Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Banskej Bystrici 1S/44/2024 0824100725 21. 05. 2026 Mgr. Marián Štulajter ECLI:SK:SpSBB:2026:0824100725.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Štulajtera (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Dariny Štoffovej v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX. XXXXXXXX XXXX, bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX E. F., zast.: Mgr. Zlata Kapustová, advokátka, so sídlom Nemocničná 2068, 026 01 Dolný Kubín, proti žalovanému: Okresný úrad Banská Bystrica, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Nám. Ľ. Štúra 5943/1, 974 05 Banská Bystrica, za účasti: G. C., nar. XX. XXXX XXXX, bytom C. XXX/XX, XXX XX E., zast.: JUDr. Erika Golská advokátska kancelária s.r.o., so sídlom T. G. Masaryka 7, 984 01 Lučenec, o preskúmanie zákonnosti Rozhodnutia žalovaného č. OU-BB-OOP6-2024/026879-002 zo dňa 11. júna 2024, takto rozhodol: Žalobu z a m i e t a . Žalobkyni právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . Ďalšiemu účastníkovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: Administratívne konanie 1. Ďalší účastník doručil dňa 9. augusta 2023 Okresnému úradu Lučenec, pozemkovému a lesnému odboru (ďalej ako „orgán verejnej správy prvého stupňa“) žiadosť o vydanie rozhodnutia podľa § 11 zákona č. 220/2004 Z. z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy a o zmene zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Zákon o ochrane poľnohospodárskej pôdy“) z dôvodu zmeny druhu poľnohospodárskeho pozemku „záhrada“ na „zastavanú plochu“ a „ostatnú plochu“ v celkovej výmere 221 m2 podľa Geometrického plánu č. 51795779-75/2023 vyhotoveného H. E. I. a úradne overeného Okresným úradom Lučenec, katastrálnym odborom (ďalej ako „Geometrický plán“). Ďalší účastník v žiadosti uviedol, že na časti pozemku bola zrealizovaná výstavba chaty a prístupu v roku 1979. K žiadosti priložil stavebné povolenie vydané Miestnym národným výborom Divín pod č. 2/79 z 12. mája 1979 a doklad vydaný Okresným národným výborom v Lučenci zo dňa 10. novembra 1967, ktorým bola výmera 0,008 ha vyňatá z pôdneho fondu. Orgán verejnej správy prvého stupňa Rozhodnutím č. OU-LC-PLO1-2023/009733 zo dňa 17. augusta 2023, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 21. augusta 2023, zmenil druh pozemku podľa § 11 Zákona o ochrane poľnohospodárskej pôdy. Žalobkyňa sa domáhala opätovného prejednania veci, keďže rozhodnutie jej nebolo doručené. Orgán verejnej správy prvého stupňa listom č. OU-LC-PLO1-2023/013538-003 zo dňa 5. decembra 2023 začal konanie o povolení obnovy konania a Rozhodnutím č. OU-LC-PLO1-2023/013538-005 zo dňa 20. decembra 2023 povolil obnovu konania. Po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia dňa 7. februára 2024 vykonal dňa 8. februára 2024 miestnu ohliadku za účasti ďalšieho účastníka. Na
mieste bolo zistené, že na časti parcely C-KN č. 893 v k. ú. E. vo výmere 0,0221 ha sa nachádza chata, dvor a prístup, čo dokumentuje aj Geometrický plán. Keďže nesúlad druhu pozemku evidovaný v katastri nehnuteľností so skutočným stavom v teréne bol podľa orgánu verejnej správy prvého stupňa jednoznačne preukázaný, listom č. OU-LC-PLO1-2024/000765-006 zo dňa 12. februára 2024 oznámil účastníkom začatie konania o zmene druhu pozemku podľa § 11 ods. 1 Zákona o ochrane poľnohospodárskej pôdy a vyzval ich, aby sa k veci vyjadrili a oboznámili sa s podkladmi rozhodnutia v lehote 10 dní od doručenia predmetného oznámenia s tým, že na neskôr uplatnené námietky nebude prihliadnuté. V stanovenej lehote si účastníci konania neuplatnili žiadne námietky. 2. Orgán verejnej správy prvého stupňa dňa 4. marca 2024 vydal Rozhodnutie č. OU-LCPLO1-2024/000765-007 (ďalej ako „rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa“), ktorým podľa § 11 ods. 1 písm. a) Zákona o ochrane poľnohospodárskej pôdy zmenil druh poľnohospodárskeho pozemku „záhrada“ (parcela C-KN č. 893 v k. ú. E.) na nový druh pozemku „zastavaná plocha a nádvorie“ o celkovej výmere 221 m2 z dôvodu dlhodobej zmeny jej využívania ako zastavaná plocha (stavba chatky s prístupom), a to v súvislosti s usporiadaním druhu pozemku v katastri nehnuteľností. V odôvodnení rozhodnutia orgán verejnej správy prvého stupňa uviedol, že v konaní bolo preukázané, že k zmene charakteru daného pozemku došlo vplyvom ľudskej činnosti pred 25. júnom 1992. 3. O odvolaní žalobkyne proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy prvého stupňa rozhodol žalovaný Rozhodnutím č. OU-BB-OOP6-2024/026879-002 zo dňa 11. júna 2024 (ďalej ako „rozhodnutie žalovaného“) tak, že odvolanie žalobkyne zamietol a rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný popísal obsah odvolania žalobkyne, priebeh administratívneho konania a vysporiadal sa s procesnou námietkou žalobkyne ohľadom žiadosti jej právnej zástupkyne adresovanej orgánu verejnej správy prvého stupňa na odpustenie zmeškania lehoty na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia, ktorú vyhodnotil ako nedôvodnú. Žalovaný k meritu veci uviedol, že z predložených dokladov a miestnym šetrením bolo dostatočne preukázané, že pozemok zmenil svoj charakter pred 25. júnom 1992, pričom využitie pozemku nezodpovedá druhu pozemku „záhrada“, keďže je na ňom postavená záhradná chata, dvor a prístup. Z listu vlastníctva č. 3088, k. ú. E. zároveň podľa žalovaného vyplýva, že stavba chaty je vo vlastníctve ďalšieho účastníka a má pridelené súpisné číslo 2192. Žalovaný po preskúmaní spisovej dokumentácie nezistil v rozhodovaní orgánu verejnej správy prvého stupňa nedostatky, pre ktoré by musel jeho rozhodnutie zmeniť alebo zrušiť. 4. K námietke žalobkyne, že prístup k chate nebol zrealizovaný pred 25. júnom 1992, čo má vyplývať zo snímky ortofotomapy z r. 2017, podľa ktorej bola predmetná plocha pokrytá zeleňou, žalovaný uviedol, že námietku považuje za irelevantnú z dôvodu, že zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Stavebný zákon“) nestanovuje, aké vlastnosti má mať prístupová cesta. Požiadavky na prístupovú cestu spresňuje vyhláška Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 532/2002 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu a o všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Vyhláška“), podľa ktorej je dôležité pripojenie na pozemné komunikácie, prípadne účelové komunikácie. Pôvodná parcela C-KN č. 893 bezprostredne susedí s miestnou komunikáciou a spôsob zrealizovania prístupu ku chate nie je možné z predloženej ortofotomapy identifikovať. K spochybňovaniu stavebného povolenia k chate a dokladu o vyňatí pozemku z pôdneho fondu zo strany žalobkyne žalovaný uviedol, že doklady boli vydané v čase platnosti vtedajšieho stavebného zákona a nie je dôvod ich spochybňovať. K námietke žalobkyne, že pozemok C-KN parc. č. 893 sa nachádza v záhradkárskej oblasti, pričom podľa záväzného regulatívu územného plánu obce Divín je v záhradkárskej oblasti povolený záber pôdy iba do 40 m2, avšak samotná chatka stojí na ploche 137 m2, žalovaný uviedol, že stavba má obcou pridelené súpisné číslo a nemožno ju tak považovať za nezákonnú stavbu. Konanie o odstránení stavby je kompetencii príslušného stavebného úradu a nie je predmetom úpravy Zákona o ochrane poľnohospodárskej pôdy. Z podkladov rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa nevyplýva, že predmetný pozemok sa nachádza v záhradkárskej oblasti. K námietke žalobkyne, že ďalší účastník nemohol podať návrh na zmenu druhu pozemku sám bez súhlasu žalobkyne ako podielovej spoluvlastníčky pozemku C-KN parc. č. 893, žalovaný uviedol, že z hľadiska Zákona o ochrane poľnohospodárskej pôdy je neopodstatnená. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) Zákona o ochrane poľnohospodárskej pôdy je každý vlastník alebo nájomca a správca poľnohospodárskej pôdy povinný usporiadať a zosúladiť poľnohospodársky druh pozemku s jeho evidenciou v katastri. Ďalej podľa §
