Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Banská Bystrica 41Cob/25/2026 6122298903 16. 09. 2026 JUDr. Miriam Boborová Sninská ECLI:SK:KSBB:2026:6122298903.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a členiek senátu JUDr. Zuzany Konárikovej a JUDr. Miroslavy Púchovskej, v právnej veci žalobcu Obec Podkonice, so sídlom Podkonice 178, 976 13 Podkonice, IČO: 00 313 670, zastúpený JUDr. Danielom Šintajom, advokátom, so sídlom Komenského 10C, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 190 771 proti žalovanému Pasienkové pozemkové spoločenstvo v Podkoniciach, so sídlom Podkonice 178, 976 13 Podkonice, IČO: 00 631 493, zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Slezáková s.r.o., so sídlom Robotnícka 10, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 860 999, o zaplatenie 38.669,75 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 62Cb/57/2022-272 zo dňa 17. septembra 2025, takto rozhodol: I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti II. výrokovej vety, ktorou súd prvej inštancie žalobu zamietol v časti nároku na zaplatenie sumy 12.403,19 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 12.403,19 Eur od 01.05.2020 do zaplatenia potvrdzuje. II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti II. výrokovej vety, ktorou súd v zbytku žalobu zamietol mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 14.755,18 Eur od 01.05.2020 do 24.02.2025 v lehote 3 dní od právoplanosti tohto rozsudku. III. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti III. výrokovej vety mení tak, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 23,7 % do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu o výške náhrady trov konania. IV. Žiadna zo strán sporu nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom I. výrokovou vetou rozhodol tak, že konanie v časti o zaplatenie istiny 26.266,56 Eur a úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 11.511,38 Eur od 01.05.2020 do zaplatenia zastavil, II. výrokovou vetou v zostávajúcej časti podanú žalobu zamietol, III. výrokovou vetou určil, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bude rozhodnuté o ich výške. 2. Súd prvej inštancie vec právnej posúdil podľa Občianskeho zákonníka § 100 ods. 1, § 101, § 663, Civilného sporového poriadku § 255 ods. 1, 256 ods. 1, §262 ods. 2. 3. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 38.669,75 Eur s príslušenstvom z titulu neuhradeného doplatku na nájomnom vyplývajúceho z nájomnej zmluvy č. OÚ/PPS/2010 uzavretej dňa 17.02.2011 medzi žalobcom a žalovaným, v zmysle ktorej žalobca prenajal žalovanému lesné pozemky JPRL 4330 a 4331 (ďalej
len ako „zmluva“). Nájomca mal podľa zmluvy právo lesy obhospodarovať a brať z nich úžitky. Nájomné bolo dohodnuté v základnej výške 1.000,- Eur za rok, ku ktorej sa pripočítaval doplatok, ktorý sa určil ako rozdiel medzi príjmami a vynaloženými nákladmi na obhospodarovanie predmetu nájmu vrátane základného nájomného za kalendárny rok. Splatnosť doplatku upravovala zmluva, ktorá ju viazala na prerokovanie výšky doplatku s najneskoršou splatnosťou do 30.04. nasledujúceho roku. Medzi žalobcom a žalovaným však nedošlo za roky 2018 a 2019 k prerokovaniu výšky doplatku na nájomnom a žalovaný nepredložil žalobcovi žiadne podklady, na základe ktorých by bolo možné určiť výšku doplatku na nájomnom v zmysle článku IV bod. 5 zmluvy. Za rok 2018 žalovaný uhradil žalobcovi len sumu 4.600,20 Eur a sumu základného nájomného vo výške 1.000,- eur a za rok 2019 len sumu základného nájomného 1.000,- Eur. Vzhľadom k informáciám žalobcu o ťažbe v predmete nájmu považoval žalobca uvedené sumy za nezodpovedajúce zmluve. Na základe uvedeného dal žalobca vypracovať znalecký posudok č. 27/2022 zo dňa 13.04.2022, znaleckej organizácii Národné lesnícke centrum, na určenie hodnoty vyťaženého dreva, príjmov a nákladov spojených s obhospodarovaním predmetu nájmu v rokoch 2018 a 2019, z ktorého vyplynulo, že výška doplatku na nájomnom predstavuje sumu 43.269,95 Eur, od ktorej žalobca odpočítal žalovaným zaplatenú sumu 4.600,20 Eur. 4. Dňa 04.07.2024 bolo súdu prvej inštancie doručené podanie žalobcu, obsahom ktorého bola zmena žaloby a zmena petitu žaloby a prílohou ktorého bol aj nový znalecký posudok č. 31/2024 vypracovaný znalcom Ing. Ivanom Barbierikom. Následne dňa 15.07.2024 žalobca zobral žalobu v časti istiny vo výške 11.511,38 Eur a v časti úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 11.511,38 Eur odo dňa 01.05.2020 do zaplatenia späť. Z pojednávania konaného dňa 26.06.2025 vyplynulo, že žalobca berie žalobu späť v časti 14.755,18 Eur, a to z dôvodu jej úhrady zo strany žalovaného, pričom trvá na zaplatení zostatku istiny a uplatneného príslušenstva. Na základe tohto upravil petit žaloby tak, že od žalovaného požadoval zaplatiť sumu istiny vo výške 12.403,19 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 14.755,18 Eur od 01.05.2020 do 24.02.2025, čo predstavuje sumu 6.403,34 Eur a vo výške 9 % ročne zo sumy 12.403,19 Eur od 01.05.2020 do zaplatenia. Žalobca na pojednávaní uviedol, že netrvá na výsluchu svedka A. A. B.. Žalovaný sa v plnom rozsahu pridržal svojich písomných vyjadrení a s čiastočným späťvzatím žaloby súhlasil s tým, že poukázal na časovú súvislosť toho, kedy došlo k čiastočnej úhrade zo strany žalovaného a odkázal v súvislosti s argumentmi na nepriznanie trov konania vo vzťahu k tomuto čiastočnému späťvzatiu žaloby žalobcovi na svoje ostatné písomné vyjadrenia. 5. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia tiež uviedol, že v konaní vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a to nájomná zmluva č. OÚ/PPS/2010 zo dňa 17.02.2011, znalecký posudok č. 27/2022 (ďalej aj „prvý znalecký posudok“), výpis zo zelenej správy, tabuľky zastúpenia kvalitatívnych sortimentov dreva zo zelenej správy a Národného lesníckeho centra, správa hlavného kontrolóra žalobcu z kontroly sp. zn. 230/2020, správa hlavného kontrolóra žalobcu z kontroly sp. zn. 453/2020, vyúčtovanie nájmu lesa Obec Podkonice podľa čl. V. nájomnej zmluvy za rok 2019, vyúčtovanie nájmu lesa Obec Podkonice podľa čl. V. nájomnej zmluvy za rok 2018, protokol o odovzdaní lesnej hospodárskej evidencie zo dňa 16.06.2020, ročná evidencia výkonov v lesných porastoch za rok 2018 spolu s evidenciou ťažby dreva a holín, ročná evidencia výkonov v lesných porastoch za rok 2019 spolu s evidenciou ťažby dreva a holín, správa o finančnom hospodárení žalovaného za rok 2017 a 2018, správa o finančnom hospodárení žalovaného za rok 2019 spolu s ročnou uzávierkou, daňové priznanie žalovaného za rok 2018, účtovná závierka žalovaného ku 31.12.2018, hospodársky výsledok žalovaného za rok 2018, daňové priznanie žalovaného za rok 2019, účtovná závierka žalovaného ku 31.12.2019, hlavná kniha žalovaného za rok 2019 spolu s hlavnou knihou analytickej evidencie, znalecký posudok č. 31/2024 (ďalej aj „druhý znalecký posudok“), potvrdenie o vykonaní bankového prevodu zo dňa 21.02.2025. 