Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 14Cob/214/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117248759 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Nemčeková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:6117248759.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v spore žalobcu: RBR Betón, s. r. o., so sídlom Mudroňova 5, 010 01 Žilina, IČO: 36 672 572, zastúpeného zástupcom: KUBINEC & PARTNERS advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Tajovského 3, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 851 574, proti žalovanému v rade 1/ EMTRIS, spol. s r.o., so sídlom Drieňová 15, 821 01 Bratislava, IČO: 36 746 584 a žalovanému v rade 2/ J. O., nar. XX.XX.XXXX., trvale bytom Y. XXX/XX, XXX XX U., o zaplatenie 14.181,40 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných v rade 1/ a v rade 2/ proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/76/2018-126 zo 16. augusta 2018, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/76/2018-126 zo 16. augusta 2018 p o t v r d z u j e . II. Žalobca m á voči žalovaným v rade 1/ a v rade 2/ spoločne a nerozdielne n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd v Žiline (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.k. 18Cb/76/2018-126 zo 16. augusta 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) žalovaného v rade 1/ (ďalej aj „žalovaný 1/“) a žalovaného v rade 2/ (ďalej aj „žalovaný 2/“) zaviazal v poradí prvým výrokom povinnosťou spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 14.181,40 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 8.737,32 Eur od 21.09.2017 do zaplatenia, zo sumy 1.045,36 Eur od 07.10.2017 do zaplatenia a zo sumy 4.398,72 Eur od 14.10.2017 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojenú s uplatnením pohľadávky vo výške 120,- Eur, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V poradí druhým výrokom okresný súd žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému 1/ a žalovanému 2/ v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 2. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na podanú žalobu, priebeh (aj upomínacieho) konania a vykonané dokazovanie, z ktorého zistil, že žalovaný 1/ objednávkou č. 3BC.10/2/04/09/2017 zo 04.09.2017 objednal u žalobcu betónovú zmes a dodanie výkonov pumpy. Objednávku obsahujúcu aj zmluvné ustanovenia (dojednania) dňa 04.09.2017 podpísal konateľ žalovaného 1/, ktorý je súčasne aj žalovaným 2/ a predmetná objednávka tak je zároveň zmluvou uzavretou medzi žalobcom a žalovaným 1/ s riadnym vymedzením jej predmetu v bode 1. V bode 11 zmluvy je uvedené, že žalovaný 2/ pristupuje k záväzku objednávateľa, stáva sa pristupujúcim dlžníkom, na základe čoho sú so žalovaným 1/ zaviazaní zmluvou spoločne a nerozdielne (ďalej aj „solidárne“). 3. Okresný súd s poukazom na vykonané dokazovanie, z neho vyvodené skutkové zistenia a závery za aplikácie ust. § 261 ods. 1, 9 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „OBZ“), § 409 ods. 1, 2 OBZ, § 536 ods. 1, 2, 3 OBZ, § 293 OBZ, § 533 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OZ“), § 369 ods. 1, 2, 3 OBZ, § 369c ods. 1, 2 OBZ, § 1 ods. 1, 2, 3, § 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, dospel k záveru o dôvodnosti žaloby voči obom žalovaným, za ich solidárnej zodpovednosti za žalovanú peňažnú pohľadávku žalobcu i s príslušenstvom a vyhovel uplatneným nárokom žalobcu v plnom rozsahu. Uviedol, že žalobca a žalovaný 1/ platne uzavreli predmetnú zmluvu a žalovaný 2/ platne pristúpil k záväzku vyplývajúceho zo zmluvy. 