Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
IV. ÚS 575/2025-68
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľov
zastúpených Hudzík & Partners s.r.o., Mnoheľova 15, Poprad, proti postupu Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 25Co/12/2025 a proti jeho uzneseniu č. k. 25Co/12/2025-558 z 10. apríla 2025 takto
rozhodol:
1. Uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 25Co/12/2025-558 z 10. apríla 2025 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 25Co/12/2025 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 25Co/12/2025-558 z 10. apríla 2025 z r u š u j e a v e c m u v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajskému súdu v Prešove p r i k a z u j e v konaní sp. zn. 25Co/12/2025 konať bez zbytočných prieťahov.
4. Sťažovateľom p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému 500 eur, ktoré j e Krajský súd v Prešove p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľom trovy konania 2 902,26 eur a zaplatiť ich im právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
6. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
Odôvodnenie:
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľov a skutkový stav veci
1. Sťažovatelia sa ústavnou sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 27. mája 2025 domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25Co/12/2025 (ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho uznesením č. k. 25Co/12/2025-558 z 10. apríla 2025 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Navrhujú napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie, žiadajú priznať finančné zadosťučinenie 3 000 eur pre každého sťažovateľa a náhradu trov konania spojených s podaním ústavnej sťažnosti. 2. Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 575/2025-16 z 22. októbra 2025 podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie v celom rozsahu. 3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú v konaní na Okresnom súde Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 17C/4/2022 žalovanými v 1. až 3. rade, kde žalobcami v 1. až 7. rade sú Pozemkové spoločenstvo urbárskeho majetku obce a spol. Podstatou sporu je úprava majetkových práv vo vzťahu k nehnuteľnostiam a tvrdený sporný, resp. nezákonný postup sťažovateľov pri ich prevode. 4. Vo veci samej okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 17C/4/2022 z 22. marca 2023, ktorým žalobu zamietol a žalovaným v 1. až 4. rade priznal náhradu trov konania. Krajský súd svojím uznesením sp. zn. 25Co/18/2023 zo 14. mája 2024 zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil mu ho na opätovné konanie s tým, že sa nestotožnil s jeho závermi, a zároveň žiadal aj doplnenie dokazovania. 5. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 17C/4/2022 z 20. novembra 2024 (ďalej len „druhý rozsudok okresného súdu“) žalobu opäť zamietol a žalovaným v 1. až. 4. rade priznal náhradu trov konania. Krajský súd svojím napadnutým uznesením zrušil druhý rozsudok okresného súdu a vrátil mu ho na opätovné konanie.
II. Argumentácia sťažovateľov
6. Sťažovatelia vo vzťahu k napadnutému uzneseniu a postupu krajského súdu namietajú najmä, že krajský súd porušil § 390 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), v ktorom je kogentným spôsobom vyjadrená tzv. zásada jedenkrát a dosť, keď druhýkrát vrátil vec okresnému súdu na opätovné rozhodnutie. Zastávajú názor, že v ich prípade boli splnené všetky
2
podmienky na postup podľa § 390 CSP. Zároveň svojím nezákonným postupom mal krajský súd neprimerane predĺžiť konanie a spôsobiť prieťahy v konaní.
