Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 643/2026-29
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľov 1) , , ; 2) , , ; 3) , , 4) , , ; 5) , , ; 6) , , ; 7) , , ; 8) , , ; 9) , , ; 10) , , ; 11) , , ; 12) , , ; 13) , , ; a 14) , , , zastúpených Advokátska kancelária SLAMKA & Partners s.r.o., Radlinského 1735/29, Dolný Kubín, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Ndc/7/2026 z 25. júna 2026 takto
rozhodol:
1. Konanie o ústavnej sťažnosti zastavuje.
2. Ústavnú sťažnosť sťažovateľov 1 až 6 a 8 až 14 o d m i e t a .
Odôvodnenie:
I. Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Sťažovatelia sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 23. júla 2026 domáhajú vyslovenia porušenia základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) označeným uznesením najvyššieho súdu. Napadnuté uznesenie navrhujú zrušiť a vrátiť vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Tiež žiadajú priznať finančné zadosťučinenie každému sťažovateľovi po 5 000 eur a náhradu trov konania. 2. Sťažovateľka 1 podala v apríli 2026 na Okresnom súde Lučenec (ďalej len „okresný súd“) návrh na dodatočne prejednanie dedičstva po poručiteľovi. Dedičská vec je vedená pod sp. zn. 22D/151/2026. Spolu s návrhom podala aj návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti v zmysle § 39 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) a domáhala sa, aby najvyšší súd prikázal vec Okresnému súdu Námestovo. Návrh odôvodnila tým, že v rámci dodatočného konania o dedičstve po poručiteľovi sa novoobjavený majetok, nehnuteľnosť, nachádza v obci Malatiná, v okrese Dolný Kubín. Všetci dedičia majú bydlisko v Dolnom Kubíne a blízkych obciach, preto by vec mala byť prikázaná Okresnému súdu Námestovo. Pôvodná miestna príslušnosť okresného súdu bola založená podľa trvalého pobytu a miesta smrti poručiteľa v Lučenci. Ostatní dedičia sa k návrhu sťažovateľky 1 nevyjadrili. Okresný súd návrh sťažovateľky 1 predložil najvyššiemu súdu. 3. Napadnutým uznesením najvyšší súd rozhodol, že návrhu na prikázanie dedičskej veci Okresnému súdu Námestovo nevyhovuje, pretože na taký procesný postup neboli splnené zákonné podmienky podľa § 39 ods. 2 CSP. Argumentoval, že pri dodatočnom konaní o dedičstve, v ktorých prípadoch zákonodarca jednoznačne formuloval príslušnosť súdu vo veci konať, sa miestna príslušnosť riadi ustanovením § 159 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len ,,CMP“) (osobitná výlučná miestna príslušnosť). V zmysle tohto ustanovenia na dodatočne konanie o dedičstve je miestne príslušný súd, na ktorom bolo konanie o dedičstve skončené. Ide o zákonom vyjadrenú zásadu. Dôvody uvedené sťažovateľkou 1 (vek, bydlisko väčšiny možných dedičov a miesto, kde sa nehnuteľnosť nachádza) nevykazujú charakter takej výnimočnosti, aby bolo možné návrhu vyhovieť. Výsluch účastníkov a svedkov zdržujúcich sa v obvode iného súdu môže miestne príslušný súd zabezpečiť prostredníctvom dožiadania.
II. Argumentácia sťažovateľov
4. Podľa sťažovateľov porušenie práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením najvyššieho súdu spočíva v jeho nedostatočnom odôvodnení a arbitrárnosti z dôvodu nevysporiadania sa s ich podstatnými námietkami a konkrétnymi okolnosťami spôsobom, ktorý by zodpovedal miere ich závažnosti. Najvyšší súd sťažovateľmi uvádzané dôvody označil za bežné, bez toho, aby zhodnotil ich kumulatívny efekt. Pomery sťažovateľov neposúdil individuálne ani vo vzájomnej súvislosti. Rovnako neuviedol, aké okolnosti by v napadnutom konaní považoval za výnimočné a dostatočné na delegáciu. Arbitrárnosť rozhodnutia spočíva v prílišnom formalizme pri výklade a aplikácii právnych noriem. Sťažovatelia sú presvedčení, že v ich prípade súbeh viacerých dôvodov predstavoval výnimočnosť situácie, a preto najvyšší súd mal návrhu na delegáciu vyhovieť. Napadnutým uznesením tak bolo porušené aj ich právo na zákonného sudcu.
