Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší správny súd SR 6Svk/29/2026 0924100443 26. 08. 2026 JUDr. Viola Takáčová ECLI:SK:NSSSR:2026:0924100443.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Martina Tisa a JUDr. Michala Matulníka, PhD., v právnej veci žalobcu: V. U., narodený XX. T. XXXX, bytom v B., C. č. XXX/XX, proti žalovanému: Centrum právnej pomoci, Kancelária Liptovský Mikuláš, so sídlom v Liptovskom Mikuláši, Kollárova č. 2, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 27. júna 2024, číslo spisu KaLM-/10426/2022-71650/2024, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach z 31. marca 2026, č.k. 4S/49/2024-102, t a k t o rozhodol: Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu z a m i e t a . Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: I. 1. Správny súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“) rozsudkom z 31. marca 2026, č.k. 4S/49/2024-102 podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 27. júna 2024, číslo spisu KaLM-/10426/2022-71650/2024, ktorým žalovaný podľa § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 327/2005 Z.z.“) nepriznal žalobcovi nárok na poskytnutie právnej pomoci z dôvodu nesplnenia podmienky, že spor nie je zrejme bezúspešný, keď došlo k uplynutiu lehoty na podanie ústavnej sťažnosti. 2. Správny súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v intenciách § 3 ods. 1 písm. a/, § 4 ods. 1 písm. a/, § 6 ods. 1, § 8 zákona č. 327/2005 Z.z., § 419, § 427, § 429 ods. 1,2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), § 124 a § 132 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 314/2018 Z.z.“) a v zmysle právnej úpravy ustanovenej SSP dospel k záveru o nedôvodnosti podanej správnej žaloby. 3. Správny súd mal preukázané, že žalobca v konaní o priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci požadoval právne zastúpenie vo veci cit.: „Sťažnosť voči postupu Okresného súdu Poprad sp. zn. 15Ps/25/2014-66 zo dňa 01.12.2015 vo veci ustanovenia opatrovníka L. U., nar. XX.XX.XXXX (...).“ Rovnako mal preukázané, že rozsudok Okresného súdu Poprad z 01. decembra 2015, sp. zn.
15Ps/25/2014 bol na odvolanie žalobcu potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo 04. mája 2016, sp. zn. 3CoP/7/2016. Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 22. marca 2017, sp. zn. 4Cdo/218/2016 dovolanie žalobcu odmietol. Stotožnil sa so žalovaným, ktorý posúdil žiadosť žalobcu ako žiadosť o poskytnutie právnej pomoci na podanie ústavnej sťažnosti a rovnako dospel k totožnému záveru ohľadom nesplnenia podmienky, že spor nie je zrejme bezúspešný, keď došlo k uplynutiu lehoty na podanie ústavnej sťažnosti. Na rozdiel od žalovaného, ktorý začiatok plynutia lehoty na podanie ústavnej sťažnosti počítal od momentu, kedy bolo žalobcovi doručené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/218/2016, s podporným odkazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 09. decembra 2021, sp. zn. II. ÚS 596/2021 a tiež rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky z 25. apríla 2024, sp. zn. 7Svk/24/2023 uviedol, že bolo potrebné lehotu na podanie ústavnej sťažnosti počítať od momentu, keď napadnuté rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 3CoP/7/2016 nadobudlo právoplatnosť (dňa 24. mája 2016). Koniec márne uplynutej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti žalobcom sa však potom viazal ku dňu 25. júlu 2016 (pondelok) a nie až k žalovaným tvrdenému dňu 20. júnu 2017. Táto skutočnosť však nezakladala dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného, keďže i za takéhoto stavu by bola ústavná sťažnosť podaná oneskorene. Pokiaľ sa žalobca na žalovaného so žiadosťou o poskytnutie mu právnej pomoci pre účel podania tejto ústavnej sťažnosti a pri zastupovaní v konaní pred ústavným súdom, obrátil so žiadosťou až dňa 21. apríla 2022, urobil tak nepochybne po 25. júli 2016, a teda oneskorene tak, ako to v žalobou napadnutom rozhodnutí konštatoval aj žalovaný. Napadnuté rozhodnutie žalovaného tiež považoval za riadne odôvodnené. 4. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
