Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-2S/161/2021 1021201094 12. 02. 2026 JUDr. Dana Jelinková Dudzíková, LL.M. ECLI:SK:SpSBA:2026:1021201094.5
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej, LL.M. a členov senátu JUDr. Ingridy Hudecovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Róberta Jakubáča, PhD., v právnej veci žalobkyne: A. A. B. C., A., nar. XX.XX.XXXX, bydliskom: A. XX/X, XXX XX D., proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO: 00 166 073, so sídlom: Račianska 71, 813 11 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 05006/2021/152/RK zo dňa 14.04.2021, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky č. 05006/2021/152/RK zo dňa 14.04.2021 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. II. Žalobkyni súd voči žalovanému p r i z n á v a právo na úplnú náhradu trov konania. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Sekcia dohľadu (ďalej aj „prvostupňový orgán“ alebo „žalovaný“) listom označeným ako Upovedomenie o začatí správneho konania č. 04965/2020/152 zo dňa 14.05.2020 (ďalej len „Upovedomenie“) upovedomil žalobkyňu o začatí správneho konania vo veci vyčiarknutia z registra mediátorov, pretože „nevykonala nariadené preskúšanie v termíne určenom žalovaným“. 2. Rozhodnutím č. 04965/2020-152 zo dňa 18.12.2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) prvostupňový orgán ako orgán príslušný podľa § 8 ods. 1 zákona č. 420/2004 Z. z. o mediácii a o doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 420/2004 Z. z.“) postupom podľa § 8 ods. 5 písm. f) zákona č. 420/2004 Z. z. vyčiarkol žalobkyňu z registra mediátorov, v ktorom bola vedená pod ev. č. 560, pretože „dňa 17.05.2019 v sídle žalovaného nevykonala nariadené preskúšanie“. 3. Na základe rozkladu žalobkyne Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“), dňa 14.04.2021 vydala rozhodnutie č. 05006/2021/152/RK (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým podľa § 59 ods. 2, § 61 ods. 2, ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdila a rozklad žalobkyne zamietla. II. Žaloba
4. Včas podanou správnou žalobou vo veciach správneho trestania (ďalej len „žaloba“) podľa § 194 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), doručenou dňa 06.07.2021 na Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo „súd“), sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti a zrušenia napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím žalovaného (ďalej spolu aj „preskúmavané rozhodnutia“) z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), písm. d), písm. e), písm. g) SSP, teda s poukazom na nesprávne právne posúdenie veci, nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav a existenciu takého podstatného porušenia ustanovení o konaní, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. 5. V bližšom odôvodnení žaloby žalobkyňa zhrnula priebeh administratívneho konania a uviedla, že preskúmavanými rozhodnutiami boli porušené jej práva a zákonom chránené záujmy. Vo vzťahu k vecnej nesprávnosti preskúmavaných rozhodnutí dôvodila tým, že žalovaný arbitrárne rozhodol vo veci samej, pričom porušil takmer všetky základné zásady správneho konania garantované v § 3 Správneho poriadku, najmä zásadu materiálnej pravdy (§ 32 - § 36 Správneho poriadku), ktorú treba aplikovať spolu so zásadou zákonnosti a voľného hodnotenia dôkazov (§ 34 ods. 5 Správneho poriadku). Táto zásada vyjadruje požiadavku, podľa ktorej je správny orgán povinný zistiť skutočný stav veci, a teda subsumuje aj požiadavku zistiť úplný a presný stav veci. Za zistenie skutočného stavu treba podľa žalobkyne považovať zistenie všetkých skutočností, ktoré sú podľa príslušného hmotnoprávneho predpisu právne významné. Povinnosťou správneho orgánu je zistiť všetky právne rozhodné skutočnosti, bez ohľadu na to, v čí prospech svedčia. Z povinnosti správneho orgánu zistiť úplný stav veci tiež vyplýva, že správny orgán nie je viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie dôkazov (§ 32 ods. 1 Správneho poriadku). Stav veci sa musí zistiť súčasne presne, čo znamená, že musí zodpovedať reálnej skutočnosti. Zistenie úplného presného stavu veci je základným predpokladom zákonnosti a správnosti rozhodnutia správneho orgánu. Správny proces je založený najmä na inkvizičnej zásade, ktorej podstatou je aktívna úloha správneho orgánu pri zabezpečovaní dôkazov. Povinnosťou správneho orgánu pri vykonávaní dokazovania je umožniť účastníkom konania vyjadriť sa k podkladom dokazovania. 6. V ďalšej časti svojej žalobnej argumentácie žalobkyňa poukázala na znenie ustanovení § 1 ods. 1, § 3 ods. 1, ods. 2, ods. 4, ods. 5 Správneho poriadku a vyjadrila názor, že žalovaný nedostatočne zisťoval všetky rozhodné skutočnosti, ktoré pre posúdenie veci boli právne významné, keď vychádzal v konaní z jediného dôkazu, a to krátke písomné vyjadrenie žalobkyne k Upovedomeniu. Žalovaný rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania, a to aj napriek tomu, že žalobkyňa o využitie tohto inštitútu v konaní žiadala. Bolo povinnosťou žalovaného vydať správne rozhodnutie na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, a týmto postupom naplniť základnú zásadu správneho konania – zásadu materiálnej pravdy. Bolo povinnosťou žalovaného riadne zistiť rozhodné skutočnosti a umožniť žalobkyni uplatniť všetky procesné práva účastníka konania v správnom konaní. 7. Žalobkyňa ďalej namietala, že žalovaný v predmetnom konaní vec nesprávne právne posúdil, najmä pokiaľ sa týka vzdelávania mediátora. Podľa § 10a ods. 1 zákona č. 420/2004 Z. z. mediátor je povinný sa sústavne vzdelávať. Podľa žalovaného sa žalobkyňa v období 01.01.2016 až 31.12.2016 sústavne nevzdelávala. Tento záver žalovaného je podľa žalobkyne nesprávny, nakoľko riadne preukázala, že okrem sústavného individuálneho vzdelávania sa v roku 2016 vzdelávala aj na Slovenskej zdravotníckej univerzite v špecializačnom štúdiu. Zároveň žalobkyňa opakovane žalovaného žiadala o dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora. 8. Podľa žalobkyne tiež žalovaný vec nesprávne posúdil v súvislosti s jej povinnosťou nariadiť preskúšanie v kontraste s ním použitým pozvaním na preskúšanie. Podľa § 10a ods. 3 zákona č. 420/2004 Z. z. ak sa mediátor nezúčastní aspoň jedného odborného seminára počas roka, žalovaný nariadi jeho preskúšanie. Žalobkyňa ani jedenkrát počas celého výkonu činnosti mediátora nemala žalovaným nariadené ani jedno preskúšanie, ktoré by bolo súladné s dikciou označeného ustanovenia. Žalovaný žalobkyňu naopak na preskúšanie pozýval, pričom žalobkyňa mala za to, že takýto postup nie je dôvodný. 9. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa navrhla, aby súd preskúmavané rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
