Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2Sp/10/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200467 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012200467.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľky: H. T. W., B.. XX.XX.XXXX, X. H.. T. B. XX/BIS S. W., W. G., Š. L. W.Ž. J. G., O. Č. D. P. Ú. L. Z. L. S., X. XX, XXX XX U., zastúpenej Advokátskou kanceláriou Škamla, s.r.o., T. XX, XXX XX Ž., proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej polície Sobrance, C. V. W. L. Z. XXX XX Č. B. O., o preskúmanie rozhodnutia č. p. PPZ-HCP-SO11-73-011/2012 zo dňa 04. mája 2012 o zaistení, takto r o z h o d o l : Z r u š u j e podľa § 250l ods. 2, § 250q ods. 2, § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. rozhodnutie odporcu zo dňa 04. mája 2012 č. p. PPZ-HCP-SO11-73-011/2012 a vec v r a - c i a odporcovi na ďalšie konanie. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO11-73-011/2012 zo dňa 04.05.2012 v zmysle § 88 ods. 1 písm. d/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľku na účel vrátenia v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a D. o readmisii osôb, nakoľko sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky a umiestnil ju do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len „ÚPZC“) na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 15.10.2012, pričom lehota plynie od 16.04.2012 od 16:25 hod.. V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že dňa 16.04.2012 o 04:49 hod. bola navrhovateľka kontrolovaná hliadkou C. V. W. L.V. Z. (Ď. I. „. L.) Č. B. O. pri hraničnej kontrole medzinárodného osobného vlaku na vstupe z D. do Slovenskej republiky, kedy predložila platný cestovný pas s povolením na pobyt vo Francúzskej republike vo forme IDK, ktoré vykazovalo znaky falšovania a doklad bol postúpený k odbornému skúmaniu. Navrhovateľka sa teda na území Slovenskej republiky zdržiavala v rozpore s ustanovením § 2 ods. 1 písm. f/ zákona o pobyte cudzincov, čím sa dopustila priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, čím naplnila podľa § 82 ods. 1 písm. h/ zákona o pobyte cudzincov zákonný dôvod na administratívne vyhostenie a určenie zákazu vstupu. Zároveň sa na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) zdržiavala neoprávnene, bez dokladov oprávňujúcich na pobyt na území SR, na ktorom nemá žiadne rodinné väzby. Ďalej policajný útvar skúmal ekonomickú situáciu navrhovateľky a zistil, že táto nemá dostatočné finančné prostriedky, nemá na území SR rezervované ubytovanie, nemá žiadne väzby, nielen rodinné, na území SR, neovláda slovenský jazyk, z toho dôvodu nie je možné z jej strany si zabezpečiť ubytovanie, preto jej policajný útvar neuložil povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov. Správny orgán preskúmal existenciu prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods. 1, 2, 3 zákona o pobyte cudzincov. Riadil sa výrokom Najvyššieho súdu SR sp .zn. 8Sža 52/2008, ktorý potvrdil rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 32Sp/87/2008-57 ako vecne správny ohľadom rozhodnutia o zaistení, ktoré je možné vykonať, a to aj opakovane, pokiaľ doba určená ako zákaz vstupu na územie SR neuplynula, pričom žiadosť o udelenie azylu nezakladá dôvod pre zrušenie rozhodnutia o zaistení. Naproti tomu odporca podľa § 81 ods. 1, 2 zákona o pobyte cudzincov nezistil prekážky administratívneho vyhostenia navrhovateľky na územie D.. Podľa vyjadrenia pomocníka hraničného splnomocnenca D. na hraničnej schôdzke, nebude dotknutý ani navrhovateľkin súkromný a rodinný život na D., má platný cestovný doklad a podľa údajov v cestovnom doklade má povolený pobyt za účelom štúdia na D.. V tejto krajine jej nehrozí mučenie alebo aby bola podrobená neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo inému trestu a na D. neevidujú prípad ohrozenia života občana W. J. G. z dôvodu rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie. Nie je vedené proti nej žiadne trestné stíhanie a ani nebola v tejto krajine odsúdená za trestný čin. Správny orgán vychádzal z toho, že