Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 11Co/234/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2711201391 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2711201391.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie Hýbelovej a JUDr. Evy Behranovej v spore žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a. s., so sídlom Bajkalská 30, Bratislava, IČO: 31 335 004, proti žalovaným: 1/ G. I., nar. X.X.XXXX a 2/ Q. I., nar. XX.X.XXXX, obaja bytom F. XXX, A., o zaplatenie 8.056,16 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo dňa 23. júla 2018, č.k. 3C/108/2011-236, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd odvolanie žalobcu v časti nepripustenia zmeny žaloby o d m i e t a . II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach zamietnutia žaloby a nároku na náhradu trov konania p o t v r d z u j e . III. Žalovaní 1/a 2/ majú proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie konanie čiastočne o sumu 2.383,80 eur zastavil a súčasne nepripustil zmenu žaloby tak, že žalobca žaluje sumu 5.672,36 eur s úrokom 6,99% ročne zo sumy 7.407,98 eur od 1.11.2015 do 19.11.2015, zo sumy 7.253,46 eur od 20.11.2015 do 18.12.2015, zo sumy 7.098,94 eur od 19.12.2015 do 19.1.2016, zo sumy 6.944,42 eur od 20.1.2016 do 18.2.2016, zo sumy 6.789,90 eur od 19.2.2016 do 18.3.2016, zo sumy 6.602,38 eur od 19.3.2016 do 19.4.2016, zo sumy 6.414,86 eur od 20.4.2016 do 18.5.2016, zo sumy 6.260,34 eur od 19.5.2016 do 20.6.2016, zo sumy 6.105,82 eur od 21.6.2016 do 19.7.2016, zo sumy 5.951,30 eur od 20.7.2016 do 18.8.2016, zo sumy 5.796,78 eur od 19.8.2016 do 20.9.2016, zo sumy 5.642,26 eur od 21.9.2016 do 19.10.2016, zo sumy 5.487,74 eur od 20.10.2016 do 21.11.2016, zo sumy 5.333,22 eur od 22.11.2016 do 20.12.2016, zo sumy 5.178,70 eur od 21.12.2016 do 18.1.2017, zo sumy 5.024,18 eur od 19.1.2017 do zaplatenia a úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy 7.407,98 eur od 1.11.2015 do 19.11.2015, zo sumy 7.253,46 eur od 20.11.2015 do 18.12.2015, zo sumy 7.098,94 eur od 19.12.2015 do 19.1.2016, zo sumy 6.944,42 eur od 20.1.2016 do 18.2.2016, zo sumy 6.789,90 eur od 19.2.2016 do 18.3.2016, zo sumy 6.602,38 eur od 19.3.2016 do 19.4.2016, zo sumy 6.414,86 eur od 20.4.2016 do 18.5.2016, zo sumy 6.260,34 eur od 19.5.2016 do 20.6.2016, zo sumy 6.105,82 eur od 21.6.2016 do 19.7.2016, zo sumy 5.951,30 eur od 20.7.2016 do 18.8.2016, zo sumy 5.796,78 eur od 19.8.2016 do 20.9.2016, zo sumy 5.642,26 eur od 21.9.2016 do 19.10.2016, zo sumy 5.487,74 eur od 20.10.2016 do 21.11.2016, zo sumy 5.333,22 eur od 22.11.2016 do 20.12.2016, zo sumy 5.178,70 eur od 21.12.2016 do 18.1.2017, zo sumy 5.024,18 eur od 19.1.2017 do zaplatenia. Ďalej súd napadnutým rozsudkom žalobu v sume 5.672,36 eur s úrokom 6,99% ročne zo sumy 7.407,98 eur od 1.11.2015 do zaplatenia a s úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy 7.407,98 eur od 1.11.2015 do zaplatenia zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobcovi proti žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 62,70%, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovení § 1 ods. 1, § 2 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a), § 8 ods. 1, 2, 3 a 4, § 9 ods. 1 a 2, § 12 ods. 1, § 12 ods. 2 písm. a) zákona č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení, § 344, § 497, § 502 ods. 1 a 2, § 503 ods. 1, 2 a 3 Obchodného zákonníka, § 39 ods. 1, § 48 ods. 1 a 2, § 52 ods. 1, 2 a 3, § 53 ods. 1 a 4, § 54 ods. 1 a 2, § 457, § 488 a § 489 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ“), § 1 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a § 2 ods. 1 písm. a), b) a § 23a ods. 1 a 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, keď sa v prvom rade zaoberal