II. 5. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 6. V prvom rade zdôraznil, že žiadosť na poskytnutie právnej pomoci bola zameraná proti postupu Okresného súdu Poprad, ktorý rozsudkom z 01. decembra 2015, sp. zn. 15Ps/25/2024 ustanovil brata žalobcu za opatrovníka neteri, ktorá bola pozbavená spôsobilosti na právne úkony. Mal za to, že preukázal splnenie všetkých troch podmienok potrebných pre priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci. K preukázaniu právnej stránky veci doložil do konania všetky doklady preukazujúce opodstatnenosť ním podanej žiadosti. Žalovaný však i napriek tomu žiadosť žalobcu zamietol s odôvodnením, že žalobca všetky potrebné doklady nedoplnil. Ďalej uviedol, že tieto doklady v krátkom čase s ohľadom na rôzne objektívne dôvody (najmä zdravotné) nemohol zabezpečiť, čo žalovaný neakceptoval. Následne žalobca na výzvu správneho súdu v doplnení kasačnej sťažnosti uviedol, že žiadosť na poskytnutie právnej pomoci žiadal vo veci podania odvolania voči rozsudku Okresného súdu Poprad z 01. decembra 2015, sp. zn. 15Ps/25/2024 ohľadom ustanovenia opatrovníka. Následne stručne opísal priebeh konania, ktoré predchádzalo vydaniu tu napadnutého rozhodnutia žalovaného. III. 7. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu nevyjadril. IV. 8. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 1,2 SSP) postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť. 9. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
10. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 11. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 12. Podľa § 6 ods. 2 písm. a/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách. 13. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 14. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým súd postupom podľa § 190 SSP zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 27. júna 2024, číslo spisu KaLM-/10426/2022-71650/2024, ktorým žalovaný podľa § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z.z. nepriznal žalobcovi nárok na poskytnutie právnej pomoci z dôvodu nesplnenia podmienky, že spor nie je zrejme bezúspešný, keď došlo k uplynutiu lehoty na podanie ústavnej sťažnosti. 15. Účelom tohto zákona je vytvoriť systém poskytovania právnej pomoci a zabezpečiť jej poskytovanie v rozsahu ustanovenom týmto zákonom fyzickým osobám, ktoré v dôsledku svojej materiálnej núdze nemôžu využívať právne služby na riadne uplatnenie a ochranu svojich práv, v konaniach o oddlžení podľa osobitného predpisu, 1f) v azylových veciach, v konaní o administratívnom vyhostení, v konaní o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny alebo v konaní o zaistení žiadateľa o udelenie azylu podľa osobitného predpisu, 1) oznamovateľom kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti 1aaa) (ďalej len "protispoločenská činnosť") alebo osobe, voči ktorej bola pozastavená účinnosť pracovnoprávneho úkonu podľa osobitného predpisu, 1aab) a prispieť k predchádzaniu vzniku právnych sporov. (§ 1 zákona). 16. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z., fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, ak a/ jej príjem nepresahuje 1,4-násobok sumy životného minima ustanoveného osobitným predpisom 2) a nemôže si využívanie právnych služieb zabezpečiť svojím majetkom, b/ nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu a c/ hodnota sporu prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy 5) okrem sporov, v ktorých nie je možné hodnotu sporu vyčísliť v peniazoch. 17. Podľa § 8 zákona č. 327/2005 Z.z., pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu centrum prihliadne najmä na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je žiadateľ schopný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu. 18. Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z., konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci (ďalej len „konanie“) sa začína podaním písomnej žiadosti doloženej dokladmi preukazujúcimi skutočnosti uvedené v žiadosti, ktorú podáva žiadateľ na tlačive. Doklady preukazujúce, že sa žiadateľ nachádza v stave materiálnej núdze, nesmú byť staršie ako tri mesiace. Žiadosť musí obsahovať meno a priezvisko žiadateľa, jeho trvalý alebo prechodný pobyt a rodné číslo. Na výzvu centra žiadateľ doplní v primeranej lehote určenej centrom ďalšie údaje a doklady týkajúce sa skutočností rozhodujúcich na posúdenie nároku na poskytnutie právnej pomoci, ktorá nesmie byť kratšia ako desať dní; centrum podľa možnosti zabezpečí doklady a iné potrebné údaje, ktorými disponujú štátne orgány, obce, notári a iné právnické osoby a fyzické osoby povinné poskytovať súčinnosť podľa tohto zákona. 19. Podľa § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z.z., centrum rozhodne o žiadosti do 30 dní od doručenia žiadosti, ktorá spĺňa náležitosti podľa odseku 1; túto lehotu nemožno predĺžiť. Proti rozhodnutiu o nároku na poskytnutie právnej pomoci nie je možné podať opravný prostriedok. Proti rozhodnutiu o nepriznaní
