Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 11Co/6/2025 z 30. 7. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Nitra 11Co/6/2025 6124342177 30. 07. 2025 JUDr. Darina Vargová ECLI:SK:KSNR:2025:6124342177.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členov senátu JUDr. Evy Šiškovej a Mgr. Mareka Janigloša v spore žalobcu: SetCar sk, a.s., Ulica priemyselná 10, Sučany, IČO: 50 387 189, zastúpeného právnym zástupcom: Advokátska kancelária JUDr. Tomáš Zboja, advokát s.r.o., Kuzmányho 4, Martin, IČO: 55 732 453, proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, o zaplatenie 293,98 eur s príslušenstvom, v konaní o odvolaní žalovaného zo dňa 26. 11. 2024 proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 8C/79/2024-123 zo dňa 11. 10. 2024, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Okresný súd Nitra (ďalej aj súd prvej inštancie alebo súd) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 293,98 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 293,98 eur od 30. 11. 2023 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok). Zároveň priznal žalobcovi voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 % (II. výrok). 2. Svoje rozhodnutie súd odôvodnil citáciou ust. § 4 ods. 2 písm. b/, § 11 ods. 7, 8, § 15 ods. 1 veta prvá a druhá po bodkočiarku, zákona č. 381/2001 Z. z. povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon č. 381/2001 Z. z. alebo zákon o PZP), ust. § 39, § 420 ods. 1, § 422 ods. 1, § 517 ods. 2, § 524 ods. 1, § 580, § 822, § 823 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj Občiansky zákonník), ust. § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov a ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj CSP). 3. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa v upomínacom konaní domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 293,98 eur s príslušenstvom. Návrh žalobca odôvodnil s odkazom na škodovú udalosť evidovanú u žalovaného pod č. 9852800973, ktorou došlo ku škode na vozidle poškodeného, v dôsledku čoho bol poškodený nútený užívať náhradné vozidlo na zabezpečenie svojich potrieb, a to zapožičaním si náhradného vozidla u žalobcu. Po ukončení nájmu žalobca vystavil poškodenému faktúru č. 230646, ktorú si tento uplatnil na náhradu u žalovaného. Oznámením o poistnom plnení žalovaný oznámil poškodenému šetrenie udalosti tak, že neuznal uplatnenú výšku v plnom rozsahu. Poškodený následne uzatvoril so žalobcom zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorej predmetom bol nárok na náhradu škody vyplývajúcej z poistnej udalosti z titulu náhrady účelne

vynaložených nákladov na prenájom náhradného vozidla, čo oznámil žalovanému. Žalobca opieral svoj nárok na náhradu škody v zmysle ust. § 4 ods. 1, 2, § 11 ods. 7 a § 15 ods. 1 zákona o PZP a v zmysle ust. § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 3.1 Upomínací súd vo veci rozhodol platobným rozkazom, voči ktorému žalovaný podal odpor, v ktorom namietal uplatnený nárok a aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu. Bol toho názoru, že zmluva o postúpení pohľadávky, ktorej predmetom mal byť nárok na náhradu škody z poistnej udalosti (z titulu náhrady účelne vynaložených nákladov na prenájom náhradného vozidla) je absolútne neplatná. Tvrdil, že žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že došlo ku skutočnému vynaloženiu peňažných prostriedkov za prenájom náhradného vozidla (t. j. nebola preukázaná úhrada faktúry) a že poškodený si následne voči žalovanému ako poisťovateľovi uplatnil a preukázal nárok na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla. V tomto smere poukázal na ust. § 4 ods. 2 písm. b/ a § 15 ods. 1 zákona o PZP v spojení s § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorých je nevyhnutné, aby zo strany poškodeného došlo k reálnemu vynaloženiu nákladov v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla, t. j. k preukázaniu ujmy v majetkovej sfére. Žalovaný ďalej poukázal na výklad pojmu škoda a rozhodnutia NS SR pod R 55/1971 a R 28/2007 ako i na rozhodnutie NS ČR pod sp. zn. 25 Cdo 2744/2006. V súvislosti s § 822 a § 823 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 2 písm. b/ a ust. § 15 ods. 1 zákona o PZP dôvodil, že až potom, čo by poškodený u žalovaného ako poisťovateľa uplatnil a preukázal nárok na náhradu škody v súvislosti s nájmom náhradného vozidla, by poškodenému vznikol nárok domáhať sa náhrady škody priamo voči poisťovateľovi, ktorý by bolo možné aj platne postúpiť zmluvou o postúpení pohľadávky na iný subjekt. Žalovaný nesúhlasil s tým, že by k úhrade faktúry mohlo dôjsť na základe vzájomného zápočtu, nakoľko inštitút započítania upravený v § 580 a nasl. Občianskeho zákonníka predstavuje jeden zo spôsobov zániku nesplnených záväzkov, pri ktorom nedochádza k reálnemu plneniu, resp. nedochádza k žiadnej úhrade faktúry za prenájom náhradného vozidla. Podľa názoru žalovaného spôsob zániku záväzku započítaním nemožno v žiadnom prípade stotožňovať so spôsobom zániku záväzku splnením, samotnú dohodu o započítaní možno považovať len za dohodu o zániku záväzku na zaplatenie faktúry za nájom a na úhradu za postúpenie pohľadávky iným spôsobom ako splnením (podporne poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Obdo/30/2022). Žalovaný mal za to, že uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky nedošlo k úhrade faktúry za prenájom náhradného vozidla zo strany poškodeného a k vzniku škody na strane poškodeného. Skutočná škoda teda mohla poškodenému v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla vzniknúť len vtedy, ak by záväzok poškodeného vyplývajúci mu z faktúry zanikol riadnym splnením dlhu (solúciou), z čoho je zrejmé, že predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky bola neexistujúca pohľadávka poškodeného voči žalovanému. Žalovaný tvrdil, že žalobca si zakladá aktívnu vecnú legitimáciu spôsobom, ktorý vykazuje znaky obchádzania zákona, nakoľko už len samotná pohľadávka poškodeného na odplatu za postúpenie voči žalobcovi je účelovo („umelo“) vytváraná až samotnou zmluvou o postúpení pohľadávky za účelom vykonania započítacieho úkonu. Žalobca a poškodený sa v danom prípade zmluvou o započítaní vzájomných pohľadávok a zmluvou o postúpení pohľadávky snažia vylúčiť záväzné pravidlo zakotvené v § 4 ods. 2 písm. b/ a § 15 ods. 1 zákona o PZP v spojení so zásadou náhrady skutočnej škody vyplývajúcej z § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z vyššie uvádzaných skutočností žalovaný považoval zmluvu o postúpení pohľadávky za absolútne neplatný právny úkon z dôvodu, že účelom tejto zmluvy je obchádzanie zákona v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. 3.2 Žalobca po podaní odporu navrhol pokračovať v konaní na príslušnom súde, na základe čoho upomínací súd vec postúpil súdu prvej inštancie. Vo vyjadrení k odporu uviedol, že prenájom náhradného vozidla je súčasnou judikatúrou považovaný za skutočnú škodu, poukazujúc na rozhodnutie pod R 7/1992). Bližšie špecifikoval, že dňa 26. 09. 2023 došlo v Nitre ku škodovej udalosti na motorovom vozidle Škoda Superb, EČV A., spôsobenej poškodenému ZK RENT&MONT, s.r.o., ktorá bola spôsobená prevádzkou motorového vozidla Lada Vesta EČV B. poisteného v poisťovni žalovaného. V dôsledku uvedeného bol poškodený nútený užívať náhradné vozidlo na zabezpečenie svojich potrieb (cesta do a z práce, v práci), a to zapožičaním si náhradného motorového vozidla Škoda Superb, EČV C. u žalobcu v zmysle zmluvy o nájme č. 624/703 zo dňa 16. 10. 2023. Po ukončení nájmu žalobca vystavil poškodenému faktúru č. 230646 zo dňa 30. 10. 2023, s dátumom splatnosti 13. 11. 2023 na sumu 1.049,94 eur. Žalovaný dňa 15. 11. 2023 pristúpil k čiastočnej úhrade vzniknutej škody v sume 755,96 eur, ktorú poukázal priamo na účet žalobcu. Poškodený ešte predtým uzatvoril so žalobcom dňa 30. 10. 2023 zmluvu o postúpení pohľadávky na náhradu škody, z ktorej 5. bodu je zrejmé, že k úhrade faktúry došlo na základe vzájomného zápočtu, v dôsledku čoho žalobca vstúpil do práv a povinností poškodeného. Žalobca zdôraznil, že poškodený si náhradné vozidlo požičal iba na obdobie,

kedy sa jeho poškodené vozidlo nachádzalo v servise. Námietku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobca považoval za účelovú, keďže v čase uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky došlo k úhrade faktúry a teda aj k vzniku škody, preto postúpenie neodporuje zákonu. Žalobca mal ďalej za to, že neexistuje rozdiel v tom, či poškodený uhradí žalobcovi v hotovosti nájomné a následne žalobca zaplatí tú istú sumu ako odplatu za postúpenie pohľadávky späť poškodenému, alebo sa toto zrealizuje vzájomným zápočtom. V tomto smere poukázal na judikatúru okresných a krajských súdov, ktoré jednoznačne dospievajú k záverom, že započítanie pohľadávok sa považuje za legálny spôsob zániku pohľadávky, ktorý nahrádza plnenie. K rozhodnutiu NS SR pod sp. zn. 4Obdo/30/2022, na ktoré poukazoval žalovaný, žalobca uviedol, že ho nemožno na predmetnú vec aplikovať, nakoľko sa týkalo odporovateľnosti právneho úkonu a vychádzalo z absolútne odlišného skutkového a právneho stavu. Žalobca namietal aj argumentáciu žalovaného vo vzťahu k obchádzaniu zákona a doplnil, že žalovaný neoprávnene pristúpil k odpočtu DPH, nakoľko poškodený nebol platcom DPH. Rovnako sa nestotožnil ani s odpočtom prevádzkových nákladov, ktoré mal poškodený ušetriť tým, že nepoužíval svoje vlastné motorové vozidlo. Uvedené súčasná rozhodovacia prax považuje za neoprávnené aj z toho dôvodu, že cena motorového vozidla poškodeného pri dopravnej nehode sa na trhu reálne znížila a ak by sa teda mala znížiť hodnota poistného o to, čo poškodený ušetril na prevádzkových nákladoch, tak potom by bolo potrebné ako škodu zohľadniť aj to, že samotná hodnota motorového vozidla sa v súvislosti so škodovou udalosťou znížila, a to nepochybne o sumu väčšiu, než je suma, ktorá spočíva v prevádzkových nákladoch. 4. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním (listinnými dôkazmi podrobne rozpísanými v 9. až 13. bode napadnutého rozsudku) dospel k záverom o dôvodnosti podanej žaloby. Nepovažoval za sporné, že poistná udalosť (dopravná nehoda) sa stala dňa 16. 10. 2023 a že ju zapríčinil vodič motorového vozidla poisteného u žalovaného, na základe čoho v príčinnej súvislosti vznikla poškodenému na jeho motorovom vozidle škoda, v ktorej dôsledku musel využiť náhradné vozidlo prenajaté žalobcom na čas opravy vozidla poškodeného dopravnou nehodou v období od 16. 10. 2023 do 30. 10. 2023 (15 dní). Sporná nebola ani výška nároku. Spornou skutočnosťou bola aktívna vecná legitimácia žalobcu a s tým súvisiaca spornosť ohľadom vzniku škody poškodenému a platnosti zmluvy o postúpení. 4.1 Súd sa nestotožnil s námietkou žalovaného spočívajúcou v absencii aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a poukázal na ust. § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje zmluvu o postúpení pohľadávok a z ktorého vyplýva, že pre platnosť takejto zmluvy sa vyžaduje písomná forma a obligatórne náležitosti zmluvy, teda označenie zmluvných strán (postupcu a postupníka), identifikácia pohľadávky, a to tak, aby nebola zameniteľná s inou pohľadávkou postupcu proti dlžníkovi a aby nevznikli pochybnosti o tom, aká pohľadávka a kedy bola postúpená. Uvedené zákonom požadované náležitosti pre platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky boli v predmetnej veci splnené. Z predloženej zmluvy jasne, zrozumiteľne a bez pochybností vyplýva prejav vôle postupcu (poškodeného) postúpiť na žalobcu pohľadávku, ktorá je v 1. bode zmluvy nezameniteľne definovaná ako peňažná pohľadávka voči žalovanému a je určená výškou a právnym dôvodom. Zmluva v 5. bode zároveň obsahuje dojednanie o započítaní vzájomných pohľadávok. Zmluvné strany sa dohodli na odplatnom postúpení pohľadávky a výška odplaty bola dohodnutá vo výške sumy neuhradenej faktúry, t. j. vo výške 1.049,94 eur. Zmluvné strany sa zároveň dohodli na započítaní vzájomných nárokov, t. j. nároku na zaplatenie faktúry a nároku na zaplatenie odplaty za postúpenie pohľadávky, a to okamihom podpisu zmluvy. Úhradu nájomného v tomto prípade suplovalo samotné postúpenie pohľadávky poškodeného. Započítaním teda došlo k vyporiadaniu pohľadávky žalobcu na nájomné za náhradné vozidlo. Súd bol toho názoru, že neexistuje rozdiel v tom, či poškodený uhradí žalobcovi nájomné v hotovosti, alebo sa zrealizuje vzájomným zápočtom, najmä za predpokladu, kedy žiadne z ustanovení zákona nebráni postupcovi postúpiť aj pohľadávku, ktorá vznikne v budúcnosti v prípade, ak je dostatočne určito vymedzená. 4.2 Podľa názoru súdu je uvedená situácia vo výsledku rovnaká, ako keby poškodený na základe faktúry uhradil žalobcovi sumu nájmu za náhradné vozidlo, následne by postúpil svoju pohľadávku spočívajúcu v nároku na náhradu škody voči žalovanému na žalobcu a žalobca by mu vyplatil odplatu za postúpenie (čo samotný žalovaný označil za súladné so zákonom). Tento istý výsledok docielili poškodený a žalobca započítaním vzájomných pohľadávok, čím sa vyhli uvádzaným vzájomným platbám. Preto tvrdenie žalovaného, že zvolený postup žalobcu a poškodeného obchádza zákon (postúpenia a vzájomného započítania), neobstálo. Konanie žalobcu a poškodeného v konečnom dôsledku smerovalo k cieľu zákona o PZP (odškodnenie poškodeného v súvislosti s dopravnou nehodou), pretože poškodenému vznikol záväzok zaplatiť nájomné a mechanizmom, ktorý zvolil, došlo ku kompenzácii škody spôsobenej

