Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 11Co/254/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2215215110 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2215215110.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v spore žalobcu: Dopravný podnik Bratislava, a. s., so sídlom Olejkárska 1, Bratislava, IČO: 00 492 736, zastúpeného JUDr. Vladimírom Kánom, advokátom, so sídlom Nám. Martina Benku 9-C1, Bratislava, proti žalovanej: X. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. O.. XXXX/X, Y. F., o zaplatenie 70,70 eur, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 12. decembra 2017, č.k. 5C/431/2015-55, takto r o z h o d o l : I. Návrh žalovanej na prerušenie konania a podanie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na konanie o súlade právnych predpisov sa z a m i e t a . II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e . III. Odvolanie v časti zastavenia konania o zaplatenie sumy 25,70 eur o d m i e t a . IV. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti nároku na náhradu trov konania m e n í tak, že žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 25%. V. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovanej uložil zaplatiť žalobcovi sumu 19,30 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, konanie v časti o zaplatenie sumy 51,40 zastavil a o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. 2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 760 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ“), ako aj § 16 ods. 4 písm. a) a c), § 16 ods. 5 a § 17 ods. 2 zákona č. 56/2012 Z.z. o cestnej doprave, keď mal vykonaným dokazovaním preukázané, že žalovaná tým, že nastúpila do dopravného prostriedku žalobcu a jeho prostriedok použila na svoju prepravu, uzavrela so žalobcom zmluvu o preprave osôb, pričom podľa tejto zmluvy za prepravu mala zaplatiť vopred stanovené cestovné v sume 0,70 eur, a to označením zakúpeného cestovného lístka, alebo zakúpením časových predplatných lístkov. Žalovaná ale nezaplatila ani jedným z možných spôsobov, čím porušila svoju povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy o preprave. Žalobca dňa 16.3.2016 doručil súdu čiastočné späťvzatie žaloby v časti istiny vo výške 25,70 eur a uviedol, že po podaní žaloby došlo dňa 19.10.2015 k čiastočnej úhrade pohľadávky žalovanou. Následne žalobca dňa 28.11.2016 doručil súdu čiastočné späťvzatie žaloby (v poradí druhé) v časti istiny vo výške 25,70 eur, pričom uviedol, že po podaní žaloby na súd došlo dňa 08.08.2016 k čiastočnej úhrade pohľadávky žalovanou v uvedenej výške, a preto žiadal súd konanie v týchto častiach zastaviť. Vzhľadom na to, že žalobca zobral svoju žalobu čiastočne späť pred prvým pojednávaním, súd konanie v uvedenej časti zastavil. Vo zvyšnej časti uplatnenej sumy (19,30 eur) mal súd za to, že nakoľko podmienky, za ktorých vzniká podľa citovaného zákona povinnosť platiť cestovné a úhrady, boli splnené, teda žaloba žalobcu bola podaná dôvodne, a preto jej súd po čiastočnom späťvzatí zostávajúcej časti vyhovel. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania súd odôvodnil použitím ust. § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP, keď vychádzal z toho, že dôvodom čiastočného späťvzatia žaloby bolo čiastočné zaplatenie žalovanej sumy po podaní žaloby, a preto súd dospel k záveru, že zastavenie konania procesne zavinila žalovaná, preto v zastavenej časti konania bol v konaní úspešný žalobca. Súd vychádzal z toho, že žalobca mal vo veci 100%-ný úspech, nakoľko čiastočné zastavenie konania zavinila žalovaná a vo zvyšnej uplatnenej sume bol žalobca úspešný. 3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti vyhovenia žalobe, v časti zastavenia konania o zaplatenie sumy 25,70 eur, ako i v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná, ktorá namietla, že súd sa pri posudzovaní veci opieral o nesprávny zákon č. 56/2012 Z.z. o cestnej doprave, pričom na vec sa vzťahuje zákon č. 514/2009 Z.z. o doprave na dráhach, a súd sa tiež vôbec nezaoberal jej žiadosťou o predloženie predmetného zákona na posúdenie Ústavnému súdu SR o primeranosti pokuty. V oboch predpisoch je odvolávka na príslušnú normu ES, ktorá však stonásobok pokuty vôbec nerieši, a to ani pri dráhach a ani pri cestnej doprave. Uvedený stonásobok si totiž podľa článku 5 Tarify MHD v Bratislave žalobca uplatňuje od samého začiatku platnosti takto sformulovaného zákona napriek tomu, že na dráhach