nároku na poskytnutie právnej pomoci možno podať správnu žalobu do 15 dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia. 20. Najvyšší správny súd z obsahu súdneho spisu, ako aj administratívneho spisu žalovaného mal preukázané, že: - žalobca dňa 21. apríla 2022 požiadal o poskytnutie právnej pomoci [právnu pomoc žiadal priznať vo veci sťažnosti voči postupu Okresného súdu Poprad, vo veci ustanovenia opatrovníka v konaní vedenom pod sp. zn. 15Ps/25/2014 dôvodiac, že ním podané odvolanie nebolo akceptované a objektívne posúdené (...)], - žalovaný rozhodnutím zo 04. mája 2022 (okrem iného) vyzval žalobcu, aby tento doplnil svoju žiadosť, najmä aby uviedol, akej sťažnosti sa domáha a voči akému rozhodnutiu, - žalobca na výzvu žalovaného v podaní z 10. mája 2015 doplnil, že sťažnosť podáva voči rozsudku Okresného súdu Poprad z 01. decembra 2015, sp. zn. 15Ps/25/2014 vo veci ustanovenia opatrovníka, - žalovaný následne rozhodnutím z 01. júna 2022 zastavil konanie, keďže žalobca bol vyzvaný na doplnenie údajov k podanej žiadosti a túto povinnosť si nesplnil; zároveň uviedol, že podľa obsahu žalobca žiadal o poskytnutie právnej pomoci na účely podania ústavnej sťažnosti, avšak podľa § 124 zákona č. 314/2018 Z.z. možno ústavnú sťažnosť podať do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Žalobca nepreukázal splnenie podmienky, že vyčerpal všetky dostupné právne prostriedky a taktiež nedoložil listiny, ktoré by preukázali splnenie podmienky, že od právoplatnosti (doručenia) rozhodnutia neuplynula lehota dvoch mesiacov, - na odvolanie žalobcu druhostupňový (odvolací) správny orgán rozhodnutím z 25. júla 2022 odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie z 01. júna 2022 majúc za preukázané, že vo veci žalobcu išlo o zrejme bezúspešný spor s ohľadom na uplynutie prekluzívnych lehôt na podanie ústavnej sťažnosti, - následne správny súd rozsudkom z 11. januára 2024, č.k. PO-2S/57/2022-66 zrušil rozhodnutie odvolacieho správneho orgánu z 25. júla 2022 a vec mu vrátil na ďalšie konanie [mal preukázané, že správny orgán zrejmú bezúspešnosť sporu vyvodil zo skutočnosti, že žalobca zmeškal lehotu na podanie dovolania, avšak žiadnym spôsobom bližšie neozrejmil, kedy táto lehota na podanie dovolania mala uplynúť], - odvolací správny orgán následne (po zrušení veci) rozhodnutím z 23. mája 2024 zrušil prvostupňové správne rozhodnutie z 01. júna 2022 a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie, - žalovaný tu preskúmavaným rozhodnutím z 27. júna 2024 nepriznal žalobcovi nárok na poskytnutie právnej pomoci. 21. Najvyšší správny súd po vyhodnotení žalobcom v kasačnej sťažnosti uplatnených dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od zásadných záverov prijatých správnym súdom vo veci samej, spolu s poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku správneho súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát najvyššieho správneho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci správnym súdom za správne a súladné so zákonom. 22. Najvyšší správny súd poukazuje na to, že v konaní podľa zákona č. 327/2005 Z.z. treba mať na zreteli, že rozhodovanie o priznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci, podľa tohto zákona, predstavuje obmedzenie práva na súdnu a inú právnu pomoc garantovaného ústavou, preto je nanajvýš nevyhnutné brať do úvahy článok 13 Ústavy Slovenskej republiky tak, aby do tohto práva bolo zasiahnuté skutočne len v nevyhnutnej miere a vždy v súlade so zákonom. Štát žiadnym spôsobom negatívne nezasahuje do práva na súdnu a inú právnu ochranu. Štát preberá na seba pozitívny záväzok vo vzťahu k občanom v núdzi, a to v rozsahu, ktorý je prijateľný z hľadiska dlhodobej udržateľnosti, keďže by bolo neúnosné poskytovať právnu pomoc tohto druhu v absolútne všetkých prípadoch, t.j. bez stanovenia hranice odkázanosti a bez stanovenia rozsahu oblastí, v ktorých sa právna pomoc poskytuje (systémom „každému a vo všetkom“). Pozitívny záväzok štátu, ktorý tento na seba dobrovoľne preberá, sa však vzťahuje na zabezpečenie uplatnenia práva na súde prostredníctvom priznania nároku na poskytnutie právnej pomoci v obmedzených prípadoch. Za plne opodstatnené treba považovať oprávnenie správneho orgánu, aby skúmal, či v konkrétnom prípade nejde u žiadateľa o zneužitie práva, alebo či už zo skutkových tvrdení žiadateľa, bez potreby vykonávania dokazovania, nie je nepochybné, že jeho návrhu nemožno vyhovieť, napríklad v prípade zániku práva uplynutím času, dôkaznej núdze a