29 ods. 4 citovaného zákona sú vlastníci nehnuteľností, objektov a zariadení, ktoré boli k 1. máju 2004 vybudované na poľnohospodárskej pôde bez rozhodnutia o odňatí alebo príslušného povolenia, povinní od 1. mája 2004 usporiadať druh pozemku v katastri nehnuteľností podľa § 11 a § 19 do 1. januára 2015. Povinnosť usporiadať druh pozemku sa podľa žalovaného vzťahuje aj na žalobkyňu. Usporiadaním druhu pozemku dochádza k odstráneniu nesúladu medzi skutočným stavom v teréne a evidenciou pozemku v katastri nehnuteľností. Vlastnícke právo nie je zmenou druhu pozemku dotknuté. Námietky žalobkyne vzhľadom na uvedené posúdil žalovaný ako nedôvodné, keďže v konaní bolo nespochybniteľne preukázané, že súčasný stav v teréne dlhodobo nezodpovedá stavu v evidencii katastra nehnuteľností. Správna žaloba 5. Žalobkyňa sa správnou žalobou podanou v zákonom stanovenej lehote domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Rozhodnutie žalovaného podľa žalobkyne vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, a tiež došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. 6. Žalobkyňa nesúhlasila so záverom konajúcich orgánov verejnej správy, že k zmene charakteru predmetného pozemku došlo vplyvom ľudskej činnosti pred 25. júnom 1992. Podľa názoru žalobkyne nie je zrejmé, z akých dokladov má táto skutočnosť vyplývať, keďže žalovaný a orgán verejnej správy prvého stupňa uviedli dané tvrdenie len vo všeobecnej rovine a nepoukázali na žiadny konkrétny doklad, z ktorého by bola zrejmá zmena charakteru pozemku pred 25. júnom 1992. Ak bolo uvádzané, že dokladmi o preukázaní zmeny druhu pozemku pred 25. júnom 1992 malo byť stavebné povolenie vydané Miestnym národným výborom Divín pod č. 2/79 zo dňa 12. mája 1979 a doklad vydaný Okresným národným výborom – OVHPL v Lučenci, ktorým bola vyňatá výmera 0,0080 ha z pôdneho fondu, žalobkyňa s tým nesúhlasí, pretože podľa nej je zrejmé, že v čase uskutočnenia vyňatia v roku 1967 a vydania stavebného povolenia k chate v roku 1979 chata ešte nemohla byť postavená a už vôbec neexistoval dvor a prístup. Podľa žalobkyne zaťažovalo dôkazné bremeno ohľadom preukazovania zmeny druhu pozemku pred 25. júnom 1992 ďalšieho účastníka a nie žalobkyňu (opak by podľa žalobkyne znamenal tzv. negatívnu dôkaznú teóriu). Tvrdila, že v rámci stavebného povolenia pre stavbu chaty nemal ďalší účastník povolený prístup tak, ako je realizovaný v súčasnosti. Na preukázanie svojho tvrdenia, že prístup k chate pred 25. júnom 1992 nebol realizovaný, žalobkyňa predložila snímku z ortofotomapy z roku 2017, z ktorej zreteľne vyplýva, že predmetná plocha je pokrytá zeleňou. Túto skutočnosť si podľa žalobkyne orgán verejnej správy dokáže overiť aj na základe vlastného šetrenia z prístupných máp. Žalobkyňa namietala, že žalovaný sa s jej námietkou v napadnutom rozhodnutí vysporiadal zmätočne, keď poukázal na to, že z predloženej ortofotomapy nie je možné identifikovať spôsob zrealizovania prístupu k chate. Ak z predloženej ortofotomapy z roku 2017 nie je možné identifikovať spôsob zrealizovania prístupu k chate a dňa 8. februára 2024 na miestnej ohliadke orgán verejnej správy prvého stupňa zistil, že na predmetnom pozemku sa nachádza chata, dvor a prístup, potom je podľa žalobkyne zrejmé, že v roku 2017 žiadny prístup k chate realizovaný nebol, a teda pozemok minimálne v časti prístupu k chate svoj charakter pred 25. júnom 1992 nezmenil. 7. Žalobkyňa ďalej namietala nezákonný procesný postup orgánu verejnej správy prvého stupňa, keď miestna ohliadka dňa 8. februára 2024 bola uskutočnená za účasti ďalšieho účastníka, avšak žalobkyňa na ňu nebola prizvaná, čím došlo k porušeniu jej práv. Podľa žalobkyne nie je možné, aby na základe miestnej ohliadky dňa 8. februára 2024 orgán verejnej správy prvého stupňa zistil, že pozemok zmenil svoj charakter pred 25. júnom 1992. 8. Žalobkyňa v správnej žalobe taktiež namietala, že parcela C-KN č. 893 k. ú. E. sa nachádza v záhradkárskej oblasti, pričom podľa záväzného regulatívu územného plánu obce Divín je v záhradkárskej oblasti povolený záber pôdy iba do 40 m2. Len samotná chata stojí na ploche 137 m2, a teda povolený záber pôdy je niekoľkonásobne presiahnutý. Na predmetnom pozemku je postavený ešte aj altánok (taktiež po roku 1992). V konaní bolo podľa názoru žalobkyne potrebné stanovisko obce ako stavebného úradu k nezákonným stavbám prístupovej cesty a altánku ďalšieho účastníka a tiež
k presiahnutiu „povolenej výmery chatky“. Žalobkyňa tvrdila, že obec ako stavebný úrad mala začať konanie o odstránenie stavby a orgán verejnej správy prvého stupňa mal vyššie uvedené skutočnosti zisťovať sám z úradnej povinnosti. Argument žalovaného o tom, že uvedené skutočnosti sú zhojené pridelením súpisného čísla chate, nemôže podľa žalobkyne obstáť. Tvrdila, že chata nie je do dnešného dňa skolaudovaná, pričom samotný ďalší účastník uvádza, že sa rozhodol stavbu chaty legalizovať, čo je jeden z dôvodov, prečo požiadal o zmenu druhu predmetného pozemku. Podľa žalobkyne v žiadnom prípade nemôže obstáť konštatovanie žalovaného, že z podkladov rozhodnutia nevyplýva, že pozemok sa nachádza v záhradkárskej oblasti. 9. Za zásadné pochybenie žalovaného a orgánu verejnej správy prvého stupňa žalobkyňa považovala ignorovanie jej nesúhlasu so zmenou druhu predmetného pozemku, čím bolo podľa jej názoru hrubo zasiahnuté do jej vlastníckych práv. Predmetný pozemok je v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne a ďalšieho účastníka, pričom výška oboch spoluvlastníckych podielov je 1. V danom prípade sa podľa žalobkyne nejedná o hospodárenie so spoločnou vecou podľa § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ale o nakladanie so spoločnou vecou, pri ktorom je potrebný súhlas všetkých spoluvlastníkov. Aj keby bola zmena druhu pozemku považovaná za hospodárenie so spoločnou vecou, ani tak by nebolo možné, aby orgán verejnej správy prvého stupňa rozhodol o zmene druhu pozemku bez súhlasu žalobkyne. Podľa žalobkyne tak dochádza k ešte výraznejším zásahom do jej vlastníckych práv, nakoľko sa nejedná o hospodárenie so spoločnou vecou, ale o nakladanie so spoločnou vecou. Žalobkyňa tvrdila, že orgán verejnej správy prvého stupňa mal povinnosť žiadať od ďalšieho účastníka predloženie väčšinového rozhodnutia spoluvlastníkov, resp. vzhľadom na to, že vlastníci predmetného pozemku sú iba dvaja, predloženie súhlasu žalobkyne so zmenou druhu pozemku, najmä ak z predchádzajúcich podaní žalobkyne vedel, že so zmenou druhu pozemku nesúhlasí. Bez takéhoto súhlasu žalobkyne ako druhej podielovej spoluvlastníčky predmetného pozemku sa orgán verejnej správy prvého stupňa nemal návrhom ďalšieho účastníka na zmenu druhu predmetného pozemku vôbec zaoberať, pretože ďalší účastník „nemá aktívnu legitimáciu podať takýto návrh samostatne bez súhlasu druhej spoluvlastníčky“. Žalobkyňa považovala záver žalovaného, že povinnosť usporiadať druh predmetného pozemku sa vzťahuje aj na ňu ako vlastníčku, za svojvoľný, nezákonný a hrubo zasahujúci do jej ústavne chránených vlastníckych práv. 10. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa žiadala, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného a priznal jej právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Vyjadrenie žalovaného a ďalšieho účastníka k správnej žalobe 11. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 13. januára 2025 uviedol, že sa nestotožňuje s názorom žalobkyne, že napadnuté rozhodnutie ako aj postup žalovaného pri jeho vydaní je nezákonný. Žalobkyňa k tvrdeniu, že k zmene druhu predmetného pozemku nedošlo vplyvom ľudskej činnosti pred 25. júnom 1992, nepredložila žiadny relevantný dôkaz. Ortofotomapa z roku 2017 vo svojom rozlíšení nevylučuje existenciu prístupu k chate. Ďalej žalovaný uviedol, že orgán verejnej správy prvého stupňa, hoci mu to § 11 Zákona o ochrane poľnohospodárskej pôdy priamo neukladá, uskutočnil za účasti ďalšieho účastníka dňa 8. februára 2024 miestnu ohliadku, z ktorej bol vyhotovený písomný záznam. Podkladom k ohliadke bol Geometrický plán. Ustanovenie § 11 ods. 2 Zákona o ochrane poľnohospodárskej pôdy taxatívne vymenúva prílohy žiadosti potrebné k vydaniu rozhodnutia o zmene druhu pozemku. Orgán verejnej správy prvého stupňa uskutočnil miestnu ohliadku nad rámec stanovených pokladov k žiadosti. Žalovaný pripustil pochybenie orgánu verejnej správy prvého stupňa, keď na miestnu ohliadku neprizval žalobkyňu, avšak podľa jeho názoru nejde o takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Ďalej žalovaný zdôraznil, že námietky žalobkyne vo vzťahu k tvrdenému umiestneniu chaty v záhradkárskej oblasti, presiahnutiu povolenej výmery a zákonnosti realizovania stavieb v zmysle Stavebného zákona nie sú predmetom konania podľa § 11 Zákona o ochrane poľnohospodárskej pôdy. Právny vzťah k stavbe chaty so súp. č. 2192 na parcele C-KN č. 893/2 (chata) a parcele C-KN č. 893/3 (zastavaná plocha a nádvorie) v k. ú. E. je evidovaný na liste vlastníctva č. 3088, pričom stavba je obci známa, keďže jej pridelila súpisné číslo. Riešenie prekročenia výmery stavieb v záhradkárskej oblasti je v kompetencii orgánu územného plánovania, nie orgánu ochrany poľnohospodárskej pôdy. Žalovaný ďalej zdôraznil, že Zákon o ochrane poľnohospodárskej pôdy je špeciálny zákon, ktorý ustanovuje postup pri zmene druhu pozemku a postup pri odňatí poľnohospodárskej pôdy na nepoľnohospodársky účel. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) citovaného zákona je každý vlastník poľnohospodárskej pôdy povinný usporiadať a zosúladiť poľnohospodársky
druh pozemku s jeho evidenciou v katastri. Ide teda o povinnosť a nie svojvôľu vlastníka pozemku. Ďalší účastník konal v súlade so zákonom, keď chcel splniť zákonom uloženú povinnosť. Žalobkyňa nesúhlasí so splnením tejto povinnosti, hoci je nespochybniteľné, že pod stavbou chaty došlo k zmene druhu pozemku, pričom nespĺňa charakter poľnohospodárskej pôdy a ani ho nemožno obhospodarovať ako poľnohospodársku pôdu. Zmenou druhu pozemku nie sú v žiadnom prípade dotknuté vlastnícke vzťahy. Zákon o ochrane poľnohospodárskej pôdy je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku špeciálnym zákonom, pričom má prednosť. Vzhľadom na uvedené mal žalovaný za to, že správnou žalobou napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom a žiadal správny súd, aby správnu žalobu zamietol. 12. Ďalší účastník vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 22. januára 2025 uviedol, že žalobkyňa je jeho sestrou, s ktorou mal v minulosti dobré vzťahy. Až pri riešení majetkových záležitostí sa ich vzťahy pokazili a v súčasnosti dospeli do štádia, keď ďalší účastník je v dôsledku správania žalobkyne v súdnom konaní. Správnu žalobu ďalší účastník považoval za nedôvodnú a založenú na nesprávnej a jednostranne prezentovanej argumentácii, ktorá nemá oporu v skutkových okolnostiach. V zmysle stavebného povolenia vydaného Miestnym národným výborom Divín pod č. 2/79 zo dňa 12. mája 1979 bola povolená stavba chaty pozostávajúcej z obývacej miestnosti, verandy, WC, kuchyne a spálne. Uvedená stavba bola realizovaná v roku 1979, pričom nevyhnutne došlo aj k zmene charakteru predmetného pozemku. V rámci výstavby chaty bola vybudovaná aj prístupová cesta, žumpa a oporný múr nad chatou. Chata bola postavená v kopci, a preto ešte pred jej výstavbou boli nevyhnutné terénne úpravy. V prílohe vyjadrenia ďalší účastník predložil fotografiu z roku 1979 zhotovenú počas terénnych úprav v súvislosti s výstavbou chaty. Z fotografie zhotovenej dňa 5. marca 1982 je podľa ďalšieho účastníka zrejmé, že na nej je už chata postavená, pričom už v roku 1982 bola vybudovaná aj prístupová cesta pre prejazd motorového vozidla, ktoré bolo v tom čase pred chatou zaparkované. Prístup k chate je napojený na miestnu komunikáciu. Z fotografie z rodinného stretnutia v predmetnej chate, ktoré sa konalo v roku 1996 alebo 1997, je zrejmé, že na ňom bola prítomná aj žalobkyňa. Žalobkyňa na predmetnú chatu chodila a videla, že už v tom čase bol vybudovaný prístup k chate jednak pešo, ale aj pre motorové vozidlá. Podľa ďalšieho účastníka je nesporné, že predmetný pozemok zmenil svoj charakter pred 25. júnom 1992. Z reálneho stavu stavby chaty a tiež okolitých úprav je nepochybné, že sa jedná o staršie úpravy realizované v súvislosti s výstavbou chaty v roku 1979. Orgán verejnej správy prvého stupňa mal o zmene druhu predmetného pozemku vedomosť už z podkladov, ktoré mu boli predložené ako prílohy žiadosti. Zo stanoviska Obce Divín ako miestne príslušného stavebného úradu zo dňa 17. januára 2025 vyplýva, že chata so súpisným č. 2192 nie je postavená v záhradkárskej oblasti obce Divín a že prístupová cesta, altánok, žumpa a ohnisko boli vybudované súčasne so stavbou chaty v roku 1979. V mesiaci júl 2022 sa celá rodina Hajtolovcov vrátane žalobkyne stretla na letnej terase penziónu Bar Divín na Hurbanovej ulici 223 v Divíne. Okrem obvyklých rodinných tém a spomienok sa preberali aj záležitosti ohľadom vysporiadania predmetnej záhrady. Žalobkyňa ďalšiemu účastníkovi svoj podiel na záhrade nechcela predať, pretože podľa jej vyjadrenia s tým nesúhlasia jej deti, avšak súhlasila s tým, aby ďalší účastník dal celú záležitosť právne „do poriadku“. K úradným záležitostiam sa žalobkyňa vyjadrila tak, že býva ďaleko, a preto dáva súhlas, aby potrebné písomnosti za ňu podpisovala švagriná a v prípade, ak bude potrebné overenie jej podpisu, doklad podpíše v mieste jej bydliska v Dolnom Kubíne. Svedkami takéhoto súhlasného prejavu vôle žalobkyne boli príslušníci rodiny ďalšieho účastníka a tiež aj majiteľ penziónu, kde sa stretnutie uskutočnilo. Ďalší účastník v prílohe vyjadrenia k správnej žalobe predložil čestné vyhlásenia prítomných osôb. Ďalšieho účastníka preto následne veľmi prekvapilo, keď žalobkyňa začala pred orgánom verejnej správy prvého stupňa tvrdiť, že so zmenou druhu predmetného pozemku nesúhlasí. Žalobkyňa si počas konania ani v stanovenej lehote žiadne námietky neuplatnila, pričom na strane právnej zástupkyne žalobkyne nebola prekážka, ktorá by spôsobila zmeškanie lehoty na podanie námietok. Podľa ďalšieho účastníka orgán verejnej správy prvého stupňa konal správne, keď dňa 4. marca 2024 vydal rozhodnutie o zmene druhu predmetného pozemku. Ďalší účastník taktiež skonštatoval, že podanie žiadosti o zmenu druhu pozemku z dôvodu zosúladenia skutkového stavu so stavom právnym je nepochybne právnym úkonom, v prípade ktorého je potrebné aplikovať § 139 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa udelila súhlas na zmenu druhu predmetného pozemku pred viacerými prítomnými osobami a až na základe takéhoto súhlasu ďalší účastník o zmenu druhu pozemku požiadal orgán verejnej správy prvého stupňa. Žalobkyňa s poukazom na § 3 ods. 1 písm. d) Zákona o ochrane poľnohospodárskej pôdy ani nemôže odoprieť súhlas so zmenou druhu pozemku. Vzhľadom na uvedené ďalší účastník žiadal, aby správny súd správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol a priznal mu voči žalobkyni právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Replika žalobkyne
