Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 26CoCsp/76/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2020200188 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ilavský ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2020200188.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, adresa sídla Bratislava, Pajštúnska 5, zastúpený splnomocnencom: Remedium Legal, s.r.o., IČO: 53 255 739, adresa sídla Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovanému 1/ A. X., nar. X. W. XXXX, adresa trvalého pobytu K. A., L. XXX/XX a žalovanej 2/ A. X., nar. XX. F. XXXX, adresa trvalého pobytu K. A., L. XXX/XX, o 10.790,13 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo 7. apríla 2015 č.k. 9C/483/2014-70, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e . II. Žalobca je povinný nahradiť žalovanému 1/ a žalovanej 2/ trovy odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1.1 Rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok I.). 1.2.1 Z dokazovania mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s. ako veriteľ a žalovaní ako dlžníci uzatvorili dňa 22.9.2006 zmluvu o splátkovom úvere číslo 0192628870 na základe ktorej veriteľ poskytol dlžníkom bezúčelový úver v celkovej výške 320.000 SK s dohodnutou úrokovou sadzbou 10,80% ročne, poplatkom za správu úveru 60 SK pri ročnej percentuálnej miere nákladov 11,81% a žalovaní sa zaviazali tento úver veriteľovi vrátiť v 120-tich mesačných splátkach po 4.453 SK, splatných vždy k 20. dňu v kalendárnom mesiaci, keď prvá splátka bola splatná 20.10.2006 a posledná splátka bola splatná 20.9.2016. 1.2.2 Žalovaní z poskytnutého úveru uhradili sumu 2.825,50 eur. 1.2.3 Dňa 15.12.2011 Slovenská sporiteľňa a.s., adresa sídla Bratislava, Tomášikova 48 ako postupca a žalobca ako postupník uzatvorili zmluvu o postúpení pohľadávky postupcu z predmetnej zmluvy o splátkovom úvere z postupcu na žalobcu. 1.3 Vec právne posúdil ako nárok právneho nástupcu veriteľa na vrátenie spotrebiteľského úveru s príslušenstvom poskytnutého právnym predchodcom žalobcu žalovaným ako spotrebiteľom podľa § 52 ods. 1 až ods. 3, § 54 ods. 2, § 100, § 101 a ust. § 103 O.z. (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov) a ust. § 5b ZoOS (zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa) a dospel k záveru o nemožnosti priznania nárokov uplatnených v tomto konaní žalobcovi súdom z dôvodu ich premlčania - márnym uplynutím premlčacej doby (uplynula dňom 20. augusta 2011 a žaloba bola podaná na súde až dňa 22. augusta 2014). 1.4 Na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že v konaní mal za preukázané žalovaným boli poskytnuté z titulu úveru finančné prostriedky vo výške 320.000 SK a podľa žaloby žalobcu istina ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky predstavovala sumu 13.976,66 eur, ku ktorej sume žalobca pripočítal úrok z omeškania vo výške 934,61 eur ako rozdiel medzi postúpenými úrokmi z omeškania a platbami započítanými na tieto úroky. Žalobca v žalobe dôvodil, že dlžnú sumu uplatňuje z titulu 73 neuhradených splátok v celkovej výške 10.790,13 eur splatných od 20.9.2010 do 20.9.2016. Zo samotnej žaloby je zrejmé, že splátky uplatňované žalobcom od 20.9.2010 do 20.8.2011 sú premlčané, nakoľko žaloba bola na súd podaná dňa 22.8.2014. 1.5 O trovách konania rozhodol tak, že žalovaným náhradu trov konania nepriznal. Takéto svoje rozhodnutie odôvodnil právne podľa § 142 ods. 1 O.s.p. (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne nemožnosťou priznania náhrady trov konania žalovaným z dôvodu, že v tomto konaní im žiadne trovy nevznikli. 2. Rozsudok napadol v celom rozsahu odvolaním žalobca s návrhom na jeho zmenu úplným vyhovením žalobe, alternatívne s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie namietajúc, že postupom súdu sa žalobcovi odňala možnosť konať pred súdom, keď súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav veci a vec aj nesprávne právne posúdil, keď na prejednávanú vec aplikoval normy občianskeho práva napriek tomu, že úverová zmluva, z ktorej si žalobca uplatňoval finančné nároky v tomto konaní bola uzatvorená dňa 22. septembra 2006 a tak právny vzťah vzniknutý medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými mal byť posúdený podľa noriem obchodného