Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/130/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110238916 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1110238916.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Michaela Králová v právnej veci navrhovateľa: Mestská časť Bratislava - Staré Mesto, Vajanského nábrežie č. 3, Bratislava, IČO: 00 603 147, zastúpeného právnym zástupcom Advokátska kancelária LEGAL CARTEL, s.r.o., Ľubinská č. 18, Bratislava, proti odporcovi: V. W., nar. XX.X.XXXX, A. Č.. X, A., zastúpenému právnym zástupcom Advokátska kancelária JÁNSKY PARTNERS, za ktorú koná JUDr. Martin Jánský, advokát, Trnavská cesta č. 50, Bratislava, o zaplatenie 89,62 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k. 8C 177/2010-191 zo dňa 1.10.2013 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi náhrad trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava I rozsudkom č.k. 8C 177/2010-191, zo dňa 1.10.2013 zamietol návrh navrhovateľa o zaplatenie 89,62 eur s príslušenstvom a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi trovy právneho zastúpenia v sume 1385,69 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Okresný súd Bratislava I rozhodol na základe návrhu navrhovateľa, ktorý bol podaný na okresný súd dňa 24.9.2010 a ktorým sa domáhal, aby súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť sumu 89,62 eur s 8,5% úrokom z omeškania od 11.4.2008 do zaplatenia, za neuhradené náklady za odťah osobného motorového vozidla odporcu. Navrhovateľ návrh odôvodnil tým, že dňa 3.4.2008 príslušník mestskej polície Bratislava - Staré mesto, ako splnomocnený zástupca správcu komunikácie, v zmysle poverenia starostu mestskej časti Bratislava - Staré mesto rozhodol o odťahu osobného motorového vozidla EČV: A., ktorého prevádzkovateľom je odporca, z dôvodu, že stálo na chodníku na ulici Slovanská v Bratislave, ktorá je miestnou komunikáciou tretej triedy, a preto vozidlo tvorilo prekážku v cestnej premávke. Vozidlo prevzala V. W., bývalá manželka odporcu dňa 3.4.2008 o 12:52 hod. a za odťah neuhradila sumu 89,62 eur, pretože podľa jej názoru išlo o neoprávnený odťah a rovnako neuhradil túto sumu ani odporca, ktorý v konaní namietol nedostatok aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa, pretože odťah vozidla vykonala obchodná spoločnosť ASTER s.r.o., ktorá nie je správcom pozemných komunikácií. Táto spoločnosť odťah vykonala na základe zmluvy č. 48/2006 zo dňa 23.10.2006, ktorá bola uzavretá s rozpočtovou organizáciou zriadenou navrhovateľom VEPOS. Podľa názoru odporcu, by predmetná pohľadávka mala súvisieť s činnosťou tejto rozpočtovej organizácie a nie navrhovateľa, pričom navrhovateľ nepreukázal, že táto pohľadávka bola na neho prevedená. I keď by k prevodu tejto pohľadávky na navrhovateľa došlo, tak s poukazom na ustanovenie § 40 zákona č. 315/1996 Z.z., aplikácia ustanovenia § 40 tohto zákona patrí do oblasti verejného práva, a preto v tejto súvislosti nevznikajú súkromnoprávne, ale verejnoprávne vzťahy. Odstránenie vozidla preto nie je súkromnoprávny akt, pri ktorom je možné zastúpenie podnikateľským subjektom na základe akéhokoľvek zmluvného vzťahu. Správca cesty vystupuje pri odstraňovaní vozidla ako orgán verejnej moci, ktorý nesie v plnom rozsahu zodpovednosť za jej výkon a nemôže ju zmluvne previesť na iný subjekt, a to ani po stránke technickej. Faktický odťah je správca oprávnený vykonať buď sám alebo prostredníctvom právnickej osoby, ňou na tento účel založenej alebo zriadenej, pričom spoločnosť ASTER s.r.o., ktorá odťah vykonala nie je ani jedným takýmto subjektom. Navrhovateľ nesúhlasil s názorom odporcu a tvrdil, že samostatná rozpočtová organizácia zriadená navrhovateľom VEPOS vykonávala správu miestnych komunikácií 3. a 4. triedy len do 31.12.2008, kedy bola svojím zriaďovateľom zrušená. Následne zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 23.9.2009, uzatvorenej medzi postupcom ASTER spol. s r. o. a postupníkom Mestskou časťou Bratislava - Staré Mesto, došlo k postúpeniu tejto pohľadávky na navrhovateľa, čím sa navrhovateľ stal aktívne vecne legitimovaným subjektom. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že námietka odporcu, ktorá sa týka nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane navrhovateľa je dôvodná, pretože navrhovateľ nie je v danej veci aktívne vecne legitimovaný na zaplatenie nákladov za odťah osobného motorového vozidla odporcu, uskutočneného technicky spoločnosťou ASTER s.r.o. Zo zákona č. 135/1961 Zb. a zákona č. 315/1996 Z.z. vyplýva, že jedine správca cesty, ktorým je obec alebo právnická osoba obcou na tento účel založená alebo zriadená, je oprávnený odstrániť i technicky vozidlo stojace alebo zaparkované na vyhradenom parkovisku na Slovanskej ulici v Bratislave, v prípade, že tvorilo prekážku cestnej premávky, a to na náklady prevádzkovateľa, pričom o jeho odstránení mohol rozhodnúť aj mestský