebola, preto jej súd právo na náhradu trov konania nepriznal. Úspešný žalovaný 2/ si náhradu trov konania neuplatnil. 2. Na odvolanie žalobkyne tunajší odvolací súd uznesením č.k. 6Co/323/2013-279 zo dňa 08. júla 2015 uvedený rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, že z porovnania obsahu odôvodnenia v časti týkajúcej sa odklonu od právneho názoru najvyššieho súdu a celého odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/134/2009 zo dňa 31.08.2010 vyplynulo, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci uviedol tie isté právne argumenty, ako Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku sp. zn. 17Co/321/2008 zo dňa 21.01.2009, ktorý právny názor krajského súdu bol najvyšším súdom označený za nesprávny. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti neuviedol, žiadne okolnosti alebo argumenty, pre ktoré by malo ísť o riešenie inej ako porovnateľnej veci. Podľa ustálenej súdnej praxe (viď. napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obdo/31/2009 zo dňa 24.03.2010) obsahom ústavne zakotveného princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty v tom, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď. Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná. Aj keď právne závery všeobecných súdov v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty a ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie. S poukazom na to, že súd prvej inštancie odôvodnil odklon od právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/134/2009 zo dňa 31.8.2010 právnymi úvahami, ktoré najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí, týkajúcom sa obdobnej veci, označil za nesprávne, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v rozpore s princípom právnej istoty nesprávne aplikoval ustanovenie § 24 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov. To, že vyššie uvedený právny názor najvyššieho súdu na aplikáciu § 24 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov ostáva doposiaľ nemenný, potvrdzuje aktuálne aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/190/2014 zo dňa 24.7.2015. K tomu odvolací súd dodal, že vo svojej rozhodovacej činnosti sa už v minulosti priklonil k vyššie uvedeným právnym záverom najvyššieho súdu k aplikácii § 24 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov, pričom doposiaľ nezistil dôvod odkloniť sa od uvedenej súdnej praxe. Za dôvodné považoval odvolací súd aj námietky žalobkyne v odvolaní pokiaľ ide o skutkové zistenia súdu prvej inštancie ohľadne škody spôsobenej na vozidle zn. Renault Clio. Podľa ustálenej súdnej praxe pre rozsah náhrady škody je rozhodný rozsah nákladov nevyhnutných na uvedenie poškodenej veci do pôvodného stavu. Je tiež nepochybné, že výšku škody určuje súd, pričom prípadný znalecký posudok je len jedným z dôkazov, na základe ktorých má súd ustáliť správnu výšku škody. U motorových vozidiel súdna prax ustálila, že ide o náklady nevyhnutné na opravu vozidla za účelom uvedenia do pôvodného stavu, pričom ide o opravu vykonanú v značkovom servise postupom určeným výrobcom. V danej veci sa v spise nachádza faktúra za opravu uvedeného vozidla (javí sa, že ide o faktúru za opravu v značkovej opravovni) a závery znalca o určení výšky škody, ktoré závery sa navzájom líšia. Z tohto dôvodu a s poukazom na vyššie uvedenú ustálenú súdnu prax sa javí ako nedostatočný postup znalca pri určovaní škody na motorovom vozidle, výška ktorej je závislá od konkrétnej výšky nákladov na opravu v značkovej opravovni. Pokiaľ znalec spochybňoval sumu za vykonanú opravu v značkovej opravovni, jeho povinnosťou malo byť predovšetkým označenie konkrétnych jednotlivých položiek, ktoré nepovažoval za opodstatnené s vysvetlením konkrétnych dôvodov takéhoto záveru. Podľa názoru odvolacieho súdu akékoľvek systémy na určenie ceny opravy, teda aj znalcom uvedený systém AUDATEX, sú len orientačnými pomôckami, ktoré bez ďalšieho nemôžu slúžiť k prevereniu správnosti konkrétnej faktúry za opravu vozidla v značkovej opravovni. Ak znalec vychádzal z toho že vozidlo nemohol skontrolovať a nemohol preto skontrolovať ani niektoré položky, ktoré si naúčtovala opravovňa, mal požiadať súd o doplnenie dokazovania za účelom objasnenia, prečo boli z jeho hľadiska nejasné úkony značkovou opravovňou vykonané a následne posúdiť ich účelnosť z hľadiska potreby uvedenia vozidla do pôvodného stavu. Za dôvodnú námietku považoval odvolací súd aj námietku žalobkyne, podľa ktorej znalec nepristúpil k zmene koeficientu predajnosti vozidla oproti jeho stavu pred poškodením. Znalec to odôvodnil, že tak konal na základe zrážky 20 % z hodnoty karosérie. Takýto postup znalca sa nejaví súladný s reálnymi skúsenosťami, podľa ktorých poškodenie vozidla haváriou v zásade znižuje všeobecnú cenu konkrétneho vozidla ako celku oproti cene takéhoto vozidla bezprostredne pred poškodením, teda poškodenie vozidla haváriou neznižuje len hodnotu poškodenej časti vozidla. Z uvedených dôvodov odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 3. V poradí druhým, v tomto odvolacom konaní preskúmavaným, rozsudkom č.k. 17C/199/2010-350 zo dňa 10. októbra 2016 súd prvej inštancie uložil žalovanému 2/ povinnosť zaplatiť žalobkyni 15.533,49 eur s úrokom s omeškania v sadzbe 9 % ročne z 14.483,52 eur od 5.1.2010 do zaplatenia, z 999,14 eur od 11.1.2010 do zaplatenia a v sadzbe 8,75 % ročne z 50,83 eur od 16.11.2012 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že povinnosť žalovaného 2/ zaniká v rozsahu plnenia žalovaného 1/ podľa platobného rozkazu Okresného súdu Prievidza č.k. 17Ro/209/2010-48 z 11.11.2010, v prevyšujúcej časti o zaplatenie 962,67 eur s príslušenstvom žalobu zamietol, žalobcovi náhrada trov konania proti žalovanému 2/ nepriznal a štátu náhradu trov konania proti žalobcovi a žalovanému 2/ nepriznal. Na odôvodnenie tohto rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovým vozidlom žalovaného 1/ vzniklo na základe zmluvy uzavretej 13.11.2006 žalovaným 1/ s poisťovňou, pričom žalovaný 1/ podľa tejto zmluvy zaplatil poistné za dve ročné obdobia a poistné za ročné obdobie od 31.12.2008 nezaplatil, hoci v poistnej zmluve bolo dohodnuté, že ročné poistné je splatné prvý deň príslušného poistného obdobia. Preto poistenie zaniklo k 31.1.2009. Z vykonaného dokazovania nevyplynuli tvrdenia žalovaného 2/ o tom, že by žalovaný 1/ motorové vozidlo prenechal žalovanému 2/ za odplatu v rámci výkonu svojej podnikateľskej činnosti autopožičovne. Takto tvrdená skutočnosť vyplynula len z výsluchu žalovaného 2/ a žalovaný 1/ túto skutočnosť vo svojom výsluchu poprel, keď uviedol, že motorové vozidlo žalovanému 2/ prenechal v rámci rodinných vzťahov bezodplatne. Tejto skutočnosti nasvedčoval aj vykonaný listinný dôkaz - poistná zmluva, z ktorej bolo zrejmé, že motorové vozidlo, ktorého prevádzkou bola spôsobená škoda bolo