práva, nakoľko v období do 31. decembra 2007 sa ustanovenia § 52 až § 54 O.z. vzťahovali len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v časti 8. O.z., ako aj na zmluvu podľa § 55 O.z.. Zmluva o úvere bola upravená v Obchodnom zákonníku a novelizovaným ustanovením § 52 ods. 1 O.z. sa nespravujú nároky vzniknuté pred 1. januárom 2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 1. januárom 2008 - dôvodil ďalej žalobca. Finančné nároky uplatnené v tomto konaní voči žalovaným považoval za uplatnené riadne a včas, teda ešte pred uplynutím štvorročnej premlčacej doby. Podľa jeho názoru premlčacia doba začala plynúť až dňa 13. februára 2012, teda dňom nasledujúcim po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru žalobcom a keďže žaloba bola podaná na súde 22. augusta 2014, išlo o včasné uplatnenie nároku. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. apríla 2011 sp. zn. 2MCdo 3/2011 a z 27. marca 2013, sp. zn. 6MCdo 4/2012, ako aj rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Prešove. Súdu prvej inštancie ďalej vytkol, že o žalobe nerozhodol rozsudkom na základe uznania nároku a to napriek tomu, že mu takáto povinnosť vyplývala priamo zo zákona (ust. § 153a ods. 1 O.s.p.) po tom, čo na pojednávaní dňa 7. apríla 2015 žalobca predložil súdu písomnú dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach z 2. mája 2013 uzatvorenú so žalovaným 1/, ktorý na tomto pojednávaní aj potvrdil, že uvedenú dohodu so žalobcom uzavrel a naďalej uznáva svoj dlh. 3. Žalovaní odvolacie námietky nepodali a vo svojom písomnom vyjadrení sa k odvolaniu žalobcu navrhli rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať im náhradu trov odvolacieho konania, citujúc časť odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 19. júna 2013 č.k. I. ÚS 4702/2013-10. 4. Odvolací súd vyzval žalobcu na vyjadrenie sa k možnému použitiu ust. § 92 ods. 8 ZoB (zák. č. 438/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov), ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo fakticky použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce k posúdeniu aktívnej legitimácie žalobcu (§ 382 C.s.p. - zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov). Sporové strany sa do rozhodovania odvolacieho súdu o odvolaní k výzve nevyjadrili. Následne odvolací súd vo svojom ostatnom rozhodnutí zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným spôsobom preukázané, že žaloba žalobkyne je nedôvodná, i keď z iných dôvodov a na základe odlišného právneho posúdenia, keď podľa odvolacieho súdu je na daný prípad potrebné aplikovať ust. § 92 ods. 8 ZoB a že podmienky podľa predmetného ustanovenia, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané) a nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 O.z.). Z tohto dôvodu potom dospel k záveru o potrebe zamietnutia žaloby žalobcu pre nedostatok jeho aktívnej vecne legitimácie na vymáhanie uplatnenej pohľadávky a tak rozsudok súdu prvej inštancie ako vo výroku vecne správny potvrdil. 5. Na základe z dovolania žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím uznesením z 31. marca 2020 č.k. 2Cdo 164/2019-239 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že odvolací súd svojím postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a to tým, že vo veci samej rozhodol skôr, ako uplynula päťdňová lehota na vyjadrenie sa sporových strán k výzve odvolacieho súdu týkajúcej sa použitia § 92 ods. 8 ZoB napriek tomu, že to mohlo mať podstatný vplyv pre rozhodnutie vo veci. Koniec päťdňovej lehoty na vyjadrenie sa žalobcu k výzve odvolacieho súdu pripadol na deň 19. októbra 2016, avšak odvolací súd vyhlásil rozsudok už dňa 18. októbra 2016 teda o 1 deň skôr. 6. Žalobca vo svojom vyjadrení sa k výzve odvolacieho súdu k možnému použitiu § 92 ods. 8 ZoB doručenej odvolaciemu súdu po jeho ostatnom rozhodnutí vo veci dôvodil, že aktívnu legitimáciu v konaní preukázal oznámením postupcu o postúpení pohľadávky. Poukázal na to, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovaným o postúpení pohľadávky spolu s podacím hárkom, preukazujúcim odoslanie týchto písomností žalovaným, ktoré bez ďalšieho zakladajú aktívnu legitimáciu postupníka (žalobcu) na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z týchto oznámení vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení (poukazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11.6.2003 v spis. zn. 4Obo 210/01 a rozhodnutia viacerých krajských súdov, ktoré dospeli k obdobným záverom pri skúmaní aktívnej legitimácie postupníka). Okrem toho dôvodil, že § 92 ods. 8 ZoB nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky, nakoľko zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Sama norma obsiahnutá v predmetnom ustanovení nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade žalovaným, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 ZoB. Vzhľadom na vyššie uvedené potom doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi podľa § 92 ods. 8 ZoB nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky a teda s nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo ZoB a nie sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok. Ku dňu postúpenia pohľadávky žalovaní boli v omeškaní po dobu 1304 dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovaných so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol 1 rok. Poukazujúc na uznesenie Krajského súdu v Prešove zo 16.3.2006 spis. zn. 12Co/223/2015 ďalej dôvodil, že ak súčet všetkých omeškaní dlžníka so splnením čo i len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahne 1 rok, môže postúpiť takúto pohľadávku inej banke aj bez súhlasu dlžníka, nehovoriac o tom, že podľa bodu 19.16 všeobecných obchodných podmienok klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku alebo nie, voči klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. V súvislosti s postúpením pohľadávky na postupníka - žalobcu prešli všetky ďalšie oprávnenia veriteľa vyplývajúce z úverového vzťahu, vrátane oprávnenia vyhlásiť mimoriadnu splatnosť celého úveru v prípade jeho nesplácania. Právny predchodca žalobcu nevyužil oprávnenie pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti, pričom mimoriadnu splatnosť vyhlásil až žalobca a to podaním z 24.1.2012 označením ako "Výzva k úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru". K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru došlo 12.2.2012. Žalobca zastáva názor, že žalovaný 1/ v danom prípade uznal záväzok v súlade s § 323 Obchodného zákonníka čo do dôvodu a výšky, ktorý v čase uznania trval a odo dňa uznania záväzku začala plynúť nová štvorročná premlčacia doba. V čase uzatvorenia dohody nebola pohľadávka žalobcu premlčaná ani len sčasti. Svoju vôľu byť zaviazaný uzavretou dohodou prejavil žalovaný 1/ aj na súdnom pojednávaní konanom dňa 7.4.2015, keď na tomto pojednávaní súdu potvrdil, že uvedenú dohodu uzavrel, oboznámil sa s ňou a aj naďalej uznáva svoj dlh. Súd mal preto rozhodnúť na základe uznania nároku a nemal skúmať hmotnoprávne predpoklady takéhoto uznania. 7. Odvolací súd opätovne vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolania účinného zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p., aktuálne § 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O.s.p., akt. § 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a § 202 O.s.p., akt. § 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p., akt. § 127 a § 365 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/, f/ O.s.p., ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. b/, e/, h/ C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C.s.p.), vyzvúc žalobcu na vyjadrenie sa k možnému použitiu ust. § 92 ods. 8 ZoB, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo fakticky použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce k posúdeniu aktívnej legitimácie žalobcu (§ 382 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p.. 9.1 Predmetom konania je žaloba o zaplatenie sumy10.790,13 eur, vyčísleného úroku z omeškania za obdobie od 21.9.2010 do 12.2.2012 v sume 164,79 eur a 9%-ného ročného úroku z omeškania počítaného zo sumy 10.790,13 eur od 13.2.2012 do zaplatenia titulom nevráteného úveru s príslušenstvom poskytnutého bankou - Slovenskou sporiteľňou a.s. žalovaným na základe Zmluvy o splátkovom úvere č. 0192628870 zo dňa 22.9.2006. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. 9.2 S prihliadnutím na obsah podaného odvolania, predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie svojím postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy (§ 365 ods. 1 písm. b/, e/ a h/), čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. 10. Podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (1). 11. V konaní bolo pre rozhodnutie vo veci podstatným, či žalobca má aktívnu legitimáciu na vymáhanie v žalobe uplatnenej pohľadávky voči žalovaným. Z obsahu spisu vyplýva, že na základe Zmluvy o splátkovom úvere č. 0192628870 z 22. septembra 2006, právny predchodca žalobcu, veriteľ Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653, adresa sídla Bratislava, Suché Mýto číslo 4, a žalovaní v postavení dlžníkov podpísali zmluvu o splátkovom úvere, ktorej predmetom bolo poskytnutie splátkového úveru bankou dlžníkom v sume a mene a za podmienok dohodnutých v zmluve. Podľa čl. 1 bod 1 zmluvy o úvere dlžníci prijali povinnosť za podmienok dohodnutých v zmluve poskytnutý úver splatiť, platiť úroky a plniť ďalšie podmienky dohodnuté v zmluve a podľa bodu 3 boli povinní splácať pohľadávku banky mesačne splátkami v súlade s úverovými podmienkami. Podľa zmluvy o úvere bola výška úveru, ktorú sa veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkom 10.622,05 eur (320.000 Sk), úver bol špecifikovaný ako Spotrebný úver - bezúčelový, úroková sadzba uvedená v zmluve bola premenlivá, 10,80% p.a. v deň uzatvorenia úverovej zmluvy, úver bol poskytnutý jednorázovo bezhotovostne, bez poplatku za poskytnutie úveru, poplatok za správu úveru 1,99 eur (60 Sk) mesačne, výška mesačnej splátky 147,71 eur (4.453 Sk), periodicita splátok istiny mesačne k 20. dňu v mesiaci, splatnosť prvej splátky 20. októbra 2006, počet splátok 120, konečná splatnosť úveru 20. septembra 2016, splatnosť úrokov v posledný deň kalendárneho mesiaca a ročná percentuálna miera nákladov 11,81%. 12. Oznámeniami o postúpení pohľadávky z 27. decembra 2011, právny predchodca žalobcu mal v úmysle oznámiť žalovanému 1/ a žalovanej 2/, že postupuje svoju pohľadávku vo výške 15.446,40 eur vyplývajúcu zo spotrebného úveru č. 192628870 žalobcovi. Doručenky o doručení týchto oznámení súdu predložené neboli. 13. Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 0915/2011/CE z 15. decembra 2011 a k nej patriacou prílohou č. 1 bolo zistené, že postupca - Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava postupuje na postupníka, ktorým je žalobca v tomto konaní, pohľadávku voči žalovanému 1/ v tomto konaní, a to v sume 15.386,64 eur. 14. Súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď sa v prvom rade nezaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. 15. Na to, aby sa niekto stal sporovou stranou (účastníkom konania), netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna sporová strana subjektom práva a sporová strana na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno- právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno- právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 192/2004). 16. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade sa žalobcovi nepodarilo preukázať jeho aktívnu vecnú legitimáciu, keď síce predložil zmluvu o postúpení pohľadávok z 15. decembra 2011, nepreukázal však splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa Slovenskej sporiteľne, a.s., Bratislava voči žalovaným ako dlžníkom. 17.1 Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a podľa odseku 3 rovnakého článku každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. 17.2 Podľa § 92 ods. 8 ZoB ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. 17.3 Podľa § 39 O.z. neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 17.4 Podstatou prvého z práve odcitovaných ustanovení je zadefinovanie na úrovni základného zákona štátu medzí, v ktorých sú oprávnené (na druhej strane však tiež povinné) sa pohybovať (konať) subjekty verejného a súkromného práva. Zjednodušene tu ide o vyjadrenie zásady, že kým subjekty verejného práva môžu konať len to, čo im ústava a zákony dovoľujú (umožňujú), subjekty práva súkromného môžu naopak konať všetko s výnimkou toho, čo je zákonom zakázané a druhou stránkou takejto slobody konania v súkromnoprávnych vzťahoch je nemožnosť donucovania konajúcich k tomu, čo zákon neukladá. 