Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 9Co/239/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5417203388 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Burik ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5417203388.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika a členov senátu JUDr. Ladislava Mejstríka a JUDr. Jozefa Turzu, v právnej veci žalobcu: Ing. Y. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom X., E. XXX, zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. ŠKERDA, s.r.o. so sídlom Dolný Kubín, Radlinského 1727/49, IČO: 36 858 501, proti žalovaným: 1/ North Slovakia Camion s.r.o., so sídlom Dolný Kubín, Nábrežie Oravy 534/6, IČO: 31 613 179, zastúpenému JUDr. Miroslavom Bachyncom, advokátom so sídlom P. XXX, 2/ Ing. P. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y. M., M. XXX/ XX, zastúpenému Mgr. Milanom Migom, advokátom so sídlom Y. M., E. XX, o zaplatenie 168 717,81 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného 1/ proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín, č.k. 6C/56/2017-226 zo dňa 15. mája 2018, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . Žalobcovi a žalovanému 2/ p r i z n á v a voči žalovanému 1/ náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Dolný Kubín vyhovel žalobe žalobcu a zaviazal žalovaných 1/ a 2/ uhradiť mu spoločne a nerozdielne sumu 114 600,- eur s príslušenstvom a zároveň žalovaného 1/ sumu 54 117,81 eur s príslušenstvom. Zároveň priznal žalobcovi náhradu trov konania k jednotlivým nárokom v celom rozsahu voči neúspešným účastníkom. Pri rozhodovaní vo veci vychádzal z vykonaného dokazovania, z ktorého mal preukázané, že žalobca poskytol žalovaným finančné pôžičky tak, ako to uviedol v návrhu. Neprihliadol na tvrdenie žalovaného 1/, podľa ktorého malo ísť o fingované zmluvy o pôžičkách v tom zmysle, že sa jednalo o pôžičky žalovaného 2/, keď vychádzal zo samotnej skutočnosti, že súčasne so zmluvami o pôžičke zo dňa 28. 12. 2010, 26. 01. 2011 a 11. 04. 2011 podpísal aj žalovaný 2/ aj dohodu o pristúpení k záväzku, na základe ktorej sa stal s poukazom na ust. § 533 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka dlžníkom žalobcu popri žalovanom 1/ a zaviazaný s ním spoločne a nerozdielne. Takisto by podľa názoru súdu prvej inštancie nedávalo zmysel konanie žalovaného 2/ po poskytnutí pôžičiek spočívajúce v tom, že peniaze z pôžičiek vkladal na účet, či do pokladne žalovaného 1/. V deň uzavretia zmluvy o pôžičke 28. 12. 2010, kedy po odpočítaní zaplatených úrokov faktická suma pôžičky predstavovala 90 000,- eur, bolo žalovaným 2/ na účet žalovaného 1/ vložených 20 000,- eur a dňa 30. 12. 2010 67 400,- eur, t. j. spolu 87 400,- eur. V deň nasledujúci po uzavretí zmluvy o pôžičke zo dňa 26. 01. 2011, kedy po odpočítaní zaplatených úrokov faktická suma pôžičky predstavovala 45 000,- eur, bolo opätovne žalovaným 2/ na účet žalovaného 1/ vložených 2 500,- eur a 43 000,- eur, čo predstavovalo 45 500,- eur. Už z týchto skutočností podľa názoru súdu prvej inštancie, tak ako to podrobne dôvodí v bodoch 31 a 32 dôvodov je zrejmé, že k poskytnutiu pôžičiek skutočne došlo a tieto sa aj dostali do majetku žalovaného 1/, pričom v skutočnosti boli účtované správne a v správnej výške, nemá vplyv na to, že záväzok vrátiť pôžičky vznikol žalovanému 1/ už tým, že zmluvy boli uzavreté jeho štatutárnym orgánom (konateľom), ktoré pôžičky prevzal do svojich rúk v hotovosti, pričom k tomu došlo v čase, keď ešte nebol v účinnosti zákon č. 394/2012 Z. z. o obmedzení platieb v hotovosti, nakoľko tento nadobudol účinnosť až 01. 