poistené žalovaným 1/ ako fyzickou osobou bez akéhokoľvek údaju o tom, že by bolo určené na podnikanie žalovaného 1/. Čo sa týka skutočností potrebných na zistenie výšky nároku medzi žalobcom a žalovaným 2/ bolo sporné len to, aká škoda bola spôsobená na jednom z motorových vozidiel poškodených v dôsledku dopravnej nehody. Z listinných dôkazov predložených žalobkyňou vyplynulo, že táto škoda predstavoval čiastku 7.567,67 eur a bola tvorená nákladmi na opravu 7.022,21 eur, ktoré vznikli opravou motorového vozidla značkovým servisom TT-CAR, s.r.o. a znehodnotením motorového vozidla v dôsledku poškodenia vo výške 514,46 eur. Súd na zistenie tejto spornej skutočnosti nariadil znalecké dokazovanie, pričom zo znaleckého posudku po jeho doplnku vyplynulo, že škoda na tomto motorovom vozidle predstavovala čiastku 6.605,- eur, hoci žalobkyňa výšku škody na tomto motorovom vozidle poškodenému preplatil vo výške 7.576,67 eur. Žalobkyňa navrhla, aby súd vychádzal zo škody, ktorá bola určená havarijnou poisťovňou a ktorú ona akceptovala pri náhrade tejto poisťovni. Voči námietkam žalobkyne sa znalec vyjadril vo svojom výsluchu, pričom jasne uviedol, čo bolo základom jeho ohodnotenia, keď do ceny opravy motorového vozidla nezahrnul všetky položky, ktoré boli vyúčtované vo faktúre, ktorú zaplatila tretia poisťovňa za opravu motorového vozidla a z ktorej bez bližšieho preskúmania vychádzala aj žalobkyňa. Znalec vychádzal z objektivizovaného poškodenia motorového vozidla, pričom program, ktorý pri ohodnotení použil, zohľadňuje to, že niektoré práce potrebné na opravu nemožno započítať dvakrát, keďže tieto práce pri oprave rôznych dielov sú totožné. Znalec vysvetlil aj ďalšie námietky žalobcu, pričom zotrval na svojich záveroch v znaleckom posudku. Napriek tomu súd opätovne znalca vyslúchol, pričom znalec vo svojom výsluchu uviedol, že pri ohodnocovaní znaleckým programom sa nevychádza z faktúry za odstránenie poškodenia vozidla, teda predmetom jeho znaleckej činnosti nie je preskúmanie správnosti faktúry, ale vychádza sa z poškodení, ktoré sú objektivizované ohliadnutím likvidátorom poisťovne. Vzhľadom na to súd nariadil doplnenie znaleckého posudku tak, že úlohou znalca nebolo určiť výšku škody, ale dôvodnosť vyúčtovania jednotlivých položiek vo faktúre za opravu poškodeného motorového vozidla. Znalec v doplnení znaleckého posudku vychádzal z faktúry za opravu motorového vozidla, pričom na rozdiel od žalobcu dospel k záveru, že ak by vychádzal z faktúry, tak by dôvodne vyúčtovaná suma opravy predstavovala čiastku 6.323,- eur a vplyv na hodnotu motorového vozidla čiastku 282,- eur, teda celkom by výška škody predstavovala čiastku 6.605,- eur. Vychádzajúc z toho, že znalec podrobne vysvetlil dôvody, pre ktoré sa odchýlil od výšky škody na motorovom vozidle tvrdenej žalobkyňou, súd dospel k tomu, že nepovažoval za preukázané tvrdenia žalobkyne o škode na poškodenom motorovom vozidle vo výške 7.576,67 eur, ale len vo výške 6.605,- eur, keďže takto určená výška škody zodpovedala výsledkom znaleckého dokazovania, ktoré boli riadne zdôvodnené a vychádzali z poškodenia motorového vozidla tak, ako bolo objektivizované po poškodení motorového vozidla. Žalobkyňou tvrdená hodnota poškodenia motorového vozidla vychádzala zo subjektívnej hodnoty určenej ohodnotením opravy u tretieho subjektu. Znalec v znaleckom posudku a vo svojom výsluchu vysvetlil, z akého dôvodu sa odchýlil od tvrdení žalobkyne. Dôvodom bolo to, že sa odchýlil od všeobecnej ceny motorového vozidla, ktorá bola tvrdená žalobkyňou, pričom táto odchýlka vyplýva z jeho ohodnotenia, keď dospel k záveru, že hodnota motorového vozidla v čase jeho poškodenia predstavovala nie 7.690,- eur, ale 6.970,- eur. Okrem toho znalec vyjadril, z akého dôvodu sa odchýlil od výšky škody tvrdenej žalobkyňou, ktorá spočívala v nákladoch na opravu motorového vozidla, keď zo znaleckého posudku vyplynulo, že nedôvodne boli účtované dve položky, a to koberce kufra a drobné diely zadnej časti. Ostatné rozdiely boli spôsobené tým, že znalec použil pri výpočte škody autorizovaný program zohľadňujúci potrebu náhradných dielov a práce potrebnej na vykonanie opravy poškodenia tak, ako bolo objektivizované obhliadkou likvidátora. Tieto závery znalca neboli konkrétnymi námietkami žalobkyne spochybnené, pričom škoda, ktorú tvrdila žalobkyňa vyplývala zo subjektívneho ohodnotenia ceny opravy faktúrou vystavenou autorizovaným servisom. Doplnok znaleckého posudku bol advokátovi žalobcu doručený 15.6.2016 s výzvou na vyjadrenie k znaleckému posudku v lehote 10 dní od doručenia. Žalobca sa k takto doručenému doplnku znaleckého posudku vyjadril až podaním doručeným súdu 21.9.2016, a to potom ako mu 23.8.2016 bolo doručené predvolanie na pojednávanie s tým, že navrhol vypracovanie ďalšieho doplnku k znaleckému posudku. Na tento návrh na vykonanie dokazovania súd podľa § 153 ods. 2 CSP neprihliadol, keďže žalobkyňa mala dostatok času na to, aby návrh na doplnenie znaleckého posudku podal v lehote stanovenej súdom, a nie až potom, ako mu bolo doručené predvolanie na pojednávanie. Nariadenie doplnenie znaleckého posudku by si vyžiadalo nariadenie ďalšieho pojednávania, a preto súd na tento návrh žalobkyne na doplnenie dokazovania neprihliadol. Vychádzajúc z uvedeného súd dospel k záveru, že žalobkyňou bola v priebehu konania preukázaná výška dôvodne zaplatených čiastok poškodeným osobám 15.533,49 eur a nie v žalobe po jej zmene tvrdených 16.496,16 eur, pričom rozdiel vyplynul z toho, že nebolo dôvodné vyčíslenie škody na poškodenom motorovom vozidle vo výške 7.597,67 eur, ale len vo výške 6.605,- eur. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa výzvami z 4.12.2009 a z 10.12.2009 žalovaného 2/ vyzvala k tomu, aby jej zaplatil škodu vo výške 15.447,- eur do 4.1.2010 a škodu vo výške 999,- eur do 10.1.2010, pričom žalovaný zásielku s týmito výzvami dňa 15.12.2009 odoprel prijať. Žalobkyňa si zmenou žaloby, ktorá bola advokátovi žalovaného doručená 15.11.2012 proti žalovanému 2/ uplatnila náhradu škody spôsobnej na zdraví 50,83 eur, pričom z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by žalobkyňa na náhradu tejto škody žalovaného vyzvala tak, aby táto výzva bola doručená žalovanému 2/. Uvedené skutočnosti a skutočnosti, ktoré vyplynuli z predtým vykonaného dokazovania súd opätovne posúdil podľa § 15 ods. 1, § 24 ods. 2 písm. b), ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o povinnom poistení“) a podľa § 420 ods. 1, § 427 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný 2/ 14.2.2009 o 15.05 hod. na motorovom vozidle, ktorého zodpovednosť za škodu spôsobenú jeho prevádzkou nebola poistená, neprispôsobil rýchlosť jazdy svojim schopnostiam a situácii cestnej premávky, narazil do pred ním idúceho motorového vozidla, ktoré sa posunulo do ďalšieho vozidla. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa za škodu spôsobenú protiprávnym konaním žalovaného 2/ zaplatila poškodeným osobám dôvodne 15.533,49 eur a nie v žalobe tvrdených 16.496,16 eur. Preto súd žalobe sčasti o zaplatenie istiny 15.533,49 eur vyhovel a v prevyšujúcej časti o zaplatenie istiny 942,67 eur žalobu zamietol. Súd žalobkyni proti žalovanému 2/ podľa § 517 ods. 2 v spojení s § 563 Občianskeho zákonníka priznal v sadzbách podľa § 3 ods. 1 nariadenia č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka aj úrok z omeškania v sadzbe 9 % ročne z 14.483,52 eur od 5.1.2010 do zaplatenia, z 999,14 eur od 11.1.2010 do zaplatenia a v sadzbe 8,75 % ročne z 50,83 eur od 16.11.2012 do zaplatenia. Žalobkyňa si zmenou žaloby, ktorá bola advokátovi žalovaného 2/ doručená 15.11.2012, proti žalovanému 2/ uplatnila náhradu škody spôsobnej na zdraví 50,83 eur, pričom z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by žalobkyňa na náhradu tejto škody žalovaného vyzvala tak, aby táto výzva bola doručená žalovanému 2/. Preto súd žalobkyni úrok z omeškania z tejto čiastky priznal len od 16.11.2012, a nie od 7.8.2012, keďže žalovaný 2/ sa do omeškania dostal až potom, ako mu bola doručená žalobkyňou zmenená žaloba. Vzhľadom na to, že na rovnaké plnenie bol vo vzťahu k žalobkyni právoplatným platobným rozkazom zaviazaný i žalovaný 1/ súd povinnosť žalovaného 2/ vyjadril tak, že jeho povinnosť zaniká v rozsahu plnenia žalovaného 1/ podľa platobného rozkazu Okresného súdu Prievidza z 11.11.2010, č.k. 17Ro/209/2010-48. O náhrade trov konania žalobkyne a štátu proti žalovanému 2/ súd rozhodol podľa § 257 CSP tak, že náhradu trov konania im nepriznal, keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v prípade žalovaného 2/ ide o osobu s príjmom na hranici minimálnej mzdy, ktorá v čase začatia konania mala vyživovaciu povinnosť k štyrom deťom a ktorá za protiprávne konanie, ktoré zakladá jej zodpovednosť vo vzťahu k žalobcovi bola postihnutá v trestnom konaní. Osobitne súd prihliadol na to, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, to že žalovaný 2/ bol dobromyseľný v tom, že zodpovednosť za škodu spôsobenú jeho protiprávnym konaním bola poistená žalovaným 1/ a primárnym dôvodom toho, že žalobkyni vznikol nárok proti žalovanému 2/ bolo to, že žalovaný 1/ zabudol zaplatiť poistné, čo malo za následok zánik poistenia. Žalobkyňa mala v prevažnej časti svojho návrhu procesný úspech. Preto súd štátu proti žalobkyni náhradu trov konania nepriznal. 4. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalovaný 2/. Opätovne zdôraznil, že si automobil požičal v požičovni žalovaného 1/, kde aj žiadal o vyhotovenie zmluvy o pôžičke, čo mu bolo prisľúbené pri odovzdaní vozidla. Tiež bol zo strany žalovaného upovedomený, že požičiavaný automobil je riadne poistený a to aj havarijnou poistkou. Žalovaný 2/ nemal žiadne tušenie, že požičiavané vozidlo nebolo vozidlom požičovne ale osobným vozidlo žalovaného 1/. Bol teda žalovaným 1/ oklamaný a je potom absurdné, aby, ak sa žalovanému 1/ podarí vyhnúť úspešne exekúcii, on sám znášal celú škodu. Preto navrhol, aby odvolací súd voči nemu rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a žalobu žalobkyne proti nemu zamietol. 5. Žalobkyňa na toto odvolanie žalovaného 2/ uviedla, že skutočnosti tvrdené žalovaným 2/ v jeho odvolaní nie sú vo vzťahu k jej nároku relevantné a mohli by byť relevantné len vo vnútornom vzťahu medzi žalovanými. Pasívnu legitimáciu žalovaného 2/ v spore už potvrdil aj odvolací súd v rozhodnutí, ktorým zrušil v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie. 6. Žalovaný 2/ k tomu uviedol, že s rozhodnutím súdu prvej inštancie sa nemôže stotožniť z dôvodov, ktoré v odvolaní uviedol, a preto proti nemu odvolanie podal. 7. Proti v poradí druhému rozsudku súdu prvej inštancie podala včas odvolanie aj žalobkyňa a to do výroku, ktorým súd prvej inštancie jej žalobu voči žalovanému 2/, konkrétne v sume 631,46 eur s príslušenstvom, ako aj do výroku, ktorým súd prvej inštancie nepriznal žalobkyni náhradu trov konania voči žalovanému 2/. Uviedol, že v týchto častiach rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zároveň žalobkyňa namietla procesný postup súdu prvej inštancie v súvislosti s ponechaním platobného rozkazu č.k. 17Ro/209/2010-48 zo dňa 11.11.2010 v platnosti voči žalovanému 1/. Žalobkyňa konkrétne uviedla, že v konaní bola sporná výška požadovanej sumy vyplatenej žalobkyňou v súvislosti s poškodením motorového vozidla Renault Clio, EČV: G Uplatňovaná suma sa skladá z nákladov na opravu vozidla a vplyvu opravy poškodenia na technickú hodnotu vozidla vyjadreného v peniazoch, tzv. znehodnotenia. V spore vyhotovil znalec vo vzťahu k spornej škode na vozidle znalecký posudok č. 28/2012, v zmysle ktorého mala celková škoda na vozidle predstavovať sumu 6.456,00 eur. Závery tohto znaleckého posudku namietala žalobkyňa a k jej námietkam zaujal stanovisko odvolací súd v uznesení sp.zn. 6Co/323/2013 zo dňa 8.7.2015. V zmysle tohto rozhodnutia sa odvolaciemu súdu javil byť postup znalca pri určovaní škody na motorovom vozidle, ktorá je závislá od konkrétnej výšky nákladov na opravu v značkovej opravovni, ako nedostatočný. Podľa odvolacieho súdu pokiaľ znalec spochybňoval sumu za vykonanú opravu v značkovej opravovni, jeho povinnosťou malo byť predovšetkým označenie konkrétnych jednotlivých položiek, ktoré nepovažoval za opodstatnené s vysvetlením konkrétnych dôvodov takéhoto záveru. Odvolací súd považoval za dôvodnú aj námietku žalobkyne, podľa ktorej znalec nepristúpil k zmene koeficientu predajnosti vozidla oproti jeho stavu pred poškodením. Po zrušení v poradí prvého rozsudku súdu prvej inštancie v predmetnom spore súd prvej inštancie uložil znalcovi preskúmať dôvodnosť účtovania jednotlivých položiek vo faktúre, ktoré boli účtované za účelom odstránenia škody na motorovom vozidle tak, aby bolo zrejmé, ktoré položky boli účtované dôvodne, teda boli nevyhnutné na odstránenie poškodenia motorového vozidla. Iné povinnosti mu v rozpore so závermi odvolacieho súdu neuložil. V následne podanom znaleckom posudku - doplnení pôvodného znaleckého posudku znalec uviedol, že 2 položky z faktúry boli fakturované nedôvodné a to položka korb. kufra o sume 175,40 eur bez DPH a položka drob. diely zad. časti o sume 102,93 eur, spolu 278,33 eur bez DPH, t.j. 331,21 eur s DPH. Ďalšie nezrovnalosti vo faktúre nenašiel, preto logicky by mali náklady na opravu vozidla, pri akceptovaní faktu, že bola oprava vykonaná v značkovom autoservise, predstavovať sumu 6.731,- eur (7.062,21 eur - 331,21 eur). Znalec však opätovne pri výpočte ceny opravy vychádzal zo systému AUDATEX, pričom výšku nákladov na opravu vozidla ustálil na sume 6.323,- eur. Nie je pritom zrejmé, v čom spočíva rozdiel 408,- eur (6.731 eur - 6.323 eur), keď znalec v doplnení k znaleckému posudku iné položky