Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Prešov 11Co/27/2025 8324201317 10. 12. 2025 doc. JUDr. Peter Molitoris, PhD. ECLI:SK:KSPO:2025:8324201317.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. a členov senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej, PhD. v sporovej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX XX D. XXX, občan SR, proti žalovanému: Okresný súd Humenné, Laborecká 17, 066 34 Humenné, IČO: 00165883, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 5C/43/2024-89 zo dňa 17.2.2025, takto rozhodol: -2Potvrdzuje rozsudok. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. odôvodnenie: 1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“) odvolaním napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalobu zamietol a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. 2. Podľa súdom prvej inštancie ustáleného skutkového stavu Okresným súdom Humenné bolo vedené pod sp. zn. 21C/23/2021 konanie žalobkyne E. F. proti žalovaným: 1. G. F. a 2. H. F.. Predmetom konania bolo vydanie bezdôvodného obohatenia. Na pojednávaní dňa 26.10.2022 vypovedal terajší žalobca ako svedok. Písomné vyhotovenie rozsudku zo dňa 16.12.2022 bolo vypracované pod č. k. 21C/23/2021-177. V dôvodoch tohto rozsudku, na strane 7, posledný odsek, súd v súvislosti s výpoveďou žalobcu ako svedka uviedol, že jeho svedectvo považoval za nedôveryhodné a uviedol tiež dôvody, ktoré ho k tomuto záveru viedli. Na základe tohto záveru prvoinštančného súdu žalobca tvrdí, že žalovaný svojim tvrdením poškodil jeho povesť a bezúhonnosť, keďže toto tvrdenie o nedôveryhodnosti osoby vystupujúce ako žalovaní v 1/ a 2/ rade vo veci sp. zn. 21C/23/2021 spropagovali na verejnosti, a preto dochádzalo k útokom na jeho osobu verbálne aj gestikulačne od známych týchto osôb. 3. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa ustanovení čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 11, § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 25, § 104 zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 385/2000 Z. z.“), § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z. z.“) 4. Poukázal na ustálený skutkový stav, z ktorého vyplýva, že žalovaný v odôvodnení rozsudku sp. zn. 21C/23/2021 uviedol, že svedecká výpoveď žalobcu je nedôveryhodná. Zákonným sudcom vo veci sp.
zn. 21C/23/2021 Okresného súdu Humenné, bol sudca tamojšieho súdu G. I. J.. Žalobca ako žalovanú stranu označil Okresný súd Humenné. 5. V tomto kontexte považoval súd prvej inštancie za významné, že aktívna aj pasívna vecná legitimácia je imanentnou súčasťou každého súdneho konania a súd ju skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.6.2010 sp. zn. 2Cdo/205/2009). Otázku vecnej legitimácie súd skúma ex offo v každom štádiu konania a nedostatok aktívnej či pasívnej vecnej legitimácie bez ďalšieho vedie k zamietnutiu žaloby (viď napr. rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31.10.2017 sp. zn. 6Co/110/2017). 6. V zmysle uvedeného je predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti nielen zistenie, že navrhovateľ je fyzickou osobou, ktorej osobnostné práva boli porušené alebo ohrozené, ale rovnako zistenie, že odporca sa dopustil konania, ktoré navrhovateľ považoval za neoprávnený zásah do jeho chránených osobnostných práv. Obe zisťovania sú súčasťou skúmania, kto je v konaní (aktívne a pasívne) vecne legitimovaný. Pri riešení otázky, kto je pasívne legitimovaný v konaní o ochranu osobnosti, v ktorom je za zásah do osobnostných práv označené konanie konkrétnej fyzickej, či právnickej osoby, je režim ochrany postavený na princípe zodpovednosti pôvodcu zásahu za ujmu spôsobenú na chránených osobnostných právach, ako aj to, že nároky vyplývajúce z neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti sú podľa platnej právnej úpravy pojmovo odlišné od nárokov na náhradu škody (na tom nič nemení ani zákon č. 514/2003 Z. z., ktorý predpokladá, že pri odškodňovaní podľa jeho ustanovení môže byť poskytnutá náhrada nielen za škodu a ušlý zisk, ale aj za spôsobenú nemajetkovú ujmu - viď bližšie § 17 ods. 2 tohto zákona). 