2
III. Skúmanie podmienok konania v dôsledku smrti 5. Ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania veci zistil, že sťažovateľ 20. júla 2026 (teda pred podaním ústavnej sťažnosti) zomrel. 6. Podľa § 62 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon v piatej časti alebo šiestej časti neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, vzťahuje sa na konanie pred ústavným súdom podľa povahy veci primerane CSP. Podľa § 63 ods. 1 CSP ak strana zomrie počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončí, súd posúdi podľa povahy sporu, či má konanie zastaviť alebo či v ňom môže pokračovať. 7. Z charakteru konania o ústavnej sťažnosti pred ústavným súdom podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorého predmetom je ochrana základných práv a slobôd, ktorých povaha je výsostne osobnej povahy (aj keď súvisiace konanie pred všeobecným súdom je majetkovej povahy), vyplýva, že táto ochrana je zásadne neprevoditeľná na iné osoby. V prípade konania o ústavnej sťažnosti ide preto o také konanie, ktorého povaha po smrti sťažovateľa spravidla nedovoľuje, aby sa v ňom pokračovalo (I. ÚS 197/2015, II. ÚS 182/2019, IV. 253/2021). Inak povedané, konanie sa pred ústavným súdom môže viesť len o sťažnosti fyzickej osoby, ktorá má spôsobilosť na práva (čl. 15 ústavy). Spôsobilosť na práva zaniká smrťou fyzickej osoby. 8. Vzhľadom na už uvádzané skutočnosti ústavný súd konanie o ústavnej sťažnosti z dôvodu úmrtia sťažovateľa v tejto časti podľa § 62 CSP v spojení s § 62 zákona o ústavnom súde zastavil (bod 1 výroku tohto uznesenia).
IV. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
9. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde a preskúmal, či ústavná sťažnosť obsahuje zákonom ustanovené náležitosti a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde. 10. Vzhľadom na povahu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré je rozhodnutím procesným, a podstatu argumentácie sťažovateľov tkvejúcu v spochybňovaní záveru najvyššieho súdu je potrebné najskôr pripomenúť, že ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, a to ani vo vzťahu k rozhodnutiam vo veci samej, a o to menej v rozhodnutiach procesných. Treba pritom zdôrazniť, že ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti nie je súdom prieskumným ani súdom nadriadeným a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako „pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti pre porušenie
3
základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 74/05, I. ÚS 320/2025, III. ÚS 624/2025). 11. Ústavný súd opakovane judikuje, že považuje rozhodovanie všeobecného súdu o procesných otázkach za integrálnu súčasť civilného súdneho procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu. Takéto rozhodnutia preto meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu ústavnú sťažnosť. Inak povedané, problematika procesných rozhodnutí by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (napr. IV. ÚS 248/08, I. ÚS 40/2012, II. ÚS 495/2018). 12. Po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že v danej veci nejde o situáciu, ktorá by bola poznačená excesom. 13. Z textu právnej normy vyplýva, že delegácia z dôvodu vhodnosti podľa § 31 ods. 2 CSP je len fakultatívnou možnosťou. Je teda na úvahe konajúceho všeobecného súdu, či považuje uvádzaný dôvod ako dostatočne významný na prikázanie veci inému súdu, teda na uplatnenie výnimky zo zásady prejednania veci súdom určeným zákonnými kritériami. 14. Z dôvodovej správy k CMP poriadku vyplýva, že pre konanie o dedičstve je daná osobitná miestna príslušnosť. Nová právna úprava zachováva miestnu príslušnosť súdu ako osobitnú výlučnú príslušnosť, ktorá je určená kritériami adresy trvalého pobytu poručiteľa, majetku alebo miesta úmrtia poručiteľa, podľa pravidiel subsidiarity (§ 158 CMP). Z dôvodu procesnej ekonómie sa výslovne ustanovuje miestna príslušnosť súdu podľa § 159 CMP. Príslušnosť súdu na dodatočné konanie o dedičstve nebola doteraz osobitne upravená, no prax odôvodnila aj prijatie takejto výslovnej úpravy, keďže sa objavili prípady, keď z dôvodov zmeny obvodov okresných súdov museli účastníci absolvovať konania na rôznych súdoch, pričom dedičské spisy po jednom poručiteľovi boli takisto vedené na rôznych súdoch – pri dodatočnom konaní o dedičstve dedičský spis obsahuje aj zoznam pripojených skorších dedičských spisov po tom istom poručiteľovi. 15. K námietke o nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia ústavný súd uvádza, že na rozhodnutia o procesných otázkach, ako to je v prejednávanej veci (rozhodnutie o návrhu na delegáciu z dôvodu vhodnosti), nekladie také prísne požiadavky ako na rozhodovanie vo veci samej. Odôvodnenie procesného rozhodnutia je v zásade ústavne akceptovateľné, ak poskytuje aspoň stručné odpovede na kľúčové otázky nastolené v návrhu. K zrušeniu takéhoto rozhodnutia ústavný súd pristupuje len výnimočne v prípade zásadného excesu, aký v prejednávanej veci zistený nebol. 16. Najvyšší súd návrhu na prikázanie veci nevyhovel a svoje rozhodnutie odôvodnil najskôr všeobecnými interpretačnými východiskami pre posúdenie predpokladov prikázania sporu. V rámci
