Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší správny súd SR 6Ssk/13/2026 0925100475 26. 08. 2026 JUDr. Michal Matulník ECLI:SK:NSSSR:2026:0925100475.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: C. Š., narodená X. C. XXXX, bytom Y. č. XX, T., právne zastúpenie: JUDr. Dušan Antol, advokát, so sídlom Krivá č. 23, Košice, IČO: 31 962 238, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 34897-2/2025-BA zo dňa 21. júla 2025, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. 13Sas/10/2025-83 zo dňa 26. novembra 2025, takto rozhodol: I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva. odôvodnenie: I. Rozhodnutie správneho súdu a priebeh administratívneho konania 1. Správny súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“) napadnutým rozsudkom zo dňa 26. novembra 2025, č. k. 13Sas/10/2025-83 (ďalej len „napadnutý rozsudok“), postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 34897-2/2025-BA zo dňa 21. júla 2025 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“ alebo „druhostupňové rozhodnutie“), ktorý postupom podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) zamietol v celom rozsahu odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. 8179/2025-KEM-DvN zo dňa 13. mája 2025 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). Prvostupňovým rozhodnutím prvostupňový správny orgán, s odkazom na ustanovenie § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. a čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie č. 883/2004“ alebo „základné nariadenie“), rozhodol, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. 2. Prvostupňový správny orgán v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia uviedol, že (i) žalobca v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. v období od 9. marca 2021 do 8. marca 2025 nepreukázal na území Slovenskej republiky žiadne doby poistenia v nezamestnanosti; (ii) žalobca na území iného členského štátu Európskej únie (Rakúsko) preukázal dobu poistenia v nezamestnanosti od 29. decembra 2024 do 8. marca 2025 (70 dní), od 28. júna 2024 do 28. decembra 2024 (184 dní), od 17. decembra 2021 do 25. júna 2024 (922 dní), od 8. novembra 2021 do 9. novembra 2021 (2 dni), od 6. októbra 2021 do 7. novembra 2021 (33 dní), od 29. septembra 2021 do 3. októbra 2021 (5 dní), od 13. júla 2021 do 28. septembra 2021 (78 dní), od 13. júla 2021 do 13. júla 2021 (1 deň), od 21. júna 2021 do 12. júla 2021 (22 dní); (iii) dôvodil, že je v rámci konania o nároku na dávku v nezamestnanosti potrebné za štát bydliska žalobcu považovať štát výkonu zárobkovej činnosti - Rakúsko; (iv) skonštatoval, že celková dĺžka pobytu v Rakúsku od decembra 2018 do apríla 2019, od júna 2019 do septembra 2020, od júna 2021 do novembra 2021, od decembra 2021 do
júna 2024, poberanie nemocenskej dávky z Rakúska v období od júna 2024 do decembra 2024 a opätovný návrat na územie Rakúska v období od decembra 2024 do marca 2025 a najmä pravidelne sa opakujúce vykonávanie zárobkovej činnosti na území Rakúska svedčia vyššie uvedenému záveru; (v) mal za preukázané, že žalobca sa dlhodobo zdržiaval, býval a trávil svoj pracovný i mimopracovný čas v Rakúsku; (vi) návraty žalobcu na územie Slovenska medzi zamestnaniami v Rakúsku a ním predložené potvrdenia o čerpaní pohonných hmôt, nepovažoval správny orgán za prevažujúcu skutočnosť pri posudzovaní centra záujmov žalobcu. 3. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný preskúmavaným rozhodnutím tak, ako je uvedené v bode 1 vyššie. Žalovaný preskúmavané rozhodnutie odôvodnil tým, že (i) žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy; (ii) v zmysle článku 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa ustanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) vyhodnotil ako rozhodujúcu pracovnú situáciu žalobcu v Rakúsku, t. j. stálosť, konštatujúc, že tento sa dlhodobo, a teda viac ako 5 rokov, orientoval na prácu v zahraničí; (iii) zdôraznil, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti; (iv) ďalej dôvodil, že aj keď osoby trvalo usadené v zahraničí niekoľkokrát do roka navštívia svojich rodinných príslušníkov na Slovensku, strávia s nimi voľný čas alebo dovolenku, neznamená to bez ďalšieho, že nemajú po uplynutí týchto kratších časových úsekov dlhodobý záujem v zahraničí zotrvať. 