6. Na základe vyjadrení sporových strán a vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie vo veci zistil nasledovný skutkový stav. Medzi žalobcom v postavení prenajímateľa a žalovaným v postavení nájomcu bola dňa 17.02.2011 uzatvorená nájomná zmluva o dočasnom užívaní pozemkových nehnuteľností uzatvorená s odkazom na Občiansky zákonník v znení noviel a zákona č. 504/03 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „nájomná zmluva“). Predmetom nájomnej zmluvy podľa čl. I. bol les a priľahlé pasienky na parc. č. PK 2037 čo zodpovedá stavu parc. č. 1421 zapísaných na LV č. XXX a pre účely nájmu bola rozhodujúca výmera lesných porastov a objem lesníckej činnosti odvodených z LHP v nasledovných JPRL o výmere 4330 - 11,92 ha a 4331 - 17,57 ha lesných pozemkov a priľahlých pasienkov. Doba nájmu stanovená na dobu určitú od 15.01.2011
do 31.12.2019, a teda v čase rozhodovania súdu prvej inštancie bol zmluvný vzťah medzi sporovými stranami ukončený. Cena nájmu bola určená sumou základného nájomného vo výške 1.000,- Eur / kalendárny rok, dodávky dreva podľa čl. IV. bod 11 nájomnej zmluvy a doplatku, ktorý sa určí ako rozdiel medzi príjmami a vynaloženými nákladmi, vrátane základného nájmu za obhospodarovanie predmetu nájmu za kalendárny rok. Podľa čl. IV. bod. 11 nájomnej zmluvy sa strany dohodli, že počas platnosti nájomnej zmluvy bude nájomca ročne poskytovať prenajímateľovi alebo ním určenej osobe drevo v drevine podľa aktuálnej ťažby v objeme najviac 30 m3, pričom poskytnuté drevo bude predmetom zápočtu objemu predaného dreva. Zmluvné strany sa zároveň dohodli, v čl. V ods. 2, že v prípade, ak nájomca nebude vykonávať v priebehu roka práce, je povinný vyplatiť základné nájomné, pričom náklady spojené s obhospodarovaním lesa v roku, keď prenajímateľ neplánuje ťažbu dreva sú dôvodom na tvorbu rezervy, resp. odpočítateľnými položkami z výnosov nasledujúcich období (prenajímateľ plnil úlohy obhospodarovateľa lesa aj napriek tomu, že nemal príjmy). Základné nájomné bolo splatné do 31.12. v roku a doplatok do 15 dní od prerokovania jeho výšky s prenajímateľom, najneskôr do 30.04 nasledujúceho roka, pričom výšku doplatku prerokujú obidve strany a potvrdia písomnou formou. Medzi zmluvnými stranami vo vzťahu k roku 2018 došlo k prerokovaniu výšky doplatku predloženého žalovaným, avšak nedošlo k dohode na výške doplatku, teda k vzájomnému písomnému odsúhlaseniu výšky doplatku, avšak napriek uvedenému bolo zo strany žalovaného žalobcovi uhradený. Za rok 2019 žalobca odmietol samotné vyčíslenie žalovaného prijať a tak nedošlo ani k jeho prerokovaniu sporovými stranami ani k jeho písomnému odsúhlaseniu. Uvedené skutkové zistenia neboli medzi stranami spornými. Za sporné možno považovať výšku doplatku žalovaného, ktorý mal uhradiť žalobcovi na základe nájomnej zmluvy a s tým súvisiace otázky hospodárenia na prenajatých nehnuteľnostiach. 7. Vzhľadom na nájomnú zmluvu uzatvorenú medzi sporovými stranami v zmysle Občianskeho zákonníka a zákona č. 504/2003 Z. z., ako aj s prihliadnutím na charakter zmluvných strán mal súd prvej inštancie za to, že v danom prípade ide o občianskoprávny vzťah. Účelom nájmu, uvedený v čl. II. nájomnej zmluvy, bolo prenajímanie pozemkov v záujme ich riadneho využívania a hospodárenia obvyklým spôsobom, ako to vyplýva z LHP, pričom pod pojmom riadneho hospodárenia bolo v ods. 2 tohto čl. uvedené, že má ísť o dodržiavanie ustanovení lesného zákona, platného LHP a ďalších predpisov súvisiacich s lesníckou činnosťou. Nájomný vzťah podľa súdu nevznikol za účelom zabezpečovania verejných potrieb, resp. vlastnej prevádzky žalobcu, teda nie sú kumulatívne splnené všetky podmienky v zmysle § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka a zo zmluvy o nájme nevyplýva ani písomná dohoda zmluvných strán o použití Obchodného zákonníka. Zo strany žalovaného bola vznesená aj námietka premlčania uplatnených zmluvných nárokov. Súd prvej inštancie mal za to, že druhá možnosť zmluvnej úpravy splatnosti doplatku na nájomnom nastala najneskôr do 30.04. nasledujúceho roka. V súvislosti s doplatkom za rok 2018 nastala splatnosť doplatku deň nasledujúci po dni najneskoršej splatnosti nájomného, teda 01.05.2019 a od tohto dátumu bolo potom potrebné skúmať plynutie premlčacej doby. Posledný deň na uplatnenie nároku na doplatok nájomného za rok 2018 nastal dňom 01.05.2022, pričom žaloba bola podaná dňa 25.04.2022. Žalobou uplatnený nárok podľa názoru súdu prvej inštancie premlčaný nie je, a preto námietku premlčania žalovaného vyhodnotil ako nedôvodnú. V zmysle čl. IV nájomnej zmluvy, kde je uvedený spôsob využívania pozemkov a podmienky nájmu je uvedené, že nájomca sa zaväzuje obhospodarovať prenajaté lesné porasty v súlade s lesným hospodárskym plánom (LHP), nájomca je oprávnený prenajaté pozemky využívať a brať z nich úžitky v súlade s Lesným zákonom, LHP a nájomnou zmluvou. Ďalej je nájomca povinný zabezpečovať odbornú správu nad hospodárením cestou odborného lesného hospodára, je povinný viesť príslušnú lesohospodársku evidenciu, vždy k 31. marcu predloží prenajímateľovi odpočet vykonaných prác a prerokuje s obcou spôsob obhospodarovania, počas platnosti zmluvy poskytne prenajímateľovi alebo ním určenej osobe drevo v drevine podľa aktuálnej ťažby v objeme najviac 30 m3. Žalobca počas konania poukazoval na to, že vyúčtovanie za rok 2018 a 2019 nebolo z jeho strany odsúhlasené, pretože mu neboli predložené potrebné doklady preukazujúce rozsah vykonanej ťažby, a teda preukázaná primeraná výška príjmov a nákladov s tým spojených. Žalovaný však uviedol, že súčasťou lesohospodárskej evidencie je aj tlačivo ročná evidencia výkonov v lesných porastoch, čo predstavuje najdôležitejší dokument, z ktorého vyplývajú všetky činnosti, ktoré obhospodarovateľ lesa urobil a zaevidoval v konkrétnom roku. Lesohospodárska evidencia sa za uplynulý rok predkladá do 15. februára na Okresný úrad, pozemkový a lesný odbor, ktorý ju následne odosiela do informačného systému Národného lesníckeho centra Zvolen. Z prvého znaleckého posudku pritom vyplýva, že žalovaným zaevidovaná ťažba na prenajatých pozemkoch sa rovná skutočnej ťažbe, a teda znalcom nebol spochybnený žalovaným vykonaný rozsah ťažby. Okrem uvedeného podľa čl. IV. ods. 5 nájomnej zmluvy nájomca raz ročne, vždy do 31. marca predloží prenajímateľovi odpočet vykonaných prác,