policajt. Pokiaľ navrhovateľ odvodzoval svoj nárok na zaplatenie nákladov za výkon núteného odťahu motorového vozidla odporcu na základe zmluvy č. 48/2006 zo dňa 23.10.2006, uzatvorenej medzi rozpočtovou organizáciou zriadenou navrhovateľom VEPOS Bratislava - Staré Mesto ako príkazcom a spoločnosťou ASTER spol. s r. o., Bratislava, okresný súd zastával názor, že odťah vozidla vykonaný touto obchodnou spoločnosťou na základe uvedenej zmluvy je neoprávnený. Právne normy v ustanovení zákona č. 315/1996 Z.z. upravujú spoločenské vzťahy v oblasti verejného (správneho) práva, a správa verejných komunikácií patrí jednoznačne do oblasti správneho práva a v súvislosti so správou týchto komunikácií tak nevznikajú súkromnoprávne vzťahy, ale verejnoprávne vzťahy. Odstránenie motorového vozidla, preto nie je súkromnoprávnym aktom, pri ktorom by bolo možné zastúpenie podnikateľským subjektom alebo zmluvné poverenie, v zmysle ktorého by bol podnikateľský subjekt oprávnený pôsobiť v oblasti verejnoprávnych vzťahov. Správca cesty pri odstraňovaní vozidla vystupuje ako orgán verejnej moci (správy), ktorý nesie v plnom rozsahu zodpovednosť za jej výkon a nemôže ju zmluvne previesť na iného. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo 70/2003, v ktorom najvyšší súd vyslovil právny názor, že odstránenie vozidla bez súhlasu jeho prevádzkovateľa je vážnym zásahom do vlastníckych práv, ktorý je prípustný len na základe zákona. Keďže ustanovenie zákona 315/1996 Z.z. spadá do oblasti verejného (správneho) práva, nevznikajú v súvislosti so správou týchto komunikácií súkromnoprávne, ale verejnoprávne vzťahy. Keďže správca komunikácie vykonávajúci verejnú správu, je orgánom verejnej správy, vzťahuje sa na neho čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Každý orgán štátu má ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť, preto môže konať len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje. Vzhľadom na uvedené by správca verejných komunikácií mohol zákonom jemu zverený výkon verejnej moci (správy) zmluvne preniesť na podnikateľské alebo iné subjekty len vtedy, ak by mu to zákon dovolil alebo priamo ukladal. Preto je nepochybné, že úmyslom zákonodarcu bolo taxatívnym výpočtom určiť, kto je oprávnený vykonávať správu komunikácií a kto je správcom cesty s tým, že odtiahnutie vozidla je povinný vykonávať jedine správca cesty a zároveň iné osoby, ktoré by boli oprávnené odstrániť prekážku cestnej premávky, by boli z toho vylúčené, okrem právnickej osoby správcom na tento účel založenej alebo zriadenej. Preto spoločnosť ASTER spol. s r. o. nebola oprávnená vykonať odťah motorového vozidla, pretože nebola správcom komunikácie, ani právnickou osobou na tento účel správcom zriadenou. Úkon odťahu motorového vozidla bola oprávnená vykonať len Mestská časť Bratislava - Staré mesto, t.j. navrhovateľ, ktorý však, ako z vykonaného dokazovania vyplýva, takýto úkon neurobil, a preto sa navrhovateľ nemôže úspešne domáhať zaplatenia nákladov za odťah motorového vozidla odporcu. Okrem toho, ak navrhovateľ ako správca komunikácie zveril zmluvou výkon núteného odťahu obchodnej spoločnosti ASTER spol. s r. o. postupoval v rozpore so zákonom č. 135/1961 Zb., a preto možno zmluvu o výkone odťahovacej služby č. 48/2006 považovať za neplatnú pre rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka. V rozpore so zákonom bol vykonaný odťah motorového vozidla, na základe neplatnej zmluvy, a preto nemohla vzniknúť odporcovi povinnosť na náhradu nákladov takto neoprávnene vykonaného núteného odťahu. Ďalšia námietka odporcu o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie podľa názoru súdu nie je dôvodná, pretože podľa § 40 ods. 4, 5 zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení účinnom ku dňu 3.4.2008, je povinnou osobou na zaplatenie nákladov za odťah vozidla prevádzkovateľ vozidla, ktorým v danom čase bol, ako to vyplýva zo správy príslušnej dopravnej polície, dňa 3.4.2008 odporca. Okresný súd dospel k záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane navrhovateľa, a preto návrh navrhovateľa zamietol a v ďalšom nepovažoval za potrebné zaoberať sa jednotlivými námietkami odporcu, ktorými spochybňoval dôvodnosť nároku navrhovateľa, pretože týmito námietkami, by sa súd zaoberal v prípade, ak by bol navrhovateľ v danej veci aktívne vecne legitimovaný. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal odporcovi trovy konania v sume 1.385,69 eur, ako trovy právneho zastúpenia advokátom. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie navrhovateľ, ktorý nesúhlasil s rozhodnutím súdu a namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní navrhovateľ poukázal na to, že výklad ustanovení § 3d ods. 5 písm. d/ zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov a § 40 zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách spôsobom ako ho podáva súd prvého stupňa je prísne formalistický a gramatický. Podľa názoru navrhovateľa tieto ustanovenia by mali byť v danej veci vykladané predovšetkým logicky a teleologicky a vzhľadom na dátum nadobudnutia účinnosti Zákona o pozemných komunikáciách aj historicky. Podstatným je v tomto prípade teleologický výklad pojmu „výkon správy“. Aplikovaním pojmu „výkon správy“ na konkrétny prípad, a to na prípad odstránenia vozidla zmysle § 40 Zákona o pozemných komunikáciách, možno vyvodiť záver, že úmyslom zákonodarcu bolo riešiť situáciu, v ktorej vozidlo tvorí prekážku cestnej premávky, a preto hlavným účelom tohto ustanovenia je, aby bolo predmetné vozidlo odstránené z dôvodu, že ohrozuje alebo obmedzuje vjazd vozidiel a pohyb chodcov. Účelom tejto úpravy je teda zabezpečenie existencie účinného prostriedku zabezpečujúceho bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky, teda výkon správy, v tomto prípade treba rozumieť zabezpečovanie bezpečnej cestnej premávky. Dôvodom prečo zákonodarca riešil problém odstránenia vozidla priamo v zákone je dôležitosť zabezpečenia ochrany cestnej premávky. Výkonom správy v tomto prípade teda rozumieme zabezpečenie bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Tým, že účel zákona naplnila obec, resp. rozpočtová organizácia VEPOS Bratislava - Staré mesto, ako správca komunikácie a nie súkromná osoba, do vlastníckeho práva odporcu ako prevádzkovateľa sa nezasiahlo na základe svojvôle, ale naopak na základe zákonného postupu, navyše zásah bol vykonaný ako následok porušenia zákona a ako následok toho, že konaním, za ktoré nesie zodpovednosť prevádzkovateľ vozidla, sa zasiahlo do bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky a v prípade, že by nedošlo k odstráneniu vozidla, hrozilo by nebezpečenstvo, že dôsledkom ohrozenia plynulosti a bezpečnosti cestnej premávky by došlo ku škodám na živote, zdraví alebo majetku. Podľa názoru navrhovateľa, súd prvého stupňa ignoruje skutočnosť, že bol porušený zákon, že bola ohrozená bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky. Navrhovateľ poukázal na rozhodnutia krajských súdov, a to Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 14Co 200/2011, Krajského súdu v Trnave sp.zn. 9Co 150/2012, na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej Republiky sp.zn. 25Cdo 4706/2009 a sp.zn. 25Cdo 813/2007. Navrhovateľ zároveň v odvolaní poukázal na ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách, podľa ktorého závady v zjazdnosti diaľnic, ciest a miestnych komunikácií sú bez prieťahov povinní odstraňovať ich správcovia. K striktným výkladom tohto ustanovenia by došlo k názoru, že zjazdnosť ciest môže zabezpečiť len správca komunikácie, toto tvrdenie nie je pravdivé v žiadnom prípade. Mestská časť Staré mesto vykonáva zimnú údržbu, t.j. zmierňovanie dopadu zimného obdobia na zjazdnosť ciest prostredníctvom svojho zmluvného partnera obchodnej spoločnosti VEPOS Bratislava s.r.o. Hlavné mesto SR Bratislava, ako správca miestnych komunikácií vykonáva prostredníctvom sekcie dopravy Magistrátu hlavného mesta a dodávateľských firiem štandardnú a pravidelnú údržbu. V zmysle zákona o premávke na pozemných komunikáciách je povinnosťou správcu cesty umiestniť dopravné značenie. V praxi to však vykonávajú obchodné spoločnosti, ktoré sú zmluvným partnerom správcu komunikácie. Navrhovateľ tvrdil, že zmluva č. 48/2006 o výkone odťahovacej služby uzatvorená dňa 23.10.2006 neodporuje zákonu č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách, ani inému všeobecne záväznému právnemu predpisu Slovenskej republiky a preto nejde o neplatný právny úkon a navrhovateľ je v spore aktívne vecne legitimovaný. Z uvedených dôvodov navrhol, aby jeho odvolaniu bolo vyhovené. Navrhovateľ tiež namietal nesprávnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania, keď priznal odporcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 1385,69 eur. Poukázal na ustanovenie § 150 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého, ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť. V danom prípade išlo o drobný spor podľa § 200ea ods. 1 O.s.p., podľa ktorého, ak v priebehu konania dosiahne predmet konania sumu 1.000,- eur, od toho okamihu ide drobný spor. V danom prípade preto jednoznačne išlo o drobný spor, a preto výšku priznaných trov konania odporcovi navrhovateľ považuje za zjavne neprimeranú oproti hodnote predmetu sporu, keď nárok navrhovateľa predstavuje sumu 89,62 eur a trovy právneho zastúpenia sumu 1.385,63 eur, čo je viac ako 15-násobok istiny. Navrhovateľ namietal, že právnemu zástupcovi odporcu, bola priznaná náhrada za cestovné Nitra - Bratislava - Nitra a strata času spojená s účasťou na pojednávaniach v predmetnej veci, keď právny zástupca odporcu poskytuje právne služby podľa zápisu v obchodnom registri, so sídlom v Nitre od 1.8.2013 a podania adresované súdu v predmetnej veci boli označené so sídlom Štúrová 13, Nitra a Trnavská cesta 50, Bratislava. Preto s prihliadnutím na hospodárnosť