Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 3Co/438/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7715221227 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Angelika Sopoligová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7715221227.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Angeliky Sopoligovej a sudcov JUDr. Evy Feťkovej a JUDr. Ladislava Duditša v spore žalobkýň: X. E. Y., W.. X.X.XXXX, X. N. Y., W.. X.X.XXXX, X. V. F.E., W.. XX.X.XXXX, X. Y. Y., W.. XX.X.XXXX, U. F. U. L., Q. X proti žalovaným: X. N. M., W.. XX.XX.XXXX, X. E. M., W.. XX.XX.XXXX, I. F. U. R. XXX, obaja zastúpení JUDr. Radoslavom Sotákom, advokátom so sídlom v Michalovciach, Nám. slobody 3, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Michalovce č.k. 11C/549/2015-132 z 12.4.2016 r o z h o d o l : I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch I, II a IV. II. P r i z n á v a žalobkyniam proti žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví rozhodol v tomto znení: I. Žalovaní v 1. a v 2. rade s ú p o v i n n í zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 10.000,- € v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením niektorého zo žalovaných zanikne plnenie ďalšieho žalovaného v rozsahu jeho plnenia. II. Žalovaní v 1. a v 2. rade s ú p o v i n n í zaplatiť žalobkyniam v 2., 3. a 4. rade každej z nich sumu 5.000,- € v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením niektorého zo žalovaných zanikne plnenie ďalšieho žalovaného v rozsahu jeho plnenia. III. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a. IV. O trovách konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku. 2. Predmetom konania je nárok žalobkýň proti žalovaným v 1. a 2. rade titulom náhrady nemajetkovej ujmy, ktorý žalobkyne odôvodňovali tým, že rozsudkom Okresného súdu Michalovce sp.zn. 8T 161/2009 zo dňa 12.1.2010 bol žalovaný v 1. rade uznaný za vinného, nakoľko dňa XX.X.XXXX U. Č. I. XX.XX hod. viedol motorové vozidlo zn. Š. S. Z., X.: L. XXX E., ktorého vlastníčkou a prevádzkovateľkou bola žalovaná v 2. rade po štátnej ceste I/50 v obci A. L. I. Y. H. L., pričom pred koncom obce vedeniu vozidla a sledovaniu situácie v cestnej premávke žalovaný v 1. rade nevenoval dostatočnú pozornosť, keď za volantom zaspal, v dôsledku čoho pri prejazde mierne točivej zákruty s vozidlom prešiel do protismerného jazdného pruhu na ľavú polovicu vozovky, následne zišiel z cesty na trávnatý porast po ľavej strane cesty, kde s vozidlo narazil do skruže - vyvýšenej betónovej šachty slúžiacej na odvod vody z cesty atď. s tým, že pri dopravnej nehode zomrel T. Y., W.. X.X.XXXX, syn žalobkyne v 1. rade a brat žalobkýň v 2. až 4. rade, pričom jeho smrťou prišla žalobkyňa v 1. rade o svojho jediného syna a žalobkyne v 2. až 4. rade o svojho brata. Neb. T. Y. F. U. U. XX C. a išlo o jediného syna. Jeho narodením sa splnila žalobkyni v 1. rade veľká túžba, so synom mala dobrý vzťah, vzájomne si rozumeli a boli si blízki, pričom spolužitie rodiny Y. bolo až do tragickej udalosti harmonické a šťastné. Neb. T. Y. bol nekonfliktný, veľmi dobrý a milý chlapec, so súrodencami a s rodičmi vychádzal veľmi dobre, boli v neustálom kontakte, vzájomne si pomáhali a nedochádzali medzi nimi k žiadnym hádkam, pričom ich spájali aj spoločné záujmy. V kolektíve bol obľúbený, spoločenský, veselej povahy a svojim správaním a postojom k životu, ako aj k plneniu školských povinností boli rodičia na neho právom pyšní. Tragická nehoda navždy ukončila život. neb. T. Y. a zmenila život pozostalých žalobcov. Smrť ich šokovala, ohromila a nemôžu sa s ňou dodnes zmieriť. V rodine nastala beznádej, keďže žalobkyňa v 1. rade stratila pri tragickej udalosti jediného syna a bola odkázaná na užívanie liekov. Vzťah so staršími sestrami mal neb. výnimočne blízky, žalobkyne v 2. a 3. rade sa nevedia so stratou brata zmieriť a vyrovnať, boli úplne paralyzované, pričom žalobkyňa v 3. rade bola aj hospitalizovaná na psychiatrii a jej zdravotný stav jej neumožnil účasti na bratovom pohrebe. Dlhodobo od tragickej udalosti bola odkázaná na užívanie liekov, pričom má panický strach zo šoférovania motorových vozidiel, uzavrela sa pred okolím a prestala komunikovať so známymi. Žalobkyňa v 4. rade mala v čase tragickej udalosti len 12 rokov a taktiež ju strata brata veľmi zasiahla, nakoľko s ním strávila veľa času, mali spoločné záujmy a po smrti brata sa jej správanie zmenilo, zhoršil sa jej prospech v škole a bola mrzutá, čo viedlo aj k zmene školy. 