§ 3 zákona č. 514/2003 Z. z.: Rozsah zodpovednosti

Ustanovenie § 3 ods. 1 je všeobecnou skutkovou podstatou zodpovednosti štátu, ktorá sama osebe nestanovuje podmienky vzniku nároku; tie vyplývajú z nadväzujúcich ustanovení. Súdy preto odôvodňujú rozhodnutia o nárokoch proti štátu spravidla súborom ustanovení § 1, § 2, § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1, § 5, § 6, § 9, § 15 až § 17 a § 19 zákona č. 514/2003 Z. z., a to bez ohľadu na titul nároku a aj pri nárokoch súvisiacich s exekučným konaním (sp. zn. 6Cdo/190/2024, Najvyšší súd SR, 2026; sp. zn. 6Cdo/111/2024, Najvyšší súd SR, 2026; sp. zn. 2Cdo/185/2022, Najvyšší súd SR, 2024; sp. zn. 6Cdo/165/2023, Najvyšší súd SR, 2025).

Odsek 2 zakladá objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemožno zbaviť; nejde však o zodpovednosť absolútnu. Najvyšší súd SR zdôraznil, že podmienkou jej vzniku nie je len existencia nezákonného rozhodnutia, ale aj vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou, pričom nároku sa úspešne môže domáhať len subjekt aktívne vecne legitimovaný (sp. zn. 4Cdo/147/2022, Najvyšší súd SR, 2024). Ak žalobca splnenie týchto podmienok nepreukáže, žaloba sa zamietne aj napriek objektívnej povahe zodpovednosti (sp. zn. 2Cdo/116/2024, Najvyšší súd SR, 2026). V spore o škodu z pochybenia colného úradu dovolateľka s odkazom na § 3 ods. 2 namietala, že okolnosti na strane poškodeného nemôžu štát zbaviť zodpovednosti za nesprávny úradný postup (sp. zn. 4Cdo/3/2025, Najvyšší súd SR, 2026); z úryvkov nevyplýva, ako dovolací súd námietku vyhodnotil.

Osobitný dôraz kladie prax na príčinnú súvislosť. Najvyšší súd SR prevzal záver odvolacieho súdu, že príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou musí byť jednoznačná a bezprostredná a je rozhodujúca aj pre čiastkový nárok na náhradu ušlého zisku (sp. zn. 5Cdo/227/2022, Najvyšší súd SR, 2023). Absencia príčinnej súvislosti medzi odsudzujúcim rozsudkom a časťou uplatnenej škody bola spolu so zistením, že rozsudok nebol právoplatný, dôvodom, pre ktorý ústavný súd uzavrel, že na vec treba nazerať ako na nesprávny úradný postup, a nie ako na nezákonné rozhodnutie (sp. zn. 2Cdo/8/2023, Najvyšší súd SR, 2024).

Správne zaradenie nároku pod niektoré z písmen a) až d) odseku 1 má praktické dôsledky, pretože každý titul má v zákone vlastné podmienky (§ 5 a § 6 pre nezákonné rozhodnutie, § 9 pre nesprávny úradný postup). Ak súdne rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť, nárok nemožno posudzovať ako nárok z nezákonného rozhodnutia, ale z nesprávneho úradného postupu podľa § 3 ods. 1 písm. d) (sp. zn. 2Cdo/8/2023, Najvyšší súd SR, 2024). Pod nesprávny úradný postup prax zaraďuje porušenie povinnosti orgánu urobiť úkon, napríklad tvrdené porušenie povinnosti colného úradu riadne prevziať colné vyhlásenia (sp. zn. 4Cdo/3/2025, Najvyšší súd SR, 2026), alebo nedodržanie zákonnej lehoty na úkon či rozhodnutie podľa § 9 ods. 1 (sp. zn. 4Cdo/129/2024, Najvyšší súd SR, 2025); žalobcovia sa oň opierajú aj pri tvrdenom odňatí veci zákonnému sudcovi (sp. zn. 2Cdo/116/2024, Najvyšší súd SR, 2026) či pri dlhodobom zadržiavaní hotovosti zaistenej v trestnom konaní, kde dovolací súd pripustil dovolanie pre dosiaľ neriešené právne otázky, ktorých znenie však z úryvkov nevyplýva (sp. zn. 6Cdo/115/2019, Najvyšší súd SR, 2022).

Otázku, kto je poškodeným v zmysle § 3 ods. 1, riešil Najvyšší súd SR v spore právneho nástupcu akciovej spoločnosti, ktorej sa týkalo nezákonné rozhodnutie o odňatí oprávnenia (vec sa posudzovala aj podľa zákona č. 168/1996 Z. z. o cestnej doprave). Dovolateľka presadzovala, že § 3 ods. 1 a § 5 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v spojení s § 14 ods. 1 Správneho poriadku treba vykladať ústavne súladne a širšie tak, aby mohli byť nezákonným rozhodnutím priamo dotknuté aj práva alebo právom chránené záujmy akcionára (sp. zn. 4Cdo/147/2022, Najvyšší súd SR, 2024). Z úryvkov nevyplýva, či dovolací súd tento výklad prijal.

Pri nárokoch so skutkovým základom siahajúcim do minulosti je potrebné určiť rozhodné znenie. Najvyšší súd SR aplikoval § 3 ods. 1 písm. a) v znení účinnom do 31. augusta 2007, pretože v tomto znení bolo ustanovenie účinné ku dňu právoplatnosti označeného nezákonného rozhodnutia (sp. zn. 5Cdo/227/2022, Najvyšší súd SR, 2023). Ak sa škodová udalosť začala ešte za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., súdy posudzujú vec súbežne podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2003 a podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. (sp. zn. 8Cdo/6/2023, Najvyšší súd SR, 2025).

Žalovaným je vždy štát; § 3 ods. 1 sa preto číta spolu s § 4, ktorý určuje orgán konajúci v jeho mene. Ak škoda vznikla rozhodnutím súdu alebo nesprávnym úradným postupom súdu, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR podľa § 4 ods. 1 písm. a) bodu 1; pri škode z trestného konania vystupuje za štát Generálna prokuratúra SR podľa § 4 ods. 1 písm. f) (sp. zn. 2Cdo/8/2023, Najvyšší súd SR, 2024; sp. zn. 6Cdo/190/2024, Najvyšší súd SR, 2026).

Objektívna zodpovednosť podľa § 3 ods. 2 nemení procesný režim uplatnenia nároku. Nárok podlieha predbežnému prerokovaniu (§ 15 a § 16) a premlčaniu podľa § 19; v právnej vete Najvyšší súd SR vyslovil, že premlčacia lehota podľa § 19 ods. 1 neplynie počas predbežného prerokovania len od podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie šesť mesiacov, a že prieťahy v predchádzajúcom trestnom konaní nie sú okolnosťou, ktorá by poškodenému bránila včas uplatniť nárok na súde (sp. zn. 6Cdo/190/2024, Najvyšší súd SR, 2026). Úroky z omeškania priznávajú súdy odo dňa, keď sa štát po predbežnom prerokovaní dostal do omeškania podľa § 16 ods. 4, a to podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. (sp. zn. 2Cdo/8/2023, Najvyšší súd SR, 2024).