Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Prešov 5Co/18/2024 8722203476 27. 05. 2025 JUDr. Gabriela Világiová ECLI:SK:KSPO:2025:8722203476.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Romana Lajoša v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, XXX XX D. E., právne zastúpeného: Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Námestie sv. Egídia 93, 058 01 Poprad, IČO: 44 250 029, proti žalovanému: 1/ E. A., F., D. D. XXX, XXX XX A., G.: XX XXX XXX, právne zastúpeného: Advokátska kancelária Miloš Čičmanec, s.r.o., so sídlom Štefanská 22, 058 01 Poprad, IČO: 53 530 926, 2/ H. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXXX/X, XXX XX J., v konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu, o odvolaní žalovaného v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 21C/84/2022-171 zo dňa 09.11.2023 takto rozhodol: I. Potvrdzuje rozsudok. II. Priznáva žalobcovi vo vzťahu k žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že: „I. U r č u j e, že Kúpna zmluva uzatvorená medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade dňa 03.12.2021, ktorej vklad bol povolený pod K./XXXX dňa 23.08.2022, vo vzťahu k prevodu nehnuteľností evidovaných na LV č. XXX, vedenom B. L. J., katastrálny odbor, okres J., obec M., k. ú. M., a to: pozemok, N. XXX/X o výmere 50 m2, pozemok N. XXX/X o výmere 67 m2, pozemok N. XXXX/X o výmere 168 m2, pozemok O. XXX o výmere 9 095 m2, pozemok O. XXX/X o výmere 6 292 m2, pozemok O. XXX/ X o výmere 809 m2, pozemok O. XXX/X o výmere 44 588 m2, pozemok O. XXX/X o výmere 15 224 m2, pozemok O. XXX o výmere 13 407 m2, pozemok O. XXX o výmere 1 319 m2, pozemok O. XXX o výmere 2 553 m2, pozemok O. XXX o výmere 2 823 m2, pozemok O. XXX o výmere 1 532 m2, pozemok O. XXX o výmere 4 517 m2, pozemok O. XXX o výmere 14 721 m2, pozemok O. XXX o výmere 1 201 m2, pozemok O. XXX o výmere 12 135 m2, pozemok O. XXX/X o výmere 8 191 m2, pozemok O. XXX/X o výmere 20 m2, pozemok O. XXX o výmere 10 779 m2, pozemok O. XXX o výmere 5 761 m2, pozemok O. XXX o výmere 12 066 m2, pozemok O. XXX o výmere 14 261 m2, pozemok O. XXX/X o výmere 3 240 m2, pozemok O. XXX/X o výmere 411 m2, pozemok O. XXX o výmere 4 077 m2, pozemok O. XXX o výmere 11 890 m2, pozemok O. XXX o výmere 5 259 m2, pozemok O. XXX/X o výmere 11 856 m2, pozemok O. XXX/X o výmere 226 m2, pozemok O. XXX/X o výmere 255 m2, pozemok O. XXX/X o výmere 192 m2, pozemok O. XXX/X o výmere 73 m2, pozemok O. XXX/X o výmere 72 m2, pozemok O. XXX/X o výmere 7 005 m2, pozemok O. XXX/X o výmere 569 m2, pozemok O. XXX/X o výmere 24 828 m2, pozemok O. XXX/X o výmere 260 m2, pozemok O. XXX/X o výmere 1 071 m2, pozemok O. XXX/X o výmere 978 m2, pozemok O. XXX o výmere 8 423 m2, pozemok O. XXX B. výmere 211 9197 m2, pozemok O. XXX o výmere 7 183 m2, pozemok O. XXX o výmere 15 732 m2, pozemok O.
XXX o výmere 4 313 m2, pozemok O. XXX o výmere 25 427 m2, pozemok O. XXX/X o výmere 6 388 m2, pozemok O. XXX/X o výmere 1 518 m2, pozemok O. XXX/X o výmere 295 m2, pozemok O. XXX/ X o výmere 127 m2, pozemok O. XXX o výmere 4 614 m2, pozemok O. XXX/X o výmere 1 889 653 m2, pozemok O. XXX o výmere 1 242 m2, pozemok O. XXX/X o výmere 531 m2, pozemok O. XXX/X o výmere 418 m2, pozemok O. XXX/X o výmere 655 m2, pozemok O. XXX/X o výmere 438 m2, pozemok O. XXX/X o výmere 323 m2, pozemok O. XXXX o výmere 894 m2, pozemok O. XXXX o výmere 518 m2, j e n e p l a t n á . II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že súd rozhodne o trovách konania uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“ 2. Právne odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie podľa ust. § 34, § 39 a § 41 Občianskeho zákonníka, podľa § 9 ods. 8 Zákona č. 97/2013 o pozemkových spoločenstvách, podľa § 36a ods. 2 písm. b/ Zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), podľa § 76, § 137, § 151 ods. 1, 2, § 215 ods. 1 a výrok o trovách konania podľa § 251 a § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (ďalej CSP). 3. Súd prvej inštancie konštatoval, že ex offo skúmal existenciu absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy a právnou kvalifikáciou nebol viazaný. Vyslovil názor, že nemožno paušálne vo vzťahu ku všetkým žalobám o neplatnosť právnych úkonov uzavrieť, že sú nepotrebné. Môžu, ale nemusia byť. To však závisí od posúdenia naliehavého právneho záujmu žalobcu na tomto určení. Súd nevidel dôvod pre takýto postup zamietnutia práve tejto žaloby pri porušení predkupného práva, aby strany spornú otázku, ktorou je práve platnosť určitého právneho úkonu, museli preformulovať tak, aby sa „zmestili“ do pojmu „právo“, alebo „právny vzťah“. Zmysel novej právnej úpravy sa demonštruje na jedinom príklade, a to na príklade určenia neplatnosti kúpnej zmluvy s odôvodnením, že pri jej určení ide o minulú udalosť a výrok rozsudku, že kúpna zmluva je neplatná, nemá výpovednú hodnotu, či je v čase jeho vyhlásenia vlastníkom veci žalobca alebo niekto iný. Treba však dodať, že to, či takýto výrok má alebo nemá výpovednú hodnotu pre súčasnosť, totiž nemusí platiť paušálne na všetky takéto žaloby. Súd prvej inštancie mal za to, že nie je daný naliehavý právny záujem vtedy, ak na určení neplatnosti zmluvy o prevode nehnuteľností by sa práva k nehnuteľnosti dotýkala ďalšia právna zmena, ktorá v danom prípade nie je potrebná, pretože daným výrokom sa zmení zápis v katastri nehnuteľností vlastníckeho práva na žalovanú v 2.rade a dôjde tak k prinavráteniu ,,náprave,, zákonného predkupného práva tak žalobcovi ako aj ostatným podielovým spoluvlastníkom. Účelom predmetnej žaloby je odstrániť právnu neistotu medzi stranami sporu a ak túto neistotu môže odstrániť určenie niečoho minulého, nemožno hovoriť o neprípustnom určení právnej skutočnosti ,,neplatnosti právneho úkonu,,. Ďalej súd prvej inštancie poukázal, že nová právna úprava CSP pripúšťa žalobu na určenie právnej skutočnosti, ktorou je neplatnosť danej predmetnej kúpnej zmluvy, iba za predpokladu, že tak vyplýva z právneho predpisu (najmä z hmotného práva). Ďalej súd prvej inštancie poukázal na to, že u podielového