Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 4Cob/62/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7200898013 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 07. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Kohútová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7200898013.1 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Kohútovej a sudcov Mgr. Márie Hlaváčovej a JUDr. Igora Ragana v spore žalobcu: EDMA s.r.o., so sídlom v Košiciach, Hlavná 20, IČO: 36217239, zastúpený: JUDr. Marek Hrouda, advokát so sídlom v Košiciach, Krmanova 16, proti žalovanému v 1. rade: P. P., nar. XX.X.XXXX, bytom v P., J. 5, v 2. rade: T. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom v P., S. 1, v 3. rade: E. G., nar. XX.X.XXXX, bytom v P., S. 1, v 4. rade: G. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom v P., S. 1, žalovaní v 2., 3. a 4. rade zastúpení: JUDr. Milan Slebodník, advokát so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, v 5. rade: W. R. rod. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom v P., M. 5, zastúpený: JUDr. Vladimír Kucharčík, advokát so sídlom v Košiciach, Štefánikova 40, v 6. rade: R. J., nar. XX.X.XXXX, bytom v P., A. XX, o zaplatenie 3.430,92 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II. č.k. 36Cb/382/2000 - 218 zo dňa 23.4.2018, takto r o z h o d o l : I. Potvrdzuje rozsudok v napadnutom výroku o nároku na náhradu trov konania. II. Stranám sporu nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovaným v 1., 2., 3., 4., 5., 6. rade priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca ako právny predchodca pôvodného žalobcu, Slovenskej sporiteľne, a.s. sa v tomto konaní pôvodne domáhal aby súd zaviazal žalovaných na zaplatenie sumy 103.360,- Sk s 22 %-ným ročným úrokom od 16.2.1999 do zaplatenia a na náhradu trov konania, s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných, z titulu neuhradenia úveru č. 74/ 146 471-3 poskytnutého na základe úverovej zmluvy zo dňa 26.9.1997. 3. Súd prvej inštancie nemal za sporné, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným v 1. rade vznikol záväzkový vzťah, na základe ktorého boli žalovanému v 1. rade poskytnuté finančné prostriedky vo výške 100.000,- Sk. Z trestného rozkazu Okresného súdu Košice I., č.k. 7T 322/2001-117 zo dňa 19.6.2001 súd prvej inštancie zistil, že tieto finančné prostriedky boli poskytnuté žalovanému v 1. rade len v dôsledku podvodu, ktorého sa spolu so žalovaným v 6. rade dopustili, pričom boli zároveň zaviazaní na náhradu škody práve vo výške poskytnutých finančných prostriedkov Slovenskej sporiteľni, a.s.. Za daného stavu vyvodil záver, že úverová zmluva č. 1464713 zo dňa 26.9.1997 je absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pre rozpor so zákonom, čo však neznamená, že medzi žalobcom a žalovaným v 1. a 6. rade nevznikol záväzkový vzťah, avšak nie z označeného titulu, zmluvy o úvere, ale z titulu náhrady škody. Uvedený záver má priamy dopad na postavenie žalovaných v 2., 3., 4. a 5. rade a to v nadväznosti na ust. § 304 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ručením možno zabezpečiť len platný záväzok dlžníka, v tomto prípade žalovaného v 1. rade. Vychádzajúc zo skutočnosti, že predmetná zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade je neplatná, pri akcesorickej povahe ručenia, nemohol platne vzniknúť ani ručiteľský záväzok žalovaných v 2., 3., 4. a 5. rade a teda pre absenciu vecnej pasívnej legitimácie z titulu tvrdeného žalobcom, je žaloba voči ním nedôvodná. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalovaní v 2., 3., 4. a 5. rade, resp. ich právny predchodca, vyhlásili ručenie práve a len vo vzťahu k úverovej zmluve, z ktorej vyplývali konkrétne práva a povinnosti a nie k hocijakému záväzku, s iným obsahom práv a povinností, ktorý vznikol medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade. Vo vzťahu k žalovaným v 1. a 6. rade tak súd žalobu zamietol z dôvodu, že povinnosť plniť, ktorá im voči žalobcovi vznikla, je povinnosťou z titulu náhrady škody a nie z titulu zmluvy o úvere, z nárokov na ktorých žalobca po celý čas konania zotrval. Bez toho, aby žalobca navrhol zmenu žaloby, nemohol súd prvej inštancie o tomto nároku rozhodnúť z dôvodu, že sa naň viažu rozdielne inštitúty (napr. premlčanie, príslušenstvo a pod.), ktoré by strany v konaní mohli uplatňovať a aj z dôvodu, že náhrada škody, ktorá im bola priznaná v trestnom konaní, bola i nimi zaplatená tak, ako to vyplýva z exekučného spisu. 4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a plne úspešným žalovaným priznal plnú náhradu trov tohto konania. 5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie a to proti jeho výroku o trovách konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol aby odvolací súd napadnutý výrok rozsudku zrušil a vec vrátil na nové prejednanie súdu, alebo napadnutý výrok zmenil a nárok na náhradu trov konania nepriznal žiadnej zo strán sporu. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam /§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p./ a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p./. 6. Žalobca poukázal na to, že súd prvej inštancie aplikáciou ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p., na základe ktorého priznal plne úspešným žalovaným náhradu trov konania sa nestotožňuje, toto rozhodnutie je vzhľadom na skutkové okolnosti sporu, ako aj jeho celý priebeh nesprávne. Právny predchodca žalobcu podal voči žalovaným návrh na vydanie platobného rozkazu dňa 20.5.1999, nakoľko títo si neplnili riadne a včas svoje záväzky plynúce z uzavretej úverovej zmluvy, keď veriteľovi poukázali pred podaním návrhu iba 3 platby, pričom tento nemohol očakávať dobrovoľné splnenie tohto záväzku z ich strany. Z uvedeného je nepochybné, že právny predchodca žalobcu podal žalobu celkom odôvodnene, nakoľko v čase jej podania nebola zo strany žalovaných uhradená ani 1 istiny. Trestné konanie bolo ukončené vydaním právoplatného rozhodnutia až v roku 2001. Zistenie spáchania trestného činu podvodu nemá vplyv na to, že ručitelia prejavili vôľu slobodne a s plným vedomím prevziať na seba ručiteľský záväzok vo vzťahu k úveru, ktorý bol poskytnutý žalovanej v 1. rade. Žalobca podal návrh na vykonanie exekúcie na základe trestného rozkazu č.k. 7T/322/01-117 zo dňa 19.6.2001 až dňa 2.3.2011. Žalovaná v 1. rade a žalovaný v 6. rade boli celkom nečinní až do roku 2010, keď žalovaná v 1. rade až dňa 30.10.2010 vykonala úhradu vo výške 25 eur. Práve to bolo dôvodom, že žalobca podal návrh na vykonanie exekúcie, nakoľko bolo zrejmé aj to, že v dohľadnom čase ani nemôže očakávať právoplatné ukončenie konania vedeného pod sp.zn. 36Cb/831/2000. Akými úvahami sa súd spravuje v súvislosti s uplatňovaným nárokom (v akom rozsahu nárok prizná, alebo ho neprizná) vyšla najavo až na základe vyslovenia predbežného právneho posúdenia súdu o tom, že súd žalobu pravdepodobne zamietne v celom rozsahu, a to až na jednom z posledných pojednávaní. Žalobca do tohto momentu nemohol predpokladať a ani nepredpokladal, že bude v spore neúspešnou stranou a že mu súd neprizná nárok ani len čiastočne. 