III. Vyjadrenie žalovaného 10. V rámci reakcie na súdom doručenú žalobu sa žalovaný vyjadril podaním doručeným krajskému súdu dňa 04.11.2021, v ktorom sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym názorom vyjadreným v preskúmavaných rozhodnutiach a poukázal na argumentáciu v nich obsiahnutú. Vo vzťahu k žalobným námietkam uviedol, že žalobkyňa vôbec nediferencuje pojem kvalifikované vzdelávanie, t. j. žalovaným akceptované vzdelávanie. Za vzdelávanie v zmysle § 10a zákona č. 420/2004 Z. z. nie je možné považovať akékoľvek ľubovoľné vzdelávacie aktivity, preto osvedčenia C. H. Beck predkladané žalobkyňou nemajú v danom prípade žiadnu relevanciu. Názor žalobkyne, že v roku 2016 absolvovala dostatočné individuálne vzdelávanie je podľa žalovaného nesprávny. Nerelevantná je podľa neho aj námietka, že žalobkyňa v predmetnom období žiadala o dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora, pretože jej žiadosť bola v tomto smere žalovaným zamietnutá a v období 01.01.2016 až 31.12.2016 bola riadne evidovaná v registri mediátorov, preto sa na ňu povinnosť ďalšieho vzdelávania jednoznačne vzťahovala. 11. Pokiaľ ide o pozvánku na preskúšanie, žalovaný na žalobné námietky reagoval tak, že pozvánka predstavovala oznámenie o nariadení preskúšania, zahŕňajúce všetky potrebné informácie, z ktorých mohla žalobkyňa pri interpretácii predmetného podania vychádzať bez hrozby zámeny s iným dokumentom. Zo strany žalobkyne ide o účelovú dezinterpretáciu, ktorá relevantným spôsobom nespochybňuje výklad ani aplikáciu príslušnej právnej úpravy ani postup žalovaného v tejto časti. Žalovaný mal teda za to, že žalobkyňa neosvedčila existenciu žalobného dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP a vo vzťahu k ostatným žalobným dôvodom neformulovala žiadnu konkrétnu, určitú a zrozumiteľnú argumentáciu. Žaloba je skôr akademickým výkladom administratívneho procesu. Vo vzťahu k žalobnému dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP žalobkyňa vyjadruje výlučne svoj nesúhlas so spôsobom dokazovania a s nenariadením ústneho pojednávania, avšak tento záver nerozvíja vo vzťahu k akémukoľvek nedostatku, nezákonnosti, či nesprávnosti postupu žalovaného. Žalovaný mal za to, že z jeho strany došlo k náležitému zisteniu skutkového stavu a k poskytnutiu možnosti žalobkyni vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam v správnom konaní. Žalovaný v tomto smere poukázal na § 21 ods. 1 Správneho poriadku, v zmysle ktorého sa ústne pojednávanie nariaďuje len výnimočne, za splnenia zákonných podmienok, ktoré v prípade žalobkyne neexistovali. 12. Napokon žalovaný zdôraznil, že žalobkyňa sa nariadeného preskúšania preukázateľne nezúčastnila, preto nemal inú možnosť, než postupovať podľa § 10a ods. 4 v spojení s § 8 ods. 5 písm. f) zákona č. 420/2004 Z. z. a vyčiarknuť ju z registra mediátorov. Správnym orgánom tu nie je zo strany zákonodarcu daný priestor na akúkoľvek správnu úvahu ohľadom uloženej sankcie a je jasne určené, že ak mediátor nevykoná preskúšanie nariadené žalovaným, žalovaný mediátora vyčiarkne. 13. Žalovaný zhrnul, že právne závery vyslovené v preskúmavaných rozhodnutiach boli riadne odôvodnené, pričom nedošlo k odklonu od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou a výkladom právnych noriem. Žalovaný sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením uvedeným v preskúmavaných rozhodnutiach, v zmysle ktorého z dôvodu nepreukázania splnenia podmienky ďalšieho vzdelávania bolo žalobkyni podľa § 10a ods. 3 zákona č. 420/2004 Z. z. nariadené preskúšanie, ktoré nevykonala, preto bola z registra mediátorov vyčiarknutá. Podľa žalovaného sú preskúmavané rozhodnutia zákonné, zrozumiteľné a obsahujú všetky predpísané náležitosti, pričom v konaní sa nevyskytla žiadna vada, ktorá by mala vplyv na zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí. 14. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť podľa § 190 SSP a žalobkyni nepriznať náhradu trov konania. 15. Replika žalobkyne nebola podaná. IV. Relevantná právna úprava
16. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 17. Podľa § 6 ods. 2 písm. b) SSP správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach správneho trestania. 18. Podľa § 194 ods. 1 SSP správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. 19. Podľa § 194 ods. 2 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 20. Podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. 21. Podľa § 167 ods. 1 SSP správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. 22. Podľa § 16a ods. 1 zákona č. 420/2004 Z. z. ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2016; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2016 sa však posudzujú podľa predpisov účinných do 31. decembra 2015. 23. Podľa § 16a ods. 3 zákona č. 420/2004 Z. z. mediátor zapísaný v registri mediátorov podľa predpisov účinných do 31. decembra 2015 sa považuje za mediátora podľa tohto zákona. Povinnosti podľa tohto zákona je mediátor povinný splniť najneskôr do troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Na základe osvedčenia vydaného podľa predpisov účinných do 31. decembra 2015 možno žiadateľa do registra mediátorov zapísať na základe písomnej žiadosti podanej ministerstvu najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. 24. Podľa § 16a ods. 4 zákona č. 420/2004 Z. z. osvedčenia o účasti na odbornom seminári organizovanom ako súčasť ďalšieho vzdelávania mediátorov vydané podľa predpisov účinných do 31. decembra 2015 sa považujú za osvedčenia o účasti na odbornom seminári podľa predpisov účinných od 1. januára 2016. 25. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 420/2004 Z. z. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo") vedie register mediátorov, register mediačných centier a register vzdelávacích inštitúcií. Do registrov ministerstvo zapisuje údaje v rozsahu podľa tohto zákona. 26. Podľa § 8 ods. 5 písm. f) zákona č. 420/2004 Z. z. ministerstvo vyčiarkne z registra mediátorov toho, kto nevyhovel pri opakovanom preskúšaní alebo preskúšanie v určenom termíne nevykonal. 27. Podľa § 10a ods. 1 zákona č. 420/2004 Z. z. mediátor je povinný sa podľa tohto zákona sústavne vzdelávať. 28. Podľa § 10a ods. 2 zákona č. 420/2004 Z. z. ministerstvo prostredníctvom vzdelávacích inštitúcií zapísaných v registri vzdelávacích inštitúcií organizuje každý rok najmenej jeden odborný seminár ako súčasť ďalšieho vzdelávania mediátorov. Program odborného seminára a jeho rozsah určuje ministerstvo. Vzdelávacia inštitúcia vydá mediátorovi osvedčenie o účasti na odbornom seminári, ktoré mediátor bezodkladne predloží ministerstvu. 29. Podľa § 10a ods. 3 zákona č. 420/2004 Z. z. ak sa mediátor nezúčastní aspoň jedného odborného seminára počas roka, ministerstvo nariadi jeho preskúšanie. 30. Podľa § 10a ods. 4 zákona č. 420/2004 Z. z. ak ministerstvo nariadi preskúšanie, mediátor je povinný zúčastniť sa na preskúšaní v termíne určenom ministerstvom; ak pri preskúšaní mediátor nevyhovie,