7. Súd prvej inštancie konštatoval, že aj v prípade, ak je odôvodnením rozsudku okresného súdu spôsobená ujma na osobnostných právach (§ 11 a nasl. OZ, o ktorý uplatnený nárok ide aj v preskúmavanej veci) nespôsobuje túto ujmu konkrétna fyzická osoba, ktorá verejnú moc vykonáva (sudca) alebo súd, na ktorom sudca pôsobí, ale spôsobuje ju štát, za ktorý táto fyzická osoba pri výkone jej zverenej verejnej moci koná. Pri posudzovaní pasívnej vecnej legitimácie treba vychádzať z toho, že sudca vydáva rozsudok ako predstaviteľ súdnej moci v mene štátu. Vo vzťahu k sudcom a súdnej moci je potrebné vychádzať z toho, že súdy sú orgánmi verejnej moci, ktoré vykonávajú súdnu moc (Čl. 141 Ústavy SR) a sudca je predstaviteľom súdnej moci (§ 2 ods. 1 veta prvá zák. č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich). Vymenovaním za sudcu vzniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú práva a povinnosti sudcu a štátu, upravené zákonom o sudcoch (§ 25 ods. 1) a za škodu spôsobenú rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom súdu zodpovedá štát (§ 104 veta prvá). Len výnimočne môže prichádzať do úvahy pasívna vecná legitimácia samotného sudcu a to výlučne vtedy, ak rozsudok vydal mimo výkonu súdnej moci. Pritom iba obsah odôvodnenia rozsudku a ani prípadné následné zrušenie rozsudku v jeho výroku takýto exces nikdy nezakladá, pretože tento musí byť posudzovaný iba z toho hľadiska, či sudca pri vydaní rozsudku konal v rámci výkonu jemu štátom zverenej súdnej moci alebo mimo neho. Obsah odôvodnenia rozsudku môže byť neoprávneným zásahom do osobnostných práv strany konania alebo tretej osoby, avšak iba celkom výnimočne. Je tomu tak s ohľadom na zákonom definovaný význam, obsah a funkciu odôvodnenia rozsudku, ktorou je vysvetliť, aký skutkový stav bol v danom prípade zistený a aké je jeho právne posúdenie. Takýto prístup je dôsledkom legitímnej požiadavky umožniť sudcom vykonávať ich funkciu. Za takýto neoprávnený zásah zodpovedá štát, v mene ktorého vykonáva sudca súdnu moc. Ak došlo k zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby chránených § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka pri výkone súdnej moci, je nutné pri riešení naznačenej otázky postupovať analogicky, ako je tomu pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú podľa zák. č. 514/2003 Z.z. To znamená, že i pri vzniku nemajetkovej ujmy podľa § 13 Občianskeho zákonníka je pasívne legitimovaný štát (porov. uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Co/996/2014 zo dňa 29.5.2015). 8. Súd prvej inštancie poukázal aj na závery odbornej právnickej literatúry, podľa ktorej ak je zistený nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, treba žalobu o ochranu osobnosti zamietnuť bez toho, aby došlo k skúmaniu obsahu napadnutej časti odôvodnenia rozsudku. (porov. KERECMAN, P.: Zásah do osobnostných práv odôvodnením rozsudku: Justičná revue, 75, 2023, č. 5, s. 589 - 604). 9. V prejednávanej veci žalobca, ktorý tvrdí, že časťou odôvodnenia rozsudku sp. zn. 21C/23/2021 Okresného súdu Humenné bolo neoprávnene zasiahnuté do jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, označil ako žalovaného Okresný súd Humenné. Tomuto však nesvedčí pasívna vecná legitimácia v
tomto konaní, nakoľko na základe vyššie rozpísaných dôvodov v prípade, že časťou odôvodnenia rozsudku dôjde k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv strany konania alebo tretej osoby, pasívne legitimovaným subjektom je štát. 10. Na základe uvedeného potom súd prvej inštancie, konštatujúc nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, podanú žalobu zamietol bez ďalšieho prejednávania veci, pretože by to na prijatom závere o zamietnutí žaloby z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie, nemohlo nič zmeniť. Otázka vecnej legitimácie totiž vyplýva z hmotného práva. Nesprávne označenie, či určenie okruhu účastníkov v sporovom konaní nemôže teda súd odstrániť ex offo a nemôže o tomto nedostatku ani žalobcu poučiť v zmysle Civilného sporového poriadku, pretože súd je povinný poskytnúť sporovým stranám iba poučenie o jeho procesných právach. Poučenie o vecnej legitimácii by bolo poučením o tom, kto má byť podľa hmotného práva sporovou stranou, také poučenie by nebolo to poučením o procesných právach a povinnostiach, ale poučením o hmotnom práve, ktoré súd nie je povinný, ale ani oprávnený poskytnúť (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4Obo/285/1993). 11. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. V odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal jeho návrhmi na dôkazy a vecnými námietkami, preto ich v odvolaní zopakoval. Zdôraznil, že vo svojej osobnej výbave nemá klamstvo, preto sa ho záver o nedôveryhodnosti jeho výpovede veľmi dotkol. Pri rozdielnych názoroch sa drží použitia odbornej argumentácie, čo potvrdzujú aj výsledky jeho práce. Tvrdenie súdu (žalovaného) o jeho nedôveryhodnosti mu preto nepripadá dostatočný. Jeho výpoveď pred súdom bola pravdivá, logická a nespochybniteľná. 12. Na výzvu súdu prvej inštancie žalobca podaním z 26.4.2025 svoje odvolanie doplnil. Namietal, že pokiaľ žalovaný nebol nositeľom pasívnej vecnej legitimácie, mal súd prvej inštancie realizovať postup podľa § 138 CSP a neprijať súdny poplatok. 13. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný podaním z 21.5.2025. Uviedol, že argumentácia žalobcu sa podobá skôr argumentácii procesnej strany, ktorá sa domáha rozhodnutia o dovolaní podľa tretej hlavy 4. časti Civilného sporového poriadku. Rozhodnutie súdu prvej inštancie bez ohľadu na dôvody, pre ktoré žalobu zamietol, považuje za vecne správne a navrhuje ho potvrdiť odvolacím súdom. 14. Žalobca v odvolacej replike namietol, že v pôvodnom konaní pod sp. zn. 21C/23/2021 nebol procesnou stranou ale svedkom, preto jediným spôsobom, ako obhájiť jeho česť bolo podanie žaloby, na ktorom trvá. Poukázal tiež na to, že pôvodne žalovaný H. F. i naďalej voči nemu vystupuje nepriateľsky a vykrikuje po ňom. 15. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 16. Odvolací súd úvodom pripomína, že pri svojom rozhodovaní je viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380ods. 1 CSP), čo znamená, že je oprávnený posudzovať len tie odvolateľom uplatnené odvolacie dôvody, vo vzťahu ku ktorým uviedol odvolaciu argumentáciu. Odvolací súd sa preto zaoberal len tými odvolacími námietkami a argumentmi žalobcu, ktoré boli pre rozhodnutie o odvolaní relevantné (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/238/2008 zo dňa 30.11.2009). 17. Podľa § 387 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (odsek 2); odvolací súd sa však v odôvodnení musí zaoberať podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie a rovnako sa odvolací súd musí vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (odsek 3). Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne
posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa, po obsahovej stránke, odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie (Najvyšší súd SR, sp. zn. 5Cdo/119/2024 z 30.9.2025). 18. S poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd považuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny, pričom sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením. V súdenej veci odvolací súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Prvoinštančný súd venoval náležitú pozornosť zisteniu a posúdeniu všetkých podstatných skutočností a vychádzal z dostatočných podkladov pre rozhodnutie vo veci. Dôvody, o ktoré svoje rozhodnutie oprel správne a podrobne uviedol v odôvodnení rozhodnutia, s týmito dôvodmi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje. 19. S ohľadom na to, že záver súdu prvej inštancie o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného žalobca vo svojom odvolaní výslovne nenamietol a ani žiadnou argumentáciou nespochybnil, odvolací súd považuje za postačujúce v tejto časti iba poukázať na správnosť záverov prvoinštančného súdu v zmysle § 387 CSP, a to v rozsahu, v ktorom je to potrebné z hľadiska povinnosti súdu skúmať vecnú legitimáciu v každom štádiu konania aj bez návrhu, ako aj z dôvodu potreby vysporiadania sa s odvolacou argumentáciou žalobcu týkajúcou sa neuplatnenia postupu podľa § 138 CSP súdom prvej inštancie. 