spoluvlastníka, žalobcu, ktorý sa domáha ochrany svojho práva na súde došlo k porušeniu predkupného práva. Ako súd prvej inštancie zistil z výpisu z listu vlastníctva, ide o spoločnú nehnuteľnosť podľa § 8 ods. 1 zákona č. 97/2013 Z.z. o pozemkových spoločenstvách ide o nehnuteľnosť, ktorá je obhospodarovaná týmto pozemkovým spoločenstvom. Teda toto pozemkové spoločenstvo obhospodaruje spoločnú nehnuteľnosť zapísanú na LV č. XXX. Z tohto zistenia potom vyplýva, že otázku platnosti prevodu podielu na spoločnej nehnuteľnosti na žalovaného v 1. rade je nutné posudzovať podľa príslušných ustanovení zákona č. 97/2013 Z.z. o pozemkových spoločenstvách. V konaní nebol produkovaný dôkaz preukazujúci, že by si žalovaná v 2.rade ako vlastník podielu spoločnej nehnuteľnosti počínala v súlade s ust. § 9 ods. 8 predtým, ako odpredala svoj spoluvlastnícky podiel na spoločnej nehnuteľnosti a to nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXX pre k.ú. M. v súlade s ust. § 9 ods. 8 Zákona č. 97/2013 Z.z. a teda ponúkla podiel na odpredaj ostatným spoluvlastníkom, teda členom pozemkového spoločenstva. Ustanovenie § 9 ods. 8 citovaného zákona poskytuje odlišnú právnu úpravu od ustanovenia § 140 Obč. zákonníka. Ustanovenie § 140 Obč. zákonníka všeobecne upravuje predkupné právo spoluvlastníkov inej veci, než je spoločná nehnuteľnosť v zmysle zákona č. 97/2013 Z.z., ktorý zákon pre prevod spoluvlastníckeho podielu odlišne od Obč. zákonníka (ďalej OZ) stanovuje iné podmienky, teda vo vzťahu k OZ je Zákon č. 97/2013 Z.z., pokiaľ ide o výkon predkupného práva spoluvlastníkov spoločnej nehnuteľnosti, zákonom „lex specialis“. Kým porušenie predkupného práva v zmysle OZ je možné riešiť dovolaním sa relatívnej neplatnosti takéhoto právneho úkonu podľa § 40a OZ, prípadne domáhania sa, aby nadobúdateľ opomenutému spoluvlastníkovi ponúkol vec na predaj podľa § 603 ods. 3 OZ s použitím ust. § 853 ods. 1 OZ, tak v prípade opomenutia
povinnosti podielového spoluvlastníka pri prevode spoluvlastníckeho podielu na inú osobu, než je člen pozemkového spoločenstva podľa § 9 ods. 8 Zákona č. 97/2013 Z.z., znamená vzhľadom na dikciu tohto ustanovenia konanie v rozpore so zákonom. Z ustanovenia § 9 ods. 8 vyplýva, že podiel na spoločnej nehnuteľnosti možno previesť tretej osobe až potom, čo o podiel neprejavia záujem ostatní spoluvlastníci, ako členovia pozemkového spoločenstva. Z vyjadrenia žalovanej v 2.rade súd zistil, že tento nebol ponúknutý členom pozemkového spoločenstva a tejto skutočnosti zodpovedá aj zápis na LV č. XXX, keď žalovaný v 1.rade je zapísaný ako vlastník len toho spoluvlastníckeho podielu, ktorý nadobudol od žalovanej v 2.rade. Skutočnosť, že žalovaná v 2.rade porušila ustanovenie § 9 ods. 8 Zákona č. 97/2013 Z.z. pri prevode spoluvlastníckeho podielu k spoločnej nehnuteľnosti, spôsobuje podľa presvedčenia súdu prvej inštancie absolútnu neplatnosť takéhoto právneho úkonu podľa § 39 OZ. Tvrdená nevedomosť žalovanej o povinnosti zákonného predkupného práva, ju neospravedlňuje. Súd prvej inštancie preto dospel k presvedčeniu, že kúpna zmluva uzavretá medzi žalovanými je v časti prevodu spoluvlastníckeho podielu žalovanej v 2.rade k spoločnej nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXX v parcelách vyššie špecifikovaných pre k. ú. M. neplatná. Napriek povoleniu vkladu vlastníckeho práva aj v tejto časti sa žalovaný v 1.rade nemohol stať na základe - v tejto časti absolútne neplatnej zmluvy - spoluvlastníkom tejto spoločnej nehnuteľnosti a ako nevlastník by nemohol previesť na žalobcu vlastnícke právo v prípade iného spôsobu uplatnenia práva, napr. nahradením prejavu vôle. Súd prvej inštancie mal za to, že je daný naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva (správne zrejme neplatnosti zmluvy-poznámka odvolacieho súdu). Len v takomto prípade sa žalobca môže domôcť spätného prevodu vlastníckeho práva na žalovanú v 2. rade, ktorá pri ďalšom prevode je povinná ponúknuť predaj žalobcovi, resp. inému podielovému spoluvlastníkovi a tým zostane zachované predkupné právo v zmysle tak, ako to upravuje zákon. Z vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobe vyhovel v celom rozsahu. 4. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie tak, že v konaní úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v celom rozsahu voči neúspešným žalovaným. Zároveň konštatoval, že o výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. 5. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný 1/ v celom rozsahu. Právne odôvodnil svoje odvolanie podľa: a) § 365 ods. 1 písm. b) CSP – súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, b) § 365 ods. 1 písm. h) CSP - rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Citoval z rozsudku súdu prvej inštancie a k prípustnosti žaloby podľa § 137 písm. d/ CSP uviedol, že súd možnosť podať v tomto prípade žalobu o určenie právnej skutočnosti odôvodnil existenciou osobitného predpisu upravujúceho inštitút predkupného práva pri pozemkových spoločenstvách, ktorým je podľa súdu prvej inštancie § 9 ods. 8 zákona o pozemkových spoločenstvách. Súd prvej inštancie zároveň konštatoval nemožnosť aplikácie predkupného práva podľa § 140 OZ z toho dôvodu, že jeho aplikácia je vylúčená ustanovením § 9 ods. 7 zákona o pozemkových spoločenstvách. Ako sa však v predmetnom ustanovení uvádza, „Na prevod podielu na spoločnej nehnuteľnosti medzi spoluvlastníkmi spoločnej nehnuteľnosti sa nevzťahuje všeobecné ustanovenie o predkupnom práve, ak nejde o prevod podľa § 11 ods. 2.“ Z toho vyplýva, že aplikácia § 140 OZ je vylúčená len v takom prípade, pokiaľ dochádza k prevodu spoluvlastníckeho podielu interne v rámci pozemkového spoločenstva, t. j. medzi jeho členmi. V tomto prípade však žalovaná 2/ prevádzala svoj spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam spadajúcim pod pozemkové spoločenstvo osobe stojacej mimo pozemkové spoločenstvo, žalovanému 1/, teda aplikácia § 140 OZ v tomto prípade nie je vylúčená. Ustanovenie § 9 ods. 8 zákona o pozemkových spoločenstvách teda v tomto prípade nenahrádza ustanovenie § 140 OZ, ale ho len modifikuje. Pri jeho aplikácii však stále treba vychádzať aj z ustanovenia § 140 OZ, ako aj zohľadniť skutočnosť, že § 140 OZ podlieha relatívnej neplatnosti v zmysle § 40a OZ. Poukazujúc na vyjadrenie žalovaného 1/ zo dňa 20.02.2023, všetky demonštratívne uvedené ustanovenia „osobitných predpisov“ na účely § 137 písm. d) CSP (napr. žaloba o neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce či žaloba o neplatnosť výpovede nájmu bytu podľa § 711 ods. 6 OZ) explicitne v svojom znení priznávajú oprávnenej osobe domáhať sa na súde určenia tejto právnej skutočnosti. Ani v § 9 ods. 8 zákona o pozemkových spoločenstvách, ani v § 140 OZ však takáto formulácia, z ktorej by obsahovo, hoc aj nepriamo, vyplývala možnosť domáhať sa na súde určenia tejto právnej skutočnosti, t. j. neplatnosti kúpnej zmluvy, nie je uvedená. Žalovaný 1/ tak naďalej zotrval na