právnou povahou zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/ (konanie voči žalovaným 3/ a 4/ bolo právoplatne zastavené), pričom súhlasí tak s názorom žalobcu ako aj s názorom Krajského súdu v Trnave, že pri zmluve o úvere ide o absolútny obchod, ktorý je upravený Obchodným zákonníkom a že sa na úver vzťahuje tretia časť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového vzťahu. Zároveň však súd musel prihliadnuť aj na povahu účastníkov zmluvného vzťahu, keď žalobca má postavenie predávajúceho v zmysle § 2 ods. 1 písm. b) zákona o ochrane spotrebiteľov, nakoľko ide o podnikateľa, ktorý poskytol žalovaným služby. Žalovaní majú postavenie spotrebiteľa v zmysle § 2 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane spotrebiteľov, keď na základe zmluvy o úvere používajú služby pre priamu osobnú spotrebu fyzických osôb. Predmetnú zmluvu o úvere možno jednoznačne považovať za spotrebiteľskú zmluvu, a to s odkazom na § 23a ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Z formálnej stránky zmluvy o úvere ako aj z výpovedí žalovaných má súd preukázané, že uzavretá zmluva o úvere je typovou štandardnou zmluvou, ktorú pripravil žalobca so všetkými podmienkami, ktorých obsah žalovaní nemohli žiadnym spôsobom ovplyvniť. Zo zisteného stavu veci súd vyvodil ten právny záver, odkloniac sa od právne záväzného názoru odvolacieho súdu, že pri rozhodnutí je nutné zohľadniť ustanovenie § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka ( bod 40 rozsudku), podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Súd tu poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Trnave č.k. 25Co/270/2016-136 z 6.12.2017, v ktorom uviedol, že novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 OZ), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia OZ, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.3.2013, sp. zn. 6MCdo/4/2012 súd uvádza, že Najvyšší súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v zmysle § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Napriek tomu, že zmluva bola uzatvorená s odkazom na ustanovenia Obchodného zákonníka, v danej veci je potrebné s poukazom na už uvádzané aplikovať všetky režimy a opatrenia, ktoré sú určené na ochranu spotrebiteľa, a ktoré platia i vo vzťahu k úverom ako tzv. absolútnym obchodnoprávnym vzťahom. Vzhľadom na toto stanovisko Krajského súdu v Trnave posudzoval súd vzťah strán nielen podľa Obchodného zákonníka čo do platného vzniku zmluvy o úvere, ale pri právnom posúdení veci aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení ku dňu uzavretia zmluvy o úvere. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že žaloba nebola vo zvyšnej časti podaná dôvodne. Súd má preukázané, že medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/ vznikol záväzkový vzťah na základe zmluvy o úvere, žalovaní však podmienky zmluvy porušili tým, že neplnili splátky riadne a včas, preto žalobca uplatnil právo upravené priamo v čl. VII zmluvy o úvere a platne odstúpil od zmluvy. Právna úprava odstúpenia od zmluvy je obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch, a to v Obchodnom zákonníku a Občianskom zákonníku. Podľa ustanovenia § 349 ods. 1 Obchodného zákonníka odstúpením od zmluvy zaniká zmluva, keď v súlade s týmto zákonom prejav vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane; po tejto dobe nemožno účinky odstúpenia od zmluvy odvolať alebo meniť bez súhlasu druhej strany. Ustanovenie § 351 ods. 1 Obchodného zákonníka ďalej umožňuje, aby určité ustanovenia mohli byť podľa prejavenej vôle strán alebo vzhľadom na svoju povahu trvať aj po ukončení zmluvy. Na rozdiel od uvedeného, Občiansky zákonník s odstúpením od zmluvy v ustanovení § 48 ods. 2 v zásade spája jej zrušenie s účinkami