4. Okresný súd mal za preukázané vystavenie faktúr č. 0531702363 na sumu 8.737,32 Eur so splatnosťou 20.09.2017, č. 0531702635 na sumu 4.398,72 Eur so splatnosťou 13.10.2017 a č. 0531702557 na sumu 1.045,36 Eur so splatnosťou 06.10.2017, pričom k faktúram boli predložené dodacie listy. Preukázaná bola aj cenová ponuka žalobcu zo 04.09.2017 určená a adresovaná žalovanému 1/. Žalobca preukázal včasnosť doručovania faktúr - pred uplynutím ich splatnosti, čo žalovaní nevyvrátili. Pokiaľ žalovaní namietali rozsah dodaného tovaru (betónu) a dojednanie ceny dopravy, tak podľa okresného súdu námietky nekonkretizovali - neuviedli, v akom rozsahu bol podľa nich tovar dodaný, ani aká cena dopravy bola dojednaná. Žalobca naproti tomu riadne preukázal zmluvu na dodanie tovaru a služieb, ako aj cenovú ponuku. Dodacie listy predložené súdu boli zo strany odberateľa podpísané. Žalovaný 1/ nepochybne prevzal tovaru a z ničoho nevyplýva, že by niečo namietal, či reklamoval u žalobcu, a to ani ohľadom rozsahu dodaného tovaru, ani ohľadom ceny. Obranu žalovaných okresný súd považoval za účelovú. 5. K dokazovaniu okresný súd uviedol, že vzhľadom na predložené listiny, ktoré potvrdzovali tvrdenia žalobcu, nepovažoval za potrebné vykonať výsluch konateľov strán sporu. Rovnako nepovažoval za potrebné vykonať dokazovanie účtovníctvom žalovaného 1/ na zistenie, či eviduje faktúry žalobcu, keďže táto skutočnosť nebola pre rozhodovanie v spore relevantná. Žalovaní nenamietali vedomosť o daných faktúrach, len včasnosť ich doručenia žalovanému 1/. 6. Osobitne k pristúpeniu žalovaného 2/ k predmetným záväzkom žalovaného 1/ okresný súd zdôraznil, že tým, že ďalší dlžník dá veriteľovi písomný prísľub, že splní za doterajšieho dlžníka jeho peňažný dlh, dochádza k zabezpečeniu pohľadávky veriteľa. Účinnosť vyhlásenia o pristúpení k dlhu predpokladá existenciu záväzkového pomeru. V danom prípade zmluva bola uzavretá, nejde o zmluvu, ktorá bude uzavretá v budúcnosti. Danou objednávkou spolu s uzavretím zmluvy vznikol medzi zmluvnými stranami záväzkový vzťah, na základe ktorého vznikol žalobcovi záväzok dodať tovar v určitom rozsahu a žalovanému vznikol záväzok zaplatiť. Teda žalovaný 2/ objednávkou a zmluvou mal vedomosť o daných záväzkoch. Na platnosť vyhlásenia žalovaného 2/ nemá vplyv skutočnosť, že tovar bol dodaný až následne po uzavretí zmluvy, na základe objednávky. Záväzok vznikol uzavretím zmluvy a nie až dodaním tovaru. Žalovaný 2/ vedel už počas podpisu, o aký dlh pôjde, keďže bol objednaný tovar za určitú cenu a cenu dopravy a množstvo. (Ro VS v Prahe z 04.04.1996, 5Cmo/131/1995). Tiež je irelevantné, či pôvodný dlžník, t.j. žalovaný 1/, dal súhlas k pristúpeniu, podstatné je, že súhlasil veriteľ. Avšak je zrejmé, že súhlasil aj žalovaný 1/, keďže jeho konateľom je M. Cingel, ktorý je zároveň aj žalovaný 2/ a teda zmluvu s vyhlásením o pristúpení podpísal za dlžníka M. O., ktorý súčasne podpísal aj dané vyhlásenie. Okresný súd sa nestotožnil s názorom žalovaných o neplatnosti pristúpenia žalovaného 2/, nakoľko je zrejmé, že v čase svojho pristúpenia žalovaný 2/ mal vedomosť o záväzku, záväzok existoval, a to bez ohľadu na to, že tovar bol dodaný až následne, ako aj vystavenie faktúr, keďže záväzok vznikol vznikom zmluvného vzťahu. 7. Podľa okresného súdu bolo vykonaným dokazovaním nepochybne preukázané, že žalovaný 1/ si u žalobcu objednal tovar a vykonanie prác na základe objednávky zo 04.09.2017 a súčasne uzavrel so žalobcom zmluvu na základe cenovej ponuky. Zároveň žalovaný 2/ pristúpil k záväzku žalovaného 1/. Dodacími listami žalovaný 1/ potvrdil dodanie tovaru a vykonanie prác. Naopak žalovaní 1/ a 2/ v konaní pred okresným súdom svoju obranu voči žalobou uplatneným nárokom nepreukázali a v tomto smere neuniesli svoje dôkazné bremeno. Vzhľadom k tomu, že žalovaný 2/ platne pristúpil k záväzku žalovaného 1/ a žalobca si uplatnil svoj nárok voči obidvom, okresný súd ich zaviazal na plnenie spoločne a nerozdielne, v zmysle platnej právnej úpravy. 