20. Prvoinštančný súd správne zameral svoju pozornosť na otázku pasívnej vecnej legitimácie žalobcu, pričom závery súdu prvej inštancie o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného potvrdzuje aj ustálená súdna prax (okrem rozhodnutí citovaných súdom prvej inštancie napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/149/2011 zo dňa 26.09.2012, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/434/2016 z 2.11. 2017, Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/802/2014 z 11. 8. 2015), ako aj súdom prvej inštancie odkazovaná odborná literatúra. Z uvedených dôvodov odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na závery súdu prvej inštancie ohľadne nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, ktoré boli rekapitulované aj v odôvodnení tohto rozhodnutia 21. Žalobca v doplnení svojho odvolania vytkol súdu prvej inštancie chybu v jeho procesnom postupe. Tvrdí, že keďže nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného musel byť súdu prvej inštancie zjavný už pri podaní žaloby, súd prvej inštancie už ho nemal vyzývať na zaplatenie súdneho poplatku, ale podľa § 138 CSP mal žalobcu vyzvať na späťvzatie žaloby, čo však neurobil. 22. Odvolací súd uvádza, že hoci z obsahu súdneho spisu skutočne nevyplýva, že by súd prvej inštancie žalobcu vyzval podľa § 138 CSP na späťvzatie jeho zjavne nedôvodnej žaloby, nejde v danom prípade o také procesné pochybenie, ktoré by mohol efektívne napraviť odvolací súd, pokiaľ zároveň dospeje k záveru o vecnej správnosti výroku odvolaním napadnutého rozsudku. Takýto postup mu v prípade vecne správneho rozhodnutia neumožňuje znenie § 388 a 389 CSP. 23. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd aj na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentované v jeho rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/239/2018 z 29.4.2020, cit.: „Ak súd bude v konaní postupovať tak, že bude konať o celkom alebo sčasti nedôvodnej žalobe bez toho, aby toto uviedol žalobcovi, nie je možné dospieť k záveru, že by takéto porušenie povinnosti bolo vadou konania odôvodňujúcou prípadné zrušenie rozhodnutia vo veci samej alebo uznesenia o zastavení konania. Neuvedenie predbežného právneho posúdenia nemožno považovať za procesný postup, ktorým by sa strane znemožňovalo uskutočňovanie jej procesného práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Uvedené konanie môže viesť k porušeniu ústavného práva strany na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.“ (Števček, M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. C. H. Beck, s. r. o., Praha, 2016, s. 512 - 513). Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný riešiť Ústavný súd Slovenskej republiky. Všeobecný súd nie je oprávnený skúmať existenciu prieťahov v konaní pred súdom.“ 24. Pokiaľ teda súd prvej inštancie správne dospel k záveru o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, bolo by v rozpore so zásadou hospodárnosti a požiadavkou procesnej ekonómie zaoberať sa skutkovými tvrdeniami žalobcu, či už v rámci dokazovania, alebo v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie.
25. Aj podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných sporovými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku sporovej strany, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty sporových strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS/251/04, III.ÚS/209/04, II.ÚS/200/09 a podobne). 26. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby v celom rozsahu ako vecne správny postupom podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. 27. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP, tak že ich náhradu v odvolacom konaní úspešnému žalovanému nepriznal, keďže mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli. 28. Uvedené rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP a § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).