dopravnou nehodou. Súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalovaného, že ide o preplácanie dlžného neuhradeného nájomného obchodným spoločnostiam. Žalobca predsa poskytol službu poškodenému, ktorú poškodený bol nútený využiť len a v dôsledku škodovej (poistnej) udalosti, pričom žalobcovi vznikol nárok na odplatu a poškodený sa zaviazal na úhradu tejto služby. To, ako si navzájom vysporiadali svoje nároky, je plne v ich autonómii. Podľa zmluvy o postúpení pohľadávky poškodený tak v rámci jedného dokumentu súčasne vysporiadal predmetnú faktúru za nájom, čím došlo k vzniku škody a zároveň postúpil žalobcovi za odplatu svoj nárok na náhradu škody voči žalovanému, čím došlo k reálnemu úbytku v majetkovej sfére žalobcu. Rovnako pred súdom neobstálo tvrdenie, že poškodený využíval vozidlo bezodplatne. Bolo nesporné, že nájom náhradného vozidla bol dojednaný odplatne a táto odplata bola po ukončení nájmu fakturovaná poškodenému, čo znamená, že poškodenému vznikol záväzok dojednané nájomné uhradiť. Spôsob, akým došlo následne k vysporiadaniu záväzku je irelevantný vzhľadom k posúdeniu, či išlo o odplatné alebo bezodplatné užívanie náhradného vozidla. Ak žalovaný tvrdil, že si nárok na náhradu škody u neho poškodený neuplatnil, tak uvedené je v rozpore s listinným dôkazom – uplatnenie škody/nároku na náhradu škody zo dňa 18. 10. 2023. 4.3 Postupcovi ako poškodenému z dopravnej nehody vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi vyfakturovanú sumu spočívajúcu v nájomnom za prenájom motorového vozidla. To, že uvedený záväzok postupca priamo nesplnil, ale vo vzťahu k tomuto záväzku uplatnil započítanie, ktoré predstavuje tiež jeden zo spôsobov zániku dlhu, nemôže mať vplyv na vznik pohľadávky z titulu náhrady škody (obdobne Krajský súd v Žiline v konaní pod sp. zn. 11Co/135/2019 zo dňa 25. 06. 2019). 4.4 Súd prvej inštancie vyhodnotil pohľadávku ako pohľadávku spôsobilú na postúpenie a zmluvu o postúpení pohľadávky ako platný právny úkon spĺňajúci všetky kritériá platnosti právneho úkonu zmluvy o postúpení pohľadávky stanovené hmotnoprávnou úpravou. Nadobudnutím takto postúpenej pohľadávky sa tak žalobca stal aktívne vecne legitimovaným subjektom na jej uplatnenie, na základe čoho súd priznal žalobcovi uplatnený nárok vo výške 293,98 eur. 4.5 Výšku nároku žalovaný nerozporoval, zároveň netvrdil, že prenajatie náhradného motorového vozidla nebolo skutočne nevyhnutné, ani že prenájom nebol len na nevyhnutne potrebnú dobu (súd mal preukázaný opak, nakoľko doba prenájmu kopírovala dobu opravy poškodeného vozidla v servise) a ani, že nebola preukázaná obvyklosť a účelnosť ceny nájmu (vzhľadom na ceny nájmov obdobných motorových vozidiel v danom mieste a čase). Výšku uplatneného nároku mal súd preukázanú predloženou faktúrou (po zohľadnení čiastočného plnenia žalovaného žalobcovi). V tejto súvislosti súd podotkol, že žalovaný nárok žalobcu čiastočne uspokojil plnením vo výške 755,96 eur, pričom zvyšok uplatnenej náhrady škody nevyplatil z dôvodu zmeny technickej hodnoty vozidla a odpočtu DPH. V konaní žalovaný nepredložil argumenty, ktoré by oprávnenosť zníženia poistného plnenia z uvedených dôvodov odôvodňovali. Nerozporoval tvrdenia žalobcu o tom, že nie je platcom DPH, ani o tom, že odpočet zmeny technickej hodnoty vozidla a prevádzkových nákladov súčasná rozhodovacia prax považuje za neoprávnené. Žalovaný v konaní netvrdil a ani nepreukázal, že takéto náklady vo výške, v akej voči poškodenému znížil skutočnú škodu, aj reálne vznikli. 5. K rozhodnutiu NS SR v konaní pod sp. zn. 4Obdo/30/2022, na ktoré poukazoval žalovaný, súd prvej inštancie uviedol, že jeho aplikácia na prejednávanú vec nie je možná, nakoľko vychádza z diametrálne odlišných skutkových okolností (zaoberalo sa odporovateľnosťou právnych úkonov). V zásade najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí konštatoval, že pre účely posúdenia odporovateľnosti je potrebné dohodu o započítaní, ktorá je formálne súčasťou kúpnej zmluvy, posúdiť ako samostatný právny úkon. Rovnako tak rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave v konaní pod sp. zn. 4Cob/101/2015 (na ktoré žalovaný poukazoval) vychádzalo z inej skutkovej situácie. Žalovaný na preukázanie svojich tvrdení o obchádzaní zákona podporne predložil rozhodnutie NS SR v konaní pod sp. zn. 8 Sžo 29/2007. K tomu súd prvej inštancie uviedol, že s argumentáciou o obchádzaní zákona sa vysporiadal vyššie (nezistil, že by bol konaním žalobcu a poškodeného obídený zákon o PZP, resp. jeho účel), navyše nie je možné porovnávať závery o obchádzaní zákona tam uvedené, keďže išlo o rozdielne právne inštitúty (bolo dojednané zabezpečenie úveru zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti s tým, že ak dlžník nesplní dlh do určitého dňa, vlastnícke právo nadobudne veriteľ). Čo sa týka argumentácie žalovaného, že na absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky musí súd prihliadať ex offo (súd prvej inštancie poukázal podporne na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave v konaní pod sp. zn. 16Co/128/2019), tak s týmto názorom sa súd stotožnil, avšak v predmetnom konaní nevzhliadol

dôvody na vyslovenie absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok. Obdobne súd bez právnej relevancie na prejednávanú vec posúdil i rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 275/2013. 6. Súd prvej inštancie konštatoval, že súdna prax sa viackrát zaoberala obdobným nárokom žalobcu a obdobnými námietkami súvisiacimi s aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu, pričom prijala záver, že skutočnosť, že došlo k prevodu práva medzi žalobcom a poškodeným a súčasne k úhrade predmetnej faktúry započítaním, nespôsobuje rozpor s ust. § 524 Občianskeho zákonníka, či neexistenciu nároku na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Zmluva o postúpení pohľadávky predstavuje to, že došlo k úhrade faktúry a zároveň k postúpeniu pohľadávky (rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. 2Cob/7/2021, sp. zn. 1Cob/118/2021, Krajského súdu v Nitre pod sp. zn. 15Cob/3/2021, Krajského súdu v Žiline pod sp. zn. 14Cob/28/2019 a Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn. 43Cob/54/2019). 7. K žalobcom uplatneným úrokom z omeškania z dlžnej sumy 293,98 eur od 30. 11. 2023 súd prvej inštancie uviedol, že splatnosť plnenia je stanovená v § 11 ods. 7 zákona o PZP na uplynutie 15 dní od skončenia prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie. Prešetrovanie žalovaného bolo ukončené dňa 14. 11. 2023, pričom záver, že neposkytne poistné plnenie, ho nezbavuje zodpovednosti za oneskorené plnenie. Lehota na plnenie plynula žalovanému do 29. 11. 2023 a dňa 30. 11. 2023 sa dostal do omeškania. Žalovaný nárok na úroky z omeškania nepoprel, čo do nároku ani výšky. S poukazom na uvedené súd priznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania tak, ako si ich uplatnil, v zákonnej výške 9,5 % ročne. 8. O náhrade trov konania rozhodol súd s odkazom na ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP a keďže bol žalobca v konaní úspešný, súd mu priznal ich náhradu v plnom rozsahu (100 %). 9. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol žalovaný odvolaním v zákonom stanovenej lehote a v celom rozsahu. 9.1 Ako odvolacie dôvody uviedol ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP. 9.2 Žalovaný odvolanie odôvodnil tým, že súd nesprávne právne posúdil (a to aj na základe vykonaných dôkazov) aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, čo vykazuje aj znaky závažnej meritórnej svojvôle a čím došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivé súdne konanie. Poukázal na 24. bod napadnutého rozsudku, kde súd správne konštatoval, že súdna prax považuje za skutočnú škodu nielen prípady zmenšenia majetku, ale i prípady vynaloženia akýchkoľvek nákladov, ktoré smerujú k odstráneniu následkov škodovej udalosti, alebo aspoň k zmierneniu jej následkov. Následne súd prvej inštancie, v rozpore s vyššie uvedenou argumentáciou, v 25. bode odôvodnenia jeho rozsudku uviedol, že žalovaný nespochybnil, že len samotné náklady na požičanie náhradného vozidla predstavujú náklady vzniknuté v príčinnej súvislosti so vznikom poistnej udalosti. Opätovne poukázal na interpretáciu pojmu skutočná škoda, ktorý sa dlhodobo interpretuje tak, že musí ísť o zmenšenie majetkového stavu poškodeného (R 55/1971), resp. iné znehodnotenie existujúceho majetkového stavu poškodeného (R 28/2007) a nepostačuje zvýšenie pasív. V tejto súvislosti odkázal i na komentár k Občianskemu zákonníku a na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline pod sp. zn. 11Co/92/2018. Je potrebné dôsledne rozlišovať medzi nárokom na náhradu škody v súvislosti so samotným poškodením motorového vozidla a nárokom na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla, ktoré majú svoj pôvod v tej istej škodovej udalosti (v dopravnej nehode), ale ide o nároky rozdielnej povahy a taktiež aj okamih vzniku škody je pri týchto nárokoch rozdielny. Pri samotnom poškodení veci (napr. motorového vozidla) sa už v okamihu vzniku škodovej udalosti znižuje hodnota veci a tým aj majetkový stav poškodeného, teda pri škode na motorovom vozidle škoda spočíva v rozdiele medzi všeobecnou hodnotou vozidla pred dopravnou nehodou a jeho zníženou hodnotou po nehode. Nie je podstatné, či si poškodený nechá jeho poškodené vozidlo vôbec opraviť alebo s ním naloží nejakým iným spôsobom, nakoľko škoda mu tu vznikla už v okamžiku, kedy sa pri dopravnej nehode znížila hodnota jeho vozidla. Iná je situácia pri náhrade škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla, kde sa škoda samozrejme neprejavuje znížením hodnoty poškodeného vozidla, ale škoda sa tu odvodzuje od dočasnej nemožnosti poškodeného používať počas doby opravy jeho poškodené vozidlo. Nárok na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla je teda nárok, ktorý sa odvodzuje od dočasnej nemožnosti poškodeného užívať počas doby opravy jeho poškodené motorové vozidlo a škoda tu poškodenému vzniká až momentom zaplatenia nájomného za prenájom náhradného vozidla. Pokiaľ dlžník (t. j. v tomto prípade poškodený ZK RENT&MONT, s.r.o.) nezaplatil dlžnú čiastku (t. j. nájomné za užívanie náhradného vozidla)