všetkej svojej doterajšej argumentácii spočívajúcej v tom, že žaloba podľa § 137 písm. d/ CSP je v tomto prípade neprípustná. K otázke existencie naliehavého právneho záujmu v spore žalovaný 1/ uviedol, že súd prvej inštancie podľa jeho názoru nedostatočne odôvodnil existenciu naliehavého právneho záujmu v tejto veci, keď v podstate len všeobecne konštatoval potrebu domôcť sa spätného prevodu vlastníckeho práva na žalovanú v 2/ rade a zachovaniu možnosti využitia inštitútu predkupného práva v tejto veci pro futuro. Súd prvej inštancie sa vôbec právne nevysporiadal so všetkými podstatnými aspektmi pojmu „naliehavý právny záujem“, keď opomenul zaujať stanovisko predovšetkým k prvku „užitočnosti“, ktorý je v zmysle právnej doktríny1, ako aj rozhodovacej praxe súdov2 imanentnou súčasťou tohto pojmu. Inými slovami, pokiaľ by rozsudok pre žalobcu nebol „podstatne užitočný“, žalobca nemá naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je v zmysle § 137 písm. c) CSP. Z rozsudku tak nie je zrejmé, v čom spočíva priamo v tejto konkrétnej veci naliehavý právny záujem žalobcu na určení, či je vlastníkom spoluvlastníckych podielov k nehnuteľnostiam žalovaný 1/ alebo žalovaný 2/, keďže bez ohľadu na to, či bude vlastníkom sporných spoluvlastníckych podielov žalovaný 1/ alebo žalovaný 2/: a) Žalobcovi, ako aj ostatným podielovým spoluvlastníkom v rámci pozemkového spoločenstva, naďalej bude prináležať predkupné právo v rovnakom rozsahu aj voči novému vlastníkovi, t. j. žalovanému 1/ b) Žalobcovi sa nijakým spôsobom nezmení veľkosť jeho spoluvlastníckeho podielu, teda rozsah jeho práv a povinností v rámci pozemkového spoločenstva zostane nezmenený c) Žalobca sám o sebe, rovnako ako ani žalovaný 1/, resp. žalovaný 2/, s pozemkami, voči ktorým sú podieloví spoluvlastníci, fakticky nakladať (t. j. obrábať pôdu, prenajať svoj spoluvlastnícky podiel samostatne) nemôžu, keďže správu týchto pozemkov vykonáva ako k celku pozemkové spoločenstvo; pričom pomer spoluvlastníckych podielov žalobcu aj žalovaného 1/, resp. žalovaného 2/ je v pomere k celku v správe pozemkového spoločenstva zanedbateľný, čím nemôžu samostatne kontrolovať nakladanie s pozemkami ani nepriamo skrz hlasovacie práva v rámci pozemkového spoločenstva ako takého Naliehavý právny záujem tak súdom v rozsudku náležite odôvodnený nebol, preto naň treba nahliadať tak, ako keby daný vôbec nebol. Tým pádom žaloba procesne neobstojí ani v prípade, pokiaľ by bola súdom vyhodnocovaná v zmysle § 137 písm. c/ CSP. K otázke absolútnej neplatnosti právneho úkonu žalovaný 1/ uviedol, že súd prvej inštancie napriek jeho úvahám o (ne)prípustnosti žaloby na základe § 137 písm. c/, resp. písm. d) CSP, skonštatoval, že neplatnosť napadnutej kúpnej zmluvy posúdil nie ako neplatnosť relatívnu s účinkami absolútnej neplatnosti v zmysle § 40a OZ v spojení s § 140 OZ, ale ex offo priamo ako neplatnosť absolútnu na základe toho, že žalovaný 1/ a žalovaný 2/ uzatvorením kúpnej zmluvy bez predošlého ponúknutia prevádzaných spoluvlastníckych podielov ostatným členom pozemkového spoločenstva porušili zákon (§ 9 ods. 8 zákona o pozemkových spoločenstvách), čím dochádza k absolútnej neplatnosti právneho úkonu titulom jeho rozporu so zákonom v zmysle § 39 OZ. Z ustanovenia § 9 ods. 7 zákona o pozemkových spoločenstvách vyplýva, že „Na prevod podielu na spoločnej nehnuteľnosti medzi spoluvlastníkmi spoločnej nehnuteľnosti sa nevzťahuje všeobecné ustanovenie o predkupnom práve, ak nejde o prevod podľa § 11 ods. 2.“ Z toho vyplýva, že aplikácia § 140 OZ je vylúčená len v takom prípade, pokiaľ dochádza k prevodu spoluvlastníckeho podielu interne v rámci pozemkového spoločenstva, t. j. medzi jeho členmi, a aj to len za predpokladu, že nejde o prevod podľa § 11 ods. 2 zákona o pozemkových spoločenstvách. V tomto prípade však žalovaná 2/ prevádzala svoj spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam spadajúcim pod pozemkové spoločenstvo osobe stojacej mimo pozemkové spoločenstvo, žalovanému 1/, teda aplikácia § 140 OZ v tomto prípade nie je vylúčená. Ustanovenie § 9 ods. 8 zákona o pozemkových spoločenstvách teda v tomto prípade nenahrádza ustanovenie § 140 OZ, ale ho len modifikuje. Pri jeho aplikácii však stále treba vychádzať aj z ustanovenia § 140 OZ, ako aj zohľadniť skutočnosť, že § 140 OZ podlieha relatívnej neplatnosti v zmysle § 40a OZ. Sankcionovať predmetný právny úkon absolútnou neplatnosťou tak, ako to v tomto prípade urobil súd, považoval za nedôvodné, keďže: a/ Na predmetný právny úkon sa vzťahuje aj ustanovenie § 140 OZ, ktoré je len modifikované osobitosťami predkupného práva v zmysle § 9 ods. 8 zákona o pozemkových spoločenstvách. b/ Posúdenie predmetného právneho úkonu ako absolútne neplatného v zmysle ustanovenia § 39 OZ je v rozpore s doktrinálnou teóriou kvalifikovaného rozporu, v zmysle ktorej „nie každý rozpor so zákonom bez ďalšieho spôsobuje neplatnosť. Na konštatovanie neplatnosti je potrebné, aby sa rozpor so zákonom týkal obsahu alebo účelu daného právneho úkonu, nie napríklad spôsobu alebo okolností, za ktorých bol úkon urobený. Absolútna neplatnosť musí byť odôvodnená účelom, ktorý toto zákonné obmedzenie sleduje a na koho ochranu je sankcia absolútnej neplatnosti zakotvená. V prípade rozporu so zákonom je