7. Žalobca zároveň v súvislosti so skutkovými okolnosťami celého sporu poukázal, že žaloba bola voči všetkým žalovaným podaná dôvodne; žalovaná v 1. rade a a žalovaný v 6. rade boli uznaní vinnými z trestného činu podvodu, teda tento trestný čin v spojitosti s uplatneným nárokom preukázateľne spáchali; žalovaná v 1. rade (ako aj ostatní žalovaní) bola celkom nečinná až do roku 2010, čo je viac ako 12 rokov; žalobca nemal žiadnu právnu istotu v tom, že dosiahne uspokojenie svojho nároku cestou exekučného konania, ktoré sa týkalo iba istiny 3.319,39 eur, preto zotrval na uplatnenom nároku v konaní sp.zn. 36Cb/831/2000, pričom žalobca nemohol v tom čase, vzhľadom aj na rozdielnu judikatúru predvídať aké bude právne posúdenie súdu v spore; rovnako vo vzťahu k žalovaným v 2., 3., 4. a 5. rade je celkom zrejmé, že ako predchodca žalovaných 2. až 4. rade Gabriel G., tak aj žalovaná v 5. rade na seba prevzali tento ručiteľský záväzok celkom dobrovoľne a mali za to, že tento záväzok existuje a trvá; súd žalobu zamietol z dôvodu, že úverová zmluva zo dňa 26.9.1997 je podľa jeho názoru absolútne neplatná pre rozpor so zákonom, pričom obrana a právna argumentácia žalovaných bola počas celého sporu odlišná, nebola z ich strany napádaná a rozporovaná platnosť zmluvy; právny predchodca žalobcu ako aj následne žalobca v priebehu vedenia sporu prirodzene sledoval svoj záujem a jeho ochranu, pričom je zrejmé, že pokiaľ by právny predchodca žalobcu neinicioval vedenie tohto sporu, zrejme by nedosiahol ani len čiastočné splnenie svojho existujúceho záväzku zo strany žalovanej v 1. rade. Vzhľadom k tomu nie je aplikácia § 255 ods. 1 C.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania voči žalobcovi správna, je neprimerane prísna a žiadnym spôsobom neodráža vykonané dokazovanie v spore a skutkové okolnosti s tým spojené, pričom súd mal aplikovať ustanovenie § 257 C.s.p. a nepriznať žalovaným nárok na náhradu trov konania z dôvodu hodných osobitného zreteľa. 8. Žalovaní v 2., 3. a 4. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedli, že jeho záver, že žaloba bola podaná dôvodne, je vzhľadom na prvý výrok rozsudku, ktorý nebol napadnutý odvolaním, a na jeho odôvodnenie, jednoznačne nesprávny. Zmluva, o ktorú sa opieral žalobcom uplatnený nárok bola vyhodnotená ako absolútne neplatná. Neplatnosť zmluvu postihovala od počiatku, takže ani žaloba nemohla byť podaná dôvodne. To, aká časť istiny bola v čase podania žaloby uhradená, nemá na postavenie žalovaných v 2. až 4. rade žiaden vplyv, pretože ručiteľský záväzok ich právneho predchodcu nevznikol. Ich právny predchodca bol žalovaný bez pasívnej vecnej legitimácie a preto považujú výrok rozsudku, ktorým im bol priznaný nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu za správny. Akými úvahami sa spravoval súd pri posúdení veci samej a to, že tieto vyšli najavo až na jednom z posledných pojednávaní, nemá v sporovom konaní v súvislosti s náhradou trov právneho zastúpenia žiadny význam. Neúspešná strana musí v sporovom konaní nahradiť úspešnej strane tie trovy konania, ktoré jej vznikli už od začiatku konania a nie iba tie, ktoré vznikli od momentu vyslovenia predbežného právneho posúdenia veci súdom. Opačný postup by znamenal, že žalobca si môže žalobou uplatniť voči žalovanému akýkoľvek nárok, ktorý považuje v čase podania žaloby za oprávnený, bez toho, aby v prípade neúspechu musel nahradiť žalovanému všetky náklady, ktoré mu podaním nedôvodnej žaloby vznikli. Takýto prístup k otázke trov konania je v rozpore so zásadou úspechu, na ktorej je postavené rozhodovanie o náhrade trov konania upravené v Civilnom sporovom poriadku. V tomto prípade bol žalobca neúspešný z dôvodu nedostatku pasívne vecnej legitimácie žalovaného v 2. až 4. rade v konaní, ktorá chýbala od začiatku konania o ktorej sa dozvedel jeho právny