01. 2013. Žalovaný 2/ pritom poskytol aj logické vysvetlenie, prečo o sumách požičaných od žalobcu nebolo účtované ako o pôžičkách, a to, že žalovaný 1/ bol v danom období v zlej finančnej situácii, pre ktorú bolo voči nemu vedených viacero exekúcií a tak tieto vkladal aj vyberal žalovaný 2/ za účelom úhrady platných záväzkov a momentálnych potrieb spoločnosti, tak aby tieto neboli súdnym exekútorom zablokované. Jeho tvrdenie podľa názoru súdu preukazuje i zoznam exekučných konaní. Z pripojeného spisu KR PZ Žilina, z ktorých vyplýva, že žalovaný 1/ mal v čase pôžičiek, resp. pred nimi veriteľov ako daňový úrad, či zdravotné poisťovne a exekučne vymáhané súdy neboli v zanedbateľnej výške. Súd prvej inštancie takisto neprihliadol na námietku žalovaného 1/, týkajúcu sa absolútnej neplatnosti uznania dlhu zo dňa 12. 01. 2012, 09. 02. 2012, 15. 05. 2012 a 13. 01. 2014. Vo vzťahu k tomu, že v uznaniach nie je správne uvedený dôvod dlhu, pretože nešlo o zmluvy o pôžičke medzi žalobcom a žalovaným, ale o pôžičke medzi žalobcom a žalovaným 2/, s týmto názorom sa súd nezhodol, pretože ako už konštatoval vyššie, v danom prípade vznikol zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným 1/. Čo sa týkalo nesprávne uvedenej výšky dlhu, súd prvej inštancie v dôvodoch pod bodom 41 udáva, že v čase, keď boli uznania vyhotovené, už žalovaný 1/ a žalovaný 2/ nedlžili žalobcovi dohodnutý 9 % ročný úrok, ktorý bol zaplatený vždy pri poskytovaní tej ktorej pôžičky, ale táto skutočnosť nespôsobuje neurčitosť výšky dlhu. O neurčitom vyjadrení dlhu by bolo možné hovoriť v prípade, ak by výška dlhu bola vyjadrená tak, že by nebola objektívne určiteľná. V danom prípade boli v uznaní istiny pôžičiek vyjadrené konkrétnou sumou a takisto bolo konkrétnym spôsobom uvedené aj príslušenstvo. Pokiaľ i v uznaní bol uvedený 9 % ročný úrok, ktorý už bol v čase zaplatený, bol uznaný, teda aj sčasti zaniknutý dlh. To však nespôsobuje neurčitosť výšky dlhu, ale vyvracia právnu domnienku, že uvedený dlh v časti týchto úrokov v čase uznania trval (§ 558 Občianskeho zákonníka). Žalovaným 1/ a 2/, na ktorých bolo podľa § 558 Občianskeho zákonníka dôkazné bremeno, sa nepodarilo vyvrátiť, že by dlhy z pôžičiek nevznikli a že by výška uznaných istín pôžičiek bola iná, než žalovaná, a preto ani na túto námietku súd prihliadnuť nemohol. Pri rozhodovaní o trovách konania súd vychádzal z ust. § 255 ods. 1 CSP a priznal žalobcovi ako úspešnému účastníkovi náhradu trov konania voči neúspešným účastníkom vo vzťahu k jednotlivým pohľadávkam, tak ako boli priznané. 2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojho zástupcu podal odvolanie žalovaný 1/. Žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, žalobu voči nemu v celom rozsahu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania v celom rozsahu. Tak ako pred súdom prvej inštancie poukazoval na neexistenciu pôžičiek vo vzťahu k jeho osobe, keď podľa jeho názoru nikdy nedošlo k faktickému odovzdaniu finančných prostriedkov, o čom mala svedčiť i účtovná evidencia, kde tieto finančné prostriedky nikdy neboli zaevidované ako finančné prostriedky poskytnuté treťou osobou a fakticky sa malo jednať o pôžičky žalovaného 2/. Súd sa podľa jeho názoru nedôsledne vyporiadal i s otázkou premlčania, keď uznanie dlhu z jeho strany považoval za neplatné, v rozpore s ust. § 558 Občianskeho zákonníka. Hospodársky dôvod vzniku záväzku je povinný preukázať veriteľ, ak ju dlžník popiera. Hospodársky dôvod vzniku záväzku voči žalobcovi poprel, keď kauza záväzkového vzťahu nebola v prípade zmlúv o pôžičkách, ktoré sú predmetom sporu, vôbec uvedená a veriteľ ju vo vzťahu k žalovanému 1/ nepreukázal, čo je ďalší dôvod neplatnosti prípadných záväzkov. 