III. Vyjadrenie krajského súdu, zúčastnených osôb a replika sťažovateľov
III.1. Vyjadrenie krajského súdu:
7. Krajský súd vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr 360/25 doručenom ústavnému súdu 4. novembra 2025 v podstatnom uviedol, že prvoinštančný súd vo svojom prvom rozhodnutí síce vykonal vo veci dokazovanie, to však vyhodnocoval len v rozsahu potrebnom pre posúdenie otázky prípustnosti žaloby a otázky naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, resp. otázky aktívnej vecnej legitimácie a porušenia predkupného práva. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k čiastočnému zrušeniu prvého rozhodnutia okresného súdu odvolacím súdom, sa už krajský súd ďalšími námietkami uvádzanými v odvolaní nezaoberal, pretože neboli spôsobilé ovplyvniť jeho rozhodnutie. O odvolaní proti druhému rozsudku okresného súdu krajský súd rozhodol napadnutým uznesením, v ktorom konštatoval, že nedošlo k aplikácii záväzného právneho názoru odvolacieho súdu, resp. že sa prvoinštančný súd bez naplnenia potrebných dôvodov odchýlil od právneho názoru odvolacieho súdu vyjadreného v jeho predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí. Okresný súd síce rešpektoval právny názor krajského súdu týkajúci sa naliehavého právneho záujmu, v ďalšom však už zaujal názor odlišný od právneho názoru vysloveného odvolacím súdom. Ďalej uviedol, že v konaní zostali spornými otázky splnenia ponukovej povinnosti zo strany žalovaných v 3. rade a 4. rade, pričom prvoinštančný súd konštatoval, že túto povinnosť si riadne splnili dokonca duplicitne, avšak tento právny názor zaujal v rozpore s predchádzajúcim právnym posúdením veci odvolacím súdom. Krajský súd uviedol, že okresný súd nerešpektovaním záväzného právneho názoru postavil odvolací súd do situácie, v ktorej mal rozhodovať o veci samej v postavení súdu prvej inštancie. K tomu došlo napriek tomu, že Civilný sporový poriadok sporovým stranám priznáva právo na dvojinštančné rozhodnutie o skutkových a právnych otázkach. Argumentoval, že rozhodnutím okresného súdu bolo porušené právo žalobcov na spravodlivý proces, pretože konal v rozpore s § 391 ods. 2 CSP, čím zároveň prvoinštančný súd presunul svoju právomoc a povinnosť rozhodnúť o veci samej na odvolací súd. Tým porušil zásadu dvojinštančnosti konania, keď vzniknuté nedostatky je podľa krajského súdu bezpochyby účelnejšie riešiť pred súdom prvej inštancie, primárne s poukazom na potrebu dodržania zásady dvojinštančnosti konania. Podľa krajského súdu tak v predmetnej veci boli naplnené dôvody na opätovné zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v situácii, keď okresný súd úplne odignoroval právne závery vyslovené odvolacím súdom.
III.2. Vyjadrenie zúčastnených osôb:
8. Ústavný súd upovedomil žalobcov v 1. rade až 7. rade – Pozemkové spoločenstvo urbárskeho majetku obce , , , , , a , ako aj žalovaných v 4. rade až 12. rade – , , , , , , a ako zúčastnené osoby o podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľov (§ 126 zákona o ústavnom súde) a umožnil im vyjadriť sa k nej.
3
9. Ako jediná sa k ústavnej sťažnosti vyjadrila zúčastnená osoba − Pozemkové spoločenstvo urbárskeho majetku obce , ktorá vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 30. októbra 2025 v podstatnom uviedla, že v poradí prvé rozhodnutie odvolacieho súdu bolo založené na hlavnom argumente o danosti naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe. Pretože prvoinštančný súd svojím prvým rozsudkom konštatoval, že na žalobe nemali žalobcovia naliehavý právny záujem, nebol oprávnený zaoberať sa meritom veci. Keďže nedostatok naliehavého právneho záujmu je dôvodom samým osebe pre zamietnutie žaloby a všetky jeho ďalšie tvrdenia o zamietnutí žaloby boli nad rozsah, bolo preto podľa zúčastnenej osoby prvé rozhodnutie krajského súdu nemeritórnej povahy. Pretože odvolací súd vzhliadol na podanej žalobe naliehavý právny záujem, prvý rozsudok prvoinštančného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Avšak v druhom rozhodnutí prvoinštančného súdu sa tento nedostatočne vysporiadal s ďalšími pre vec rozhodujúcimi skutočnosťami (meritum veci), a preto krajský súd vydal napadnuté uznesenie. Podľa zúčastnenej osoby krajský súd svoj postup dostatočne odôvodnil potrebou zachovania dvojinštančnosti konania v bodoch 94 až 96 napadnutého uznesenia.
III.3. Vyjadrenie sťažovateľov:
10. Sťažovatelia sa na výzvu ústavného súdu z 18. novembra 2025 k stanoviskám krajského súdu a zúčastnenej osoby vyjadrili podaním doručeným ústavnému súdu 24. novembra 2025, v ktorom uviedli, že krajský súd sa vôbec nevyjadril, prečo neaplikoval § 384 CSP, ak prvoinštančný súd vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu. Uviedli, že sa v praxi stretávajú s tým, že odvolací súd v potrebnom rozsahu zopakuje dôkazy sám a vo veci rozhodne. Je to síce výnimočná situácia, no je na to daný priestor odvolaciemu súdu. Uvedené nie je porušením dvojinštančnosti konania. Na záver uviedli, že druhý rozsudok okresného súdu vôbec nevykazoval znaky, ktoré by boli podobné rozhodnutiam, ktorými sa zaoberal ústavný súd vo svojom náleze č. k. III. ÚS 570/2023-30 z 21. decembra 2023 (na ktoré v napadnutom uznesení odkázal krajský súd, pozn.).
IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti
11. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou, ako aj s vyjadreniami krajského súdu, zúčastnenej osoby a sťažovateľov je zrejmé, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. 12. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením v dôsledku nerešpektovania príkazu vyplývajúceho z § 390 CSP krajským súdom, ktorý napadnutým uznesením nerozhodol o (v poradí druhom odvolaní) podanému proti druhému rozsudku okresného súdu, ale opakovane zrušil rozhodnutie prvoinštančného súdu a vec mu opäť vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V prípade namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní sťažovatelia argumentujú neprimeraným predĺžením konania a oddialením nastolenia
4
ich právnej istoty v dôsledku nesprávneho postupu krajského súdu spočívajúcom v zrušení druhého rozsudku okresného súdu, resp. tým, že o veci krajský súd sám nerozhodol.
IV.1. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv napadnutým uznesením krajského súdu:
13. Primárna námietka sťažovateľov spočíva v namietanom porušení ich práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) nedodržaním postupu krajským súdom podľa § 390 CSP, v dôsledku ktorého došlo k opakovanému zrušeniu prvoinštančného rozhodnutia. 14. Ústavný súd zdôrazňuje svoju všeobecne známu a ustálenú judikatúru, podľa ktorej do obsahu základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava (IV. ÚS 313/2022). 15. Vo väzbe na sťažnostné námietky ústavný súd poukazuje na jednoznačnú a konštantnú líniu svojej rozhodovacej činnosti týkajúcu sa nerešpektovania § 390 CSP. 16. Podľa 390 CSP odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak a) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a b) odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. 17. Ustanovenie § 390 CSP ukladá odvolaciemu súdu povinnosť, aby sám rozhodol vo veci, ak je naplnená hypotéza tejto normy, podľa ktorej rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie (I. ÚS 52/2020). 18. Ústavný súd pri posudzovaní aplikácie § 390 CSP odvolacími súdmi z pohľadu ústavnej konformnosti jeho výkladu už opakovane rozhodol, že priamo zo zákonného textu § 390 CSP vyplýva, že je formulované kategoricky a ukladá odvolaciemu súdu v ňom uloženú povinnosť splniť vždy, ak sú naplnené predpoklady v ňom obsiahnuté. Aj pre odvolací súd platí, že je povinný konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Z hľadiska systematiky Civilného sporového poriadku ide o ustanovenie špeciálne vo vzťahu k ustanoveniam upravujúcim iné spôsoby rozhodovania o odvolaní (vrátane § 389 CSP). Ako už zo skoršej rozhodovacej praxe ústavného súdu vyplýva, pri splnení predpokladov na aplikáciu § 390 CSP je daná zákonná povinnosť odvolacieho súdu postupovať dôsledne podľa tohto ustanovenia bez možnosti akýchkoľvek úvah od tohto ustanovenia sa odkloniť (napr. I. ÚS 227/2018, II. ÚS 531/2018, I. ÚS 52/2020, IV. ÚS 313/2022, IV. ÚS 391/2025). Ak aj v ostatnom čase ústavný súd pripustil výnimky z tohto zákonného imperatívu, išlo o špecifické procesné situácie (IV. ÚS 215/2022, III. ÚS 570/2023), ktoré však na podstate § 390 CSP nič nemenia a ani neotvárajú priestor na jeho nerešpektovanie (I. ÚS 211/2023, IV. ÚS 497/2025).