13. Žalobkyňa v replike k vyjadreniu žalovaného k správnej žalobe zo dňa 18. februára 2025 uviedla, že trvá na dôvodoch pre zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného ako ich uviedla v správnej žalobe. Žalovaný sa podľa žalobkyne vôbec nezaoberal jej námietkou, že stavebné povolenie a „rozhodnutie o vyňatí“ sú správnymi aktami, ktoré boli vydané pred realizáciou stavby a logicky nie je možné, aby z nich vyplývala skutočnosť, že chata, dvor a prístup boli postavené pred 25. júnom 1992. Takýto záver podľa žalobkyne nemožno vyvodiť ani z miestnej ohliadky. Skutkový záver, že prístup k chate existoval pred rokom 1992, je podľa žalobkyne v rozpore s dôkazom, ktorý predložila vo svojom vyjadrení zo dňa 6. marca 2024, ktoré bolo síce doručené po lehote, ale nepochybne tento dôkaz bol súčasťou administratívneho spisu. Z ortofotomapy z roku 2017 je zrejmý peší prístup k chate, ale nie ďalší prístup a už vôbec nie pre prejazd autom. Predmetná plocha je pokrytá zeleňou a stále ide o trávnatú plochu – záhradu. Žalovaný sa touto námietkou žalobkyne vecne vôbec nezaoberal, iba konštatoval, že ju považuje za irelevantnú z dôvodu, že Stavebný zákon nestanovuje vlastnosti prístupovej cesty. Žalobkyňa ďalej nesúhlasila so záverom žalovaného, že v prípade neprizvania žalobkyne na miestnu ohliadku predmetného pozemku sa nejedná o takú vadu, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobkyňa chce veriť, že žije v právnom štáte a má rovnaké procesné práva a povinnosti v správnom konaní. Žalobkyňa tvrdila, že jej neprizvaním na miestnu ohliadku došlo jednoznačne k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pre orgánom verejnej správy, ktoré nielenže mohlo mať, ale aj reálne malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Vo vzťahu k svojmu nesúhlasu so zmenou druhu predmetného pozemku žalobkyňa uviedla, že žalovaný poukazom na § 3 ods. 1 písm. d) Zákona o ochrane poľnohospodárskej pôdy obhajuje skutočnosť, že k zmene druhu poľnohospodárskeho pozemku došlo napriek opakovane deklarovanému nesúhlasu žalobkyne ako jeho podielovej spoluvlastníčky. Ignorovanie svojho nesúhlasu žalobkyňa považovala za podstatnú vadu rozhodnutia žalovaného, ktorá je dôvodom na jeho zrušenie. Podľa žalobkyne má Zákon o ochrane poľnohospodárskej pôdy iné ustanovenia slúžiace na zosúladenie právneho stavu so skutkovým, pričom ide o neoprávnený záber poľnohospodárskej pôdy v zmysle § 19 citovaného zákona, ktorého sa jednoznačne dopustil ďalší účastník, pričom orgán verejnej správy ho mal za takéto konanie postihnúť príslušnou sankciou. Ďalej žalobkyňa uviedla, že ďalší účastník sa k nej správa nanajvýš arogantne a svoj pohľad na jeho konanie popísala. Zmenou druhu pozemku dochádza podľa žalobkyne jednak k samotnej zmene druhu pozemku, zároveň k jeho rozparcelovaniu na viacero samostatných parciel, čo je bez akýchkoľvek pochybností „nakladaním a zmenou veci, ku ktorej má žalobkyňa vlastnícke právo“. Pokiaľ žalovaný svojvoľne obišiel nesúhlas žalobkyne so zmenou druhu pozemku, ide podľa jej názoru o nezákonné rozhodnutie. Vo vzťahu k zmeškaniu lehoty na uplatnenie námietok v konaní pred orgánom verejnej správy prvého stupňa žalobkyňa uviedla, že jej právna zástupkyňa žiadosť o odpustenie zmeškania lehoty neodôvodňovala samotnou práceneschopnosťou, ale skutočnosťou, že „z dôvodu PN nedokázala evidovať prevzatú poštu (a plynutie lehôt)“. Na plynutie lehoty na podanie vyjadrenia k správnemu konaniu právnu zástupkyňu upozornila až žalobkyňa dňa 29. februára 2024, pričom mala za to, že až týmto dňom pominula príčina zmeškania lehoty. Konštatovanie žalovaného, že uplynutím procesnej lehoty sa oneskorený právny úkon stáva procesne neúčinným, považovala žalobkyňa za „právne neodôvodnené“. Podľa žalobkyne v prípade, ak mal orgán verejnej správy za to, že žiadosť o odpustenie zmeškania lehoty bola podaná oneskorene, mal jej nevyhovieť z dôvodu oneskorenia, a to rozhodnutím, nie však konštatovaním, že oneskorený právny úkon sa stáva právne neúčinným. Ďalej žalobkyňa poukázala na nezrovnalosti ohľadom „údajnej zmeny druhu pozemku“ s tým, že „vôbec nie je zrejmé, ktorý konkrétny pozemok zakreslený geometrickým plánom, sa má nachádzať pod „dvorom“ a v rozhodnutí nie je ani nikde uvedené, čo sa má pod „dvorom“ vlastne rozumieť“. Z ortofotomapy podľa žalobkyne vyplýva, že k chate vedie ešte iný prístup, pričom tento prístup „napešo“ musel orgán verejnej správy prvého stupňa zistiť aj ohliadkou, „ale tu evidentne nevyvstala potreba správneho orgánu zosúladiť reálny skutkový stav so zápisom v katastri nehnuteľností“. Orgán verejnej správy podľa žalobkyne nemal vôbec pripustiť, aby boli Geometrickým plánom odčlenené aj iné pozemky, čím došlo k nezákonnému zápisu ďalších odčlenených pozemkov podľa Geometrického plánu do katastra nehnuteľností. 14. K vyjadreniu ďalšieho účastníka k správnej žalobkyňa uviedla, že s ním nesúhlasí. K ďalším účastníkom predloženým dôkazom uviedla, že správny súd je viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy, pričom ďalším účastníkom navrhované dokazovanie malo byť vykonané v konaní pred orgánom verejnej správy. Skutočnosť, že dané dôkazy predložil ďalší účastník až dodatočne, podľa žalobkyne svedčí o tom, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ
napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu. Následne uviedla svoje stanovisko k dôkazom, ktoré predložil ďalší účastník spolu so svojím vyjadrením k správnej žalobe. Podľa žalobkyne bolo orgánu verejnej správy prvého stupňa známe, že žalobkyňa so zmenou druhu predmetného pozemku nesúhlasí, a preto „určite nekonal správne, keď na základe márneho uplynutia lehoty na podanie námietok rozhodol o zmene druhu pozemku napriek jasne deklarovanému nesúhlasu žalobkyne“. Žalobkyňa ďalej nesúhlasila s názorom ďalšieho účastníka, že na zmenu druhu pozemku v spoluvlastníctve sa vzťahuje § 139 ods. 1 Občianskeho zákonníka o solidárnom spoločenstve a s tvrdením ďalšieho účastníka, že udelila súhlas so zmenou druhu predmetného pozemku pred viacerými prítomnými osobami. Uviedla, že odhliadnuc od toho, že danú skutočnosť dôrazne popiera, takýto súhlas by musel byť udelený pred „konkrétnym správnym orgánom, v konkrétnom správnom konaní, k čomu celkom určite nedošlo“. Duplika ďalšieho účastníka 15. Ďalší účastník v duplike k replike žalobkyne zo dňa 27. februára 2025 uviedol, že kritika žalobkyne k listinným dôkazom, ktoré zaslal správnemu súdu ako prílohy svojho písomného vyjadrenia k správnej žalobe, je pre neho pochopiteľná, pretože predložené dôkazy nesporne vyvracajú doterajšie tvrdenia žalobkyne uvádzané v súdnom konaní, pričom poukázal na § 121 ods. 1 prvú vetu zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako „SSP“). Tvrdil, že si splnil svoju zákonnú povinnosť a dôkazy na preukázanie mojich tvrdení správnemu súdu predložil. V konaní pred orgánom verejnej správy predmetné skutočnosti, ktoré preukazujú predložené dôkazy, neboli sporné. Spornosť vznikla až v rámci súdneho konania na základe nepravdivých tvrdení žalobkyne. Skutkový stav veci v čase vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy bol podľa ďalšieho účastníka zistený v dostatočnom rozsahu. Následne sa ďalší účastník vyjadril k stanovisku žalobkyne k ním predloženým dôkazom s tým, že pokiaľ správny súd nebude čestné vyhlásenia dotknutých osôb považovať za dostatočný dôkaz, navrhol osoby, ktoré čestné vyhlásenia predložili, v konaní vypočuť v procesnom postavení svedkov. V ostatnom rozsahu ďalší účastník odkázal na svoju argumentáciu uvedenú vo vyjadrení k správnej žalobe. Záverom ďalší účastník uviedol, že žalobkyňa nerešpektuje zákon, konkrétne § 3 ods. 1 písm. d) Zákona o ochrane poľnohospodárskej pôdy, pričom žiada, aby jej odmietavé stanovisko k splneniu si zákonnej povinnosti bolo potvrdené súdnym rozhodnutím, čo považoval za neakceptovateľné. 