môže preskúšanie v termíne určenom ministerstvom zopakovať. Ak mediátor preskúšanie v termíne určenom ministerstvom nevykoná alebo pri opakovanom preskúšaní nevyhovie, ministerstvo mediátora vyčiarkne z registra mediátorov. 31. Podľa § 10a ods. 5 zákona č. 420/2004 Z. z. podrobnosti o ďalšom vzdelávaní a o preskúšaní mediátora ministerstvom upraví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo. 32. Podľa § 10a ods. 2 zákona č. 420/2004 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2015 ak sa mediátor nezúčastní aspoň dvoch odborných seminárov počas piatich rokov, ministerstvo môže nariadiť jeho preskúšanie. 33. Podľa § 1 ods. 1 Správneho poriadku tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. 34. Podľa § 47 ods. 1 až 3 Správneho poriadku (1) Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu. (2) Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. (3) V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. V. Posúdenie veci správnym súdom 35. Podľa § 3 ods. 1, ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 151/2022 Z. z.“) začal Správny súd v Bratislave dňa 01.06.2023 svoju činnosť a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“ alebo „súd“) vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec, pôvodne vedená pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 2S/161/2021, v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 5S správneho súdu, kde je vedená pod sp. zn. BA-2S/161/2021. 36. Správny súd v priebehu konania nad rámec žalobných bodov zistil, že v danej veci, ktorá spadá do oblasti správneho trestania, sú dané vady trestania uvedené v § 195 písm. c) SSP, a to vada absencie aplikácie základných zásad trestného konania na danú vec, konkrétne zásady ne bis in idem. Túto skutočnosť správny súd v rámci postupu podľa § 196 SSP oznámil účastníkom konania a vyzval ich, aby sa k nej vyjadrili. 37. Žalovaný na výzvu súdu reagoval podaním doručeným správnemu súdu dňa 09.10.2025, v ktorom uviedol, že prvostupňový orgán vydal rozhodnutie v zmysle Správneho poriadku, ktorým žalobkyňu vyčiarkol z registra mediátorov z dôvodu, že dňa 17.05.2019 nevykonala nariadené preskúšanie v sídle žalovaného, pričom vo výrokovej časti uviedol zákonné ustanovenie, ktoré zakladalo dôvod na vyčiarknutie. Poukázal na § 8 ods. 5 písm. a) až písm. g) zákona č. 420/2004 Z. z., ktorý vymedzuje dôvody pre vyčiarknutie vrátane nevykonania nariadeného preskúšania v určenom termíne. V danom prípade bola žalobkyňa vyčiarknutá podľa § 8 ods. 5 písm. f) zákona č. 420/2004 Z. z. z dôvodu nevykonania nariadeného preskúšania, pričom prvostupňový orgán podľa neho presne identifikoval, v akom termíne k tomu došlo. Dodal, že neúčasť na ďalšom vzdelávaní nie je sama osebe dôvodom
na vyčiarknutie, je ním až neúčasť mediátora na nariadenom preskúšaní. Žalovaný mal za to, že vo výroku prvostupňového rozhodnutia je jednoznačne identifikovaná osoba mediátorky, skutok a jeho časové vymedzenie, miesto jeho spáchania, i zákonné ustanovenie, na základe ktorého k vyčiarknutiu došlo. Uzavrel, že výroková časť obsahuje riadnu skutkovú vetu, riadnu právnu vetu, skutok bol opísaný dostatočne a jednoznačne tak, aby nebol zameniteľný s iným skutkom. Zároveň poukázal na rozhodnutia súdov v obdobných veciach, v ktorých neboli obdobné výroky vyhodnotené ako nedostatočné či zákonne nekonformné (napr. rozsudky krajského súdu sp. zn. 2S/86/2020, 5S/306/2021 a rozsudok správneho súdu sp. zn. BA-5S/246/2019). Vzhľadom na uvedené žalovaný zotrval na svojom návrhu žalobu v celom rozsahu zamietnuť. 38. Žalobkyňa na výzvu súdu reagovala podaním doručeným súdu dňa 28.10.2025, v ktorom uviedla, že na správnym súdom upozornenú vadu prvostupňového rozhodnutia poukázala aj v rozklade, v ktorom uviedla, že predmetné rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť z dôvodu, že v jeho výroku absentuje ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého žalovaný rozhodol, čo je v rozpore s § 47 Správneho poriadku, a zároveň aj z dôvodu absencie právnych záverov, resp. ich nesprávnosti v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Žalobkyňa poukázala na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci sp. zn. 8Sžo/28/2007, v zmysle ktorej výrok rozhodnutia o postihu za iný správny delikt musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, poprípade iných skutočností, ktoré sú potrebné pre jeho nezameniteľnosť. Výrok rozhodnutia tak predstavuje jeho najdôležitejšiu časť, lebo sú v ňom určené konkrétne práva a povinnosti účastníkov konania, musí byť preto určitý, konkrétny, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo bolo predmetom správneho konania, tak, aby bola zabezpečená identifikácia skutku, jeho nezameniteľnosť a totožnosť. V predmetom konaní nebola dodržaná zásada ne bis in idem. Na základe uvedeného žalobkyňa žiadala, aby správny súd na uvedenú vadu prihliadol a zohľadnil ju. 39. K vyjadreniu žalovaného sa žalobkyňa vyjadrila podaním doručeným správnemu súdu dňa 21.11.2025, v ktorom s predmetným vyjadrením žalovaného k zisteným vadám trestania nesúhlasila. Podľa žalobkyne v preskúmavaných rozhodnutiach jednoznačne absentujú vytýkané náležitosti. Dodala, že za nepreskúmateľné súdna prax považuje také rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorého výrok neobsahuje popis skutku, o ktorom sa konalo (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/12/2009), pričom nepreskúmateľnosť zakladá protiústavný stav, ktorý je nezlučiteľný so zásadou spravodlivého konania. K žalovaným uvádzaným rozhodnutiam správnych súdov žalobkyňa doplnila, že tieto boli vydané v kauzálne obdobných, avšak subjektívne osobitých prípadoch a na základe individuálnych skutkových tvrdení účastníkov. Preto nie je možné generalizovať, ale v každom jednotlivom prípade je potrebné zvážiť všetky osobitosti danej veci. 40. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne nevyjadril. 41. Správny súd v súlade s § 107 ods. 1 písm. a) SSP vo veci rozhodol na pojednávaní uskutočnenom dňa 12.02.2026 za prítomnosti povereného zamestnanca žalovaného a v neprítomnosti žalobkyne, ktorá podaním doručeným súdu dňa 11.02.2026 svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnila, pričom súhlasila s vykonaním pojednávania v jej neprítomnosti. 42. Žalovaný na pojednávaní zotrval na tom, že napadnuté rozhodnutie je zákonné a zdôraznil, že skutková veta nemôže byť posudzovaná izolovane. Podľa žalovaného v tomto prípade nejde o trest, ale o nesplnenie podmienok výkonu činnosti mediátora. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NSS SR“) sp. zn. 8Svk/7/2025, v ktorom NSS SR podľa neho materiálne potvrdil správnosť obdobného výroku ako v prvostupňovom rozhodnutí. Žalovaný poukázal na prílišný formalizmus a zdôraznil ochranu verejného záujmu, ktorý sa preskúmavanými rozhodnutiami sledoval, pričom mal za to, že vyčiarknutie nie je represívny zásah. Posúdenie veci ako takej, ktorá spadá do oblasti správneho trestania, žalovaný nerozporoval. Na otázku predsedníčky senátu, či žalovaný rozporuje právnu kvalifikáciu veci ako správne trestanie, sa žalovaný bližšie a jednoznačne na pojednávaní nevyjadril. 43. Predmetom tohto konania bolo posúdenie zákonnosti preskúmavaných rozhodnutí žalovaného, na základe ktorých bola žalobkyňa podľa § 8 ods. 5 písm. f) zákona č. 420/2004 Z. z. vyčiarknutá z registra mediátorov, pretože dňa 17.05.2019 v sídle žalovaného nevykonala nariadené preskúšanie.
44. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v danej veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP a § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. preskúmal napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím žalovaného, vrátane konania, ktoré vydaniu rozhodnutí predchádzalo, v rozsahu dôvodov uplatnených v žalobe, pri zohľadnení vád trestania podľa § 195 SSP a pri zachovaní postupu podľa § 196 SSP, a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť s poukazom na to, že trpí vadou nepreskúmateľnosti. 45. Vo všeobecnosti je nepreskúmateľnosť rozhodnutia jednou z najzávažnejších vád, ktorými môže byť rozhodnutie vydané v ktoromkoľvek administratívnom konaní zaťažené, pretože táto vada nielenže znemožňuje zistiť účastníkovi konania dôvody, pre ktoré bolo rozhodnutie vydané, a následne uplatniť možnosť sa proti nemu brániť, ale znemožňuje i prieskum takéhoto rozhodnutia správnym súdom a porušuje princíp právnej istoty a legitímnych očakávaní dotknutých subjektov. Za nepreskúmateľné sa považuje také rozhodnutie, ktoré je nezrozumiteľné, teda nejasné alebo protirečivé, a rozhodnutie, ktoré je nedostatočne odôvodnené, teda také, z ktorého nie je možné jednoznačne zistiť dôvody, ktoré k nemu viedli, resp. úvahy, ktorými sa administratívny orgán pri formovaní záverov v ňom vyjadrených riadil. NSS SR sa v rámci svojej rozhodovacej praxe už vyjadril ku kvalite rozhodnutí orgánov verejnej správy, keď vyslovil, že je potrebné, aby orgán verejnej správy „náležite dbal na dostatočné, jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a úplné zdôvodnenie, ako aj uvedenie konkrétnych odborných argumentov, na ktorých sa rozhodnutie zakladá. Je vecou správnych orgánov dbať o to, aby ich rozhodnutia boli po obsahovej stránke náležite vyčerpávajúce a predstavovali relevantný podklad pre vyvodenie právnych záverov samotného správneho orgánu...Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov, ale preskúmavať zákonnosť ich rozhodnutí, teda posúdiť, či správne orgány splnili povinnosti stanovené zákonom. Kasačný súd ďalej dáva do pozornosti, že nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia nemôžu byť konvalidované ani prípadným dodatočným vysvetlením, resp. doplňujúcim vyjadrením správneho orgánu (prípadne vysvetlením prijatých záverov v kasačnej sťažnosti, napr. vo vzťahu k dôkazom predloženým žalobcom v odvolacom konaní...) a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, resp. absentujúce argumenty správneho orgánu nahrádzať svojimi úvahami a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť správny orgán, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom...“ (rozsudok NSS SR sp. zn. 5Sžfk/61/2019 zo dňa 28.07.2022). 46. Uvedené požiadavky sa o to viac vzťahujú na rozhodnutia, vydávané vo veciach správneho trestania, keďže sa svojím charakterom približujú trestnému konaniu a ich výsledkom je spravidla sankcia s trestnoprávnych charakterom, preto je preto potrebné striktne trvať na požiadavke jednoznačnosti, zrozumiteľnosti, presvedčivosti, dostatočnej argumentačnej vybavenosti a najmä dôvodnosti vydaných rozhodnutí, ktoré musia dávať odpovede na všetky nastolené skutkové a právne otázky, a to nielen vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia, ale aj k jeho výroku, ktorého súčasťou je skutková a právna veta ako základné predpoklady pre vyslovenie „viny“ a uloženie sankcie, pričom tieto dve časti (výrok a odôvodnenie) musia byť argumentačne súladné. 47. Za takýto druh konania možno považovať aj konanie o vyčiarknutí mediátora z registra mediátorov podľa § 8 ods. 5 písm. f) zákona č. 420/2004 Z. z., ktorého predmetom je posúdenie plnenia povinností mediátora podľa § 10a zákona č. 420/2004 Z. z. a následné vyvodenie zodpovednosti za nedodržanie zákonnej povinnosti. Takéto konanie podľa správneho súdu jednoznačne spĺňa požiadavku podľa § 194 ods. 1 SSP (keďže sa v ňom rozhoduje o sankcii za protiprávne konanie/konanie v rozpore so zákonom), ako i parametre zásadného postihu na právach konkrétneho mediátora a na prístup k výkonu mediátorskej činnosti. Z materiálneho hľadiska ide pri takomto postihu jednoznačne o sankciu s preventívno-represívnym charakterom, navyše bez možnosti jej moderácie zo strany žalovaného, pričom správny súd dodáva, že na materiálnom ponímaní „trestného obvinenia“ sú založené aj tzv. Engelovské kritériá (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva, ďalej len „ESĽP“, z 08.06.1976 vo veci Engel a ostatní proti Holandsku, č. sťažnosti 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72, 5370/72, ďalej len „rozsudok vo veci Engel“). 48. Z rozsudku vo veci Engel vyplýva, že pri zodpovedaní otázky, či je konkrétny správny delikt „trestný“ v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ESĽP prihliada na tri kritéria (ďalej len „engelovské kritériá“), ktorými sú: a) kvalifikácia deliktu podľa vnútroštátneho práva; b) povaha
deliktu; c) druh a závažnosť sankcie, ktorá za delikt hrozí (por. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 3/2019 z 12.10.2022, bod 23.). Správny súd konštatuje, že kvalifikácia a povaha deliktu v tomto prípade vyplýva z ustanovení § 10a, § 8 ods. 5 písm. f) zákona č. 420/2004 Z. z., pričom tieto je potrebné posudzovať v kontexte so samotným postavením mediátora a výkonom jeho činnosti vrátane požiadaviek na neho kladených (§ 2 ods. 1, § 3, § 4, § 8, § 9 a iné zákona č. 420/2004 Z. z.). Pokiaľ ide o druh a závažnosť sankcie, spočívajúcej vo vyčiarknutí z registra mediátorov v zmysle § 8 ods. 5 písm. f) zákona č. 420/2004 Z. z., podľa názoru správneho súdu takáto sankcia môže znamenať značný zásah do práv a oprávnených záujmov dotknutej osoby mediátora – od zhoršenia sociálnej prestíže súvisiacej s jeho postavením a výkonom činnosti, až po finančnú likvidáciu v dôsledku straty povolania, vrátane zásahu do sféry osobného i pracovného a profesionálneho života. Posúdenie prejednávanej veci optikou správneho trestania správny súd odôvodňuje aj analogickým použitím záverov z judikatúry NSS SR na prípady prepustenia policajta alebo profesionálneho vojaka zo služobného pomeru v dôsledku porušenia ich povinností, ktoré konanie je svojou povahou sankčným disciplinárnym konaním a vzťahujú sa naň osobitné ustanovenia § 194 a nasl. SSP (rozsudok NSS SR sp. zn. 5 Asan/5/2021 z 31.05.2023, ZSP 5/2023, strana 237). 49. V prejednávanej veci správny súd, nemajúc pochybnosti o tom, že ide o vec správneho trestania, vlastnou prieskumnou činnosťou, realizovanou v súlade s § 195 SSP, nad rámec žalobných bodov zistil, že sú dané vady trestania v zmysle § 195 písm. c) SSP, konkrétne vada absencie aplikácie základných zásad trestného konania na danú vec, a to zásady ne bis in idem. 50. Trestnoprávna zásada ne bis in idem (nie dvakrát v tej istej veci) je zakotvená v § 2 ods. 8 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov a je vyjadrením ústavného princípu, že nikoho nemožno trestne stíhať za čin (skutok), za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby (§ 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky). Základom pre uplatnenie tejto zásady je identifikácia skutku, teda zistenie jeho špecifických charakteristík a znakov v podobe určitého konania a jeho následku, ktorými je definovaná jeho identita (totožnosť) tak, aby bol nezameniteľný s iným. Zabezpečenie nezameniteľnosti skutku je spojené so zachytením všetkých podstatných skutkových okolností, určujúcich jeho identitu, ktorá navyše musí byť zachovaná počas celého konania, v ktorom sa rozhoduje o „vine a treste“. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) „Napriek tomu, že skutok je základom celého trestného konania, Trestný poriadok tento pojem nedefinuje a neuvádza ani to, čo sa rozumie pod pojmom totožnosť skutku. Vymedzenie týchto pojmov je teda ponechané na teóriu trestného práva a súdnu prax. Podstatu skutku tvorí konanie páchateľa a následok týmto konaním spôsobený, ktorý je relevantný z hľadiska trestného práva. Totožnosť skutku je zachovaná v prípade úplnej zhody konania a následku, zhody aspoň v konaní pri rozdielnom následku, zhody aspoň v následku pri rozdielnom konaní, ako aj v prípade, ak konanie alebo následok, príp. oboje budú zhodné aspoň čiastočne, a to za predpokladu, že bude daná zhoda v podstatných okolnostiach. Teória ani prax nechápe totožnosť skutku len ako úplnú zhodu medzi skutkovými okolnosťami uvedenými v obžalobnom návrhu a výrokom rozhodnutia súdu. Postačí zhoda medzi podstatnými skutkovými okolnosťami. Súd totiž musí prihliadať na tie zmeny skutkového deja, ku ktorým došlo v rámci dokazovania. Súdna prax teda pripúšťa odchýlky od skutkového stavu uvedeného v obžalobe či už tak, že sa k nemu pripoja nové skutočnosti v obžalobe neuvedené, alebo sa vynechajú niektoré skutočnosti v obžalobe uvedené, ak sa ukázali nesprávnymi, alebo že sa skutočnosti určitým spôsobom len modifikujú, pokiaľ sa tým nemení priamo podstata skutku. Čo tvorí skutok v konkrétnom prípade a kedy je totožnosť skutku zachovaná, treba skúmať vždy podľa individuálnych okolností konkrétnej trestnej veci...“ (uznesenie NS SR sp. zn. 1TdoV/19/2011). 51. V súvislosti s významnosťou aplikácie zásady ne bis in idem aj v rámci správneho trestania správny súd poukazuje napríklad na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) sp. zn. III. ÚS 571/2015 z 12.04.2016, v ktorom ÚS SR vyslovil, že „Vzhľadom na to, že správne trestanie preberá zásady trestného konania, je potrebné tieto aplikovať aj na zistenie totožnosti skutku, resp. či v konkrétnej veci ide o jeden alebo viac rôznych a samostatne posudzovaných skutkov. Pri rozhodovaní o administratívnych sankciách by mali byť rešpektované rezolúcie a odporúčania rezolúcie Výboru ministrov Rady Európy č. (77) 31 o ochrane jednotlivca v súvislosti s rozhodnutiami správnych orgánov, odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. (80) 2 o správnej úvahe a odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. (91) 1 vo veciach administratívnych sankcií týkajúce sa rozhodovacej činnosti verejnej správy a ochrany práv jednotlivca, napriek tomu, že nie sú súčasťou nášho právneho poriadku...Pri skúmaní otázky totožného skutku, resp. toho istého činu a s ňou spätej zásady ne bis in idem je potrebné
zohľadniť i právnu úpravu Európskej únie, konkrétne čl. 50 Charty základných práv Európskej únie a čl. 54 až 58 dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach. Inštitút toho istého činu nadobúda v tejto súvislosti širší, medzištátny rozmer. Súdny dvor Európskej únie napríklad vo veci Van Esbroeck (C-436/04) dôvodil, že na posúdenie toho, či v určitom prípade ide o ten istý čin, je výlučne relevantné kritérium zhodnosti skutkovej podstaty činov, teda to, či je daný celok okolností navzájom nerozlučiteľne spojených.“ 52. Dôsledkom absencie aplikácie zásady ne bis in idem žalovaným na prejednávanú vec je skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím vykazuje znaky nepreskúmateľnosti, a to tak vo vzťahu k jeho výroku, ako aj k jeho odôvodneniu. Výrok rozhodnutia neobsahuje riadne vymedzenie skutku z hľadiska celkového skutkového deja (tzv. skutkovú vetu), a úplne v ňom absentuje jeho právne posúdenie a právna kvalifikácia (tzv. právna veta), v dôsledku čoho nie je zabezpečená identifikácia skutku, jeho nezameniteľnosť a totožnosť v zmysle požiadaviek, ktoré boli analyzované v predchádzajúcich častiach rozsudku. Napadnuté rozhodnutie nemá dostatočný materiálny základ, nakoľko v ňom chýba riadne skutkové i právne vymedzenie porušenia povinnosti žalobkyne, v dôsledku ktorého jej bola uložená najprísnejšia sankcia – vyčiarknutie zo zoznamu mediátorov. Správny súd zdôrazňuje, že skutková veta by vždy mala byť odrazom výsledkov dokazovania, resp. zistení, zabezpečených v priebehu konania, ktoré predstavujú ustálený skutkový stav v konkrétnej veci, a teda aj základ pre ďalšie závery konajúceho orgánu vo vzťahu k vyvodeniu zodpovednosti. Skutková veta vymedzuje skutkové dôvody rozhodnutia. Súčasťou výroku rozhodnutia vo veciach správneho trestania musí byť vždy aj tzv. právna veta, ktorá oproti vete skutkovej a v nadväznosti na ňu vyjadruje právny dôvod rozhodnutia, teda odpovedá na otázku, na akom právnom základe došlo k vyvodeniu zodpovednosti za protiprávne konanie, ktoré je identifikované v skutkovej vete. Právna veta tak musí obsahovať jednoznačné vymedzenie porušenej povinnosti s poukazom na konkrétne ustanovenie právneho predpisu, k porušeniu ktorého došlo, a jej nedostatok nie je možné zhojiť v odôvodnení rozhodnutia. 53. Skutok, pre ktorý bola žalobkyňa vyčiarknutá z registra mediátorov, bol žalovaným vo výroku prvostupňového rozhodnutia vymedzený s poukazom na to, že „dňa 17.05.2019 v sídle žalovaného nevykonala nariadené preskúšanie“. Z takto formulovanej skutkovej vety nevyplýva celkový skutkový dej, ako plynie z obsahu administratívneho spisu a ako bol predmetom dokazovania, resp. zisťovania skutočného stavu veci zo strany žalovaného, a v takejto podobe skutkové okolnosti nezodpovedajú ani povinnostiam mediátora v zmysle zákona č. 420/2004 Z. z., ktorými sa realizuje verejný záujem na zabezpečení a udržaní odbornosti pri výkone činnosti mediátora. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na ustanovenie § 10a zákona č. 420/2004 Z. z., ktoré zakotvuje tzv. ďalšie vzdelávanie mediátora a ukladá mediátorovi viaceré na seba nadväzujúce a podmieňujúce sa povinnosti (všeobecná povinnosť sústavne sa vzdelávať, s tým súvisiaca povinnosť minimálne jedenkrát za rok absolvovať odborný seminár vo vzdelávacej inštitúcii určenej žalovaným a následne povinnosť predložiť žalovanému osvedčenie o účasti na ňom, v prípade neúčasti minimálne na jednom odbornom seminári počas roka povinnosť podrobiť sa nariadenému preskúšaniu), pričom povinnosti podrobiť sa nariadenému preskúšaniu predchádza a podmieňuje ju povinnosť sústavne sa vzdelávať, resp. povinnosť minimálne jedenkrát za rok absolvovať odborný seminár. Vecná a časová prepojenosť týchto povinností potom vytvára individuálnu dejovú líniu konkrétneho skutku, ktorá musí byť zachytená v skutkovej vete rozhodnutia za účelom jej dostatočnej individualizácie a zachovania jej identity v rámci aplikácie zásady ne bis in idem. 54. Žalovaný v skutkovej vete prvostupňového rozhodnutia všetky okolnosti údajného protiprávneho konania žalobkyne neuviedol a neustálil celý priebeh skutku tak, aby mohol byť základom pre postup podľa § 8 ods. 5 písm. f) zákona č. 420/2004 Z. z. Zo skutkovej vety totiž nevyplýva, či žalobkyňa konkrétnymi skutkovými okolnosťami naplnila skutkovú podstatu porušenia povinnosti sústavne sa vzdelávať, akým spôsobom ju porušila, teda či a v akom konkrétnom časovom období sa nezúčastnila povinného odborného seminára, a či takúto možnosť vôbec mala, teda čo bolo predpokladom nariadenia preskúšania a na základe čoho. Všetky tieto skutočnosti sú pritom podstatné pre riadne vymedzenie skutku tak, aby bol nezameniteľný a akýmkoľvek iným skutkom obdobnej povahy, čo však žalovaný v prejednávanej veci opomenul. Obmedzil sa len na skutkový záver, že žalobkyňa dňa 17.05.2019 nevykonala nariadené preskúšanie, čo pre dôsledné zabezpečenie identity skutku nie je