4. Žalobca napadol preskúmavané rozhodnutie správnou žalobou, o ktorej rozhodol správny súd napadnutým rozsudkom tak, ako je uvedené v bode 1 vyššie. 5. Správny súd, po tom, ako zhrnul dovtedajší priebeh administratívneho konania a podstatu správnej žaloby a vyjadrenia žalovaného k nej, a po následnej sumarizácii (a citovaní aplikovaných právnych noriem) uviedol, že (i) žalobca bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňa 9. marca 2025 a dňa 21. marca 2025 požiadal o dávku v nezamestnanosti; (ii) v období od decembra 2018 do marca 2025, t. j. spolu prerušovane (opakovane) viac ako 5 rokov sa žalobca zdržiaval v Rakúsku; (iii) v Rakúsku mal žalobca uzatvorený pracovný pomer u zamestnávateľa Siegfried Ratgeb od 17. decembra 2021 do 22. júna 2024 (a to na dobu neurčitú, v pozícii chyžná a pracovná sila v kuchyni, pričom tento pracovný pomer bol ukončený dohodou); naposledy žalobca pracoval v Rakúsku u zamestnávateľa Hotel Hasenauer Gesellschaft v období od 29. decembra 2024 do 8. marca 2025 (pracovný pomer bol na dobu určitú v pozícii chyžná); (iv) v súvislosti s vyššie uvedeným správny súd dôvodil, že pod pojmom „bydlisko“ v zmysle úniovom sa nechápe trvalý alebo prechodný pobyt podľa vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky, ale pojem „bydlisko“ znamená zvyčajné bydlisko, t. j. miesto, kde má dotknutá osoba zvyčajné bydlisko a v ktorom sa zároveň nachádza jej obvyklé centrum záujmov; (v) skonštatoval, že všetky relevantné kritériá na určenie bydliska osoby boli správnymi orgánmi aplikované a vyhodnocované, a teda podľa názoru správneho súdu zistený skutkový stav v danej veci postačoval na prijatie záveru o tom, v ktorom členskom štáte mal žalobca obvyklý pobyt a kde mal vytvorené centrum záujmov; (vi) správny súd ďalej dôvodil, že zdržiavanie sa žalobcu na území Rakúska počas trvania pracovného pomeru vyhodnotili správne orgány ako stabilné, a to s ohľadom, že mal stabilné zamestnanie, stabilné bývanie, bez ohľadu na to, že mu ho poskytoval zamestnávateľ; (vii) skutočnosť, že žalobca považuje Slovensko za svoj domov a že sa na Slovensko chcel vždy vrátiť, bola podľa názoru správneho súdu pre posudzovanie bydliska žalobcu počas výkonu poslednej zárobkovej činnosti právne irelevantná, nakoľko preukazovanie zachovania bydliska sa hodnotí najmä počas posledného výkonu zamestnania na území členského štátu EÚ; (viii) vychádzajúc z vyššie uvedeného správny súd uzavrel, že správne orgány vykonali dostatočným spôsobom dokazovanie na preukázanie záveru prijatého v napadnutých rozhodnutiach, ktorý ich viedol k nepriznaniu nároku na dávku v nezamestnanosti žalobcovi. 6. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov trovy nepriznal, a to z dôvodu, že žalobca v konaní nemal úspech a vo vzťahu k žalovanému (aplikujúc ustanovenie § 168 SSP) nezistil žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by bolo možné spravodlivo žiadať od žalobcu, aby žalovanému uhradil vzniknuté trovy v súvislosti s týmto súdnym konaním. II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej 7. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca kasačnú sťažnosť doručenú správnemu súdu dňa 17. decembra 2025 (ďalej len „kasačná sťažnosť“). Žalobca v úvode kasačnej sťažnosti označil jej dôvod odkazom na ustanovenie (i) § 440 ods. 1 písm. g) SSP, tvrdiac, že správny súd rozhodol na