16. Žalovaný nevyužil svoje právo podať dupliku k replike žalobkyne. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov 17. Správny súd v Banskej Bystrici ako vecne príslušný súd podľa § 10 SSP a miestne príslušný súd podľa § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím orgánu verejnej správy prvého stupňa vrátane konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, a po preskúmaní veci dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná. Správny súd vec prejednal v súlade s § 107 ods. 2 SSP bez nariadenia pojednávania, pretože účastníci konania nežiadali o nariadenie pojednávania, pričom nariadenie pojednávania si nevyžiadal ani iný dôvod podľa § 107 ods. 1 SSP. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli tunajšieho súdu dňa 25. marca 2026. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 21. mája 2026 (§ 137 ods. 3 SSP). 18. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 19. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ďalej nie je ustanovené inak. 20. Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
21. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 22. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) Zákona o ochrane poľnohospodárskej pôdy každý vlastník poľnohospodárskej pôdy (ďalej len „vlastník“) alebo nájomca a správca poľnohospodárskej pôdy (ďalej len „užívateľ“) je povinný usporiadať a zosúladiť poľnohospodársky druh pozemku s jeho evidenciou v katastri. 23. Podľa § 11 ods. 1, 2 a 4 Zákona o ochrane poľnohospodárskej pôdy (1) Orgán ochrany poľnohospodárskej pôdy z vlastného podnetu alebo na základe žiadosti vlastníka, užívateľa alebo inej osoby rozhodne o zmene druhu pozemku, ak a) pred 25. júnom 1992 vplyvom ľudskej činnosti zmenil svoj charakter a nezodpovedá poľnohospodárskej pôde, b) bol administratívne odňatý z poľnohospodárskeho pôdneho fondu a zanikol dôvod a účel odňatia, pričom nezmenil charakter poľnohospodárskej pôdy. (2) Prílohy žiadosti podľa odseku 1 sú kópia z katastrálnej mapy, údaje podľa osobitného predpisu potrebné na účel overenia vlastníckeho práva k pozemku alebo identifikácia parcely, ak vlastnícke právo k pozemku nie je evidované na parcele registra „C“ katastra, alebo geometrický plán, ak dochádza k deleniu parcely. (4) Orgán ochrany poľnohospodárskej pôdy rozhodne o zmene poľnohospodárskeho druhu pozemku podľa odseku 1 na základe zistenia skutočného druhu pozemku v teréne. 24. Žalobkyňa sa včas podanou správnou žalobou domáhala zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa, ktorým podľa § 11 ods. 1 písm. a) Zákona o ochrane poľnohospodárskej pôdy zmenil druh poľnohospodárskeho pozemku „záhrada“ (parcela C-KN č. 893 v k. ú. E.) na nový druh pozemku „zastavaná plocha a nádvorie“ o celkovej výmere 221 m2 z dôvodu dlhodobej zmeny jeho využívania ako zastavaná plocha (stavba chaty s prístupom), a to v súvislosti s usporiadaním druhu pozemku v katastri nehnuteľností, keďže v konaní bolo preukázané, že k zmene charakteru daného pozemku došlo vplyvom ľudskej činnosti pred 25. júnom 1992. 25. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, rozhodnutie orgánu vernej správy prvého stupňa a postup, ktorý ich vydaniu predchádzal, pričom rozsah prieskumu bol stanovený dôvodmi nezákonnosti uplatnenými v správnej žalobe. Správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou, čo znamená, že určenie rozsahu prieskumu správneho súdu patrí žalobcovi (§ 134 ods. 1 SSP). Správny súd je viazaný jednak rozsahom a jednak dôvodmi nezákonnosti, ktoré boli v žalobe uplatnené, pričom žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby (t.j. v lehote dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia orgánu verejnej správy, proti ktorému žaloba smeruje). Žalobca musí v zákonom stanovenej lehote uviesť dôvody, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov považuje napadnuté výroky rozhodnutia za nezákonné (žalobné body), a to v zmysle § 182 ods. 1 písm. e) SSP. Správny súd nie je ďalšou inštanciou v správnom konaní oprávnenou samostatne zisťovať skutkový stav veci a prípadne modifikovať skutkové, či právne závery orgánov verejnej správy, pretože nenahrádza ich činnosť. Úlohou správneho súdu je v rozsahu podľa žalobných dôvodov posúdiť, či si orgán verejnej správy zadovážil dostatok skutkových podkladov pre rozhodnutie, či zistil skutočný stav, t. j. či skutkové závery, ku ktorým dospel, vyplývajú z vykonaných dôkazov a či rozhodol v súlade s hmotnoprávnymi a procesnými predpismi. 26. Pokiaľ žalobkyňa v správnej žalobe len všeobecne namietala nezákonnosť rozhodnutia žalovaného vymedzením žalobných dôvodov tak, ako sú uvedené v § 191 ods. 1 písm. c), d), e), f) a g) SSP bez bližšej argumentácie, takéto konštatovanie žalobkyne správny súd nemôže považovať za relevantnú žalobnú námietku, na základe ktorej by mohol vykonať súdny prieskum rozhodnutia žalovaného. Podľa § 182 ods. 1 písm. e) SSP musí žalobkyňa v správnej žalobe okrem všeobecných náležitostí podania uviesť dôvody žaloby, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov považuje napadnuté výroky rozhodnutia za nezákonné. Bolo preto povinnosťou žalobkyne vymedziť dôvody správnej žaloby dostatočne konkrétne tak, aby správny súd mohol vykonať súdny prieskum napadnutého rozhodnutia žalovaného. Dostatočne konkrétne a jednoznačné vymedzenie žalobných bodov má zásadný význam pre určenie toho, čo správny súd môže podrobiť súdnemu prieskumu