postačujúce, keďže nariadenie preskúšania je podmienené nesplnením inej zákonnej povinnosti, ktorá mu predchádza a ktorá musí byť zákonným spôsobom objasnená a právne odôvodnená. 55. Nariadenie preskúšania nie je svojvoľné a nie je ani predmetom správnej úvahy žalovaného, pretože obligatórne nasleduje po tom, ako správny orgán zistí, že mediátor sa nezúčastnil povinného vzdelávania, resp. že o vzdelávaní nepredložil osvedčenie. Vzájomná súvislosť týchto inštitútov jednoznačne vyplýva z § 10a ods. 3 zákona č. 420/2004 Z. z. Až po tom, ako je splnený predpoklad, že bola porušená povinnosť sa vzdelávať a žalovaný ju zistí a objasní, dochádza k nariadeniu preskúšania a následne k vzniku povinnosti podľa § 10a ods. 4 zákona č. 420/2004 Z. z. Všetky takto zistené skutočnosti musia byť súčasťou skutkovej vety, nakoľko tvoria ucelený obraz o skutku a definujú ho. Správny súd v tomto kontexte poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 8Sžo/28/2007 zo dňa 01.09.2008, ktorý je aplikovateľný aj na prejednávanú vec a v ktorom NS SR vyslovil, že „výrok rozhodnutia o postihu za iný správny delikt musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, poprípade aj evidencie iných skutočností, ktoré sú potrebné k tomu, aby nemohol byť zamenený s iným. Ak správny orgán neuvedie tieto náležitosti do výroku svojho rozhodnutia, poruší ustanovenie § 47 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní.“ (ZSP 69/2008). Obdobne NS SR judikoval, že „vadou, ktorá má za následok následnú nepreskúmateľnosť rozhodnutia tiež je, ak v rozhodnutí nie je náležite vecne opísaný skutok, ktorý bol dôvodom pre vydanie rozhodnutia s uvedením dôkazov a ich hodnotením, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia.“ (R 51/2011). 56. Správny súd v rámci nedostatkov skutkovej vety taktiež zistil, že absentujú aj ďalšie jej podstatné náležitosti, konkrétne že žalobkyňa sa dopustila porušenia povinnosti v pozícii mediátora, keďže povinnosť ďalšieho vzdelávania podľa § 10a zákona č. 420/2004 Z. z. sa vzťahuje výlučne na mediátorov ako špeciálny subjekt. Skutková veta neobsahuje ani údaj o tom, kedy a akým konkrétnym aktom žalovaného bolo preskúšanie žalobkyni nariadené, v tejto súvislosti správny súd podotýka, že nariadenie preskúšania predpokladá vydanie autoritatívneho správneho aktu s poukazom na § 10a ods. 3 zákona č. 420/2004 Z. z., § 4 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 424/2015 Z. z. o ďalšom vzdelávaní a preskúšaní mediátorov v spojení s § 10a ods. 5 zákona č. 420/2004 Z. z. 57. Žalovaný ďalej úplne opomenul vo výroku prvostupňového rozhodnutia uviesť právnu vetu, teda právnu kvalifikáciu skutku. Nevysporiadal sa s tým, v čom konkrétne spočíva porušenie povinnosti žalobkyne a z čoho táto povinnosť vyplýva. Relevantným spôsobom neustálil právny dôvod rozhodnutia, teda na akom právnom základe došlo k vyvodeniu zodpovednosti za protiprávne konanie, ktoré je identifikované v skutkovej vete, a to jednoznačným odkazom na konkrétne zákonné ustanovenie/ ustanovenia § 10a zákona č. 420/2004 Z. z. Nedostatok či neexistenciu právnej vety pritom nie je možné zhojiť ani v odôvodnení rozhodnutia. Bolo povinnosťou žalovaného bez pochybností, jasným a zrozumiteľným spôsobom ustáliť skutkový aj právny dôvod svojho rozhodnutia, ktorého výsledkom bol postup podľa § 8 ods. 5 písm. f) zákona č. 420/2004 Z. z. Ak tak neučinil, napadnuté rozhodnutie trpí vadou nepreskúmateľnosti. Tento nedostatok je o to výraznejší, že žalobkyňa túto skutočnosť v rozkladovom konaní namietala, teda žalovaný mal možnosť ho napraviť v rozkladovom konaní. S poukazom na zásadu nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege (žiadny trestný čin bez zákona, žiadna vina bez zákona) táto skutočnosť nie je akceptovateľná a spôsobuje nedostatok dôvodov, na ktorých je napadnuté rozhodnutie založené. 58. Správny súd zastáva názor, že formulácia skutkovej a právnej vety je pre každé správne trestanie zásadná a spolu s odôvodnením rozhodnutia musí poskytovať záruky spravodlivého a zákonného procesu, čo v prejednávanej veci nebolo splnené. Len adekvátne vymedzenie skutkového a právneho základu rozhodnutia môže splniť požiadavku zákonnosti procesu, v ktorom bola vyvodená zodpovednosť za porušenie zákona. Požiadavka na dostatočne odôvodnené a zrozumiteľné rozhodnutie nie je samoúčelná, ale je vždy spojená s dôsledným uplatnením práva dotknutej osoby na obhajobu, kam patrí nielen právo vedieť skutkové a právne dôvody svojho obvinenia, ale aj právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa jej kladú za vinu, k vykonaným dôkazom, k ich hodnoteniu, ako aj k možnosti brániť sa proti tvrdeniam konajúceho orgánu a možnosti predkladať dôkazy vo svoj prospech, prípadne na právo viesť obhajobu vo svoj prospech. V tomto smere správny súd poukazuje na rozsudok NSS SR sp. zn. 6Asan/11/2021 z 15. 11. 2022 (bod 23. a nasl.), podľa ktorého „...kasačný súd upriamuje pozornosť na princíp legality (zákonnosti) zakotvený v Čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj ako „ústava“), ktorý znamená, že viazanosť štátu právom sa musí uplatňovať jednak v oblasti viazanosti štátu s Ústavou, ústavnými zákonmi a zákonmi, ako aj v oblastiach ich vykonávania
štátnymi orgánmi, ktoré musia zásadne postupovať len na základe zákonov a v ich medziach. V oblasti administratívneho trestania a ukladania správnych sankcií princíp legality zaväzuje správne orgány, aby dôsledne dodržiavali premisu, že nikto nebude potrestaný inak, ako z dôvodu a spôsobom, ktorý stanovuje platný zákon (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžo/55/2014 zo dňa 26. novembra 2015). Administratívne trestanie má vo všeobecnosti trestno-právny charakter i podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj v zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého trestanie za správne delikty podlieha rovnakému právnemu režimu ako trestný postih za trestné činy. V rámci správneho trestania je tak aplikovateľný Čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj ako „Dohovor“), ako aj Čl. 49 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Analógia v správnom trestaní v neprospech páchateľa správneho deliktu je vylúčená. Tak Článok 7 ods. 1 Dohovoru, ako aj Čl. 49 Ústavy teda zakotvujú jeden z ťažiskových princípov trestania, a to nullum crimen, nulla poena sine lege (zásada zákonnosti). Táto zásada zahŕňa okrem zákazu retroaktivity právnych predpisov v neprospech páchateľa (nullum crimen, nulla poena sine lege praevia) aj princíp, že len zákon (v písanej forme - nullum crimen, nulla poena sine lege scripta) môže určiť, čo je trestným činom a stanoviť zaň trest, ale aj princíp, podľa ktorého trestné právo nesmie byť aplikované extenzívnym spôsobom v neprospech obvineného, najmä prostredníctvom analógie (nullum crimen, nulla poena sine lege stricta). Z toho vyplýva, že trestný čin musí byť jasne definovaný zákonom (nullum crimen, nulla poena sine lege certa). Táto podmienka je splnená, ak ten, komu je právna norma určená, môže z jej znenia zistiť, aké konanie alebo opomenutie spôsobuje jeho trestnú zodpovednosť (k tomu pozri aj - Kokkinakis v. Grécko, č. 14307/88, rozsudok ESĽP z 25.05.1993, ako aj Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 476/2016 zo 17. januára 2018, zverejnený v Zbierke nálezov a rozhodnutí Ústavného súdu pod č. 9/2018)...Sankcionovať možno iba také konanie, ktorého znaky sú vyjadrené prostredníctvom skutkovej podstaty v zákone, pričom možno súčasne uplatniť iba taký systém sankcií, ktorý stanoví zákon. Predmetné taktiež vyplýva z Odporúčania výboru ministrov Rady č. 91/1 o správnych sankciách, ako aj z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. ZSP 69/2008 (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/118/2013 zo dňa 01.07.2014).