vtedy platila prirážka najviac do dvadsať násobku základného cestovného. Ňou zaplatená pokuta vo výške 25% je približne tridsaťpäť násobkom ceny základného cestovného, čo považuje za primerané. Podotkla, že pri každej jednej jej jazde bez lístka v MHD Bratislava hrala rolu momentálna nesústredenosť z dôvodu nejakého rozrušenia, či dlhodobejšieho charakteru. Žalobca svoj predpis (prepravný poriadok v Bratislave) opiera o zákon č. 56/2012 Z.z. o cestnej doprave a zákon č. 514/2009 Z.z. o doprave na dráhach, ktoré sú vraj harmonizované s predpismi EÚ, pričom však ani jeden predpis EÚ, resp. ES neustanovuje sumu pokuty do sto násobku základného cestovného. Preto žiadala, aby Ústavný súd SR zaviazal zákonodarcov k zmene oboch predmetných zákonov tak, aby určovali konkrétnu sumu pokuty v primeranej výške, t.j. 25 eur, resp. maximálne tridsaťpäť násobok ceny základného cestovného. Navrhla, aby sa v oboch dotknutých právnych predpisoch uplatnili iné vzorce na stanovenie výšky pokuty v MHD, ktorá by nemala presiahnuť sumu 20 až 25 eur, aby bola primeraná, a to nielen pre ňu, a súčasne by zotrela diskrimináciu pri sume 0,70 eur za prečin. Keďže trovy konania prevyšujú samotnú pohľadávku, sú podľa jej názoru voči nej neprimerané. Žiadala preto súd o nepriznanie trov konania v zmysle § 150 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 200ea ods. 1 O.s.p. a nesúhlasila s čiastočným späťvzatím žaloby v časti istiny vo výške 25,70 eur, nakoľko uvedenú sumu uhradila len raz. 4. K odvolaniu žalovanej sa písomne vyjadril žalobca, ktorý odvolanie považoval za bezpredmetné a tvrdenia v ňom obsiahnuté za účelové, v snahe vyhnúť sa uhradeniu dlžnej sumy. Poukázal na to, že žalobca eviduje voči žalovanej celkovo desať neuhradených pohľadávok, z čoho tri pohľadávky sú predmetom exekúcie. Uviedol, že žalovaná uznala, že jazdila bez cestovného lístka v MHD Bratislava, v dôsledku čoho jej preto bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi cestovné a úhradu v zmysle ustanovení prepravných a tarifných podmienok žalobcu. Predmetná povinnosť jej bola uložená oprávnene a v súlade s právnym poriadok SR. 5. K vyjadreniu žalobcu zaslala písomné stanovisko žalovaná, ktorá zotrvala na tvrdeniach obsiahnutých v jej odvolaní. 6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas strana sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej vo veci samej nie je dôvodné, v časti zastavenia konania nie je prípustné a v časti nároku na náhradu trov konania je dôvodné. 7. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 5C/431/2015 bolo zaplatenie sumy 70,70 eur. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovanej uložil zaplatiť žalobcovi sumu 19,30 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, konanie v časti o zaplatenie sumy 51,40 zastavil a o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. 8. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie v časti vyhovenia žalobe, v časti zastavenia konania o zaplatenie sumy 25,70 eur a v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania. 9. Odvolací súd zamietol návrh žalovanej na prerušenie konania a predloženie veci Ústavného súdu Slovenskej republiky, keď ústavný súd podľa čl. 125 Ústavy SR rozhoduje len o súlade všeobecne záväzných právnych predpisov nižšej právnej sily a vyššej právnej sily. Nerozhoduje o súlade súkromno- právnych úkonov, ako napr. všeobecné zmluvné podmienky, so zákonmi a ústavou. Pretože prepravný poriadok a tarifa dopravcu sú súkromno-právnymi dokumentmi, nie je daná právomoc Ústavného súdu SR na preskúmanie ich súladu, čím nie sú splnené podmienky na prerušenie konania a predloženie veci Ústavnému súdu SR podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP. 10. Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. 11. Podľa § 386 písm. b) CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou. 12. Subjektívna procesná legitimácia odvolateľa na podanie odvolania vyplýva z ustanovení § 359 až § 361. Osobou oprávnenou podať odvolanie je v prvom rade tá strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Ak odvolanie podala sporová strana, je povinnosťou odvolacieho súdu skúmať, či napadnutým rozhodnutím bolo rozhodnuté v jej neprospech. Podmienkou subjektívnej prípustnosti odvolania je existencia ujmy spôsobenej napadnutým rozhodnutím. Túto ujmu je potrebné posudzovať výlučne z hľadiska procesného, pričom sa musí vychádzať z výroku rozhodnutia napadnutého odvolaním. Ujma môže mať podobu formálnu, ktorá sa navonok prejavuje v odlišnosti napádaného výroku rozhodnutia od posledného návrhu sporovej strany vo veci samej, v jej neprospech. Formálna ujma môže vzniknúť vtedy, ak nebolo žalobe vyhovené čo len sčasti, ak súd prekročil žalobný návrh alebo prisúdil niečo iné, než čoho sa strana domáhala. Ujma môže mať aj povahu materiálnu, a to vtedy, ak rozhodnutie znevýhodňuje odvolateľa alebo zhoršuje jeho právne postavenie. 13. Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že súd napadnutým rozsudkom konanie v časti o zaplatenie sumy 51,40 eur zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom v tejto časti pred prvým pojednávaním. Uvedené rozhodnutie teda nie je v neprospech žalovanej, nakoľko táto spochybňuje nárok žalobcu na zaplatenie uvedenej sumy, a teda zastavenie konania v tejto časti nemožno vyhodnotiť ako rozhodnutie vydané v jej neprospech, a to bez ohľadu na dôvody, pre ktoré bolo konanie v tejto časti zastavené. 14. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie žalovanej v tejto časti podľa § 386 písm. b) CSP odmietol ako odvolanie podané neoprávnenou osobou. 15. Pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotno-právne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. 16. Obsah prepravného poriadku je spolu s tarifou a cestovným poriadok súčasťou verejného návrhu na uzavretie zmluvy o preprave osôb (§ 43a ods. 1 OZ). Tá je v prípade hromadnej dopravy osôb uzavretá v zásade okamihom nastúpenia do pristaveného dopravného prostriedku, keďže v tomto prípade ide o konkludentné (faktické) konanie, ktoré s prihliadnutím na § 35 ods. 3 OZ môže prepravca (žalobca) oprávnene vnímať ako prijatie návrhu. Nastúpenie do vozidla žalovanou tak treba považovať za prijatie takéhoto návrhu žalobcu, a tým za uzavretie zmluvy o preprave osôb v zmysle § 760 a nasl. OZ v spojení s ustanoveniami zákona č. 56/2012 Z.z. o cestnej doprave, ako aj ustanoveniami zákona č. 514/2009 Z.z. o doprave na dráhach. Žalovanej z tejto zmluvy vznikla povinnosť zaplatiť cestovné, a to spôsobom určeným prepravným poriadkom a tarife. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že žalovaná si cestovný lístok nezakúpila, v dôsledku čoho jej vznikla povinnosť zaplatiť cestovné a úhradu. Podstatou odvolacích námietok žalovanej je práve nesúhlas s výškou sankčnej úhrady žiadanej žalobcom vo výške sto násobku základného cestovného. 17. Podľa súdom prvej inštancie použitého § 17 ods. 2 zákona č. 56/2012 Z.z., sankčnú úhradu pri nepreukázaní sa platným cestovným lístkom určí dopravca najviac do sto násobku základného cestovného bez príplatkov. Rovnako tomu je v zmysle § 8 ods. 6 zákona č. 514/2009 Z.z., v zmysle ktorého je prirážka v železničnej doprave najviac stonásobok základného cestovného v prvom tarifnom pásme bez príplatkov a zliav; v mestskej doprave je to najviac stonásobok základného cestovného. Zákon v citovaných ustanoveniach neurčuje žiadne iné hranice pre jej určenie, ani žiadne obmedzenia pre dopravcu pri jej určovaní. Určenie sankčnej náhrady na úrovni sto násobku cestovného v prepravnom poriadku v spojení s ustanoveniami tarify je teda na strane žalobcu výkonom práva, ktorý mu vyplýva z citovaných zákonných ustanovení. Už to samo o sebe podľa odvolacieho súdu svedčí proti názoru žalovanej o „neprimeranosti“ takejto sankčnej úhrady. Otázka primeranosti či neprimeranosti určitej sankcie nemôže byť závislá od subjektívnej úvahy toho, kto túto sankciu má platiť, ale v prvom rade závisí od zákonných ustanovení, ktoré ju upravujú. Žalovaná inak neponúkla žiadnu hlbšiu argumentáciu, prečo by postup žalobcu, ktorý je v súlade so zákonom (teda určenie sankčnej náhrady na najvyššej zákonom dovolenej úrovni sto násobku cestovného) mal mať za následok neprimeranosť tejto sankcie. 18. Pri hodnotení výšky sankčnej úhrady upravenej v prepravnom poriadku v spojení s tarifou treba podľa názoru odvolacieho súdu predovšetkým vychádzať už z citovaných zákonných ustanovení, ktoré vyslovene dovoľujú túto sankčnú úhradu upraviť až do výšky sto násobku základného cestovného. Treba teda vychádzať z toho, že sám zákonodarca týmto spôsobom dostatočne uvážil otázku primeranosti, či neprimeranosti sankčnej úhrady, keď citovaným ustanovením vyjadril, že sankčná úhrada vo výške sto násobku základného cestovného je prijateľná, a tým aj primeraná. Podľa názoru odvolacieho súdu je takáto výška zvolená žalobcom opodstatnená, práve so zreteľom na povahu služby (mestská hromadná preprava osôb) a okolnosti súvisiace s uzatváraním samotnej zmluvy o preprave. Pokiaľ je prepravná zmluva uzatváraná prostredníctvom vodiča dopravcu, okolo ktorého sa nastupuje do vozidla a u ktorého cestujúci platí cestovné a dostane od neho cestovný lístok, je pomerne zriedkavé použitie dopravného prostriedku bez cestovného lístka. Podobne je zriedkavé použitie prostriedku bez cestovného lístka v prípadoch uzavretých prepravných systémov, kde je technickými zariadeniami zabránené vôbec dostať sa do priestoru nástupišťa bez platného cestovného lístka. Avšak v mestskej hromadnej doprave v Bratislave môže cestujúci nastúpiť do dopravného prostriedku ktorýmikoľvek dverami, v dôsledku čoho vodič nemá možnosť kontrolovať platnosť cestovných lístkov pri nástupe do vozidla. Takýto postup je podľa názoru súdu opodstatnený technickými a praktickými dôvodmi používania hromadnej dopravy, keď kontrola každého cestujúceho pred nástupom by bola vzhľadom na počet nástupov a výstupov ťažko predstaviteľná za súčasného zachovania primeraných prepravných časov. Preto je odhalenie bez cestovného lístka možné v zásade len pri náhodných kontrolách vykonávaných určenými zamestnancami žalobcu (revízormi). Preto aj keď sankčná úhrada určená žalobcom predstavuje celkovo stonásobok základného cestovného, čo sa v individuálnej veci môže javiť ako vysoká suma, nemožno ju podľa názoru odvolacieho súdu považovať za neprimeranú s ohľadom na charakter služby a spôsob uzatvárania zmluvy, ako aj na všetky podmienky samotnej zmluvy. Na veci nič nemení ani okolnosť, ktorú tvrdí žalovaná, že jej opakované cestovanie bez cestovného lístka bolo dôsledkom akejsi momentálnej nesústredenosti a nie snaha cestovať načierno. 19. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti podľa § 387 ods. 1 CSP z dôvodu vecnej správnosti potvrdil. 20. Súd prvej inštancie správne pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania vychádzal z ust. § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP, keď vychádzal z toho, že v spore možno považovať za v celom rozsahu úspešného žalobcu, a to s prihliadnutím na vyhovenie žalobe, ako aj späťvzatie žaloby v dôsledku zaplatenia sumy po začatí sporu. Podľa názoru odvolacieho súdu však bolo v danej veci dôvodné použitie ust. § 257 CSP, podľa ktorého súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú hodné osobitného zreteľa. 21. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade sú trovy konania žalobcu neprimerané voči pohľadávke, pričom odvolací súd celkové náklady zastúpenia žalobcu advokátom považoval za neúčelné po zistení, že sa jedná o vec typovo veľmi jednoduchú po skutkovej i právnej stránke, pričom k uplatňovaniu takýchto nárokov žalobcom dochádza vzorovou žalobou, v ktorej sa menia iba identifikačné údaje žalovanej strany, dátum jazdy bez platného cestovného lístka, číslo dokladu o prepravnej kontrole, výška dlhu (súčet cestovného a sankcie). Vyplňovanie týchto žalôb je rutinnou činnosťou nevyžadujúcou odborné znalosti. V prípade žalobcu ide o hromadne uplatňované nízkej hodnoty, čím je daná i nízka právna zložitosť a časová náročnosť poskytovaných úkonov právnej služby. Žalobca a jeho advokát sú si vyššie uvedených okolností vedomí, pretože aj keď súd vo veci nariadi pojednávanie, títo sa nikdy nezúčastnia, vychádzajúc z toho, že súd prvej inštancie s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou rozhodne na základe predložených písomných podkladov v prospech žalobcu. Podľa názoru odvolacieho súdu cez prizmu účelnosti uvedenú v ust. § 251 CSP je preto nevyhnutné posudzovať všetky náklady, ktoré strane v spore vznikli, teda aj náklady vynaložené stranou v súvislosti s jeho zastúpením advokátom. Na posudzovanie účelnosti nákladov právneho zastúpenia nemožno rezignovať len preto, že strana pri zastúpení advokátom realizuje svoje právo na právnu pomoc. 22. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v časti nároku na náhradu trov konania zmenil tak, že žalobcovi proti žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 25%. 23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a 2 CSP a § 255 ods. 2 CSP a vzhľadom na čiastočný úspech každej zo strán v odvolacom konaní (žalobca bol úspešný v napadnutej vyhovujúcej časti a žalovaná bola úspešná v časti nároku na náhradu trov prvoinštančného konania) rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 24. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).