D. ratifikovaním Dohovoru sa zaviazala uznávať nevyhnutnosť dodržiavania ľudských práv a slobôd a s poukazom na ďalšie medzinárodné dohovory odporca konštatoval, že nezistil existenciu prekážok administratívneho vyhostenia navrhovateľky. Správny orgán poukázal na povinnosť každého štátneho príslušníka tretej krajiny rešpektovať zákony SR, garantované existenciou sankcií. Toto štátne donútenie sa uplatňuje v tomto prípade podľa zákona o pobyte cudzincov a preto zaistenie považoval odporca vo svojom rozhodnutí v súlade s Článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Uviedol tiež, že zaistenie navrhovateľky pre účely administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia SR. Za základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení navrhovateľky z územia SR považoval odporca pracovné stretnutie pomocníkov hraničných splnomocnencov D. a SR, ktoré sa uskutočnilo dňa 16.04.2012 v čase od 14:00 do 15:00 hod., pri V. XXX s poukazom na zápisnicu zo stretnutia č.p. PPZ-HCP-SO11-31-014/2012, v ktorej je jasne uvedené, že D. strana súhlasí s prijatím osoby na svoje územie v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a D. o readmisii osôb, čím nebude dotknutý navrhovateľkin súkromný a rodinný život. Na základe toho dospel odporca k záveru, že sú splnené podmienky podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Skutočnosť, že v zápisnici zo stretnutia pomocníkov hraničných splnomocnencov je uvedené, že D. strana prijme naspäť na svoje územie účastníka konania v prípade, ak nepožiada o azyl na území SR, sa podľa názoru odporcu nemôže brať ako podmienka D. strany, pretože v Dohode medzi Európskym spoločenstvom a D. o readmisii osôb v článku 3 odsek 1 je jasne uvedené: „požiadaný štát na žiadosť žiadajúceho štátu a bez ďalších formalít okrem tých, ktoré sa ustanovujú touto dohodou, prijme na svoje územie štátnych príslušníkov tretích krajín, alebo osoby bez štátnych príslušností, ktoré nespĺňajú alebo prestali spĺňať podmienky potrebné na vstup alebo na pobyt na území žiadajúceho štátu, ak sa v súlade s článkom 7 tejto Dohody preukáže, že tieto osoby: a) vstúpili na územie niektorého členského štátu nelegálne priamo z územia D. alebo vstúpili na územie D. nelegálne priamo z územia niektorého členského štátu, b) pri vstupe na územie disponovali platným povolením na pobyt, vydaným požiadaným štátom alebo c) pri vstupe na územie disponovali platným vízom vydaným požiadaným štátom a vstúpili na územie žiadajúceho štátu priamo z územia požiadaného štátu.“ K tomu odporca uviedol, že u navrhovateľky je nepochybne dokázané, že disponuje povolením na pobyt na D., z územia ktorej vstúpila priamo na územie SR. Napokon odporca vo svojom rozhodnutí uviedol, že po preskúmaní okolností veci zistil, že sú splnené podmienky § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Aj keď navrhovateľka počas konania požiadala o azyl, účel jej zaistenia stále trvá, nakoľko v zmysle § 88 ods. 3 zákona podanie žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle nie je zaistením účastníka konania dotknuté, aj so zohľadnením znenia ustanovenia § 3 ods. 8 zákona o azyle a s poukázaním na uvedený výrok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Včas podaným opravným prostriedkom faxovým podaním zo dňa 09.05.2012, potvrdeným písomným podaním, sa navrhovateľka prostredníctvom splnomocneného zástupcu domáhala zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie. Splnomocnený zástupca navrhol tiež, aby súd nariadil prepustenie navrhovateľky z ÚPZC Sečovce. Rozhodnutie považoval za nezákonné z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O. s. p.. V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľky uviedol viaceré odvolacie dôvody. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Sp/4/2012 zo dňa 26.04.2012, ktorým bolo zrušené predchádzajúce rozhodnutie odporcu zo dňa 16.04.2012 č. p. PPZ-HCP-SO11-73-005/2012 z citovaných dôvodov a namietal, že odporca sa nevysporiadal so skutočnosťami uvedenými krajským súdom napriek tomu, že je jeho právnym názorom viazaný. Po vrátení veci súdom odporca vydal rozhodnutie, ktorým doplnil výrok rozhodnutia s tým, že lehota zaistenia plynie spätne - od 16.04.2012 (teda odo dňa vydania súdom zrušeného prvého rozhodnutia o zaistení navrhovateľky). K odôvodneniu nového rozhodnutia zástupca navrhovateľky uviedol, že okrem dvoch nových odsekov je totožné s odôvodnením pôvodného rozhodnutia a predmetný rozsudok krajského súdu sa v rozhodnutí nespomína. Namietal, že v rozhodnutí absentuje informácia o prerušení konania o administratívnom vyhostení, ako aj informácia, že navrhovateľka je žiadateľkou o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. K zmätočnosti v konaní sa odporca nevyjadril a to k tomu, že navrhovateľka nebola pri vydávaní nového rozhodnutia o jej zaistení vypočutá a o zaistení sa dozvedela až keď jej bolo doručené napadnuté rozhodnutie. Odporca sa nanovo vyjadril iba k podmieneniu prijatia navrhovateľky na územie D. s tým, že D. stanovenú podmienku označil za nerelevantnú. Ohľadom lehoty zaistenia navrhovateľky splnomocnený zástupca namietal, že navrhovateľka bola nezákonne zaistená spätne od 16.04.2012 do 03.05.2012. V súvislosti s tým je v návrhu uvedené, že ak by bol prijatý záver, že odporca môže opakovane vydávať rozhodnutia o zaistení so spätným stanovením začiatku plynutia lehoty zaistenia, ktoré by súd z rôznych dôvodov zrušoval a vec vracal na ďalšie konanie, mohla by nastať situácia, že zaistenie navrhovateľky by bolo po celý čas v zmysle právoplatných rozsudkov nezákonné (a to na akokoľvek dlhé obdobie bez ohľadu na to, aká je maximálna lehota zaistenia cudzinca), ale navrhovateľka by nemala možnosť byť prepustená zo zaistenia len preto, že odporca by opakovane vydával rozhodnutia s určením začatia plynutia lehoty spätne k dátumu, kedy bolo rozhodnutie o zaistení vydané po prvýkrát. Podľa jeho názoru to znamená, že by v podstate každý mohol byť zaistený celých 18 mesiacov bez možnosti byť prepustený len preto, že by odporca v každom ďalšom rozhodnutí (opravoval alebo aj neopravoval) chyby systémom pokus - omyl, ktoré mu boli súdom vytknuté v predchádzajúcom konaní. Takýto postup by mohol vzbudiť dôvodné podozrenie o svojvôli príslušného orgánu. Navyše tiež namietal, že pokiaľ odporca zaistil navrhovateľku do 15.10.2012, teda na 5 mesiacov a 10 dní od vydania napadnutého rozhodnutia, z rozhodnutia nie je zrejmé, prečo je nevyhnutná práve určená lehota zaistenia navrhovateľky, čo vytýkal odporcovi aj súd a preto podľa jeho názoru rozhodnutie odporcu je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Ďalšou skutočnosťou, vytknutou v podanom návrhu, je tá, že navrhovateľka je a bola žiadateľkou o udelenie azylu na území Slovenskej republiky už v čase vydania napadnutého rozhodnutia, o čom sa odporca v rozhodnutí nezmieňuje. S poukazom na § 22 ods. 1 zákona o azyle je zástupca navrhovateľky toho názoru, že navrhovateľka sa ako žiadateľka o udelenie azylu na území SR nachádza oprávnene, no bola zaistená za účelom vrátenia v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a D. o readmisii osôb z dôvodu, že sa neoprávnene zdržiava na území SR. Znenie § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov nie je v danom prípade naplnené. Odporca teda nedostatočne zistil skutočný stav veci, ak vo svojom rozhodnutí opakovane konštatuje neoprávnenosť pobytu navrhovateľky na území SR. Namietal tiež, že odporca v odôvodnení rozhodnutia opakovane poukázal na administratívne vyhostenie navrhovateľky, ktoré ale bolo prerušené a navrhovateľka bola zaistená za účelom readmisie, k možnostiam ktorej sa odporca nijakým spôsobom nevyjadruje. Z toho dôvodu nemohol riadne skúmať ani efektívnosť a účelnosť zaistenia za účelom realizácie readmisie. V zmysle Článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru na to, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z rozhodnutia odporcu podľa názoru splnomocneného zástupcu navrhovateľky nebolo vôbec zrejmé, či a prečo je rozhodnutie o pozbavení osobnej slobody navrhovateľky efektívne a účelné. Príslušné orgány pritom podľa zákona o pobyte cudzincov majú povinnosť