“ Žalovaný sa pri rozhodovaní o vyčiarknutí žalobkyne z registra mediátorov uvedeným neriadil a založil tým vadu nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. 59. Správnemu súd v súvislosti s povinnosťou dbať na dôsledné zabezpečenie totožnosti skutku a zachovať jeho identitu v priebehu celého konania nedá nad rámec uvedených skutočností nepoznamenať, že nedostatky pri vymedzení skutku sa objavili už na začiatku administratívneho konania, ktoré prechádzalo vydaniu preskúmavaných rozhodnutí. Žalovaný v Upovedomení skutok vymedzil tak, že žalobkyňa „nevykonala nariadené preskúšanie v termíne určenom ministerstvom“, z čoho jednoznačne vyplýva, že skutok tak, ako bol zadefinovaný v Upovedomení, nie je obsahovo zhodný so skutkom, ako bol ustálený v prvostupňovom rozhodnutí. Skutok uvedený v Upovedomení je všeobecne a neurčito naformulovaný, neobsahuje žiadne konkrétne údaje o mieste, čase jeho spáchania či iných okolnostiach, za ktorých k nemu došlo, a pod takúto formuláciu by sa dalo zahrnúť akékoľvek konanie žalobkyne v akomkoľvek období. Takéto vymedzenie skutku je nielen nedostatočné, ale absolútne popierajúce základné požiadavky na jeho identitu, nezameniteľnosť a jedinečnosť, nehovoriac o práve žalobkyne na vedomosť o dôvodoch „obvinenia“ a realizácii jej práva na obhajobu. 60. Na uvedené nedostatky nadväzuje aj absencia riadneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k rozhodujúcim skutočnostiam pre ustálenie, či ku skutku vôbec došlo. Za rozhodujúce skutočnosti správny súd považuje najmä ustálenie rozhodného obdobia, za ktoré malo dôjsť k porušeniu povinnosti zo strany žalobkyne sústavne sa vzdelávať, splnenie podmienok ustanovenia § 10a ods. 3, ods. 4 zákona o mediácii týkajúcich sa nariadenia preskúšania a vysporiadanie sa so všetkými dôkazmi, ktoré boli v konaní predložené, tak, ako tieto skutočnosti namietala aj sama žalobkyňa v žalobe. 61. Pokiaľ ide o ustálenie obdobia, za ktoré malo dôjsť k porušeniu povinnosti žalobkyne sústavne sa vzdelávať, resp. predložiť osvedčenie o absolvovaní aspoň jedného odborného seminára za rok, ktoré v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí žalovaný skúmal a vymedzil ako obdobie od 01.01.2016 do 31.12.2016, správny súd zistil, že žalovaný sa nezaoberal rozhodujúcimi skutočnosťami vo vzťahu k presnému určeniu tohto obdobia. Povinnosť sústavne sa vzdelávať (§ 10a ods. 1, ods. 3 zákona č. 420/2004 Z. z.) sa totiž viaže na obdobie roka, ktorý nie je v zákone definovaný ako kalendárny rok, teda nemusí ísť len o obdobie od 01.01. do 31.12. Sám žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí uvádza, že pojem rok predstavuje 365/366 dní. Je preto dôležité správne určiť začiatok plynutia takéhoto obdobia, ktorý je u každého mediátora daný časom jeho zápisu do registra mediátorov. Správny súd
poukazuje na to, že žalovaný v súvislosti so sporným obdobím nezohľadnil všetky skutočnosti podstatné pre určenie takéhoto obdobia. Z preskúmavaných rozhodnutí, ktoré tvoria jeden argumentačný celok, nie je zrejmé, z akého dôvodu mal žalovaný za to, že žalobkyňa mala povinnosť predložiť osvedčenie o absolvovaní odborného seminára práve za obdobie od 01.01.2016 do 31.12.2016, keďže do registra mediátorov bola zapísaná od 31.01.2012, kedy jej zároveň začala plynúť zákonná lehota na plnenie povinnosti pravidelne predkladať osvedčenia o absolvovaní odborných seminárov. V tejto súvislosti správny súd podotýka, že podľa právnej úpravy zákona č. 420/2004 Z. z. účinnej do 31.12.2015 (§ 10a ods. 2) mal mediátor povinnosť účasti na dvoch odborných seminároch počas piatich rokov, teda povinné vzdelávanie bolo menej intenzívne. Od 01.01.2016 došlo k zmene právnej úpravy zákona č. 420/2004 Z. z. vo vzťahu k počtu povinných odborných seminárov tak, že mediátorovi vznikla povinnosť zúčastniť sa aspoň jedného odborného seminára za rok s tým, že podľa prechodného ustanovenia mediátor zapísaný v registri mediátorov podľa predpisov účinných do 31.12.2015 sa považoval za mediátora aj podľa predpisov účinných od 01.01.2016 a svoje povinnosti bol povinný splniť najneskôr do troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti novely, teda do 31.03.2016. Taktiež osvedčenia o účasti na odbornom seminári organizovanom ako súčasť ďalšieho vzdelávania mediátorov vydané podľa predpisov účinných do 31.12.2015 sa považovali za osvedčenia o účasti na odbornom seminári podľa predpisov účinných od 01.01.2016. S týmito skutočnosťami sa žalovaný v preskúmavaných rozhodnutiach vôbec nezaoberal a nevzal ich do úvahy. 62. Ďalej treba zmieniť skutočnosť, že v roku 2016 žalovaný rozhodoval o žiadosti žalobkyne o dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora, ktorú žalobkyňa podala dňa 10.03.2016 s poukazom na vážne rodinné dôvody, pričom žiadala o pozastavenie výkonu činnosti mediátora od 14.03.2016 do 14.03.2019. Rozhodovanie žalovaného trvalo od marca 2016 do augusta 2016 s negatívnym výsledkom. V tomto období teda bola žalobkyňa v právnej neistote ohľadom výsledku konania, ktorého podstatou bola práve otázka, či činnosť mediátora bude alebo nebude v tomto období vykonávať, keďže na jej strane mala existovať vážna subjektívna prekážka pre výkon tejto činnosti vrátane plnenia povinností sústavne sa vzdelávať. Navyše následne v rokoch 2017 a 2018 napokon došlo k vydaniu rozhodnutia o dočasnom pozastavení výkonu činnosti mediátora na základe žiadosti žalobkyne, čo mohlo mať vplyv na ustálenie rozhodného obdobia (365 dní) pre splnenie povinnosti na strane žalobkyne v zmysle § 10a ods. 3 zákona č. 420/2004 Z. z. Žalovaný to však pri svojom rozhodovaní nevzal do úvahy. 