od začiatku (ex tunc). Zákonná úprava odstúpenia od zmluvy v Občianskom zákonníku je teda pre žalovaných 1/ a 2/ ako spotrebiteľov výhodnejšia. Súd tu poukazuje opätovne na uznesenie Krajského súdu v Trnave č.k. 25Co/270/2016-136 z 6.12.2017, v ktorom uviedol, že „podľa Občianskeho zákonníka sa zmluva zrušuje s účinkami od začiatku a tým zanikajú práva a povinnosti zo zmluvy. Momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a povinnosti z porušenia práva (bezdôvodné obohatenie, náhrada škody). Účastníci zrušenej zmluvy si majú navzájom vrátiť už vykonané plnenie (§ 457 Občianskeho zákonníka). Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré by na rozdiel od ustanovení Občianskeho zákonníka zaväzovali spotrebiteľa nad rámec povinnosti vzniknutých podľa Občianskeho zákonníka evidentne zhoršujú jeho postavenie. Akékoľvek rozšírenie záväzkov spotrebiteľa ako napr. platenie úrokov a pod. napriek ich zrušeniu popri vzájomnej reštitučnej povinnosti po zániku zmluvy s účinkami ex tunc postavenie spotrebiteľa zhoršujú, preto sa na ne neprihliada. Nemožno prehliadnuť, že je to práve dodávateľ, ktorý naformuloval zmluvu a dobrovoľne sa rozhodol využiť ustanovenie zmluvy o odstúpení, aj keď existujú iné inštitúty súkromného práva, ktoré zmluvu komplexne nerušia s účinkami od momentu jej uzavretia (výpoveď, strata výhody splátok a pod. Vychádzajúc aj z judikatúry odvolacieho súdu, na ktorú súd prvej inštancie poukázal v predchádzajúcom bode rozsudku, súd prvej inštancie mal za dokázané, že žalobca od zmluvy o úvere uzavretej medzi ním a žalovanými 1/ a 2/ účinne odstúpil, pričom účinky odstúpenia od zmluvy nastali podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Dôsledky odstúpenia od zmluvy podľa zmluvy dohodnutej medzi stranami konania sú nevýhodnejšie, ako dôsledky odstúpenia podľa úpravy v Občianskom zákonníku. Spotrebitelia môžu právom očakávať, že zmluvné podmienky určené v rámci štandardnej typovej zmluvy ich nezaväzujú, pokiaľ sú nevýhodnejšie oproti právnej úprave podľa Občianskeho zákonníka a to v zmysle princípu právnej istoty. Ide o akúsi jednostrannú kogentnosť ustanovení Občianskeho zákonníka v záujme vyššej ochrany pri štandardných typových zmluvách. V prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov (odstúpenie od zmluvy, premlčanie) je dôvodné v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa aplikovať občiansko-právnu úpravu a nie obchodné právo. Napriek tomu, že ustanovenie § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka umožňuje účastníkom zmluvy dohodnúť sa na inom zrušení zmluvy než od začiatku, pri spotrebiteľskom vzťahu je táto možnosť obmedzená ustanovením § 54 Občianskeho zákonníka. Dohoda presúvajúca moment zrušenia zmluvy by zhoršila postavenie žalovaných. Súd tu poukazuje na zmluvné dojednanie v čl. VII bod 5 zmluvy o úvere, podľa ktorého odstúpením od zmluvy nezaniká záväzok dlžníka, prípadne ručiteľa splatiť pohľadávku veriteľa vrátane jej príslušenstva a poukazuje aj na dojednanie v čl. VII bod 10 zmluvy o úvere, podľa ktorého v prípade odstúpenia od tejto zmluvy sa splatná istina, nezaplatené úroky a poplatky zúčtujú do jednej sumy, ktorá sa ďalej úročí v súlade s bodom 8 čl. VII. tejto zmluvy. Uvedené dojednania umožňujú žalobcovi žiadať napriek odstúpeniu od zmluvy od žalovaných nielen to, čo im poskytol na základe zmluvy o úvere - t.j. istinu úveru, ale aj nezaplatené úroky a poplatky a tie potom spolu s nezaplatenou istinou úveru ďalej úročiť. Uvedené ustanovenia sú dojednané v neprospech spotrebiteľa a sú v rozpore s § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka, uvedený rozpor s Občianskym zákonníkom spôsobuje absolútnu neplatnosť citovaných dojednaní úverovej zmluvy podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na