neustále skúmať, či je daný účel zaistenia a pri jeho absencii zaisteného cudzinca bezodkladne prepustiť. V ďalšom poukázal tiež na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), týkajúce sa porušenia článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, že úkony smerujúce k vyhosteniu sa neuskutočňovali s náležitou starostlivosťou (napr. SINGH proti Českej republike, sťažnosť č. 60538/00 rozsudok z 25.01.2005), či z dôvodu nemožnosti vykonania vyhostenia (napr. Ali proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24481/94, rozsudok z 05.08.1998). K tomu dodal, že D. podmienila prijatie navrhovateľky na svoje územie tým, že nepožiada na území SR o azyl, no navrhovateľka požiadala o azyl na území SR. Navyše odporca ohľadom možnosti vrátenia navrhovateľky na D. jednal iba dňa 16.04.2012 a nejednal s D. po zrušení prvého rozhodnutia o zaistení. Uviedol tiež, že D. nemusela podmienku ohľadom žiadosti o azyl na území SR vôbec vysloviť, pretože samotná žiadosť o azyl má v konaní o readmisii podľa Dohody za následok skutočnosť, že Dohodu nemožno aplikovať. Poukázal pritom na článok 3 Dohody „..., ktoré nespĺňajú podmienky potrebné na vstup a pobyt na území žiadajúceho štátu,...“, pričom žiadateľ o azyl je osobou oprávnenou sa zdržiavať na území Slovenskej republiky. Ďalej splnomocnený zástupca navrhovateľky namietal, že navrhovateľka bola ukrátená na svojich právach, keď nemala možnosť využiť svoje právo podľa § 33 odsek 2 zákona č. 71/1967 Zb. Správny poriadok, pretože s ňou nebola pred vydaním napadnutého rozhodnutia spísaná zápisnica a o vydaní rozhodnutia o zaistení sa dozvedela až jeho doručením a až vtedy jej bolo tlmočené. S poukazom na článok 5 odsek 4 Dohovoru, v zmysle ktorého každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné, pričom podľa článku 7 odsek 5 Ústavy Slovenskej republiky má Dohovor prednosť pred zákonmi SR, navrhol aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie odporcu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zároveň aby nariadil prepustenie navrhovateľky z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. V doplnení podaného opravného prostriedku, ktoré bolo doručené krajskému súdu dňa 09.05.2012, splnomocnený zástupca navrhovateľky uviedol, že v prípade navrhovateľky neexistuje žiadne rozhodnutie, v zmysle ktorého by mohla byť vrátená na základe medzinárodnej zmluvy, s poukazom na § 84 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, z ktorého vyplýva, že na vrátenie podľa medzinárodnej zmluvy je potrebná existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení alebo vrátení. Rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľky, ani iné rozhodnutie o vrátení, neexistuje a nemožno ho vykonať. Účel zaistenia navrhovateľky - vrátenie na územie D. - tak nemožno naplniť a preto rozhodnutie o zaistení je neefektívne a neúčelné. Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľky písomne nevyjadril. Pojednávania Krajského súdu v Košiciach dňa 10.05.2012 sa nezúčastnil zástupca odporcu, ani splnomocnený zástupca navrhovateľky, ktorý písomne súhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu podľa ustanovení § 250l a nasl. O. s. p. a po oboznámení sa s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu, dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľky je v niekoľkých bodoch dôvodný, nakoľko odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O. s. p.). Povinnosťou súdu je prihliadnuť ku všetkým odvolacím námietkam a rozhodovať v rámci týchto odvolacích námietok v zmysle § 250l a § 212 ods. 1 O. s. p.. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 04.05.2012, ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľku dňom 16.04.2012 od 16:25 hod. a umiestnil ju do ÚPZC Sečovce na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 15.10.2012. Podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky. Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov (prvá veta ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov). Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia, sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny. (§ 62 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov) Policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou. (§ 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov) Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Krajský súd k tomu dodáva, že odporca vo svojom rozhodnutí v súlade s § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov sa zaoberal možnosťou namiesto zaistenia príslušníka tretej krajiny mu uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku s tým, že tieto neboli v prípade navrhovateľky realizovateľné. Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l a § 212 ods. 1 O.s.p., sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľky, ktoré sa týkali tak výroku napadnutého rozhodnutia, ako i jeho odôvodnenia. Oprávnenou je námietka splnomocneného zástupcu navrhovateľky, že odporca vo svojom rozhodnutí nespomína rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Sp/4/2012 zo dňa 26.04.2012, ktorým bolo zrušené predchádzajúce rozhodnutie odporcu zo dňa 16.04.2012 č. p. PPZ-HCP-SO11-73-005/2012 a vec bola vrátená odporcovi na ďalšie konanie. Od tohto rozsudku sa totiž odvíja následné napadnuté rozhodnutie odporcu. Bez tejto súvislosti je potom nepreskúmateľné stanovenie začiatku doby zaistenia navrhovateľky dňom 16.04.2012 od 16:25 hod. v rozhodnutí zo dňa 04.05.2012. O povinnosti odporcu odôvodniť dĺžku zaistenia z hľadiska účelnosti, efektívnosti i reálnosti vrátenia štátneho príslušníka tretej krajiny podľa medzinárodnej zmluvy, vyslovil krajský súd právne záväzný názor v predchádzajúcom rozsudku. Vo výroku rozhodnutia odporca už konkretizoval, že navrhovateľka bola zaistená v zmysle § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov na účel jej vrátenia v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a D. o readmisii osôb, nakoľko sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky. Odporca k vyhostiteľnosti navrhovateľky, k reálnosti vrátenia na základe medzinárodnej zmluvy uviedol, že „samotný základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení z územia SR je pracovné stretnutie pomocníkov hraničných splnomocnencov D. a SR, ktoré sa uskutočnilo dňa 16.04.2012 v čase od 14:00 do 15:00 hod. pri V. XXX“ a v zmysle už citovanej zápisnice D. strana súhlasila s prijatím osoby na svoje územie. Oproti predchádzajúcemu rozhodnutiu odporca v predmetnom rozhodnutí citoval článok 3 ods. 1 Dohody medzi Európskym spoločenstvom a D. o readmisii osôb, o podmienkach readmisie. Vyslovil názor, že v Zápisnici zo stretnutia pracovníkov hraničných splnomocnencov uvedená výhrada, že D. strana prijme naspäť účastníka konania v prípade, že nepožiada o azyl na území SR, sa nemôže brať ako podmienka, vzhľadom na znenie tohto článku a navrhovateľka disponuje povolením na pobyt na D.. Z hľadiska účelnosti zaistenia a jeho dĺžky bolo povinnosťou odporcu zaoberať sa aj azylovým konaním a konkretizovať v rozhodnutí dĺžku platnosti povolenia na pobyt navrhovateľky na D.. Opodstatnená je tiež odvolacia námietka, týkajúca sa žiadosti navrhovateľky o azyl. Ako to už bolo uvedené, vo svojom rozhodnutí sa odporca nezaoberal tým, že navrhovateľka má byť žiadateľkou o azyl a kedy o azyl požiadala. Neuviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia, že v dôsledku toho bolo rozhodnuté o prerušení konania o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu, čo vytýkal krajský súd v predchádzajúcom rozhodnutí. V administratívnom spise odporcu sa nenachádza doklad o tom, kedy a kde požiadala navrhovateľka o azyl. Len v zápisnici zo dňa 16.04.2012 navrhovateľka uviedla, že sa rozhodla požiadať o azyl a bola poučená, že príslušným na prijatie žiadosti o azyl je oddelenie azylu. Krajský súd z vyžiadanej informácie od Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 24.04.2012, z pripojeného spisu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Sp/4/2012 zistil, že navrhovateľka v tom čase nebola evidovaná ako žiadateľka o azyl, resp. o doplnkovú ochranu. Takáto informácia sa nenachádza v