63. Neušlo ďalej pozornosti správneho súdu, že žalovaný dostatočne nezisťoval splnenie zákonných podmienok podľa § 10a ods. 3, ods. 4 zákona č. 420/2004 Z. z. týkajúcich sa nariadenia preskúšania. Žalovaný žalobkyni opakovane zasielal pozvánky na preskúšanie, preskúšanie však autoritatívnym aktom tak, ako to vyžaduje § 10a ods. 3 zákona č. 420/2004 Z. z., § 4 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 424/2015 Z. z. o ďalšom vzdelávaní a preskúšaní mediátorov v spojení s § 10a ods. 5 zákona č. 420/2004 Z. z. nenariadil, resp. neoznámil. Správny súd zastáva názor, že tento nedostatok nie je len čisto formálny (chyba označenia procesného úkonu), ale svojím charakterom a potenciálnym následkom je spôsobilý privodiť zmätočnosť pri uplatňovaní zákonného postupu žalovaného a nesprávnu interpretáciu úkonov zo strany ich adresátov. Správny súd zdôrazňuje, že štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy Slovenskej republiky, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Zároveň správne orgány musia postupovať v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, a sú povinné chrániť práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb (§ 3 ods. 1, ods. 2 Správneho poriadku). Tento nedostatok zvýrazňuje aj skutočnosť, že žalovaný ani v jednej z pozvánok, ktoré žalobkyni zaslal, nekonkretizoval dôvod ani obdobie, pre ktoré bola „pozvaná“ na preskúšanie, teda z úkonov žalovaného nebolo zrejmé, akých skutkových okolností a právnych dôvodov sa pozvánka týka. Išlo o pozvánky z 10.07.2017, z 10.08.2017, z 16.10.2017, z 06.03.2019, ktoré obsahovali najmä citáciu zákonných ustanovení zákona č. 420/2004 Z. z. Na tieto úkony pritom žalovaný v preskúmavaných rozhodnutiach odkazoval, teda slúžili ako podklad preskúmavaných rozhodnutí. Zmätočnosť týchto úkonov mala za následok, že žalobkyňa v reakcii na jednotlivé pozvánky žalovanému predkladala doklady o absolvovaní vzdelávania z rôznych časových období (počnúc rokom 2017), ktoré však z jeho strany neboli akceptované. O rozhodnom období sa žalobkyňa dozvedela priamo až z Upovedomenia. 64. Napokon správny súd konštatuje, že zistil aj opodstatnenosť žalobnej námietky, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal so všetkými dôkazmi, ktoré žalobkyňa v administratívnom konaní na preukázanie splnenia podmienky vzdelávania predložila, konkrétne sa nevysporiadal s
podaním zo dňa 01.02.2021 - doplnenie rozkladu, súčasťou ktorého boli doklady vydané Slovenskou technickou univerzitou v Bratislave - Diplom o špecializácii č. D.00944 z 23.05.2017 a Dodatok k nemu z 30.05.2017. Tieto doklady pritom osvedčovali absolvovanie špecializačného štúdia žalobkyňou v minimálnej dĺžke štúdia tri roky. Z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, či tento dôkaz vzal žalovaný do úvahy a z akého dôvodu nebol akceptovaný, keď obdobie štúdia mohlo zasiahnuť aj do žalovaným vymedzeného sporného obdobia roka 2016. Správny súd konštatuje, že všetky uvedené otázky, s ktorými sa žalovaný nevysporiadal buď vôbec alebo sa s nimi nevysporiadal riadne, by mohli mať vplyv na výsledok celého konania a postup žalovaného podľa § 8 ods. 5 písm. f) zákona č. 420/2004 Z. z. 65. Vzhľadom na uvedené napadnuté rozhodnutie nespĺňa kvalitatívne požiadavky kladené na rozhodnutia, vydané vo veciach správneho trestania. Na tomto závere nič nemení ani rozsudok NSS SR sp. zn. 8Svk/7/2025 zo dňa 25.11.2025, predložený žalovaným na pojednávaní, v ktorom sa NSS SR k otázkam nastoleným v tomto konaní nevyjadril, nezaoberal sa správnosťou vymedzenia skutkovej a právnej vety či inými otázkami, ktoré sú špecifické práve pre konanie v prejednávanej veci. Správny súd poukazuje na to, že označené rozhodnutie NSS SR nie je judikátom a samo osebe nepredstavuje ani ustálenú rozhodovaciu prax NSS SR. Uvedené platí aj pre rozsudky krajského súdu sp. zn. 2S/86/2020, 5S/306/2021 a rozsudok správneho súdu sp. zn. BA-5S/246/2019, na ktoré žalovaný poukazoval vo svojom vyjadrení k žalobe. Správny súd zdôrazňuje, že každú vec je potrebné posudzovať prísne individuálne, pri zohľadnení všetkých jej okolností a s ohľadom na celkovú spravodlivosť konania, ktorá nesmie byť narušená (por. rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Doyle proti Írsku zo dňa 23.05.2019, Akdagová proti Turecku zo dňa 17.09.2019, Ibrahim a ďalší proti Spojenému kráľovstvu zo dňa 13.09.2016). 66. Správny súd nespochybňuje nespornú potrebu zabezpečiť odbornú úroveň mediácie práve povinným vzdelávaním mediátorov tak, ako to pripomenul NSS SR v označenom rozhodnutí sp. zn. 8Svk/7/2025 zo dňa 25.11.2025 (bod 24.), avšak je toho názoru, že vyčiarknutie zo zoznamu mediátorov ako najprísnejšia sankcia znamenajúca v konečnom dôsledku nemožnosť výkonu určitého povolania môže prichádzať do úvahy až ako výsledok riadneho a zákonného procesu (administratívneho konania), v ktorom sú rešpektované práva mediátora na zákonné a spravodlivé konanie i právo na obhajobu v najširšom slova zmysle. Pokiaľ ide o žalobcom namietaný formalizmus v prístupe k veciam správneho trestania, správny súd zastáva názor, že účel nesvätí prostriedky a že práve pri správnom trestaní je podstatná nielen materiálna (vecná) správnosť konkrétneho rozhodnutia, ale aj formálna čistota procesu, v ktorom sa orgán verejnej správy dopracoval k určitému výsledku, resp. záverom. Lebo len súčasné naplnenie materiálnych a formálnych požiadaviek môže viesť k vydaniu zákonného správneho aktu. 67. Správny súd vzhľadom na uvedené rezultuje, že napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím vykazuje znaky nepreskúmateľnosti, konkrétne nedostatku dôvodov, na ktorých je založené, a to tak vo vzťahu k jeho výroku, ako aj k jeho odôvodneniu. Výrok rozhodnutia neobsahuje riadne vymedzenie skutku z hľadiska celkového skutkového deja (tzv. skutkovú vetu), a úplne v ňom absentuje jeho právne posúdenie a právna kvalifikácia (tzv. právna veta), v dôsledku čoho nie je zabezpečená identifikácia skutku, jeho nezameniteľnosť a totožnosť. Na uvedený nedostatok nadväzuje aj absencia riadneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k rozhodujúcim skutočnostiam pre ustálenie, či ku skutku vôbec došlo. Za rozhodujúce skutočnosti správny súd považuje najmä ustálenie rozhodného obdobia, za ktoré malo dôjsť k porušeniu povinnosti zo strany žalobkyne sústavne sa vzdelávať, splnenie podmienok ustanovenia § 10a ods. 3, ods. 4 zákona o mediácii týkajúcich sa nariadenia preskúšania a vysporiadanie sa so všetkými dôkazmi, ktoré boli v konaní predložené. Napadnuté rozhodnutie preto podľa názoru správneho súdu nespĺňa kvalitatívne požiadavky kladené na rozhodnutia, vydané vo veciach správneho trestania, ani požiadavky podľa § 47 Správneho poriadku. 68. S ohľadom na uvedené skutočnosti správny súd dospel k záveru, že došlo k naplneniu žalobného dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP, napadnuté rozhodnutie je potrebné ako nezákonné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie žalovanému, ktorý je viazaný právnym názorom správneho súdu a je povinný v ďalšom konaní zákonným postupom odstrániť vytýkané nedostatky vo vzťahu ku skutkovej a právnej vete prvostupňového rozhodnutia, ako aj vo vzťahu k nedostatkom odôvodnenia tak, ako boli analyzované v predchádzajúcich častiach rozsudku.
69. Ostatnými žalobnými dôvodmi [§ 191 ods. 1 písm. c), písm. e), písm. g) SSP] sa správny súd nezaoberal, keďže ich hodnotenie je s ohľadom na vytýkané vady preskúmavaných rozhodnutí, ktoré bude žalovaný povinný v novom konaní odstrániť, predčasné. 70. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu. 71. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti rozsudku súdny úradník samostatným uznesením (§ 175 ods. 2 SSP). 72. Toto rozhodnutie prijal správny súd v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať oprávnený subjekt (§ 442 SSP), a to v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti. Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440 SSP, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, alebo ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.