faktúry nerozporoval a prečo súd prvej inštancie tento rozdiel akceptoval. Podľa žalobkyne skutočnú výšku nákladov na opravu vozidla nie je možné určiť základe nejakého počítačového programu, nakoľko v reálnom živote sa v trhovej ekonomike autoservisy nespravujú jednotnými tabuľkami, ale nimi fakturované náklady závisia od rôznych faktorov a výška ceny opravy v jednotlivých autoservisoch líši. Odlišnosti spočívajú tiež v tom, či opravu vykonáva autorizovaný servis alebo neautorizovaný servis, pričom rozhodnutie dať si opraviť vozidlo v autorizovanom servise nemožno dávať poškodenému za vinu a rovnako nie je možné z uvedeného dôvodu ukrátiť žalobkyňu. Z uvedeného dôvodu má žalobkyňa za to, že náklady na opravu poškodeného vozidla Renault Clio, EČV: G (po odpočítaní neoprávnene fakturovaných položiek) predstavujú 6.731,- eur a nie v napadnutom rozsudku uvedenú sumu 6.323,- eur. Keďže žalobkyňa preplácala skutočnú škodu (vynaložené náklady na opravu vozidla), je nevyhnutné, aby súd pri posudzovaní nároku na regres plnenia, bral túto skutočnú škodu do úvahy. Žalobkyňa ďalej namietala aj vyhodnotenie ďalšej časti ňou uplatňovanej sumy regresu súdom prvej inštancie, tzv. znehodnotenia. V znaleckom posudku znalec znehodnotenie určil na sumu 282,- eur pri koeficiente predajnosti vozidla 1,0000. Vo vzťahu k znehodnoteniu sa znalec nepristúpil k zmene koeficientu predajnosti vozidla (ktoré mohol a mal podľa názoru žalobkyne v zmysle vyhlášky č. 492/2001 Z.z. upraviť na hodnotu 0,9500 - vozidlo s prevádzkou kratšou ako 2 roky a oprava na vyrovnávacom zariadení), ktoré odôvodnil tak, že konal na základe zrážky 20% z hodnoty karosérie. Takýto postup sa však v zmysle vyššie uvedeného zrušujúceho rozhodnutia odvolaciemu súdu nejaví byť súladný s reálnymi skúsenosťami, podľa ktorých poškodenie vozidla haváriou v zásade znižuje všeobecnú hodnotu konkrétneho vozidla ako celku oproti cene takéhoto vozidla bezprostredne pred poškodením, teda poškodenie vozidla neznižuje len hodnotu poškodenej časti vozidla. Napriek tejto skutočnosti však súd prvej inštancie neuložil znalcovi povinnosť prehodnotiť koeficient predajnosti vozidla a bez toho, aby naplnil závery a názory odvolacieho súdu uvedené v zrušujúcom rozhodnutí, rozhodol a prijal odvolacím súdom spochybnený záver znalca. Podľa žalobkyne uvedeným konaním súd prvej inštancie porušil právo strán konania na spravodlivý súdny proces. Žalobkyňa je aj naďalej toho názoru, že znalec mal použiť koeficient K22 v hodnote 0,9500. V takom prípade by v jeho výpočtoch koeficient predajnosti vozidla po oprave KP2 predstavoval 1,0400 a výška vypočítaného znehodnotenia by tak predstavovala sumu 646,80 eur (poisťovňa Allianz- Slovenská poisťovňa, a.s. ju vypočítala na sumu 514,46 eur, ako je uvedené vo výpočte hodnoty vozidla a výšky škody, ktorý tvorí súčasť súdneho spisu; rozdiel medzi sumami 646,80 eur a 514,46 eur vznikol rozdielnou metodikou výpočtu). Výška plnenia, ktoré mal podľa názoru žalobkyne súd prvej inštancie žalobkyni v súvislosti so škodou na motorovom vozidle Renault Clio, EČV: G priznať predstavuje sumu 7.245,- eur (náklady na opravu 6.731,- eur + vplyv opravy na TH vozidla 514,- eur). Nakoniec žalobkyňa uviedla, že nesúhlasí ani s výrokom súdu prvej inštancie, ktorým jej nepriznal nárok na náhradu trov konania. Podľa nej je aj toto rozhodnutie nesprávne. Nie je zrejmé, akým dôkazom mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný 2/ je osobou s príjmom na hranici hmotnej núdzi (hoci uvádza, že to vyplynulo z vykonaného dokazovania). Z rozhodnutia nevyplýva, že by sa súd oboznamoval s akýmkoľvek potvrdením o prijme žalovaného 2/ a ani žalobkyni nebol žiaden takýto dôkaz doručený. Neobstojí ani odôvodnenie súdu, podľa ktorého mal žalovaný 2/ v čase začatia konania (teda pred 6 rokmi) vyživovaciu povinnosť k 4 deťom. Podľa žalobkyne skutočnosť, že žalovaný 2/ mal vyživovaciu povinnosť k 4 deťom pred 6 rokmi je irelevantná. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, že by táto vyživovacia povinnosť trvala aj naďalej. Navyše, ak by aj trvala, samotná vyživovacia povinnosť hoc aj k 4 deťom sama osebe nemôže byť dôvodom hodným osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov. Takýmto dôvodom tiež podľa žalobkyne nie je a ani nemôže byť skutočnosť, že žalovaný 2/ bol v súvislosti s protiprávnym konaním, ktoré zakladá jeho zodpovednosť vo vzťahu k žalobkyni, postihnutý v trestnom konaní. Každý je povinný dodržiavať pravidlá cestnej premávky a konať tak, aby druhým nevznikla škoda. Ak tieto pravidlá nedodrží, je prirodzené, že musí byť potrestaný v zmysle právnych predpisov a musí za svoje konanie niesť následky. Žalovaný 2/ porušil pravidlá cestnej premávky v takej intenzite, že spôsobil nielen materiálnu škodu, ale aj škodu na zdraví a dopustil sa trestného činu ublíženia na zdraví. Toto jeho konanie je potrebné odsúdiť a nie mu titulom spáchania trestného činu poskytovať úľavy. Rovnako irelevantným je dôvodenie, že bol žalovaný 2/ dobromyseľný v tom, že mal za to, že zodpovednosť za škodu spôsobenú jeho protiprávnym konaním bola poistená žalovaným 1/. Žalovaný 2/ si bol vedomý toho, že nepoužíva svoje motorové vozidlo a preto si mal existenciu poistenia vozidla riadne preveriť, napr. u príslušnej poisťovne. Bez ohľadu na uvedené však má žalobkyňa za to, že otázka dobromyseľnosti a spoľahnutia sa na tvrdenie žalovaného 1/ a ním predložené listiny, je otázkou vnútorného vzťahu žalovaných 1/ a 2/ a nie vzťahu žalobkyne a žalovaného 2/. Záverom žalobkyňa poukázala na, podľa nej, nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý zrušil platobný rozkaz č.k. 17Ro/209/2010-48 zo dňa 11.11.2010 len vo vzťahu k žalovanému 2/. V danom prípade majú byť na plnenie zaviazaní obaja žalovaní spoločne a nerozdielne a preto má za to, že mal súd v prípade odporu podaného žalovaným 2/ zrušiť platobný rozkaz ako taký. Zo všetkých uvedených dôvodov žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd zrušil platobný rozkaz tiež vo vzťahu k žalovanému 1/ a zaviazal žalovaného 1/ na zaplatenie požadovaného plnenia a náhrady trov konania v zmysle jej žaloby a rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že prizná žalobcovi vo vzťahu k žalovanému 2/ nárok na zaplatenie sumy 631,46 eur s príslušenstvom a prizná mu tiež voči žalovanému 2/ právo na náhradu trov konania. 8. K odvolaniu žalobkyne žalovaný 2/ písomne uviedol, že sa nestotožňuje so závermi žalobkyne, že výška škody na vozidle Renault Clio bola servisom správne vyúčtovaná. Výpočet bol vyhotovený lajdácky a nezodpovedne a znalec poukázal na nezrovnalosti v ňom. Podľa žalovaného 2/ bola vyčíslená aj výmena ľavého koncového svetla, ktoré však podľa dokumentácie tiež nebolo poškodené. Znalec podľa žalovaného 2/ pri vyčíslení škody postupoval správne a ďalšie návrhy žalobkyne na doplnenie dokazovania sú len umelým naťahovaním sporu. Nakoniec poukázal žalovaný 2/ aj na to, že ak sa argumentuje rozhodnutím najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobnom prípade, tak tieto prípady sú si len vzdialene podobné a z nedávnej doby sú mu známe minimálne dve rozdielne a odporujúce rozhodnutia tejto súdnej inštancie v úplne rovnakých veciach. 9. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 370 a § 380 CSP v rozsahu a z dôvodov odvolania žalobkyne a žalovaného 2/, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej vyhovujúcej časti podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdiť a v napadnutej zamietavej časti čo do sumy 631,46 eur s príslušenstvom a v napadnutom výroku o nároku na náhradu trov konania žalobkyne, ako aj v súvisiacom výroku o nároku štátu na náhradu trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP zrušiť a vec v tejto časti vrátiť podľa § 391 ods. 1 CSP súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 10. V predmetnom spore si žalobkyňa svojou žalobou uplatnila nárok na náhradu poistného plnenia, ktoré poskytla poškodeným z poistného garančného fondu na náhradu škody, ktorá bola spôsobená pri prevádzke motorového vozidla, ku ktorému nebolo v čase dopravnej nehody, pri ktorej škoda vznikla, uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Svoj nárok si žalobkyňa uplatnila proti žalovaným 1/ a 2/ a to proti žalovanému 1/ ako držiteľovi vozidla, ktorý nemal uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a proti žalovanému 2/ ako osobe, ktorá za škodu zodpovedá podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 11. V spore súd prvej inštancie vydal dňa 11. novembra 2010 platobný rozkaz č.k. 17Ro/209/2010-48, ktorým uložil žalovaným 1/ a 2/, aby spoločne a nerozdielne žalobkyni zaplatili 16.445,33 eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 15.446,19 eur od 05.01.2010 do zaplatenia a zo sumy 999,14 eur od 11.1.2010 do zaplatenia. Platobný rozkaz bol doručený žalovaným 1/ a 2/ do vlastných rúk. Odpor proti platobnému rozkazu podal len žalovaný 2/, v dôsledku čoho súd prvej inštancie považoval platobný rozkaz voči žalovanému 1/ za právoplatný a vykonateľný a vo vzťahu k žalovanému 1/ vyznačil na predmetnom platobnom rozkaze právoplatnosť a vykonateľnosť dňom 17.12.2010. 12. Žalobkyňa vo svojom odvolaní namieta, že podaním odporu zo strany žalovaného 2/ došlo k zrušeniu platobného rozkazu aj vo vzťahu k žalovanému 1/ a súd prvej inštancie mal tak jej žalobu prejednať a rozhodnúť o nej rozsudkom nielen voči žalovanému 2/ ale aj voči žalovanému 1/. Odvolací súd s tým nesúhlasí a uvedený procesný postup súdu prvej inštancie považuje po preskúmaní veci za správny. 13. V tomto spore na strane žalovaného vystupujú dva subjekty, dve fyzické osoby. Za účelom posúdenia účinkov odporu žalovaného 2/ proti platobnému rozkazu, ktorý bol v spore vydaný, je potom potrebné si ujasniť, či sa na strane žalovanej jedná o samostatné procesné spoločenstvo žalovaných 1/ a 2/ alebo ide o nerozlučné procesné spoločenstvo žalovaných 1/ a 2/ a to za podmienok stanovených v Občianskom súdnom poriadku /od 01.07.2016 nahradený Civilným sporovým poriadkom/ ako procesnom predpise, ktorý bol platný a účinný v čase začatia konania v tomto spore i v čase podaniu odporu žalovaného 2/ proti platobnému rozkazu. 14. V občianskom súdnom konaní v prípade plurality subjektov na jednej procesnej strane vzniká tzv. procesné spoločenstvo /91 O.s.p./. Zákon rozlišuje v zásade dva druhy takéhoto procesného spoločenstva - samostatné a nerozlučné. V prípade samostatného procesného spoločenstva /§ 91 ods. 1 O.s.p./ koná každý z nich sám za seba /samostatne/, jeho procesné úkony nemajú žiadny vplyv na práva a povinnosti ostatných účastníkov na tej istej procesnej strane a jeho práva a povinnosti sú nezávislé od práv a povinností ostatných spoločníkov a preto aj odpor jedného z účastníkov takéhoto procesného spoločenstva proti platobnému rozkazu nemá vplyv na platobný rozkaz vo vzťahu k ostatným účastníkom takéhoto procesného spoločenstva. V prípade tzv. nerozlučného procesného spoločenstva /§ 91 ods. 2 O.s.p./, keď z hľadiska hmotno-právneho je predmetom konania právo alebo povinnosť nedielnej povahy a je potrebné, aby sa účinok rozsudku vzťahoval spoločne na všetkých účastníkov, platia úkony jedného zo spoločníkov aj za ostatných spoločníkov. V takýchto prípadoch ak čo i len jeden z nerozlučných procesných spoločníkov podal včas vecne odôvodnený odpor proti platobnému rozkazu, bude mať jeho odpor za následok zrušenie platobného rozkazu v celom rozsahu, teda aj vo vzťahu k ostatným účastníkom takéhoto procesného spoločenstva, a to aj keby títo odpor proti platobnému rozkazu nepodali. 15. Na rozlíšenie, či ide o procesné spoločenstvo samostatné alebo o procesné spoločenstvo nerozlučné, je určujúca povaha predmetu konania vyplývajúca z hmotného práva. V tomto konaní si žalobkyňa svojou žalobou uplatnila právo na náhradu poistného plnenia, ktoré poskytla poškodeným z poistného garančného fondu na náhradu škody, pričom žalovaný 1/ je povinný k takejto náhrade ako držiteľ vozidla, ktorý nemal uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a žalovaný 2/ ako osoba, ktorá za škodu zodpovedá podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Hmotnoprávnym základom vzťahu žalobkyne a žalovaných je zákon č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, žalobkyňa aj môže žalovať o plnenie každého zo žalovaných 1/ a 2/ samostatne, prípadne len jedného z nich alebo spoločne oboch v jednom spore. Konajúci súd musí skúmať dôvodnosť jej žaloby samostatne vo vzťahu ku každému zo žalovaných samostatne z hľadiska právneho dôvodu ich povinnosti /dôvod u žalovaný 1/ je, že nemal uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a dôvod u žalovaného 2/ je ten, že za škodu zodpovedá podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka/, pričom rozhodnutie súdu o predmete sporu potom nemusí vyznieť voči obom žalovaným rovnako, teda že by boli obaja zaviazaní na plnenie požadované žalobkyňou /napríklad ak by sa v spore preukázalo, že žalovaný 2/ nezodpovedá za škodu podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka/. Možno preto uzavrieť, že v tomto prípade ide na strane žalovaných 1/ a 2/ o samostatné procesné spoločenstvo v zmysle § 91 ods. 1 O.s.p.. 16. V zmysle uvedeného záveru bol preto žalobkyňou namietaný procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý správoplatnil platobný rozkaz vo vzťahu k žalovanému 1/ a pre odpor žalovaného 2/ proti platobnému rozkazu vec prejednal a napadnutým rozsudkom rozhodol len vo vzťahu k žalovanému 2/, správny. 