Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 583/2026-15
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky SPP – distribúcia, a.s., Plátennícka 2, Bratislava, zastúpenej Mgr. Miroslavom Hanecom, advokátom, Dolné Rudiny 8, Žilina, proti uzneseniam Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 11Csp/87/2024-283 z 19. marca 2026 a č. k. 11Csp/87/2024-300 z 11. mája 2026 (v spojení s jeho opravným uznesením zo 14. mája 2026) takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
Odôvodnenie:
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 5. augusta 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11Csp/87/2024-283 z 19. marca 2026 (ďalej len „napadnuté uznesenie VSÚ“) a č. k. 11Csp/87/2024-300 z 11. mája 2026 (v spojení s jeho opravným uznesením zo 14. mája 2026) (ďalej len „napadnuté uznesenie sudcu“). Navrhuje napadnuté uznesenie sudcu zrušiť, vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a domáha sa priznania finančného zadosťučinenia 2 000 eur, ako aj náhrady trov konania spojených s podaním ústavnej sťažnosti. 2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým uznesením VSÚ uložil sťažovateľke (ako žalobcovi) povinnosť zaplatiť žalovanej trovy konania vo výške 4 735,23 eur. Proti napadnutému uzneseniu VSÚ sťažovateľka podala sťažnosť. Namietala nehospodárnosť a neúčelnosť úkonov právnej služby – vyjadrení podaných 8. augusta 2024
a 26. februára 2025 a porád uskutočnených 5. júna 2024, 7. augusta 2024, 16. októbra 2024 a 13. decembra 2024. Tiež vo vzťahu k porade uskutočnenej 7. augusta 2024 namietala priznanie odmeny v plnej výške (podľa sťažovateľky mala byť priznaná len v polovičnej sume). Zároveň poukázala aj na nesprávne určenie sadzby dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za úkony vykonané v roku 2024. 3. O sťažnosti sťažovateľky okresný súd rozhodol napadnutým uznesením sudcu tak, že ju zamietol. Dospel k záveru, že trovy právneho zastúpenia boli vyčíslené správne. Už uvedené úkony právnej služby, ktorých účelnosť sťažovateľka namietala, posúdil ako účelne vykonané, pričom vo vzťahu ku všetkým namietaným úkonom odôvodnil, z akého dôvodu dospel k záveru o ich účelnosti. Pri namietanej výške priznanej odmeny za úkon uskutočnený 7. augusta 2024 poukázal na to, že ide o zrejmú nesprávnosť v písaní, avšak táto sa neodrazila v matematickom výpočte náhrady trov konania. Uplatnenú sadzbu DPH okresný súd odvodil od jej účinnosti k dátumu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (5. marca 2026).
II. Argumentácia sťažovateľky
4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že priznanie nároku na náhradu trov konania za ďalšie porady s klientom v takej právne nenáročnej veci porušuje jej ústavné práva. Argumentuje, že okresný súd neskúmal a neposudzoval dôvodnosť a najmä účelnosť protistranou uplatnených trov konania. Následne v rámci namietaných porád bližšie vo vzťahu ku každej z nich rozvinula, prečo podľa jej názoru nebola tá-ktorá porada vykonaná účelne a prečo ju tak nie je možné vyhodnotiť ako účelný a nevyhnutne vykonaný procesný úkon. Podľa sťažovateľky ani v jednom prípade nenastali mimoriadne okolnosti, ktoré by si vyžadovali vykonanie týchto ďalších porád, nedošlo k zmene postoja protistrany ani k žiadnemu zvratu v konaní. Závery uvedené v napadnutých uzneseniach považuje za logicky neudržateľné, zmätočné a arbitrárne.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
5. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami VSÚ a sudcu.
III.1. K namietanému porušeniu práv napadnutým uznesením VSÚ:
6. Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky napadnutým uznesením VSÚ, ústavný súd poukazuje na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. 7. Podľa § 132 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
2
je ústavná sťažnosť neprípustná, ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd alebo ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv. 8. V predmetnej veci je zrejmé, že sťažovateľka mala možnosť podať proti napadnutému uzneseniu VSÚ sťažnosť, o ktorej bolo rozhodnuté napadnutým uznesením sudcu, v ktorého právomoci bolo preskúmanie všetkých jej námietok. 9. V tejto časti bolo preto ústavnú sťažnosť potrebné odmietnuť ako neprípustnú podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
III.2. K namietanému porušeniu práv napadnutým uznesením sudcu:
10. Pokiaľ ide o namietané porušenie práv napadnutým uznesením sudcu, ústavný súd, zohľadňujúc sťažnostné námietky smerujúce proti rozhodnutiu všeobecného súdu o výške náhrady trov konania, považuje v prvom rade za žiaduce poukázať na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane pripomína, že rozhodovanie o trovách konania na všeobecných súdoch prislúcha zásadne týmto súdom, preto ich preskúmava iba celkom výnimočne. Rozhodovanie o trovách by mohlo dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich túto časť konania, napríklad interpretáciou a aplikáciou právnych noriem, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Na druhej strane je rozhodovanie o náhrade trov konania integrálnou súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a podľa čl. 36 ods. 1 listiny), resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997, sťažnosť č. 22410/93). 11. Aplikujúc uvedené východiská, ústavný súd sa oboznámil s obsahom napadnutého uznesenia sudcu v kontexte sťažnostných námietok sťažovateľky. Dospel pritom k záveru, že okresný súd sa vecou riadne zaoberal a poskytol relevantné odpovede. 12. Okresný súd v bode 20 napadnutého uznesenia sudcu argumentoval, že vyjadrenie z 8. augusta 2024 bolo reakciou na vyjadrenie sťažovateľky, v ktorom predniesla skutkové okolnosti iného, paralelne vedeného konania. Tiež, že vyjadrenie z 26. februára 2025 bolo realizované na základe výzvy súdu, že žalovaná sa vyjadrovala ku skutočnostiam uvádzaným sťažovateľkou, ktoré neboli súčasťou podanej žaloby a boli nevyhnutné na jej procesnú obranu. Preto tieto procesné úkony vyhodnotil ako účelné na bránenie práva. Uvedené závery okresného súdu podľa ústavného súdu možno považovať za ústavne akceptovateľné a rozhodnutie za odôvodnené. 13. Zároveň aj vo vzťahu k úkonom právnej služby – poradám uskutočneným 5. júna 2024, 7. augusta 2024, 16. októbra 2024 a 13. decembra 2024 – okresný súd tiež dospel (v bode 21
3
odôvodnenia napadnutého uznesenia sudcu) k záveru o ich účelnosti. Poukázal na to, že právny zástupca žalovanej spolu s vyčíslením trov konania predložil súdu záznamy z uvedených porád podpísané žalovanou, pričom zo záznamov vyplýva aj účel, resp. predmet porád, ktorý je súladný s úkonmi vykonanými v konaní. Následne okresný súd vo vzťahu k jednotlivým uvedeným poradám uviedol aj ich účel. Z toho je zrejmé, že aj v tejto časti možno napadnuté uznesenie sudcu označiť za odôvodnené a zároveň ústavne akceptovateľné. 14. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie sudcu nevykazuje z ústavnoprávneho hľadiska také nedostatky, ktoré by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne zakladali dôvody na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde. 15. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v jej petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. októbra 2026
Libor Duľa predseda senátu
4