Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 43Sa/16/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2019200275 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 10. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2019200275.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Bundzelom v právnej veci žalobcu: C. I., nar. X.X.XXXX, trvale bytom D. R. XX/A, XXX XX T., v konaní zastúpeného advokátskou kanceláriou Weis & Partners s.r.o., so sídlom Ivánska cesta 30/B, 821 04 Bratislava, IČO: 47 234 776 proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej číslo: 56688-2/2019-BA zo dňa 27. júna 2019 takto r o z h o d o l : I. Súd žalobu z a m i e t a. II. Žalovanej sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal preskúmania rozhodnutia žalovanej číslo: 56688-2/2019- BA zo dňa 27. júna 2019 a rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky Trnava č. 200-008873-CA04/2019 zo dňa 15.3.2019, ktoré navrhol obe zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Žalovaná napadnutým rozhodnutím zo dňa 27.6.2019 odvolanie žalobcu podané proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu vo veci zániku nároku na materské zamietla v celom rozsahu a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky v Trnave. Prvostupňový správny orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že žalobca si uplatnil nárok na materské na základe podanej žiadosti o materské č. B 0784252 z dôvodu starostlivosti o svojho syna K. I., nar. X.X.XXXX, ktorého si prevzal do svojej starostlivosti odo dňa 11.10.2018. Tento nárok si uplatnil ako iný poistenec z povinného nemocenského poistenia zamestnanca zamestnávateľa Bekaert Hlohovec, a.s., so sídlom Mierová 2317, 920 28 Hlohovec, ktorý na žiadosti potvrdil, že žalobcovi bola rodičovská dovolenka poskytnutá od 11.10.2018, pričom naposledy pracoval dňa 10.10.2018. Žalobca si teda nástupom na rodičovskú dovolenku z pracovného pomeru vytvoril priestor na to, aby mohol prevziať starostlivosť o dieťa a zároveň, aby sa o neho mohol skutočne starať. Sociálna poisťovňa, pobočka v Trnave preto rozhodla správne, pokiaľ žalobcovi priznala nárok na materské odo dňa 11.10.2018, t.j. od doby kedy prevzal dieťa do osobnej starostlivosti. V rozhodnutí žalovanej bolo konštatované, že pracovný pomer žalobcu v spoločnosti Bekaert Hlohovec dňom 14.10.2018 zanikol, a týmto dňom bola ukončená aj rodičovská dovolenka, poskytnutá z pracovného pomeru s týmto zamestnávateľom. Bolo zistené, že žalobcovi vznikol nový pracovný pomer u spoločnosti Slovenské cukrovary, s.r.o. na dobu určitú do 31.10.2019 (vyplýva to z informačného systému Sociálnej poisťovne ako aj z predloženej pracovnej zmluvy zo dňa 21.8.2018). V tejto súvislosti bolo zistené, že z pracovnej zmluvy zo dňa 21.8.2018 nevyplýva u žalobcu konkrétna dĺžka pracovného času, tá je určená len odkazom na úpravu uvedenú v kolektívnej zmluve, evidenciu dochádzky žalobcu za mesiace november a december 2018, predložená zamestnávateľom Slovenské cukrovary, s.r.o., z ktorej vyplýva, že v týchto mesiacoch žalobca odpracoval pevnú pracovnú zmenu každý pracovný deň od 7,00 hod. do 15,00 hod. v trvaní 7,5 hodiny, t.j. plný úväzok, pričom ako miesto výkonu práce bolo dohodnuté Mesto Sereď. V rozhodnutí žalovanej bolo ďalej uvedené, že takáto pracovná zaťaženosť a podmienky výkonu práce objektívne vylučujú súčasné poskytovanie starostlivosti dieťaťu priamo žalobcom, pretože pokiaľ žalobcovi zanikne pracovný pomer, z ktorého čerpal rodičovskú dovolenku a následne mu vznikne nový pracovný pomer, z ktorého na rodičovskú dovolenku nenastúpi, avšak na jeho základe pracuje 5 dní v týždni v rozsahu 7,5 hodín denne, nemožno mať za to, že aj popri takomto pracovnom vyťažení sa naďalej skutočne o dieťa stará. Za tohto stavu preto žalobca dňom 15.10.2018, nástupom do nového pracovného pomeru, prestal spĺňať podmienku skutočného poskytovania starostlivosti dieťaťu. Vznikom nového pracovného pomeru žalobca skončil poskytovanie starostlivosti dieťaťu, ktoré bolo základom pre priznanie jeho nároku na materské od 11.10.2018, pričom s takouto skutočnosťou zákon vo svojom ustanovení § 51 ods. 2 nepochybne spája zánik nároku na materské. K naplneniu kompenzačného účelu nemocenského poistenia podľa § 2 písm. a) zákona o sociálnom poistení došlo len od 11. do 14. októbra 2018, kedy mal žalobca uzatvorený len jeden pracovný pomer, prerušený nástupom na rodičovskú dovolenku, v dôsledku čoho skutočne utrpel stratu príjmu z dôvodu poskytovania starostlivosti dieťaťu. Dňom začatia výkonu ďalšej zárobkovej činnosti na základe druhého pracovného pomeru však došlo k zmareniu pôvodne naplneného účelu, pretože z prehľadu predpisov a platieb žalobcu, resp. z mesačného výkazu poistného a príspevkov žalobcu, získaných z informačného systému Sociálnej poisťovne vyplýva, že v období pred prevzatím starostlivosti o dieťa, v mesiacoch júl až september 2018 žalobca dosiahol vymeriavacie základy v rozmedzí mesačne od 1 789,22 eur do 1 880,84 eur, po vzniku nového pracovného pomeru v mesiacoch november 2018 až máj 2019 v rozmedzí od 1 861,55 eur do 1 940,09 eur. V rozhodnutí bolo tiež uvedené, že výkon inej zárobkovej činnosti nie je prekážkou vzniku nároku iného poistenca na materské, pokiaľ sú pracovné podmienky jej výkonu upravené tak, aby za ich súčasného plnenia bolo možné poskytnúť dieťaťu skutočnú starostlivosť, nakoľko tá je dôvodom poskytovania materského inému poistencovi. 2. V správnej žalobe žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci, ktoré spočívalo v nesprávnej aplikácii relevantných noriem upravujúcich nárok na materské. Poukázal na to, že zákon o sociálnom poistení účinný do 31.12.2018 v ust. § 49 ods. 2 písm. d) vyžadoval od otca splnenie len štyroch podmienok na priznanie materského, a to prevzatie starostlivosti o dieťa, dohodu s matkou dieťaťa, uplynutie aspoň šiestich týždňov od pôrodu a nepoberanie materského ani rodičovského príspevku matkou. Mal za to, že v predmetnej veci všetky tieto štyri podmienky splnil. Poukázal na to, že žalovaná pridala ďalšiu požiadavku, týkajúcu sa rozsahu starostlivosti o dieťa napriek tomu, že právna úprava takúto požiadavku neurčuje a nepodmieňuje výplatu materského osobnou starostlivosťou o dieťa v trvaní 24 hodín denne. Ďalej namietal diskriminačný rozmer postupu žalovanej, nakoľko mal vedomosť, že niektorým otcom bolo materské priznané, napriek pokračovaniu vo výkone zamestnania. V tejto súvislosti poukázal na zásadu rovnakého zaobchádzania v sociálnom zabezpečení, v zmysle zák.č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov by preto nemali vznikať prípady, kedy žalovaná niektorým zamestnaným otcom materské prizná a iným nie. Taktiež v prípade samostatne zárobkovo činných osôb žalovaná neskúma, či v rámci ich podnikateľskej činnosti pracujú denne 3 hodiny, 8 hodín alebo 12 hodín. Znamená to, že žalovaná nad rámec zákonných podmienok uvedených v § 49 zákona o sociálnom poistení požadovala podmienku celodennej osobnej starostlivosti otca o dieťa. Žalobca tvrdil, že pojem starostlivosť o dieťa nemá priamo v zákone o sociálnom poistení vlastnú legálnu definíciu na účely sociálneho poistenia. Tento pojem je definovaný v zákone o rodičovskom príspevku č. 571/2009 Z.z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého „riadna starostlivosť o dieťa podľa tohto zákona je starostlivosť poskytovaná dieťaťu v záujme všestranného fyzického vývinu a psychického vývinu dieťaťa, najmä primeraná výživa dieťaťa, hygiena dieťaťa, výchova dieťaťa a dodržiavanie preventívnych prehliadok dieťaťa podľa osobitného predpisu“. Pre účely priznania nároku na materské je nutné pojem starostlivosti o dieťa obsiahnutý v § 49 zákona o sociálnom poistení aplikovať v súlade s jeho definíciou podľa zákona o rodičovskom príspevku, nakoľko v zmysle princípu terminologickej jednoty je nutné rovnaké pojmy používať v rovnakom význame naprieč celým právnym poriadkom. To znamená, že ak v jednom právnom predpise pojem definovaný, treba ho rovnakým spôsobom vykladať aj v iných právnych predpisoch. Najmä ak ide o predpisy toho istého právneho odvetvia - práva sociálneho zabezpečenia. K tvrdeniu žalovanej, že úmyslom zákonodarcu je poskytovať materské len osobe, ktorá sa o dieťa skutočne stará uviedol, že ak by zákonodarca takýto úmysel mal nevypustil by s účinnosťou od 1.1.2011 z príslušného ustanovenia podmienku osobnej starostlivosti o dieťa, ktorú je možné od tohto dátumu poskytovať aj prostredníctvom inej osoby. Z uvedeného teda vyplýva, že