4
nich poukázal na to, že prikázanie veci z dôvodu vhodnosti predstavuje výnimku z ústavne zaručenej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 ústavy), ktorý je daný na podklade vopred stanovených zákonných pravidiel miestnej príslušnosti súdov. Zároveň zdôraznil účel inštitútu delegácie z dôvodu vhodnosti, ktorým je predovšetkým zabezpečenie hospodárnosti civilného sporového či mimosporového konania alebo jeho zrýchlenie. Pripomenul výnimočnosť inštitútu delegácie veci a zákonom vyjadrenú zásadu v ustanovení § 159 CMP, aby dodatočne konanie o dedičstve prejednal a rozhodol súd, na ktorom bolo konanie o dedičstve skončené. Na základe uvedeného nadväzne skonštatoval, že v prejednávanej veci tvrdené skutočnosti nevykazovali charakter takej výnimočnosti, aby založili dôvod na delegáciu veci. Nadväzne, reflektujúc okolnosti prípadu sťažovateľov, najvyšší súd vysvetlil, že nutnosť prekonávania väčších vzdialeností a s tým spojená potreba vynakladania vyšších výdavkov na účel účasti na procesných úkonoch konajúceho súdu nezakladajú dôvod na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti. Platí to obzvlášť v situácii, keď konajúci súd môže využiť inštitút dožiadania spôsobilý eliminovať aktuálne a praktické prekážky účasti na individuálnom procesnom úkone. 17. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal aj na závery vyplývajúce zo stanoviska občianskeho kolégia najvyššieho súdu č. Cpj 31/97 z 20. októbra 1997 (R 44/1997), v zmysle ktorého na konanie o dedičstve novoobjaveného majetku poručiteľa zostáva miestne príslušný súd, ktorý vydal pôvodné rozhodnutie o jeho skončení. „Pri dodatočnom prejednaní dedičstva sa nadväzuje na výsledky doterajšieho konania, vychádza sa z nich a v ničom sa do stavu ním vytvoreného nezasahuje. Jeho účelom je len doplniť doterajšie skutkové zistenia týkajúce sa aktív a pasív dedičstva bez toho, aby sa tým čokoľvek menilo na usporiadaní vzájomných právnych vzťahov medzi dedičmi, opierajúcich sa o vyporiadanie dedičstva.“ V tomto smere ústavný súd konštatuje, že tento princíp bol prebratý aj do § 159 CMP, ktorý na túto kontinuitu nadväzuje. 18. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej relevantnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri ktorej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). 19. Pokiaľ sťažovatelia poukazujú na to, že najvyšší súd vec skúmal iba všeobecne, ústavný súd je toho názoru, že v prípade sťažovateľov nešlo o prípad, v ktorom by najvyšší súd formalistickým postupom umožnil presadenie zrejmej nespravodlivosti. Nemožno preto prisvedčiť sťažovateľom, ktorí považujú napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za arbitrárne, naopak, ústavný súd považuje toto rozhodnutie za korešpondujúce s ústavne konformnými požiadavkami na výklad najvyšším súdom aplikovaného § 31 ods. 2 CSP a § 159 CMP. Iba to, že sťažovatelia sa s názorom najvyššieho súdu vyjadreným v napadnutom uznesení nestotožňujú, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti ich sťažnosti.
5
20. V záveroch formulovaných najvyšším súdom ústavný súd neidentifikoval arbitrárnosť ani nedostatok náležitého odôvodnenia a už vôbec nie extrémne vybočenie zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré by mohli signalizovať porušenie sťažovateľmi označených práv. V napadnutom uznesení nebadať svojvoľnosť postupu najvyššieho súdu nemajúcu oporu v relevantných právnych predpisoch vo väzbe na rozhodné okolnosti veci. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (bod 2 výroku tohto uznesenia). 21. K rovnakému záveru ústavný dospel, aj pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľov nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Najvyšší súd napadnutým uznesením nevyhovel návrhu na prikázanie veci. Ústavný súd však konštatoval, že odôvodnenie napadnutého uznesenia má náležitú oporu v zákone. Preto niet relevantnej súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľov zaručeným v čl. 48 ods. 1 ústavy. Ústavný súd aj túto časť ústavnej sťažnosti sťažovateľov odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (bod 2 výroku tohto uznesenia). 22. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľov (zrušenie napadnutého uznesenia, priznanie finančného zadosťučinenia) v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. októbra 2026
Robert Šorl predseda senátu
6