Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 622/2026-13 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla (sudca spravodajca) a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa LiNi s.r.o., Moravský Svätý Ján 7, zastúpeného URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, Červeňova 15, Bratislava, proti postupu Mestského súdu Bratislava III v konaní sp. zn. B2-51Cb/114/2017 takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
Odôvodnenie:
I. 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 29. septembra 2026 domáha vyslovenia porušenia základných práv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) [čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len listina“)], súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (čl. 11 ods. 1 listiny) a práv na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom mestského súdu, na ktorý od júna 2023 prešiel výkon súdnictva z Okresného súdu Bratislava II.
II. 2. Okresný súd rozsudkom, ktorý krajský súd potvrdil v marci 2023, zamietol žalobu sťažovateľa z júla 2017, ktorou sa proti žalovanému domáhal zaplatenia 3 065,14 eur. Oba súdy žalovanému priznali náhradu trov konania. O ich výške po zastavení konania o dovolaní sťažovateľa v júni 2024 mestský súd rozhodol uznesením z júla 2026, ktorým zmenil uznesenie vyššieho súdneho úradníka z decembra 2024. Nebolo však rozhodnuté o výške trov, ktorých náhradu krajský súd priznal sťažovateľovi proti žalovanému ešte v máji 2021, keď vyhovel jeho odvolaniu proti procesnému rozhodnutiu okresného súdu. Ich výšku za odvolanie ešte z roku 2020 určil mestský súd uznesením vyššieho súdneho úradníka zo 7. septembra 2026 na 90,45 eur. Proti tomuto uzneseniu podal
sťažovateľ sťažnosť. Namietol nepriznanie náhrady aj za prípravu a prevzatie zastúpenia v súvislosti s podaním odvolania v roku 2020. 3. Ústavný súd (i) nálezom z 10. marca 2022 (III. ÚS 57/2022) vyslovil, že okresný súd postupom v namietanom konaní porušil ústavné práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote, prikázal mu konať bez zbytočných prieťahov a priznal mu finančné zadosťučinenie 600 eur a (ii) nálezom z 13. marca 2025 (III. ÚS 592/2024) vyslovil, že mestský súd postupom v namietanom konaní po náleze z 10. marca 2022 porušil rovnaké ústavné práva sťažovateľa a priznal mu finančné zadosťučinenie 500 eur.
III. 4. Sťažovateľ zdôrazňuje, že o výške ešte v júni 2021 priznanej náhrady bolo rozhodnuté až uznesením zo septembra 2026, teda po viac ako piatich rokoch. Okrem toho namieta, že o jeho sťažnosti proti uzneseniu o výške náhrady trov konania z decembra 2024 mestský súd rozhodol až v júli 2026, teda po roku a pol. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že konanie trvá viac ako deväť rokov a stále je v stave právnej neistoty, keďže mestský súd musí rozhodnúť o jeho sťažnosti zo septembra 2026. Sťažovateľ vo svojej argumentácii ignoruje predchádzajúce nálezy ústavného súdu, ktorými už bolo opakovane vyslovené, že postupom mestského súdu došlo k porušeniu jeho ústavných práv. Zdôrazňuje však, že stále nie je rozhodnuté o všetkých zložkách konania.
IV. 5. V rozsahu proti postupu mestského súdu v období do nálezov ústavného súdu z 10. marca 2022 (III. ÚS 57/2022) a 13. marca 2025 (III. ÚS 592/2024) z dôvodu porušenia ústavných práv sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote je ústavná sťažnosť podľa § 55 písm. a) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) neprípustná, keďže sa týka porušenia ústavných práv sťažovateľa postupom, ktorý bol predmetom posúdenia ústavného súdu v týchto skorších nálezoch. Ústavná sťažnosť sťažovateľa sa tak týka veci, o ktorej už ústavný súd rozhodol. Preto bola ústavná sťažnosť v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde odmietnutá. 6. V rozsahu proti postupu mestského súdu po náleze ústavného súdu z 13. marca 2025 z dôvodu porušenia ústavných práv sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote je ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená a ako taká bola podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietnutá. Je tomu tak napriek tomu, že postup mestského súdu po skoršom druhom náleze ústavného súdu nebol optimálny, keďže o sťažnosti proti rozhodnutiu o výške trov, ktorých náhrada bola priznaná žalovanému, rozhodol až po uplynutí doby viac ako roka od tohto skoršieho nálezu ústavného súdu (marec 2025 – júl 2026). Z hľadiska zásahu do právnej istoty sťažovateľa je však rozhodujúce to, že sťažovateľ ústavnú sťažnosť podal až potom, ako bolo o výške žalovanému priznaných trov právoplatne rozhodnuté. 7. V čase podania ústavnej sťažnosti sa právna neistota sťažovateľa obmedzuje len na rozhodnutie o náhrade za prípravu a prevzatie zastúpenia v súvislosti s odvolaním proti procesnému rozhodnutiu
2
ešte z roku 2020. Táto otázka, o ktorej nie je právoplatne rozhodnuté, sa obmedzuje na bagateľnú čiastku menej ako sto eur, čo aj pri nepochybne nesústredenom postupe mestského súdu, ktorý o tom už skôr mohol rozhodnúť, nepredstavuje intenzitu, ktorá by odôvodňovala opätovný záver o porušení ústavných práv sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote. To platí o to viac, že sťažovateľ potrebu rozhodnutia o výške tejto jemu priznanej náhrady mohol namietať už pri rozhodovaní o výške trov, ktorých náhrada bola priznaná žalovanému. 8. V rozsahu proti postupu mestského súdu z dôvodu porušenia ústavných práv sťažovateľa na súdnu ochranu (spravodlivé súdne konanie) a vlastniť majetok (ochranu majetku) je ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená a ako taká bola podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietnutá. Nemožno dospieť k záveru, že by postup mestského súdu v konaní o žalobe sťažovateľa vykazoval prvky extrémnych prieťahov alebo odmietnutia spravodlivosti tak, že by bolo zasiahnuté do samej podstaty súdnej ochrany a majetkových práv sťažovateľa. Je tomu tak preto, že o dôvodnosti sťažovateľom podanej žaloby bolo právoplatne rozhodnuté už marci 2023 a odvtedy mestský súd nesústredene koná len pri rozhodovaní o výške náhrady trov konania, pričom o ich podstatnej časti právoplatne rozhodol ešte pred podaním ústavnej sťažnosti v júni 2026.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. októbra 2026
Robert Šorl predseda senátu
3