základe nesprávneho právneho posúdenia veci; (ii) § 440 ods. 1 písm. f) SSP, tvrdiac, že správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a (iii) § 440 ods. 1 písm. h) SSP, tvrdiac, že sa správny súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. 8. Napadnutému rozsudku správneho súdu vytýkal, že tento ignoroval zásadu vyjadrenú v rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SDEÚ“) vo veci Swaddling (C - 90/97); nosné kritériá vyjadrené v rozhodnutí SDEÚ vo veci A/Kela (C - 679/16) a taktiež mu vytýkal nesprávnu aplikáciu článku 65 ods. 2 a 5 nariadenia č. 883/2004. Poukázal na rozhodnutie SDEÚ vo veci Di Paolo (C-76/76), ako aj na vybranú judikatúru Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“), Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorých relevantnú časť citoval a predniesol ich interpretáciu vo svetle úniovej legislatívy a judikatúry. Ďalej dôvodil, že vnútroštátne a európske zdroje bez výnimky potvrdzujú, že bydlisko je jedine tam, kde má osoba reálne centrum života a najtesnejšie väzby. Zamestnanie v inom štáte je iba jedným z indikatívnych faktorov, nikdy nie je určujúcim kritériom. Zdôraznil, že tento právny štandard správny súd v napadnutom rozsudku nerešpektoval. Bydlisko žalobcu odvodil primárne z ekonomickej aktivity v Rakúsku, hoci rozhodujúce väzby preukázateľne smerovali k Slovenskej republike. Vychádzajúc z vyššie uvedeného a s odkazom na ustanovenie § 453 SSP žiadal, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok správneho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie so záväzným právnym názorom, že pri posúdení bydliska musí správny súd komplexne a rovnocenne vyhodnotiť všetky kritériá stanovené v úniovej legislatíve zohľadniac pritom judikatúru SDEÚ. 9. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadril podaním zo dňa 16. januára 2026. V úvode svojho vyjadrenia zdôraznil, že bydlisko žalobcu bolo správnymi orgánmi určené na základe objektívnych kritérií, ktoré vymedzuje ustanovenie čl. 11 ods. 1 nariadenia č. 987/2009. Uviedol, že žalobca sa zdržiaval na území Rakúska dlhšie ako je potrebná doba poistenia podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. V priebehu posudzovanej doby sa teda žalobca zdržiaval mimo územia Slovenska. Následne žalovaný zhrnul jednotlivé doby pôsobenia žalobcu v Rakúsku. Uviedol, že žalobca mal v Rakúsku poskytnuté ubytovanie a stravu, Rakúsko bolo miestom, kde žalobca odvádzal dane. Deklarované návraty žalobcu na Slovensko, jeho rodinné väzby, trvalý pobyt, vlastníctvo motorového vozidla, prispievanie na platby nájomného a finančné spolupodieľanie sa na zveľadení bytu správne orgány zohľadnili, tieto skutočnosti však neboli dostatočne silné na to, aby dokázali vyvrátiť záver o ustálení centra záujmu žalobcu v relevantnom období v Rakúsku. Následne žalovaný poukázal na vybranú judikatúru SDEÚ, Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, najvyššieho správneho súdu a predostrel vlastnú interpretáciu ustanovenia čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia. Vychádzajúc z vyššie uvedeného žiadal, aby kasačný súd v súlade s ustanovením § 461 SSP kasačnú sťažnosť žalobcu zamietol. 10. Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti bolo žalobcovi doručené dňa 23. januára 2026 na vedomie. III. Právne posúdenie veci kasačným súdom III.A Procesný postup kasačného súdu 11. Senát najvyššieho správneho súdu konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ (žalobca) včas (§ 443 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 SSP) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 12. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na?úradnej?tabuli najvyššieho správneho súdu a na internetovej stránke najvyššieho správneho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 26. augusta 2026 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 SSP). 13. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, najvyšší správny súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte. 14. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým súd zamietol správnu žalobu žalobcu. Závery odôvodňujúce takýto postup sú vyjadrené v bode 1 až 6 vyššie. III.B Aplikovateľné právne predpisy