8. Okrem žalovaných pohľadávok okresný súd priznal žalobcovi i úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho po splatnosti faktúr a vo výške vyplývajúcej z ním citovanej právnej úpravy. Rovnako mu priznal aj nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky spolu v sume 120,- Eur (3 x 40,- Eur), s odkazom aj na Smernicu EP a Rady č. 7/2011. O nároku na náhradu trov (prvoinštančného) konania rozhodol za aplikácie ust. § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1, 2 CSP, podľa výsledku sporu, v ktorom bol plne úspešný žalobca. 9. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote spoločné odvolanie obaja žalovaní (ďalej aj „odvolatelia“). Namietli, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávneho hodnotenia dôkazov. Nárok uplatnený žalobcom popreli a súčasne uviedli, že žalobca „svoj nárok v žalobe nedostatočne vymedzil“. Podľa odvolateľov v zmysle § 132 ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Žalobcu zaťažovalo bremeno tvrdenia i dôkazné bremeno, pričom súd aktívne nevyšetruje skutočný stav veci. K žalovaným faktúram odvolatelia uviedli, že „nie sú našou spoločnosťou podpísané, pričom samotné vystavenie faktúry ani nepreukazuje dodanie tovaru“ a že „množstvá betónu deklarované žalobcom na vystavených faktúrach nezodpovedajú skutočnosti“. Odvolatelia za nedôvodný označili „časový rozsah uplatnených úrokov z omeškania“, nakoľko žalobca podľa nich doručil faktúry po termíne ich splatnosti a výzvu na zaplatenie až 11.10.2017. Za nedôvodné označili odvolatelia aj náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 120,- Eur, keďže „zákon hmotno právne priznáva náklady spojené s uplatnením pohľadávky iba v sume 40,- Eur, a nie kumulatívne“. Pristúpenie žalovaného 2/ k záväzku odvolatelia označili za „právne neplatné a neúčinné, nakoľko pristúpiť možno iba k už existujúcemu a nie budúcemu záväzku“. K budúcemu záväzku je možné zriadiť iba spoludlžníctvo (pasívnu solidaritu). Žalovaný 2/ tak nebol pasívne legitimovaný. Odvolatelia navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol. 10. K doručenému odvolaniu žalovaných sa písomne vyjadril žalobca v podaní z 13.11.2018, pričom uviedol podrobnú argumentáciu k odvolacím námietkam žalovaných (č.l. 146-151 spisu), uvádzanú žalobcom i v prvoinštančnom konaní. Zdôraznil, že námietky žalovaných nie sú vecné, nie je z nich zrejmé, aké vady či nedostatky alebo nesprávnosť rozsudku okresného súdu odvolatelia napádajú a v čom vidia jeho prípadnú nezákonnosť. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny a požiadal o priznanie náhrady trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 11. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa odvolatelia písomne nevyjadrili. 12. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupom bez nariadenia pojednávania v medziach ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP vec prejednal a verejným vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa ust. § 219 ods. 1, 3 CSP napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. 13. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. 14. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 15. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 16. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 17. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný 1/ a žalovaný 2/ vymedzili v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalovaných. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov strán dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu o vyhovení žalobe a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k tomuto meritórnemu výroku napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu. 18. Odvolací súd uvádza, že preskúmaním postupu v konaní pred súdom prvej inštancie a odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu bolo konštatované, že napadnutý rozsudok okresného súdu i v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou správne aplikovanou a interpretovanou okresným súdom na zistený skutkový stav tak ako vyplynul z dokazovania dostatočne vykonaného pre možnosť rozhodnutia vo veci samej. V napadnutom rozsudku pritom okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporovej právnej veci, nastolené sporovými stranami v konaní, preto nebol priestor pre odvolací súd pre iný záver, v rámci odvolacieho konania limitovaného rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaných, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalovaných 1/ a 2/, vyjadrených vo včas podanom odvolaní (č.l. 138-139 spisu), potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Odvolací súd zvýrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higins c. Francúzsko z 19. februára 1998). (pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012). Uvedené kritéria pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok okresného súdu splnil. 19. Za aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd len na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie považuje za potrebné uviesť nasledovné. 20. V prvom rade je potrebné uviesť, že obsahovo odvolacie dôvody uvádzané žalovanými 1/ a 2/ v odvolaní z 12.09.2018 bezo zvyšku kopírujú ich námietky voči žalobou uplatneným nárokom v ich odpore zo 14.12.2017 podanom v upomínacom konaní voči vydanému platobnému rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 16Up/460/2017-52 z 30.11.2017. Uvedenými všetkými námietkami, v rovine procesnej, skutkovej i právneho posúdenia veci, sa náležite zaoberal už prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku. 21. K procesnej námietke o nedostatočnom vymedzení uplatneného nároku v žalobe odvolací súd len pre úplnosť dodáva, že ak by išlo o nedostatočné, teda neúplné, nezrozumiteľné, či neurčité vymedzenie žalovaného nároku, tak takému by sa žalovaní ani nemohli vo vecno-právnej rovine brániť, ako riadne uskutočnili už v odpore proti vydanému platobnému rozkazu a rovnako tak uvedením konkrétnych skutkových a právnych námietok v štádiu prvoinštančného konania pred Okresným súdom Žilina, nadväzujúceho na upomínacie konanie. Určujúce boli tvrdenia žalobcu v návrhu/žalobe, tvoriace náležitý, procesnými predpismi vyžadovaný skutkový rámec žaloby, z ktorých bolo zrejmé, že nárok uplatňuje voči žalovanému 1/ na základe plnenia poskytnutého podľa zmluvy (objednávky) č. BC.10/2/04/09/2017 zo dňa 4.9.2017 a voči žalovanému 2/ na základe jeho úkonu pristúpenia k záväzku objednávateľa - žalovaného 1/, s takto založenou solidárnou zodpovednosťou, „na základe čoho sú ako dlžníci zaviazaní plniť spoločne a nerozdielne“. Žalobca v žalobe konkrétne označil dodanie tovaru - betónu pevnostnej triedy a poskytnutie služieb - dopravy a prečerpávania betónu betónpumpou a v texte žaloby označil tiež faktúry, ktorými žalovanému 1/ vyúčtoval cenu poskytnutého plnenia a poskytol tiež konkrétne tvrdenia k žalovanému príslušenstvu z troch samostatných pohľadávok vyplývajúcich z troch doložených faktúr (úroky z omeškania, náklady spojené s vymáhaním pohľadávok). Nie je teda pravdivé ani dôvodné tvrdenie odvolateľov, že žalobca nesplnil povinnosť tvrdenia a náležitosti žaloby v zmysle úpravy v § 132 ods. 1, 2 CSP. 22. K odvolacím dôvodom v rovine skutkových zistení a záverov odvolací súd k správne zistenému a zhodnotenému stavu súdom prvej inštancie, tak ako vyplynul z dokazovania dostatočne vykonaného pre rozhodnutie v spore, zdôrazňuje, že žiadny právny predpis ani zmluva zo 04.09.2017 nestanovuje povinnosť, aby žalovaný 1/ ako odberateľ podpísal žalobcom vystavené faktúry. Je síce pravdivé tvrdenie žalovaných, že „samotné vystavenie faktúry ani nepreukazuje dodanie tovaru“, avšak okresný súd v ods. 16-18 odôvodnenia napadnutého rozsudku náležite vysvetlil, že základom fakturácie boli dodávky tovaru a služieb vyplývajúce z doložených a žalovanou stranou potvrdených dodacích listov (dôkazy na č.l. 16-37 spisu). Odvolací súd zdôrazňuje tiež dojednania v písomnej zmluve (objednávke) zo 04.09.2017 podpísanej sporovými stranami, podľa ktorých - „potvrdením dodacieho listu pre každé čiastkové množstvo potvrdzuje objednávateľ súhlas s druhom dodaného betónu, jeho množstvom (i kompletnou cenou podľa tejto zmluvy) v zmysle tejto zmluvy a tel. objednávky...