nevyhnutná povinnosť zanechania pracovnej činnosti za účelom zabezpečovania starostlivosti o dieťa nie je potrebná. Starostlivosť je možné zabezpečovať aj prostredníctvom iných osôb, ako sú napr. starí rodičia dieťaťa, druhý rodič dieťaťa, pestúnka, jasle, škôlka a iné. Žalobca žiadal zrušiť aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, z ktorého výroku vyplýva, že podľa § 51 ods. 2 zákona o sociálnom poistení „ak sa poistenec prestal starať o dieťa z iného dôvodu, ako je jeho nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské zaniká dňom skončenia jeho starostlivosti o dieťa a opätovne vzniká odo dňa pokračovania v starostlivosti o toto dieťa“, čo nemožno aplikovať na prípad žalobcu, nakoľko žalobca sa o svojho syna neprestal starať. 3. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 8.10.2019 žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázala na to, že materské je nemocenskou dávkou, ktorá sa za predpokladu splnenia podmienok stanovených zákonom poskytuje z nemocenského poistenia ako poistenia pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva, resp. poskytovania starostlivosti dieťaťu iným poistencom (§ 2 písm. a) zákona o sociálnom poistení). Znamená to, že nemožnosť vykonávať závislú prácu v pracovnom pomere na základe pracovnej zmluvy, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo v inom pracovnom právnom vzťahu je základom pre vznik nároku na všetky dávky nemocenského poistenia (materského, nemocenského i ošetrovného). Okrem toho poukázala na to, že úmyslom zákonodarcu je „odškodňovať“ len skutočné, nielen formálne prevzatie starostlivosti o dieťa a skutočné poskytovanie starostlivosti dieťaťu priamo osobou, uplatňujúcou si práve z dôvodu jej poskytovania s tým spojený nárok na materské. Takáto požiadavka vyplýva nielen z § 51 ods. 2 zákona, ktorý s ukončením, resp. prerušením starostlivosti o dieťa z iných než zdravotných dôvodov, spája zánik nároku na materské, a to už dňom ukončenia starostlivosti o dieťa, ale nepriamo aj z § 30 písm. b) zákona, podmieňujúceho vznik nároku na materské stratou príjmu zo zamestnania zakladajúceho poistený vzťah, z ktorého si žiadateľ uplatňuje nárok na materské, v období starostlivosti o dieťa. Požiadavka poskytovania starostlivosti dieťaťu priamou osobou, ktorá si na jej základe uplatňuje nárok na materské, v neposlednom rade vyplýva aj z kompenzačného účelu nemocenského poistenia, z ktorého sa poskytuje materské. Predpokladom jeho naplnenia je strata príjmu spôsobená tým, že daná osoba nepracuje vôbec, resp. v obmedzenom rozsahu, umožňujúcom starostlivosť o dieťa, a to z dôvodu, aby mohla dieťaťu poskytnúť starostlivosť. Vzhľadom na čitateľný a jednoznačný úmysel zákonodarcu má žalovaná za to, že výklad v ustanovení zákona je nutné realizovať v kontexte s týmto úmyslom, ako to už niekoľkokrát konštatoval aj Ústavný súd SR v Nálezoch č. k. IV.ÚS 71/2013, IV.ÚS 92/2012, I.ÚS 351/2010, m.m. I. ÚS 306/2010, k výkladu právnych predpisov a ich inštitútoch nemožno pristupovať len z hľadiska textu právneho predpisu, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale podľa zmyslu a účelu právneho predpisu. Prevziať dieťa do starostlivosti a skutočne sa oň starať, možno len v prípade, ak sa tomu prispôsobia pracovné podmienky dojednané v súvislosti so súčasným výkonom zárobkovej činnosti. Splnenie podmienky absencie príjmu sa posudzuje z toho nemocenského poistenia, z ktorého bol nárok na nemocenskú dávku zamestnanca uplatnený, preto v prípade žalobcu sa posúdilo z povinného nemocenského poistenia zamestnanca zamestnávateľa Bekaert Hlohovec, a.s., ktoré vzniklo dňa 16.2.2015. Žalobca z pracovného pomeru, ktorý vznikol dňa 16.2.2015, začal čerpať rodičovskú dovolenku od 11.10.2018 a nedosahoval z neho príjem. Bolo zistené, že žalobca následne od 15.10.2018 uzatvoril s ďalším zamestnávateľom Slovenské cukrovary, s.r.o. nový pracovný pomer, z ktorého začal dosahovať príjem. Mala za to, že toto konanie žalobcu možno považovať za obchádzanie zákona o sociálnom poistení. Tvrdila, že na základe všetkých predložených dôkazov mala za preukázané, že žalobca výkonom pracovnej činnosti na základe nového pracovného pomeru na plný pracovný úväzok (37,5 hodín týždenne s príjmom približne 1 900 