15. Podľa § 2 ods. 1 SSP v znení platnom v rozhodnom období, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 16. Podľa § 2 ods. 2 SSP v znení platnom v rozhodnom období, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 17. Podľa § 6 ods. 1 SSP v znení platnom v rozhodnom období, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 18. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP v znení platnom v rozhodnom období, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 19. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP v znení platnom v rozhodnom období, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 20. Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. 21. Podľa článku 48 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Konsolidované znenie), Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom prijmú v oblasti sociálneho zabezpečenia opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na poskytnutie voľného pohybu pracovníkov; za týmto účelom uzavrie dohody, ktoré migrujúcim pracovníkom bez ohľadu na to, či ide o zamestnancov, a na nich závislým osobám zabezpečia: a) započítanie všetkých období braných do úvahy podľa zákonov príslušných krajín za účelom získania a trvania nároku na dávky a vypočítanie ich výšky; b) vyplácanie dávok osobám s bydliskom na území členských štátov. 22. Podľa článku 1 písm. j) základného nariadenia, "bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. 23. Podľa článku 1 písm. k) základného nariadenia, "pobyt" znamená prechodné bydlisko. 24. Podľa článku 3 ods. 1 písm. h) základného nariadenia, toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia: dávky v nezamestnanosti. 25. Podľa článku 61 ods. 1 základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi. 26. Podľa článku 61 ods. 2 základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti. 27. Podľa článku 65 ods. 2 základného nariadenia, úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. 28. Podľa článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa
na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska. 29. Podľa článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. 30. Podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. 31. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom v rozhodnom období, poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky. III.C Vymedzenie predmetu právneho posúdenia 32. V prejednávanej veci bolo pri aplikácii vyššie uvedených právnych noriem rozhodné posúdiť správnosť záveru správnych orgánov a správneho súdu, že žalobca si väzby so Slovenskou republikou počas svojho života a výkonu pracovnej činnosti v Rakúsku nezachoval, a preto mu nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti. 33. Najvyšší správny súd po vyhodnotení v kasačnej sťažnosti uplatnených dôvodov žalobcom vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od zásadných záverov prijatých správnym súdom vo veci samej, spolu s poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku správneho súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát najvyššieho správneho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci správnym súdom za správne a súladné so zákonom. 