Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/279/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2610207443 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2610207443.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobkyne: Slovenská kancelária poisťovateľov, Bratislava, Trnavská cesta 82, zast. splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovanému: T. P., nar. XX. B. XXXX, bytom K. XXX, zast. advokátkou: Mgr. Viera Laczová, Trnava, Dolné bašty 2, o 895,65 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Senica z 9. júla 2013 č. k. 10C/88/2011-209 v znení uznesenia rovnakého súdu z 28. októbra 2013 č. k. 10C/88/2011-234 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a v časti trov konania štátu p o t v r d z u j e . V časti trov konania účastníkov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov prvostupňového konania v sume 1.172,84 eur na trovách právneho zastúpenia a v sume 203,50 eur na iných trovách, všetko splnomocnenkyni žalobkyne do 3 dní. Žalobkyni nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 895,65 eur s 9%-ným úrokom z omeškania ročne od 14. decembra 2009 do zaplatenia, všetko do 3 dní a tiež náhradu trov „právneho zastúpenia“ v sume 1.172,84 eur a „iné trovy konania“ v sume 203,50 eur v rovnakej lehote; v prípade štátu potom vyslovil, že tento nemá voči účastníkom právo na náhradu trov konania. Vo veci samej takéto rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 2 písm. l/ zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciach (ďalej tiež „zákon o PPK“), § 2 písm. c/ zákona č. 725/2004 Z. z. o podmienkach prevádzky vozidiel v premávke na pozemných komunikáciach a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej tiež len zákon o „PPV“), § 3 ods. 1 a § 24 ods. 2 písm. b/ a ods. 7 vety prvej zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej tiež len „zákon o PZP“), § 427 a § 517 ods. 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Vecne mal za to, že žaloba bola dôvodnou, keď z vykonaného dokazovania bezpečne vyplynulo spôsobenie (31. júla 2008 v Kamenci pod Vtáčnikom) jazdnou súpravou pozostávajúcou z ťahača (s evidenčným číslom SE-759BC) a návesu (s evidenčným číslom SE-472YA) a vedenou žalovaným dopravnej nehody, pri ktorej došlo k vzniku vecnej škody na závore a oplotení tretej osoby. Z pohľadu zodpovednosti za ňu bola rozhodujúcou osobitná povaha prevádzky dopravného prostriedku a škoda tu bola spôsobená ťahačom a nielen návesom, keďže ten je iba nemotorovým vozidlom neschopným vyvinutia vlastnej sily. Ak potom v čase vzniku škodnej udalosti bolo dojednané povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu len u návesu a poškodenému bola náhrada škody vyplatená žalobkyňou z poistného garančného fondu a to v nižšej než nárokovateľnej sume (hodnota závory a oplotenia v čase poškodenia činila 949,90 eur, hodnota prác a dodávok na uvedenie do pôvodného stavu 1.830,53 eur a žalobkyňa poškodenému zaplatila len 895,65 eur), neboli pochybnosti ani o nárokovateľnosti žalobou požadovanej sumy. Tú žalovaný nezaplatil ani v termíne určenom vo výzve žalobkyne (do 13. decembra 2009), dostal sa do omeškania a žalobkyni vzniklo právo požadovať tiež úroky z omeškania; argumentoval okresný súd, ktorý napokon rozhodnutia o trovách konania odôvodnil právne len paušálnym odkazom na ust. § 142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), resp. ust. § 148 ods. 1 rovnakého zákona a vecne trovami žalobkyne na právnej službe a súvisiacich náhradách tzv. advokátskej obchodnej spoločnosti (za úkony a v sumách podľa rozpisu v odôvodnení) a trovami štátu na znalečnom, kde však uloženiu tzv. náhradovej povinnosti neúspešnému žalovanému bránilo priznanie mu oslobodenia od súdnych poplatkov. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie len žalovaný a navrhol ho zmeniť a žalobu celkom zamietnuť, vytýkajúc súdu prvého stupňa nesprávne vyhodnotenie dôkazov, vyvodenie z nich nesprávnych skutkových zistení a tiež nesprávne právne posúdenie veci. Zotrval na svojej obrane, že škoda bola spôsobená návesom, ten bol i riadne poistený a jeho povinnou zmluvnou poisťovňou (žalovaného) bol potvrdený ako škodový priebeh, tak bolo i za neho plnené. Nebol tak dôvod na plnenie žalobkyne a ak sa tak stalo, požiadavku žalobkyne na náhradu ňou poskytnutého plnenia treba považovať za špekulatívnu, rovnako ako argumentáciu o spôsobení škody prevádzkou ťahača. Tá podľa neho neobstojí, nakoľko v intenciách prípadu z prejednávanej veci by ku škode nedošlo ani vtedy, ak by vodič nemal náves, namietalo sa napokon odvolaním. Žalobkyňa odvolací návrh nepodala. Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania žalovaného celú vec (nakoľko od výslovne napadnutého rozhodnutia vo veci samej boli závislými i oba tzv. náhradové výroky) a to podľa § 214 ods. 1 a contrario O. s. p. bez pojednávania (pretože tu nevznikla potreba opakovania ani dopĺňania dokazovania, súd prvého stupňa prejednal vec na pojednávaní, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie odvolacieho súdu si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem), keď dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba vo veci samej a v časti trov konania štátu považovať za vecne správne rozhodnutie, nakoľko tu súd prvého stupňa zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu (berúc do úvahy i limity tzv. kontradiktórneho procesu, predstavované návrhmi účastníkov na dôkazy), vec tiež správne posúdil po právnej stránke a odvolacie námietky žalovaného na takomto nazeraní neboli spôsobilé absolútne nič zmeniť. Predovšetkým sa pritom žiada uviesť, že tu nejestvoval dôvod, pre ktorý by sa odvolací súd nemal stotožniť s argumentáciou súdu prvého stupňa pojatou ním do odôvodnenia napadnutého rozsudku a podporujúcou zvolený spôsob rozhodnutia (čím treba rozumieť najmä závery vedúce okresný súd ako k tomu, prečo žalobu v prejednávanej veci bolo treba považovať za dôvodnú a tejto vyhovieť, tak i k tomu, prečo nešlo štátu voči plne neúspešnému žalovanému priznať náhradu tých trov, ktoré štát platil). Pre správnosť a tiež výstižnosť takýchto dôvodov, podaných spôsobom nevykazujúcim žiadne skutkové, právne ani logické medzery a navyše aj objektívne zrozumiteľne a presvedčivo (ktorou objektívnou presvedčivosťou sa tu samozrejme rozumie schopnosť presvedčiť každého bez ambície tak urobiť aj u niekoho majúceho záujem na celkom inom výsledku konania) by preto zo strany odvolacieho súdu postačovalo i len konštatovanie ich správnosti a odvolanie sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). I v tejto veci však pre povahu právnej úpravy umožňujúcej účastníkovi nespokojnému s rozhodnutím súdu prvého stupňa polemizovať s dôvodmi rozhodnutia (a poskytnúť takto i iný pohľad na vec), pre tým danú nevyhnutnosť vyporiadania sa aj s námietkami odvolateľa z jeho odvolania a i pre celkovú úplnosť sa ale javí vhodné uviesť, resp. čiastočne len zopakovať (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte nasledovné : Podľa čl. I § 2 písm. a/ zákona o PZP na účely tohto zákona sa rozumie motorovým vozidlom samostatné nekoľajové vozidlo s vlastným pohonom, ako aj iné nekoľajové vozidlo bez vlastného pohonu, pre ktoré sa vydáva osvedčenie o evidencii vozidla, technické osvedčenie vozidla alebo obdobný preukaz. Podľa čl. I § 23 ods. 1 vety prvej zákona o PPV osvedčenie o evidencii je doklad označený sériou a evidenčným číslom, ktorým sa preukazuje zhodnosť vozidla s typovým schválením vozidla alebo typovým schválením ES vozidla, alebo uznaním typového schválenia ES vozidla, alebo jednotlivým schválením vozidla vydávaný vozidlám, ktoré podliehajú prihláseniu do evidencie vozidiel (kde súčasťou práve odcitovaného ustanovenia je aj odkaz poznámkou č. 5 v rozhodnom znení zákona o PPV na § 88 zákona o PPK). Podľa § 88 ods. 1 časti vety pred bodkočiarkou zákona o PPK všetky vozidlá, o ktorých orgán