prerokuje s obcou spôsob hospodárenia za predchádzajúci rok vrátane tvorby nevyhnutnej rezervy vtedy, ak nebude vykonaná úmyselná ťažba. Podľa ods. 8 totožného čl. nájomnej zmluvy je prenajímateľ oprávnený priebežne nahliadnuť a podľa zváženia aj kontrolovať doklady vzťahujúce sa k hospodáreniu v prenajímaných porastoch. Z uvedeného vyplýva, že žalobca mal možnosť na základe zmluvy kontrolovať a aj nahliadať do dokladov vzťahujúcich sa k hospodáreniu s predmetom nájmu v prípade, ak by mu nebol žalovaným poskytnutý odpočet vykonaných prác, a ak by u neho vznikli pochybnosti o správnosti hospodárenia. Žalobca mal teda reálnu možnosť na zmluvnom základe nahliadnuť a kontrolovať doklady žalovaného vzťahujúce sa k hospodáreniu na prenajatých pozemkoch, a tak ani znalci, ktorí vypracovali znalecké posudky nemuseli určovať predpokladané príjmy a výdavky žalovaného ale posúdiť reálne výsledky hospodárenia a posúdiť správnosť hospodárenia žalovaného. Uvedené vyplýva aj z predložených správ z kontroly hlavného kontrolóra obce žalobcu, ktorý vykonal kontrolu plnenia nájomnej zmluvy za rok 2018 a 2019, pričom mu boli poskytnuté zo strany žalovaného potrebné doklady na účely kontroly. Žalobca namietal, že predmetom kontroly hlavného kontrolóra malo byť len preverenie účtovania, ktoré bolo podkladom k vyúčtovaniu, čo podľa súdu prvej inštancie preukazuje, že žalobcovi museli byť predložené doklady súvisiace s hospodárením žalovaného, a teda pre účely podania žaloby mohol určiť hodnoty reálnych príjmov a výdavkov žalovaného za roky 2018 a 2019, napriek tomu sú žalobcom predložené znalecké posudky postavené na predpokladaných príjmoch, teda ako keby na posudzovaní možnosti žalovaného predávať vyťažené drevo za iné ceny. V súvislosti s tým však súd poukazuje na to, že z obsahu zmluvy nevyplývali pre žalovaného akékoľvek obmedzenia súvisiace s predajom vyťaženého dreva pričom žalovaný poukázal na to, že jeho hospodárenie na predmet prenájmu bolo nad priemerom v tuzemsku. Z predložených správ hlavného kontrolóra, z ktorých vyplýva, že hlavný kontrolór obce vykonal kontrolu plnenia nájomnej zmluvy č. OÚ/PPS/2010 za rok 2019 vyplýva, že cieľom kontroly bolo „preveriť objektívny stav plnenia jednotlivých kontrolovaných skutočností a ich súlad so všeobecne záväznými predpismi so zameraním na dodržiavanie hospodárnosti, efektívnosti a účinnosti pri hospodárení s majetkom obce a skontrolovať, ako boli v kontrolovanom subjekte dodržiavané ustanovenia zmluvy č. OÚ/PPS/2010“. V rámci kontroly boli kontrolórom preverované vybrané doklady s údajmi uvedenými vo vyúčtovaní za rok 2018 a 2019 v zmysle zmluvy, preukázateľnosť príjmov a oprávnenosť nákladov uvedených vo vyúčtovaniach a dodržiavanie podmienok dohodnutých v zmluve. Hlavný kontrolór nevykonával kontrolu len v súvislosti s účtovaním žalovaného v súvislosti s predloženými vyúčtovaniami, ale posudzoval aj preveroval objektívny stav plnenia kontrolovaných činností, ich súlad s právnymi predpismi so zameraním na dodržiavanie hospodárnosti efektívnosti a účinnosti pri hospodárení s majetkom obce, teda aj posúdenie vyúčtovaní žalovaného a ich súlad s nájomnou zmluvou a právnymi predpismi so zameraním na dodržiavanie hospodárnosti, efektívnosti a účinnosti pri hospodárení s majetkom obce. V záveroch správ z kontroly vyplýva, že hlavný kontrolór skonštatoval, že predložené vyúčtovanie vychádza z reálnych skutočností objektivizovaných účtovnými dokladmi. Zo správy z kontroly za rok 2018 vyplýva, že žalovaný si vo vyúčtovaní nárokoval vyplatenie zisku vo výške 811,- eur, ktorý bol vypočítaný ako 15 % z rozdielu medzi príjmami a výdavkami, pričom táto výška nebola zmluvne stanovená. Zo správy z kontroly za rok 2019 vyplýva, že žalovaný si vo vyúčtovaní nárokoval vyplatenie podielu vo výške 81 % z ostatnej réžie, pričom výška podielu výpočtu a rozúčtovania režijných nákladov nebola zmluvne určená. Uvedené, ale nepreukazuje oprávnenosť žalobou uplatneného nároku. Žalobca zrejme neodsúhlasil vyúčtovania žalovaných nie z dôvodu nepredloženia relevantných dokladov, ale z dôvodu, že predpokladal vyššie príjmy za žalovaným vykonané hospodárenie, vrátane ťažby dreva na prenajatých pozemkoch. Z obsahu nájomnej zmluvy však nevyplýva pre žalovaného ako nájomcu, aby vyťažené drevo mal predávať za určitú hodnotu, nájomná zmluva neobsahovala žiadne podmienky súvisiace s cenotvorbou žalovaného a následným predajom vyťaženého dreva, prípadne, že by ho mohol predávať len s predchádzajúcim súhlasom žalobcu v prípade, ak by vyťažené drevo s prihliadnutím na jeho kvalitu nebolo možné predať ani za konkrétne ceny. Z ustanovenia týkajúceho sa doplatku na nájomnom vyplýva, že ten má byť určený ako rozdiel medzi príjmami a výdavkami bez stanovenia ďalších obmedzení. Logicky možno dospieť k záveru, že zisk žalovaného z obhospodarovania prenajatých nehnuteľností spočíval v množstve predaného vyťaženého dreva po odrátaní nákladov, ktoré mu v súvislosti s tým vznikli a po odrátaní sumy dohodnutého nájomného. V súvislosti s tým súd prvej inštancie poukázal na to, že v prípade ťažby drevnej hmoty ide o ťažbu tých stromov, ktoré boli lesným hospodárom určené na vyťaženie, pričom v čase ich ťažby už nie je možné ovplyvniť kvalitu samotného dreva, a preto aj cena, za ktorú sa následne predá je úmerná jeho kvalite. Keďže rozsah ťažby bol vykonaný žalovaným, bol zaevidovaný v príslušných dokumentoch a ich správnosť potvrdili aj znalecké posudky predložené žalobcom, tak žalobcom tvrdená nesprávnosť vyúčtovania mohla spočívať len vo výške ceny žalovaným predaného dreva. Tak ako už bolo uvedené, žalovaný nebol zmluve obmedzený minimálnou výškou ceny
predaja vyťaženého dreva, a preto v prípade, ak vyúčtoval cenu doplatku na nájomnom ako rozdiel medzi skutočne dosiahnutými príjmami a výdavkami, čo potvrdil preukázaním účtovných dokladov žalobcovi v rámci ním vykonávanej kontroly možno konštatovať, že takéto vyúčtovanie je správne vykonané. Žalobcom predložené znalecké posudky sú postavené na predpokladaných príjmoch, pričom žalobca mal v rámci vykonávanej kontroly predložené okrem v konaní predložených účtovných dokladov aj faktúry, čo vyplýva z jednotlivých správ hlavného kontrolóra a napriek tomu svoj nárok postavil na predložení znaleckých posudkov, ktoré nepracovali so skutočnými účtovnými dokladmi. Zároveň mal žalobca na základe zmluvy o nájme možnosť nahliadať do dokumentácie žalovaného súvisiacej s jeho hospodárením na predmete nájmu a žalovaný pred začatím súdneho konania dobrovoľne na vyžiadanie žalobcu predložil účtovné doklady a v súvislosti s vyúčtovaním za rok 2018 vysvetľoval svoje hospodárenie aj ekonomickej komisii, čo v konaní nebolo sporné. 