odstúpenie od zmluvy žalobcom a v dôsledku toho jej zrušenie od počiatky, zanikli aj všetky ostatné práva a povinnosti uvedené v zmluve a žalobca nemá nárok na úroky ani poplatky, ale len na vrátenie toho, čo žalovaní 1/ a 2/ od žalobcu skutočne obdržali (§ 457 Občianskeho zákonníka). V zmysle § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, peňažné prostriedky, ktoré podľa zmluvy žalovaní 1/ a 2/ obdržali a dlžili ich ku dňu odstúpenia od zmluvy, sú bezdôvodným obohatením na úkor žalobcu a žalovaní sú povinní ich vrátiť. Žalovaní na základe zmluvy o úvere získali mimoriadny medziúver 14.273,39 eur, žalobcovi uhradili 16.989,07 eur (ide o súčet plnení žalovaných podľa bodov 21,22,23 rozsudku, t.j. 10.587,75 eur + 3.090,40 eur + 2.383,80 eur + 927,12 eur), preto súd vyvodil, že žalovaní splnili povinnosť v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka a vrátili žalobcovi plnenie, ktoré na základe zrušenej zmluvy odstúpením od zmluvy žalobcom dostali. Z uvedeného dôvodu súd žalobu zamietol vo zvyšku, t.j. v sume 5.672,36 eur (žalovaná suma 8.056,16 eur - 2.383,83 eur suma, v ktorej súd zastavil konanie) s úrokom 6,99% ročne zo sumy 7.407,98 eur od 1.11.2015 do zaplatenia a s úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy 7.407,98 eur od 1.11.2015 do zaplatenia. Pre rozhodnutie súdu je rozhodný skutkový stav zistený ku dňu rozhodnutia súdu a strane žalovanej k tomuto dňu zanikla povinnosť v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka. Súd rozhodol o trovách konania s použitím ustanovenia § 255 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP, keďže došlo k zastaveniu konania pre čiastočné späťvzatia žaloby. Žalobca bol úspešný v sume priznanej rozsudkom 3.569,46 eur a v sumách zaplatených žalovanými po podaní žaloby 505,56 eur + 1.433,64 eur + 1.281,08 eur + 2.383,80 eur (v týchto sumách vzal žalobu späť), v odvolacom konaní bol úspešný aj v zvyšnej časti nároku 9.432,66 eur. Súd prvej inštancie po odvolacom konaní rozsudkom z 23.7.2018 rozhodol o zamietnutí žaloby čo do výšky tejto sumy, ide o neúspech žalobcu v sporovom konaní. Úspech žalobcu je v rozsahu 81,35% (9.173,54 eur k pôvodne žalovanej sume 11.276,44 eur), žalovaní mali úspech v rozsahu 18,65% a čistý úspech žalobcu v celom konaní (aj odvolacom) je v rozsahu 62,70%. 3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti nepripustenia zmeny žaloby, zamietnutia žaloby a nároku na náhradu trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe v zmysle jeho návrhu vyhovieť, a priznať mu nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Uviedol, že prvoinštančný súd i napriek skutočnosti, že ide o zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, kedy sa bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy majú na daný právny vzťah aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka (§ 261 ods. 6 Obch. zákonníka), aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, teda nepríslušného právneho predpisu, v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil. Aplikáciou Občianskeho zákonníka prvoinštančný súd odôvodnil len ust. § 52 ods. 2 tretia veta OZ, pričom však opomenul skutočnosť, že uvedené ustanovenie nemožno aplikovať aj na právne vzťahy založené pred 1.4.2015, ktorým bol aj právny vzťah založený predmetnou zmluvou. Mal za to, že uvedené ustanovenie sa použije iba na právne vzťahy, ktoré vznikli najskôr 1.4.2015, pričom právne vzťahy vzniknuté pred 1.4.2015 sa budú naďalej posudzovať podľa dovtedy platných predpisov. Požiadavka výlučnej aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka na právne vzťahy založené zmluvou o úvere pred 1.4.2015 nevyplýva ani zo smernice Rady z 22.12.1986, č. 87/102/EHS, dokonca ani z neskoršej smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES z 23.4.2008. Rovnako ani skutočnosť, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách sú začlenené práve do Občianskeho zákonníka, automaticky neznamená, že sa na právne vzťahy založené zmluvou o úvere pred 1.4.2015 majú aplikovať výlučne ustanovenia Občianskeho zákonníka. Práve naopak, aplikácia Obchodného zákonníka na právny vzťah založený Zmluvou vyplýva priamo zo zákona, z kogentného ustanovenia § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka, nejde o zmluvnú podmienku, prípadne zmluvné dojednanie podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Na zmluvu bez ohľadu na povahu účastníkov je preto nutné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, čo vyplýva i z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 4/2012. Podľa názoru odvolateľa boli nesprávne posúdené aj účinky odstúpenia od zmluvy o úvere, keď prvoinštančný súd mal za to, že sa majú aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Prvoinštančný súd napriek komplexnej úprave odstúpenia od zmluvy a nárokov vzniknutých z odstúpenia zmluvy (§ 344 a nasl. a § 506 Obch. zákonníka) vychádzal z nepríslušných ustanovení, a to z ustanovení § 48 a § 457 OZ, a teda vec nesprávne právne posúdil. Zmluvné strany si v čl. VII bod 5 a bod 6 Zmluvy dohodli, že odstúpením zmluvy nezaniká záväzok dlžníka, spoludlžníka, prípadne ručiteľa splatiť pohľadávku veriteľa vrátane jej príslušenstva, ako aj právo veriteľa požadovať zmluvne dohodnuté úroky až do zaplatenia celej pohľadávky s príslušenstvom, na čo prvoinštančný súd neprihliadol. Poukázal na to, že účelom ustanovenia § 506 Obch. zákonníka nie je zhoršenie právneho postavenia veriteľa v porovnaní s postavením, ktoré mal pred odstúpením od zmluvy, ale poskytnúť mu právne prostriedky na ochranu jeho práv v prípade, ak je dlžník v omeškaní. Názor, podľa ktorého veriteľovi prináleží úrok za úver za skutočnú dobu užívania poskytnutých peňažných prostriedkov, teda do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi, vyslovil aj Krajský súd v Banskej Bystrici v uznesení zo dňa 16.12.2015, č.k. 41Cob/403/2015-201, či v rozsudku zo dňa 23.3.2016, č.k. 43Cob/311/2015-197, ako aj Krajský súd v Prešove v uznesení zo dňa 15.1.2014, č.k. 10Co/128/2013-63. Ustanovenie § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka spája splatnosť záväzku platiť úroky so splatnosťou záväzku vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky. A contrario, pokiaľ nedôjde k vráteniu poskytnutých peňažných prostriedkov, dlžník je povinný platiť úroky z úveru. vzhľadom na uvedené bol toho názoru, že prvoinštančný súd nesprávne posúdil jeho nárok na úroky za úver, keď mal za to, že mu prináleží iba nárok na sumu rovnajúcu rozdielu poskytnutých a vrátených peňažných prostriedkov. Nárok na úrok z omeškania prináleží veriteľovi z celej sumy, so zaplatením ktorej je dlžník v omeškaní, teda nie len zo sumy rozdielu poskytnutých a vrátených peňažných prostriedkov, ako rozhodol prvoinštančný súd. 4. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrili žalovaní, ktorí navrhli napadnutý rozsudok z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť a priznať im nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - strana sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), s výnimkou odvolania podaného proti nepripusteniu zmeny žaloby (§ 355 ods. 2 CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie v časti nepripustenia zmeny žaloby nie je prípustné a vo zvyšnej časti odvolanie žalobu nie je dôvodné. 6. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 3C/108/2011 bolo zaplatenie sumy 8.056,16 eur s príslušenstvom. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie konanie čiastočne o sumu 2.383,80 eur zastavil a súčasne nepripustil zmenu žaloby tak, že žalobca žaluje sumu 5.672,36 eur s úrokom 6,99% ročne zo sumy 7.407,98 eur od 1.11.2015 do 19.11.2015, zo sumy 7.253,46 eur od 20.11.2015 do 18.12.2015, zo sumy 7.098,94 eur od 19.12.2015 do 19.1.2016, zo sumy 6.944,42 eur od 20.1.2016 do 18.2.2016, zo sumy 6.789,90 eur od 19.2.2016 do 18.3.2016, zo sumy 6.602,38 eur od 19.3.2016 do 19.4.2016, zo sumy 6.414,86 eur od 20.4.2016 do 18.5.2016, zo sumy 6.260,34 eur od 19.5.2016 do 20.6.2016, zo sumy 6.105,82 eur od 21.6.2016 do 19.7.2016, zo sumy 5.951,30 eur od 20.7.2016 do 18.8.2016, zo sumy 5.796,78 eur od 19.8.2016 do 20.9.2016, zo sumy 5.642,26 eur od 21.9.2016 do 19.10.2016, zo sumy 5.487,74 eur od 20.10.2016 do 21.11.2016, zo sumy 5.333,22 eur od 22.11.2016 do 20.12.2016, zo sumy 5.178,70 eur od 21.12.2016 do 18.1.2017, zo sumy 5.024,18 eur od 19.1.2017 do zaplatenia a úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy 7.407,98 eur od 1.11.2015 do 19.11.2015, zo sumy 7.253,46 eur od 20.11.2015 do 18.12.2015, zo sumy 7.098,94 eur od 19.12.2015 do 19.1.2016, zo sumy 6.944,42 eur od 20.1.2016 do 18.2.2016, zo sumy 6.789,90 eur od 19.2.2016 do 18.3.2016, zo sumy 6.602,38 eur od 19.3.2016 do 19.4.2016, zo sumy 6.414,86 eur od 20.4.2016 do 18.5.2016, zo sumy 6.260,34 eur od 19.5.2016 do 20.6.2016, zo sumy 6.105,82 eur od 21.6.2016 do 19.7.2016, zo sumy 5.951,30 eur od 20.7.2016 do 18.8.2016, zo sumy 5.796,78 eur od 19.8.2016 do 20.9.2016, zo sumy 5.642,26 eur od 21.9.2016 do 19.10.2016, zo sumy 5.487,74 eur od 20.10.2016 do 21.11.2016, zo sumy 5.333,22 eur od 22.11.2016 do 20.12.2016, zo sumy 5.178,70 eur od 21.12.2016 do 18.1.2017, zo sumy 5.024,18 eur od 19.1.2017 do zaplatenia. Ďalej súd napadnutým rozsudkom žalobu v sume 5.672,36 eur s úrokom 6,99% ročne zo sumy 7.407,98 eur od 1.11.2015 do zaplatenia a s úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy 7.407,98 eur od 1.11.2015 do zaplatenia zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobcovi proti žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 62,70%, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie v časti nepripustenia zmeny žaloby, zamietnutia žaloby a nároku na náhradu trov konania. 8. V prvom rade sa odvolací súd zaoberal prípustnosťou odvolania v časti rozhodnutia o nepripustení zmeny žaloby. 9. Na rozdiel od doterajšej úpravy obsiahnutej v Občianskom súdnom poriadku bola zmenená koncepcia prípustnosti odvolania proti uzneseniu (aj keď je rozhodnutie o nepripustení zmeny žaloby obsiahnuté v rozsudku, uvedené rozhodnutie má povahu uznesenia). Proti tejto forme súdneho rozhodnutia totiž vo svojej podstate odvolanie prípustné nie je. Pripúšťa sa v prípadoch, ktoré sú taxatívne vypočítané v § 357 CSP. Z ust. § 357 CSP nevyplýva, že by bolo odvolanie prípustné voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie o nepripustení (ako aj pripustení) zmeny žaloby. Taktiež z ust. § 294 CSP vyplýva, že zmena žaloby sa v spotrebiteľských sporoch nepripúšťa, ak je žalovaným spotrebiteľ. 10. Vzhľadom na to, že v danom prípade odvolanie smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, nemohol odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie o nepripustení zmeny žaloby napadnuté odvolaním preskúmať a meritórne o odvolaní rozhodnúť, ale musel odvolanie v súlade s § 386 písm. c) CSP odmietnuť. 11. Pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotno-právne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. 