“. „Zmluvné strany sa dohodli, že cena plnenia podľa tejto zmluvy je splatná na základe faktúry vystavenej dodávateľom. Splatnosť faktúry je 14 dní od jej vystavenia“. ... „Účastníci sa dohodli, že dodávateľ je oprávnený svoje nároky podľa tejto zmluvy uplatňovať aj bez predchádzajúcej písomnej výzvy“. Na základe takto samotnými sporovými stranami nastavených zmluvných podmienok ich záväzkového obchodného vzťahu žalovaní nemohli relevantne namietať dôvodnosť žalovaných pohľadávok žalobcu, ich splatnosť a žalovanú dobu omeškania s ich platením vo vzťahu k priznaným úrokom z omeškania. Určujúca bola dohoda strán o splatnosti faktúr uplynutím dohodnutej doby od ich vystavenia, teda nie od ich doručenia žalovanému 1/. V každom prípade sa okresný súd dostatočne v napadnutom rozsudku vysporiadal i s touto námietkou žalovaných (ods. 18, 19, 22, 28 odôvodnenia rozsudku). 23. Nesprávna je i námietka žalovaných o nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného 2/, založená na tvrdení a názore o neplatnom pristúpení žalovaného 2/ k záväzku (bod 11. Platobnej podmienky zmluvy zo 04.09.2017) s tým, že „pristúpiť možno iba k už existujúcemu a nie budúcemu záväzku“. K uvedenému odvolací súd poukazuje na dôvody správne uvedené okresným súdom v ods. 14 odôvodnenia napadnutého rozsudku a sám dodáva nasledovné. 24. Úprava pristúpenia k záväzku v ust. § 533 OZ sa cez ust. § 1 ods. 1, 2 OBZ vzťahuje aj na obchodné záväzkové vzťahy. Právny inštitút pristúpenia k záväzku je zahrnutý v OZ v rámci úpravy zmeny v osobe veriteľa alebo dlžníka. Podľa prvej vety tohto zákonného ustanovenia, kto bez súhlasu dlžníka dohodne písomne s veriteľom, že splní za dlžníka jeho peňažný záväzok, stáva sa dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi a obaja dlžníci sú zaviazaní spoločne a nerozdielne. Účelom tohto právneho inštitútu je zmena v subjekte dlžníka v tom zmysle, že k pôvodnému dlžníkovi (žalovanému 1/) pristupuje nový - pristupujúci dlžník (žalovaný 2/). Pre pristúpenie k záväzku je charakteristické, že do existujúceho záväzkového právneho vzťahu (medzi žalobcom a žalovaným 1/ zo zmluvy č. BC.10/2/04/09/2017 zo 04.09.2017) vstupuje nový dlžník (žalovaný 2/), ktorý sa stáva spoločne a nerozdielne zaviazaným zo záväzku, ku ktorému pristúpil. Podmienkou účinného pristúpenia je existencia platného záväzku dlžníka voči veriteľovi. Z ust. § 533 OZ vyplýva, že pristúpiť možno len k peňažnému záväzku (v danom prípade uplatnenému žalobou). Môže ísť o akýkoľvek peňažný záväzok (záväzok zo zmluvy medzi veriteľom a dlžníkom, záväzok zo zodpovednosti za škodu, záväzok z bezdôvodného obohatenia atď.), pričom nie je rozhodujúce, či je záväzok splatný. Pristúpiť možno tiež k záväzku premlčanému. Pristúpiť možno tiež k budúcemu záväzku, teda k záväzku, ktorý má ešte len vzniknúť, podmienkou platnosti pristúpenia k takémuto záväzku však je dostatočné určenie budúceho záväzku čo do dôvodu vzniku záväzku a jeho výšky. Pristúpením k záväzku sa pôvodný záväzok dlžníka nemení, mení sa len počet dlžníkov. Keďže pôvodný dlžník a dlžník, ktorý k záväzku pristúpil, sú spoločne a nerozdielne zaviazaní voči veriteľovi, tak tým sa zlepšuje - chráni pozícia veriteľa, ktorý si môže vybrať, či bude splnenie záväzku požadovať od pôvodného dlžníka alebo od pristupujúceho dlžníka, alebo od oboch súčasne. Splnením záväzku jedným z dlžníkov zanikne v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť zostávajúcich dlžníkov a nastupuje tzv. regresný vzťah medzi tým dlžníkom, ktorý veriteľovi plnil, voči zostávajúcim dlžníkom. V tomto regresnom vzťahu sa premieta záväzková solidarita dlžníkov voči veriteľovi. 