§ 18 zákona č. 211/2000 Z. z.: Vybavenie žiadosti a vydanie rozhodnutia

Podľa odseku 1 povinná osoba, ktorá poskytne požadované informácie v rozsahu a spôsobom podľa § 16 a v zákonnej lehote, urobí rozhodnutie zápisom v spise a proti nemu nemožno podať opravný prostriedok (sp. zn. 6Sžik/3/2019, Najvyšší súd SR, 2020). Praktický dôsledok ukazuje vec, v ktorej prvostupňový orgán po vrátení veci žiadosti vyhovel a informáciu sprístupnil v celom rozsahu; následné odvolanie žiadateľky odvolací orgán zamietol ako neprípustné s poukazom na § 59 ods. 2 správneho poriadku, § 18 ods. 1 a § 19 zákona (sp. zn. 10Sžik/4/2020, Najvyšší správny súd SR, 2021). Nespokojnosť žiadateľa s obsahom sprístupnenej informácie teda sama osebe neotvára odvolacie konanie; o tom, či išlo skutočne o úplné vyhovenie, rozhoduje porovnanie žiadosti a poskytnutej informácie.

Odsek 2 ukladá povinnej osobe pri nevyhovení hoci len sčasti vydať písomné rozhodnutie. Kasačný súd zdôraznil, že v tomto rozhodnutí povinná osoba odôvodní, prečo nesprístupňuje určité časti dokumentov alebo informácie ako také; z hľadiska následnej preskúmateľnosti nepostačuje, ak len odkáže na príslušné ustanovenie zákona, ale spolu s každým jednotlivým obmedzením musí žiadateľovi poskytnúť konkrétne vysvetlenie. V spojení s § 47 ods. 3 správneho poriadku a § 22 ods. 1 zákona musí byť v rozhodnutí jasne, precízne a konkrétnym právnym ustanovením špecifikovaná prekážka, ktorá bráni sprístupneniu celého alebo čo len časti požadovaného materiálu, ako aj skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, úvahy pri hodnotení dôkazov a spôsob vyrovnania sa s námietkami účastníka. Všeobecne formulovaný právny záver bez konkretizácie robí rozhodnutie nepreskúmateľným, čo viedlo k zrušeniu rozhodnutí oboch stupňov aj rozsudku krajského súdu, ktorý tento nedostatok prehliadol (sp. zn. 10Sžik/2/2018, Najvyšší súd SR, 2019).

Rozhodnutie podľa odseku 2 sa vydáva v režime správneho poriadku: povinné osoby ho opierajú o § 18 ods. 2 a § 22 ods. 1 zákona v spojení s § 46 a § 47 správneho poriadku (sp. zn. 10Sži/2/2016, Najvyšší súd SR, 2017) a o hmotnoprávny dôvod obmedzenia, napríklad § 3 ods. 1 a § 9 ods. 1 zákona pri ochrane osobnosti a osobných údajov (sp. zn. 5Svk/29/2023, Najvyšší správny súd SR, 2024). Ak odvolací orgán prvostupňové rozhodnutie zruší a vec vráti, prvostupňový orgán vydáva nové rozhodnutie podľa § 18 ods. 2, ktorým môže žiadosti opäť nevyhovieť (sp. zn. 5Svk/24/2023, Najvyšší správny súd SR, 2023); pri zrušení fiktívneho rozhodnutia odvolací orgán uložil posúdiť žiadosť, sprístupniť informácie, pri ktorých neexistuje obmedzenie, a pri nevyhovení hoci len sčasti vydať rozhodnutie podľa § 18 ods. 2 (sp. zn. 10Sžik/4/2020, Najvyšší správny súd SR, 2021).

V praxi súdy posudzovali najmä tieto dôvody nevyhovenia podľa odseku 2. Povinná osoba nie je povinná vytvárať nové informácie: ak žiadateľ žiada o názor, stanovisko, právnu úvahu alebo právne poradenstvo k výkladu predpisov, žiadosti sa v tejto časti podľa § 18 ods. 2 nevyhovie (sp. zn. 3Sžik/1/2020, Najvyšší súd SR, 2020). Zákon neukladá povinnosť vytvárať informácie, ktoré v čase podania žiadosti neexistujú, hoci rozlíšenie medzi vyhľadaním a zhromaždením existujúcich informácií a vytvorením kvalitatívne novej informácie býva zložité (sp. zn. 2Sžo/161/2015, Najvyšší súd SR, 2017). Ak povinná osoba informácie nemá a vie, kde ich možno získať, postúpi žiadosť do piatich dní; inak ju odmietne rozhodnutím podľa § 18 (sp. zn. 2Sžo/161/2015, Najvyšší súd SR, 2017). Ministerstvo spravodlivosti tak pri žiadosti o všetky súdne rozhodnutia v konaniach, v ktorých bol štát v jeho zastúpení žalovaným, skúmalo možnosť postúpenia, a keďže nemalo vedomosť o povinnej osobe disponujúcej informáciami, rozhodlo podľa § 18 ods. 2 (sp. zn. 10Sži/2/2016, Najvyšší súd SR, 2017). Pri žiadosti o údaje o prebiehajúcich súdnych konaniach s označenými účastníkmi okresný súd ako povinná osoba žiadosť podľa § 18 ods. 2 odmietol a správny súd pri prieskume vychádzal z § 4 ods. 3 a 4 a z pravidla, že povinná osoba sprístupní informácie po vylúčení tých, pri ktorých to ustanovuje zákon, pričom oprávnenie odmietnuť trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia (sp. zn. 6Sžik/3/2019, Najvyšší súd SR, 2020).

Odsek 3 zakladá fikciu odmietavého rozhodnutia pri nečinnosti. Najvyšší súd vyložil, že účelom inštitútu fiktívneho rozhodnutia podľa § 18 ods. 3 a § 19 ods. 3 nebolo legalizovať nečinnosť povinných osôb, ale poskytnúť ochranu žiadateľovi; súd sa zaoberal aj vzťahom tohto inštitútu k § 57 správneho poriadku (sp. zn. 3Sži/16/2013, Najvyšší súd SR, 2013). Žiadateľ proti fiktívnemu rozhodnutiu podáva odvolanie, ktoré odvolací orgán vybaví zrušením fiktívneho rozhodnutia a vrátením veci na nové prejednanie (sp. zn. 10Sžik/4/2020, Najvyšší správny súd SR, 2021). Za deň doručenia fiktívneho rozhodnutia sa považuje tretí deň od uplynutia lehoty podľa § 17, od ktorého sa počíta lehota na odvolanie.

Pri súdnom prieskume platí, že správny súd nie je správnou inštanciou a nerozhoduje vo veci samej; poskytnutie informácie nie je predmetom súdneho konania, ktorého výsledkom je len posúdenie zákonnosti rozhodnutia (sp. zn. 3Sži/16/2013, Najvyšší súd SR, 2013). Kasačný súd však vyžaduje, aby správny súd sám odhalil nepreskúmateľnosť rozhodnutia podľa odseku 2 a nepreberal jeho všeobecné závery (sp. zn. 10Sžik/2/2018, Najvyšší súd SR, 2019).

K odsekom 4 až 7, ktoré upravujú postup povinných osôb podľa § 2 ods. 3 (podnet na vydanie rozhodnutia materskej povinnej osobe v lehote ôsmich pracovných dní, vrátenie veci s právnym názorom a nový beh lehoty), dostupné rozhodnutia žiadny výklad neposkytujú.