5
19. Ustanovenie § 390 CSP bolo do civilného procesného práva zaradené s cieľom dosiahnutia zvýšenia rýchlosti a efektívnosti súdneho konania a skrátenia celkovej dĺžky súdneho konania (tzv. zásada jedenkrát a dosť). Dané ustanovenie ukladá odvolaciemu súdu povinnosť, aby sám rozhodol vo veci, ak je naplnená hypotéza tejto normy, teda ak rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie (IV. ÚS 578/2024, I. ÚS 470/2024). 20. Opomenutie, resp. nerešpektovanie príkazu vyplývajúceho z § 390 CSP ústavný súd vyhodnocuje nekompromisne ako procesný exces, s ktorým v príčinnej súvislosti konštatuje porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, resp. čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 227/2018, II. ÚS 531/2018, I. ÚS 218/2019, I. ÚS 451/2022). Na uvedenom názore zotrval aj vo svojich recentných rozhodnutiach (IV. ÚS 439/2024, I. ÚS 294/2024). 21. Krajský súd v prejednávanej veci nerešpektoval § 390 CSP, keď napriek jeho kogentnému zneniu napadnutým uznesením opätovne zrušil v poradí druhý rozsudok prvoinštančného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Opätovné zrušenie prvoinštančného rozsudku sa snažil odôvodniť tým, že nedošlo k aplikácii záväzného právneho názoru odvolacieho súdu, resp. že sa prvoinštančný súd bez naplnenia potrebných dôvodov odchýlil od právneho názoru odvolacieho súdu vyjadreného v jeho predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí, že zaujal právny názor (v otázke splnenia ponukovej povinnosti zo strany žalovaných v 3. rade a 4. rade) v rozpore s predchádzajúcim právnym posúdením veci odvolacím súdom. Takéto odôvodnenie však z hľadiska ústavnej udržateľnosti neobstojí. Je totiž zrejmé, že rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, došlo teda k splneniu podmienky podľa § 390 písm. a) CSP. 22. Kategoricky zákonom nastavené procesné parametre zároveň nemôže vyvážiť ani argumentácia odvolacieho súdu, že prvoinštančný súd mal presunúť svoju právomoc a povinnosť rozhodnúť o veci samej na odvolací súd. Ústavný súd k tomu uvádza, že odvolacie konanie je založené na princípe neúplnej apelácie a procesné normy dovoľujú aj odvolaciemu súdu vykonať alebo zopakovať dokazovanie, a tak si zadovážiť úplný skutkový podklad na svoje rozhodnutie (§ 384 CSP). Nedostatky právneho posúdenia môže sám odvolací súd odstrániť vlastným právnym posúdením s prípadným použitím postupu podľa § 382 CSP (IV. ÚS 439/2024). Na doplnenie alebo zopakovanie dokazovania musí odvolací súd nariadiť odvolacie pojednávanie. Inými slovami, pre vzťah k § 390 CSP teda platí, že odvolací súd musí sám napraviť prípadné chyby, ktorých sa ešte prvoinštančný súd v skutkových zisteniach a úvahách alebo nesprávnosti právneho vyhodnotenia dopustil (I. ÚS 470/2024). 23. Pokiaľ krajský súd vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti argumentoval aj zachovaním zásady dvojinštančnosti konania, ústavný súd opakuje, že táto zásada nie je v Civilnom sporovom poriadku formulovaná ako zásada aplikovaná bez ohľadu na všetky okolnosti veci. Navyše, z ústavnoprávneho hľadiska súdne konanie nie je povinne dvojinštančné s výnimkou vecí trestných, pri ktorých táto požiadavka vyplýva z čl. 2 protokolu č. 7 k dohovoru. Ani čl. 6 dohovoru samotné právo na odvolanie na súd vyššej inštancie negarantuje a dvojinštančnosť, ako vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Le Compte, Van Leuven a De Meyere proti Belgicku z 23. 6. 1981, Adolf proti Rakúsku z 26. 3. 1982, Feldbrugge proti
6
Holandsku z 29. 5. 1986), nie je všeobecnou zásadou civilného súdneho konania (I. ÚS 50/2020, I. ÚS 407/2022, I. ÚS 451/2022, I. ÚS 470/2024, IV. ÚS 497/2025). 24. Ústavný súd tak uzatvára, že napadnuté uznesenie, ktoré nerešpektovalo § 390 CSP, predstavuje ústavne neakceptovateľný zásah do základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu, keďže koliduje s jeho obsahom v záruke postupu podľa platnej a účinnej procesnej normy. Vyslovil preto porušenie základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu). 25. Na tomto základe ústavný súd v súvislosti s návrhom sťažovateľov na zrušenie napadnutého uznesenia a vrátenie veci krajskému súdu dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby tomuto návrhu vyhovel (bod 2 výroku nálezu). Krajský súd je v ďalšom konaní vo veci podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze, pričom jeho úlohou bude postupovať v ďalšom priebehu odvolacieho konania tak, že vo veci sám rozhodne (§ 390 CSP).