svojmu veriteľovi (t. j. žalobcovi ako prenajímateľovi náhradného vozidla), tak nemohol úspešne uplatniť nárok na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla voči žalovanému (ako ani voči samotnému škodcovi), pretože mu žiadna škoda nevznikla. Samotná existencia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi, ako ani prípadné súdne rozhodnutie o povinnosti dlžníka zaplatiť dlh teda nie je skutočnou škodou. Škoda by poškodenému v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla vznikla až zaplatením faktúry za prenájom náhradného vozidla. Vzhľadom na charakter uplatneného nároku žalobcu (vynaložené a uplatnené náklady na náhradné vozidlo) na vznik škody nepostačovalo len samotné prenajatie si náhradného vozidla poškodeným a vyfakturovanie nájomného žalobcom ako prenajímateľom, ale vyžadovala sa aj reálna úhrada tohto nájomného poškodeným žalobcovi ako prenajímateľovi tohto náhradného vozidla (musí ísť teda o vynaložené náklady). V danom prípade bolo irelevantné, či žalovaný spochybnil alebo nespochybnil vznik len samotných nákladov v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla (t. j. len samotné vyfakturovanie nájmu), nakoľko podstatným bolo v danom prípade zo strany žalovaného spochybňovať, že zo strany poškodeného nedošlo k reálnemu zaplateniu týchto nákladov (t. j. vyfakturovaného nájomného) za prenájom náhradného vozidla a teda k vzniku škody v jeho majetkovej sfére v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla. Z listinných dôkazov je zrejmé, že poškodený (ako nájomca) faktúru za prenájom náhradného vozidla žalobcovi (ako prenajímateľovi) nikdy riadne neuhradil a teda v čase podpisu zmluvy o postúpení pohľadávky dňa 30. 10. 2023 tak na strane poškodeného neexistovala žiadna škoda v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla. Žalovaný v tomto smere poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku (napr. 26. a 27. bod), z ktorého vyplýva, že aj súd mal za to, že poškodený ako nájomca faktúru za prenájom náhradného vozidla žalobcovi ako prenajímateľovi nikdy riadne neuhradil. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na 1. bod zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 30. 10. 2023, ktorý žiadnym spôsobom nekorešponduje s tým, že k zániku (nesplneného) záväzku poškodeného ako nájomcu na úhradu nájomného voči žalobcovi ako prenajímateľovi malo dôjsť vzájomným započítaním pohľadávok podľa 5. bodu zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 30. 10. 2023. Z uvedeného je potom zrejmé, že poškodený ako nájomca pred podpisom zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 30. 10. 2023, faktúru za prenájom náhradného vozidla žalobcovi ako prenajímateľovi riadne nezaplatil (na základe čoho poškodený pred uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky nemohol úspešne uplatňovať z titulu zodpovednosti tretej osoby nárok na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla, pretože mu v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla zatiaľ žiadna škoda nevznikla), a teda poškodený pred uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky voči žalovanému (ako ani voči samotnému škodcovi) nemohol mať žiadnu peňažnú pohľadávku spočívajúcu v nároku na náhradu účelne vynaložených nákladov za nutné užívanie náhradného vozidla. Poškodený tak fakticky pred uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky mal len voči žalobcovi nesplnený záväzok na úhradu nájomného za prenájom náhradného vozidla z titulu nájomného záväzkového vzťahu existujúceho medzi nimi. 9.3 Podľa žalovaného sa súd dopustil závažnej meritórnej svojvôle, keď mal za to, že bolo možné postúpiť aj budúcu pohľadávku na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla. Pri svojej argumentácii žalovaný poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 4MCdo/23/2008 zo dňa 21. 12. 2009 (Najvyšší súd SR mal za to, že skutočnú škodu nemožno priznať do budúcnosti ako ujmu, ktorá ešte len pripadne vznikne) a Krajského súdu v Žiline pod sp. zn. 11Co/92/2018 zo dňa 18. 12. 2018 (uviedol, že škoda musí byť reálna a musí existovať v čase, keď poškodený požaduje od škodcu náhradu škody, nakoľko len samotné tvrdenie, že škoda vznikne niekedy v budúcnosti, nie je postačujúce). Z vyššie uvedených rozhodnutí je teda zrejmé, že akýkoľvek nárok na náhradu škody nemôže mať charakter budúcej pohľadávky, resp. pohľadávky, ktorá môže vzniknúť niekedy v budúcnosti, nakoľko škoda musí byť v rozhodnom čase (t. j. aj v čase uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky) už reálna a existujúca, nielen hypotetická s možnosťou jej vzniku v budúcnosti. Z hľadiska logickej postupnosti je zrejmé, že najskôr musela byť v rámci 4. bodu zmluvy o postúpení pohľadávky dojednaná odplata za postúpenie (vo výške 1.049,94 eur) na to, aby vôbec mohlo dôjsť k platnému vykonaniu započítacieho úkonu podľa 5. bodu zmluvy o postúpení pohľadávky. Avšak vzhľadom na to, že poškodený pred podpisom zmluvy o postúpení pohľadávky žalobcovi faktúru za prenájom náhradného vozidla riadne nezaplatil, tak v rámci 4. bodu zmluvy o postúpení pohľadávky nemohla byť medzi žalobcom a poškodeným ani platne dojednaná odplata za postúpenie vo výške 1.049,94 eur, nakoľko samotná škoda v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla v rozhodnom čase (t. j. v čase podpisu zmluvy o postúpení pohľadávky) neexistovala a vzhľadom na charakter uplatneného nároku tak nebolo možné priznať skutočnú škodu do budúcnosti ako ujmu, ktorá ešte len prípadne vznikne. Pohľadávka poškodeného voči žalobcovi na odplatu za postúpenie v zmysle 4. bodu zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 30. 10. 2023 tak nebola ani započítateľná.

9.4 Žalovaný sa nestotožnil s výkladom ust. § 580 Občianskeho zákonníka zo strany súdu (26. a 27. bod rozsudku) a mal za to, že keby aj došlo k platnému započítaniu, tak táto skutočnosť by v žiadnom prípade nemala za následok vznik škody v majetkovej sfére poškodeného v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla. V tejto súvislosti žalovaný opätovne zdôraznil, že poškodenému by v dôsledku právneho úkonu započítania podľa 5. bodu zmluvy o postúpení pohľadávky nemohla vzniknúť žiadna skutočná škoda v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla, nakoľko: - právny úkon započítania je len právna fikcia, pri ktorom k žiadnemu skutočnému plneniu, a teda ani ku skutočnému (reálnemu) zmenšeniu majetkovej sféry poškodeného nedochádza, ale dochádza tu len k zániku vzájomných pohľadávok a záväzkov a - právny úkon započítania je vo svojej podstate ekvivalentný právny úkon, pri ktorom je na strane každého účastníka dohody o započítaní strata pohľadávok (aktív) kompenzovaná v rovnakom rozsahu stratou záväzkov (pasív), pričom pri ekvivalentných právnych úkonoch je vo všeobecnosti známe, že pri nich nikdy nedochádza k objektívnemu zmenšeniu majetku. Na podporu týchto tvrdení žalovaný dal do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 5Obdo/84/2020 zo dňa 27. 10. 2021 a Ústavného súdu SR pod sp. zn. IV. ÚS 275/2013 zo dňa 23. 05. 2013. S poukazom na svoju argumentáciu, prednesenú počas konania pred súdom prvej inštancie, žalovaný uviedol, že právny úkon započítania nemožno vo všeobecnosti považovať za nejaký iný spôsob alebo za nejakú inú formu splnenia dlhu, ale ide o spôsob zániku nesplneného záväzku, pri ktorom naopak, dvojité plnenie odpadá (povinnosť plniť zaniká), a preto právnu úpravu splnenia dlhu (záväzku) nemožno analogicky použiť na započítanie pohľadávok. Súd teda neprípustným spôsobom zmiešava, resp. zamieňa spôsob zániku záväzku započítaním so spôsobom zániku záväzku splnením. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí pod sp. zn. 4Obdo/30/2022 zo dňa 23. 08. 2023 jasne rozlíšil medzi spôsobom zániku záväzku započítaním a spôsobom zániku záväzku splnením. Súd preto podľa žalovaného v tomto smere vec nielen absolútne nesprávne právne posúdil, ale samotné jeho rozhodnutie týmto zaťažil aj vadou zmätočnosti, nakoľko nerešpektoval systematiku jednotlivých právnych noriem Občianskeho zákonníka upravujúcich jednotlivé (odlišné) spôsoby zániku záväzkov. K vyššie označenému rozhodnutiu žalovaný uviedol, že z čisto právneho hľadiska závery najvyššieho súdu (týkajúce sa rozlišovania medzi zánikom záväzku splnením a zánikom záväzku započítaním, ako aj toho, že dohoda o započítaní nemôže byť chápaná ako podstatná obsahová súčasť iného právneho úkonu) sú aplikovateľné aj v skutkovo odlišných prípadoch. Právny úkon započítania bol v judikatúre Najvyššieho súdu SR charakterizovaný ako ekvivalentný právny úkon (napr. uznesenie pod sp. zn. 5Obdo/84/2020 zo dňa 27. 10. 2021), a preto všeobecné právne závery najvyšších súdnych autorít týkajúce sa toho, že právny úkon započítania je vo svojej podstate ekvivalentný právny úkon, pri ktorom nedochádza k objektívnemu zmenšeniu majetku sú podľa žalovaného plne aplikovateľné aj v skutkovo odlišných prípadoch, ako boli prípady, v ktorých boli tieto všeobecné právne závery najvyšších súdnych autorít vyslovené. Súd sa v odôvodnení rozsudku vôbec nevysporiadal s argumentáciou žalovaného, v zmysle ktorej je argumentácia žalobcu počas konania, že poškodenému mala v dôsledku právneho úkonu započítania vzniknúť škoda, v priamom rozpore so skutočnosťami vyplývajúcimi z webovej stránky žalobcu (www.setcar.sk), kde žalobca poškodeným dopravnými nehodami ponúka prenájom náhradného vozidla ,,bez finančnej účasti“. 9.5. Žalovaný prisvedčil súdu prvej inštancie, ktorý v 27. bode napadnutého rozsudku správne uviedol, že poškodený si podaním označením ako „Uplatnenie škody/Nároku na náhrady škody“ zo dňa 18. 10. 2023 u žalovaného uplatnil náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla. Odkázal na ust. § 4 ods. 2 písm. b/ zákona č. 381/2001 Z. z., v zmysle ktorého má poistený z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci. Teda na to, aby poisťovateľovi vznikla povinnosť nahradiť za poisteného (škodcu) poškodenému daný nárok na náhradu škody nestačí, aby si poškodený u poisťovateľa daný nárok na náhradu škody len uplatnil, ale poškodený musí daný nárok na náhradu škody poisťovateľovi aj kvalifikovaným spôsobom preukázať. Povinnosť poškodeného preukázať jeho nárok na náhradu škody vyplýva aj z ust. § 15 ods. 1 zákona o PZP. Poškodený k jeho podaniu zo dňa 18. 10. 2023 nedoložil žiadne listinné dôkazy preukazujúce, že si náhradné vozidlo skutočne prenajal a že po ukončení nájmu prenajímateľovi zaplatil vyfakturované nájomné. Relevantné podklady preukazujúce, že si náhradné vozidlo skutočne prenajal a že zaplatil prenajímateľovi vyfakturované nájomné, ešte ani nemohol doložiť, nakoľko z listinných dôkazov doložených samotným žalobcom vyplýva, že prenájom náhradného vozidla trval od 16. 10. 2023 do 30. 10. 2023. Z listinných dôkazov predložených žalobcom vyplýva, že bezprostredne po ukončení nájmu dňa 30. 10. 2023 bola uzatvorená daná zmluva o postúpení pohľadávky a následne