12. Pokiaľ ide o zodpovedanie otázky, či sa zmluva o úvere ako zmluvný typ bude spravovať príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka, pretože ide o absolútny obchodný záväzkový vzťah, a to i v prípade, ak je subjektom právneho vzťahu spotrebiteľ, tu súd prvej inštancie predovšetkým správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou uzatvorenou medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/ ako spotrebiteľský, keďže táto zmluva spĺňa definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy označujúce jej subjekty, a to aj podľa právneho poriadku určeného v čase jej uzavretia. Systém ochrany spotrebiteľa zavedený smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa nachádza v nerovnomernom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi z hľadiska ako vyjednávacej sily, tak úrovne informovanosti, čo vedie k tomu, že pristúpi k podmienkam vopred vyhotoveným predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. 13. U spotrebiteľských zmluvách treba dodržiavať všeobecnú úpravu spotrebiteľských zmlúv (§ 52 až 54 OZ), ako aj osobitnú úpravu uvedenú v príslušných ustanoveniach zmluvných typov. 14. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah založený zmluvou je nevyhnutné posudzovať podľa Občianskeho zákonníka, ako aj zákonov o ochrane spotrebiteľa, a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka). S poukazom na uvedené vychádzajúc zo zásady prednosti aplikácie špeciálnej právnej úpravy, ako i § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka, prípadne príslušných ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa. 15. Nemožno opomenúť ani § 54 ods. 1 OZ, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôže odchýliť od občiansko-právnej úpravy, ktorá by bola pre spotrebiteľa výhodnejšia na rozdiel od právnej úpravy obchodno-právnej. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitie pre neho priaznivejšej právnej úpravy. 16. Pokiaľ ide o novelu Občianskeho zákonníka vykonanú zákonom č. 102/2014 Z.z., táto definitívne normatívne vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 OZ), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvné pokuty, uznania záväzku, odstúpenia od zmluvy a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1.4.2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.3.2013, sp. zn. 6 M Cdo 4/2012 súd uvádza, že Najvyšší súd v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa, napr. občiansko-právna v zmysle § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 OZ. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21.4.2015, sp. zn. 3 M Cdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety OZ, podľa ktorého sa všetky právne vzťahy, ktorých je účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Všeobecne v prípadoch časového stretu starej a novej právnej úpravy platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy, riadia novou právnou normou. 17. Pokiaľ ide o otázku nároku veriteľa na úrok z poskytnutého úveru za čas po jeho zosplatnení, odvolací súd opierajúc sa už o konštantnú judikatúru vyšších súdov, od ktorej nebol dôvod sa odkloniť, sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že úroky z úveru prináležia veriteľovi len za čas do splatnosti dlhu a následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť úroky z omeškania. Na zdôraznenie správnosti uvedeného záveru odvolací súd dopĺňa, že závery Najvyššieho súdu SR obsiahnuté v rozhodnutí R 59/1998 (sp. zn. 4 Obo 143/98) boli prijaté i v potvrdzujúcom rozhodnutí Krajského súdu v Prešove č.k. 29C/131/2011-127 z 23.11.2011, ktoré úsudky súdov napokon akceptoval i Ústavný súd SR vo veci sp. zn. IV.ÚS 476/2012 z 18.9.2012. 18. Vyššie uvedený záver nie je v rozpore ani so znením ust. § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona, keď znenie § 502 ods. 1 nezakotvuje, že po zosplatnení úveru vzniká nárok na zaplatenie úrokov z úveru i za čas po tomto zosplatnení. 