zákonnosti rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy a čím sa správny súd zaoberať nemôže a ani nebude, keďže podľa § 134 ods. 1 SSP je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby. Z formulácie žalobných bodov preto musí byť pre správny súd jasné a zrozumiteľné, aké argumenty žalobkyňa uvádza na podporu svojich tvrdení o nezákonnosti rozhodnutia žalovaného. Keďže správny súd je viazaný žalobnými bodmi tak, ako ich žalobkyňa v správnej žalobe formulovala, správny súd nie je oprávnený dôvody nezákonnosti rozhodnutia žalovaného vyhľadávať namiesto žalobkyne a dopĺňať podľa vlastných zistení, resp. všeobecne uplatnené dôvody nezákonnosti napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej správy sám konkretizovať na daný prípad a rovnako nemôže vychádzať pri súdnom prieskume rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy ani z domnienok o obsahu žalobných námietok žalobkyne. Ak by tak správny súd urobil, nebol by už nestranným súdom, ale fakticky by prevzal, resp. suploval úlohu advokáta žalobkyne, čo by bolo v rozpore so základnými princípmi správneho súdneho konania, predovšetkým zásady podľa § 5 ods. 9 prvej vety SSP, podľa ktorej „v konaní pred správnym súdom majú účastníci konania rovné postavenie“. 27. Žalobkyňa v správnej žalobe namietala záver žalovaného a orgánu verejnej správy prvého stupňa, že k zmene druhu pozemku C-KN parc. č. 893 v k. ú. E. došlo vplyvom ľudskej činnosti pred 25. júnom 1992, keď tvrdila, že nie je zrejmé, z akých dokladov má táto skutočnosť vyplývať, keďže žalovaný a orgán verejnej správy prvého stupňa uviedli dané tvrdenie len vo všeobecnej rovine a nepoukázali na žiadny konkrétny doklad, z ktorého by bola zrejmá zmena charakteru pozemku pred 25. júnom 1992. Uvedené tvrdenie žalobkyne je v rozopre s odôvodnením rozhodnutia žalovaného, ktorý na str. 6 uviedol, že z ďalším účastníkom predložených dokladov a z miestneho šetrenia bolo dostatočne preukázané, že predmetný pozemok zmenil svoj charakter pred 25. júnom 1992, pričom jeho využitie nezodpovedá druhu pozemku „záhrada“, keďže je na ňom postavená záhradná chata, dvor a prístup. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí rovnako na str. 6 skonštatoval, že ďalší účastník v konaní pred orgánom verejnej správy prvého stupňa predložil ako prílohy svojej žiadosti o zmenu druhu predmetného pozemku Geometrický plán, stavebné povolenie vydané Miestnym národným výborom Divín pod č. 2/79 zo dňa 12. mája 1979, doklad vydaný Okresným národným výborom – OVHPL v Lučenci zo dňa 10. novembra 1967 o vyňatí 0,008 ha z pôdneho fondu a list vlastníctva č. 307, k. ú. E.. Rozhodnutie žalovaného preto nemožno považovať za nepreskúmateľné, keďže z jeho odôvodnenia vyplývajú skutočnosti, na základe ktorých orgán verejnej správy dospel k záveru, že predmetný pozemok zmenil svoj charakter vplyvom ľudskej činnosti pred 25. júnom 1992 a nezodpovedá (v rozsahu podľa Geometrického plánu) poľnohospodárskej pôde, čo je podľa § 11 ods. 1 písm. a) Zákona o ochrane poľnohospodárskej pôdy dôvodom pre rozhodnutie o zmene druhu pozemku. Sama žalobkyňa v správnej žalobe uviedla, že nesúhlasí s tým, že dokladmi o preukázaní zmeny druhu pozemku pred 25. júnom 1992 mali byť stavebné povolenie vydané Miestnym národným výborom Divín pod č. 2/79 zo dňa 12. mája 1979 a doklad vydaný Okresným národným výborom v Lučenci, ktorým bola vyňatá výmera 0,0080 ha z pôdneho fondu ako bolo v napadnutom rozhodnutí uvedené, pretože podľa nej je zrejmé, že v čase uskutočnenia vyňatia v roku 1967 a vydania stavebného povolenia k chate v roku 1979 chata ešte nemohla byť postavená a už vôbec neexistoval dvor a prístup. Žalobkyňa tak len vyjadrila nesúhlas s hodnotením jednotlivých dôkazov zo strany žalovaného, pričom s ním viedla polemiku prezentovaním vlastného hodnotenia. Z takto formulovaných žalobných bodov nemožno dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného. Nepostačuje, ak žalobkyňa v správnej žalobe uviedla len svoje hodnotenie k dôkazom a skutkovým okolnostiam, ktoré je odlišné od hodnotenia žalovaného bez toho, aby uviedla, v čom je rozhodovanie žalovaného, resp. orgánu verejnej správy prvého stupňa, v rozpore so zákonom. Podľa § 6 ods. 1 SSP „správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom“. Správny súd tak môže preskúmať rozhodnutie žalovaného len vo vzťahu k jeho zákonnosti. Namietať konkrétne porušenie zákona je pritom povinnosťou žalobkyne, ktorá musí v správnej žalobe uviesť konkrétnu a zrozumiteľnú argumentáciu, v čom považuje napadnuté rozhodnutie žalovaného za nezákonné (§ 182 ods. 1 písm. e/ SSP). Len jednostranné závery, hodnotenia, domnienky a konštatovania žalobkyne samé osebe nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného nepreukazujú. Samotný fakt, že záver, na ktorom je napadnuté rozhodnutie žalovaného založené, nie je v súlade s názormi žalobkyne, nepreukazuje jeho nezákonnosť. 28. Správny súd však pre úplnosť uvádza, že v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) Zákona o ochrane poľnohospodárskej pôdy je potrebné pre rozhodnutie o zmene druhu pozemku v konaní zistiť dve
skutočnosti, a to 1. či pozemok zmenil svoj charakter a už nezodpovedá poľnohospodárskej pôde a 2. či k zmene charakteru došlo vplyvom ľudskej činnosti pred 25. júnom 1992. Z miestnej ohliadky, ktorú na predmetnom pozemku vykonal orgán verejnej správy prvého stupňa dňa 8. februára 2024 (Záznam z miestnej ohliadky zo dňa 8. februára 2024, ktorý sa nachádza v administratívnom spise) podľa § 11 ods. 4 Zákona o ochrane poľnohospodárskej pôdy, je zrejmé, že predmetný pozemok (resp. jeho časti vymedzené Geometrickým plánom) nezodpovedá charakteru poľnohospodárskej pôdy (druh pozemku „záhrada“). Z dokladov, ktoré predložil k žiadosti o zmenu druhu pozemku ďalší účastník a ktoré sú rovnako súčasťou administratívneho spisu, podľa správneho súdu nepochybne vyplýva aj skutočnosť, že k zmene charakteru predmetného pozemku došlo vplyvom ľudskej činnosti pred 25. júnom 1992, keďže stavebné povolenie č. 2/79 na stavbu chaty bolo vydané Miestnym národným výborom v Divíne dňa 12. mája 1979, teda pred 25. júnom 1992, pričom podľa jeho obsahu musela byť stavba chaty dokončená do dvoch rokov, teda najneskôr v r. 1981, čo je rovnako pred 25. júnom 1992. Rovnako z dokladu vydaného Okresným národným výborom Lučenec, odborom výstavby č. Výst-1215/1967 zo dňa 10. novembra 1967 vyplýva, že z pôvodnej parcely č. 173/15 sa z evidencie pôdneho fondu vyníma výmera 80 m2, pričom súčasťou dokladu je kópia katastrálnej mapy, k. ú. E., list mapy č. 13, podľa ktorej sa parcela č. 173/15 zhoduje s parcelou C-KN č. 893. Nepochybne tak už pred 25. júnom 1992 došlo k vyňatiu časti poľnohospodárskej pôdy v zmysle vtedy účinných právnych predpisov napriek tomu, že táto skutočnosť sa neprejavila v evidencii katastra nehnuteľností ku dňu podania žiadosti o zmenu druhu predmetného pozemku ďalším účastníkom. Keď teda orgán verejnej správy prvého stupňa (a v následne v odvolacom konaní žalovaný) na podklade skutočností zistených v konaní dospel k záveru, že časti pozemku C-KN parc. č. 893 v k. ú. E. vymedzené Geometrickým plánom zmenili vplyvom ľudskej činnosti (výstavba chaty so súp. č. 2192) pred 25. júnom 1992 svoj charakter a nezodpovedajú poľnohospodárskej pôde (skutočnosť zistená miestnou ohliadkou dňa 8. februára 2024 podľa § 11 ods. 4 Zákona o ochrane poľnohospodárskej pôdy), v dôsledku čoho rozhodol o zmene druhu pozemku podľa § 11 ods. 1 písm. a) Zákona o ochrane poľnohospodárskej pôdy, neporušil tým zákon. Pokiaľ žalobkyňa v správnej žalobe tvrdila, že v čase uskutočnenia vyňatia poľnohospodárskej pôdy v roku 1967 a vydania stavebného povolenia k chate v roku 1979 chata ešte nemohla byť postavená a už vôbec neexistoval dvor a prístup, ide len o tvrdenia žalobkyne, ktoré nie sú podporené žiadnym dôkazom v konaní pred orgánmi verejnej správy, čo nepostačuje pre záver o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného (a rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa). 