3. Žalobkyne nárok titulom náhrady nemajetkovej ujmy uplatňovali proti žalovaným v zmysle ust. § 11 Občianskeho zákonníka s odkazom na ust. § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, u žalovanej v 2. rade ako prevádzkovateľky motorového vozidla analogickým použitím ust. § 420 ods. 1, § 427 ods. 1, 2 OZ v spojení s ust. § 853 ods. 1 OZ. 4. Okresný súd Michalovce uznesením č.k. 11C/71/2012-180 zo dňa 4.9.2014 v spojení s opravným uznesením č.k. 11C/71/2012-226 zo dňa 21.10.2014 pripustil zmenu žaloby v tomto znení: I. Žalovaní v 1. rade, 2. rade a 3. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 20.000,- € v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením niektorého zo žalovaných zanikne plnenie ostatných žalovaných v rozsahu jeho plnenia. II. Žalovaní v 1. rade, 2. rade a 3. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi v 2. rade sumu 10.000,- € v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením niektorého zo žalovaných zanikne plnenie ostatných žalovaných v rozsahu jeho plnenia. III. Žalovaní v 1. rade, 2. rade a 3. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi v 3. rade sumu 10.000,- € v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením niektorého zo žalovaných zanikne plnenie ostatných žalovaných v rozsahu jeho plnenia. IV. Žalovaní v 1. rade, 2. rade a 3. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi v 4. rade sumu 10.000,- € v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, s tým, že plnením niektorého zo žalovaných zanikne plnenie ostatných žalovaných v rozsahu jeho plnenia. V. Žalovaní v 1. rade, 2. rade a 3. rade sú povinní zaplatiť žalobcom v 1. - 4. rade trovy konania, v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením niektorého zo žalovaných zanikne plnenie ostatných žalovaných v rozsahu jeho plnenia. 5. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 4.11.2014. 6. Predmetom konania je žaloba žalobkýň, ktorou sa domáhali v konaní vedenom pod sp.zn. 11C/71/2012 pôvodne podanou dňa 13.6.2012 aj proti žalovanému v 3. rade Allianz Slovenská poisťovňa a.s., so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad 4, náhrady nemajetkovej ujmy, pričom Okresný súd Michalovce rozsudkom č.k. 11C/71/2012 - žalobu voči žalovanému v 3. rade zamietol a nárok žalobkýň vo vzťahu k žalovaným v 1. a 2. rade vylúčil na samostatné konanie, v ktorom bude rozhodnuté o trovách celého konania. Rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 4.11.2015. 7. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a jeho vyhodnotení, vec právne posúdil v zmysle ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 427 ods. 1, 2, § 11, § 13 ods. 1 až 3 OZ, článku 15 ods. 1 a článku 19 ods. 2 Ústavy SR. 8. Z obsahu pripojeného trestného spisu Okresného súdu Michalovce sp.zn. 8T/161/2009 mal súd prvej inštancie za preukázané, že rozsudkom Okresného súdu Michalovce č.k. 8T/161/2009-215 zo dňa 12.1.2010 v spojení s opravným uznesením č.k. 8T/161/2009-231 zo dňa 14.12.2010 a uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 14.4.2010 č.k. 4To/23/2010-226 bol žalovaný v 1. rade uznaný za vinného, že dňa XX.X.XXXX v čase okolo XX.XX hod. viedol motorové vozidlo zn. Š. S. Z., X.: L. XXX E., ktorého vlastníčkou a prevádzkovateľkou bola žalovaná v 2. rade po štátnej ceste I/50 v obci A.U. L. I. Y. H. L., pričom spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej utrpel smrteľné zranenie T. Y., syn žalobkyne v 1. rade a brat žalobkýň v 2. až 4. rade. Za tento skutok ho súd uznal za vinného a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov s podmienečným odkladom v trvaní troch rokov a trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel po dobu 5 rokov, pričom poškodení vrátane žalobkyne v 1. rade boli so svojimi nárokmi na náhradu škody odkázaní na občianske súdne konanie. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 14.4.2010. 9. Konštatoval, že pokiaľ ide o určenie zodpovednej osoby za zásah proti osobnosti fyzickej osoby vyvolaný zvláštnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov neexistuje žiaden dôvod, ktorý by vylučoval analogické použitie § 420 a § 427 a nasl. OZ. To znamená, že rovnako ako za škodu spôsobenú osobitnou prevádzkou motorových vozidiel zodpovedá aj prevádzkovateľ vozidla, tak aj za nemajetkovú ujmu, ktorá bola spôsobená osobnosti fyzickej osoby takouto prevádzkou, analogicky nevyhnutne zodpovedá aj tento prevádzkovateľ (viď rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 30Cdo/814/2003). 10. Súd prvej inštancie mal nesporne za preukázané, že prevádzkovateľom osobného motorového vozidla, prevádzkou ktorého bola spôsobená ujma je práve žalovaná v 2. rade - matka žalovaného v 1. rade, ktorý v čase dopravnej nehody viedol predmetné motorové vozidlo a spôsobil dopravnú nehodu. Táto skutočnosť vyplýva aj z evidenčnej karty vozidla zn. Š. S. Z., X.: L. XXX E., ktorá sa nachádza v trestnom spise na č.l. 184-185 . Uviedol, že v konaní nebolo zistené a nikto to ani zo žalovaných nenamietal, že by žalovaný v 1. rade použil predmetné vozidlo bez súhlasu žalovanej v 2. rade, ktorá je prevádzkovateľkou predmetného motorového vozidla. Preto súd prvej inštancie mal za to, že jeho použitím žalovaným v 1. rade v čase, keď došlo k dopravne nehode, žalovaná v 2. rade súhlasila. Vychádzajúc z hore uvedených skutočností súd dospel k záveru, že okrem žalovaného v 1. rade, t.j. vodiča motorového vozidla, ktorý zavinil dopravnú nehodu, za čo bol aj právoplatne odsúdený, a ktorý zodpovedá za nemajetkovú ujmu spôsobenú žalobkyniam, nakoľko jeho zodpovednosť je daná už rozhodnutím v trestnom konaní, ktorým je súd viazaný v zmysle § 135 ods. 1 O.s.p., zodpovedá zároveň aj žalovaná v 2. rade ako prevádzkovateľka motorového vozidla a preto je jej pasívna legitimácia v tomto konaní daná. 11. Súd prvej inštancie poukazoval na čl. 19 Ústavy SR, ako aj na ďalšie rozhodnutia NS SR sp.zn. 1Cdo/77/2009 z 27.10.2010, sp.zn. 5Cdo/265/2009 zo 17.2.2011, sp.zn. 4Cdo/168/2009 z 20.4.2014, sp.zn. 2Cdo/194/2011 z 27.11.2012 a dospel k záveru, že zásah do osobnostných práv žalobcov je v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním vyplývajúcim z dopravnej nehody, pri ktorej zomrel syn žalobkyne v 1. rade a brat žalobkýň v 2., 3. a 4. rade, pričom ide o závažný zásah do ich rodinného a súkromného života, pričom v čase, keď došlo k usmrteniu neb. syna, ako aj brata žalobkýň v 2. až 4. rade, tento žil v spoločnej domácnosti so svojimi rodičmi, t.j. žalobkyňou - jeho matkou a svojimi sestrami - žalobkyňami v 2. až 4. rade. 12. Vychádzajúc z vyjadrenia žalobkyne v 1. rade, najviac nečakaná smrť syna postihla ju, pričom aj doteraz pociťuje veľký smútok, má stavy úzkosti a zúfalstva. Syn jej veľmi chýba, pretože medzi nimi bolo vytvorené veľmi úzke puto, keďže to bol jej jediný syn, ktorý bol pracovitý, veselej a kamarátskej povahy. Žalobkyňa v 1. rade - matka nebohého je ochudobnená v citovej sfére, pretože stratila možnosť mu prejavovať priazeň a lásku, ako aj možnosť opory jediného syna a porozumenie. Aj pokiaľ ide o žalobkyne v 2., 3. a 4. rade - sestry nebohého mali s neb. bratom veľmi dobrý vzťah, pričom žalobkyňu v 4. rade jeho smrť veľmi zasiahla, keďže s ním trávila veľa času, bol pre ňu akýmsi vzorom, brával ju so sebou medzi svojich kamarátov. Protiprávnym konaním žalovaného v 1. rade došlo k nezvratnému zásahu a k deštrukcii súkromných väzieb žalobkýň. Intenzitu tohto zásahu do života žalobkýň potvrdzuje aj skutočnosť, že žili v spoločnej domácnosti s nebohým, jeho nízky vek v čase jeho úmrtia (17 rokov veku) ako aj jeho nečakané, náhle úmrtie. Ujma, ktorá bola žalobkyniam spôsobená je neodstrániteľná, objektívne závažná a náhrada nemajetkovej ujmy môže prispieť k zmierneniu tohto stavu, na to apeloval súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku. 13. Konštatoval, že smrť rodinných príslušníkov fyzickej osoby pri dopravnej nehode, ktorú títo rodinní príslušníci a ani fyzická osoba nezavinili, je neoprávneným zásahom do práva fyzickej osoby na jej súkromný, rodinný život, do ktorého bolo zasiahnuté zavinením dopravnej nehody, pri ktorej zahynul blízky príbuzný (syn a brat) žalobkýň. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo 17. februára 2011 sp. zn. 5 Cdo 265/2009 uviedol, že „ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva na rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) sféra. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou“. Na inom mieste odôvodnenia tohto rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že „zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávny konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti“. R13/2013 14. S odkazom na ust. § 11 OZ apeloval na to, že fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Má právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúcim morálne zadosťučinenie najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pokiaľ ide o závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy uviedol, že v prípade žalobkýň došlo k zásahu do ich osobnostných práv v súvislosti s usmrtením T. Y., syna žalobkyne v 1. rade a brata žalobkýň v 2., 3. a 4. rade, čím došlo k narušeniu celistvosti rodiny a teda bolo zasiahnuté do ich rodinného, súkromného života a následky sú trvalé a neodstrániteľné, nakoľko strata jedného z členov rodiny je neodčiniteľnou ujmou, ktorá postihuje všetkých členov rodiny. V tomto prípade ide o zavinenú smrť blízkej osoby, ktorá predstavuje vážnu nemateriálnu ujmu pre rozvíjanie a naplňovanie osobnosti postihnutej fyzickej osoby vzhľadom na vzájomné úzke a pevné sociálne, citové a kultúrne väzby. Ako bolo zistené z obsahu trestného spisu neb. T. Y. sa žiadnym spôsobom nepodieľal na konaní žalovaného v 1. rade, ktorý spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej došlo k jeho usmrteniu, za čo bol žalovaný v 1. rade uznaný vinným a odsúdený. 15. Pri posudzovaní rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy, t.j. jej výšky, súd prvej inštancie postupoval podľa svojej úvahy v zmysle § 136 O.s.p., pričom bral do úvahy porovnanie s priznanými nárokmi z tohto titulu v obdobných prípadoch v okolitých štátoch tak, ako to uviedol na str. 10 a 11 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Pokiaľ ide o určenie výšky nemajetkovej ujmy vo vzťahu k žalobkyni v 1. rade - matky nebohého, súd pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy vzal do úvahy skutočnosť, že v čase úmrtia jej syna pri dopravnej nehode tento bol už v staršom už skoro dospelom veku a plynutím času sa vzájomný vzťah rodiča a dieťaťa rozvinul už v celej šírke vzájomných väzieb a preto strata blízkeho človeka, jediného syna a s tým súvisiace utrpenie a bolesť sú veľmi výrazné a ide o nezvratný stav. Súd vzal na druhej strane do úvahy, že žalobkyňa má ďalšie tri deti - žalobkyne v 2., 3. a 4. rade, v ktorých má výraznú oporu pri zvládaní straty syna. Tvrdenie žalobkýň, že žalobkyňa v 1. rade od smrti syna je liečená na psychiatrii a že jej zdravotný stav sa výrazne zhoršil, je nepriaznivý aj v súčasnosti, v konaní nebolo preukázané žiadnym dôkazným prostriedkom (listinný dôkaz - lekárske potvrdenie súdu nepredložili). Tak ako aj v prípade žalobkyne v 1. rade tak aj v prípade žalobkýň v 2., 3. a 4. rade - súrodencov nebohého došlo k zásahu do ich osobnostných práv v súvislosti so smrťou brata, čím bola narušená celistvosť rodiny, súrodenecké vzťahy, ktoré podľa ich vyjadrení boli veľmi dobré a teda bolo zasiahnuté do ich súkromného a rodinného života. Následky sú trvalé a neodstrániteľné, keďže ochudobnenie v citovej oblasti je nenapraviteľné. Strata jedného z členov rodiny ako spoločenstva je úplne neodstrániteľnou ujmou, ktorá postihla všetkých členov rodiny. Smrť ich brata - blízkej osoby vzhľadom na ich vzájomné úzke a pevné sociálne, morálne, citové a kultúrne väzby predstavuje vážnu nemateriálnu ujmu pre rozvíjanie a naplňovanie osobnosti postihnutej fyzickej osoby. 16. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti a citovanú európsku súdnu prax, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je sčasti čo do výšky náhrady nemajetkovej ujmy titulom ochrany osobnosti dôvodná a preto priznal žalobkyni v 1. rade náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000,- eur, oproti pôvodne žalovanej sume 20.000,- eur a žalobkyniam v 2., 3., 4. rade priznal náhradu každej po 5.000,- eur, oproti uplatňovanej sumy po 10.000,- eur, nakoľko tieto sumy súd považoval za postačujúce a primerané. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol. 17. O náhrade trov konania rozhodol tak, že o nej rozhodne po právoplatnosti napadnutého rozsudku (§ 166 ods. 3 O.s.p.). 18. Proti výrokom rozsudku pod č. I. a II. podali odvolanie žalovaní v 1. a 2. rade. Uplatnili odvolacie dôvody v zmysle § 205 ods. 2 písm. a/, d/ a f/ O.s.p. Napádali nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, keďže súd len s poukazom na citované rozsudky sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom nevyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Žalobcovia nepreukázali základ nároku, aké vzájomné rodinné vzťahy, sociálne, morálne a citové vzťahy medzi nimi a neb. existovali vo vzťahu k závažnému zásahu do ich práv na ochranu súkromia. Okrem výsluchov žalobkýň nepreukázali žiaden dôkaz na preukázanie ich výpovedí (viď v tomto smere ZSP 48/2008 a ZSP 56/2008, ako aj rozsudok NS ČR sp.zn. 33Cdo/903/2008). 19. Mali za to, že sa súd prvej inštancie nesprávne vysporiadal aj s námietkou pasívnej legitimácie žalovanej v 2. rade a to s poukazom na nimi predložené rozhodnutie NS SR 4Cdo/168/2009, kde je zdôraznené, že práva a povinnosti pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa viažu výhradne na škodcu, teda na žalovaného v 1. rade a s týmto rozhodnutím sa mal súd prvej inštancie vysporiadať s poukazom aj na rozsudok NS ČR sp.zn. 30Cdo/4389/2009. Navrhovali, aby odvolací súd v zmysle § 221 O.s.p. zrušil napadnutý rozsudok a priznal im náhradu trov konania. 20. Žalobkyne vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných uviedli, že z výsledkov vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva preukázanie vzájomných rodinných, sociálnych, morálnych a citových vzťahov a to s poukazom na konkrétne citované dôkazy. Apelovali aj na výpoveď žalovaného v 1. rade pred súdom prvej inštancie, kde tvrdil, že zaplatí náhrobný kameň ich neb. synovi a bratovi, pričom dodnes sa tak nestalo. 21. Žalovaní sa k vyjadreniu žalobcov nevyjadrili. 22. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalovaných ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 380 ods. 1, 2 CSP a to z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov v zmysle § 205 ods. 2 písm. a/, d/ a f/ O.s.p. v spojení s ust. § 470 ods. 2 prvej vety CSP, odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné. 23. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 30.11.2017, o 9,10 hod., č.dv. 230/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bolo zverejnené dňa 15.11.2017 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP. 24. Žalovaní podali odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. 25. Podľa ust. § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (t.j. 1.7.2016). 26. Podľa ust. § 470 ods. 2 prvá veta CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 27. V odvolaní žalovaní uvádzali odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a/, d/ a f/ O.s.p., t.j., že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1; súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V CSP účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu ide o odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP, t.j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 28. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.) je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 29. Keďže žalovaní predovšetkým poukazovali na nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku , podľa odvolacieho súdu žalovaní uplatňovali odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP (§ 205 ods. 2 písm. b) O.s.p., t.j., že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (viď Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR z 03.12.2015 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a súdov Slovenskej republiky 1/2016). 30. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.) t.j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti. 31. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t.j. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). 32. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie dôvody v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a/, b/, d/ a f/ O.s.p. uplatnené v čase podania odvolania (toho času v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP) nie sú vo veci naplnené. 33. Odvolací súd konštatuje, že rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu ani to, aby vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, ani nevyšli za konania najavo, aby opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo aby v hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, aby výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 132 až 135 O.s.p. účinného v čase rozhodovania, alebo aby na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, berúc do úvahy len všeobecný charakter podaného odvolania zo strany žalovaných, čo sa týka uplatneného odvolacieho dôvodu v zmysle § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p., nakoľko nepreskúmateľnosť, na ktorú poukazovali žalovaní je naplnením odvolacieho dôvodu v zmysle § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (od 1.7.2016 v zmysle § 365 ods. 1 písm. d/ CSP). 34. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na nedôvodnosť a právnu irelevantnosť námietok žalovaných a v celom rozsahu v zmysle § 387 ods. 2 CSP sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pričom v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozhodnutia len dopĺňa na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody: 35. Pokiaľ žalovaní tvrdili , že rozhodnutie súdu prvej inštancie nevyhovuje požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska princípov spravodlivého procesu a to najmä pokiaľ ide o ich úplnosť, zrozumiteľnosť a presvedčivosť, odvolací súd dáva do pozornosti, že podľa uznesenia Ústavného súdu SR z 3.7.2003 sp.zn. IV. ÚS 115/03 nemusí všeobecný súd dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania (od 1 .7.2016 stranami sporu). Preto odôvodnenie súdu prvej inštancie, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje pre záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka (strany sporu) na spravodlivé súdne konanie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR zo 16.3.2005 sp.zn. II. ÚS 78/05, podľa ktorého súčasťou zákonného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra bola do 1.7.2016 rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma bola uplatňovaná aj v tomto odvolacom konaní v zmysle § 393 CSP, keďže odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré sa v odvolacom konaní preskúmava. 36. Podľa názoru odvolacieho súdu závery súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch, nie sú v danej veci zjavne nedôvodné, nezlučiteľné s článkom 46 ods. 1 Ústavy SR a odôvodnenie napadnutých výrokov rozhodnutia súdu prvej inštancie ako celok spĺňajú parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p. účinného v čase vyhotovenia napadnutého rozsudku). 37. Odvolací súd uvádza, že aj keď žalobcovia v podanom odvolaní poukazovali na rozhodovaciu prax súdov o danom predmete sporu a citovali konkrétne rozsudky, súd je vždy povinný vo veci rozhodovať so zreteľom na konkrétne okolnosti vyplývajúce z konkrétnej veci, berúc do úvahy len ustálenú rozhodovaciu prax súdov, so zreteľom na rozhodnutia NS SR uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk NS SR, berúc do úvahy rozsudok Krajského súdu v Prešove z 31.3.2016 sp.zn. 21Co/60/2015, ktorý sa jednoznačne venuje aj odvolacím námietkam žalovaných a preto odvolací súd na neho odkazuje. 