8. Vo vzťahu k predloženým znaleckým posudkom súd prvej inštancie poukázal na to, že v poradí prvý znalecký posudok bol namietaný zo strany žalovaného, ktorý okrem iných nedostatkov týkajúcich sa toho, že znalec vychádzal z fiktívnych predpokladaných výdavkov z dôvodu, že nepočítal pri stanovení doplatku na nájomnom (resp. podľa účelu znaleckého posudku výšku náhrady škody) aj s nepriamymi nákladmi žalovaného. V reakcii na uvedené a žalovaným predložené účtovné doklady bol predložený v poradí druhy znalecký posudok, ktorý už pri výpočte výšky príjmov a nákladov vrátane nepriamych (opätovne podľa účelu znaleckého posudku výšky náhrady škody) mal k dispozícii aj účtovné doklady predložené v konaní žalovaným, avšak tie posúdil ako nedostatočné. V súvislosti s posúdením možnosti posúdenia predložených účtovných dokladov bola v úlohe znalca určenej žalobcom daná možnosť v prípade potreby prizvať si konzultanta z odboru účtovníctvo a daňovníctvo. Znalec pri svojom výsluchu uviedol, že on nedisponuje potrebným ekonomickým vzdelaním na posúdenie predložených účtovných dokladov, že tieto doklady by mali byť posúdené znalcom z iného odboru, avšak napriek tomu v závere druhého znaleckého posudku uviedol, že tieto doklady sú nedostatočné na zistenie skutočných príjmov a výdavkov žalovaného. Z verejne dostupného registra znalcov vyplýva, že odborné zameranie žalobcom zvoleného znalca je v odbore č. 230000 Lesníctvo, s odvetvím Poľovníctvo, Hospodárenie v lesoch a odhad škôd na lesnom majetku a odhad hodnoty lesov, čo aj potvrdzuje tvrdenia znalca pri jeho výsluchu. Znalec pri výsluchu zároveň skonštatoval na položenú otázku, že žalovaný mal hospodáriť v súlade s nájomnou zmluvou, pričom zároveň uviedol, že pri vypracovaní znaleckého posudku nájomnú zmluvu nemal k dispozícii. Súd prvej inštancie mal za to, že v prípade, ak samotný znalec konštatoval nedostatočnosť jeho znalostí z odboru ekonómia, tak mu neprináležalo vyhodnocovať predložené účtovné doklady, ale na ich posúdenie si mal prizvať konzultanta, čo však neurobil. Zároveň mal súd prvej inštancie za to, že v prípade, ak by aj prizvaný konzultant vyhodnotil predložené účtovné doklady rovnako žalobcom zvolený znalec mal žalobca možnosť podľa zmluvy nahliadať do dokladov žalovaného súvisiacich s hospodárením a zároveň mu v minulosti pre účely kontroly boli predložené podľa žalovaného všetky účtovné doklady vrátane faktúr, a preto mohli byť tieto predložené aj za účelom vypracovania v poradí druhého znaleckého posudku. Žalobca mal taktiež možnosť pred predložením druhého znaleckého posudku v konaní navrhnúť vykonanie znaleckého dokazovania zo strany súdu a zároveň navrhnúť uloženie povinnosti žalovanému na predloženie potrebných účtovných dokladov, čo však neurobil. Z uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že závery prvého znaleckého posudku spochybňuje fakt, že ten nepočítal s nepriamymi nákladmi žalovaného a v poradí druhého skutočnosť, že vyhodnocoval účtovné doklady, pričom sám uviedol, že na to nemá požadované vzdelanie. Vo vzťahu k obom znaleckým posudkom možno uviesť, že z ich obsahu vyplýva, že znalec mal pri ich vypracovaní predloženú aj nájomnú zmluvu, avšak pri výsluchu uviedol, že zmluvu nemal k dispozícii a zároveň vychádzali z predpokladaných príjmov a výdavkov napriek tomu, že žalobca mal možnosť prístupu na základe zmluvy k týmto dokladom žalovaného, prípadne tak ako bolo uvedené vyššie mohol navrhnúť vykonanie znaleckého dokazovania súdom, a tak v zmysle ustanovení CSP prostredníctvom súdu zabezpečiť reálne doklady od žalovaného. 9. V súvislosti s nárokom žalobcu na kapitalizovaný úrok z omeškania žalovaného v súvislosti s ním vykonanou čiastočnou úhradou počas konania mal súd prvej inštancie za to za to, že tento tiež nie je dôvodný. V súvislosti s tým súd prvej inštancie poukázal na ods. 16 a 17 rozsudku, kde vyhodnocoval premlčanie uplatneného nároku. V konaní súd prvej inštancie vyhodnotil, že vo vzťahu k doplatku na nájomnom za rok 2018 nastala jeho splatnosť 30.04.2019, keďže došlo k jeho prerokovaniu, avšak nebol zmluvnými stranami písomne potvrdený, uvedené potvrdzujú aj tvrdenia o tom, že žalovaný predmetné vyúčtovanie obhajoval pred ekonomickou komisiou a ním vyúčtovaný doplatok žalobcovi uhradil. Vo vzťahu k doplatku na nájomnom za rok 2019 však nedošlo ani k samotnému prerokovaniu, a teda logicky
ani k jeho uhradeniu zo strany žalovaného. Uvedené bolo spôsobené konaním žalobcu, a preto súd prvej inštancie vyslovil názor, že splatnosť tohto doplatku nemohla nastať ani dňom 30.04.2020, keďže nedošlo ani k jeho prerokovaniu a ani k potvrdeniu. 10. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v časti zastavenia konania podľa procesného zavinenia sporových strán na zastavení konania a v zostávajúcej časti podľa pomeru úspechu v konaní. V časti zastavenia konania o vymoženie sumy 11.511,38 Eur s príslušenstvom (čiastočné späťvzatie žalobcu vykonané podaním zo dňa 14.07.2024) mal súd prvej inštancie za to, že v tejto časti bolo zo strany žalobcu vykonané čiastočné späťvzatie bez udania dôvodu, a preto je žalobca zodpovedný za zastavenie konania v tejto časti. V časti zastavenia konania o vymoženie sumy 14.755,18 Eur (čiastočné späťvzatie žalobcu vykonané podaním 25.06.2025 na pojednávaní) mal súd prvej inštancie za to, že zavinenie za zastavenie konania je taktiež na strane žalobcu s odkazom na ods. 23 rozsudku, teda z dôvodu, že splatnosť tohto doplatku za rok 2019 nemohla podľa súdu prvej inštancie nastať v zmysle nájomnej zmluvy, keďže medzi zmluvnými stranami nedošlo k predpokladanému mechanizmu dohody na doplatku na nájomnom a ani k jeho prerokovaniu. Vo vzťahu k zostávajúcemu predmetu žaloby bolo súdom prvej inštancie rozhodnuté podľa pomeru úspechu a keďže v zostávajúcej časti bola žaloba zamietnutá, tak úspešnou stranou pre účely nároku na náhradu trov konania bol žalovaný, ktorému proti žalobcovi priznal súd prvej inštancie nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. 