predchodca najneskôr v čase nadobudnutia právoplatnosti trestného rozkazu, ktorým boli žalovaní v 1. a 6. rade odsúdení za spáchanie trestného činu podvodu. Pritom prevažná väčšina trov konania im vznikla až po tom, čo súd prvej inštancie vyslovil svoje predbežné právne posúdenie a ani napriek tomu žalobca až do vyhlásenia rozsudku svoje stanovisko k nim nezmenil. V danom prípade dôvody hodné osobitného zreteľa absentujú a nič na tom nemení ani nesprávne presvedčenie žalobcu o jeho úspechu v konaní pri podávaní žaloby, absolútna neplatnosť prevzatia ručiteľského záväzku, alebo zmena argumentácie žalovaných v priebehu konania. Vzhľadom k tomu žalovaní v 2., 3. a 4. rade navrhli napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať im náhradu trov odvolacieho konania. 9. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C.s.p.. Vec prejednal podľa § 379 - § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 10. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p. spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p. je v praxi vykladaný tak, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení súd vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil právny predpis iný, než ktorý použiť mal alebo ak síce použil správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na prejednávaný spor. 11. Odvolací súd nepovažuje odvolanie žalobcu za dôvodné, lebo súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav veci, vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa svojej úvahy. Na zistený skutkový stav aplikoval relevantné právne predpisy a správne tak posúdil žalobcom uplatnený nárok. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolaniu žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné: 12. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 13. Základnou zásadou, ktorá ovláda rozhodovanie o náhrade trov civilného sporného procesu, je zásada o úspechu v konaní, vyjadrená v § 255 ods. 1. C.s.p.. Táto zásada znamená, že ten, kto dôvodne bránil svoje subjektívne právo alebo právom chránený záujem, by mal mať právo na náhradu nákladov, ktoré pri tejto procesnej činnosti účelné vynaložil, proti strane, ktorá do jeho právne sféry bezdôvodne zasahovala. Právo úspešnej procesnej strany voči neúspešnej strane konania na náhradu nákladov vychádza zo základného štrukturálneho princípu, ktorý sa v civilnom sporovom procese uplatňuje, t.j. zo systému dvoch strán v kontradiktórnom postavení, v rámci ktorého strany sporu vystupujú ako vzájomní oponenti uplatňujúci v konaní protichodné záujmy. Úspech jednej procesnej strany je tak zároveň neúspechom jej procesného odporcu, pričom každá strana sa v medziach daných Civilným sporovým poriadkom snaží pomocou prípustných prostriedkov docieliť vlastného víťazstva a prehry protistrany. Ak je procesná strana úspešná, mal by jej odporca nahradiť náklady, ktoré pri tom účelné vynaložila, pretože by bolo v rozpore s ochrannou funkciou civilného práva procesného, ??ak by civilný proces neumožňoval odstrániť zmenšenie majetkovej sféry strany spôsobené len tým, že bola nútená dôvodne hájiť svoje práva, do ktorých niekto iný zasahoval. 