17.5 Druhé z citovaných ustanovení je práve oným ustanovením, o ktorého interpretáciu vedie odvolateľ spor, pričom jedným z argumentov použitých na podporu výkladu uprednostňovaného žalobcom je argument systematickým začlenením ustanovenia § 92 bankového zákona do trinástej časti zákona, tvorenej jeho ustanoveniami §§ 89 - 93b a nadpísanej marginálnou rubrikou „Bankové tajomstvo“. Pre správne pochopenie významu a povahy takejto úpravy podľa názoru odvolacieho súdu nepostačuje vychádzať z jej zaradenia do konkrétnej časti zákona či dokonca do určitého zákona (keďže ten môže obsahovať a v prípade tu spomínaného bankového zákona mimo akúkoľvek pochybnosť i reálne obsahuje prvky verejnoprávnej aj súkromnoprávnej regulácie), ale nevyhnutným je práve posúdenie, či posudzovaná úprava reguluje správanie subjektov verejného práva alebo naopak dopadá na súkromnoprávne konanie (tu pozri aj rozsudok NS SR sp.zn. 7Cdo 26/2017 z 28.3.2018). 17.6 Napokon tretie z zhora citovaných ustanovení (i ono popri spornom § 92 ods. 8 ZoB použité odvolacím súdom) je tým, cez prizmu ktorého je nutné posudzovať súladnosť súkromnoprávnych dojednaní s právom, pričom v súvislostiach prejednávanej veci význam má len prvá z celkom troch skutkových podstát neplatnosti právnych úkonov definovaných týmto ustanovením (že právny úkon svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu), to že neplatnosť zakladá rozpor obsahu úkonu alebo jeho účelu s akýmkoľvek právnym predpisom so silou zákona (nielen s Občianskym zákonníkom, ktorého je ustanovenie o neplatnosti súčasťou) a do tretice i to, že ustanovenie § 39 O.z. je súčasťou rovnakého právneho predpisu ako zmluva zakladajúca nároky uplatňované žalobcom, odvolacím súdom ale považovaná za neplatnú (keď aj úpravu postúpenia pohľadávok obsahuje O.z. a to vo svojich ustanoveniach §§ 524 - 530). 17.7 Rozborom ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB, ktoré od schválenia pôvodného znenia zákona do času uzavretia zmluvy úverového veriteľa a žalobcu o postúpení pohľadávok nebolo menené (odhliadnuc od prečíslovania k 1. januáru 2009 pôvodného odseku 7 na odsek 8, v tejto súv. por. čl. III bod 46 a čl. XI zákona č. 552/2008 Z.z.) treba dospieť k tomu, že celkom jednoznačne definuje podmienky, za akých možno, resp. nemožno postúpiť pohľadávku patriacu banke (ktorou sa v nasledovnom rozumie rovnako ako v zákone i pobočka zahraničnej banky) buď inej banke alebo aj subjektu, ktorý nie je bankou. Prvá veta ustanovenia definuje dve takéto podmienky (nad rámec písomnej formy zmluvy o postúpení a nepotrebnosti súhlasu klienta s takýmto krokom, ktoré predpokladá už § 524 ods. 1 O.z.), z ktorých prvou je písomná výzva banky uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej úverovej pohľadávky klientovi, aby pohľadávku splnil a druhou nepretržité viac než 90 dní trvajúce omeškanie klienta so splnením čo i len časti jeho peňažného záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Druhá veta potom obsahuje úpravu situácie, v ktorej (napriek splneniu podmienok postúpenia) banka uplatniť právo pohľadávku postúpiť nebude môcť a to vtedy, ak klient ešte pred postúpením (tu rozumej v čase medzi splnením oboch podmienok podľa prvej vety § 92 ods. 8 ZoB a samotným pristúpením k uzavretiu postupovacej zmluvy) svoj omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva splní; okrem nej ale tiež prípad, v ktorom práve zmienené obmedzenie banky existovať nebude - vtedy, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku zákonom trval kvalifikovaný čas presahujúci jeden rok. Ostatná (tretia) veta ustanovenia vymedzuje len povinnosť odovzdania postupníkom postupcovi aj dokumentácie preukazujúcej tzv. život právneho vzťahu (resp. pohľadávky) a úpravu týkajúcu sa samotného bankového tajomstva a jeho prelomenia (odvolateľom vzťahovaného na ustanovenie ako celok). 17.8 Z takejto úpravy vyplýva zjavná neudržateľnosť argumentácie odvolateľa tým, že v prípade súčtu všetkých omeškaní úverového dlžníka trvajúceho viac než rok sa nemusí trvať ani na výzve banky klientovi pred postúpením pohľadávky, keď časť úpravy o tom, že skôr uvedené neplatí, sa vzťahuje výlučne na zachovanie práva banky uplatniť právo na postúpenie pohľadávky napriek neskoršiemu plneniu klienta a nie aj na ustúpenie od podmienok, za ktorých k postúpeniu možno pristúpiť. To obdobne platí aj o nosnej časti samým odvolateľom ponúknutej odpovede na otázku predostieranú odvolaním, teda že § 92 ods. 8 ZoB ako celok treba chápať len ako úpravu podmienok, za ktorých môže dôjsť k prelomeniu bankového tajomstva, pretože takáto interpretácia opomína, že splnením podmienok podľa prvej vety ustanovenia zákonodarca podmienil nielen postúpenie pohľadávok mimo tzv. bankový sektor, ale tiež také postúpenie, pri ktorom pohľadávku patriacu pôvodne jednej banke prevezme iná osoba s rovnakým statusom. 