25. K vyššie uvedenému odvolací súd podporne a primerane poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo 133/2010 z 28. júna 2012, s obdobnými závermi a so zdôraznením zabezpečovacieho charakteru pristúpenia k záväzku vo vzťahu k pohľadávke veriteľa. Osobitne k posudzovanej otázke platnosti pristúpenia k budúcemu záväzku, odvolací súd poukazuje i na závery prijaté Najvyšším súdom Českej republiky, s ktorými súhlasí, a to v uznesení sp.zn. 32Cdo 1362/2016 z 15. novembra 2016 (dostupné na www.nsoud.cz <http://www.nsoud.cz>, ECLI:CZ:NS:2016:32.CDO.1362.2016.1), podľa ktorých aj predmetom postúpenia môže byť pohľadávka budúca, teda taká, ktorá v dobe uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky ešte neexistuje a má vzniknúť až v budúcnosti - okamih postúpenia budúcej pohľadávky je potom totožný s okamihom, kedy pohľadávka vznikne. Pritom pristúpenie k záväzku je spolu s postúpením pohľadávky, prevzatím dlhu a poukážkou upravené v Občianskom zákonníku v časti ôsmej (Záväzkové právo), hlave prvej (Všeobecné ustanovenia), oddiel štvrtý (Zmena v osobe veriteľa alebo dlžníka). Pristúpenie k záväzku (popri inštitúte zmeny v osobe dlžníka) zároveň plní funkciu zaistenia (zabezpečenia) pohľadávky, pretože dochádza k založeniu ďalšieho záväzkového vzťahu medzi veriteľom a osobou, ktorá k záväzku pristúpila. Z hľadiska ekonomického možno tento právny inštitút prirovnať k ručiteľskému prehláseniu. V súlade s § 304 ods. 2 OBZ možno ručením zabezpečiť aj záväzok, ktorý vznikne v budúcnosti alebo ktorého vznik závisí od splnenia podmienky. Ak teda možno postúpiť pohľadávku, ktorá doteraz nevznikla, a ak možno ručením zabezpečiť záväzok, ktorý vznikne v budúcnosti, tak niet racionálnych dôvodov brániť pristúpeniu k peňažnému záväzku, ktorý doteraz nevznikol. Okamih pristúpenia k budúcemu záväzku, (t.j. okamih, kedy sa pristupujúca osoba stáva dlžníkom), je potom totožný s okamihom, kedy záväzok vznikne. 26. Ak pristúpi podľa § 533 OZ tretia osoba predtým, než predávajúci (dodávateľ) dodá tovar, k platnému záväzku kupujúceho zaplatiť kúpnu cenu za tovar, ktorý sa má ešte len dodať (vyrobiť), stáva sa popri kupujúcom (objednávateľovi) dlžníkom okamihom, kedy bude tovar (predmet zmluvy) dodaný. 27. Odvolací súd z uvedených dôvodov zhodne so súdom prvej inštancie považoval záväzok pristupujúceho dlžníka - žalovaného 2/ za platne uzavretý, keďže došlo k splneniu predpokladov podľa § 533 OZ, a to, že bola medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným 2/ ako pristupujúcim dlžníkom (treťou osobou) uzavretá písomná dohoda, že žalovaný 2/ splní dostatočne určený peňažný záväzok vyplývajúci zo zmluvy č. BC.10/2/04/09/2012 za žalovaného 1/ ako dlžníka (bod 11. Platobné podmienky). Okresný súd teda správne rozhodol, ak považoval žalovaného 2/ za pasívne legitimovanú stranu v spore popri žalovanom 1/ a obom stanovil solidárnu rovnakú povinnosť zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu s príslušenstvom. 28. K námietke odvolateľov týkajúcej sa priznanej sumy 120,- Eur, t.j. 3 x 40,- Eur za náklady spojené s vymáhaním pohľadávok, odvolací súd uvádza, že žalovanými boli tri samostatné peňažné pohľadávky týkajúce sa troch samostatných dielčích plnení podľa uzavretej zmluvy zo 04.09.2017, ktoré žalobca samostatne vyúčtoval tromi doloženými faktúrami, avšak žaloval ich kumulatívne jednou žalobou. Predmetné faktúry žalobcu (viď ods. 16 odôvodnenia napadnutého rozsudku) tvoria jednotlivo vystavené (účtované, daňové) doklady a výzvy na zaplatenie dôvodných pohľadávok žalobcu proti žalovanému 1/ (a tým aj proti pristupujúcemu dlžníkovi - žalovanému 2/), ktoré ak neboli žalovaným 1/ rešpektované - uhradené, tak nastalo omeškanie s ich platením. Preto okresný súd správne žalovaných 1/ a 2/ zaviazal aj na zaplatenie úrokov z omeškania spolu s paušálnou náhradou nákladov spojených s uplatnením pohľadávok v sume 40,- Eur za každú z troch uplatnených pohľadávok. 