14. Podľa § 257 C.s.p., výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 15. Pokiaľ sa žalobca dovoláva aplikácie § 257 C.s.p. ako výnimky z rozhodovania o náhrade trov konania podľa procesnej zodpovednosti za výsledok sporu, odvolací súd poukazuje nato, že v zmysle konštantnej judikatúry (viď napr. NS SR sp. zn. 2MCdo/17/09) pri aplikácii tohto ustanovenia je nevyhnutné zisťovať, či v prejednávanej veci existujú okolnosti hodné osobitného zreteľa, keďže § 257 C.s.p. nie je možné považovať za predpis zakladajúci jeho voľnú aplikáciu podľa úvahy súdu. Dôvody na uplatnenie tohto ustanovenia je potrebné vykladať reštriktívne tak, aby nepriznanie náhrady trov neznamenalo neprimeranú tvrdosť voči stranám sporu. Odvolací súd v predmetnom spore nezistil žiadne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré by spočívali v skutkových okolnostiach prípadu, osobných, či majetkových pomerov strán sporu, a ktoré by odôvodňovali výnimočnú aplikáciu § 257 C.s.p.. 16. Z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie nevyplynuli žiadne zistenia, ktoré by nasvedčovali nepriaznivej majetkovej či sociálnej situácii žalobcu, dokonca ani v odvolaní žalobca žiadne takéto skutočnosti netvrdil. Taktiež ani z obsahu spisu nevyplývajú žiadne jedinečné osobitosti prejednávaného prípadu, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane sporu, tak ako to tvrdí žalobca. 17. Odvolací súd taktiež poukazuje, že súd prvej inštancie zmluvu o úvere, z ktorej vyplýval uplatnený nárok žalobcu, vyhodnotil ako absolútne neplatnú. Táto neplatnosť pôsobí od počiatku, takže ani žaloba o plnenie zo zmluvy, či už voči primárnemu dlžníkovi alebo ručiteľovi, nemôže byť podaná dôvodne. 18. Súd v civilnom sporovom procese nerozhoduje o vine za spáchanie trestného činu, pričom žalovanému v 1. a 6. rade už v rozhodnutí zo dňa 19.6.2001 č.k. 7T/322/01 - 117 v rámci trestného konania bola mimo iného uložená povinnosť na náhradu škody vo výške 100.000,-Sk v prospech právneho predchodcu žalobcu, ktorá už bola vymožená v exekučnom konaní. 19. Súd pritom neupiera právo veriteľa ktorý tvrdí, že má pohľadávku voči dlžníkovi podrobiť ju súdnemu prieskumu a v meritórnom rozhodnutí vo veci vysloviť, či je uplatnená pohľadávka voči žalovaným dôvodná. V sporovom konaní v súvislosti s náhradou trov konania je však rozhodujúcim kritériom ako súd posúdil vec samu. Neúspešná strana tak musí v sporovom konaní nahradiť úspešnej strane tie trovy konania, ktoré jej vznikli už od začiatku konania a nie iba tie, ktoré vznikli od určitého momentu, napr. vyslovenia predbežného právneho posúdenia veci súdom. Opačný postup by znamenal, že žalobca si môže žalobou uplatniť voči žalovanému akýkoľvek nárok, ktorý považuje v čase podania žaloby za oprávnený, bez toho, aby v prípade neúspechu musel nahradiť žalovanému všetky náklady, ktoré mu podaním nedôvodnej žaloby vznikli. 20. Napokon žalobca nadobudol uplatnenú pohľadávku od svojho právneho predchodcu jej postúpením dňa 5.9.2002, teda v čase, keď už prebiehalo súdne konanie sp.zn. 36Cb/382/2000 a žalobcovi bolo známe rozhodnutie súdu zo dňa 19.6.2001 č.k. 7T/322/01 - 117, pričom je to jeho podnikateľské riziko ako si vyhodnotí úspešnosť uplatnenia/vymáhania takejto pohľadávky v súdnom, prípadne exekučnom konaní. 21. Odvolací súd poukazuje na to, že žalobca bol od počiatku v konaní zastúpený advokátom, teda nemožno tvrdiť, že nemohol predvídať prípadný neúspech vo veci, ak poukazuje na rozdielnosť judikatúry v prejednávanej veci. 22. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že stranám nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania a ostatným stranám trovy odvolacieho konania nevznikli, resp. v prípade žalovaných v 2. až 4. rade, súd prvej inštancie pri zachovaní postupu podľa § 373 ods. 3 C.s.p. ich na vyjadrenie k podanému odvolaniu nevyzýval, teda išlo z ich strany o neúčelné trovy konania. 23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení § 419 C.s.p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C.s.p. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom podľa § 429 ods. 1 C.s.p. V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).