17.9 Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy je potom potrebné považovať v prejednávanej veci za najdôležitejšie práve to, že zadefinovanie v rámci bankového zákona podmienok, za ktorých môže banka pristúpiť k postúpeniu pohľadávky, je z povahy veci úpravou, ktorej zmyslom (účelom) je to, že bez splnenia takýchto podmienok k postúpeniu prísť nemôže (nesmie). Z pohľadu tolerovateľnosti správania sa subjektov nepochybne súkromnoprávneho vzťahu zmluvy o postúpení pohľadávky je preto rozhodujúce, že u jedného z týchto subjektov a to u postupcu treba usudzovať na existenciu zákonnej povinnosti správať sa určitým spôsobom - neplatí tu, že ho nemožno nútiť konať, čo zákon neukladá, ale je tu presný opak v podobe záujmu zákonodarcu na tom, aby sa konalo určitým zákonom predpokladaným spôsobom. Na druhej strane ak sa tak nespráva (zákonom výslovne ustanoveným spôsobom), takéto jeho konanie je potrebné vyhodnotiť ako zakázané a teda i odporujúce zákonu. 17.10 Ak zákonným dôsledkom rozporu právneho úkonu (a to bez ohľadu na to či ide o jeho obsah alebo o jeho účel) so zákonom je v sfére súkromného práva jeho neplatnosť, podľa názoru odvolacieho súdu neexistuje prakticky žiadny priestor pre inú interpretáciu úpravy rozhodnej aj pre výsledok konania v prejednávanej veci než tú, že podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej ZoB, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 O.z.). 18. V danom prípade zo zisteného skutkového stavu bolo zrejmé, že žalobca nedokázal, že by v čase, keď mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovaným postúpená (15. decembra 2011), boli tieto podmienky postúpenia splnené. Možno síce považovať za dokázanú požiadavku 90-dňového omeškania, nebolo však dokázané, že by boli žalovaní aj písomne (porov. § 92 ods. 8 cit. zákona) vyzvaní na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere. Žalobca tak nedokázal, že pohľadávka voči žalovaným bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 ZoB. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná) a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovaným uplatňovať pred súdom vo svojom mene a svoj účet. Vzhľadom na uvedené treba uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, a preto bolo dôvodné jeho žalobu zamietnuť. 19.1 K námietke odvolateľa o nesprávnej aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka na prejednávanú vec odvolací súd uvádza nasledovné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ, jedná sa o vzťah občianskoprávny. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 52 ods. 2 O.z., podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd pri skúmaní každej otázky má aplikovať právnu úpravu, ktorá je priaznivejšia pre žalovaného ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a žalovaným je tzv. absolútnym obchodno- záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch. 19.2 Nemožno opomenúť ani ust. § 54 ods. 1 O.z., podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázkach, ktoré sú na prospech spotrebiteľa na rozdiel od právnej úpravy v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy. 19.3 Ust. § 54 ods. 1 O.z. aj v znení účinnom do 31.12.2014 treba vykladať tak, že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickej úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje ustanovenie § 54 ods. 1 O.z. a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti tomuto zákonu (rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 O.z. ). Odvolací súd poznamenáva, že aj právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti, no je citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi, garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia, ktorí uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“ je objektívne značne relativizovaný. 