konania, uplatňovanie si náhrady za cestovné Nitra - Bratislava - Nitra v súvislosti s účasťou na pojednávaniach nie je správne, nakoľko právny zástupca odporcu má sídlo aj v Bratislave na Trnavskej ceste č. 50, a preto mohol substitučne splnomocniť advokáta alebo advokátskeho koncipienta za účelom zastúpenia odporcu na pojednávaniach konaných na Okresnom súde Bratislava I. Preto trovy právneho zastúpenia len za cestovné a stratu času spojené s účasťou na ôsmych pojednávaniach v sume 804,93 eur považuje navrhovateľ za nehospodárne a neúčelné. Navrhovateľ tvrdil, že súd prvého stupňa bol povinný postupovať v zmysle ustanovenia § 150 ods. 2 O.s.p. a využiť svoje moderačné právo a trovy konania nepriznať, príp. ich primerane znížiť. Z uvedených dôvodov, navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a priznal navrhovateľovi sumu vo výške 89,62 eur s 8,5 % úrokom z omeškania ročne od 11.4.2008 do zaplatenia a trovy konania za zaplatený súdny poplatok a trovy právneho zastúpenia. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. na pojednávaní podľa § 214 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie podľa § 212 ods. 1 <aspi://module='ASPI'&link='99/1963%20Zb.%2523212'&ucin-k- dni='30.12.9999'> O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 <aspi:// module='ASPI'&link='99/1963%20Zb.%2523214'&ucin-k-dni='30.12.9999'> O.s.p. Rozsudok verejne vyhlásil podľa § 211 ods. 2 <aspi://module='ASPI'&link='99/1963%20Zb.%2523211'&ucin-k- dni='30.12.9999'> O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 <aspi://module='ASPI'&link='99/1963%20Zb. %2523156'&ucin-k-dni='30.12.9999'> O.s.p., nakoľko dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, pretože súd prvého stupňa vo veci zistil riadne skutkový stav potrebný pre právne posúdenie veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, zhodnotil výsledky vykonaného dokazovania v súlade s § 132 <aspi://module='ASPI'&link='99/1963%20Zb.%2523132'&ucin-k- dni='30.12.9999'> O.s.p., dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil vo veci aj správny právny záver, keď na vec aplikoval zodpovedajúce právne normy, ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k nevyhoveniu návrhu aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 <aspi:// module='ASPI'&link='99/1963%20Zb.%2523157'&ucin-k-dni='30.12.9999'> O.s.p. odôvodnil. Vzhľadom na skutkový a právny stav, vyplývajúci zo spisu, odvolací súd nezistil v postupe súdu prvého stupňa ani z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 <aspi://module='ASPI'&link='99/1963%20Zb.%2523212'&ucin-k-dni='30.12.9999'> O.s.p.). Z obsahu spisu nevyplýva, že by súd svojím konaním (rozhodnutím) odňal účastníkom možnosť konať pred súdom. Rozsudok je presvedčivý a odôvodnený v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. V odvolaní navrhovateľ neuviedol také skutočnosti, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného skutkového a právneho posúdenia danej veci. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že prenesením výkonu verejnej správy pozemných komunikácií na súkromný subjekt navrhovateľ konal v rozpore s čl. 2 <aspi://module='ASPI'&link='460/1992%20Zb.%2523%25C8l.2'&ucin-k-dni='30.12.9999'> Ústavy Slovenskej republiky. Správu pozemných komunikácií, a to všetky jej zložky, je oprávnený vykonávať jedine navrhovateľ, a to buď sám, alebo prostredníctvom právnickej osoby, na tento účel založenej alebo zriadenej. Navyše z rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že o odtiahnutí motorového vozidla rozhodol príslušník mestskej polície, ktorého oprávnenie je dané rozhodnutím starostu. Odvolací súd má za to, že aj keď podľa § 43 ods. 5 <aspi:// module='ASPI'&link='8/2009%20Z.z.%252343'&ucin-k-dni='30.12.9999'> zák. č. 8/2009 Z.z. <aspi:// module='ASPI'&link='8/2009%20Z.z.'&ucin-k-dni='30.12.9999'> môže o odstránení vozidla rozhodnúť policajt, pod týmto pojmom sa rozumie príslušník policajného zboru a nie príslušník mestskej polície. Z uvedeného vyplýva, že o odstránení vozidla rozhodla neoprávnená osoba. Nič na tom nemení ani poverenie starostu o zabezpečení odstraňovania vozidiel v Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto, pretože žiaden zákon nepovoľuje správcovi komunikácie jeho právomoci preniesť na iný subjekt, a to ani na iný orgán verejnej moci. K preneseniu právomoci môže dôjsť jedine v zmysle zákona (§ 3 ods. 2 <aspi://module='ASPI'&link='135/1961%20Z.z.%25233'&ucin- k-dni='30.12.9999'> zák. č. 135/1961 Z.z. <aspi://module='ASPI'&link='135/1961%20Z.z.'&ucin-k- dni='30.12.9999'>). Toto oprávnenie nevyplýva príslušníkom mestskej polície ani zo zák. č. 564/1991 Z.z. <aspi://module='ASPI'&link='564/1991%20Z.z.'&ucin-k-dni='30.12.9999'> o obecnej polícii, keď podľa jeho ust. § 3 <aspi://module='ASPI'&link='40/1964%20Zb.