nárok na náhradu škody (v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla) voči žalovanému na základe e-mailovej komunikácie zo dňa 02. 11. 2023 uplatňoval už len samotný žalobca z titulu právneho nástupníctva. Poškodený pred uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 30. 10. 2023 žalovanému ako poisťovateľovi nárok na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla žiadnym spôsobom nepreukázal, ako to vyžaduje ust. § 4 ods. 2 písm. b/ zákona o PZP. Po tom, čo bolo žalovanému prostredníctvom e-mailu zo dňa 02. 11. 2023 zaslané oznámenie poškodeného ako postupcu o tom, že zmluvou o postúpení pohľadávky mal údajne postúpiť svoj nárok na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla na žalobcu, žalovaný nemal v zásade žiadnu reálnu možnosť účinným spôsobom spochybniť toto postúpenie pohľadávky, resp. vyhlásiť toto postúpenie za neplatné, keďže zmluvu o postúpení pohľadávky môže vyhlásiť za neplatnú výlučne len súd. Žalovaný nemal inú možnosť, ako akceptovať postúpenie, považovať ho za platné a pristúpiť k likvidácii uplatneného nároku. Aj preto sa v rámci tohto súdneho konania domáhal, aby súd vyhlásil zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 30. 10. 2023 za absolútne neplatný právny úkon (podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka), a to aj z dôvodu obchádzania zákona. V súvislosti s argumentáciou súdu v 30. bode jeho rozsudku (v zmysle ktorej žalovaný nárok uplatňovaný žalobcom čiastočne uspokojil vo výške 755,96 eur a nepredložil argumenty, ktoré by oprávnenosť krátenia poistného plnenia odôvodňovali) žalovaný uviedol, že túto argumentáciu súdu treba považovať za absolútne neopodstatnenú a irelevantnú. Aktívnou vecnou legitimáciou sa vo všeobecnosti rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať (napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. III. ÚS 191/2018 zo dňa 13. 11. 2018). Skutočnosť, že žalovaný nárok žalobcu čiastočne vo výške 755,96 eur plnil a samotné nezdôvodnenie krátenia poistného plnenia žiadnym spôsobom nesúvisia s tým, že žalobcovi podľa presvedčenia žalovaného z hmotného práva nevyplýva ním uplatňované právo, resp. žalobcovi nepatrí také hmotnoprávne postavenie, na základe ktorého by bol býval žalobca oprávnený viesť proti žalovanému súdny spor o zaplatenie istiny vo výške 293,98 eur. Navyše v prípade vyhlásenia zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 30. 10. 2023 súdom za absolútne neplatný právny úkon, by čiastočné plnenie, ktoré poskytol žalovaný žalobcovi na strane žalobcu, zakladalo aj bezdôvodné obohatenie. Účelom zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 30. 10. 2023 podľa názoru žalovaného jednoznačne bolo obchádzanie zákona, keďže poškodenému v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla nevznikla žiadna škoda a žalobca ako obchodná spoločnosť získal peňažné plnenie na úkor žalovaného, na ktoré podľa hmotného práva nemal žiaden nárok. Takýto právny konštrukt, na základe ktorého sa žalobca snaží zakladať jeho aktívnu vecnú legitimáciu, podľa názoru žalovaného jednoznačne obchádza zákon. 9.6 Žalovaný navrhol, aby odvolací súd sám vo veci rozhodol a napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %, resp. alternatívne, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 10. K odvolaniu žalobcu sa prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu vyjadril žalobca podaním zo dňa 05. 12. 2024. Rozsudok súdu prvej inštancie považoval za vecne správny, zákonný a dostatočne odôvodnený. 10.1 Tvrdenia žalovaného ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci (v otázke aktívnej vecnej legitimácie žalobcu) považoval za neopodstatnené a v tomto smere odkázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 9Co/30/2019-147 zo dňa 25. 04. 2019 a Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43Cob/54/2019-124 zo dňa 13. 06. 2019. 10.2 Ďalej žalobca reagoval na žalovaným prezentované názory ohľadom termínu skutočná škoda, ktorou je podľa súdnej judikatúry aj škoda spočívajúca v tom, že poškodený musí vynaložiť vyššie náklady na požičanie veci, ktorá mu má nahradiť vec, ktorá sa stala v dôsledku poškodenia dočasne nepoužiteľnou vecou v porovnaní s nákladmi na použitie poškodenie veci. Príčinná súvislosť je daná vtedy, ak škodná udalosť skutočne spôsobila škodu, o náhradu ktorej ide (R 7/1992). Súdna prax považuje za skutočnú škodu nielen prípady zmenšenia majetku, ale i prípady vynaloženia akýchkoľvek nákladov vynaložených so vznikom alebo zabezpečením škody. Je nesporné, že poškodený prišiel o možnosť využívať svoje vlastné motorové vozidlo v dôsledku dopravnej nehody, ktorú zavinil klient žalovaného, teda predmetom sporu je skutočná škoda podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení so zákonom č. 381/2001 Z. z. (náklady spojené s odstraňovaním dôsledkov poškodenia, medzi ktoré patrí aj prenájom náhradného vozidla). Škoda vznikla poškodenému, ktorý ako postupca uzatvoril

so žalobcom ako postupníkom (zároveň prenajímateľom náhradného motorového vozidla) zmluvu o postúpení práva na náhradu škody ako ujmy z dôvodu zapožičania motorového vozidla. 10.3 K tvrdeniu žalovaného, že škoda vzniká až momentom zaplatenia nájomného za prenájom náhradného vozidla, žalobca uviedol, že započítanie pohľadávok nahrádza úhradu vystavenej faktúry za prenájom náhradného vozidla, a teda predstavuje skutočnú škodu v zmysle ust. § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na podporu svojej argumentácie poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1Cob/118/2021 zo dňa 29. 06. 2023, ktorého časť citoval. Žalobca bol toho názoru, že neexistuje rozdiel v tom, či poškodený uhradí žalobcovi v hotovosti nájomné a následne žalobca zaplatí tú istú sumu ako odplatu za postúpenie pohľadávky späť poškodenému, alebo sa toto zrealizuje vzájomným zápočtom. I v zmysle rozsudku Krajského súdu V Žiline č. k. 11Co/135/2019-186 zo dňa 25. 06. 2019 je zrejmé, že uvedený záväzok postupca priamo nesplnil, ale vo vzťahu k tomuto záväzku uplatnil započítanie, ktoré predstavuje tiež jeden zo spôsobov zániku dlhu. Uvedené nemôže mať vplyv na vznik pohľadávky z titulu náhrady škody. Ďalej žalobca uviedol, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 4MCdo/23/2008 nie je možné aplikovať na danú vec, nakoľko nárok uplatňovaný žalobcom v tomto konaní (škoda vyplývajúca z prenájmu náhradného vozidla) reálne vznikla, a nie že by mala vzniknúť do budúcnosti (v čase podania žaloby sa uplatňovala škoda už nastalá – vzniklá). Pokiaľ aj postúpená pohľadávka mala charakter budúcej pohľadávky, jej vznik bol viazaný na ďalšie právne úkony, ktoré sú obsahom danej zmluvy, a to odplatnosť postúpenia a vzájomné započítanie pohľadávok. Identifikovaná pohľadávka bola existujúca, vyjadrená určito a bez pochybností bola identifikovateľná. V rámci svojej argumentácie žalobca poukázal i na rozhodnutie Ústavného súdu SR pod sp. zn. II. ÚS 165/2017, Krajského súdu v Trenčíne pod sp. zn. 19Co/45/2024 zo dňa 09. 10. 2024 a Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn. 43Cob/54/2019-124 zo dňa 13. 06. 2019. Započítanie pohľadávok sa považuje za legálny spôsob zániku pohľadávky, ktorý nahrádza plnenie. Komplikovaný spôsob prevodu hotovosti z poškodeného na žalobcu a následne zo žalobcu na poškodeného je možné v zmysle platnej právnej úpravy nahradiť úkonom započítania. K úhrade nájomného poškodeným voči žalobcovi došlo formou započítania, čo predstavuje jeden zo spôsobov zániku záväzku, resp. jeden zo spôsobov úhrady peňažnej pohľadávky, čím bol preukázaný vznik a existencia škody na strane poškodeného subjektu. Zo zmluvy o postúpení pohľadávky vyplývajú vzájomné nároky žalobcu a poškodeného, a to nárok poškodeného na odplatu za postúpenie pohľadávky a nárok žalobcu na úhradu nájomného za náhradné vozidlo a tieto nároky sa navzájom započítavajú. Takýmto započítaním došlo k zmene majetkových pomerov na strane poškodeného v podobe straty jeho pohľadávky na poistné plnenie voči žalovanému, a teda ku vzniku škody v rozsahu zodpovedajúcom postupovanej pohľadávke na poistné plnenie. To, že uvedený záväzok postupca priamo nesplnil, ale vo vzťahu k nemu si uplatnil započítanie, ktoré predstavovalo tiež jeden zo spôsobov zániku dlhu, nemôže mať vplyv na vznik pohľadávky z titulu náhrady škody. 10.4 Tvrdenia žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie nepovažoval žalobca za dôvodné a zdôraznil, že postupovaný bol nárok na náhradu škody spôsobenej prevádzkou vozidla, ktorý má poškodený voči žalovanému ako poisťovni škodcu. Prevod práva medzi žalobcom a poškodeným a súčasne úhrada predmetnej faktúry nespôsobila rozpor s ust. § 524 Občianskeho zákonníka, či neexistenciu nároku na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V rámci zmluvy o postúpení pohľadávky došlo k odplatnému postúpeniu pohľadávky so súčasným započítaním fakturovaného nájomného za užívanie náhradného vozidla s odplatou za postúpenie pohľadávky, čo podľa ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov SR neodporuje zákonu (žalobca opätovne poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 11Co/135/2019-186 zo dňa 25. 06. 2019, rozsudok Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn. 2Co/81/2019 zo dňa 19. 09. 2019 a Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5Co/154/2019-115 zo dňa 27. 11. 2019). Žalobca bol toho názoru, že žalovaný absolútne nerozlišuje medzi pojmami „bez finančnej účasti“ a „bezodplatne“, pričom tieto slovné spojenia nemožno považovať za synonymum. Kým „bezplatne“ znamená, že za niečo sa neplatí vôbec, slovné spojenie „bez finančnej účasti“ znamená, že hoci konkrétna osoba priamo neplatí za službu, náklady môže niesť niekto iný. 10.5. K námietke žalovaného o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku, žalobca poukázal na základné princípy CSP (predovšetkým na čl. 4, 5, 15, 17), ktoré i napriek tomu, že nemajú paragrafové znenie, nemožno ignorovať. Povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutia nemožno chápať tak, že sa vyžaduje, aby na každý jeden argument strany sporu bola daná podrobná odpoveď. To, že sa žalovaný nestotožňuje s riadne odôvodneným názorom súdu v napadnutom rozsudku ešte neznamená, že tým

