Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 602/2026-15 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla (sudca spravodajca) a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej WEBBER LEGAL, s.r.o. Duchnovičovo námestie 1, Prešov, proti postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní sp. zn. 19Up/938/2022 a Okresného súdu Trenčín v konaní sp. zn. 12Csp/43/2022 takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
Odôvodnenie:
I. 1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 25. septembra 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupmi súdov v konaní o proti nej podanej žalobe z júna 2022, ktorou sa žalobca proti nej domáhal zaplatenia 8 028,65 eur s príslušenstvom. 2. O žalobe konal Okresný súd Banská Bystrica, ktorý v júli 2022 vydal platobný rozkaz, no vec pre jeho nedoručenie sťažovateľke postúpil Okresnému súdu Trenčín. Ten v marci 2023 znova vydal platobný rozkaz. Proti tomu podala sťažovateľka odpor. Po vyjadrení sťažovateľky k vyjadreniu žalobcu v júni 2023 okresný súd na pojednávaní 17. septembra 2025 (nariadil ho 1. júla 2025) žalobu zamietol a sťažovateľke priznal náhradu trov konania. Rozsudok sa stal právoplatným 28. októbra 2025, kedy aj sťažovateľka vyčíslila trovy na 1 821,10 eur. Vyšší súdny úradník ich uznesením z 10. decembra 2025 určil na 1 455,75 eur. Proti tomu sťažovateľka podala 12. januára 2026 sťažnosť. 3. Sťažovateľka namietané porušenie ústavných práv identifikuje v tom, že o celom predmete konania nie je rozhodnuté napriek tomu, že konanie začalo v júni 2022, žaloba bola zamietnutá po troch rokoch a troch mesiacoch od jej podania a ani po štyroch rokoch a troch mesiacoch nie je rozhodnuté o výške jej priznaných trov.
II. 4. V rozsahu proti postupu Okresného súdu Banská Bystrica ústavná sťažnosť v rozpore s § 123 ods. 1 písm. d) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) neobsahuje konkrétne skutkové dôvody, pre ktoré malo dôjsť k porušeniu ústavných práv sťažovateľky. Z ústavnej sťažnosti vyplýva len to, že žalobca proti nej podal žalobu v júni 2022, no nie je zrejmé, kedy tento okresný súd vydal platobný rozkaz, aké úkony urobil pri doručovaní platobného rozkazu a kedy vec postúpil Okresnému súdu Trenčín. Z takto sťažovateľkou opísaných skutočností nemožno dospieť k skutkovým dôvodom, pre ktoré mal tento okresný súd svojím postupom porušiť jej ústavné práva. Preto bola ústavná sťažnosť v rozsahu proti postupu Okresného súdu Banská Bystrica podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde odmietnutá. 5. V rozsahu proti postupu Okresného súdu Trenčín je ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená a ako taká bola podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietnutá. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie ústavných práv (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02) a účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej je osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (IV. ÚS 221/04). 6. Niet pochýb o tom, že vec sťažovateľky nevykazuje žiadne prvky skutkovej a právnej náročnosti. O proti nej podanej žalobe sa dalo rozhodnúť na jednom pojednávaní podľa nesporných skutočností. Rovnako žiadne prvky náročnosti nevykazuje ani rozhodovanie o výške trov sťažovateľky, ktorá k predĺženiu konania nijak neprispela. Rozhodujúce je tak posúdenie nečinnosti okresného súdu, ktorý prvé pojednávanie vo veci nariadil s odstupom dvoch rokov od posledného vyjadrenia sťažovateľky a o proti nej podanej žalobe rozhodol až o dva roky neskôr, ako by to bolo optimálne. Nedá sa pochybovať o tom, že o žalobe a aj o výške trov konania bolo možné rozhodnúť niekedy do konca roka 2023. Podstatné je však to, že právna istota sťažovateľky vo vzťahu o proti nej podanej žalobe bolo nastolená už v októbri 2025 po dva a pol roku od momentu, kedy sa o žalobe dozvedela. Táto doba nie je optimálna, no neodôvodňuje, že by takýmto postupom bola narušená právna istota sťažovateľky v miere porušenia jej ústavných práv. 7. Porušenie ústavných práv sťažovateľky nemožno vyvodiť ani z postupu súdu pri rozhodovaní o výške jej priznanej náhrady trov konania. Je tomu tak preto, že sa koná o relatívne bagateľnej čiastke rozdielu medzi sťažovateľkou uplatnenou čiastkou 1 821,10 eur a uznesením vyššieho súdneho úradníka z decembra 2025 priznanou čiastkou 1 455,75 eur. Právna neistota sťažovateľky sa tak týka otázky náhrady trov konania v čiastke menej ako 400 eur. To aj pri zohľadnení celkovej dĺžky konania a toho, že sťažovateľka sa rozhodnutia o proti nej podanej žalobe a ňou podanej sťažnosti osobitne nedomáhala, nezakladá záver o porušení jej ústavných práv.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2026
Robert Šorl predseda senátu
2