podobne. Za účelom odbremenenia súdov od tzv. šikanóznych a bagateľných návrhov zákon č. 327/2005 Z.z. už vyššie citovaným ustanovením § 8 žalovanému zveril právomoc tieto návrhy „eliminovať“ v podobe vydávaní negatívnych rozhodnutí o nepriznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci, a to z dôvodu nesplnenia jednej z kumulatívnych podmienok priznania tohto nároku (§ 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.). 23. Rozsah posúdenia zrejmej bezúspešnosti sporu je plne v kompetencii žalovaného a závisí od okolností konkrétneho prípadu. Žalovaný ako príslušný správny orgán (§ 5 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.), za účelom rozhodnutia o nároku fyzickej osoby na poskytnutie právnej pomoci sa musí otázkou zrejmej bezúspešnosti sporu zaoberať, pretože bez splnenia podmienky, že „nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu“ nemožno požadovaný nárok na poskytnutie právnej pomoci priznať, aj keď žiadateľ ďalšie dve podmienky plynúce z vyššie citovaného ustanovenia § 6 zákona č. 327/2005 Z.z. splnil. 24. V tu prejednávanej veci bolo nesporne preukázané, že žalobca sa na základe príslušnej žiadosti domáhal poskytnutia právnej pomoci na účely podania „sťažnosti“ vo veci vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 15Ps/25/2014. V následnom doplnení žiadosti žalobca bližšie uviedol, že „sťažnosť“ má smerovať voči rozsudku Okresného súdu Poprad z 01. decembra 2015, sp. zn. 15Ps/25/2014 vo veci ustanovenia opatrovníka. V doplnení správnej žaloby v tu prejednávanej veci z 03. októbra 2024 a rovnako tak v doplnení kasačnej sťažnosti z 28. mája 2026 žalobca uviedol, že žiadosť na poskytnutie právnej pomoci žiadal vo veci podania odvolania voči rozsudku Okresného súdu Poprad z 01. decembra 2015, sp. zn. 15Ps/25/2024 ohľadom ustanovenia opatrovníka. Z uvedeného je teda zrejmé, že žalobca skôr žiadal o poskytnutie právnej pomoci vo veci podania odvolania voči vyššie uvedenému rozsudku, avšak bez ohľadu na to, ako bola žalobcom podaná „sťažnosť“ procesne vnímaná (odvolanie, dovolanie, ústavná sťažnosť), vždy by to viedlo k rovnakému záveru, a to k zrejmej bezúspešnosti sporu, a teda k nepriznaniu nároku na poskytnutie právnej pomoci. Z obsahu administratívneho spisu mal najvyšší správny súd za preukázané, že rozsudok Okresného súdu Poprad z 01. decembra 2015, sp. zn. 15Ps/25/2014 bol na odvolanie žalobcu potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo 04. mája 2016, sp. zn. 3CoP/7/2016. Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 22. marca 2017, sp. zn. 4Cdo/218/2016 dovolanie žalobcu odmietol. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca voči rozsudku, s ktorým od samotného začiatku správneho konania vyjadruje nesúhlas, podal odvolanie, o ktorom už bolo rozhodnuté krajským súdom. Za tohto stavu potom záver o zrejmej bezúspešnosti sporu je namieste. Pokiaľ žalovaný (a tiež správny súd) posúdili „sťažnosť“ žalobcu ako ústavnú sťažnosť (ktorý záver tiež prichádza do úvahy a je plne akceptovaný), rovnako možno dospieť k totožnému záveru ohľadom zrejmej bezúspešnosti sporu. Vo svetle záverov plynúcich z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 09. decembra 2021, sp. zn. II. ÚS 596/2021 a tiež z rozsudku najvyššieho správneho súdu z 25. apríla 2024, sp. zn. 7Svk/24/2023 však bolo potrebné lehotu na podanie ústavnej sťažnosti počítať od momentu, keď napadnuté rozhodnutie krajského súdu zo 04. mája 2016, sp. zn. 3CoP/7/2016 nadobudlo právoplatnosť (dňa 24. mája 2016) a nie od momentu, kedy rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. marca 2017, sp. zn. 4Cdo/218/2016 o odmietnutí dovolania nadobudlo právoplatnosť (20. apríl 2017). Táto skutočnosť však nezakladala dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného, keďže i za takéhoto stavu by bola ústavná sťažnosť podaná oneskorene; koniec márne uplynutej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti žalobcom sa však potom viazal k 25. júlu 2016 (pondelok) a nie až k žalovaným tvrdenému 20. júnu 2017. Pokiaľ sa potom žalobca na žalovaného so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci pre účel podania ústavnej sťažnosti a pri zastupovaní v konaní pred ústavným súdom, obrátil so žiadosťou až dňa 21. apríla 2022, urobil tak nepochybne oneskorene. 25. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší správny súd námietky žalobcu uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keď tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia správneho súdu. Z týchto dôvodov potom najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 26. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní úspech nemal, ich náhradu podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP nepriznal a žalovanému ich nepriznal z dôvodu, že nedošlo k naplneniu predpokladu plynúceho z § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 SSP. 27. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).
Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.