eur mesačne) prestal poskytovať od 15.10.2018 starostlivosť dieťaťu, nakoľko neprišlo u neho k žiadnej úprave pracovného času a ani k zníženiu, resp. strate príjmu, a preto žalovaná posúdila podmienku poskytovania starostlivosti o dieťa žalobcom na účely nárok na materské za nesplnenú od 15.10.2018. Ďalej uviedla, že nepopiera, že zákon v znení neskorších predpisov nevylučuje vykonávanie práce z iného pracovnoprávneho vzťahu, ako z toho, z ktorého bol uplatnený nárok na materské, avšak trvá na tom, že podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti a následného poskytovania starostlivosti tomuto dieťaťu musí byť zachovaná aj popri výkone práce z inej činnosti. Znamená to, že prevzatím dieťaťa do svojej osobnej starostlivosti by mal priamo otec (iný poistenec) skutočne prebrať na seba starostlivosť o dieťa, ktorú do okamihu prevzatia (minimálne počas šiestich týždňov po pôrode) poskytovala dieťaťu spravidla matka. Takýto rozsah starostlivosti môže otec dieťaťu poskytnúť len v prípade, ak k tomu prispôsobí svoje pracovné podmienky dojednané v súvislosti s ďalším výkonom práce (mimo pracovnoprávneho vzťahu, z ktorého mu je poskytovaná rodičovská dovolenka), napr. primeranou úpravou pracovného času, čo u žalobcu nenastalo. V súvislosti s námietkou žalobcu týkajúcou sa diskriminačného rozmeru, keď niektorým otcom bolo materské priznané, napriek pokračovaniu vo výkone zamestnania uviedla, že každý prípad sa posudzuje individuálne a vždy sa prihliada na všetky okolnosti jednotlivého prípadu. Pri rozhodovaní neskúma striktne len splnenie zákonom stanovených podmienok vzniku nároku na túto dávku, dbá aj na sledovaní kompenzačný účel nemocenského poistenia, z ktorého sa dávka poskytuje. Uviedla, že v predmetnej veci žaloba nesplnil podmienky ustanovené v § 49 ods. 1 a 2 písm. d) zákona o sociálnom poistení, nakoľko v prípade žalobcu by bolo priznanie nároku na materské počas obdobia, kedy vykonával pracovnú činnosť na plný pracovný úväzok v príkrom rozpore s účelom zákona o sociálnom poistení. V rozhodnutí žalovanej bolo konštatované, že skutočnú starostlivosť, ktorou v zmysle týchto právnych úvah zákon podmieňuje vznik nároku na materské, môže žalobca dieťaťu poskytnúť len v prípade, ak tomu prispôsobí svoje pracovné podmienky. Vychádzajúc z predložených dôkazov ako aj z údajov evidovaných v informačných systémoch Sociálnej poisťovne ku dňu prevzatia dieťaťa do starostlivosti mal žalobca uzatvorený len jeden pracovný pomer so zamestnávateľom Bekaert Hlohovec, a.s. (od 16.2.2015), z ktorého mu bola odo dňa prevzatia dieťaťa do jeho starostlivosti (11.11.2018) poskytnutá rodičovská dovolenka. Popri pracovnom pomere prerušenom rodičovskou dovolenkou žalobca ku dňu prevzatia dieťaťa do starostlivosti inú pracovnú činnosť, ktorá by bola evidovaná v informačnom systéme Sociálnej poisťovne nevykonával. Na základe týchto skutočností mu pobočka Sociálnej poisťovne nárok na materské odo dňa 11.10.2018 priznala. 4. Bolo zistené, že pracovný pomer žalobcu v spoločnosti Bekaert Hlohovec, a.s. dňom 14.10.2018 zanikol, a týmto dňom bola ukončená aj rodičovská dovolenka, poskytnutá z pracovného pomeru s týmto zamestnávateľom. Z informačného systému Sociálnej poisťovne ako aj z predloženej pracovnej zmluvy zo dňa 21.8.2018 vyplýva, že dňom 15.10.2018 vznikol nový pracovný pomer žalobcu v spoločnosti Slovenské cukrovary, s.r.o. na dobu určitú do 31.10.2019. Z evidencie dochádzky žalobcu za mesiace november a december 2018, predloženej zamestnávateľom Slovenské cukrovary, s.r.o. bolo preukázané, že v týchto mesiacoch žalobca odpracoval pevnú pracovnú zmenu každý pracovný deň od 7,00 hodiny do 15,00 hodiny v trvaní 7,5 hodiny, t.j. plný úväzok, pričom ako miesto výkonu práce bolo dohodnuté Mesto Sereď. 5. Krajský súd v Trnave preskúmal napadnuté rozhodnutia a postup žalovanej podľa § 199 a nasl. SSP v rozsahu a z dôvodov uvedených nielen v žalobe (§ 182 ods. 1 písm. e) SSP v spojení s § 203 ods. 2 SSP), vrátane dôvodov podľa § 134 ods. 2 SSP, vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom sa zúčastnil žalobca ako aj jeho právny zástupca (tento zopakoval argumentáciu uvádzanú v správnej žalobe), žalovaná sa z neúčasti na pojednávaní ospravedlnila a zistil, že žaloba je nedôvodná. 6. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej aj zákon) sociálne poistenie podľa tohto zákona je nemocenské poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva. Podľa § 30 zákona zamestnanec má nárok na nemocenskú dávku, ak a) splnil podmienky ustanovené na vznik nároku na nemocenskú dávku počas trvania nemocenského poistenia alebo po jeho zániku v ochrannej lehote a b) nemá príjem, ktorý sa považuje za vymeriavací základ podľa § 138 ods. 1, okrem príjmu, ktorý sa poskytuje z iného dôvodu, než za vykonanú prácu, za obdobie trvania dôvodu na poskytnutie nemocenskej dávky uvedeného v § 33 ods. 1, § 39 ods. 1, § 48 ods. 1 a § 49 ods. 1. Podľa § 49 ods. 1 zákona v znení účinnom do 31.12.2008 iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti a ktorý sa o toto dieťa stará, má nárok na materské odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti v období 28 týždňov od vzniku nároku na materské. Osamelý iný poistenec, ktorý sa stará o dieťa prevzaté do svojej starostlivosti, má nárok na materské v období 31 týždňov od vzniku nároku na materské a iný poistenec, ktorý prevzal do starostlivosti dve alebo viac detí a aspoň o dve z nich sa stará, má nárok na materské 37 týždňov od vzniku nároku na materské. Iný poistenec má nárok na materské najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa, ak v posledných dvoch rokoch pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti bol nemocensky poistený najmenej 270 dní. Podľa § 49 ods. 2 písm. d) zákona iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti, je otec dieťaťa po dohode s matkou dieťaťa, najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu, a matka nepoberá materské na to isté dieťa alebo rodičovský príspevok. Podľa § 51 ods. 1 zákona ak dieťa prevzala do starostlivosti iná fyzická osoba alebo právnická osoba z dôvodu, že sa poistenec podľa lekárskeho posudku nemôže alebo nesmie starať o dieťa pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské tomuto poistencovi zaniká dňom prevzatia dieťaťa do tejto starostlivosti a opätovne vzniká odo dňa prevzatia dieťaťa zo starostlivosti inej fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Nárok na materské trvá do uplynutia celkového obdobia trvania nároku na materské, najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa. Podľa § 51 ods. 2 zákona ak sa poistenec prestal starať o dieťa z iného dôvodu, ako je jeho nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské zaniká dňom skončenia jeho starostlivosti o dieťa a opätovne vzniká odo dňa pokračovania v starostlivosti o toto dieťa. Obdobie, počas ktorého sa poistenec prestal starať o dieťa z iných dôvodov, sa započítava do celkového obdobia trvania nároku na materské. Podľa § 52 ods. 1 zákona materské sa poskytuje za dni. Podľa § 52 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. materské sa poskytuje za to isté obdobie len raz a len jednému poistencovi. To neplatí, ak inému poistencovi vznikne nárok na materské podľa § 49 ods. 1 počas obdobia uvedeného v § 48 ods. 9. Podľa § 58 ods. 1 zákona nárok na nemocenskú dávku sa posudzuje samostatne z každého nemocenského poistenia. Podľa § 195 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podľa § 195 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 571/2009 Z.z. o rodičovskom príspevku (ďalej aj zákon o rodičovskom príspevku alebo zákona č. 571/2009 Z.z.) rodičovský príspevok je štátna sociálna dávka, ktorou štát prispieva oprávnenej osobe na zabezpečenie riadnej starostlivosti o dieťa. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 571/2009 Z.z. oprávnená osoba má nárok na rodičovský príspevok, ak a) zabezpečuje riadnu starostlivosť o dieťa a b) má trvalý pobyt alebo prechodný pobyt na území Slovenskej republiky (ďalej len "pobyt") alebo je osobou podľa osobitného predpisu. Podľa § 3 ods. 4 zákona č. 571/2009 Z.z. riadna starostlivosť o dieťa podľa tohto zákona je starostlivosť poskytovaná dieťaťu v záujme všestranného fyzického vývinu a psychického vývinu dieťaťa, najmä primeraná výživa dieťaťa, hygiena dieťaťa, výchova dieťaťa a dodržiavanie preventívnych prehliadok dieťaťa podľa osobitného predpisu. Podľa § 3 ods. 4 zákona č. 571/2009 Z.z. podmienka riadnej starostlivosti o dieťa sa považuje za splnenú, ak oprávnená osoba zabezpečuje riadnu starostlivosť o dieťa osobne alebo inou plnoletou fyzickou osobou alebo právnickou osobou. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. Podľa § 199 ods. 3 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 7. Predmetom súdneho prieskumu je posúdenie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov z hľadiska náležitého právneho posúdenia veci. Sporným medzi účastníkmi konania zostalo splnenie zákonných podmienok na priznanie materského ako nemocenskej dávky inému poistencovi - otcovi dieťaťa. 8. Žalobca v konaní okrem iného namietal, že žalovaná vec nesprávne právne posúdila, pokiaľ svoje rozhodnutie odôvodnila aj tým, že dôvodom nepriznania nároku na materské bolo nesplnenie podmienky prevzatia dieťaťa do starostlivosti a poskytovania starostlivosti maloletému ustanovenej v § 49 ods. 1 a 2 písm. d) zák.č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Zdôraznil, že žiadny právny predpis nedefinuje, čo sa rozumie pod poskytovaním starostlivosti dieťaťu otcom dieťaťa, na čo nadväzuje skutočnosť, že taktiež žiadny právny predpis nepriznáva žalovanej právomoc skúmať, či dohoda o prevzatí dieťaťa do starostlivosti je reálna a zodpovedá správaniu sa rodičov, keďže nie je definované čo sa rozumie pod samotným pojmom poskytovanie starostlivosti dieťaťu otcom dieťaťa. Tvrdil, že maloletému odo dňa 16.10.2018 poskytoval riadnu starostlivosť, a to aj napriek tomu, že mu vznikol dňa 16.10.2018 iný (druhý) pracovný pomer. 9. Správny súd konštatuje, že účelom materského poskytovaného z nemocenského poistenia je kompenzovanie straty príjmu zo zárobkovej činnosti, ku ktorej dochádza v dôsledku zákonom predvídaných životných situácií (napr. materstvo alebo aj prevzatie dieťaťa do starostlivosti - v prípade iného poistenca). Na vznik nároku na materské je potrebné splnenie všeobecných podmienok stanovených v § 30 zák. o sociálnom poistení, ktorými sú: existencia nemocenského poistenia, resp. plynutie ochrannej lehoty v deň vzniku dôvodu na poskytnutie dávky, t.j. v prípade materského inému poistencovi ku dňu prevzatia dieťaťa do starostlivosti a súčasne absencia zdaniteľného príjmu zo závislej činnosti zakladajúceho poistný vzťah, z ktorého si žiadateľ uplatňuje nárok na materské v období starostlivosti o dieťa. Súčasne je nevyhnutné splniť osobitné podmienky stanovené v § 49 zákona o sociálnom poistení, ktorými sú prevzatie dieťaťa do starostlivosti na základe dohody s matkou a zároveň starostlivosť otcom dieťaťa, vek dieťaťa, najmenej 270 dní nemocenského poistenia pred dňom prevzatia dieťaťa do starostlivosti, uplynutie šiestich týždňov odo dňa jeho pôrodu a nepoberanie materského alebo rodičovského príspevku matkou. Úmyslom zákonodarcu bolo odškodňovať iba skutočné, nie formálne prevzatie starostlivosti o dieťa a s tým spojené skutočné poskytovanie starostlivosti dieťaťu priamo osobou uplatňujúcou si z dôvodu jej poskytovania s tým spojený nárok na materské. Uvedená požiadavka vyplýva z § 51 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, ktorý s ukončením, resp. prerušením starostlivosti o dieťa z iných ako zdravotných dôvodov, spája zánik nárok na materské, a to dňom ukončenia starostlivosti o dieťa. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že právna úprava predpokladá stratu príjmu v súvislosti s prevzatím dieťaťa do starostlivosti. Ide o situáciu, že poistenec prevezme dieťa do starostlivosti s následkom ušlého príjmu z tej závislej činnosti, ktorá zakladá nemocenské poistenia, z ktorého bol uplatnený nárok na materské. Preto odporuje zmyslu a účelu zákona, aby bolo poskytnuté materské (nemocenská dávka) počas materskej dovolenky, resp. rodičovskej dovolenky v prípade otca dieťaťa ak otec dieťaťa, ktorý deklaruje prevzatie dieťaťa do starostlivosti naďalej vykonáva závislú činnosť v podstate za tých istých pracovných podmienok, ktoré vylučujú, aby mohol poskytovať starostlivosť dieťaťu, čo je aj prípad žalobcu. 10. V posudzovanom prípade bolo preukázané, že žalobca si nárok na materské uplatnil od 11.10.2018, kedy začal čerpať rodičovskú dovolenku, pričom od 15.10.2018 došlo k podstatnej zmene okolností, za ktorých bol žalobcovi priznaný nárok na materské, pretože od tohto dátumu mu vznikol nový pracovný pomer. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že správne orgány sa správne zamerali na to, či žalobca sa o dieťa aj naďalej stará po uzatvorení nového pracovného pomeru a skúmali aj jeho pracovnú zaťaženosť v novom pracovnom pomere. Z vykonaného dokazovania bolo zistené, že v novom pracovnom pomere pracuje v podstate v rozsahu ako pracoval u predchádzajúceho zamestnávateľa, resp. pred prevzatím starostlivosti o dieťa, a to denne 7,5 hodiny, a to stabilne od 7,00 hodiny do 15,00 hodiny, čomu neumožňuje súčasne sa starať o dieťa. 11. Z vyššie uvedeného vyplýva, že dňom prevzatia dieťaťa do starostlivosti, t.j. 11.10.2018, do 14.10.2018, žalobca splnil podmienky podľa § 30 a § 49 zákona o sociálnom poistení na priznanie nároku na materské. Na druhej strane je však potrebné uviesť, že od 15.10.2018 žalobca pokračoval v novom pracovnom pomere, pričom od tohto dátumu teda u žalobcu nedošlo k zmene jeho životnej situácie, ktorá by si vyžadovala kompenzáciu príjmu. U žalobcu nedošlo ani k strate príjmu zo zárobkovej činnosti, pretože tento naďalej dosahoval príjem porovnateľný ako u predchádzajúceho zamestnávateľa. Tiež možno konštatovať, že žalovaná vyvodila správny záver aj v súvislosti so splnením podmienok nároku na materské, keď musí ísť o faktické prevzatie dieťaťa do starostlivosti, čo vyplýva z ust. § 51 zákona o sociálnom poistení, ktoré rieši prerušenie starostlivosti o dieťa a s ním spojený zánik nároku na materské v prípade, ak sa poistenec prestal o dieťa starať. Ak by postačovala iba formálna starostlivosť o dieťa na základe dohody rodičov dieťaťa, resp. starostlivosť zabezpečovaná inou osobou, takéto ustanovenie § 51 zákona o sociálnom poistení by nespĺňalo logické opodstatnenie. Podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti a následného poskytovania starostlivosti tomuto dieťaťu ustanovená v § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení je splnená vtedy, ak otec dieťaťa fakticky (nielen formálne) prevezme dieťa do svojej starostlivosti. Spravidla ide o situáciu, kedy otec dieťaťa prerušuje svoju pracovnú činnosť, aby sa mohol o dieťa starať, a aby sa matka dieťaťa mohla vrátiť do pracovného procesu. Taktiež môže ísť o situáciu, že otec dieťaťa aj po prevzatí dieťaťa do starostlivosti vykonáva inú pracovnú činnosť, avšak v menšom rozsahu z hľadiska pracovného času ako pracovnú činnosť v pracovnom pomere, z ktorého si uplatnil nárok na materské. Správny súd ďalej zdôrazňuje, že výkon zárobkovej činnosti v zásade nie je prekážkou vzniku nároku na materské inému poistencovi, pokiaľ sú pracovné podmienky na výkon práce nastavené tak, aby za ich plnenia bolo možno poskytnúť dieťaťu adekvátnu starostlivosť. Je možné však jednoznačne uviesť, že účelom materského poskytovaného z nemocenského poistenia je kompenzovanie straty príjmu zo zárobkovej činnosti, ku ktorej dochádza v dôsledku rôznych životných situácií (napr. materstvo, ale aj prevzatie dieťaťa do starostlivosti - v prípade iného poistenca). Zákonodarca však predpokladá stratu príjmu v súvislosti s prevzatím dieťaťa do starostlivosti, z čoho teda možno usudzovať, že účelom poskytnutia poistného plnenia, po predchádzajúcom platení poistného je situácia, že poistenec prevezme dieťa do starostlivosti v súvislosti s čím má ušlý príjem. 12. Nedokonalosť právnej úpravy materského ako nemocenskej dávky, najmä v súvislosti s absenciou definície zákonom vyžadovanej starostlivosti o dieťa, nepochybne sťažuje rozhodovanie Sociálnej poisťovne o tejto dávke, ako aj rozhodovanie súdov, prax v ktorých pri posudzovaní problematiky poskytovania materského otcovi dieťaťa vykonávajúcemu zárobkovú činnosť, nie je jednotná, pričom záväzné zjednocujúce stanovisko doposiaľ nebolo vydané. 13. V súlade s právnou argumentáciou žalovanej bolo potrebné pri posudzovaní prípadu zohľadniť nielen doslovné znenie zákona, ale aj účel nemocenského poistenia vyplývajúci z ust. § 2 písm. a) zákona o sociálnom poistení (poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti - zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva) a individuálne okolnosti týkajúce sa reálnej možnosti otca starostlivosť o dieťa v rozhodnom čase zabezpečovať. 