29. K tomu je potrebné dodať, že paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky bola do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedená novelou Obchodného zákonníka s účinnosťou od 1. februára 2013, a to zákonom č. 9/2013 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej aj „novela“). Uvedená novela transponovala smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ v boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách (ďalej aj „Smernica“). Krajský súd zdôrazňuje, že účelom priznanej paušálnej náhrady je nahradiť náklady súvisiace s každou oneskorenou platbou, aj keď na základe jedného titulu, pretože z citovaného zákonného ustanovenia nevyplýva žiadne obmedzenie nároku na jednorazové vymáhanie, ak sa jedná o jeden zmluvný vzťah. Inak povedané, predmetné ustanovenia (§ 369c OZB, § 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z.) nedefinujú právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením „pohľadávok“, ale „pohľadávky“. Uvedený výklad normy je teleologicky v prospech ochrany veriteľa, účelom je posilnenie jeho pozície pri uplatňovaní (vymáhaní) pohľadávky voči veriteľovi. Ide o sankčný inštitút vyvolaný ako následok omeškania dlžníka, pričom ide o náhradu nákladov určenú právnymi predpismi paušálne a jednorazovo bez ohľadu na dĺžku omeškania, v sume 40,- Eur. „Zákon nevyžaduje, aby dlžník bol na možnosť uplatňovania paušálnej náhrady veriteľom akokoľvek upozornený - ide o zákonný nárok a veriteľ ho môže uplatňovať ex lege“ ... (...) „...nárok na zaplatenie paušálnej náhrady vzniká pre každú vyúčtovanú pohľadávku za dodanie tovaru alebo poskytnutie služby zo strany veriteľa samostatne, t.z., ak má veriteľ voči dlžníkovi viacero pohľadávok vyúčtovaných samostatnými faktúrami, má zákonný nárok uplatňovať voči dlžníkovi paušálnu náhradu pri každej z nich“... (...)... „...s odkazom na ustanovenie § 488 OZ treba pohľadávku chápať ako jednotlivé právo veriteľa na plnenie voči dlžníkovi, ktoré síce môže vychádzať z jedného právneho vzťahu (kúpnej zmluvy, zmluvy o dielo a pod.), no je samostatne podľa dohody zmluvných strán vyúčtované a ako s takým vznikajú veriteľovi voči dlžníkovi (v prípade neuspokojenia pohľadávky) konkrétne interné výdavky pre každé z nich, osobitne v prípadoch, keď sú účtovné doklady (faktúry) vyhotovované počas dlhšieho časového obdobia a s rôznou dobou splatnosti“ (k tomu pozri Mult. Dr. h. c. prof. JUDr. Mojmír Mamojka a kol. Komentár k Obchodnému zákonníku č. 513/1991 Z.z., Bratislava: Eurokódex, 2016, s. 142, s. 143). 30. Keďže z obsahu spisu vyplýva, že predmetné (tri) pohľadávky žalobcu nevznikli naraz, ani nejde o účelové (či špekulatívne) rozdelenie jednej pohľadávky na viac častí za účelom generovania (kvázi) samostatných pohľadávok, pričom každá z pohľadávok je nepochybne i samostatne žalovateľná, tak ani z tejto skutkovej situácie niet dôvodu pre iný výklad ustanovenia § 369c OBZ na daný prípad, než ktorý prijal okresný súd v napadnutom rozsudku. 31. Odvolací súd napokon, k predmetnej právnej otázke - interpretácii ust. § 369c OBZ aplikovaného na zistený skutkový stav vo veci, pre úplnosť poukazuje na to, že otázkou vzťahu medzi paušálnou náhradou nákladov a ďalšími nákladmi spojenými s vymáhaním pohľadávok (nákladmi na upomienky a predžalobnú výzvu) sa zaoberal aj Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku vo veci C-287/17 z 13. septembra 2018, v ktorom o.i. uviedol, že paušálna náhrada nákladov nepredstavuje maximálnu sumu nákladov, ktoré si možno voči dlžníkovi uplatňovať. Konštatoval, že popri paušálnej náhrade nákladov možno uplatňovať aj ďalšie náklady spojené s uplatňovaním pohľadávok. Ako kategoricky nesprávny však považoval názor, že paušálna náhrada nákladov kryje len interné a administratívne náklady. 