administratívnom spise odporcu a navyše by z hľadiska preskúmateľnosti rozhodnutia musela byť uvedená v odôvodnení rozhodnutia odporcu a zohľadnená pri posudzovaní účelnosti a efektívnosti zaistenia, ale najmä pri posudzovaní reálnosti vyhostenia s prihliadnutím na dĺžku doby zaistenia navrhovateľky. Odporca sa preto v odôvodnení rozhodnutia mal zaoberať touto skutočnosťou a dôkaz o tom, či navrhovateľka sa stala žiadateľkou o azyl, vyhodnotiť na základe voľnej správnej úvahy, s prihliadnutím nielen na ustanovenie § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov a ustanovenia § 3 ods. 3 a ods. 8 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle, ale zároveň, vzhľadom na opätovné rozhodovanie odporcu, prihliadnuť na judikatúru týkajúcu sa posudzovania reálnosti vyhostenia (napr. rozsudky Najvyššieho súdu SR 1Sža/47/2011 zo dňa 13.09.2011, 10Sža/52/2011 zo dňa 02.11.2011, 10Sža/48/2011 zo dňa 12.10.2011, 10Sža/49/2011 zo dňa 12.10.2011), ako aj na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, na ktoré poukázal zástupca navrhovateľky v opravnom prostriedku. Z odvolacej námietky, že odporca nejednal s D. stranou po zrušení predchádzajúceho rozhodnutia odporcu o zaistení, nie je zrejmé, o čom mal odporca jednať. Podľa ustanovenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku odporca znovu vypočul navrhovateľku v zápisnici zo dňa 04.05.2012, ktorá sa odmietla vyjadriť. K odvolaciemu dôvodu, uvedeného v doplnení podaného opravného prostriedku, týkajúceho sa výkladu § 84 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, krajský súd uvádza nasledované: Podľa § 84, označeného ako „výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení“, policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení podľa písmena c/ tohto ustanovenia, „ak má byť štátny príslušník tretej krajiny podľa medzinárodnej zmluvy vrátený na územie zmluvného štátu“. Splnomocnený zástupca navrhovateľky z tohto ustanovenia vyvodil, že na vrátenie podľa medzinárodnej zmluvy je potrebná existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení alebo vrátení, ktoré však neexistujú a nemožno ich tak vykonať. Citované ustanovenie podľa názoru krajského súdu sa týka výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení a túto skutočnosť nie je možné v opačnom poradí aplikovať na postup podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, ktoré je viazané na účel vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, za splnenia dvoch alternatívnych podmienok, uvedených v tomto ustanovení zákona. Krajský súd považuje túto odvolaciu námietku za právne neopodstatnenú. K návrhu splnomocneného zástupcu navrhovateľky, aby krajský súd nariadil aj prepustenie navrhovateľky z ÚPZC Sečovce, krajský súd uvádza, že predmetné konanie je konaním podľa tretej hlavy O. s. p. o rozhodovaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov. Nie je konaním podľa piatej hlavy O. s. p. o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy v zmysle § 250v O. s. p.. V zmysle § 250q ods. 2 O. s. p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmané rozhodnutie buď potvrdí alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Z uvedených dôvodov krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu zo dňa 04.05.2012 č. p. PPZ-HCP- SO11-73-011/2012 zrušil podľa § 250l ods. 2, § 250q ods. 2 a § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O. s. p. a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Rozhodnutie odporcu, v dôsledku nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a nedostatku dôvodov, je pre súd nepreskúmateľné. Podľa § 250r O. s. p. ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri novom prejednaní viazaný právnym názorom súdu. O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľka, ktorá mala v konaní úspech, ani jej splnomocnený zástupca, si právo na náhradu trov konania neuplatnili, odporcovi právo na náhradu trov konania zo zákona nepatrí a preto súd náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie v zmysle ustanovenia § 250s O.s.p. n i e j e prípustné.