38. Odvolací súd konštatuje, že predpokladom vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 11 a nasl. OZ sú existencia ujmy, ktorá spočíva vo vzniknutej traume a iných negatívnych následkov na strane žalobcov, porušenie právnej povinnosti, resp. protiprávny úkon, ktorý spočíva v konaní tretej osoby zodpovednej za narušenie osobnostných práv žalobcov a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a ujmou. 39. Predpokladom vzniku nároku na náhradu škody podľa § 420 OZ je zase potreba naplnenia porušenia právnej povinnosti, vznik škody, vzťah príčinnej súvislosti medzi porušením a škodou, ako aj predpokladané zavinenie. 40. Odvolací súd uvádza, že v predmetnej veci jednoznačne z výsledkov vykonaného dokazovania bolo preukázané zavinenie žalovaného v 1. rade (viď rozsudok Okresného súdu Michalovce č.k. 8T/161/2009-215 zo dňa 12.1.2010 v spojení s opravným uznesením č.k. 8T/161/2009-231 zo dňa 14.12.2010 a uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 14.4.2010 č.k. 4To/23/2010-226), ktorým bol žalovaný v 1. rade uznaný za vinného, že dňa XX.X.XXXX U. Č. I. XX.XX hod. viedol motorové vozidlo zn. Š.V. S. Z., X.: L. XXX E., ktorého vlastníčkou a prevádzkovateľkou bola žalovaná v 2. rade po štátnej ceste I/50 v obci A. L. I. Y. H. L., pričom spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej utrpel smrteľné zranenie T. Y. - syn žalobkyne v 1. rade a brat žalobkýň v 2. až 4. rade, za čo bol aj súdom právoplatne uznaný vinným a odsúdený a nakoľko v zmysle § 135 ods. 1 O.s.p. je súd viazaný rozsudkom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, žalovaný v 1. rade ako vodič motorového vozidla, ktorý zavinil dopravnú nehodu, v zmysle § 11 OZ neoprávnene svojim konaním zasiahol do súkromného i rodinného života žalobkýň, pričom tento zásah do osobnostných práv žalobkýň je v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného v 1. rade vyplývajúcim z dopravnej nehody s tým, že ide o závažný zásah do rodinného a súkromného života žalobcov, keďže týmto zásahom došlo k usmrteniu syna žalobkyne v 1. rade a brata žalobkýň v 2. až 4. rade tak, ako to správne konštatoval súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. 41. Keďže žalovaná v 2. rade je prevádzkovateľom motorového vozidla, súd prvej inštancie taktiež správne ustálil jej pasívnu legitimáciu v tomto konaní a to v zmysle ust. § 420 a § 427 OZ, nakoľko jej zodpovednosť pramení zo zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov, ktorá je osobitným druhom občianskoprávnej zodpovednosti za škodu a ktorá spočíva na princípe objektívnej zodpovednosti, pri ktorej sa nevyžaduje zavinené konanie, teda zavinenie v takomto prípade nie je podmienkou vzniku tejto zodpovednosti, dávajúc v tomto smere do pozornosti ustálenú rozhodovaciu prax súdov (viď analogicky rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č.k. 8Cdo/1361/2015 z 26.6.2017, 6MCdo/1/2016 z 31.7.2017, ako aj rozsudok Krajského súdu v Prešove z 31.3.2016 sp.zn.21 Co 60/2015) s tým, že rozhodnutia, na ktoré poukazovali odvolatelia v podanom odvolaní daný problém konkrétne neriešili. 42. Uplatnenie nároku podľa § 13 ods. 2 OZ upravuje priznanie peňažného zadosťučinenia za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnostného práva na súkromný život v dôsledku úmrtia blízkej osoby. Súčasťou súkromného života je aj rodinný život, ktorý v sebe zahŕňa právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahu s ďalšími ľudskými bytosťami tak, aby bolo možné tieto rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Smrť blízkej osoby tak môže vzhľadom k vzájomným úzkym a pevným sociálnym, morálnym, citovým, kultúrnym väzbám predstavovať vážnu nemateriálnu ujmu pre rozvíjanie a naplňovanie osobnosti postihnutej fyzickej osoby, čo môže byť kvalifikované ako ujma znižujúca dôstojnosť či vážnosť v spoločnosti. Ust. § 13 ods. 2 a 3 OZ ale nevymedzuje hranicu (či už minimálne alebo maximálne), t.j. určenie takejto výšky a hovorí len, že výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Uplatní sa preto postup podľa ust. § 136 O.s.p., kedy súd túto výšku určí podľa svojej úvahy. 