29. K tvrdeniu žalobkyne, že dôkazné bremeno ohľadom preukazovania zmeny druhu pozemku pred 25. júnom 1992 zaťažovalo ďalšieho účastníka a nie žalobkyňu, pričom opak by znamenal tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, správny súd uvádza, že konanie o zmene druhu pozemku podľa § 11 Zákona o ochrane poľnohospodárskej pôdy je správnym konaním, na ktoré sa podľa § 28 ods. 1 Zákona o ochrane poľnohospodárskej pôdy subsidiárne použije zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Správny poriadok“). Správne konanie nie je ovládané zásadou kontradiktórnosti s prenosom dôkazného bremena medzi účastníkmi konania ako je to v súdnom civilnom sporovom konaní, ale zásadou tzv. materiálnej pravdy, keďže podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku je to konajúci orgán verejnej správy, ktorý je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Zisťovanie skutkového stavu veci tak bolo povinnosťou orgánu verejnej správy prvého stupňa (a žalovaného), pričom tento zistil skutkový stav jednak z dokladov predložených ďalším účastníkom a jednak miestnou ohliadkou podľa § 11 ods. 4 Zákona o ochrane poľnohospodárskej pôdy. Ako už bolo uvedené vyššie, na podklade zistených skutočností podľa obsahu administratívneho spisu konajúce orgány verejnej správy dospeli ku skutkovému záveru, na základe ktorého rozhodli vo veci samej. V prípade, ak žalobkyňa chcela orgánmi verejnej správy zistený skutkový stav rozporovať, mohla a mala svoje tvrdenia podporiť dôkazmi v správnom konaní. Nedostatok procesnej aktivity žalobkyne, resp. dôkaznú núdzu ohľadom jej vlastných tvrdení nemôže žalobkyňa prenášať na orgán verejnej správy a ani iného účastníka správneho konania. 30. K žalobnej námietke žalobkyne, že žalovaný sa s jej odvolacou námietkou vo vzťahu k ňou predloženou snímkou z ortofotomapy z r. 2017, ktorá má preukazovať, že prístup k predmetnej chate nebol v r. 2017 vybudovaný, vysporiadal zmätočne, správny súd uvádza, že nie je dôvodná. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí k odvolacej námietke žalobkyne uviedol, že ju považuje za irelevantnú z dôvodu, že Stavebný zákon nestanovuje, aké vlastnosti má mať prístupová cesta, pričom požiadavky na prístupovú cestu spresňuje Vyhláška tak, že je dôležité pripojenie na pozemné komunikácie, prípadne účelové komunikácie. Pôvodná parcela C-KN č. 893 podľa žalovaného bezprostredne susedí s miestnou
komunikáciou a spôsob zrealizovania prístupu k chate nie je možné zo žalobkyňou predloženej ortofotomapy identifikovať. Uvedené odôvodnenie žalovaného považuje správny súd za dostatočné a logicky konzistentné, pričom nevykazuje žiadne zásadné rozpory spôsobujúce jeho zmätočnosť. Pokiaľ žalobkyňa v správnej žalobe v tejto súvislosti prezentovala svoje závery vychádzajúce z vlastnej interpretácie ňou samou predloženej listiny, opätovne sa jedná len o vyjadrenie nesúhlasu s hodnotením žalovaného a polemiku s ním, čo nepostačuje na to, aby správny súd mohol skonštatovať nezákonnosť rozhodnutia žalovaného z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP. 31. Nemožno prisvedčiť ani dôvodnosti námietky žalobkyne, že miestna ohliadka dňa 8. februára 2024 bola uskutočnená za účasti ďalšieho účastníka, avšak žalobkyňa na ňu nebola prizvaná, čím došlo k podstatnému porušeniu jej práv. Správny súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že orgán verejnej správy prvého stupňa podľa Záznamu z miestnej ohliadky parcely C-KN č. 893 v k. ú. E. zo dňa 8. februára 2024 skutočne miestnu ohliadku vykonal len za účasti ďalšieho účastníka a nie aj žalobkyne ako účastníčky správneho konania, čím porušil § 38 ods. 3 Správneho poriadku, v zmysle ktorého: „Na miestnu ohliadku správny orgán prizve účastníka konania a toho, kto je oprávnený predmetom ohliadky nakladať“. Uvedené procesné pochybenie orgánu verejnej správy prvého stupňa však nedosahuje takú intenzitu, aby odôvodňovalo zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného (zrušenia rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa sa žalobkyňa podľa petitu správnej žaloby nedomáhala), keďže správny súd môže podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP zrušiť rozhodnutie orgánu verejnej správy len vtedy, ak v konaní „došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej“. Nestačí teda akékoľvek porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ale musí ísť o podstatné porušenie procesného predpisu, ktoré svojím následkom zaťaží aj samotné rozhodnutie vo veci samej, pričom musí mať vplyv na práva a právom chránené záujmy žalobkyne (§ 2 ods. 1 a 2 SSP). Vplyv na zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy nemá akákoľvek vada v konaní, ale len taká vada, ktorá je podstatná do tej miery, že vydané rozhodnutie neobstojí z hľadiska zákonnosti, čo sa v predmetom prípade nestalo. Úlohou správneho súdu nie je nachádzať akékoľvek pochybenia orgánu verejnej správy s následkom zrušenia jeho rozhodnutia, ale zabezpečiť skutočnú materiálnu ochranu práv a právom chránených záujmov účastníka konania, do ktorých bolo nezákonným rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej správy zasiahnuté. Ak by výsledkom zrušenia rozhodnutia žalovaného správnym súdom malo byť len formálne zopakovanie konania s vykonaním predmetnej ohliadky za účasti žalobkyne bez toho, aby to mohlo pre žalobkyňu skutočne privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci, správny súd by neposkytol žalobkyni materiálnu ochranu práv a právom chránených záujmov a rozsudok správneho súdu by bol len formalistický, čo by v konečnom dôsledku viedlo k nehospodárnemu predlžovaniu konania pred orgánmi verejnej správy. Ako uviedol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v Rozsudku sp. zn. 1Stk/16/2022 zo dňa 28. marca 2024: „Úlohou správnych súdov (vrátane kasačného súdu) nie je reparovať také prípadné procesné pochybenia orgánov verejnej správy, ktoré by vo svojej podstate viedli len k zopakovaniu konania pred orgánmi verejnej správy, avšak bez reálneho potenciálu zmeny k lepšiemu“. Navyše, ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu orgánu verejnej správy prvého stupňa, právnej zástupkyni žalobkyne bolo podľa údajov na elektronickej doručenke dňa 16. februára 2024 doručené Oznámenie o začatí konania s výzvou na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia pred jeho vydaním č. OU-LC-PLO1-2024/000765-006 zo dňa 12. februára 2024 podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku. Žalobkyňa mala možnosť sa k zisteným skutočnostiam a podkladom rozhodnutia, vrátane zistení z miestnej ohliadky zo dňa 8. februára 2024, vyjadriť a predložiť dôkazy, čo však žalobkyňa nevyužila (odhliadnuc od subjektívnych dôvodov na strane právnej zástupkyne žalobkyne, čo nie je predmetom súdneho prieskumu správneho súdu v zmysle žalobných bodov podľa správnej žaloby /§ 134 ods. 1 SSP/). Žalobkyni tak neboli postupom orgánu verejnej správy prvého stupňa napriek jeho procesnému pochybeniu z materiálneho hľadiska odňaté žiadne práva. 32. Námietky žalobkyne v správnej žalobe smerujúce k tvrdenému prekročeniu povoleného záberu pôdy pod chatou, ktorá sa má nachádzať v záhradkárskej oblasti, nezákonnej stavbe prístupovej cesty, altánku a nedostatkom v kolaudácii chaty správny súd rovnako nemohol vyhodnotiť ako dôvodné, keďže sa netýkajú predmetu súdneho prieskumu v tejto veci. Žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa o zmene druhu poľnohospodárskeho pozemku podľa § 11 ods. 1 písm. a) Zákona o ochrane poľnohospodárskej pôdy. V konaní o zmene druhu pozemku podľa § 11 Zákona o ochrane poľnohospodárskej pôdy rozhoduje orgán ochrany poľnohospodárskej pôdy v rozsahu svojej právomoci vymedzenej Zákonom o ochrane poľnohospodárskej pôdy v § 23.