došlo k porušeniu jeho práv na spravodlivý súdny proces. Účastník konania má totiž právo na nezávislé a nestranné prejednanie veci súdom, avšak nemá nárok na to, aby súdy rozhodovali podľa jeho predstáv. 10.6 K ust. § 4 ods. 2 písm. b/ zákona o PZP (na ktoré poukazoval žalovaný v odvolaní a v zmysle ktorého sa na vznik nároku na náhradu škody voči poisťovateľovi vyžaduje, aby náklady na prenájom náhradného vozidla voči poisťovateľovi výslovne uplatňoval a preukazoval poškodený) žalobca poukázal na zmluvu o postúpení pohľadávky, z ktorej je zrejmé, že žalobca vstúpil do práv a povinností poškodeného. Postúpením pohľadávky z poškodeného na žalobcu, prešli na žalobcu práva a povinnosti poškodeného, teda aj právo domáhať sa nároku na náhradu škody. Poškodenému vznikol nárok na náhradu nákladov už v čase poistnej udalosti, čo potvrdzuje aj rozsudok Krajského súdu Košice pod sp. zn. 2Co/81/2019 zo dňa 19. 09. 2019, podľa ktorého nárok na náhradu škody, t. j. na náhradu všetkých nákladov spojených s odstraňovaním následkov dopravnej nehody podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. patril poškodenému voči poisťovateľovi od času poistnej udalosti. Od uvedeného momentu vznikol záväzkový vzťah medzi poškodeným a poisťovateľom na náhradu škody, vyplývajúci zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, v rámci ktorého vzťahu už bol ustaľovaný len rozsah škody, ktorá má byť poškodenému nahradená a ktorý nárok bol poškodený povinný preukázať, tak v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. b/, ako aj § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. Žalobca považoval za účelové tvrdenie žalovaného, že nemal reálnu možnosť účinným spôsobom spochybniť postúpenie pohľadávky, resp. vyhlásiť postúpenie pohľadávky za neplatné, nakoľko to môže učiniť len súd, a preto musel považovať postúpenie za platné a pristúpil k likvidácii uplatneného nároku. Nestotožnil sa ani s argumentáciou žalovaného vo vzťahu k obchádzaniu zákona. Predmetná zmluva o postúpení pohľadávky tvorí jeden celok upravujúci navzájom prepojené viaceré práva a povinnosti jej strán/subjektov. Nespochybnenou vôľou poškodeného a žalobcu bolo dotknuté vzájomné práva a povinnosti upraviť v rámci jednej zmluvy, čo vôbec nie je v rozpore s tým, že bolo možné na ich usporiadanie použiť/uzavrieť viacero relatívne samostatných právnych úkonov. V rámci zmluvy o postúpení pohľadávky došlo k odplatnému postúpeniu pohľadávky so súčasným započítaním fakturovaného nájomného za užívanie náhradného vozidla s odplatou za postúpenie pohľadávky. Právny úkon poškodeného a žalobcu tak rozhodne nesmeroval k tomu, aby zákon dodržaný nebol. Žalovaný sa navyše správa v rámci vybavovania celej záležitosti (t. j. nielen v priebehu sporu, ale aj v rámci predchádzajúcej likvidácie poistnej udalosti) značne nekonzistentne a svoje postoje pomerne modifikuje. V zásadnom rozpore s jeho aktuálnym tvrdením o neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky je tak jeho pôvodná argumentácia, ako aj plnenie/nahradenie škody - hoci len čiastočné - spočívajúce v nákladoch za použitie náhradného motorového vozidla. Žalobca poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Žiline pod sp. zn. 9Co/86/2019 zo dňa 27. 06. 2019, sp. zn. 10Co/316/2018 zo dňa 20. 06. 2019, sp. zn. 6Co/148/2019 z 21. 08. 2019, sp. zn. 10Co/103/2019 z 26. 09. 2019, sp. zn. 6Co/23/2019 zo dňa 21. 08. 2019, sp. zn. 6Co/122/2019 z 21. 08. 2019, sp. zn. 6Co/79/2019 zo dňa 25. 09 .2019 a sp. zn. 10Co/182/2019 zo dňa 26. 09. 2019. 10.7 Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca konštatoval, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je riadne odôvodnené a súd v odôvodnení reagoval na podstatné námietky žalovaného. Námietky žalovaného v odvolaní zo dňa 26. 11. 2024 považoval žalobca za neopodstatnené a navrhol, aby odvolací súd postupoval podľa ust. § 387 CSP, rozsudok súdu prvej inštancie pod sp. zn. 8C/79/2024 zo dňa 11. 10. 2024 potvrdil ako vecne správny a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 11. K vyjadreniu žalobcu sa v podaní zo dňa 07. 01. 2025 vyjadril žalovaný. Tvrdenia žalobcu ohľadom jeho aktívnej vecnej legitimácie považoval za nesprávne (nemajúce oporu v platnej právnej úprave). Opätovne zdôraznil, že súd sa dopustil závažnej hmotnoprávnej svojvôle pri aplikácii ust. § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona č. 381/2001 Z. z., na základe čoho sa žalovaný podaným odvolaním domáha ochrany jeho základných práv a ochrany zákonnosti ako takej. Uvedené malo za následok, že súd dospel v konaní k nesprávnemu záveru o tom, že žalobca má mať aktívnu vecnú legitimáciu na uplatňovanie svojho nároku v tomto súdnom konaní. Žalovaný bol toho názoru, že súd svojimi excesmi pri posudzovaní otázky aktívnej vecnej legitimácii žalobcu porušil jeho práva na spravodlivé súdne konanie, vlastnícke právo žalovaného a právo na pokojné užívanie majetku. Zároveň sa pri posudzovaní aktívnej vecnej legitimácie žalobcu neodôvodneným a absolútne svojvoľným spôsobom odchýlil od judikatúry Najvyššieho súdu SR, týkajúcej sa dlhodobo ustáleného výkladu pojmu skutočná škoda.

11.1 Žalovaný sa nestotožnil s tvrdeniami žalobcu, že nárok poškodeného na náhradu škody (resp. nárok na náhradu nákladov spojených s odstránením následkov dopravnej nehody) voči žalovanému mal vzniknúť už v čase poistnej udalosti a že od času poistnej udalosti mal medzi poškodeným a poisťovateľom vzniknúť záväzkový vzťah na náhradu škody vyplývajúci zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, v rámci ktorého vzťahu mal byť už len ustaľovaný rozsah škody (ktorá má byť poškodenému uhradená a ktorý nárok bol poškodený povinný preukázať). K týmto tvrdeniam žalobcu žalovaný uviedol, že povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je vo svojej podstate poistením zodpovednosti za škody, ktorého právny základ vyplýva z ust. § 822 a nasl. Občianskeho zákonníka a ktorého podstata spočíva v práve poisteného (t. j. škodcu), aby za neho poisťovateľ v prípade vzniku poistnej udalosti nahradil škodu, za ktorú poistený (t. j. škodca) zodpovedá. Osobitným predpisom, ktorý stanovuje, za akých podmienok sa môže aj priamo poškodený domáhať voči poisťovateľovi náhrady škody je práve zákon o PZP. V prípade povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla teda právny základ každého jednotlivého nároku poškodeného na náhradu škody voči poisťovateľovi vyplýva z príslušných kogentných ustanovení zákona o PZP (t. j. ust. § 4 ods. 2 a § 15 ods. 1 zákona o PZP). Svoju argumentáciu žalovaný podoprel odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 7Cdo/52/2022 zo dňa 28. 02. 2023, v ktorom tento súd jasne zadefinoval, že akýkoľvek nárok poškodeného na náhradu škody voči poisťovateľovi (vrátane nároku na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla) má charakter tzv. mimozmluvného záväzku, na vznik ktorého musia byť splnené zákonné podmienky uvedené v ust. § 4 ods. 2 písm. b/ zákona o PZP. V zmysle tohto ustanovenia, na to, aby poškodenému voči žalovanému ako poisťovateľovi vznikla pohľadávka na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla, musia byť kumulatívne splnené nasledovné podmienky: vznik nároku poškodeného na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla voči škodcovi (t. j. poistenému), uplatnenie tohto nároku na náhradu škody poškodeným voči poisťovateľovi a preukázanie tohto nároku na náhradu škody poškodeným voči poisťovateľovi. Pokiaľ teda v danom prípade pred uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 30. 10. 2023 neboli v súvislosti s nárokom na náhradu nákladov za prenájmom náhradného vozidla splnené všetky vyššie uvedené zákonné podmienky, tak medzi poškodeným a žalovaným ako poisťovateľom nemohol pred uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 30. 10. 2023 existovať (mimozmluvný) záväzkový právny vzťah, v rámci ktorého by poškodený ako veriteľ mal voči žalovanému ako dlžníkovi pohľadávku vo výške 1.049,94 eur z titulu účelne vynaložených nákladov za nutné užívanie náhradného vozidla. Poškodenému v okamihu dopravnej nehody vzniká škoda na veci, t. j. na havarovanom vozidle a teda dochádza k zníženiu hodnoty havarovaného vozidla a tým aj k zníženiu majetkového stavu poškodeného. Poškodený si následne prostredníctvom predpísaného formulára u poisťovateľa uplatní nárok na náhradu škody v súvislosti s poškodením jeho motorového vozidla a tento nárok sa následne preukazuje na základe obhliadky (resp. viacerých obhliadok) poškodeného motorového vozidla, ktoré pre poisťovateľa zabezpečuje externá spoločnosť. Nárok na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla je iný nárok, ktorý sa odvodzuje od toho, že poškodený počas doby opravy jeho havarovaného vozidla toto nemôže používať a na toto obdobie opravy si prenajme náhradné vozidlo. Je však na rozhodnutí poškodeného, či si vôbec náhradného vozidlo prenajme a v prípade, ak si náhradné vozidlo po dobu opravy jeho poškodeného vozidla skutočne prenajme, tak škoda v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla poškodenému vzniká až zaplatením nájomného. Pokiaľ poškodený za prenájom náhradného vozidla prenajímateľovi nezaplatil, tak mu v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla žiadna škoda nevznikla a poškodenému tak ani nevznikla možnosť podľa ust. § 15 ods. 1 zákona o PZP úspešne uplatňovať nárok na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla voči poisťovateľovi (ako ani uplatňovať tento nárok voči samotnému škodcovi). Žalovaný bol toho názoru, že argumentácia žalobcu o tom, že už od času poistnej udalosti mal medzi poškodeným a žalovaným ako poisťovateľom vzniknúť záväzkový vzťah na náhradu škody vyplývajúci zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, je preto nielen v rozpore so zákonnou právnou úpravou, ale aj v rozpore so závermi vyplývajúcimi z uznesenia Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 7Cdo/52/2022 zo dňa 28. 02. 2023. 11.2 Žalovaný ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 4MCdo/23/2008 zo dňa 21. 12. 2009 (jeho aplikáciu na danú vec žalobca spochybnil), ktorý jasne zadefinoval pojem skutočná škoda, pod ktorým treba rozumieť ujmu už nastalú (vzniklú) a nie ujmu, ktorá by len hypoteticky mohla vzniknúť niekedy v budúcnosti (tento záver vyslovil napr. v rozhodnutí pod sp. zn. 11Co/92/2018 zo dňa 18. 12. 2018 aj Krajský súd v Žiline). Pokiaľ poškodený faktúru za prenájom náhradného vozidla prenajímateľovi riadne nezaplatil, nevznikla mu žiadna škoda a nemohol tak v súvislosti s nárokom na

náhradu nákladov za prenájom náhradného vozidla vykonávať žiadne práva (t. j. nemohol úspešne uplatňovať takýto nárok voči škodcovi či poisťovateľovi, nemohol platne uzatvoriť zmluvu o postúpení pohľadávky a pod.). Akýkoľvek nárok na náhradu škody nemôže mať charakter budúcej pohľadávky, nakoľko toto vylučuje už len samotná povaha náhrady skutočnej škody ako ujmy, ktorá sa v rozhodnom čase už aj reálne prejavila v majetkovej sfére daného subjektu. Žalovaný bol toho názoru, že v danom prípade mala mať postupovaná pohľadávka charakter budúcej pohľadávky, čo však vzhľadom na charakter uplatneného nároku (nárok na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla) nie je možné a takýto právny konštrukt, akým je zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 30. 10. 2023, je preto v zjavnom rozpore s ust. § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 11.3 V súvislosti s argumentáciou žalobcu týkajúcou sa započítania pohľadávok, žalovaný odkázal na jeho predchádzajúce písomné podania. 11.4 K tvrdeniu žalobcu, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 30. 10. 2023 mal vstúpiť do práv a povinností poškodeného, žalovaný uviedol, že postúpenie pohľadávky vo všeobecnosti nie je akási univerzálna sukcesia, ale ide o prevod subjektívneho práva, ktoré vyplýva z už určitého existujúceho záväzkového právneho vzťahu medzi pôvodným veriteľom (postupcom) a dlžníkom. Žalobca navyše vo svojej argumentácii potvrdil, že pred uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 30. 10. 2023 medzi poškodeným a žalovaným neexistoval žiadny (mimozmluvný) záväzkový právny vzťah, v rámci ktorého by poškodený ako veriteľ mal voči žalovanému ako dlžníkovi pohľadávku vo výške 1.049,94 eur z titulu účelne vynaložených nákladov za nutné užívanie náhradného vozidla. Samotný žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že až uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky došlo k vzniku škody započítaním. Podľa žalobcu teda v danom prípade mala byť právnym dôvodom vzniku postupovanej pohľadávky až samotná zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 30. 10. 2023. 11.5 V čase, kedy žalobca oznámil žalovanému postúpenie pohľadávky, nemal žalovaný žiadnu reálnu možnosť vyhlásiť toto postúpenie za neplatné, resp. nemal žiadnu reálnu možnosť toto postúpenie účinným spôsobom spochybniť. Pokiaľ žalobca považoval toto tvrdenie žalovaného za účelovú obranu žalovaného, tak k tomu neuviedol žiadny relevantný právny argument. Skutočnosť, že žalovaný nárok uplatňovaný žalobcom čiastočne plnil priamo na účet žalobcu, žiadnym spôsobom nesúvisí s tým, že žalobcovi podľa presvedčenia žalovaného z hmotného práva nevyplýva ním uplatňované právo, resp. žalobcovi nepatrí také hmotnoprávne postavenie, na základe ktorého by bol žalobca oprávnený viesť proti žalovanému súdny spor o zaplatenie istiny vo výške 293,98 eur. 11.6 V závere žalovaný uviedol, že slovné spojenie „bez finančnej účasti“ je synonymom k slovám „bezplatne“, či „zadarmo“ a žalobca teda na jeho webovej stránke www.setcar.sk v rozpore s platnou legislatívou sľubuje poškodeným dopravnými nehodami prenájom náhradného vozidla „bez finančnej účasti“. Zákon o PZP neupravuje nárok poškodeného na „prenájom náhradného vozidla bez finančnej účasti“, ale upravuje nárok poškodeného na náhradu uplatnených a preukázaných nárokov na náhradu škody. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal s touto argumentáciou žalovaného, pričom ide o jeden z argumentov, ktorý je podstatný z hľadiska rozhodnutia vo veci samej. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %, resp. alternatívne, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 12. K vyjadreniu žalovaného sa žalobca vyjadril v podaní zo dňa 14. 01. 2025. Zotrval na svojich doterajších tvrdeniach a rozporoval tvrdenia žalovaného o tom, že ako žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný alebo, že pohľadávky neboli spôsobilé na započítanie, a to s poukazom na judikatúru okresných, či krajských súdov, ktoré sú pri svojom rozhodovaní v otázke aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, ako aj v otázke spôsobilosti pohľadávok na započítanie, konzistentné. Aktívna vecná legitimácia žalobcu je daná a rovnako tak aj pohľadávky boli spôsobilé na započítanie. Zmluva o postúpení pohľadávky neodporuje právnym predpisom. Poškodený postúpil na žalobcu pohľadávku z titulu neuhradenej pohľadávky z poistnej udalosti, ktorá je spôsobilá na postúpenie. Zmluvné strany sa dohodli na odplatnom postúpení pohľadávky a výška odplaty bola dohodnutá vo výške sumy neuhradenej faktúry. Zároveň zmluvné strany dojednali započítanie vzájomných nárokov, čo je jeden zo spôsobov zániku záväzkov, t. j. nároku na zaplatenie faktúry a nároku na zaplatenie odplaty za postúpenie pohľadávky, a to okamihom podpisu zmluvy. Z uvedeného je zrejmé, že zo strany poškodeného došlo k