3. Žalobca vo svojom vyjadrení žiadal rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdiť. Odvolanie žalovaného 1/ nepovažoval za dôvodné, keď zo samotných zmlúv o pôžičkách vyplýva, že žalovaný 1/ zastúpený žalovaným 2/ potvrdil prevzatie požičaných finančných prostriedkov žalovaným 1/. Žalobca teda predložil súdu riadny dôkaz o tom, že finančné prostriedky, ktoré boli predmetom zmlúv o pôžičkách boli žalovanému 1/ aj reálne odovzdané, čo vyplýva nielen z vyjadrenia samotného žalovaného 2/, ale aj z celkového postupu, tak ako ho podrobne zdôvodnil súd prvej inštancie. Pre posúdenie nároku podľa jeho názoru ani nie je rozhodujúce, či žalovaný 1/ vo svojom účtovníctve zaevidoval tieto finančné prostriedky, resp. akým spôsobom s nimi naložil. Samotný žalobca tieto skutočnosti ani ovplyvniť nemohol. Pokiaľ išlo o otázku uznania dlhov, aj tu sa žalobca stotožnil s dôvodmi napadnutého rozsudku, lebo aj podľa jeho názoru uznania dlhov obsahovali všetky náležitosti v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka, bola v nich presne špecifikovaná výška dlhu, ako i dôvod. 4. Žalovaný 2/ vo svojom vyjadrení taktiež žiadal rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdiť. Žalovaný 1/ podľa jeho názoru len opakuje skutočnosti, ktoré uvádzal už pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd riadne vyporiadal. Čo sa týka hospodárskeho dôvodu vzniku pôžičiek, upriamil pozornosť súdu na to, že už z písomných dôkazov je zrejmé, že žalovaný 1/ mal preukázateľne potrebu financovať svoju činnosť za použitia cudzích zdrojov, pričom týmito cudzími zdrojmi už nemohli byť bankové pôžičky, a preto situáciu riešili spôsobom pôžičky od fyzickej osoby. 5. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 379 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 6. Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s podrobnými dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 387 ods. 2 CSP), keďže ani zo strany žalovaného 1/ neboli v priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozhodnutia. 7. Z dôvodov je zrejmé, z ktorých konkrétnych skutočností súd pri rozhodovaní vychádzal, i to, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, a to, či už išlo o existenciu pôžičiek alebo náležitostí uznania dlhu v súvislosti s ust. § 558 Občianskeho zákonníka. Tu je potrebné poukázať na podrobné a logické vysvetlenie v bodoch 38 až 48 dôvodov, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, a preto ich nie je potrebné ani podrobne opakovať. 8. Keďže, tak ako je už vyššie uvedené, v priebehu odvolacieho konania neboli predložené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvej inštancie, neprislúchalo ani odvolaciemu súdu vyhodnotiť vykonané dokazovanie iným spôsobom, než ho vyhodnotil okresný súd v dôvodoch napadnutého rozhodnutia. 9. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací z ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 CSP a priznal žalobcovi a žalovanému 2/ ako úspešným účastníkom v odvolacom konaní náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 10. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).