19.4 Je preto potrebné uzavrieť, síce nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na posúdenie zmluvného úverového vzťahu je však potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené aj v aplikačnej praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.1.2011 sp. zn. 5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.6.2013 sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa (ako to správne namietali aj žalovaní vo svojom vyjadrení sa k odvolaniu žalobcu). 19.5 Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 O.z. ), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. marca 2013, sp. zn. 6 MCdo/4/2012 súd uvádza, že Najvyšší súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v zmysle ust. § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 19.6 Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3MCdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu, ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 1.5.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho zákonníka. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 26.11.2015 sp. zn. 4MCdo 17/2014. 20.1 K námietke odvolateľa o nesprávnosti postupu súdu prvej inštancie spočívajúcej v nerozhodnutí veci rozsudkom na základe uznania nároku, napriek tomu, že žalovaný 1/ pohľadávku žalobcu uplatnenú v tomto konaní na pojednávaní súdu uznal odvolací súd uvádza nasledovné: 20.2 Podľa ustanovenia § 153a ods. 1 O.s.p. (procesného prepisu upravujúceho postup súdu v konaní v čase keď malo podľa námietky žalobcu dôjsť k platnému uznaniu dlhu žalovaným a k porušeniu povinnosti súdu rozhodnúť rozsudkom pre uznanie) ak počas konania žalovaný uzná pred súdom nárok uplatnený žalobou alebo jeho základ alebo ak sa žalobca vzdá pred súdom svojho nároku, súd rozhodne rozsudkom na základe uznania alebo vzdania sa nároku. 20.3 Uznaním nároku v zmysle § 153a ods. 1 O.s.p. sa rozumel procesný úkon žalovaného (teda výslovný prejav vôle žalovaného adresovaný súdu), z ktorého obsahu jednoznačne vyplýva, že žalovaný uznáva nárok, ktorý bol voči nemu uplatnený v žalobe, a v akom rozsahu tak činí, t. j. či ho uznáva celkom, alebo len sčasti alebo len v právnom základe (medzitímne). Ak dôjde k úkonu počas konania, bude podľa vtedy prevládajúcej súdnej praxe požiadavka jeho písomnej formy splnená zaznamenaním do zápisnice, ktorú autor, respektíve strany podpíšu. Pokiaľ zápisnica obsahujúca uznanie dlhu žalovaným nebola podpísaná, súd k takémuto uznaniu nemôže prihliadať (tu pozri aj Občanský soudní řád I, komentář, Drápal, Bureš a kol., C.H.Beck 1. vydanie 2009 str. 1041). Ak na strane žalovaného vystupuje viacero osôb, je potrebné k uznaniu nároku súhlas všetkých nerozlučných spoločníkov. 20.4 Z obsahu spisu súdu prvej inštancie odvolací súd zistil, že na pojednávaní konanom 7. apríla 2015, žalovaný 1/ prehlásil, že svoj dlh uznáva, avšak nemal peniaze na jeho úhradu, keďže je vedená voči nemu exekúcia. Okrem toho potvrdil, že dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach podpísal asi pred rokom, pričom presný dátum takéhoto podpísania dohody si nepamätal. Žalovaná 2/ vo svojej výpovedi uviedla, že sa nevie vyjadriť k výške požadovanej sumy zo strany žalobcu, nakoľko majú viacero dlhov a vedené sú voči ním 4 exekúcie. Poprela, že by podpísala dohodu o uznaní záväzku predloženú jej na pojednávaní súdu k nahliadnutiu. Zápisnica o priebehu pojednávania je podpísaná len asistentkou senátu a sudcom (tu pozri čl. 69 spisu). Vzhľadom na tieto skutočnosti, že z prejavu žalovaného 1/ na pojednávaní súdu nebolo možné prijať jednoznačný záver o tom, že žalovaný jednoznačne prejavil svoju vôľu uznať pohľadávku žalobcu uplatnenú v tomto konaní celkom, sčasti alebo len v právnom základe, ako aj chýbajúci podpis žalovaného na takomto uznávacom prejave zachytenom v zápisnici z pojednávania súdu, odvolací súd odvolaciu námietku žalobcu (o nedodržaní postupu podľa ustanovenia § 153 a O.s.p.) považoval za nedôvodnú. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď na takéto prehlásenie žalovaného 1/ neprihliadol. 21.1 Nedôvodnou bola aj námietka žalobcu spochybňujúca záver súdu prvej inštancie o neplatnosti dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach pre jej rozpor s dobrými mravmi. 