%25233'&ucin-k-dni='30.12.9999'> mestská polícia nie je oprávnená pôsobiť na úseku správy komunikácie. Odstránenie vozidla nie je súkromnoprávnym aktom, preto je ho možné vykonať jedine v súlade s Ústavou SR a príslušnými zákonnými normami. Navrhovateľ v podanom odvolaní namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a tiež, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Výkon núteného odťahu navrhovateľ odvodzoval od Zmluvy o výkone odťahovacej služby zo dňa 23.10.2006. Podľa obsahu tejto zmluvy VEPOS Bratislava - Staré Mesto, správca pozemných komunikácií vykonáva na území Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto miestnu štátnu správu vo veciach miestnych komunikácií a účelových komunikácií III. a IV. triedy (čl. 2 bod 1/ Zmluvy). VEPOS Bratislava - Staré Mesto predmetnou zmluvou splnomocnil obchodnú spoločnosť ASTER, s.r.o. na výkon odstraňovania a následného premiestnenia motorových vozidiel na území Mestskej časti Bratislava - Staré mesto na cestách, ktoré patria do jeho správy (čl. 3 bod 1/ Zmluvy). Túto činnosť vykoná na základe opatrenia, ktoré nemá povahu rozhodnutia správneho orgánu, ale ide o úradný postup v zmysle zák.č. 58/1969 Zb. alebo na základe opatrenia policajta PZ nariaďujúceho odtiahnutie motorového vozidla. V čl. 5 ods. 3 zmluvy VEPOS Bratislava - Staré Mesto zároveň postúpil pohľadávky podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka na ASTER, s.r.o., ktoré vzniknú v súvislosti s výkonom činnosti podľa tejto zmluvy. V zmysle § 4b <aspi://module='ASPI'&link='135/1961%20Zb.%25234b'&ucin-k-dni='30.12.9999'> zákona č. 135/1961 Zb. <aspi://module='ASPI'&link='135/1961%20Zb.'&ucin-k-dni='30.12.9999'> o pozemných komunikáciách (ďalej len „cestný zákon“) sú miestnymi komunikáciami všeobecne prístupné a užívané ulice, parkoviská vo vlastníctve obcí a verejné priestranstva, ktoré slúžia miestnej doprave a sú zaradené do siete miestnych komunikácii. Podľa § 40 ods. 1 zák. č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov, kto spôsobil prekážku cestnej premávky, je povinný ju bezodkladne odstrániť. Ak to neurobí, odstráni ju na jeho náklady správca cesty. Podľa § 40 ods. 5 zák. č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov, ak vozidlo tvorí prekážku cestnej premávky alebo ak ide o vozidlo uvedené v odseku 4, môže o jeho odstránení rozhodnúť aj policajt. Také vozidlo správca cesty odstráni na náklady jeho prevádzkovateľa. Podľa ust. § 3d, ods. 3 zák. č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len cestný zákon) miestne komunikácie sú vo vlastníctve obcí. Podľa § 3d ods. 5 písm. d/ cestného zákona vykonávajú správu pozemných komunikácii ak ide o prejazdné úseky ciest vo vlastníctve obce, o miestne komunikácie a účelové komunikácie vo vlastníctve obce - obce, prípadne právnické osoby nimi na tento účel založené alebo zriadené. Prvostupňový súd správne dospel k záveru, že pre posúdenie veci je právne významné, či spoločnosťou ASTER, s.r.o. uskutočnené odtiahnutie vozidla odporcu bolo možné považovať za odtiahnutie, ktoré vykonala obec (§ 40 ods.1 <aspi://module='ASPI'&link='315/1996%20Z.z.%252340'&ucin-k- dni='30.12.9999'> a <aspi://module='ASPI'&link='315/1996%20Z.z.%252340'&ucin-k-dni='30.12.9999'> zákona č. 315/1996 Z.z. <aspi://module='ASPI'&link='315/1996%20Z.z.'&ucin-k-dni='30.12.9999'> o premávke na pozemných komunikáciách v spojení s § 3d ods. 5 písm. d/ zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách). Rovnako správne potom dospel k záveru, že ASTER, s.r.o. nie je ani obec a ani právnická osoba obcou pre tento účel založená alebo zriadená. Vozidlo odporcu v danom prípade nebolo odtiahnuté správcom komunikácie a ani subjektom, ktorý bol výlučne na tento zásah do práv odporcu oprávnený v zmysle § 40 ods.1 zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách v spojení s § 3d ods. 5 písm. d/ zákona č. 135/1961 Zb. <aspi://module='ASPI'&link='135/1961%20Zb.'&ucin-k-dni='30.12.9999'> o pozemných komunikáciách. Zmluva „o výkone odťahovacej služby“ zo dňa 23.10.2006 je preto neplatný právny úkon (§ 39 <aspi://module='ASPI'&link='40/1964%20Zb.%252339'&ucin-k-dni='30.12.9999'> OZ), lebo správca komunikácie ňou v rozpore so zákonom previedol na obchodnú spoločnosť ASTER, s.r.o. ako podnikateľský subjekt časť právomoci verejnej správy. Navrhovateľ na základe neplatného právneho úkonu nemôže sa voči odporcovi úspešne domáhať náhrady nákladov súvisiacich s odstránením vozidla a jeho zabezpečením až po jeho výdaj prevádzkovateľovi. Na tomto závere nič nemení ani prípadné postúpenie pohľadávky na navrhovateľa. Uvedená skutočnosť, že odťah motorového vozidla odporcu vykonala obchodná spoločnosť ASTER, s.r.o., ktorá nebola oprávnená na výkon odťahu, z dôvodov uvedených v texte vyššie, viedla k záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa v konaní, a teda k zamietnutiu návrhu navrhovateľa. V obdobnej veci, kde predmetom konania bolo zaplatenie nákladov spojených s výkonom odtiahnutia, rozhodoval Najvyšší súd SR, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 70/2003 uviedol: „Správca miestnej komunikácie (§ 3d <aspi://module='ASPI'&link='135/1961%20Zb. %25233d'&ucin-k-dni='30.12.9999'> ods. 5 písm. c/ zákona č. 135/1961 Zb. <aspi:// module='ASPI'&link='135/1961%20Zb.'