úhrade faktúry. Žalobca je preto aktívne vecne legitimovaný na uplatnenie nároku z titulu náhrady škody tak, ako to už opakovane uviedli súdy v obdobných sporoch totožných strán. 12.1 Žalobca sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že vzájomným zápočtom nemohla žalobcovi vzniknúť akákoľvek škoda, nakoľko započítaním došlo k zmene majetkových pomerov na strane poškodeného v podobe straty jeho pohľadávky na poistné plnenie voči žalovanému, a teda ku vzniku škody v rozsahu zodpovedajúcom postupovanej pohľadávke na poistné plnenie. V tejto súvislosti žalobca poukázal na niekoľko rozhodnutí súdnych autorít, ktoré sa jednoznačne vyjadrili, že žalobca je v obdobných sporoch aktívne vecne legitimovaný (uznesenie Krajského súdu v Žiline pod sp. zn. 14Cob/28/2019 zo dňa 01. 08. 2019, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn. 43Cob/81/2019 zo dňa 19. 09. 2019, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici pod č. k. 43Cob/54/2019-124 zo dňa 13. 06. 2019, rozhodnutie Krajského súdu v Žiline pod č. k. 11Co/135/2019-186 zo dňa 25. 06. 2019). S ohľadom na tieto rozhodnutia je zrejmé, že súd sa nedopustil hmotnoprávnej svojvôle vo vzťahu k výkladu ust. § 442 ods. 1 a § 580 Občianskeho zákonníka. Skutočnosť, že žalovaný sa nestotožňuje s právnymi závermi súdu ešte neznamená, že súd sa dopustil svojvôle. 12.2 Ani z ust. § 4 ods. 2 písm. b/ zákona o PZP nevyplýva, že nároky musia byť najprv uplatnené a preukázané priamo poškodeným u poisťovne vinníka. Nárok na náhradu škody, t. j. na náhradu všetkých nákladov spojených s odstraňovaním následkov dopravnej nehody podľa ust. § 15 ods. 1 zákona o PZP patril poškodenému voči poisťovateľovi od času poistnej udalosti. Od tohto momentu vznikol záväzkový vzťah medzi poškodeným a poisťovateľom na náhradu škody vyplývajúci zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, v rámci ktorého vzťahu už bol ustaľovaný len rozsah škody, ktorá má byť poškodenému nahradená a ktorý nárok bolo potrebné preukázať v zmysle vyššie uvedených ustanovení zákona o PZP. Na základe uzavretej zmluvy o prenájme náhradného vozidla poškodený splnomocnil žalobcu na zastupovanie poškodeného pri uplatňovaní nároku na náhradu škody, teda žalobca v ten istý deň ako uplatnil vzniknutý nárok za poškodeného, t. j. nájomcu, aj uzatvoril zmluvu o postúpení pohľadávky, na základe ktorej žalobca vstúpil do práv a povinností poškodeného. Postúpením pohľadávky z poškodeného na žalobcu, prešli na žalobcu práva a povinnosti poškodeného, teda aj právo domáhať sa nároku na náhradu škody. Boli teda splnené všetky podmienky vyplývajúce z ust. § 4 ods. 2 písm. b/ zákona o PZP. Poškodenému vznikol nárok na náhradu škody, nárok bol voči poisťovateľovi uplatnený a preukázaný. Pokiaľ by čo i len jedna z týchto podmienok splnená nebola, žalovaný by nepristúpil ani len k čiastočnej úhrade poistného plnenia a požiadal by žalobcu o doplnenie dokladov. Tvrdenia žalovaného, že by medzi poškodeným a žalovaným neexistoval mimozmluvný záväzkový vzťah, sú nesprávne. 12.3 Z vyššie označených rozhodnutí krajských súdov vyplýva, že k úhrade nájomného poškodeným voči žalobcovi došlo formou započítania. 12.4 Nesprávne sú závery žalovaného o tom, že žalobca by mohol byť nositeľom pohľadávky na náhradu škody len vtedy, pokiaľ by si poškodený u žalovaného ako poisťovateľa najskôr uplatnil a preukázal mu vznik nároku na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla a následne by poškodený už existujúcu pohľadávku na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla žalobcovi postúpil. Nemožno sa stotožniť s tým, že by škoda vznikala uplatnením u poisťovne, ako to tvrdí žalovaný. 12.5 Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 4MCdo/23/2008 podľa názoru žalobcu nie je možné aplikovať na predmetnú vec. Dôvodom je, že žalobcom uplatňovaný nárok - teda škoda vyplývajúca z prenájmu náhradného vozidla reálne vznikla a nie že by mala vzniknúť do budúcnosti. Inak povedané, v čase podania žaloby sa uplatňovala škoda už nastalá - vzniklá. Pokiaľ aj postúpená pohľadávka mala charakter budúcej pohľadávky, jej vznik bol viazaný na ďalšie právne úkony, ktoré sú obsahom danej zmluvy, a to odplatnosť postúpenia a vzájomné započítanie pohľadávok. Uzavretím predmetnej zmluvy v dôsledku započítania došlo k vzniku škody. Identifikovaná pohľadávka bola existujúca, vyjadrená určito a bez pochybností bola identifikovateľná. Postúpená pohľadávka môže byť iba existujúca pohľadávka, aj premlčaná a tiež budúca pohľadávka, pokiaľ je určitá, identifikovateľná. V závere vyjadrenia žalobca poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR pod sp. zn. II. ÚS 165/2017, na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne pod sp. zn. 19Co/45/2024 zo dňa 09. 10. 2024 a na svoje písomné vyjadrenia.

12.6 Vzhľadom na vyššie uvedené rozhodnutia súdnych autorít a doterajšiu argumentáciu žalobcu v konaní, je nepochybné, že aktívna vecná legitimácia žalobcu je daná. Žalobca navrhol, aby odvolací súd postupoval podľa ust. § 387 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 11. 10. 2024 potvrdil ako vecne správny a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 13. Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd (ust. § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov – ďalej aj CSP) zistil, že odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné, bolo podané oprávnenou stranou sporu (žalovaným, v neprospech ktorého bolo týmto rozsudkom rozhodnuté), v zákonom stanovenej lehote (ust. § 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP) a konštatoval, že odvolanie má zákonom stanovené náležitosti a obsahuje zákonom stanovené odvolacie dôvody (ust. § 127, § 363, § 365 ods. 1 CSP). Následne odvolací súd, viazaný rozsahom podaného odvolania žalovaného, odvolacími dôvodmi ako i súdom prvej inštancie zisteným skutkovým stavom (ust. § 379, § 380 ods. 1, 2, § 383 CSP) prejednal podané odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario), pričom dospel k záveru, že odvolanie žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie nie je dôvodné a vo veci rozhodol rozsudkom (ust. § 392 CSP) tak, že rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 13.1 Odvolací súd svoj rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. júla 2025, keď v zmysle ust. § 219 ods. 3 CSP za použitia ust. § 378 ods. 1 CSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu, na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. 14. Pri rozhodovaní o podanom odvolaní žalovaného odvolací súd vychádzal z týchto zákonných ustanovení. 15. Podľa § 879y ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj Občiansky zákonník), ustanoveniami tohto zákona v znení účinnom do 31. októbra 2024 sa spravujú právne vzťahy vzniknuté do 31. októbra 2024; vznik týchto právnych vzťahov a vznik nárokov z týchto právnych vzťahov sa posudzujú podľa predpisov účinných do 31. októbra 2024, ak v odseku 2 nie je ustanovené inak. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré sú v rozpore s ustanoveniami § 53 ods. 9 a 10 v znení účinnom od 1. novembra 2024 a v ktorých nedošlo k uplatneniu práva obchodníka podľa § 53 ods. 9 v znení účinnom do 31. októbra 2024, sa od 1. novembra 2024 nepoužijú. 16. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 10. 2024 (ďalej aj Občiansky zákonník), neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 16.1 Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. 16.2 Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). 16.3 Podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. 16.4 Podľa § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené. 16.5 Podľa § 580 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči

druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie. 16.6 Podľa § 822 Občianskeho zákonníka, z poistenia zodpovednosti za škody má poistený právo, aby v prípade poistnej udalosti poistiteľ za neho nahradil podľa poistných podmienok škodu, za ktorú poistený zodpovedá. 16.7 Podľa § 823 Občianskeho zákonníka, náhradu platí poistiteľ poškodenému; poškodený však právo na plnenie proti poistiteľovi nemá, ak osobitné predpisy neustanovujú inak. 17. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov účinnom v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky2 platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. 18. Podľa § 4 ods. 1, 2 písm. b/ zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon č. 381/2001 Z. z. alebo zákon o PZP), poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu vrátane inej ujmy spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve. Poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu b/ škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci, 18.1 Podľa § 11 ods. 7, 8 zákona č. 381/2001 Z. z., poisťovateľ je povinný poskytnúť poistné plnenie do 15 dní po skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie alebo po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody vrátane inej ujmy poisťovateľovi, ak z tohto rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie poistného plnenia. Ak poisťovateľ nesplní povinnosť podľa odseku 6, je povinný zaplatiť poškodenému úroky z omeškania podľa osobitného predpisu.15a 18.2 Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z., náhradu škody vrátane inej ujmy uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody vrátane inej ujmy priamo proti poisťovateľovi20 a je povinný tento nárok preukázať;21 ak ide o škodu vrátane inej ujmy spôsobenú motorovým vozidlom jazdnej súpravy tvorenej ťažným vozidlom a prípojným vozidlom, poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody vrátane inej ujmy priamo voči poisťovateľovi, ktorý poistil prípojné vozidlo, ak ťažné vozidlo nie je možné identifikovať. 19. Podľa § 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj CSP), na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak. 19.1 Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b/ ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c/ určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. 19.2 Podľa § 380 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. Na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. 19.3 Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. 19.4 Podľa § 385 ods. 1 CSP, na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