21.2 Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzatvorenia dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach nekalé obchodné praktiky sú zakázané. 21.3 Podľa § 7 ods. 2 písm. b) cit. zák. obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. 21.4 Podľa § 7 ods. 3 cit. zák. obchodná praktika, ktorá môže podstatne narušiť ekonomické správanie skupiny spotrebiteľov, ktorí sú osobitne zraniteľní z dôvodu ich duševnej poruchy alebo telesnej vady, veku alebo dôverčivosti, spôsobom, ktorý môže predávajúci rozumne predpokladať, sa posudzuje z pohľadu priemerného člena tejto skupiny. Tým nie je dotknutá bežná a oprávnená reklamná praktika, akou je zveličujúce vyhlásenie alebo vyhlásenie, ktoré nie je mienené doslovne. 21.5 Podľa § 7 ods. 4 cit. zák. za nekalú obchodnú praktiku sa považuje najmä klamlivé konanie a klamlivé opomenutie konania podľa § 8 a agresívna obchodná praktika podľa § 9. Zoznam obchodných praktík, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé, je v prílohe č. 1. 21.6 Podľa § 8 ods. 3 cit. zák. obchodná praktika sa tiež považuje za klamlivú, ak opomenie podstatnú informáciu, ktorú priemerný spotrebiteľ potrebuje v závislosti od kontextu na to, aby urobil rozhodnutie o obchodnej transakcii, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil. 21.7 V tomto prípade žalovaný 1/ podpísal vopred predtlačený text dohody, nazvanej Dohoda o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach, ktorou uznal svoj záväzok vo výške 17.702,40 eur voči žalobcovi (hoc žalobca ako bolo uvedené vyššie s najväčšou pravdepodobnosťou ani nebol veriteľom takto uznávanej pohľadávky) vzniknutý z predmetnej úverovej zmluvy, a zaviazal sa splatiť ho v 12 mesačných splátkach po minimálne 50 eur v čase od 23. apríla 2013 do 25. marca 2014 vždy k 23. dňu v mesiaci. V bode 2. dlžník vyhlasuje, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Ide o formulárovú dohodu, ktorú vopred pripravil žalobca tak, že žalovaný 1/ nielenže nemal možnosť žiadnym spôsobom ovplyvniť jej obsah, ale berúc na seba podobu dohody o splátkach, je podpisujúca osoba manipulovaná do takej pozície, že pod prísľubom splátok bez výhrad uznala tam vyčíslený dlh vrátane inkasných nákladov, ktoré pritom nemajú oporu v žiadnom zmluvnom dojednaní ani právnom predpise. Prehlásenie dlžníka o vedomosti premlčania dlhu je sofistikovane skryté do dohody o splátkach bez toho, aby si (napriek formulácii obsiahnutej v bode 2. posledná veta Dohody), dlžník bol reálne vedomý následkov premlčania, pričom žalobcovi išlo o to, aby pod zámienkou ponuky splátok dosiahol práve predĺženie premlčacej lehoty uznaním záväzku. Pri uzatváraní tejto dohody však neboli splnené princípy dobromyseľnosti, čestnosti, ale žalobca využil omyl a lesť, čo je treba považovať za nekalú obchodnú praktiku v zmysle § 4 ods. 8 ZoOS a preto tento právny úkon je aj podľa názoru odvolacieho súdu absolútne neplatný (§ 39 O.z.). 22. Pri nutnosti vyslovenia práve uvedeného boli ďalšie otázky nastoľované odvolaním právne nevýznamnými či nanajvýš akademickými, ak neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok bez ochoty alebo schopnosti žalobcu preukázať splnenie podmienky postúpenia reprezentovanej písomnou výzvou banky pred postúpením spôsobila nedostatok prechodu žalobou uplatneného práva na žalobcu a teda i nedostatok jeho aktívnej legitimácie konštatovaný odvolacím súdom už v jeho ostatnom rozhodnutí v tejto veci. Osobe s takýmto deficitom samozrejme nemohlo prislúchať ani oprávnenie na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru a vzhľadom na už priblížené nazeranie na vec by do úvahy neprichádzalo ani odchýlenie sa účastníkov úverového vzťahu od úpravy celkom jednoznačnou pre jeden z nich. 23. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, a to vrátane vecne správneho a odvolaním osobitne nenapadnutého závislého výroku o náhrade trov konania. 24.1 Žalovaní boli v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešní (§ 255 ods. 1 C.s.p.) a vznikol im nárok na náhradu trov konania. 24.2 O nároku na náhradu trov rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 369 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. 24.3 O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 25. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).