17. Pokiaľ ide o samotný rozsudok súdu prvej inštancie, tento nebol odvolaniami strán sporu napadnutý vo výroku o zamietnutí zvyšnej časti žaloby žalobkyne čo do dumy 331,21 eur s príslušenstvom /žalovaný 2/ sa odvolal do vyhovujúcej časti rozsudku a žalobkyňa v zamietavej časti čo do sumy 331,21 eur s príslušenstvom uznala, že uvedená suma bola fakturovaná za opravu vozidla Renault Clio, EČV: G neoprávnene a proti zamietnutiu svojej žaloby v tejto časti nenamietala/, preto odvolací súd túto časť rozsudku súdu prvej inštancie nepreskúmaval a v tejto časti sa rozsudok súdu prvej inštancie stal právoplatným, a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu je nedotknutý /§ 367 ods. 3 CSP/. 18. Odvolací súd tak na odvolanie žalovaného 2/ preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a na odvolanie žalobkyne v napadnutej zamietavej časti do sumy 631,46 eur /celkovo zamietnutá suma 962,67 eur - odvolaniami nenapadnutá zamietnutá suma 331,21 eur/ a v napadnutom výroku o nároku žalobkyne na náhradu trov konania. 19. Čo sa týka rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, súd prvej inštancie vzal pri svojom rozhodnutí do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP. 20. K odvolacím námietkam žalovaného 2/ možno uviesť len toľko, že v zmysle § 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, kancelária má právo proti tomu, kto zodpovedá za škodu podľa odseku 2 písm. b) /škoda spôsobená prevádzkou motorového vozidla, za ktorú zodpovedá osoba bez poistenia zodpovednosti/ na náhradu toho, čo za neho plnila. Zákon č. 381/2001 Z.z. ustanovil povinnosť každého vlastníka a prevádzkovateľa motorového a nemotorového vozidla uzavrieť zmluvu na poistenie svojej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou vozidla a zároveň zriadil Slovenskú kanceláriu poisťovateľov, ktorá na základe § 20 ods. 2 písm. a/ spravuje poistný garančný fond, z ktorého sa poskytuje poistné plnenie v prípadoch uvedených v § 24, § 24a a § 24b. za škody spôsobené prevádzkou motorového a nemotorového vozidla. V tomto prípade bola pri dopravnej nehode, ktorú preukázane zavinil žalovaný 2/ a ktorá bola spôsobená pri prevádzke motorového vozidla, ktorého držiteľom bol žalovaný 1/, spôsobená škoda. Pôvodný žalovaný 1/ ako držiteľ motorového vozidla nesplnil svoju povinnosť mať uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a preto nebolo na náhradu škody spôsobenej poškodenému plnené poistným plnením z povinného zmluvného poistenia ale bolo plnené Slovenskou kanceláriou poisťovateľov - žalobkyňou poistným plnením z poistného garančného fondu podľa § 24 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z.z.. Vyplatením poistného plnenia žalobcom došlo podľa § 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z. k tzv. zákonnej cesii, ktorou žalobkyňa, Slovenská kancelária poisťovateľov, vstúpila do práv poškodeného na náhradu škody a má tak právo na náhradu toho, čo plnila na škodu z poistného garančného fondu na škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, za ktorú zodpovedala osoba bez poistenia zodpovednosti. Toto právo má však žalobkyňa nielen proti osobe, ktorá nemala uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla /držiteľ vozidla - žalovaný 1// ale aj voči osobe, ktorá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zodpovedá na základe zavinenia, teda aj proti vodičovi, ktorý pri vedení motorového vozidla bez uzatvoreného povinného zmluvného poistenia zavinením porušením právnej povinnosti spôsobil škodu. Takouto osobou je žalovaný 2/. Uvedený záver v plnej miere zodpovedá právnemu názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý tento zaujal pri aplikácii dotknutých právnych noriem v uznesení sp. zn. 4Cdo/134/2009 zo dňa 31.8.2010, ktorý sa premietol aj do skoršieho, zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 08. júla 2015 v tomto spore a odvolací súd nevidí najmenší dôvod na odchýlenie od tohto právneho názoru. Skutočnosti tvrdené žalovaným 2/ o omyle, do ktorého ho uviedol žalovaný 1/ pri vypožičaní motorového vozidla, môžu byť podstatné len vo vzťahu medzi žalovanými 1/ a 2/, nič však nemenia na povinnosti žalovaného 2/ vo vzťahu k žalobkyni. 21. Ohľadne rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej zamietavej časti čo do sumy 631,46 eur s príslušenstvom dospel odvolací súd po preskúmaní veci k záveru, že v tejto časti je rozhodnutie súdu prvej inštancie nesprávne a je potrebné ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konania a nové rozhodnutie. 22. Súd prvej inštancie podľa odôvodnenia svojho rozhodnutia vychádzal pri zamietnutí zvyšnej časti žaloby žalobkyne z toho, že bola sporná výška škody na vozidle Renault Clio, EČV: G v sume 7.576,67 eur /7.062,21 eur servisom fakturované náklady na opravu vozidla a 514,46 eur znehodnotenie vozidla /, pričom súdom ustanovený znalec túto škodu vyčíslil na 6.605,- eur /6.323,- eur ako náklady na opravu vozidla a 282,- eur ako znehodnotenie vozidla/. Súd prvej inštancie potom vychádzal pri zamietnutí zvyšnej časti žaloby žalobkyne práve s vyčíslenia škody súdom ustanoveným znalcom. 23. S uvedeným postupom súdu prvej inštancie odvolací súd nemôže súhlasiť. Ako už bolo uvedené v skoršom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu zo dňa 08. júla 2015 podľa ustálenej súdnej praxe pre rozsah náhrady škody je rozhodný rozsah nákladov nevyhnutných na uvedenie poškodenej veci do pôvodného stavu. U motorových vozidiel súdna prax ustálila, že ide o náklady nevyhnutné na opravu vozidla za účelom uvedenia do pôvodného stavu, pričom ide o opravu vykonanú v značkovom servise postupom určeným výrobcom. V danom spore bol zo strany žalobkyne predložený dôkaz - faktúra za opravu vozidla Renault Clio, EČV: G a fakturovaná suma za opravu predstavuje v zásade skutočnú škodu, ktorá mala byť, resp. zo strany žalobkyne aj bola, poškodenému nahradená. Ak súdom ustanovený znalec takto zistenú výšku škody spochybňuje, musí označiť konkrétne jednotlivé položky faktúry za opravu vozidla, ktoré nepovažuje za opodstatnené s vysvetlením konkrétnych dôvodov takéhoto záveru. 24. Súd prvej inštancie v súlade s uvedeným názorom odvolacieho súdu nariadil ustanovenému znalcovi doplniť v spore podaný znalecký posudok tak, že preskúma dôvodnosť účtovania jednotlivých položiek vo faktúre tak, aby bolo zrejmé, ktoré položky boli účtované dôvodne, teda boli nevyhnutné na odstránenie poškodenia motorového vozidla Renault Clio, EČV: G Znalec následne podal súdu prvej inštancie znalecký posudok - doplnok 28/2012 č. 05/2016, v závere ktorého uviedol, že vo faktúre za opravu predmetného vozidla sa nachádzali dve položky, ktoré určite nesúviseli s opravou uvedeného vozidla v celkovej sume 278,33 eur bez DPH /331,21 eur s DPH/. Z obsahu tohto doplnenia znaleckého posudku tiež vyplynulo, že znalec, v rozpore s úlohou, ktorú mu určil súd prvej inštancie, vypočítaval opätovne škodu na predmetnom motorovom vozidle, ktorú tentokrát určil na 6.323,- eur sumy nákladov na opravu vozidla a 282,- eur sumy znehodnotenia vozidla, pričom spolu tieto sumy zaokrúhlil na 6.700,- eur /bez zaokrúhlenia 6.605,- eur, z ktorej sumy aj súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí vychádzal/ a takouto sumou určil v závere znaleckého posudku aj výšku škody na motorovom vozidle Renault Clio, EČV: G V znaleckom posudku č. 28/2012 zo dňa 09.10.2012 pritom rovnaký znalec určil výšku škody na predmetnom vozidle sumou 6.456,- eur, z toho 6.174,- eur náklady na opravu vozidla a 282,- eur znehodnotenie vozidla. 