potrebné skúmať, či rozpor dosahuje intenzitu narušenia verejného poriadku a či účel normy nie je možné dosiahnuť inak ako neplatnosťou právneho úkonu.“ V kontexte vyššie citovaného a vzhľadom na to, že na sporný právny úkon sa vzťahuje aj ustanovenie § 140 OZ, považoval žalovaný 1/ za neprimerané, aby pri „štandardnom“ predkupnom práve dané bolo sankcionované „len“ relatívnou neplatnosťou a v tomto prípade automaticky absolútnou neplatnosťou a to napriek tomu, že ide o v zásade identický inštitút predkupného práva. Súd prvej inštancie preto nesprávne posúdil sporný právny úkon (kúpnu zmluvu) ako absolútne neplatnú v zmysle § 9 ods. 8 zákona o pozemkových spoločenstvách v spojení s § 39 OZ, nakoľko v tomto prípade zo zákona vyplýva, že daný právny úkon možno sankcionovať len prostredníctvom inštitútu relatívnej neplatnosti právneho úkonu (a aj to len za predpokladu, že to procesné právo, v tomto prípade CSP, umožňuje). Súd prvej inštancie nesprávne aplikoval normy tak hmotného, ako aj procesného práva, čím je založený dovolací (zrejme odvolací-poznámka odvolacieho súdu) dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. K porušeniu práva na spravodlivý proces súdom prvej inštancie žalovaný 1/ najprv uviedol, že súd prvej inštancie procesnú prípustnosť žaloby založil na existencii osobitného predpisu, ktorý pripúšťa (podľa názoru súdu) podanie žaloby na určenie právnej skutočnosti v zmysle § 137 písm. d) CSP. Vzápätí súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia posudzuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 39 OZ. V závere odôvodnenia, napriek tomu, že procesnú prípustnosť žaloby už súd prvej inštancie posúdil a pripustil v zmysle § 137 písm. d), súd rieši otázku existencie naliehavého právneho záujmu, čím navodzuje dojem, že žalobu zároveň posudzuje aj podľa § 137 písm. c) CSP ako žalobu o určení, či tu právo je alebo nie je, pri ktorej je potrebné naliehavý právny záujem preukázať. Z odôvodnenia rozsudku tak nie je jednoznačne zrejmé, čo bolo pre súd prvej inštancie pri jeho rozhodovaní smerodajné z procesnoprávneho aj hmotnoprávneho hľadiska. Rozsudok považoval žalovaný 1/ za nedostatočne, resp. neprehľadne odôvodnený a teda zmätočný. „Obsah práva na spravodlivý proces (right to a fair trial) je, „rozmeniac ho na drobné“, pomerne široký (medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia).“ Žalovaný 1/ mal za to, že zmätočnosť odôvodnenia rozsudku dosahuje takú intenzitu, že to zakladá porušenie práva na spravodlivý proces, čím je dôvodnosť tohto odvolania založená aj v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný 1/ navrhol, aby súd druhej inštancie zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamieta v celom rozsahu a priznal náhradu trov konania žalovaným v 1/ a 2/ rade, alebo aby súd druhej inštancie zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu a vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvej inštancie a žalovaným v 1/ a 2/ rade priznal náhradu trov odvolacieho konania. 6. K odvolaniu žalovaného 1/ zaslal vyjadrenie žalobca. Uviedol, že procesné právo pred rokom 2016 nerozlišovalo medzi určovacou žalobou o určenie práva a žalobou o určenie právnej skutočnosti. Tento rozdiel sa zaviedol až prijatím nového procesného poriadku v roku 2016, pričom dodnes si odborná verejnosť nie je istá, čo mal týmto delením vlastne zákonodarca na mysli. Do súdnej praxe to vnieslo skôr zmätok ako právnu istotu, čo vyvrcholilo rozhodnutím Najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/268/2019, kedy dovolací súd dospel k názoru, že nejednoznačnosť žaloby s ohľadom na to, či je podaná podľa písmena c) alebo podľa písmena d) je potrebné považovať za vadu podania, zakladajúcu povinnosť súdu vyzvať žalobcu na jej odstránenie. „Podľa názoru dovolacieho súdu predmet sporu v danej veci nie je možné jednoznačne ustáliť. Zo samotného petitu žaloby síce vyplýva, že žalobkyňa sa domáhala vyslovenia neplatnosti spornej zmluvy a prísne formalisticky (iba z obsahu petitu) bolo potom možné podriadiť danú vec pod procesný režim ustanovenia § 137 písm. d/ CSP, ale z obsahu samotnej žaloby tiež vyplýva, že mohlo ísť aj o žalobu v procesnom režime ustanovenia § 137 písm. c/ CSP. Aj podľa názoru relevantnej právnej teórie žalobný návrh znejúci na určenie právnej skutočnosti, ktorý z osobitného predpisu nevyplýva, je potrebné považovať za vadný. Pokiaľ vady žaloby nie sú odstránené, súd žalobu odmietne (§ 129), ibaže pre tento nedostatok možno v konaní pokračovať. Súd napriek
nesprávnej formulácii petitu môže v konaní pokračovať, ak je z obsahu žaloby zrejmé, čoho sa týka a čo sleduje. Súd je totiž viazaný obsahom žalobného petitu, nie jeho formuláciou. Súd prvej inštancie mal za účelom ustálenia predmetu konania v zmysle § 129 CSP žalobkyňu poučiť o vadách ňou podanej žaloby a vyzvať ju, aby ich v ním určenej lehote odstránila. " Je pravdou, že petitom tejto žaloby je určenie právnej skutočnosti (neplatnosť kúpnej zmluvy), pričom v jej odôvodnení je odkaz na ustanovenie § 137 písm. c) CSP - teda na konanie o určení, či tu právo je, alebo nie je. Vo svetle prevládajúcej judikatúry sa môže javiť, že správne mal byť tento žalobný petit procesne kvalifikovaný podľa § 137 písm. d) CSP, nakoľko neplatnosť zmluvy je právna skutočnosť. V zmysle vyššie citovaného rozhodnutia 7Cdo/268/2019 však malo byť toto vyriešené po podaní žaloby v rámci jej prvotného posúdenia z hľadiska obligatórnych náležitostí podania. V každom prípade to, či sa žaloba procesnoprávne kvalifikuje podľa písm. c), alebo podľa písmena d) § 137 CSP je vecou súdu a súd nie je viazaný tým, ako žalobu kvalifikuje žalobca. Súd je viazaný iba znením žalobného petitu, na prípustnosti ktorého žalobca trvá. Daný žalobný petit totiž spĺňa požiadavky ust. § 137 písm. d) nakoľko tento druh žaloby výslovne pripúšťa osobitný predpis hmotného práva (ktorý sa od roku 2016 nejako nezmenil, presnejšie nezmenil sa celých 60 rokov). Podľa § 140 OZ, ak sa spoluvlastnícky podiel prevádza, majú spoluvlastníci predkupné právo, ibaže ide o prevod blízkej osobe (§ 116, 117). Ak sa spoluvlastníci nedohodnú o výkone predkupného práva, majú právo vykúpiť podiel pomerne podľa veľkosti podielov. Podľa § 40a prvá veta, OZ, ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovení § 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589 a § 701 ods. 1, považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Osobitným právnym predpisom, ktorý ex lege umožňuje dotknutému spoluvlastníkovi podať žalobu o neplatnosť prevodu podielu z dôvodu porušenia predkupného práva, je ustanovenie § 140 v spojení s ust. § 40a OZ. Občiansky zákonník obsahuje viacero ustanovení, ktoré žalobcovi priamo ex lege garantujú určitý druh žaloby o určenie právnej skutočnosti, pri ktorom netreba dokazovať naliehavý právny záujem. Je tomu tak preto, lebo pri určitých druhoch žalôb sa uplatňuje navrátiteľná právna domnienka, že žalobca právny záujem na takejto žalobe má. Príkladom môže byť žaloba o neplatnosť výpovede z nájmu bytu. Je to žaloba o určenie právnej skutočnosti, pričom sa predpokladá, že nájomca má právny záujem na tom, aby mal kde bývať. Naliehavý právny záujem preto dokazovať nemusí. V ustanoveniach o spotrebiteľských zmluvách Občiansky zákonník umožňuje spotrebiteľovi žalovať o neplatnosť neprijateľných zmluvných podmienok podľa § 53 ods. 5 OZ. Naliehavý právny záujem tu rovnako netreba preukazovať, nakoľko sa ex lege predpokladá, že pre spotrebiteľa má právny a ekonomický význam to, aby sa voči nemu takého zmluvné podmienky neuplatňovali. Zákonník práce ako ďalší osobitný hmotnoprávny predpis upravuje právo domáhať sa vyslovenia neplatnosti výpovede, pričom ani v tomto prípade zamestnanec nemusí preukazovať právny záujem na tomto konaní. Predpokladá sa, že je pre neho právne a ekonomicky významné udržať si pracovný pomer. Takýchto príkladov je v hmotnoprávnych predpisoch dostatok a presne tieto prípady má na mysli ustanovenie § 137 písm. d) CSP. A jedným z nich je aj ustanovenie § 140 v spojení s ust. § 40a OZ. Pri porušení predkupného práva má dotknutý spoluvlastník zákonné právo domáhať sa súdneho vyslovenie neplatnosti takého prevodu - t. j. určenia právnej skutočnosti, že scudzovacia zmluva, uzavretím ktorej k porušeniu došlo, je neplatná. Naliehavý právny záujem dokazovať netreba, nakoľko ho zákonodarca (rovnako ako pri neplatnosti výpovede z nájmu bytu, alebo neplatnosti skončenia pracovného pomeru) predpokladá. Pre pochopenie dôvodov, pre ktoré zákonodarca predpokladá naliehavý právny záujem pri tomto druhu žaloby, je potrebné nahliadnuť do samotnej právnej podstaty pozemkového spoluvlastníctva. Zákazom voľného scudzenia spoluvlastníckeho podielu zákonodarca sleduje dva legitímne ciele. Po prvé - pri každom spoluvlastníctve je žiadúce, aby sa počet spoluvlastníkov pokiaľ možno nezväčšoval, ale naopak zmenšoval. Ideálne vlastníctvo je výlučné vlastníctvo, alebo aspoň vlastníctvo s čo najnižším počtom účastníkov. Preto hmotné právo ustanovuje viaceré inštitúty zabraňujúce zvyšovaniu počtu spoluvlastníkov. Okrem predkupného práva je to napríklad aj zákaz drobenia podielov pri dedení a prevodu lesných s pôdnych pozemkov. Predajom podielu existujúcemu spoluvlastníkovi sa teda počet spoluvlastníkov zmenší. To je prvotný význam predkupného práva. Druhým cieľom je ochrana spoluvlastníkov pred vstupom "osoby zvonku". Hmotné právo veľmi dobre chápe, že pre nikoho "nie je jedno" s kým spoluvlastníctvo vytvára. Zmena osoby spoluvlastníka
sa ostatných spoluvlastníkov vždy nejakým spôsobom dotýka. Osobitný význam to má práve pri pozemkových spoločenstvách a priamo to súvisí s ich podstatou, teda dôvodom pre ktorý v minulých storočiach vznikli. Pozemkové spoločenstvá tvorili lesy a pasienky nachádzajúce sa v bezprostrednom okolí obcí a miest. Ich členmi boli obyvatelia susedských komunít, ktorí sa navzájom osobne poznali a to aj napriek tomu, že išlo o stovky ľudí. Nebolo výnimkou, že členmi urbáru boli všetky rodiny v obci. To všetko malo svoj praktický význam, lebo individuálne hospodárenie v lese, prípadne individuálne pasenie dobytka na malom kúsku pôdy je hospodársky nezmysel. Preto vlastníci spájali svoje pozemky do veľkých územných celkov, na ktorých sa dalo zmysluplne hospodáriť a to solidárne a v prospech všetkých. V žiadnom prípade im teda "nebolo jedno" s kým toto spoločenstvo tvoria. Tento princíp ostal v podstate zachovaný aj dodnes, i keď ľudia už nežijú a nehospodária tak komunitným spôsobom ako v minulosti. Pôda a les má a stále bude mať svoju hodnotu, časom možno ešte väčšiu ako dnes. Pričom stále platí, že najväčšmi na pôde záleží tým, ktorý v jej blízkosti žijú. A práve v tom spočíva naliehavý právny záujem členov urbáru na tom, aby sa podiely scudzovali prednostne medzi existujúcimi vlastníkmi a aby nekončili v rukách rôznych developerov, alebo firiem zameraných výlučne na čerpanie eurofondov. Podľa § 36a ods. 2 písm. b) Katastrálneho zákona, ak je na vykonanie záznamu predložené súdne rozhodnutie, ktoré je záväzné pre osobu zapísanú v katastri a priamo sa dotýka jej práva k nehnuteľnosti, okresný úrad vykoná záznam vyznačením stavu pred právnym úkonom, dobrovoľnou dražbou alebo inou právnou skutočnosťou, ak súd rozhodol o neplatnosti právneho úkonu, neplatnosti dobrovoľnej dražby alebo inej právnej skutočnosti. V prípade vyhovujúceho rozsudku súdu, správa katastra podľa ust. § 36 ods. 2 písm. a) KZ, zapíše ako vlastníka žalovanú 2/, čo je právny stav, ktorý tu bol pred porušením práva a ktorý je žiaduci pre všetkých ostatných spoluvlastníkov. Nič potom nebráni žalovanej 2/ svoj podiel zákonným spôsobom predať, lebo nikoho nemožno nútiť, aby proti svojej vôli zotrval v spoluvlastníctve. Aj samotný žalobca má záujem od nej tento podiel odkúpiť, ako už predtým deklaroval. A nikto neberie ani tretím osobám, teda osobám "zvonku" ich právo kúpiť si urbársky podiel. Môžu si ho však uplatniť až potom, čo toto právo nevyužijú existujúci vlastníci. To je zákonný postup. Žalovaný 1/, navyše zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom toto všetko veľmi dobre vie. Napriek tomu predkupné právo zámerne a účelovo ignoroval s nádejou, že si tento prevod členovia urbár nevšimnú a nestihnú v zákonnej lehote vzniesť námietku neplatnosti. Toto je špekulantský a protiprávny postup a tento nemôže požívať súdnu ochranu. Je len príznačne, že na celkovo ôsmych stranách odvolania žalovaného 1/ sa nenachádza jediná meritórna hmotnoprávna obrana. Žalovaný 1/ veľmi dobre vie, že žiadnu nemá a preto celú svoju obranu drží len v procesnej rovine a ani sa len nesnaží tvrdiť, že zákon neporušil. Otázkou potom ostáva, čo je zmyslom civilného súdneho konania a kto má v tomto konaní právo na súdnu ochranu. Či skutočná ochrana práv a oprávnených záujmov, alebo špekulantstvo. To ponechal na posúdenie odvolaciemu súdu a žiadal, aby z vyššie uvedených dôvodov rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil. 7. Ďalšie vyjadrenia do spisu predložené neboli. 8. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 379 a nasledujúcich CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 385 CSP a contrario vyzval strany sporu v zmysle ustanovenia § 382 CSP, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov v súvislosti s tvrdením žalobcu, že sa vo vzťahu k žalovaným dovolal relatívnej neplatnosti uzavretej kúpnej zmluvy s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 15.05.2025 a zistil, že odvolanie žalovaného v 1. rade nie je dôvodné. 9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. 10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným porušením práva na spravodlivý proces a nesprávnym právnym posúdením veci,
teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (ku tomu pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05). 11. K námietke nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP odvolací súd poznamenáva, že medzi zložky práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu. Avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. 12. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov; nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivý proces, táto vada zakladá prípustnosť odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné, lebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých súd rozhodol, prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 226/03). Právo na spravodlivý proces je porušené aj v takom prípade ak rozhodnutie súdu nie je riadne odôvodnené (viď rozhodnutia NSSR 5Cdo/57/2019, 2Cdo/100/2018, 4Cdo/3/2019, 4Cdo/125/2019, 4Cdo/120/2019, 1Obdo/7/2018 a ÚSSR III ÚS 559/2018, II ÚS 120/2020, I ÚS 235/2020). Táto odvolacia námietka naplnená nebola, keďže po preskúmaní celého konania pred súdom prvej inštancie nebolo odvolacím súdom zistené porušenie žiadneho čiastkového procesného práva odvolateľa, ktoré by odôvodňovalo záver o tom, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. 13. K námietke nesprávneho právneho posúdenia podľa ust. § 365 ods. 1 CSP písm. h) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd za to, že k naplneniu tohto odvolacieho dôvodu čiastočne došlo. Vo vzťahu k aplikácii práva všeobecnými súdmi
má odvolací súd za to, že výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade súd prvej inštancie) musí byť v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej inštancie, neobmedzil toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012) mal však za to, že sa jedná o absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy. Odvolací súd súhlasí s názorom žalovaného 1/, že sa jedná o relatívnu neplatnosť s účinkami absolútnej neplatnosti. 14. Preto odvolací súd vyzval strany, aby sa s poukazom na § 382 CSP vyjadrili k možnému použitiu ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka. 15. Žalovaný v 1. rade vo svojom vyjadrení uviedol, že po opätovnom preskúmaní súdneho spisu má za to, že žalobca si ako spôsob uplatnenia svojho predkupného práva zvolil domáhať sa voči nadobúdateľovi, aby mu predmetné spoluvlastnícke podiely na nehnuteľnostiach, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy odpredal za rovnakých podmienok za akých ich nadobudol, teda žalobca učinil voľbu tým, že žalovanému v 1. rade zaslal výzvu na uzatvorenie kúpnej zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX. Až následne dňa 06.12.2022 zaslal, a to len žalovanej v 2. rade a nie aj žalovanému v 1. rade podanie, ktorým sa dovolal relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovanými. Najvyšší súd Slovenskej republiky pritom jednoznačne stanovil, že nároky, ktoré dotknutému spoluvlastníkovi prináležia titulom porušenia predkupného práva iným spoluvlastníkom sa vzájomne vylučujú. Žalobcova voľba uplatňovať nároky z predkupného práva prostredníctvom domáhania sa uzatvorenia kúpnej zmluvy za rovnakých podmienok voči nadobúdateľovi zo dňa XX.XX.XXXX tak skonzumovala jeho ostatné možné nároky vyplývajúce z predkupného práva. Na jeho ďalšie neskôr uplatnené nároky tak treba prihliadať ako na neplatné, nakoľko žalobcove právo na ich uplatnenie bolo skonzumované učinením jeho prvej voľby. Žalobca sa tak nemohol platne domáhať relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy. Ak by však odvolací súd pripustil, že sa žalobca relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy dovolával platne, naďalej trval na doterajšej argumentácii uvádzanej či už v prvoinštančnom konaní alebo v odvolaní spočívajúcej najmä v tom, že neboli splnené procesné podmienky na podanie určovacej žaloby v tejto veci v zmysle ustanovení CSP. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný v 1. rade naďalej trval na tom, aby súd druhej inštancie zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamieta v celom rozsahu a prizná náhradu trov konania žalovaným v 1 a 2. rade alebo zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu a vec vráti na ďalšie konanie a prizná žalovaným v 1. a 2. rade vo vzťahu k žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania. 16. K výzve odvolacieho súdu sa vyjadril aj žalobca. Nebolo mu zrejmé z akého dôvodu sa má k uvedenému zákonnému ustanoveniu vyjadriť, keď ešte tak ako uvádza vo svojej výzve aj samotný odvolací súd on sám na toto ustanovenie vo svojej žalobe poukázal. Pre úplnosť však svoju argumentáciu zopakoval. Žalobca ešte pred podaním žaloby v súlade s ustanovením § 40a Občianskeho zákonník sa dovolal relatívnej neplatnosti právneho úkonu, ktorým je uzatvorenie kúpnej zmluvy k sporným nehnuteľnostiam. Ak by tomu tak aj nebolo v súlade s ustálenou súdnou praxou ma už samotné podanie žaloby účinky dovolania sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu. K tomu poukázal žalobca na judikatúru, a to na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo 211/2009, R 97/07, R 50/1985, rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 21Cdo 948/2006. V súlade s ustálenou súdnou praxou má dovolanie sa relatívnej neplatnosti voči všetkým subjektom napádaného právneho úkonu za následok zánik právnych účinkov relatívnej neplatnosti právneho úkonu a na to nadväzujúci vznik právnych účinkov obdobných absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Následne žalobca citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5Cdo 211/2009. Považoval právny úkon, ktorým je kúpna zmluva uzatvorená medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade dňa 03.12.2021, ktorej vklad bol povolený pod K. - XXXX/XXXX F. XX.XX.XXXX vo vzťahu k žalovaným nehnuteľnostiam za neplatný právny úkon (relatívne aj absolútne). Navrhol, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil. 17. Obe vyjadrenia boli zaslané na vedomie sporovým stranám. 18. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že z výpisu z listu vlastníctva č. XXX vyplýva, že ide o spoločnú nehnuteľnosť podľa § 8 ods. 1 zákona č. 97/2013 Z.z. o pozemkových spoločenstvách. Táto je obhospodarovaná týmto pozemkovým spoločenstvom. Preto otázku platnosti prevodu podielu na spoločnej nehnuteľnosti na žalovaného v 1. rade je skutočne potrebné posudzovať
podľa príslušných ustanovení zákona č. 97/2013 Z.z. o pozemkových spoločenstvách. Skutočne v konaní nebol produkovaný dôkaz preukazujúci, že by si žalovaná v 2. rade ako vlastník podielu spoločnej nehnuteľnosti počínala v súlade s ustanovením § 9 ods. 8 zákona č. 97/2013 Z.z. predtým ako odpredala svoj spoluvlastnícky podiel na spoločnej nehnuteľnosti, a to nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXX pre katastrálne územie M., a teda ponúkla podiel na odpredaj ostatným spoluvlastníkom - členom pozemkového spoločenstva. Súd prvej inštancie konštatoval, že ustanovenie § 9 ods. 8 zákona č. 97/2013 Z.z. poskytuje odlišnú právnu úpravu od ustanovenia § 140 Občianskeho zákonníka, pretože ustanovenie § 140 Občianskeho zákonníka má iba všeobecne upravovať predkupné právo spoluvlastníkov inej veci než je spoločná nehnuteľnosť v zmysle zákona č. 97/2013 Z.z., ktorý zákon pre prevod spoluvlastníckeho podielu odlišne od Občianskeho zákonníka má stanovovať podmienky. Pokiaľ ide o výkon predkupného práva spoluvlastníkov spoločnej nehnuteľnosti má sa jednať o zákon lex specialis. Súd prvej inštancie konštatoval, že kým porušenie predkupného práva v zmysle Občianskeho zákonníka je možné riešiť dovolaním sa relatívnej neplatnosti takéhoto právneho úkonu podľa ust. § 40a Občianskeho zákonníka, prípadne domáhania sa, aby nadobúdateľ opomenutému spoluvlastníkovi ponúkol vec na predaj podľa § 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka s použitím ustanovenia § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tak v prípade opomenutia povinnosti podielového spoluvlastníka pri prevode spoluvlastníckeho podielu na inú osobu než je člen pozemkového spoločenstva podľa § 9 ods. 8 zákona č. 97/2013 Z.z. znamená vzhľadom na dikciu tohto ustanovenia konanie v rozpore so zákonom. Z vyjadrenia žalovanej skutočne vyplýva, že tento podiel nebol ponúknutý členom pozemkového spoločenstva a tejto skutočnosti zodpovedá aj zápis na LV č. XXX, keď žalovaný v 1. rade je zapísaný ako vlastník len tohto spoluvlastníckeho podielu, ktorý nadobudol od žalovanej v 2. rade. Súd prvej inštancie právne posúdil, že skutočnosť, že žalovaná v 2. rade porušila ustanovenie § 9 ods. 8 zákona č. 97/2013 Z.z. (čo nebolo sporné) pri prevode spoluvlastníckeho podielu spoločnej nehnuteľnosti spôsobuje podľa jeho presvedčenia absolútnu neplatnosť takéhoto právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Z toho vyvodil i neplatnosť zmluvy. K tomu odvolací súd uvádza, že existujú dva výklady následkov porušenia ustanovenia § 9 ods. 8 zákona o pozemkových spoločenstvách. Prvý výklad korešponduje s výkladom súdu prvej inštancie, teda, že § 9 ods. 8 zákona o pozemkových spoločenstvách nie je uvedený v taxatívnom výpočte prípadov relatívnej neplatnosti právnych úkonov v § 40a Občianskeho zákonníka. Zároveň sa jedná o formuláciu, podľa ktorej vlastník podielu na spoločnej nehnuteľnosti je povinný ponúknuť svoj podiel ostatným vlastníkom podielov na spoločnej nehnuteľnosti. Podľa dôvodovej správy k novele Zákona o pozemkových spoločenstvách vykonanej zákonom č. 110/2018 Z.z. má mať porušenie § 9 ods. 8 zákona o pozemkových spoločenstvách za následok iba relatívnu neplatnosť právneho úkonu. Tento záver o relatívnej neplatnosti právneho úkonu, ktorým bol porušený § 9 ods. 8 zákona o pozemkových spoločenstvách pri prevode podielu na spoločnej nehnuteľnosti na tretiu osobu vychádza z argumentácie založenej na subsidiárnej aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka o relatívnej neplatnosti právneho úkonu, ktorým bolo porušené predkupné právo podielového spoluvlastníka teda aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka o predkupnom práve podielových spoluvlastníkov je vylúčená len pre prípad prevodu podielu medzi členmi pozemkového spoločenstva. Z uvedeného potom ma vyplývať, že v prípade prevodu podielu na spoločnej nehnuteľnosti na tretiu osobu sa vzťahuje všeobecná právna úprava predkupného práva podľa Občianskeho zákonníka aj s právnou úpravou relatívnej neplatnosti právneho úkonu, ktorým bolo toto právo