19. Pri poskytnutí úveru si zmluvné strany dojednávajú ako úroky, tak i lehotu na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov. Zákon teda umožňuje veriteľovi na určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku prirodzene sledujú úroky dohodnutú dobu poskytnutia finančných prostriedkov, ktorej koniec završuje tzv. splatnosť úveru. Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má veriteľ právo splatnosť skrátiť, tu i využitím práva odstúpiť od úverovej zmluvy. Niet zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť po ukončení zmluvného úverového vzťahu úroky popri úrokoch z omeškania. Ak úver nie je po ukončení (po splatnosti) splatený, zákon priznáva veriteľovi za zadržiavanie jeho finančných prostriedkov sankcie, či už zákonné (napr. úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. zmluvná pokuta). 20. Ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, ktoré na rozdiel od ustanovení Občianskeho zákonníka zaväzujú spotrebiteľa nad rámec povinností vzniknutých podľa Občianskeho zákonníka evidentne zhoršujú jeho postavenie. Akékoľvek rozšírenie záväzkov spotrebiteľa, vrátane platenia úrokov napriek ich zrušeniu popri vzájomnej reštitučnej povinnosti po zániku zmluvy s účinkami ex tunc postavenie spotrebiteľa zhoršuje. Dôsledky odstúpenia od zmluvy podľa zmlúv dohodnutých medzi stranami sporu sú nevýhodnejšie ako dôsledky odstúpenia podľa úpravy v Občianskom zákonníku. 21. Podľa Občianskeho zákonníka sa zrušuje s účinkami od začiatku (ex tunc) v zmysle § 48 ods. 2 OZ, a tým zanikajú práva a povinnosti zo zmluvy. Momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a povinnosti z porušenia práva. Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré zachovávajú právo na plnenie príslušenstva pohľadávky aj napriek zrušeniu zmluvy s účinkami od vzniku zmluvy odstúpením od spotrebiteľskej zmluvy zhoršujú postavenie spotrebiteľa, pretože spotrebiteľa zaväzujú nad rámec povinností vzniknutých podľa Občianskeho zákonníka v dôsledku odstúpenia od zmluvy. Akékoľvek rozšírenie záväzku spotrebiteľa popri vzájomnej reštitučnej povinnosti po zániku zmluvy s účinkami ex tunc postavenie spotrebiteľa zhoršuje. Preto práva a povinnosti zo zmlúv, ktoré sú koncipované nevýhodnejšie oproti zákonnej úprave, sú neplatné pre rozpor so zákonom (§ 54 ods. 1 OZ). 22. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na aplikačnú prax súdov (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.1.2011, sp. zn. 5 M Cdo 20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011, sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.6.2013, sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012, ako i nález Ústavného súdu SR č.k. I.ÚS 402/2013-10 zo dňa 19.6.2013. 23. Medzi stranami boli v zmluve o úvere, resp. vo VOP dohodnuté odchylne právne následky odstúpenia od zmluvy, ako sú upravené v § 48 ods. 2 a § 457 OZ, čo znamená, že takéto zmluvné dojednanie sa odchyľuje od zákona v neprospech spotrebiteľa, a preto s poukazom na ust. § 54 ods. 1 a § 53 ods. 1 a 4 OZ dojednanie v tomto bode je potrebné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, a teda za neplatné. 24. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenašiel dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemohol preto dať za pravdu odvolateľovi. Z dôvodu, že odvolacie dôvody odvolateľa neboli opodstatnené a neboli zistené ani žiadne nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako i v závislom výroku o trovách konania, z dôvodu vecnej správnosti potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). 25. V odvolacom konaní plne úspešným žalovaným odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP priznal náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 26. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).