25. Z uvedeného je tak zrejmé, že aj keď súdom ustanovený znalec v relevantnej časti záverov doplnenia svojho znaleckého posudku uviedol, že z faktúry za opravu motorového vozidla Renault Clio, EČV: G sú len dve položky, ktoré určite nesúviseli s opravou uvedeného vozidla v celkovej sume 278,33 eur bez DPH /331,21 eur s DPH/, tak súd prvej inštancie napriek tejto skutočnosti a v rozpore s pre neho záväzným právnym názorom, ktorý odvolací súd vyslovil vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 08. júla 2015 dospel k názoru, že škoda na predmetnom vozidle Renault Clio, EČV: G nie je 6.731,- eur s DPH /fakturovaná cena za opravu 7.062,21 eur s DPH - neoprávnene fakturované položky 331,21 eur s DPH / ale len 6.323,- eur a len v takejto sume patrí žalobkyni náhrada za ňou poskytnuté poistné plnenie na náhradu škody za opravu poškodenia predmetného motorového vozidla. Vychádzal pritom len z tých záverov doplnenia znaleckého posudku, ktoré boli vyslovené mimo súdom zadanej znaleckej úlohy a ktoré závery sú okrem toho v rozpore so závermi predtým podaného znaleckého posudku č. 28/2012, pričom ich rozpor nebol v konaní nijako odstránený. Svoj postup, prečo pri vyčíslení škody nevychádzal s vysloveného právneho názoru odvolacieho súdu a relevantnej časti záverov doplnenia znaleckého posudku, odôvodnil súd prvej inštancie odôvodnil tým /bod 8. odôvodnenia rozsudku/, že žalobkyňou tvrdená hodnota poškodenia motorového vozidla vychádzala zo subjektívnej hodnoty určenej ohodnotením opravy u tretieho subjektu a zo znaleckého posudku vyplynulo, že nedôvodne boli účtované dve položky, a to koberce kufra a drobné diely zadnej časti, a ostatné rozdiely boli spôsobené tým, že znalec použil pri výpočte škody autorizovaný program zohľadňujúci potrebu náhradných dielov a práce potrebnej na vykonanie opravy poškodenia tak, ako bolo objektivizované obhliadkou likvidátora. Ak pominieme dôvody, pre ktoré bola suma nákladov na opravu vozidla ponížená o 331,21 eur /tieto sú správne a vyplývajú z doplnenia znaleckého posudku podľa ktorého položky v takejto celkovej sume boli fakturované neoprávnene/, tak uvedené dôvody súdu prvej inštancie, pre ďalšie zníženie sumy nákladov na opravu vozidla, je podľa celkom nenáležité. Suma náhrady poistného plnenia na náhradu škody za opravu poškodenia na vozidle Renault Clio, EČV: G ktorú si žalobkyňa uplatňovala v spore, nevychádzala zo „subjektívnej hodnoty určenej ohodnotením opravy u tretieho subjektu“ ale z riadnej faktúry za vykonanú opravu predmetného vozidla. Ako už bolo uvedené v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu v tejto veci, náhrada škody na motorovom vozidle má zahŕňať náklady nevyhnutné na opravu vozidla za účelom uvedenia do pôvodného stavu, pričom ide o opravu vykonanú v značkovom servise postupom určeným výrobcom. V tomto prípade bola oprava poškodenia vozidla Renault Clio, EČV: G vykonaná v autorizovanom servise, ktorý náklady na túto opravu vyčíslil vo faktúre na 7.062,21 eur s DPH. Po doplnení znaleckého posudku vyplýva, že v rámci tejto faktúry boli nedôvodne fakturované v nákladoch na opravu vozidla dve položky v celkovej sume 331,21 eur s DPH. Možno preto uzavrieť, že suma nákladov oprávnene vynaložených na opravu poškodenia vozidla Renault Clio, EČV: G bola 6.731,- eur s DPH. Pre osvetlenie dôvodnosti ďalšieho zníženia tejto sumy mal súd prvej inštancie konkrétne uviesť, ktoré ďalšie položky boli vo faktúre za opravu vozidla Renault Clio, EČV: G fakturované neoprávnene a z akého dôvodu a na základe akých dôkazov k takémuto záveru dospel. Toto však súd prvej inštancie neurobil. 26. Rovnako tak súd prvej inštancie nesprávne postupoval pri zamietnutí zvyšnej časti žaloby žalobkyne, čo do náhrady za poistné plnenie na náhradu škody za znehodnotenie vozidla Renault Clio, EČV: G Na náhradu poistného plnenia na túto časť náhrady škody súd prvej inštancie priznal žalobkyni /v rámci vyhovujúcej časti rozsudku/ len sumu 282,- eur, ktorá má predstavovať znehodnotenie predmetného vozidla podľa znaleckého posudku č. 28/2012 a jeho doplnenia /znalecký posudok - doplnok 28/2012 č. 05/2016/. Ako však uviedol odvolací súd v skoršom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu zo dňa 08. júla 2015, podľa jeho názoru súdom ustanovený znalec sumu znehodnotenia vozidla Renault Clio, EČV: G v znaleckom posudku č. 28/2012 vypočítal chybne, keď nepristúpil k zmene koeficientu predajnosti vozidla oproti jeho stavu pred poškodením a vykonal len zrážku 20 % z hodnoty karosérie. Takýto postup znalca sa podľa odvolacieho súdu nejaví súladný s reálnymi skúsenosťami, podľa ktorých poškodenie vozidla haváriou v zásade znižuje všeobecnú cenu konkrétneho vozidla ako celku oproti cene takéhoto vozidla bezprostredne pred poškodením, teda poškodenie vozidla haváriou neznižuje len hodnotu poškodenej časti vozidla. Napriek tomuto právnemu názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie po zrušení svojho rozsudku v ďalšom konaní pri zadávaní znaleckej úlohy na doplnenie podaného znaleckého posudku ustanovenému znalcovi neuložil určiť sumu znehodnotenia vozidla podľa uvedeného záveru odvolacieho súdu a za účelom zistenia skutočnej škody spočívajúcej v znehodnotení vozidla Renault Clio, EČV: G nevykonal ani iný dôkaz. V svojom novom /tu preskúmavanom/ rozhodnutí potom súd prvej inštancie opätovne vychádzal zo sumy znehodnotenia predmetného vozidla, ktorú ustanovený znalec určil v znaleckom posudku č. 28/2012 a neskôr zopakoval /bez ďalších dôvodov a mimo zadanej znaleckej úlohy/ v jeho doplnení. Sám súd prvej inštancie svoj opätovne vyslovený záver, že znehodnotenie predmetného vozidla predstavuje len sumu 282,- eur, ničím ďalším neodôvodnil. 