34. Na úvod súhlasne s názorom správneho súdu, poukazuje najvyšší správny súd na to, že podľa základného pravidla obsiahnutého v článku 61 ods. 1 a 2 základného nariadenia sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobca takto doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané v Rakúsku môžu zohľadniť podľa článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, ktorý predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobca poberal dávky v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa na neho tieto predpisy vzťahovali počas jeho poslednej činnosti zamestnanca, a to v prípade, ak si na území Slovenska zachoval bydlisko. Pod pojmom „bydlisko“ v zmysle úniovom sa nechápe trvalý alebo prechodný pobyt podľa vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky. Podľa článku 1 písm. j) základného nariadenia pojem „bydlisko“ znamená zvyčajné bydlisko, t. j. miesto, kde majú dotknuté osoby zvyčajné bydlisko a na účely vykonávacieho nariadenia chápané ako „centrum záujmov“ v spojení s článkom 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. „Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle autonómny pojem vlastný právu Únie (pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-90/97 Swaddling, bod 28). Kritériami na určenie centra záujmov sú najmä: dĺžka obdobia zdržiavania sa na území daného štátu, dĺžka a stabilita výkonu zárobkovej činnosti, dĺžka trvania pracovnej zmluvy, rodinný stav a rodinné väzby, bytová situácia a stabilita tejto situácie a miesto, kde dochádza k zdaňovaniu príjmov. Zároveň platí, že tento zoznam, ktorý nie je taxatívny, nestanovuje žiadne preferenčné poradie rôznych kritérií vymedzených v odseku 1 tohto článku. 35. Vzhľadom na skutočnosti sumarizované v tomto rozsudku a ktoré boli zároveň v správnom konaní preukázané, najvyšší správny súd podporuje záver správnych orgánov, ako aj správneho súdu, že centrum záujmov žalobcu sa v relevantnom čase nachádzalo práve v Rakúsku. Na účely určenia miesta
bydliska žalobcu a s tým súvisiacim centrom jeho záujmu, najvyšší správny súd rovnako ako žalovaný a správny súd poukazuje na striktné podmienky, v rámci ktorých je potrebné vyhodnotiť situáciu žalobcu, a to tak, ako sú vymedzené v článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. 36. Pre určenie centra záujmu žalobcu pre potreby určenia bydliska boli rozhodné skutočnosti ustálené správnymi orgánmi v správnom konaní, ktoré boli ostatne sumarizované a vyhodnotené správnym súdom v napadnutom rozsudku. Kasačný súd sa s takýmto vyhodnotením bez ďalšieho stotožňuje. Kasačný súd opätovne zdôrazňuje, že kritériá na určenie centra záujmov [osobitne (i) dĺžku obdobia zdržiavania sa na území Rakúska; (ii) dĺžku a stabilitu výkonu zárobkovej činnosti v Rakúsku; (iii) dĺžku trvania pracovných pomerov; (iv) rodinný stav a rodinné väzby žalobcu vo vzťahu k Slovenskej republike; (v) bytovú situáciu a stabilitu tejto situácie, ako aj (vi) miesto, kde dochádza/lo k zdaňovaniu príjmov žalobcu] je nutné posudzovať komplexne, bez toho, že by bolo niektoré z kritérií preferované, resp. dominantné, taktiež bez toho, že by išlo o úplný výpočet kritérií posudzovania centra záujmov. 37. Optikou vyššie uvedeného potom kasačný súd za relevantné považoval najmä nasledovné skutočnosti: (i) žalobca v rozhodnom období (posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie) nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti v Slovenskej republike, naopak dobu poistenia na území iného členského štátu Európskej únie (Rakúsko) preukázal v obdobiach podrobne opísaných v bode 2 sub (ii) vyššie; (ii) žalobca sa v agregáte vyše päť rokov (v období od decembra 2018 do marca 2025) zdržiaval v Rakúsku, kde bol zamestnaný u viacerých zamestnávateľov; (iii) žalobca mal v relevantnom čase uzatvorený pracovný pomer u zamestnávateľa Siegfried Ratgeb (v období od 17. decembra 2021 do 22. júna 2024); posledný pracovný pomer (pred zaradením žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňa 9. marca 2025) mal žalobca v Rakúsku u zamestnávateľa Hotel Hasenauer Gesellschaft (v období od 29. decembra 2024 do 8. marca 2025); uvedené miesta výkonu práce sa nachádzajú cca 800 až vyše 900 km od miesta, ktoré žalobca v kasačnej sťažnosti označoval za svoje bydlisko; (iv) obsah administratívneho spisu (nad rámec vyhlásenia žalobcu) nepreukazoval skutočnosť, že by žalobca z miesta výkonu práce (viď vzdialenosť uvedená vyššie) na regulárnej báze (týždennej; víkendovej, inej) cestoval do Košíc; (v) žalobca v Slovenskej republike nevlastnil nehnuteľnosť; (vi) čo sa týka rodinných väzieb, žalobca je rozvedený, maloleté deti nemá, jedna z dospelých dcér žije v Českej republike; (vii) žalobca si v relevantnom čase plnil v Rakúsku daňové a odvodové povinnosti. 