11. Proti II. a III. výrokovej vete rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. V podanom odvolaní žalobca namieta nesprávne vyhodnotenie dôkazov a nesprávne právne závery súdu prvej inštancie, keď podľa názoru súdu prvej inštancie existovali reálne účtovné doklady, na základe ktorých bolo vypracované vyúčtovanie žalovaného za rok 2018 a 2019, teda podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca mohol navrhnúť nariadenie znaleckého dokazovania na ich posúdenie. Zo záveru znaleckého posudku, ktorý v konaní predložil žalobca je zrejmé, že znalec dospel k záveru, že nie je možné zo žalovaným predložených dokladov stanoviť skutočné výnosy a náklady z obhospodarovania lesa, nakoľko nie je z nich zrejmé, že sa týkajú výlučne predmetu nájmu podľa nájomnej zmluvy. Na základe toho znalec musel určiť predpokladané výnosy a náklady, pričom žalobca žalovanú sumu v zmysle záverov znalca v konaní uplatnil. V konaní bolo zrejmé, že vyúčtovania predložené žalovaným boli sporné, pričom žalovaný v rámci svojej obrany poukazoval na tieto vyúčtovania a k nim predložil aj účtovné doklady, ktoré sa v spise nachádzajú. Ak žalovaný tvrdil, že predmetné vyúčtovania zodpovedajú skutočným výnosom a nákladom súvisiacim s obhospodarovaním predmetu nájmu, túto skutočnosť bol povinný v konaní preukázať. Žalovaný dôkazné bremeno neuniesol. Súd prvej inštancie nepochopiteľne založil svoje rozhodnutie na neunesení dôkazného bremena na strane žalobcu. Žalobca opiera svoj nárok o znalecký posudok, ktorý nebol žiadnym dôkazným prostriedkom v konaní vyvrátený, svoje dôkazné bremeno uniesol a nebol povinný preukazovať správnosť alebo nesprávnosť vyúčtovaní, nakoľko toto dôkazné bremeno bolo na strane žalovaného a nie žalobcu. Ak žalobca tvrdil a znalec konštatoval, že predložené doklady nie sú dostatočné k preukázaniu správnosti vyúčtovaní, potom nemohol súd tieto vyúčtovania vyhodnotiť ako správne, nakoľko nemal k tomu žiadny iný dôkaz. Súd prvej inštancie fakticky tieto vyúčtovania ani nevyhodnotil a neposúdil ich v súvislosti s predloženými účtovnými dokladmi, ktoré v spise mal. Žalobca nebol povinný navrhovať znalecký posudok z odboru ekonomiky k posúdeniu toho, či predložené účtovné doklady žalovaným preukazujú, alebo nepreukazujú správnosť výpočtu žalovaného. Ak na správnosť výpočtu poukazoval žalovaný, ak tento predložil do konania účtovné doklady, tak súd prvej inštancie mal tieto dôkazy vyhodnotiť a zistiť, či týmito dôkazmi žalovaný správnosť vyúčtovaní preukázal alebo nie. Až na základe toho záveru by súd mohol rozhodnúť o tom, či vyúčtovania vychádzajú z reálnych príjmov a nákladov, teda či doplatok na nájomnom je možné z reálnych príjmov a výdajov takto určiť. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj nárok žalobcu na zaplatenie uplatneného úroku z omeškania. Podľa súdu prvej inštancie splatnosť doplatku na nájomnom za rok 2018 nastala 30.04.2019, nakoľko údajne došlo k prerokovaniu vyúčtovania, pričom z dôvodu, že k prerokovaniu vyúčtovania za rok 2019 nedošlo, nemohla nastať splatnosť doplatku za rok 2019 ku dňu 30.04.2020. Súd prvej inštancie si nesprávne vyložil ustanovenie článku V. bod 4 písm. b) nájomnej zmluvy zo dňa 17.05.2014. Zmluvné strany v tomto ustanovení zmluvy dohodli, že doplatok je splatný do 15-dní od prerokovania jeho výšky s prenajímateľom, najneskôr do 30.04. nasledujúceho roka. Návrh zmluvy bol predložený žalobcovi žalovaným. S prihliadnutím na logický a gramatický výklad tohto ustanovenia je zrejmé, že zmluvné strany si dohodli dve splatnosti doplatku nájomného. Prvá splatnosť bola dojednaná pre prípad, že medzi zmluvnými stranami dôjde k prerokovaniu výšky doplatku nájomného, pričom v takom prípade by bol doplatok splatný do 15-dní od tohto prerokovania. Druhou splatnosťou bolo určenie najneskoršej splatnosti doplatku nájomného
a to ku dňu 30.04. nasledujúceho roka. Určenie takýchto dvoch splatností je logické a štandardné, v zmluvných vzťahoch zaužívané, nakoľko upravuje základnú splatnosť odvíjajúcu sa od určitej právnej skutočnosti a zároveň najneskoršiu splatnosť, ak by uvedená právna skutočnosť nenastala. Ak teda súd prvej inštancie tvrdí, že k prerokovaniu doplatku nájomného za rok 2019 nedošlo, potom žalobca má za to, že nastala druhá najneskoršia splatnosť tohto doplatku a to dňom 30.04. nasledujúceho roka. Nie je zrejmé, na základe čoho súd prvej inštancie dospel k záveru, že splatnosť doplatku nájomného sa stanovuje výlučne momentom jeho prerokovania. Zmätočný je aj záver súdu prvej inštancie o doplatku za rok 2018, keď uvádza, že k prerokovaniu došlo, avšak splatnosť určuje na 30.04., aj keď v takom prípade by bola splatnosť určená 15-dní od prerokovania, pričom nie je vôbec zrejmé, kedy súd prvej inštancie vlastne považoval vyúčtovanie za rok 2018 stranami za prerokované. Ak by žalobca prijal záver súdu o tom, že rozhodujúcim pre určenie splatnosti doplatku je výlučne jeho prerokovanie, potom by fakticky mohla nastať situácia, že doplatok sa splatným nikdy nestane. Súd prvej inštancie sa vôbec nevyjadril, kedy podľa neho k splatnosti doplatku nájomného za rok 2019 došlo, ak k nej nemohlo dôjsť 30.04.2020. Pritom už samotné súdne konanie by sa mohlo považovať za „prerokovanie“. Žalobca je toho názoru, že doplatok nájomného za rok 2019 sa stal splatným dňom 30.04.2020 a teda žalobcovi patrí nárok na zaplatenie úroku z omeškania minimálne zo sumy doplatku nájomného za rok 2019 vyčíslenej samotným žalovaným v jeho vyúčtovaní, pretože žalovaný túto sumu nikdy nerozporoval a nakoniec ju aj zaplatil. Neexistuje žiadna prekážka, aby žalovaný sumu doplatku nájomného, od začiatku uznával a nerozporoval, žalobcovi najneskôr do 30.04.2020 nezaplatil. Úvaha súdu prvej inštancie o tom, že k tomu, aby nastala splatnosť doplatku nájomného, bolo potrebné prerokovanie doplatku zmluvnými stranami je nesprávna, na základe čoho doplatok sa stal bez ohľadu na uvedenú skutočnosť splatným dňa 30.04.2020. Žalobca považuje za nesprávne, že súd prvej inštancie akýkoľvek nárok na zaplatenie úrokov z omeškania žalobcu zamietol, keď od začiatku išlo o nesporný nárok, ktorý žalovaný nakoniec aj v priebehu konania zaplatil. Na základe uvedeného žalobca odvolaciemu súdu navrhol, aby žalobe v rozsahu zmeny petitu prednesenej na pojednávaní dňa 25.06.2025 vyhovel a o trovách konania rozhodol podľa pomeru úspechu strán v konaní. 12. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne a zákonné. Žalovaný od začiatku súdneho konania namieta podanú žalobu a tvrdí, že nárok žalobcu nebol daný. Počas celého konania žalovaný uvádzal pravdivé skutočnosti, jeho vyjadrenia boli jednotné a konzistentné. Konanie žalovaného bolo v súlade s nájomnou zmluvou uzatvorenou medzi stranami sporu. Žalovaný neporušil žiadnu zákonnú ani zmluvnú povinnosť, ktorá by mohla zakladať vznik akéhokoľvek nároku žalobcu. Ani samotný žalobca nebol schopný konkretizovať, aké konkrétne zákonné alebo zmluvné ustanovenia mal žalovaný porušiť, na základe akého právneho titulu má žalovaný zaplatiť žalobcom požadovanú finančnú sumu, ktorú navyše nevedel žalobca riadne špecifikovať, ani presne označiť právny titul žalobného nároku. Pokiaľ žalobca opakovane spochybňuje vyúčtovanie žalovaného, tvrdí existenciu žalovaného nároku a zároveň sa snaží dosiahnuť úspech v spore bez toho, aby svoje tvrdenia riadne preukázal, ide o neprípustnú snahu preniesť následky vlastnej dôkaznej núdze na žalovaného. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o veci vychádzal z obsahu nájomnej zmluvy a z nej vyplývajúcich práv a povinností zmluvných strán, pričom správne konštatoval, že povinnosťou žalovaného bolo obhospodarovať prenajaté lesné porasty v súlade s lesným hospodárskym plánom, viesť príslušnú lesohospodársku evidenciu a umožniť prenajímateľovi kontrolu hospodárenia, čo žalovaný počas celého trvania zmluvného vzťahu plnil. Súd prvej inštancie sa detailne zaoberal významom lesohospodárskej evidencie, vrátane ročnej evidencie výkonov v lesných porastoch, ktorú vyhodnotil ako kľúčový dokument objetivizujúci rozsah vykonanej ťažby a ostatných hospodárskych činností. Dospel k záveru, že zaevidovaná ťažba zodpovedá skutočne vykonanej ťažbe, čo nebolo spochybnené ani znaleckými posudkami predloženými žalobcom. Zároveň správne vyhodnotil význam kontrolnej činnosti hlavného kontrolóra obce, ktorý preveroval nielen formálne účtovanie, ale aj hospodárnosť, efektívnosť a účinnosť hospodárenia s majetkom obce a dospel k záveru, že vyúčtovanie žalovaného za roky 2018 a 2019 vychádzalo z reálnych skutočností podložených účtovnými dokladmi. Súd prvej inštancie sa podrobne vysporiadal aj s otázkou znaleckých posudkov, keď poukázal na ich metodické nedostatky, rozpor s reálnymi účtovnými údajmi, ako aj na skutočnosť, že znalec hodnotil účtovné doklady bez potrebnej odbornej spôsobilosti a bez znalosti samotnej nájomnej zmluvy. Pravdivosť a vecná správnosť zo znaleckých posudkov boli v konaní jednoznačne vyvrátené, pričom vychádzali z hypotetických a predpokladaných údajov, nezohľadňovali reálne účtovné doklady a opomínali podstatné nákladové položky vrátane režijných nákladov. Za tejto situácie nie je možné zo znaleckých posudkov vychádzať ako z relevantného dôkazného prostriedku. Žalovaný rovnako považuje za správny záver súdu, že v prípade doplatku za rok 2019 nedošlo k prerokovaniu jeho
výšky medzi zmluvnými stranami, a teda nemohla nastať jeho splatnosť. Tento stav bol spôsobený výlučne postupom žalobcu, ktorý odmietol vyúčtovanie prerokovať v zmysle nájomnej zmluvy. Potom, čo dňa 21. februára 2025 došlo na pojednávaní k prerokovaniu veci medzi sporovými stranami za účasti súdu, žalovaný uhradil sumu 14.755,18 Eur, ktorú od začiatku konania nespochybňoval. Pokiaľ ide o žalobcom uplatňovaný nárok na úroky z omeškania, súd prvej inštancie postupoval vecne aj právne správne, keď tento nárok neuznal ako dôvodný. Vznik omeškania je neoddeliteľne viazaný na splatnosť peňažného záväzku, pričom v prípade doplatku nájomného za rok 2019 k splatnosti vôbec nedošlo, keďže žalobca odmietol prerokovanie vyúčtovania v zmysle nájomnej zmluvy a tým sám znemožnil naplnenie zmluvného mechanizmu splatnosti. Za tejto situácie nemohlo dôjsť ani k omeškaniu na strane žalovaného a už vôbec nemohol vzniknúť nárok na úroky z omeškania. Pokiaľ ide o doplatok za rok 2018, tento bol prerokovaný a uhradený a žalobca nepreukázal žiadny právny titul, na základe ktorého by mu vznikol nárok na ďalšie úroky nad rámec splneného záväzku. Odvolanie žalobcu v tejto časti neobsahuje žiadnu samostatnú právnu argumentáciu, ale je výlučne akcesoricky odvedené od jeho nesprávnych tvrdení o splatnosti, s ktorými sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku riadne a presvedčivo vysporiadal. Žalovaný odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 13. Po preštudovaní obsahu predloženého súdneho spisu a odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd za to, že na vec sa vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, preto výzvou zo dňa 05. augusta 2026 vyzval strany sporu, aby sa v stanovenej lehote od doručenia výzvy vyjadrili k možnému použitiu § 517 ods. 1, 2 a § 567 ods. 2 Občianskeho zákonníka. 14. Žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že zmluvný vzťah strán sporu, s prihliadnutím na povahu a účel tohto vzťahu, je vzťahom obchodnoprávnym, kde žalovaný do zmluvného vzťahu vstupoval za účelom dosiahnutia zisku z predaja dreva a žalobca ako subjekt verejného práva zabezpečoval prevádzkovanie činnosti obce, a to prostredníctvom prenájmu svojho majetku, pričom výnos z tohto prenájmu slúžil následne aj na zabezpečenie verejných potrieb obce. 15. Žalovaný vo svojom vyjadrení poukázal na to, že zmluvné strany si sami dohodli mechanizmus, podľa ktorého mala byť výška doplatku nájomného prerokovaná oboma stranami a písomne potvrdená. Žalovaný žalobcovi vyúčtovanie za rok 2019 predložil. Žalobca však odmietol vyčíslenie prijať a odmietol jeho prerokovanie. Nemožno preto právne následky neposkytnutia zmluvne dohodnutej súčinnosti žalobcom preniesť na žalovaného vo forme povinnosti platiť žalobcovi úroky z omeškania. Iný záver by znamenal, že veriteľ by svojím vlastným konaním mohol znemožniť uskutočnenie zmluvne dohodnutého postupu určovania peňažného záväzku a následne z tohto vlastného nepoctivého konania odvodiť vznik omeškania dlžníka a právo na úroky z omeškania. Takýto právny záver by odporoval zmyslu a účelu § 520 až § 523 Občianskeho zákonníka. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že žalovaný v priebehu súdneho konania nespochybňoval sumu 14 755,18 Eur zodpovedajúcu ním vykonanému vyúčtovaniu. Uznanie tejto sumy, ako výsledku vlastného vyúčtovania, nemožno stotožňovať s uznaním tvrdenia žalobcu, že záväzok v tejto výške bol splatný už dňa 30.04.2020 a že žalovaný bol odo dňa 01.05.2020 v omeškaní. Uvedené nie je správne a ani zákonne. 16. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP) a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie, bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 CSP viazaný rozsahom odvolania, odvolacími dôvodmi a zisteným skutkovým stavom súdom prvej inštancie (§ 379, § 380 ods. 1, § 383 CSP), prejednal odvolanie žalobcu a dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné, nakoľko rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, preto rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti II. výrokovej vety, ktorou súd prvej inštancie žalobu zamietol v časti nároku na zaplatenie sumy 12.403,19 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 12.403,19 Eur od 01.05.2020 do zaplatenia potvrdil, v napadnutej časti II. výrokovej vety, ktorou súd v zbytku žalobu zamietol a III. výrokovej vety rozhodnutia zmenil postupom podľa § 388 CSP, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani zrušenie. 17. Podľa § 663 Občianskeho zákonníka, nájomnou zmluvou prenajímateľ prenecháva za odplatu nájomcovi vec, aby ju dočasne (v dojednanej dobe) užíval alebo z nej bral aj úžitky.
18. Podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. 19. Podľa § 567 ods. 2 Občianskeho zákonníka, peňažný dlh plnený prostredníctvom peňažného ústavu alebo prostredníctvom poštového podniku je splnený pripísaním sumy dlhu na účet veriteľa v peňažnom ústave alebo vyplatením sumy dlhu veriteľovi v hotovosti, ak osobitný zákon neustanovuje inak alebo ak sa veriteľ a dlžník písomne nedohodnú inak. 20. Podľa § 3 Nariadenia Vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. 21. Na prejednania odvolania odvolací súd nenariaďoval pojednávanie, pretože nebolo potrebné zopakovať, ani doplniť dokazovanie a v prejednávanej veci nejde o dôležitý verejný záujem. 22. V podanom odvolaní žalobca namieta nesprávne vyhodnotenie dôkazov a nesprávne právne závery súdu prvej inštancie. Žalobca zastáva názor, že zo záveru znaleckého posudku, ktorý v konaní predložil je zrejmé, že znalec dospel k záveru, že nie je možné zo žalovaným predložených dokladov stanoviť skutočné výnosy a náklady z obhospodarovania lesa, nakoľko nie je z nich zrejmé, že sa týkajú výlučne predmetu nájmu podľa nájomnej zmluvy. Žalobca je toho názoru, že súd prvej inštancie nepochopiteľne založil svoje rozhodnutie na neunesení dôkazného bremena žalobcom. 23. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na body 22. a 25. rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorých sa súd prvej inštancie dostatočným spôsobom vysporiadal s argumentáciou prečo a z akých dôvodov znalecké posudky predložené v konaní žalobcom nepreukazujú výšku žalovaného nároku. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v tejto časti, konštatuje správnosť dôvodov uvádzaných súdom prvej inštancie v bodoch 22. a 25. rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti dopĺňa nasledovné. 24. V prejednávanej veci bola sporná výška doplatku k nájmu, ktorá sa podľa Čl. V bodu 1. Nájomnej zmluvy č. OÚ/PPS/2010 ( ďalej len „nájomná zmluva“) mala určiť ako rozdiel medzi príjmami a vynaloženými nákladmi, vrátane základného nájmu za obhospodarovanie predmetu nájmu za kalendárny rok. Odvolací súd konštatuje, že podmienky nájmu definovala nájomná zmluva v Čl. IV. . Na preukázanie výšky žalovaného nedoplatku predložil žalobca v konaní znalecké posudky vypracované (v oboch prípadoch) znalcom z odboru lesníctvo. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na obsah vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 228/2018 Z.z., ktorou sa vykonáva zákon č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), ktorá vo svojich ustanoveniach normuje zameranie a odbornosť znalca vo vzťahu k predmetu znaleckého skúmania. Z obsahu vyhlášky vyplýva, že na znalecké dokazovanie smerujúce k správnemu vedeniu účtovníctva a účtovnej evidencie je odborne spôsobilým znalec z odboru ekonómia a manažment odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo. Odvolací súd konštatuje, že posúdenie príjmov a nákladov účtovnej jednotky, ktoré bolo v prejednávanom súdnom spore kľúčové pre určenie spornej výšky doplatku k nájmu podľa Čl. V bodu 1. nájomnej zmluvy, je otázkou odbornou, na ktorú znalci, ktorí vypracovali žalobcom predložené znalecké posudky nemali odbornosť. Podľa obsahu vyhlášky je znalec v odbore lesníctvo odborne spôsobilý na znaleckú činnosť zameranú na posúdenie hospodárskej činnosti v lesoch (zakladanie, ošetrovanie, výchova a ochrana lesa, ťažba, sústreďovanie, sortimentácia, manipulácia, skladovanie a ochrana dreva), odhad škôd na lesných porastoch (lesnom majetku), odhad hodnoty lesov a činností na úseku poľovníctva. Ide o znaleckú činnosť vykonávanú najmä v súvislosti so zákonom č. 326/2005 Z.z. o lesoch v znení neskorších predpisov, zákonom č. 274/2009 Z.z. o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a súvisiacimi všeobecne záväznými právnymi predpismi. Odvolací súd dáva do pozornosti skutočnosť, že žalovaný je podľa § 3 zákona č. 97/2013 Z.z. o pozemkových spoločenstvách v spojení s § 18 ods. 2 písm. d) Občianskeho zákonníka právnická osoba, ktorá je
podľa zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve povinná viesť účtovníctvo ako účtovná jednotka. Zákon o účtovníctve v § 2 ods. 4 písm. e) a f) presne definuje pojmy príjem a náklad, teda pojmy uvedené v nájomnej zmluve, ktorých hodnota sa dá účtovne zistiť a preto je možné doplatok k nájmu podľa Čl. V bodu 1 nájomnej zmluvy exaktne vypočítať. Keďže predmetné znalecké posudky neboli vypracované osobou, ktorá disponuje príslušnou odbornou spôsobilosťou znalca v zmysle vyhlášky, nemožno im v rámci súdneho konania priznať povahu riadneho znaleckého dôkazu. Z uvedeného dôvodu nie sú predmetné posudky spôsobilým dôkazným prostriedkom, na základe ktorého by bolo možné v konaní spoľahlivo ustáliť skutkový stav. 25. Odvolací súd sa plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie o tom, že žalobca mal objektívnu možnosť s poukazom na rozsah predložených dokladov žalovaným, oprávnenie vyplývajúce z nájomnej zmluvy priebežne nahliadať a kontrolovať účtovné doklady žalovaného o hospodárení na prenajatom území, ako aj s poukazom na existenciu lesohospodárskej evidencie, vyvinúť väčšiu iniciatívu pri predkladaní dôkazov v tom zmysle, aby sám predložil súkromný znalecký posudok, alebo navrhol vykonanie znaleckého dokazovania znalcom odborne spôsobilým na určenie výšky doplatku k nájmu v zmysle nájomnej zmluvy. Keďže žalobca v tomto smere neuniesol bremeno dôkazu, rozhodol súd prvej inštancie vecne správne, keď žalobu v časti nároku na zaplatenie sumy 12.403,19 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 12.403,19 Eur od 01.05.2020 do zaplatenia zamietol. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní tvrdí, že nebol povinný navrhovať vykonanie znaleckého dokazovania odborne spôsobilým znalcom a preukazovať, či predložené účtovné doklady žalovaným preukazujú, alebo nepreukazujú správnosť výpočtu výšky doplatku k nájmu, ktorú vypočítal žalovaný, je toto jeho tvrdenie nesprávne. Odvolací súd dáva do pozornosti zásadu, ktorou je ovládané civilné sporové konania, že každá strana musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia, v zmysle ktorej, kto tvrdí, ten dokazuje. Strana musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jej tvrdenia za základ svojho rozhodnutia. Posúdenie otázky, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a svoje tvrdenia preukazovať dôkazmi, ako aj obsah tejto jej povinnosti, sa odvíja od hmotného práva. Žalobca je tá strana sporu, ktorá si voči žalovanému uplatnila nárok na zaplatenie žalovanej sumy titulom neuhradeného doplatku na nájomnom vyplývajúceho z nájomnej zmluvy, preto bolo na žalobcovi, aby v súdnom spore predložil, resp. navrhol vykonať dokazovanie za účelom preukázania oprávnenosti žalovaného nároku. Výška neuhradeného doplatku na nájomnom bola v konaní sporná, pričom posúdenie príjmov a nákladov žalovaného podľa Čl. V bodu 1. nájomnej zmluvy z dôvodu určenia výšky doplatku, je otázkou odbornou, preto bolo na žalobcovi, aby žalovaný nárok zákonne súladným spôsobom preukázal. Pokiaľ žalobca súdu prvej inštancie vytýka postup, že relevantným spôsobom neposudzoval vyúčtovanie žalovaného vo vzťahu k predloženým účtovným dokladom a z označených dôkazov nevyvodil závery pre rozhodnutie vo veci, odvolací súd uvádza, že konajúci súd nemá odborné znalosti na to, aby vedel vyhodnotiť správnosť účtovných dokladov, ale pre tieto účely mal žalobca možnosť navrhnúť znalecké dokazovanie odborne spôsobilým znalcom, keď záver znalca by bol záverom odborným, ku ktorému by sa súd priklonil, pokiaľ by bola daná odbornosť znalca a pokiaľ by bol znalecký posudok vypracovaný v súlade s predpismi upravujúcimi vyhotovenie znaleckých posudkov. 