27. V tomto smere je aj nesprávny postup súdu prvej inštancie, ktorý nevykonal ani žalobkyňou navrhnutý dôkaz, uložiť podanie znaleckého posudku v zmysle záverom predchádzajúceho zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu zo dňa 08. júla 2015. Nevykonanie tohto dôkazu súd prvej inštancie odôvodnil tým, že na tento návrh neprihliadol podľa § 153 ods. 2 CSP, keďže žalobca mal dostatok času na to, aby návrh na doplnenie znaleckého posudku podal v lehote stanovenej súdom, a nie až potom, ako mu bolo doručené predvolanie na pojednávanie. S takýmto zdôvodnením nevykonania dôkazu navrhovaného žalobkyňou sa odvolací súd nemôže stotožniť. Sudcovská koncentrácia konania upravená v § 153 ods. 2 CSP znamená, že na prostriedky procesného útoku či obrany /medzi nimi patrí aj návrh na vykonanie dôkazu/, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Uvedený procesný inštitút bol do civilného sporového konania zavedený s účinnosťou od 01.07.2016 novým procesným kódexom Civilným sporovým poriadkom. Tento zákon sa v zmysle § 470 ods. 1 CSP aplikuje aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, teda pred 01.07.2016, avšak s výnimkami, ktoré stanovuje § 470 ods. 2 CSP. V zmysle § 470 ods. 2 CSP potom platí, že pre konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona /01.07.2016/, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Konanie v predmetnej veci začalo podaním žaloby žalobkyne na súd prvej inštancie dňa 08.10.2010, teda za účinnosti predchádzajúceho procesného predpisu - Občianskeho súdneho poriadku /O.s.p./ a použitie ustanovení o sudcovskej koncentrácii konania by bolo v neprospech strany žalobkyne, ktorá vykonanie nového dôkazu v spore navrhla. Nevykonanie žalobkyňou navrhnutého dôkazu - doplnenia znaleckého posudku, preto nemôže byť zo strany súdu prvej inštancie odôvodnené sudcovskou koncentráciou konania. 28. Na základe uvedených záverov odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietavej časti čo do sumy 631,46 eur s príslušenstvom vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, v dôsledku čoho súd prvej inštancie nevykonal navrhované dôkazy, a bolo preto potrebné ho v tejto časti podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušiť a vec vrátiť podľa § 391 ods. 1 CSP súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ďalšom konaní súd prvej inštancie opätovne posúdi odôvodnenosť poistného plnenia žalobkyne na náhradu škody spočívajúcu v nákladoch na opravu motorového vozidla Renault Clio, EČV: G ako aj v jeho znehodnotení, vychádzajúc pritom z vyššie prezentovaných právnych názorov odvolacieho súdu, ktorými je viazaný /§ 391 ods. 2 CSP/. Toto posúdenie vykoná súd prvej inštancie na podklade už vykonaného dokazovania, prípadne ak by toto nepredstavovalo v časti znehodnotenia uvedeného vozidla dostatočný podklad pre rozhodnutie, vykoná podľa návrhu žalobkyne aj ďalšie dokazovanie. 29. Čo sa týka odvolaním žalobkyne napadnutej ďalšej časti rozsudku súdu prvej inštancie - výroku o nároku žalobkyne na náhradu trov konania. 30. Ustanovenie 220 ods. 2 CSP určuje náležitosti odôvodnenia rozsudku. V zmysle uvedeného ustanovenia, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 31. V zmysle uvedeného je povinnosťou súdu, aby v odôvodnení svojho rozhodnutia podal zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení právnych predpisov vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil zistený skutkový stav. Odôvodnenie rozhodnutia teda musí podať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia, musí sa vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a myšlienkový postup súdu pri rozhodovaní musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. 32. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o nároku žalobkyne na náhradu trov konania takéto kritériá nenaplnil. Súd prvej inštancie podľa § 257 CSP v spore prevažne úspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov konania nepriznal, čo odôvodnil dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, ktoré majú spočívať jednak v pomeroch samotného žalovaného 2/ /príjem na hranici minimálnej mzdy, vyživovacia povinnosť k štyrom deťom/ a potom aj v okolnostiach danej veci /žalovaný 2/ už bol za svoje protiprávne konanie postihnutý v trestnom konaní a bol dobromyseľný v tom, že zodpovednosť za škodu spôsobenú jeho protiprávnym konaním bola poistená žalovaným 1/ a primárnym dôvodom toho, že žalobkyni vznikol nárok proti žalovanému 2/ bolo to, že žalovaný 1/ zabudol zaplatiť poistné, čo malo za následok zánik poistenia/. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vôbec nie je zrejmé, na akých dôkazoch založil svoje skutkové závery o uvedených pomeroch žalovaného 2/. Z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, že by v tejto otázke súd prvej inštancie vykonal nejaké dokazovanie a aké skutočnosti z neho vyvodil. Nie je teda možné preskúmať správnosť skutkových záverov súdu prvej inštancie o pomeroch žalovaného 2/ a tým ani odôvodnenosť ich posúdenia ako dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalobkyne. 33. Keďže prvoinštančný súd svoje rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania žalobkyne riadnym spôsobom neodôvodnil, porušil týmto nesprávnym procesným postupom právo žalobkyne na spravodlivý proces. Tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, pretože vo veci samej bolo potrebné čiastočne rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konania a nové rozhodnutie. 34. Na tomto mieste musí odvolací súd pre úplnosť uviesť, že okolnosti danej veci, ktoré súd prvej inštancie považoval tiež za dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalobkyni, by sám odvolací súd za takéto nepovažoval. Skutočnosť, že žalovaný 2/ bol za svoje protiprávne konanie /zavinenie dopravnej nehody/ postihnutý v trestnom konaní neznamená, že v prípade neúspechu v tomto civilnom sporovom konaní nemá zaplatiť náhradu trov konania úspešnej strane sporu. Niet logického a rozumného dôvodu pre to, aby postih žalovaného 2/ v oblasti verejného práva /odsúdenie v trestnom konaní/ sa prejavil v súkromnoprávnom vzťahu medzi ním a žalobkyňou a viedol k nepriznaniu nároku na náhradu trov konania žalobkyni, za situácie, že žalovaný 2/ nesplnil svoju povinnosť nahradiť žalobkyni, čo za neho na ním spôsobenú škodu plnila a žalobkyňa sa tak svojich práv musela domáhať cestou súdu a v súvislosti s tým vynaložila na spor určité trovy. Rovnako tak nevidí odvolací súd logický a rozumný dôvod k tomu, aby nárok žalobkyne na náhradu trov konania v tomto spore ovplyvnila skutočnosť, že žalovaný 2/ bol zo strany žalovaného 1/ uvedený do omylu ohľadne poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Toto môže mať dôsledky len vo vzťahu medzi žalovanými a niet dôvodu dôsledky konania žalovaného 1/ prenášať na žalobkyňu, osobu nezúčastnenú na vzťahu medzi žalovanými. 35. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o nároku na náhradu trov konania žalobkyne, ako aj v súvisiacom výroku o nároku štátu na náhradu trov konania, podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec v tejto časti vrátil súdu prvej inštancie podľa § 391 ods. 1 CSP na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom súd prvej inštancie riadne, v súlade s ustanoveniami § 220 ods. 2 CSP, rozhodnutie o nároku žalobkyne na náhradu trov konania riadne odôvodní. V novom rozhodnutí o náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 3 CSP. 36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).