19.5 Podľa § 387 ods. 1, 2, 3 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. 20. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané a medzi stranami tohto konania nebolo ani sporné, že dňa 26. 09. 2023 o 16,00 hod. došlo v Nitre k dopravnej nehode a v jej dôsledku ku škode na motorovom vozidle Škoda Superb, EČV A. poškodeného ZK RENT&MONT s. r. o. Škoda bola spôsobená prevádzkou motorového vozidla, ktoré bolo v čase dopravnej nehody poistené u žalovaného ako poisťovne. V dôsledku dopravnej nehody bolo vozidlo poškodeného prevzaté za účelom jeho opravy do servisu dňa 16. 10. 2023 a po vykonaní opravy si poškodený vozidlo prevzal dňa 30. 10. 2023. Za účelom zabezpečenia svojich potrieb poškodený ako nájomca uzatvoril so žalobcom ako prenajímateľom dňa 16. 10. 2023 zmluvu o prenájme vozidla č. 624/703, predmetom ktorej bol nájom náhradného motorového vozidla v období od 16. 10. 2023. Po ukončení doby trvania nájmu náhradného vozidla dňa 30. 10. 2023 vystavil žalobca (prenajímateľ) poškodenému (nájomca) faktúru č. 230646 zo dňa 30. 10. 2023 splatnú dňa 13. 11. 2023 na sumu 1.049,94 eur za 15 dní užívania náhradného vozidla poškodeným, t. j. od 16. 10. 2023 do 30. 10. 2023. Poškodený ako postupca uzavrel dňa 30. 10. 2023 so spoločnosťou SetCar sk, a.s. (žalobca) ako postupníkom zmluvu o postúpení pohľadávky podľa ust. § 524 a nasl Občianskeho zákonníka, v ktorej je uvedené, že postupca má peňažnú pohľadávku vo vzťahu k poisťovni KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group (žalovaný) vo výške 1.049,94 eur z titulu jeho nároku voči žalovanému podľa ust. § 4 zákona č. 381/2001 Z. z. a ide o nárok na náhradu účelne vynaložených nákladov za nutné užívanie náhradného vozidla v príčinnej súvislosti so škodou na vozidle poškodeného. Touto zmluvou postupca odplatne postúpil svoju pohľadávku vo vzťahu k žalovanému v sume 1.049,94 eur spolu s príslušenstvom žalobcovi, ktorý sa zaviazal uhradiť postupcovi odplatu za postúpenie pohľadávky v sume 1.049,94 eur. Zmluvné strany sa zároveň dohodli, že si vzájomné nároky (na úhradu odplaty za postúpenie pohľadávky a na úhradu nájomného za náhradné vozidlo) započítajú a žalobca si bude postúpenú pohľadávku vo vzťahu k žalovanému vymáhať vo vlastnom mene a na vlastný účet. Postúpenie pohľadávky poškodený (postupca) písomne oznámil žalovanému v podaní zo dňa 30. 10. 2023. Žalovaný poskytol žalobcovi poistné plnenie v sume 755,96 eur (pričom v oznámení o poistnom plnení zo dňa 15. 11. 2023 zároveň žalobcovi oznámil i dôvody kráteného poistného plnenia) a zaplatenia neuhradeného rozdielu z postúpenej pohľadávky v sume 293,98 eur (1.049,94 eur – 755,96 eur) sa žalobca domáhal v tomto súdnom konaní spolu s úrokom z omeškania. Súd prvej inštancie nároku žalobcu uplatneného na základe podanej žaloby v plnom rozsahu vyhovel. 21. Žalovaný s rozsudkom súdu prvej inštancie nesúhlasil a podstatu svojho odvolania založil na tvrdeniach o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práv žalovaného na spravodlivé súdne konanie. Ďalej tvrdil, že nárok na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla je nárok, ktorý sa odvodzuje od dočasnej nemožnosti poškodeného užívať počas doby opravy jeho poškodené vozidlo a škoda poškodenému vzniká až momentom zaplatenia nájomného za prenájom náhradného vozidla, teda pokiaľ poškodený nájomné nezaplatil svojmu veriteľovi (žalobcovi ako prenajímateľovi), nemohol si úspešne uplatniť nárok na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla vo vzťahu k žalovanému, pretože mu žiadna škoda nevznikla. Poškodený ako nájomca náhradného vozidla nikdy nezaplatil prenajímateľovi faktúru za jeho prenájom, a teda v čase podpisu zmluvy o postúpení pohľadávky dňa 30. 10. 2023 na strane poškodeného neexitovala žiadna škoda v súvislosti s týmto prenájmom náhradného vozidla. Súd pochybil a dopustil sa svojvôle, keď mal za to, že v súvislosti s týmto prenájmom bolo možné postúpiť aj budúcu pohľadávku na náhradu škody. Vzhľadom k tejto skutočnosti (teda k tomu, že poškodený nezaplatil faktúru za prenájom náhradného vozidla žalobcovi) nemohla byť v zmysle zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 30. 10. 2023 medzi poškodeným a žalobcom ani platne dojednaná odplata za postúpenie pohľadávky v sume 1.049,94 eur, nakoľko samotná škoda v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla v rozhodnom čase, t. j. v čase podpisu zmluvy o postúpení pohľadávky neexistovala. Žalovaný v odvolaní tvrdil, že pohľadávka poškodeného vo vzťahu k žalobcovi na odplatu za postúpenie, tak nebola ani započítateľná. Ďalej s poukazom na ust. § 4 ods. 2 písm. b/ a § 15

ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. v spojení so zásadou náhrady skutočnej škody vyjadrenej v ust. § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka namietal, že na to, aby poškodenému voči žalovanému ako poisťovateľovi vôbec vznikol nárok na náhradu nákladov za prenájom náhradného motorového vozidla, ktorý by následne bolo možné zmluvou o postúpení pohľadávky postúpiť na iný subjekt, je potrebné, aby zo strany poškodeného došlo ku skutočnému (reálnemu) vynaloženiu nákladov za prenájom náhradného vozidla, t. j. je potrebné, aby v majetkovej sfére poškodeného došlo k vzniku skutočnej (reálnej) ujmy v súvislosti s nájmom náhradného vozidla, teda k zmenšeniu majetkového stavu poškodeného. Žalovaný považoval postúpenie pohľadávky poškodeného na žalobcu na neplatné z dôvodu obchádzania zákona. 22. V podanom odvolaní teda žalovaný ako odvolateľ vymedzil, z akých dôvodov žiada o preskúmanie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a týmito dôvodmi odvolania bol odvolací súd viazaný, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť, v súlade s ust. § 365 CSP, dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní nemohol prihliadať, aj keby takéto porušenia zistil. Jedinú výnimku predstavuje oprávnenie odvolacieho súdu preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a to z úradnej moci. Za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP odvolací súd potom z úradnej povinnosti posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadami, ktoré sa týkajú procesných podmienok. Preskúmaním predloženého súdneho spisu a posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia v predmetnej veci, odvolací súd nezistil nesplnenie procesných podmienok, ktoré by zakladali dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa ust. § 389 ods. 1 písm. a/ CSP. 23. Ďalej sa odvolací súd zaoberal odvolacími dôvodmi podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP, ktoré žalovaný vo svojom odvolaní uplatnil. Preskúmaním odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, odvolací súd nezistil žiadny zo žalovaným uplatnených, resp. namietaných odvolacích dôvodov. 23.1 Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP odvolací súd uvádza, v postupe súdu prvej inštancie pri prejednaní veci nezistil žiadnu takú vadu, ktorá by znemožnila žalovanému realizáciu jeho procesných práv a ktorá by mu zmarila možnosť aktívnej účasti na konaní. Iba samotná skutočnosť, že sa strana sporu s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia. V posudzovanom prípade ani obsah spisu nedával podklad pre záver, že by súd prvej inštancie svoj rozsudok odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku popísal obsah podstatných skutkových tvrdení sporových strán a dôkazov vykonaných v konaní, vysvetlil, ako ich skutkové tvrdenia a právne argumenty posúdil, uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal, ako ich vyhodnotil a zároveň citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie sa vysporiadalo so všetkými podstatnými námietkami sporových strán ako i s ostatnými rozhodujúcimi skutočnosťami. Odvolací súd preto v konaní súdu prvej inštancie nevzhliadol taký postup, ktorý by bol spôsobilý znemožniť žalovanému ako sporovej strane, aby uplatňoval svoje procesné práva v takej miere, že by to malo za následok porušenie jeho práva na spravodlivý proces. 23.2 K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd uvádza, že vada predpokladaná v tomto ustanovení je vadou skutkovou. Rozsudok trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ (skutkové zistenia). Nesprávnosť skutkových zistení pri tomto odvolacom dôvode je spôsobená nesprávnym postupom súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania, keď súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, v hodnotení dôkazov nie je logický rozpor a aj z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, resp. vierohodnosti, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 191 CSP. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre právne posúdenie predmetnej sporovej veci a meritórne rozhodnutie súdu. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 CSP, majúc za to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku má všetky atribúty vyžadované ust. § 220 ods. 2 CSP a nemožno súdu prvej inštancie v tomto smere

nič vyčítať. Odvolací súd v tejto súvislosti tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP preto nie je daný. 23.3 Ani odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP nepovažoval odvolací súd za daný, nakoľko súd prvej inštancie správne právne posúdil nárok žalobcu (ako postupníka podľa zmluvy o postúpení pohľadávky) na náhradu škody vo výške 293,98 eur s príslušenstvom podľa ust. § 4 ods. 2 písm. b/, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. a ust. § 442 Občianskeho zákonníka, ktorej náhrady vo výške žalovanej sumy sa domáhal žalobca od žalovaného ako poisťovne, ktorá skutočná škoda - nájomné za prenájom náhradného motorového vozidla - vznikla poškodenému (ako postupcovi) v priamej príčinnej súvislosti s poistnou udalosťou (škodovou udalosťou spôsobenou prevádzkou motorového vozidla poisteného u žalovaného ako poisťovne) tým, že poškodený užíval po dobu, po ktorú bolo jeho poškodené motorové vozidlo v autoservise, prenajaté náhradné motorové vozidlo na základe zmluvy o nájme vozidla uzavretej so žalobcom. 24. Konkrétne k jednotlivým odvolacím námietkam žalovaného a na doplnenie a potvrdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza nasledovné: 24.1 K tvrdeniu žalovaného o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu v dôsledku neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej medzi poškodeným (nájomca motorového vozidla a postupca) a žalobcom (prenajímateľ motorového vozidla a postupník) odvolací súd uvádza, že nie je sporná existencia vzájomných právnych vzťahov medzi poškodeným, prenajímateľom náhradného vozidla (žalobca) a poisťovňou (žalovaný). Zo vzťahu medzi poškodeným (veriteľom) a žalovaným (dlžníkom) vznikla pohľadávka poškodeného na náhradu škody zo zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla škodcu poisteného u žalovaného a zo vzťahu medzi poškodeným (dlžníkom a nájomcom) a žalobcom (veriteľom a prenajímateľom) vznikla pohľadávka žalobcu na nájomnom za prenajatie náhradného vozidla poškodenému. Skutočnosť, že poškodený mal vo vzťahu k žalobcovi postavenie dlžníka (na základe zmluvy o prenájme vozidla zo dňa 16. 10. 2023), nebránila tomu, aby poškodený na zmluvnom základe previedol svoju pohľadávku vo vzťahu k žalovanému na žalobcu postupom súladným s ust. § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 30. 10. 2023 medzi poškodeným (postupca) a žalobcom (postupník) boli upravené navzájom prepojené viaceré práva a povinnosti subjektov zmluvy a nespochybnenou vôľou poškodeného a žalobcu bolo dotknuté vzájomné práva a povinnosti upraviť v rámci jednej zmluvy, a to odplatne postúpiť pohľadávku poškodeného vo vzťahu k žalovanému so súčasným započítaním žalobcom fakturovaného nájomného za užívanie náhradného vozidla s odplatou za postúpenie pohľadávky. Teda postúpenie pohľadávky bolo odplatné. Poškodený mal vo vzťahu k žalobcovi záväzok titulom úhrady nájomného a zároveň pohľadávku titulom odplaty za postúpenie pohľadávky na náhradu škody vo vzťahu k žalovanému. Žalobca mal vo vzťahu k poškodenému pohľadávku na nájomnom a záväzok zaplatiť odplatu za postúpenie pohľadávky na náhradu škody. Zmluvné strany sa dohodli, že dôjde k započítaniu ich vzájomným nárokov. To, že postupca záväzok z nájomného priamo nesplnil (nezaplatil fakturované nájomné v hotovosti alebo bezhotovostne), ale vo vzťahu k tomuto záväzku uplatnil započítanie, ktoré predstavuje jeden zo spôsobov zániku dlhu, nemôže mať vplyv na vznik pohľadávky z titulu náhrady škody. S poukazom na uvedené sa potom odvolací súd (rovnako ako súd prvej inštancie) nemohol stotožniť s názorom žalovaného, podľa ktorého by škoda dlžníkovi (poškodenému) vznikla iba vtedy, ak by svojmu veriteľovi (žalobcovi) dlžnú čiastku na nájomnom zaplatil, nakoľko započítanie je jedným zo spôsobov zániku záväzku dlžníka a pohľadávky veriteľa a dochádza k nemu bez toho, aby si navzájom dlžník s veriteľom poskytovali vzájomné plnenia, teda reálne by jeden druhému niečo platili, či už v hotovosti alebo bezhotovostne. V dôsledku dohody o započítaní vzájomných pohľadávok sa poškodený dostal do rovnakej situácie, ako keby svoj dlh zaplatil veriteľovi (žalobcovi), keďže účinky započítania sú rovnaké ako aj v prípade plnenia. Nedôvodne potom žalovaný namietal, že došlo k postúpeniu neexistujúcej pohľadávky z poškodeného na žalobcu. Súd prvej inštancie správne posúdil, že v dôsledku uvedenej zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 30. 10. 2023 je daná aktívna legitimácia žalobcu, nakoľko predmetnou zmluvou došlo k postúpeniu pohľadávky poškodeného vo vzťahu k žalovanému na žalobcu a zároveň k vysporiadaniu záväzkov medzi poškodeným ako nájomcom a žalobcom ako prenajímateľom. Je nesporné, že predmetná pohľadávka mohla byť predmetom postúpenia, pretože predmetom postúpenia bol nárok na náhradu