schvaľujúci technickú spôsobilosť vozidla alebo typ vozidla rozhodol, že musia byť evidované a opatrené evidenčným číslom, sa musia prihlásiť do evidencie na okresnom dopravnom inšpektoráte príslušnom podľa miesta trvalého pobytu alebo podľa sídla držiteľa vozidla a podľa odseku 5 rovnakého paragrafu i zákona okresný dopravný inšpektorát pridelí vozidlu evidenčné číslo; prihlásenie vozidla zaznamená do osvedčenia a držiteľovi vozidla uvedenému vlastníkom vozidla podľa odseku 2 vydá osvedčenie a tabuľku s evidenčným číslom (ďalej len "evidenčný úkon"), ak tomu nebránia zákonné dôvody. Zhoracitované ustanovenia všetkých troch zákonov použitých už súdom prvého stupňa (v odôvodnení napadnutého rozsudku) dopĺňajú právnu úpravu premávky na pozemných komunikáciach, podmienok prevádzky vozidiel na takýchto komunikáciach a tiež povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel na celok v tom zmysle, že nad rámec ustanovení použitých už súdom prvého stupňa pre účely povinného zmluvného poistenia za motorové vozidlá považujú všetky nekoľajové vozidlá bez ohľadu na existenciu ich vlastného pohonu za podmienky, že sa pre takéto vozidlo vydáva buď osvedčenie o evidencii, technické osvedčenie (vydávané vozidlám nezapisovaným do evidencie podľa čl. I § 23 ods. 5 zákona o PPV) alebo iný obdobný preukaz, osvedčenie o evidencii definujú ako doklad vydávaný vozidlám podliehajúcim prihlasovaniu do evidencie a nech aj to, ktoré vozidlá by mali prihláseniu do evidencie podliehať, má vyplynúť z rozhodnutia orgánu schvaľujúceho technickú spôsobilosť alebo typ vozidla, celkom jednoznačným dôkazom, že tu ide o vozidlo podliehajúce (spätne) úprave zo zákona o PZP a takto aj povinnému zmluvnému poisteniu, je nielen vydanie osvedčenia, ale tiež pridelenie evidenčného čísla a tabuľky s ním. Ak potom žiadúce je zopakovať, že na základe takejto úpravy zákonná úprava povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou takýchto vozidiel za motorové vozidlo považuje vozidlo s vlastným pohonom i bez neho a z vyššie uvedeného v intenciách prípadu z prejednávanej veci musí byť zrejmé, že takýmto vozidlom je v prípade jazdnej súpravy tvorenej motorovým vozidlom i prípojným vozidlom každé z takýchto vozidiel (ak obe sú, resp. majú byť opatrené evidenčným číslom, o čom v tomto prípade nemohli byť žiadne pochybnosti), neexistuje žiaden rozumný argument pre výklad, podľa ktorého by sa za vozidlo podliehajúce úprave v zákone o PZP nemala považovať aj celá jazdná súprava. Aj bez odvolania sa na napadnutým rozsudkom opisovaný škodový priebeh potom nielenže treba súhlasiť s tou úvahou súdu prvého stupňa, podľa ktorej v prípade spôsobenia škody jazdnou súpravou pozostávajúcou z vlečného a prípojného vozidla treba za pôvodcu škody spravidla vždy (len s pomerne vzácnymi výnimkami, o akú však v prejednávanej veci nešlo, ako bude uvedené i neskôr) považovať vozidlo vlečné (keďže tu takmer vždy sa prípojné vozidlo bez vlastného pohonu dáva do pohybu len za pomoci sily pohonu vozidla vlečného), ale treba tiež uzavrieť, že prevádzkovateľ takto pôsobiacej jazdnej súpravy (pokiaľ je osobou povolanou k povinnému zmluvnému poisteniu oboch vozidiel súpravu tvoriacich) môže korektne požadovať plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú jazdnou súpravou len v prípade poistenia oboch vozidiel a napokon v prípade splnenia si takejto povinnosti len u vozidla prípojného (o aký prípad šlo i v tejto konkrétnej veci) možno nárokom plynúcim z ustanovenia čl. I § 24 ods. 7 zákona o PZP úspešne čeliť iba preukázaným spôsobením škody výlučne vozidlom prípojným, teda bez pôsobenia vozidla vlečného (čo však bude možným iba v prípade celkom nepochybného preukázania, že vlečné a prípojné vozidlo v čase vzniku škodnej udalosti ani jazdnú súpravu netvorili a ku škode došlo napr. samovoľným rozbehnutím sa zle zaisteného prípojného vozidla či jeho samostatným pôsobením na tzv. objekt škodnej udalosti potom, čo už vlečné