26. Odvolací súd sa ďalej zaoberal odvolacou námietkou žalobcu týkajúcou sa nesprávneho právneho posúdenia nároku na zaplatenie úroku z omeškania zo sumy 14.755,18 Eur, ktorú sumu žalovaný v priebehu konania žalobcovi zaplatil. Odvolací súd v tejto časti konštatuje dôvodnosť odvolacej argumentácie žalobcu a uvádza, že súd prvej inštancie si nesprávne vyložil obsah dohody strán sporu o splatnosti doplatku podľa Čl. V. bodu 4 nájomnej zmluvy, podľa ktorého je doplatok k nájmu splatný 15 dní od prerokovania jeho výšky s prenajímateľom, najneskôr do 30.04. nasledujúceho roku. Z obsahu nájomnej zmluvy vyplýva, že zmluvné strany mali výšku doplatku k nájmu prerokovať a potvrdiť ju písomnou formou. Vychádzajúc z obsahu zmluvných dojednaní strán sporu v zmluve o nájme, je odvolací súd toho názoru, že spôsob stanovenia výšky doplatku jednoznačne vyplýva z ustanovenia Čl. V. bodu 1 nájomnej zmluvy, podľa ktorého sa doplatok nájmu určí ako rozdiel medzi príjmami a vynaloženými nákladmi žalovaného, vrátane základného nájmu za obhospodarovanie predmetu nájmu za kalendárny rok, a preto odvolací súd konštatuje, že výška doplatku je presne určiteľná podľa účtovnej dokumentácie žalovaného a postupom v zmluve dohodnutom a jej stanovenie nie je viazané na konsenzus zmluvných strán. Strany sporu si v Čl. V. bode 4 nájomnej zmluvy dohodli splatnosť nájomného tak, že základné nájomné je splatné do 31.12. v roku a doplatok k nájomnému do pätnástich dní od prerokovania jeho výšky s prenajímateľom, najneskôr do 30.04. nasledujúceho roku. Odvolací súd dáva do pozornosti skutočnosť, že strany sporu zmluvne nedohodli dôsledky, ktoré nastanú v prípade, ak by k prerokovaniu a písomnému potvrdeniu výšky doplatku k nájomnému nedošlo. Preto pokiaľ strany sporu výšku doplatku
za kalendárne roky 2018 a 2019 neprerokovali a písomne nepotvrdili, tak táto skutočnosť nemá za následok neurčiteľnosť výšky doplatku. S odkazom na Čl. V. bod 4 písm. b) nájomnej zmluvy bol žalovaný povinný doplatok za príslušný kalendárny rok žalobcovi zaplatiť, a to najneskôr do 30.04. nasledujúceho kalendárneho roka, ktorú zmluvnú povinnosť si žalovaný nesplnil riadne a včas, preto sa dostal do omeškania s plnením peňažného záväzku. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie doplatku nájomného za roky 2018 a 2019. Žalovaný v priebehu konania sumu 14 755,18 Eur žalobcovi zaplatil, ktorým konaním nárok žalobcu v tejto časti uznal ako oprávnený. Z dôvodu, že žalovaný sa dostal do omeškania s plnením peňažného záväzku, ktorý v ním uznanej výške zaplatil žalobcovi až v priebehu súdneho konania, má žalobca voči žalovanému nárok na zaplatenie zákonného úroku z omeškania z uznanej a zaplatenej sumy 14 755,18 Eur. Splatnosť doplatku k nájomnému podľa nájomnej zmluvy za rok 2018 nastala dňom 30.04.2019 a za rok 2019 dňom 30.04.2020. V súdnom konaní si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie úroku z omeškania zo žalovanej sumy odo dňa 01.05.2020 (t. j. deň nasledujúci po dni splatnosti doplatku k nájomnému za neskorší kalendárny rok 2019) do zaplatenia dlžnej sumy žalovaným, t.j. do dňa 24.02.2025. Súd prvej inštancie posúdil zmluvný vzťah strán sporu správne ako vzťah, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, pretože nie sú naplnené zákonné predpoklady podľa § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, pričom odvolací súd tiež poukazuje na obsah nájomnej zmluvy, ktorá bola uzatvorená podľa Občianskeho zákonníka a zákona č. 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov, ktorý právny predpis v §1 ods. 1 normuje, že nájomná zmluva o nájme pozemku na poľnohospodárske účely sa spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka o nájomnej zmluve, ak tento zákon neustanovuje inak. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že v nájomnom zmluvnom vzťahu síce pozemkové spoločenstvo spĺňa podmienku podnikateľa (predmet nájmu využíva na účely komerčného lesného hospodárenia), avšak obec pri prenájme svojho majetku v zmysle zákona o majetku obcí nevystupuje ako podnikateľský subjekt za účelom generovania zisku z podnikateľskej činnosti, ale vykonáva samosprávnu funkciu manažmentu vlastného majetku. Z uvedených dôvodov absentuje bilaterárny podnikateľský charakter. Na strane žalobcu nie je v záväzkovom vzťahu strán sporu naplnená podmienka podľa § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, pretože v prejednávanej veci obec zmluvu neuzatvorila z dôvodu zabezpečovania verejných potrieb (predmetom zmluvy nie je činnosť smerujúca k uspokojeniu potrieb obyvateľov obce, napr. odvoz odpadu, údržba zelene a pod.) alebo vlastnej prevádzky (predmetom zmluvy nie je činnosť zabezpečujúca vnutorný chod subjektu verejného práva, napr. dodávka energií, nákup kancelárskeho vybavenia, upratovacie služby a pod.) Zákonna sadzba úroku z omeškania v právnom vzťahu strán sporu, ktorý vznikol nájomnou zmluvou dňa 17.02.2011, bola ku prvému dňu omeškania s plnením peňažného záväzku (01.05.2020) vo výške 8% ročne. Na základe uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti II. výrokovej vety, ktorou súd v zbytku žalobu zamietol, zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 14.755,18 Eur od 01.05.2020 (odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti doplatku za kalendárny rok 2019) do 24.02.2025 (deň pripísania úhrady dlžnej sumy žalobcovi), a to v lehote 3 dní od právoplanosti rozhodnutia. 27. Odvolací súd zároveň zmenil aj odvolaním napadnutú III. výrokovú vetu rozsudku súdu prvej inštancie v závislom výroku o trovách konania, a to s odkazom na zásadu pomeru úspechu strán sporu v konaní. Žalovaný procesne zavinil zastavenie konania v časti o zaplatenie sumy 14 755,18 Eur tým, že po podaní žaloby túto časť žalovanej sumy žalobcovi zaplatil, preto je procesný úspech žalobcu v konaní v percentuálnom vyjadrení 38,15% z pôvodne žalovanej sumy 38.669,75 Eur. Procesný úspech žalovaného v percentuálnom vyjadrení predstavuje 61,85% v časti zamietnutia žaloby. Z uvedených dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti III. výrokovej vety tak, že žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 23,7 %, čo zohľadňuje konečný pomer úspechu žalovaného voči žalobcovi. 28. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 2 a 262 ods. 1 CSP tak, že žiadna zo strán sporu nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo, zohľadňujúc procesný výsledok odvolacieho konania, keď každá zo strán sporu bola v odvolacom konaní čiastočne úspešná. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie. 29. Rozhodnutie bolo prijaté členmi odvolacieho senátu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa § 429 ods. 1 CSP neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Strana sporu má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).