škody, ktorý vznikol poškodenému ako následok škodovej udalosti. Nebola žiadna pochybnosť o tom, že stret vozidiel pri škodovej udalosti bol skutočnosťou, bez ktorej by nedošlo ku vzniku škody spočívajúcej v nákladoch na používanie náhradného vozidla. Postúpená pohľadávka mala charakter budúcej pohľadávky (súd prvej inštancie správne konštatoval, že je možné aj postúpenie takejto pohľadávky), nakoľko jej vznik bol viazaný na ďalšie právne úkony, ktoré boli obsahom zmluvy o postúpení pohľadávky, a to odplatnosť postúpenia a vzájomné započítanie pohľadávok. Bola vyjadrená určito, a teda bez pochybností bola identifikovateľná. Fakt, že postúpenou pohľadávkou došlo zároveň k vysporiadaniu záväzkov medzi poškodeným ako nájomcom vozidla a žalobcom ako prenajímateľom vozidla, nijako nenarúša záver o platnosti postúpenia pohľadávky. Uzavretou zmluvou o postúpení pohľadávky došlo k odplatnému postúpeniu pohľadávky a súčasne k započítaniu vyúčtovaného nájomného za náhradné vozidlo s odplatou za postúpenie pohľadávky, teda k vysporiadaniu záväzkov medzi poškodeným ako nájomcom a žalobcom ako prenajímateľom, čo žiadny platný právny predpis nevylučuje. S poukazom na uvedené bolo postúpenie pohľadávky medzi poškodeným a žalobcom platné, čím je daná aktívna vecná legitimácia žalobcu v spore. Zo zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 30. 10. 2023 nepochybne vyplýva predmet postúpenia žalobcovi (pohľadávka poškodeného v sume 1.049,94 eur vo vzťahu k žalovanému), ktoré bolo odplatné za sumu 1.049,94 eur, pričom táto suma zároveň zodpovedá nájomnému, ktoré žalobca vyfakturoval poškodenému za prenájom náhradného vozidla. Toto nájomné bolo poškodenému vyfakturované faktúrou č. 230646 vystavenou žalobcom ako prenajímateľom vozidla. V 5. bode zmluvy o postúpení pohľadávky sa zmluvné strany dohodli, že si vzájomné nároky (nárok na úhradu odplaty za postúpenie pohľadávky a nárok na úhradu nájomného za náhradné vozidlo) započítavajú. Neexistuje rozdiel v tom, či poškodený uhradí žalobcovi v hotovosti nájomné a následne žalobca zaplatí tú istú sumu ako odplatu za postúpenie pohľadávky späť poškodenému alebo sa toto zrealizuje vzájomným zápočtom, ktorý predstavuje tiež jeden zo spôsobov zániku dlhu, resp. jeden zo spôsobov úhrady peňažnej pohľadávky. Práve uvedeným sa nahradí komplikovaný spôsob prevodu hotovosti z poškodeného na žalobcu a následne zo žalobcu na poškodeného. Vychádzajúc z uvedeného poškodený (postupca) na základe zmluvy so žalobcom ako postupníkom na neho platne v súlade s ust. § 524 Občianskeho zákonníka previedol jeho nárok na náhradu účelne vynaložených nákladov za užívanie náhradného vozidla, čím bola v konaní preukázaná aktívna vecná legitimácia žalobcu. Postúpenie pohľadávky bolo oznámené žalovanému, ktorý následne poskytol postupníkovi aj čiastočné plnenie. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že postúpenie pohľadávky medzi poškodeným a žalobcom bolo platné, pričom z neho vyplýva aktívna legitimácia žalobcu v spore, z ktorého dôvodu argumentácia žalovaného o neplatnosti predmetnej zmluvy o postúpení pohľadávky z dôvodu jej rozporu s ust. § 39 Občianskeho zákonníka je nesprávna. V súlade so správne zisteným a hodnoteným skutkovým stavom súdom prvej inštancie odvolací súd nezistil žiaden dôvod hodnotiť odvolacie tvrdenia žalovaného, ako správne a dôvodné. 24.2 Žalovaný opakovane poukazoval na svojvôľu súdu prvej inštancie. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu by bolo možné uvažovať v prípade, ak by sa súd natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení na vec sa vzťahujúcich zákonov, že by zásadne poprel ich účel a význam. Aplikácia a výklad súdom prvej inštancie citovaných právnych noriem, podľa ktorých posúdil zistený skutkový stav, nevykazuje žalovaným vytýkané procesné nedostatky. Za dostatočne odôvodnenú považuje odvolací súd aj otázku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu. 24.3 Súd prvej inštancie konštatoval, že pohľadávka bola na žalobcu postúpená platne, a teda žalobca je v súdnom konaní aktívne vecne legitimovaný. Stotožnil sa s argumentáciou žalobcu v tom smere, že pri postúpení pohľadávky medzi poškodeným a žalobcom došlo medzi nimi k vzájomnému započítaniu pohľadávok. Zmluvu o postúpení pohľadávky uzavrel poškodený ako postupca so žalobcom ako postupníkom, ktorý bol zároveň prenajímateľom náhradného motorového vozidla a jeho prenájom poškodenému riadne vyfakturoval. Medzi poškodeným a žalobcom došlo k postúpeniu pohľadávky poškodeného vo vzťahu k žalovanému v sume 1.049,94 eur na žalobcu a súčasne k vysporiadaniu pohľadávky žalobcu na základe zmluvy o prenájme vozidla uzavretej medzi žalobcom ako prenajímateľom vozidla a poškodeným ako nájomcom vozidla a podľa zmluvy o postúpení pohľadávky si žalobca pohľadávku vymáhal svojím menom a na svoj účet. Súd prvej inštancie sa zaoberal platnosťou postúpenia pohľadávky, ktoré postúpenie považoval za platné, na základe čoho uzavrel, že žalobca je aktívne legitimovaný v spore. 24.4 Tvrdenie žalovaného v odvolaní, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jeho argumentáciou, že žalobca ponúka na webovej stránke svoje služby „bez finančnej účasti“ nemá žiadnu relevanciu na

výsledok tohto konania. Poškodený už pri uzatváraní zmluvy o prenájme vozidla zo dňa 16. 10. 2023 mal vedomosť, že prenájom náhradného vozidla je odplatný. V súvislosti s touto námietkou odvolací súd uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Do pozornosti žalovaného dáva i uznesenie Ústavného súdu SR v konaní pod sp. zn. II. ÚS 78/05 zo dňa 16. 03. 2005, podľa ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Odvolací súd v predmetnej veci takto i postupoval, keď sformuloval najdôležitejšie dôvody, pre ktoré považoval rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a reagoval aj na relevantné odvolacie námietky žalovaného. 24.5 Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004) a rovnako neznamená ani to, aby strana sporu bola úspešná, t. j., aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/2004). 24.6 Pokiaľ ide o poskytnuté poistné plnenie, toto má byť v takom rozsahu, aby poškodenému bola nahradená škoda v rozsahu, ktorý bol preukázaný. Občiansky zákonník určuje rozsah škody ust. § 442 Občianskeho zákonníka, pričom nedefinuje pojem „skutočná škoda“. Podľa ustálenej judikatúry sa pod skutočnou škodou rozumie ujma, ktorá predstavuje zmenšenie majetku poškodeného a je objektívne vyjadriteľná peniazmi. Ide o určenie rozdielu v hodnote poškodeného majetku pred spôsobením škody a po spôsobení škody (R 55/1971); inak sa škoda definuje ako ujma (vyjadriteľná v peniazoch) spočívajúca v zničení, strate, zmenšení alebo znehodnotení veci a predstavujúca majetkové hodnoty, potrebné na uvedenie do predchádzajúceho stavu. Za skutočnú škodu sa považuje škoda, ktorá sa prejaví v majetkovej sfére poškodeného tým, že došlo k zmenšeniu jeho majetku. Predstavuje tak náklady vyjadrené v peňažnej forme, ktoré sú potrebné na uvedenie do pôvodného stavu alebo aj náklady, ktoré boli navyše vynaložené v porovnaní so stavom, ktorý tu bol bez škodnej udalosti. V danom prípade pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že na strane poškodeného sa jednalo o účelne a nutne vynaložené náklady na prenájom náhradného motorového vozidla v trvaní 15 dní, po ktorú dobu trvala oprava poškodeného motorového vozidla, pričom k zapožičaniu náhradného vozidla došlo v príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou zo dňa 26. 09. 2023. Objektívnosť potreby použitia náhradného motorového vozidla a akceptáciu postúpenia pohľadávky žalobcovi vyjadril žalovaný aj tým, že časť týchto nákladov vyfakturovaných žalobcom poškodenému preplatil priamo žalobcovi, pričom v podaní zo dňa 15. 11. 2023, označenom ako „oznámenie o poistnom plnení“ uviedol žalobcovi aj dôvod, pre ktorý mu poskytol krátené poistné plnenie (teda nie v sume, v akej žalobca ako prenajímateľ vyfakturoval poškodenému nájomné za používanie náhradného vozidla počas opravy jeho poškodeného vozidla). Týmto dôvodom však nebola námietka neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. V prípade, ak by už v čase čiastočného preplatenia nákladov na používanie motorového vozidla žalovaný nesúhlasil s postúpením pohľadávky žalobcovi (ako to tvrdil aj v odvolaní) mohol postupovať iným spôsobom a žalobca by sa bol od žalovaného domáhal zaplatenia celej sumy vyfakturovanej poškodenému za užívanie náhradného motorového vozidla. Žalovaný ani v podanom odvolaní žiadnym spôsobom nenamietal počet dní, počas ktorých bola oprava vozidla poškodeného vykonávaná a ani žalobcom vyfakturované nájomné za užívanie náhradného motorového vozidla poškodeným. 24.7 Rovnako tak žalovaný nevzniesol žiadne odvolacie námietky ani proti súdom prvej inštancie priznanému úroku z omeškania. 25. V súvislosti s rozhodnutiami súdov, na ktoré poukazoval žalobca i žalovaný, odvolací súd uvádza, že k danej právnej problematike (náklady na prenájom motorového vozidla, postúpenie pohľadávky za odplatu a započítanie) existujú početné rozhodnutia odvolacích súdov týkajúce sa rovnakých sporových strán, ako v tomto konaní, ale i rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ako dovolacieho súdu (napr. sp. zn. 8Cdo/54/2025, sp. zn. 8Cdo/57/2025) a právnym názorom vyjadreným v jeho rozhodnutiach sa riadil i tejto veci. S poukazom na vyššie uvedené považoval odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny, pričom táto vecná správnosť predstavuje i správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne a dostatočne zisteného skutkového stavu. V podrobnostiach odvolací súd odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie a na jeho právne posúdenie. Žalovaný v

odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania. Uplatnené podstatné odvolacie tvrdenia nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, ani v právnom posúdení veci súdom prvej inštancie, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. 26. Za skutkovo a právne správny považoval odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o trovách konania. Súd prvej inštancie postupoval podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, pričom vychádzal zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) konania a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %, teda v plnom rozsahu. 27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa ust. § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. 28. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (ust. § 393 ods. 2 veta druhá CSP v spojení s ust. § 3 ods. 10 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 - § 423 CSP). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1, 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1, 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods. 1, 2 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 1, 2 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 1, 2 CSP) Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP) V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)