IV.2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv napadnutým postupom krajského súdu:
26. Sťažovatelia podanou ústavnou sťažnosťou namietali aj porušenie svojho práva na konanie bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom krajského súdu v napadnutom konaní. 27. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (IV. ÚS 250/2025). 28. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016 je expressis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového konania v čl. 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. 29. Ústavný súd v okolnostiach danej veci vzhľadom na už uvedené závery, keď konštatoval porušenie práva na spravodlivé súdne konanie sťažovateľov v dôsledku nerešpektovania ustanovení Civilného sporového poriadku odvolacím súdom (výsledkom ktorého bolo neodôvodnené zrušenie druhého rozsudku okresného súdu), dospel aj k jednoznačnému záveru, že tým sa odvolací súd dopustil (bezdôvodne) predĺženia súdneho konania, čím spôsobil zbytočné prieťahy. 30. Okresný súd na základe poskytnutých informácií z okresného súdu zároveň zistil, že okresný súd po vrátení mu veci (po vydaní napadnutého uznesenia) rozhodol 28. mája 2025 o prerušení konania do rozhodnutia ústavného súdu o ústavnej sťažnosti sťažovateľov (uznesenie okresného súdu sp. zn. 17C/4/2022 z 28. mája 2025 nadobudlo právoplatnosť 28. júna 2025). 31. Ústavný súd preto s poukazom na uvedené musí konštatovať, že v postupe krajského súdu vzhliadol aj zbytočné prieťahy a to v dôsledku nerozhodnutia vo veci samej odvolacím súdom,
7
čím došlo k neodôvodnenému predĺženiu právnej neistoty sťažovateľov. Je možné uzavrieť, že krajský súd nepostupoval v intenciách čo najrýchlejšieho a efektívneho prerokovania a ukončenia veci. 32. Vzhľadom na uvedené preto ústavný súd uzatvára, že postupom krajského súdu v napadnutom konaní bolo porušené aj základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ich právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
V. Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
33. V súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľov svojou nečinnosťou, vo veci konal. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol aj o porušení základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní, uložil krajskému súdu príkaz vo veci konať bez zbytočných prieťahov, pretože toto konanie bude po vrátení veci pokračovať na krajskom súde (bod 3 výroku nálezu). 34. Keďže ústavný súd rozhodol, že právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie (podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ako aj ich právo na prerokovanie veci bez prieťahov (podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) bolo porušené, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Požadovali priznanie zadosťučinenia 3 000 eur každému zo sťažovateľov. 35. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (III. ÚS 103/2018). Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia, pričom pri jeho určení ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. 36. Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia (vo vzťahu ku konštatovanému porušeniu práva na konanie bez zbytočných prieťahov) ústavný súd prihliadal na obdobie, o ktoré sa z dôvodu nesprávneho postupu krajského súdu predĺžila právna neistota sťažovateľov, a zároveň vzal do úvahy, že sťažovatelia sa o vznik prieťahov nijak nepričinili, preto každému zo sťažovateľov priznal primerané finančné zadosťučinenie 500 eur (bod 4 výroku nálezu). V súlade s čl. 127 ods. 3 ústavy a § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde nevyhovel tej časti ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovatelia žiadali priznať finančné zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu (bod 6 výroku nálezu).
8
VI. Trovy konania
37. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nárok na náhradu trov konania v celkovej sume 2 902,26 eur (bod 5 výroku nálezu). 38. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľov ústavný súd vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov [(ďalej len „vyhláška“). Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb; zníženie sa uplatní pri zastupovaní druhej a ďalšej osoby. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2025 po znížení o 50 % pri zastupovaní dvoch alebo viacerých sťažovateľov je 185,50 eur a hodnota režijného paušálu je 14,84 eur. Sťažovateľom vznikol nárok na náhradu trov konania za tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2025 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti a podanie repliky k vyjadreniam krajského súdu a zúčastnenej osoby). Ústavný súd vypočítanú náhradu trov sťažovateľov zvýšil podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty, pretože ich právny zástupca je platiteľom tejto nepriamej dane. 39. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP) označeného v záhlaví nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. septembra 2026
Libor Duľa predseda senátu
9