32. K námietke žalovaného o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd dopĺňa, že pod vecou je potrebné rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. V danom prípade však napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nevychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Okresný súd vo vzťahu k posúdeniu uplatneného nároku žalobcu správne aplikoval a interpretoval právne normy, citované v odôvodnení napadnutého rozsudku a pokiaľ dospel k záveru o dôvodnosti žaloby, tak odvolací súd sa s týmito závermi a dôvodmi prijatia týchto záverov, tak ako dostatočne vysvetlil okresný súd v napadnutom rozsudku, stotožnil. 33. V konečnom dôsledku teda žalobca uniesol svoje dôkazné bremeno o tom, že mu voči žalovaným 1/ a 2/ solidárne vznikol nárok na zaplatenie troch peňažných pohľadávok spolu v sume 14.181,40 Eur i s príslušenstvom ako okresný súd vyjadril v prvom výroku napadnutého rozsudku a že tento nárok k momentu rozhodovania sporu súdom nezanikol. 34. Z tohto relevantného záveru potom okresný súd vecne správne rozhodol, ak žalobe žalobcu vyhovel a odvolací súd predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil za aplikácie § 387 ods. 1, 2 CSP. Pre úplnosť a aj vo všeobecnej rovine považuje odvolací súd za vhodné k otázke dôkazného bremena tiež uviesť, že nepochybne dôkazné bremeno v danom sporovom konaní bolo primárne na strane žalobcu. Procesno-právnym následkom (ne)unesenia dôkazného bremena sporovej strany je jej (ne)úspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúce k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze buď v dôsledku absencie dôkazov ako takej, napr. neexistencia, strata, zničenie listín, úmrtie svedka) alebo v dôsledku ich neoznačenia, nedoloženia sporovou stranou, dopad, neúspech sa pričíta tej strane sporu, na ktorej leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno. Zodpovednosť za preukázanie skutočností, ktoré musí sporová strana preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na sporový vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorá zo sporových strán je povinná stanovený okruh skutočností preukázať (k tomu obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 78/2010 z 23. mája 2012). Uvedené rovnako platí i v prípade, že dôkazy nie sú produkované v predpísanom procesnom štádiu prvoinštančného konania. 35. Odvolací súd dodáva, že každý, kto sa domáha svojho nároku alebo sa bráni uplatnenému nároku na súde v civilnom sporovom konaní, si musí byť vedomý, že súd rozhoduje na základe skutkového stavu veci, tak ako vyplynie z vykonaného dokazovania (§ 150 CSP, § 215 CSP), pričom právo na prístup k súdu, právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s právom na úspech v konaní. 36. Napokon odvolací súd k argumentácii žalovaných 1/, 2/ v odvolaní podporne a primerane poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5 Cdo 218/2010, v zmysle ktorého do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Odvolací súd k tomu poznamenáva, že pod pojmom účastník konania je v civilnom sporovom súdnom konaní potrebné (od 01.07.2016) rozumieť sporovú stranu (žalobca, žalovaní). 37. Z dôkaznej situácie v prvoinštančnom konaní vo väzbe na vyvodené závery tak okresného ako i krajského súdu bolo v odvolacom konaní v intenciách odvolacích dôvodov rozhodnuté o potvrdení napadnutého rozsudku okresného súdu tak v meritórnom výroku ako i v na ňom závislom výroku vo vzťahu k trovám konania (§ 387 ods. 1, 2 CSP). 38. O náhrade trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie, v spojení s § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca, ktorý v súvislosti s týmto konaním uskutočnil návrh na priznanie trov odvolacieho konania, preto mu bola výrokom II. priznaná plná náhrada odvolacích trov voči žalovaným 1/ a 2/, s vyjadrením ich solidarity v rámci závislosti výroku II. od rozhodnutia vo veci samej. 39. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 40. Toto rozhodnutie prijal odvolací súd v senáte pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Podľa § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Podľa § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.