vozidlo nebolo s tým prípojným v kontakte, ktorý by pôsobenie vozidla vlečného na prípojné umožňoval). Pretože však žalovaný dôkazy na preukázanie takejto (v cestnej doprave síce nie celkom vylúčenej, avšak predsa len špecifickej a zjavne okrajovejšej či zriedkavejšej) situácie neprodukoval a s prihliadnutím k obsahu ostatného riadne vykonaného dokazovania by sa mu to zjavne ani nemohlo podariť, bolo prakticky nemožným, aby so svojou obranou zaznamenal úspech a znevažovanie ním argumentácie žalobkyne (a nepriamo tiež súdu prvého stupňa) rozhodne nebolo namieste. Toto platí tým skôr, ak listinami pripojenými k odvolaniu by síce šlo podoprieť tvrdenia o splnení si povinnosti na povinné zmluvné poistenie prípojného vozidla (v rozhodnom čase), naopak však ničím tu nebolo podopreté iné (pre rozhodnutie v tejto veci rozhodne nie bezvýznamné) tvrdenie o krytí spôsobenej škody plnením povinnej zmluvnej poisťovne žalovaného (pre ktoré by malo byť - vychádzajúc z obsahu odvolania - počínanie žalobkyne špekulatívnym a pokusom docieliť náhradu za plnenie, na ktoré údajne nemal byť dôvod). Ak preto súd prvého stupňa za tohto stavu vecí žalobe vyhovel, rozhodol vecne správne a odvolací súd preto jeho rozsudok vo veci samej podľa § 219 ods. 2 O. s. p. potvrdil. To takisto platilo aj u rozhodnutia o trovách konania štátu (rozumej o nepriznaní štátu žiadnej náhrady), kde riadne odcitované i správne vyložené ustanovenie § 148 ods. 1 O. s. p. nepripúšťa iný záver než ten, že ak súd priznal účastníkovi neskôr zaťažiteľnému povinnosťou na náhradu trov konania štátu oslobodenie od súdnych poplatkov a to celkom a nevznikol zákonný dôvod pre revíziu takéhoto rozhodnutia, štát musí trovy v konaní mu vzniknuté znášať sám. Len vo svojej podstate (čo do určenia osoby povinnej, resp. oprávnenej na náhradu a aj súm reprezentujúcich účelne vynaložené trovy konania strany sporu s právom na náhradu) bolo správnym i rozhodnutie o trovách konania účastníkov, v tomto prípade však pominúc nesprávne označovanie účastníkov sporového konania (v tejto súv. por. tiež ust. § 79 ods. 1 poslednej vety a § 90 O. s. p.) i nedostatok citácie a výkladu rozhodných ustanovení O. s. p. aj tzv. advokátskej tarify (vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení) súd prvého stupňa pochybil 1. v prípade iných trov konania uložením žalovanému povinnosti zaplatiť „trovy“ (ktoré si ale platí účastník sám, alebo ich platí štát a priznať sa môže len náhrada, tu por. i § 140 ods. 1 aj 2 a § 141 ods. 2 O. s. p.), 2. formulačným nevyjadrením množiny trov konania (majúcich sa nahradiť) a oboch jej podmnožín, predstavovaných a/ trovami právneho zastúpenia a b/ inými trovami (§ 151 ods. 8 O. s. p.) a najmä 3. neuvedením platobného miesta prisudzovanej náhrady v osobe splnomocnenkyne žalobkyne, ktorá je obchodnou spoločnosťou založenou za účelom výkonu advokácie (§ 149 ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanoveniami § 25 a § 26 ods. 4 rovnakého zákona). Nápravu takýchto dielčích nesprávností však pri nedostatku akýchkoľvek vecných výhrad odvolateľa aj voči rozhodnutiu v tejto časti šlo zjednať čiastočnou zmenou napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa podľa § 220 O. s. p., vyplývajúcou z druhej vety výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu. Pri takomto výsledku odvolacieho konania to bola žalobkyňa, ktorá aj v ňom zaznamenala plný úspech (žalovaný s odvolaním neuspel vôbec) a bola to tak ona, komu vzniklo právo aj na náhradu trov konania v tomto jeho štádiu (§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Odvolací súd jej však žiadnu náhradu nepriznal preto, že tu nebolo ako preukázateľného vzniku akýchkoľvek trov tejto účastníčky v odvolacom konaní, tak ani návrhu na priznanie náhrady tých trov, u ktorých by mal prípadne platiť opak (hoci v tomto prípade ide o nutnú procesnú podmienku podľa § 151 ods. 1 O. s. p.). K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.