podielových spoluvlastníkov spoločnej nehnuteľnosti porušené. Samotný § 140 Občianskeho zákonníka upravuje predkupné právo spoluvlastníkov, ak sa prevádza spoluvlastnícky podiel. V prípade porušenia predkupného práva vlastníkov podielov na spoločnej nehnuteľnosti pôjde o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ust. § 9 ods. 8 zákona o pozemkových spoločenstvách. To vyvolalo otázku či môže byť právny úkon, ktorým bol porušený § 9 ods. 8 zákona o pozemkových spoločenstvách považovaný za relatívne neplatný s poukazom na § 40a Občianskeho zákonníka. Teda dôsledky porušenia § 9 ods. 8 zákona o pozemkových spoločenstvách sa dajú vyložiť v prospech absolútnej neplatnosti aj v prospech relatívnej neplatnosti právneho úkonu, ktorým bola táto právna norma porušená s prihliadnutím na zámer zákonodarcu deklarovaný v dôvodovej správe k novele zákona o pozemkových spoločenstvách teda zákon č. 110/2018 Z.z. a s prihliadnutím na princíp výkladu právnych noriem ohľadom platnosti, respektíve neplatnosti právnych úkonov prezentovaných v súdnej praxi sa odvolací súd prikláňa k právnemu názoru, podľa ktorého porušenie predkupného práva spoluvlastníkov spoločnej nehnuteľnosti pri prevode podielu na spoločnej nehnuteľnosti na tretiu osobu má za následok relatívnu neplatnosť právneho úkonu. 19. Záver súdu prvej inštancie keď vyhovel žalobe o neplatnosti právneho úkonu je správny pokiaľ by sme vychádzali z právneho názoru súdu prvej inštancie, že sa jedná o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ale je správny i podľa názoru odvolacieho súdu, ktorý má za to, že sa jedná o relatívnu neplatnosť
právneho úkonu. Pokiaľ by sa jednalo o absolútnu neplatnosť právneho úkonu tam nie je potrebné skúmať, či sa žalobca dovolá alebo nedovolá riadne neplatnosti právneho úkonu, že sa tak stalo vychádza zo žaloby, ktorá bola doručená tak žalovanému v 1. aj 2. rade. V spise sa zároveň nenachádza výzva na uzavretie kúpnej zmluvy zo dňa 27.09.2022 adresovaná žalovanému v 1. rade. Z výzvy vyplýva, že žalobca použil ustanovenie § 140 Občianskeho zákonníka i § 40a Občianskeho zákonníka a dovoláva sa relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej dňa 03.12.2021. Napriek tomu toto podanie nazval výzvou na uzavretie kúpnej zmluvy a v predposlednom odseku uviedol, že zároveň týmto vyzýva žalovaného v 1. rade na uzavretie kúpnej zmluvy, ktorej predmetom budú parcely evidované na LV č. XXX, katastrálne územie M., obec M., B. J. a to za rovnakých podmienok za akých boli tieto prevádzané na žalovaného v 1. rade. Žalovaný v 1. rade namietal v podaní, ktoré doručil odvolaciemu súdu na jeho výzvu, aby sa vyjadril k aplikácii ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka, že žalobca učinil voľbu tým, že žalovanému v 1. rade zaslal výzvu na uzavretie kúpnej zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX. Až následne dňa 06.12.2022 zaslal, a to len žalovanej v 2. rade a nie aj žalovanému v 1. rade podanie, ktorým sa dovolal relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy. Žalobcova voľba uplatňovať nároky z predkupného práva prostredníctvom domáhania sa uzatvorenia kúpnej zmluvy za rovnakých podmienok voči nadobúdateľovi zo dňa XX.XX.XXXX tak podľa názoru žalovaného v 1. rade skonzumovala jeho ostatné možné nároky vyplývajúce z predkupného práva. S týmto názorom odvolací súd nesúhlasí. Z výzvy zo dňa 27.09.2022 jednoznačne vyplýva, že žalobca namieta relatívnu neplatnosť právneho úkonu a poukazuje na predkupné právo podľa ustanovenia § 140 Občianskeho zákonníka. Skutočnosť, že toto podanie nazval výzvou na uzavretie kúpnej zmluvy a že vyzýva zároveň na uzavretie kúpnej zmluvy, je v rozpore s konštatovaním relatívnej neplatnosti tejto zmluvy a uplatnením si tejto relatívnej neplatnosti. Jedná sa preto o zmätočné podanie. Nároky z ustanovenia § 40a v spojení s § 140 Občianskeho zákonníka a nároky uvedené v ustanovení § 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka teda všeobecná a špeciálny sa vzájomne vylučujú, čo znamená, že oprávnený sa musí rozhodnúť, ktorý z nich uplatňuje. Z povahy týchto nárokov je vylúčené, aby oprávnený zároveň uplatňoval neplatnosť právneho úkonu podľa ust. § 40a Občianskeho zákonníka a tiež niektorý z nárokov vyplývajúcich z ustanovenia § 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Oprávnený sa nemôže domáhať všetkých alebo dvoch z týchto nárokov súčasne. V uplatnenej žalobe však jasne uviedol čoho sa domáha. Vybral si neplatnosť právneho úkonu. 20. K otázke naliehavého právneho záujmu na podaní žaloby o neplatnosť kúpnej zmluvy pre porušenie predkupného práva má odvolací súd za to, že takáto žaloba môže obstáť aj vtedy, ak už došlo k porušeniu predkupného práva. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Cdo/46/2013. Odvolací súd zastáva právny názor, že žaloba o určenie platnosti právneho úkonu teda zmluvy o prevode podielu na spoločnej nehnuteľnosti je prípustná aj napriek tomu, že v § 137 CSP nie je výslovne uvedené, že žalobou sa možno domáhať aj platnosti alebo neplatnosti právneho úkonu. Z § 137 CSP je však zrejmé, že táto právna norma obsahuje iba demonštratívny výpočet toho, čoho sa môžu fyzické a právnické osoby žalobou domáhať. Keďže spor ohľadom platnosti dovolania sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu nemôže rozhodnúť Okresný úrad katastrálny odbor v konaní o návrhu na vklad sám a žaloba o určenie vlastníckeho práva neprichádza do úvahy, lebo zmena vlastníctva v náväznosti na zmluvu, ktorej relatívna neplatnosť sa namieta ešte nenastala, musí rozhodnúť súd, či je zmluva o prevode podielu na spoločnej nehnuteľnosti platným právnym úkonom. 21. Súd prvej inštancie vo veci správne rozhodol, keď žalobe vyhovel. Správne rozhodol i o trovách konania, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 CSP ako vecne správny potvrdil. 22. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a priznal úspešnému žalobcovi vo vzťahu k neúspešným žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 CSP). 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).