&ucin-k-dni='30.12.9999'> v znení neskorších predpisov) pri odstraňovaní vozidla z komunikácie vystupuje ako orgán verejnej moci (správy) a nemôže právomoci správcu komunikácie zmluvne previesť na iný podnikateľský subjekt, a to ani po stránke technickej (čo sa týka samotného výkonu odstránenia vozidla). Odstrániť vozidlo z miestnej komunikácie je oprávnená vykonať buď obec sama (správa komunikácie), alebo právnická osoba ňou na tento účel založená alebo zriadená.“ Aj keď vyššie citovaný rozsudok Najvyššieho súdu SR nie je prameňom práva a právny názor v ňom obsiahnutý, nie je pre odvolací súd v preskúmavanej veci záväzný, odvolací súd sa s týmto názorom Najvyššieho súdu SR stotožňuje. Odstránenie vozidla bez súhlasu prevádzkovateľa je vážnym zásahom do vlastníckych práv, ktorý je prípustný len na základe zákona. Ustanovenie § 40 zákona o premávke na pozemných komunikáciách spadá do oblasti verejného (správneho práva), preto v súvislosti so správou týchto komunikácií nevznikajú súkromnoprávne, ale verejnoprávne vzťahy. Odstránenie vozidla nie je súkromnoprávnym aktom, pri ktorom by prichádzalo do úvahy zastúpenie podnikateľským subjektom, alebo zmluvné poverenie, v zmysle ktorého by bol podnikateľský subjekt oprávnený pôsobiť v oblasti verejnoprávnych vzťahov. Správca cesty pri odstraňovaní vozidla vystupuje ako orgán verejnej moci (správy), ktorý nesie v plnom rozsahu zodpovednosť za jej výkon a nemôže ju zmluvne previesť na iného, a to ani po stránke technickej (čo sa týka samotného výkonu odtiahnutia vozidla). Takéto oprávnenie, vzhľadom na povahu vzťahu, v rámci ktorého má k nemu dôjsť, je oprávnená vykonať buď len obec sama alebo právnická osoba ňou pre tento účel založená alebo zriadená. S uvedeným názorom dovolacieho súdu sa stotožnil aj odvolací súd v danej veci a pri prejednaní veci na základe podaného odvolania navrhovateľa, z neho vychádzal. Podľa § 40 ods. 1 zákona o premávke na pozemných komunikáciách odstrániť prekážku cestnej premávky môže správca cesty. Kto je správca cesty, resp. pozemných komunikácií upravuje § 3d ods. 5 písm. c, cestného zákona tak, že správu pozemných komunikácií vykonávajú obce, prípadne právnické osoby nimi pre tento účel založené alebo zriadené. Z uvedeného vyplýva, že iba obec alebo právnická osoba založená alebo zriadená obcou na správu pozemných komunikácií môže odstrániť prekážku v cestnej premávke a vykonať nútený odťah vozidla. Preto navrhovateľ, keď nebol obcou založený alebo zriadený na správu pozemných komunikácií, nemohol vykonať odťah vozidla odporcu. Navrhovateľ má v predmete činnosti odťahovaciu službu a ak by mal byť vecne legitimovaný, mal by byť zriadený alebo založený obcou na správu pozemných komunikácií. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní tvrdil, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa spôsobuje schvaľovanie protiprávneho konania, keď bol v danom prípade porušený zákon a bola ohrozená bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky, nie je možné súhlasiť s týmto názorom, pretože odstrániť prekážku cestnej premávky môže správca cesty resp. pozemných komunikácií a tým je obec a v danom prípade Mestská časť Bratislava - Staré mesto , ktorá v zmysle uvedených ustanovení zákona je oprávnená odstrániť protiprávny stav a v prípade, že sa navrhovateľ rozhodne, že správu pozemných komunikácií bude vykonávať prostredníctvom právnickej osoby, zákon mu umožňuje založiť alebo zriadiť takúto právnickú osobu tak, aby výkon práv a povinností tejto právnickej osoby bol v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona a aby nedochádzalo k neoprávneným zásahom do vlastníckych práv fyzických a právnických osôb. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa a preto rozsudok podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil, pričom sa pri skúmaní dôvodnosti odvolania riadil právnym názorom Najvyššieho súdu SR vysloveného v rozhodnutí 3Cdo 70/2003, s ktorým sa plne stotožnil. Navrhovateľ tiež namietal nesprávnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania, keď priznal odporcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 1385,69 eur. Poukázal na ustanovenie § 150 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého, ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť. V danom prípade išlo o drobný spor podľa § 200ea ods. 1 O.s.p., podľa ktorého, ak v priebehu konania dosiahne predmet konania sumu 1.000,- eur, od toho okamihu ide drobný spor a preto výšku priznaných trov konania odporcovi navrhovateľ považuje za zjavne neprimeranú oproti hodnote predmetu sporu, keď nárok navrhovateľa predstavuje sumu 89,62 eur a trovy právneho zastúpenia sumu 1.385,63 eur, čo je viac ako 15-násobok istiny. V súvislosti s námietkou navrhovateľa ohľadne priznanej výšky trov konania odporcovi, v konaní pred súdom prvého stupňa, odvolací súd zastáva názor, že táto nie je opodstatnená. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom. V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. ÚS 56/05). Okresný súd Bratislava I v prejednávanej veci rozhodol na základe návrhu navrhovateľa, ktorý bol podaný na okresný súd dňa 24.9.2010, a ktorým sa domáhal, aby súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť sumu 89,62 eur s 8,5% úrokom z omeškania od 11.4.2008 do zaplatenia za neuhradené náklady za odťah osobného motorového vozidla odporcu. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že námietka odporcu, ktorá sa týka nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane navrhovateľa je dôvodná, pretože navrhovateľ nie je v danej veci aktívne vecne legitimovaný na zaplatenie nákladov za odťah osobného motorového vozidla odporcu, uskutočneného technicky spoločnosťou ASTER s.r.o. Súd prvého stupňa priznal v konaní úspešnému odporcovi trovy konania (pozostávajúce z trov právneho zastúpenia v sume 1 385,69 eur). Vo vzťahu k žalobcovi zamietol návrh a nepriznal mu trovy konania. Ústavný súd vo svojich viacerých rozhodnutiach zdôraznil, že rozhodnutiami všeobecných súdov o trovách konania možno zasiahnuť do základných práv a slobôd. Rozhodnutím o trovách konania možno predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu. Ústavný súd už rozhodoval o ústavnosti rozhodnutím o trovách (napr. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, III. ÚS 166/09). Treba zdôrazniť, že všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p., obdobne IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04). Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. súdy rozhodujú o náhrade trov konania medzi účastníkmi so zreteľom na plný úspech toho-ktorého účastníka v konaní. Toto zákonné ustanovenie vyjadruje zásadu zodpovednosti za výsledok konania (zásadu úspechu), čo znamená, že účastník, ktorý mal vo veci plný úspech, má právo na náhradu všetkých trov konania proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Táto zásada platí ako v konaní na prvom stupni, tak aj v odvolacom konaní, a neposudzuje sa za každé štádium konania osobitne, ale podľa úspechu vo veci. Za určitú výnimku z tejto zásady možno považovať ustanovenie § 150 O.s.p. Podľa § 150 ods. 1 O.s.p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Podľa § 150 ods. 2 O.s.p. ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť. Aplikácia ustanovenia § 150 O.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní" (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo 14/99 z 1. septembra 2000). „Účastníkovi, ktorý mal v konaní úspech, nemožno s odvolaním sa na § 150 nepriznať náhradu trov konania len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodovania v určitom druhu nároku. Jeho použitie musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter" (Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk - judikát č. R 34/1982). „Nepriznanie náhrady trov konania podľa ustanovenia § 150 O.s.p. nemožno odôvodniť len všeobecným záverom hodnotiacim význam rozhodovania o určitom nároku" (Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk - judikát č. R 23/1989). V posudzovanej veci okresný súd návrh navrhovateľa zamietol ako neopodstatnený, pričom pri svojom rozhodnutí vychádzal z viacerých rozhodnutí odvolacieho súdu v obdobnej veci a z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v obdobnom prípade vyslovil právny názor vo veci sp. zn. 3 Cdo 70/2003, od ktorého nemal dôvod sa súd odkloniť ani v tejto veci. Navrhovateľ v odôvodnení svojho odvolania svoje námietky oprel najmä o to, že „výška trov právneho zastúpenia je neprimeraná voči výške pohľadávky, teda jedná sa o prípad v zmysle v ust. § 150 ods. 2 O.s.p.", ako aj z dôvodu, že právny zástupca odporcu má sídlo v Nitre a aj v Bratislave a preto priznaná náhrada trov právneho zastúpenia za cestovné a náhradu za stratu času, spojená s účasťou právneho zástupcu odporcu (Nitra - Bratislava - Nitra) na pojednávaniach je neúčelná a nehospodárna. Z doterajšej judikatúry možno vyvodiť právny názor, že súd nemôže nepriznať nárok na náhradu trov konania iba na základe všeobecného zdôvodnenia, že v tomto prípade by bolo uloženie povinnosti nahradiť trovy konania druhému účastníkovi „neprimerane prísne“ alebo „že výška trov právneho zastúpenia je neprimeraná voči výške pohľadávky...". Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd zastáva názor, že námietky navrhovateľa v podanom odvolaní, týkajúce sa priznanej výšky náhrady trov právneho zastúpenia odporcu, sú vzhľadom na obsah základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z ústavného hľadiska neakceptovateľné, okrem toho aj z dôvodu, že uplatnený nárok bol už mnohokrát riešený súdmi v prvostupňovom, odvolacom aj v dovolacom konaní a tento právny názor je jednoznačný a nepodporuje tvrdenie navrhovateľa ani v tejto prejednávanej veci. Je potrebné rešpektovať vôľu navrhovateľa na prejednanie jeho nároku pred súdom, na základe podaného návrhu voči odporcovi, ale pokiaľ navrhovateľ nie je v konaní úspešný a tento jeho neúspech je predpokladaný aj rozhodovacou praxou súdov v obdobných veciach, musí navrhovateľ rešpektovať právo odporcu, v prípade úspechu v konaní, na náhradu trov konania, ktoré mu vznikli. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 O.s.p. si účastník môže vždy za svojho zástupcu zvoliť advokáta. Plnomocenstvo udelené advokátovi nemožno obmedziť. V zmysle ustanovenia § 137 O.s.p. sú trovy konania najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov, včítane súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára za vykonávané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky, náhrada výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, odmena správcu dedičstva a jeho hotové výdavky, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát. Účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal (§ 142 ods. 1 O.s.p.). V zmysle článku 37 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd má každý právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania. Všetci účastníci sú si v konaní rovní. Ústavne garantované právo na právnu pomoc zahŕňa právo účastníka konania zvoliť si, či sa nechá alebo nenechá zastúpiť v konaní a prípadne tiež kým. Právne zastúpenie je tak ponechané úplne na vôli účastníka, a to bez ohľadu na to, či by sa bol schopný zastupovať sám. Dôvody rozhodnutia účastníka nechať sa v konaní zastúpiť advokátom nemožno hľadať len v nedostatku jeho právneho vzdelania, ale napríklad aj vo väčšej miere objektivity zástupcu, jeho konkrétnej špecializácii na danú problematiku a podobne. Účastník konania si musí byť vedomý toho, že v prípade neúspechu ponesie náklady konania, prípadne aj náklady právneho zastúpenia protistrany. Na druhej strane mu však príslušné procesné predpisy (§ 142 O.s.p.) garantujú, že jeho náklady budú v prípade úspechu nahradené. Odvolateľ žiadal nepriznať náhradu trov konania odporcovi v uvedenom rozsahu, s odvolaním sa na to, že neboli účelne vynaložené. Pojem „účelný“ je ale nevyhnuté chápať ako určitú poistku pred hradením nákladov nesúvisiacich s konaním, pred nadbytočnými či nadmernými nákladmi (napr. opakované uplatnenie náhrady za prevzatie a prípravu zastupovania, nepotrebné konzultácie s klientom atď.). Vzhľadom na ústavne zaručené právo na právnu pomoc, nie je možné prostredníctvom uvedeného termínu (neúčelne vynaložené náklady konania) vymedziť kategóriu subjektov, ktorá by tak z hľadiska právneho zastúpenia mala odlišné postavenie, a tak jej de facto právo na zastúpenie advokátom v konaní upierať a z hľadiska ostatných účastníkov ju diskriminovať. Účastníka nie je možné sankcionovať tým, že mu nebude priznaná náhrada nákladov zodpovedajúca výške odmeny advokáta s tým, že si mal zvoliť advokáta, ktorý má svoje sídlo v obvode súdu, ktorý danú vec prejednáva. S prihliadnutím na uvedené, v konaní nedošlo k porušeniu základného práva na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní (čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR), keďže právo na právnu pomoc využil aj navrhovateľ, ktorý si zvolil právneho zástupcu, v čom mu nebolo zo strany súdu bránené a mal možnosť si zvoliť advokáta tak, aby jeho zastúpenie v konaní bolo v súlade s článkom 37 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého má každý právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania s tým, že všetci účastníci sú si v konaní rovní. V spojení s uvedeným je nutné zdôrazniť, že súčasťou základného práva na právnu pomoc, je aj právo na úhradu účelne vynaložených trov konania. Tým že okresný súd by podľa názoru navrhovateľa nemal priznať úspešnému odporcovi náhradu trov právneho zastúpenia, hoci na to mal podľa zákona nárok (§ 142 ods. 1 O.s.p.), odporcovi by tým sťažil prístup k právnej pomoci v konaní na súde, pretože aj za priaznivého výsledku sporu, by bol odporca nútený hradiť si náklady na právne zastupovanie v konaní sám, pričom nie je bezvýznamné zdôrazniť, že nárok navrhovateľa bol už opakovane riešený v rámci rozhodovacej praxe súdov a v danom prípade sa s ňou stotožnil aj vec prejednávajúci súd. Odvolací súd zastáva v danom prípade názor, že pokiaľ by vyhovel odvolaniu navrhovateľa, jeho postup by viedol k diskriminácii odporcu a nerovnému postaveniu v konaní. Preto bolo správne aj rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania, ktoré odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi odvolací súd nepriznal trovy odvolacieho konania, pretože nebol podaný návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy odvolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a odporcovi ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.