14. V zhode so stanoviskami oboch účastníkov podľa súdu právna úprava materského nevylučuje poskytnutie tejto dávky otcovi dieťaťa vykonávajúcemu zárobkovú činnosť. Primárnou podmienkou jej poskytovania však je prevzatie dieťaťa do starostlivosti tohto rodiča, ktorá podmienka nie je naplnená len jej formálnym deklarovaním v rodičovskej dohode, ale vytvorením reálnych podmienok poskytovania starostlivosti o dieťa. 15. Pokiaľ zákon spája poskytovanie materského s čerpaním rodičovskej dovolenky otca, logicky ho spája s obmedzením pracovných aktivít tohto rodiča, korešpondujúcim so všeobecným účelom nemocenského poistenia (§ 2 písm. a) zákona o sociálnom poistení). 16. V danom prípade, podľa zistených skutkových okolností nedošlo u žalobcu k obmedzeniu pracovnej aktivity u nového zamestnávateľa v porovnaní s predchádzajúcim (vyplýva to z prehľadu predpisov a platieb žalobcu, resp. z mesačného výkazu poisteného a príspevkov žalobcu, získaných z informačného systému Sociálnej poisťovne), pretože tento v období pred prevzatím starostlivosti o dieťa, v mesiacoch júl až september 2018 dosiahol vymeriavacie základy v rozmedzí od 1 789,22 eur do 1 880,84 eur mesačne a po vzniku nového pracovného pomeru v mesiacoch november 2018 až máj 2019 v rozmedzí od 1 861,55 eur do 1 940,09 eur mesačne. Znamená to, že žalobca v novom pracovnom pomere v podstate dosahoval ešte vyšší príjem ako u svojho predchádzajúceho zamestnávateľa a to v podstate pri rovnakej úprave pracovného času. Pokiaľ za takýchto okolností žalovaná odvolanie žalobcu v rámci odvolacieho správneho konania zamietla, rozhodla v súlade so zákonom. 17. V predmetnej veci teda nedošlo k zmene životnej situácie, čo predpokladá zákon o sociálnom poistení pre kompenzovanie zníženého príjmu, ale naďalej žalobca pracuje u nového, aj keď iného zamestnávateľa a dokonca dosahoval u neho ešte vyšší príjem ako u svojho predchádzajúceho zamestnávateľa. Znamená to, žalobca nemá stratu príjmu zo zárobkovej činnosti, preto nedochádza k naplneniu kompenzačného účelu nemocenského poistenia. Stalo sa tak len formálnym nástupom na rodičovskú dovolenku, a tiež zrejme formálnym prevzatím dieťaťa do starostlivosti. Podľa názoru správneho súdu žalobca ukončil pracovný pomer u svojho predchádzajúceho zamestnávateľa a následne uzavrel nový pracovný pomer, v podstate za obdobných podmienok, pokiaľ ide o dĺžky trvania pracovného času ako aj výšky príjmu, čím evidentne obchádza zákon z hľadiska splnenia podmienok na priznanie materského, hoci navonok sa toto jeho konanie javí ako súladné so zákonom, v konečnom dôsledku však sleduje zvýhodnenie v podobe neoprávneného získania finančného prospechu, ak splnenie zákonom predvídaných podmienok len predstiera. 18. Za nedôvodnú považoval súd aj námietku žalobcu týkajúcu sa diskriminačného postupu žalovanej vyplývajúceho podľa žalobcu zo všeobecne známeho rozhodovania o priznaní materského matkám vykonávajúcim pracovnú činnosť, ako aj vo vzťahu k samostatne zárobkovo činným osobám, nakoľko súdu takýto postup z úradnej činnosti nie je známy a žalobca žiadne konkrétne rozhodnutie preukazujúceho jeho tvrdenie o diskriminácii na základe pohlavia alebo inej skutočnosti predpokladanej ustanovením § 2 ods. 1 zák.č. 365/2004 Z.z. (antidiskriminačný zákon) nepredložil ani neoznačil. 19. Samotný odklon od predchádzajúcej rozhodovacej praxe (ktorej správnosť súd nemal možnosť posudzovať vzhľadom na logický nedostatok žalobných podaní) nenapĺňa znaky diskriminácie a nie je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, z hľadiska posúdenia dodržania ktorej pri rozhodovaní o nároku žalobcu významnejšou je okolnosť, či žalovaná v období po zmene svojho prístupu k posudzovaniu materského vo veciach s obdobným skutkovým a právnym stavom rozhodovala rovnako ako v prípade žalobcu. 20. Vzhľadom k vyššie zisteným skutočnostiam správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol, a to s poukazom na ust. § 190 SSP. 21. O trovách konania súd rozhodol tak, že v konaní úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, nakoľko orgánu štátnej správy trovy možné priznať len výnimočne, pričom súd takéto dôvody v danom prípade nevzhliadol. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd SR a to v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.