Predmet úpravy Zákona o ochrane poľnohospodárskej pôdy je vymedzený v § 1. Do právomoci orgánu ochrany poľnohospodárskej pôdy nepatrí posudzovanie otázok, ktoré sú predmetom úpravy Stavebného zákona a o ktorých koná a rozhoduje príslušný stavebný úrad. Orgán ochrany poľnohospodárskej pôdy nemôže pri svojom postupe a rozhodovaní rozširovať svoju právomoc (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) a posudzovať otázky, ktoré patria do právomoci iného orgánu vernej správy. Žalovaný v tomto ohľade správne uviedol v rámci vysporiadania sa s odvolacími námietkami žalobkyne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že konanie o odstránení stavby je v kompetencii príslušného stavebného úradu a nie je predmetom úpravy Zákona o ochrane poľnohospodárskej pôdy. Ako už správny súd uviedol, podľa § 6 ods. 1 SSP „správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom“. Žalobkyňa bola povinná svoje žalobné námietky formulovať tak, aby z nich bolo zrejmé, v čom spočíva rozpor rozhodnutia žalovaného, prípadne orgánu verejnej správy prvého stupňa so zákonom. Taktiež nesúhlas žalobkyne s konštatovaním žalovaného, podľa ktorého z podkladov rozhodnutia nevyplýva, že predmetný pozemok sa nachádza v záhradkárskej oblasti, nemožno považovať za relevantnú žalobnú námietku spochybňujúcu zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. Žalobkyňa jednak svoje tvrdenie, že predmetná parcela sa nachádza v záhradkárskej oblasti, v správnom konaní nijako nepreukázala, jednak táto žalobkyňou tvrdená skutočnosť je irelevantná z hľadiska zákonných predpokladov pre rozhodnutie orgánu ochrany poľnohospodárskej pôdy o zmene druhu pozemku podľa § 11 Zákona o ochrane poľnohospodárskej pôdy. 33. Dôvodná nie je ani námietka žalobkyne, že žalovaný a orgán verejnej správy prvého stupňa pochybili, keď bez súhlasu žalobkyne ako druhej podielovej spoluvlastníčky predmetného pozemku CKN parc. č. 893 v k. ú. E. rozhodli o zmene druhu poľnohospodárskej pôdy. Žalobkyňa prezentovala názor, že v prípade podania žiadosti ďalšieho účastníka o rozhodnutie o zmene druhu predmetného pozemku sa jedná o nakladanie so spoločnou vecou podľa § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pri ktorom je potrebný súhlas všetkých spoluvlastníkov. Žalobkyňa si však nesprávne zamieňa práva a povinnosti vlastníka pozemku súkromnoprávnej povahy s povinnosťami, ktoré vlastníkovi pozemku ukladá Zákon o ochrane poľnohospodárskej pôdy ako predpis verejného práva. Ako poukázal žalovaný v napadnutom rozhodnutí, podľa § 3 ods. 1 písm. d) Zákona o ochrane poľnohospodárskej pôdy je každý vlastník alebo nájomca a správca poľnohospodárskej pôdy povinný usporiadať a zosúladiť poľnohospodársky druh pozemku s jeho evidenciou v katastri, pričom povinnosť usporiadať druh pozemku sa vzťahuje aj na žalobkyňu s tým, že vlastnícke právo nie je zmenou druhu pozemku dotknuté. Zákon o ochrane poľnohospodárskej pôdy je predpisom verejnoprávnej povahy, ktorý upravuje osobitné povinnosti vlastníka poľnohospodárskej pôdy, ktoré je vlastník povinný dodržiavať bez ohľadu na jeho vôľu a vôľu prípadných ostatných podielových spoluvlastníkov poľnohospodárskej pôdy. Tak ako prípadný vlastný subjektívny nesúhlas vlastníka poľnohospodárskej pôdy s plnením povinností, ktoré mu ukladá zákon, ktorého účelom je ochrana a presadzovanie verejného záujmu pri ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy, je právne irelevantný, rovnako právne irelevantný je aj nesúhlas podielového spoluvlastníka poľnohospodárskej pôdy s plnením zákonom uložených povinností iným spoluvlastníkom. Právne predpisy verejného práva majú kogentný charakter, čo znamená, že sa od nich nemožno odchýliť na základe vlastnej vôle povinného subjektu bez toho, aby to výslovne vyplývalo z právnej úpravy. Inými slovami, splnenie povinnosti vlastníka poľnohospodárskej pôdy uloženej mu Zákonom o ochrane poľnohospodárskej pôdy ako právnym predpisom verejnoprávnej povahy nemôže byť bez výslovnej úpravy v zákone podmienené súhlasom iného spoluvlastníka poľnohospodárskej pôdy a jeho prejavom vôle. Pokiaľ teda ďalší účastník požiadal orgán verejnej správy prvého stupňa ako príslušný orgán ochrany poľnohospodárskej pôdy o vydanie rozhodnutia o zmene druhu pozemku, čím sa zároveň sleduje aj verejný záujem na súladnosti evidencie katastra nehnuteľností so skutočným stavom v teréne, nesúhlas žalobkyne ako podielovej spoluvlastníčky poľnohospodárskej pôdy s usporiadaním druhu pozemku je z hľadiska predmetu úpravy Zákona o ochrane poľnohospodárskej pôdy právne neúčinný a irelevantný. Správny súd navyše podotýka, že podľa § 11 ods. 1 písm. a) Zákona o ochrane poľnohospodárskej pôdy môže orgán ochrany poľnohospodárskej pôdy rozhodnúť o zmene druhu pozemku aj z vlastného podnetu, nielen na žiadosť vlastníka, užívateľa alebo inej osoby. Prípadný nesúhlas žalobkyne s rozhodnutím o zmene druhu pozemku by v takomto prípade bol rovnako právne neúčinný a irelevantný.
34. K námietkam, resp. k doplneniu argumentácie, ktoré žalobkyňa uviedla vo svojej replike k vyjadreniu žalovaného zo dňa 18. februára 2025, správny súd uvádza, že na ne nemôže prihliadať a vykonať v tomto ohľade súdny prieskum napadnutého rozhodnutia žalovaného. Podľa § 183 SSP môže žalobca rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby. Táto lehota žalobkyni uplynula dňa 6. septembra 2024, pričom svoju repliku žalobkyňa podala až dňa 18. februára 2025. Správny súd v tomto ohľade uvádza, že žalobca môže v namietať v správnom súdnom konaní nezákonnosť rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy len za zákonom stanovených podmienok. K zákonným obmedzeniam žalobcu v uplatňovaní dôvodov nezákonnosti rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy dochádza zavedením tzv. koncentračného princípu, podľa ktorého je žalobca povinný sústrediť svoje žalobné dôvody v určitom časovom úseku stanovenom priamo zákonom, pričom po uplynutí takto stanovenej lehoty už nie je možné na uplatnené dôvody nezákonnosti prihliadnuť. V zmysle koncentračnej zásady je uvádzanie žalobných dôvodov (námietok) časovo obmedzené až na výnimky stanovené zákonom uplynutím lehoty na podanie správnej žaloby. Po uplynutí tejto lehoty už nie je možné v priebehu konania pred správnym súdom vznášať ďalšie námietky, resp. skôr uplatnené námietky dodatočne dopĺňať a rozširovať, a to ani v replike k vyjadreniu žalovaného k správnej žalobe. Ustanovenie § 183 SSP nemožno podľa správneho súdu vykladať ani tak, že postačí, keď žalobca v lehote na podanie správnej žaloby vznesie len všeobecné námietky, prípadne blanketné námietky (uvedením len samotných slovných formulácií žalobných dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c/ až g/ SSP) a tieto po uplynutí lehoty následne „iba argumentačne“ doplní, keďže by tak dochádzalo k obchádzaniu účelu a zmyslu zákonnej koncentrácie uplatňovania žalobných dôvodov. Správny súd preto na argumentáciu žalobkyne v jej replike k vyjadreniu žalovaného a ďalšieho účastníka nemohol prihliadnuť a vykonať v ich rozsahu súdny prieskum napadnutého rozhodnutia žalovaného. 35. K dôkazom, ktoré predložil ďalší účastník k svojmu vyjadreniu k správnej žalobe zo dňa 22. januára 2025 (kópie fotografií, stanovisko Obce Divín zo dňa 17. januára 2025 a čestné vyhlásenia fyzických osôb v počte 8 ks), a k návrhu ďalšieho účastníka v jeho duplike zo dňa 27. februára 2025 na vykonanie dokazovania výsluchom osôb, ktoré podpísali ďalším účastníkom predložené čestné vyhlásenia, správny súd uvádza, že na tieto dôkazy a návrh na vykonanie dokazovania neprihliadol. Správny súd nie je súdom skutkovým a posudzuje zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa skutkového stavu tak, ako ho zistil orgán verejnej správy (§ 119 prvá veta SSP, v zmysle ktorej „správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak“), teda správny súd v zásade posudzuje iba právne otázky napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 457/2013). Správny súd je tak až na zákonom výslovne stanovené výnimky (§ 120 SSP) viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy a dokazovanie za účelom zistenia, resp. doplnenia skutkových okolností prejednávanej veci nevykonáva. Osobitne k argumentácii ďalšieho účastníka v jeho duplike správny súd podotýka, že pokiaľ správny súd v prípade podľa § 119 druhej vety SSP môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy, pričom návrhom účastníka na vykonanie dokazovania nie je viazaný, jedná sa o také prípady, keď je vykonanie dôkazov potrebné za účelom preskúmania zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia orgánu verejnej správy a nie pravdivosti tvrdení žalobcu alebo iného účastníka správneho súdneho konania. Správny súd preto nemá dôvod vykonať dokazovanie za účelom podpory pravdivosti tvrdení v spore medzi ďalším účastníkom a žalobkyňou. 36. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím orgánu verejnej správy prvého stupňa a konania, ktoré im predchádzalo, z dôvodov uvedených v správnej žalobe, dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná, a preto ju podľa § 190 SSP zamietol. 37. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého má právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve len taký žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo sčasti úspešný. Žalobkyňa nebola v konaní úspešná, preto jej správny súd právo na náhradu trov konania pred správnym súdom nepriznal. Podľa § 169 SSP ďalší účastník, osoba zúčastnená na konaní a zainteresovaná verejnosť pri zúčastnení sa na konaní podľa § 42 ods. 1 písm. d) majú voči účastníkovi konania, ktorý nebol v konaní úspešný, právo na náhradu iba tých trov, ktoré im vznikli v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú im správny súd uložil. Z dôvodov hodných osobitného zreteľa im môže správny súd na návrh priznať právo na náhradu ďalších trov konania. Keďže správny súd neuložil
ďalšiemu účastníkovi žiadnu povinnosť, nebola splnená podmienka pre priznanie práva na náhradu jeho trov konania podľa § 169 prvej vety SSP. 38. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Rozsudok správneho súdu nadobúda právoplatnosť jeho doručením (§ 145 ods. 1 SSP). Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech (§ 442 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť musí by podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia Správneho súdu v Banskej Bystrici oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§ 444 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom(§ 449 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosti podľa ods. 1 neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná, alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 449 ods. 2 písm. a) SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Poznámka: Písomné vyhotovenie rozsudku nepodpísala členka senátu JUDr. Alena Antalová z dôvodu jej ospravedlnenej neprítomnosti na súde v čase jeho podpisovania (§ 141 SSP).