43. V tomto smere odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je nepreskúmateľné, keďže súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku na str. 9 až 11 zaoberal konkrétnymi skutočnosťami, v zmysle naplnenia zákonných predpokladov v zmysle § 13 ods. 2 OZ, z ktorých vychádzal pri svojich úvahách z hľadiska určenia výšky priznanej nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Správne súd prvej inštancie vychádzal zo skutočnosti, že dopravnou nehodou bol usmrtený syn vo veku 17 rokov matky žalobkyne v 1. rade a brat žalobkýň v 2. až 4. rade, čo je tvrdý zásah pre rodinu spôsobujúci veľký smútok, stavy úzkosti a zúfalstva zo straty jediného syna, brata, ktorý bol kamarátsky, pracovitý a tak ako žalobkyňa v 1. rade, tak aj žalobkyne v 2. až 4. rade jeho stratou budú ochudobnené v ďalšom živote, dávajúc do pozornosti aj skutočnosť, že žili v spoločnej domácnosti, jeho vek, a išlo o nečakané a náhle úmrtie, pričom táto ujma spôsobená žalobkyniam je neodstrániteľná, objektívne závažná a náhrada nemajetkovej ujmy v akejkoľvek výške nemôže prispieť k zmierneniu tohto stavu. Preto súd prvej inštancie správne pri ustálení výšky nemajetkovej ujmy vo vzťahu k žalobkyni v 1. rade vzal do úvahy nielen skutočnosti, ktoré odôvodnil na str. 11 napadnutého rozsudku, ale aj ustálenú európsku súdnu prax v zmysle citovaných rozhodnutí, s čím sa odvolací súd jednoznačne stotožňuje, dávajúc ešte raz do pozornosti, že táto výška je na úvahe súdu prameniacu z konkrétnych okolností prípadu, so zreteľom aj na správanie samej dotknutej osoby pri neoprávnenom zásahu z hľadiska závažnosti ujmy, ktorou smrť syna, ako aj brata vo veku 17 rokov je jednoznačne závažná, ako aj z hľadiska okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, ktorými je dopravná nehoda, spôsobená zavineným konaním žalovaného v 1. rade, v dôsledku ktorej došlo k úmrtiu syna, ako aj brata žalobkýň, ako aj žalovanej v 2. rade, ako prevádzkovateľky motorového vozidla, pričom žalobkyne správne, tak ako to konštatoval súd prvej inštancie žalobu titulom náhrady nemajetkovej ujmy uplatnili voči žalovaným, pričom plnením niektorého zo žalovaných zanikne plnenie ďalšieho žalovaného v rozsahu jeho plnenia, keďže žalobca disponuje so žalobou a je len na ňom, voči komu svoj nárok uplatní. V tejto veci žalobkyne využili svoje dispozičné právo vyplývajúce z podania žaloby a svoj nárok uplatnili voči obom žalovaným, aj keď v zmysle iného právneho posúdenia, t.j. právnej kvalifikácie, čo im zákon (ust. OZ) aj umožňuje (viď v tomto smere body 40, 41 odôvodnenia tohto rozsudku, ako aj rozsudok Krajského súdu v Prešove z 31.3.2016 sp.zn. 21Co/60/2015). 44. Nakoľko žalobkyne si uplatňovali náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle ust. § 13 ods. 2 OZ vo vyššej výške, ale z dôvodu nepredloženia dôkazov o psychických problémoch žalobkyne v 1. rade spojených až z jej hospitalizáciou, so zreteľom aj na ustálenú európsku súdnu prax, súd prvej inštancie správne ustálil výšku finančnej náhrady nemajetkovej ujmy žalobkýň. 45. Vzhľadom k hore uvedeným skutočnostiam sú odvolacie námietky odvolateľov právne irelevantné, nedôvodné a preto odvolací súd napadnutý rozsudok vo výrokoch č. I. a II., v spojení s výrokom o trovách konania (výrok č. IV.) potvrdil ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP. 46. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 CSP a priznal plne úspešným žalobkyniam proti neúspešným žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške priznaného nároku rozhodne súd prvej inštancie v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP, vychádzajúc z ich účelnosti v zmysle § 251 CSP. 47. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0. (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).