38. Z uvedeného vyplýva, že dĺžka pobytu žalobcu v Rakúsku, dĺžka a stabilita jeho zamestnania, jeho rodinný stav a rodinné väzby vo vzťahu k Slovenskej republike, jeho bytová situácia, ako aj miesto zdaňovania jeho príjmov v posudzovanom období smerujú k jednoznačnému záveru o jeho bydlisku/centru záujmov v Rakúsku a nie v Slovenskej republike. Vychádzajúc z uvedeného kasačný súd nevzhliadol dôvod spochybňovať závery správneho súdu, ktorými tento vyhodnotil všetky vyššie zmienené faktory komplexne. 39. Nad rámec vyššie uvedeného kasačný vo vzťahu k úmyslu žalobcu mať centrum svojho záujmu na Slovensku uvádza, že postup podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia prichádza do úvahy iba subsidiárne, teda iba v?prípade, pokiaľ i po zvážení kritérií uvedených v odseku 1 tohto článku zostane otázka ustálenia centra záujmov i naďalej otvorená (pozri napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. decembra 2017, sp. zn. 10Sžsk/5/2016), čo však nie je prípad žalobcu. Čo? sa?týka dôvodov na prisťahovanie na Slovensko, tie sú z pohľadu zisťovania bydliska (centra záujmov) v posudzovanom období právne irelevantné, pretože sa vzťahujú až k obdobiu návratu na Slovensko, nie k posudzovanému obdobiu (4 roky spätne od podania žiadosti o?dávku), v ktorom prevažnú časť strávil žalobca v Rakúsku. 40. K otázke bydliska [v súvislosti so žalobcom tvrdeným dôvodom kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. g) resp. h) SSP] kasačný súd ďalej iba poznamenáva, že táto (aj v žalobcom citovanej judikatúre SDEÚ) je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel (počiatočný alebo?i?trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodného bydliska. Na tieto účely nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku, rodičom či iným príbuzným, ani viac či menej určitý plán v budúcnosti žiť a pracovať v krajine pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva [čl. 1, písm. j) základného nariadenia pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžsk/38/2017]. Čo sa týka žalobcových tvrdení poukazujúcich na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, najvyšší správny súd nevzhliadol obsahovú blízkosť s prejednávanou vecou. 41. Nakoniec sa kasačný súd zaoberal aj námietkou žalobcu spočívajúcou v tvrdení, že správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 440 ods. 1 písm. f) SSP]. Kasačný súd v postupe správneho súdu nevzhliadol (a žalobca v kasačnej sťažnosti ostatne ani dostatočne
nešpecifikoval) žiaden taký parameter procesného postupu, ktorý by znemožnil žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva. Berúc do úvahy toto konštatovanie kasačný súd len dodáva, že v postupe správneho súdu neidentifikoval žiaden defekt, ktorého intenzita by mohla predstavovať zásah do práva žalobcu na spravodlivý proces. 42. Záverom najvyšší správny súd konštatuje, že správny súd a rovnako aj žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia jasne a zrozumiteľne dali odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s prejednávanou vecou. Zároveň platí, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré?majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). 43. Z dôvodov uvedených vyššie sa najvyšší správny súd nestotožnil s námietkami žalobcu voči napadnutému rozsudku správneho súdu uvedenými v kasačnej sťažnosti. Podanú kasačnú sťažnosť považuje za nedôvodnú, a preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výroku tohto rozsudku. 44. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 v spojení s § 168 SSP. 45. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.