Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Nitra 11CoPr/4/2026 4124207182 06. 05. 2026 JUDr. Eva Šišková ECLI:SK:KSNR:2026:4124207182.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šiškovej a členov senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a Mgr. Mareka Janigloša, v spore žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX, C. D. XXXX/X, E., zastúpeného JUDr. Ing. Petrom Lyžičiarom, advokátom, Svätoplukovo námestie 1/B, Nitra, IČO: 52 334 490, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, v konaní o zaplatenie nemajetkovej ujmy 2.300,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného zo dňa 15. 12. 2025 proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 18Cpr/3/2024-450 zo dňa 01. 12. 2025, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Nitra (ďalej ako „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.300,- eur do 3 dní odo dňa jeho právoplatnosti (výrok I.) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému vo výške 100 %, o ktorej výške si vymienil rozhodnúť do 60 dní od právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (výrok II.). 2. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil s odkazom a citáciou ust. čl. 19 ods. 2 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 853 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 85 ods. 1, 2, § 86 ods. 1, 2, 3, 4, § 91 ods. 1, 2, 3, § 92 ods. 1, 2, § 97 ods. 1 písm. a) až i), § 103 ods. 5, § 122 ods. 1, 2, 3 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Zákon o HaZZ“), čl. 1 bod 2, 3, čl. 2 bod 1, 2, čl. 6 písm. b), čl. 16 písm. b), čl. 17 bod 3 písm. iii) Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného, čl. 19 Smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času a § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/5015 Z. z. Civilný sporový poriadok. 3. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal od žalovaného náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 6.430,05 eur. 4. V danom spore rozhodol rozsudkom č. k.18Cpr/3/2024-319 zo dňa 18. 02. 2025 v znení opravného uznesenia č. k. 18Cpr/3/2024-507 zo dňa 05. 03. 2026 a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.300,- eur do 3 dní odo dňa jeho právoplatnosti. Vo zvyšku súd žalobu zamietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Proti rozhodnutiu bolo podané odvolanie. Krajský súd v Nitre napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku I. a v závislom
výroku III. o náhrade trov konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. S poukazom na uvedené zamietajúci výrok v poradí prvého rozsudku súdu prvej inštancie (v sume 4.130,05 eur) nadobudol právoplatnosť dňa 02. 05. 2025 a predmetom sporu zostala žaloba o zaplatenie nemajetkovej ujmy žalobcu v sume 2.300,- eur. 5. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní (posúdením podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov strán sporu, výsluchom žalobcu a žalovaného, pričom dokazovanie čítaním a oboznámením obsahu ostatných listinných dôkazov nevykonal, pretože boli protistrane doručené, ktorých obsah podrobne opísal v bodoch 6. až 8.) a po rozhodnutí Krajským súdom v Nitre, ktorý zrušil v poradí prvý rozsudok súdu v časti zaplatenia sumy 2.300,- eur, poukázal na čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/EHS, ktorý definuje rozsah pôsobnosti smernice na všetky odvetvia činností, verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na článok 2 Smernice 89/391/EHS. Smernica 89/391 sa v zmysle čl. 2 ods. 1 uplatňuje „na všetky odvetvia činnosti a to verejné aj súkromné“, ku ktorým okrem iného patria všeobecne uvedené činnosti služieb (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas, atď.) V zmysle odseku 2 sa neuplatňuje uvedená smernica tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej ochrany. Súd mal teda za to, že výnimka podľa článku 2 ods. 2 smernice 89/391/ EHS sa na služobnú činnosť žalobcu nevzťahuje a v tomto smere odkázal na výklad práva EÚ, ktorý podal Súdny dvor v rozsudku v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 Pfeiffer, vo veci C-52/04 a C-518/15. Zároveň mal za nesporné, že zákonodarca do zákona o HaZZ, účinnom od 01. 11. 2024 prijal hmotnoprávnu úpravu, keď doplnil § 97 ods.3 zákona o HaZZ. 6. Súd ďalej k transponovaniu smernice 2003/88/ES skonštatoval, že podľa prílohy č. 4 bod 6 zákona o HaZZ do jeho znenia bola prebratá smernica 2003/88/ES, z ustanovení zákona ale nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tejto skutočnosti spočíva rozpor slovenskej právnej úpravy s právom Európskej únie. Súdny dvor konštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v smernici 2003/88/ES je autonómnym pojmom práva EÚ a je vymedzený ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Podľa článku 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ, smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená s ohľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Členské štáty sú povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plného účinku smernice v súlade s cieľom, ktorý smernica sleduje (Komisia vs. Taliansko, C- 368/07). Súd mal za to, že ustanovenia zákona o HaZZ by mali byť v súlade so smernicou, pričom v prípade existencie rozporu medzi ustanoveniami zákona o HaZZ a smernicou má prednosť smernica ako právny predpis vyššej právnej sily. Súdny dvor vo viacerých svojich rozhodnutiach, napr. C-397/01 Pfeiffer a C-437/05 Vorel opakovane zdôrazňoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času a pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva. Osobitne v prípade hasičov Súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09, C-52/04). Je nesporné, že smernica nebola správne transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky, konkrétne do ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, pričom ustanovenia zákona boli v rozpore s článkom 2 ods. 1 a článkom 6 písm. b) smernice. Súd poukázal na to, že v obdobných veciach už bolo vydaných množstvo rozhodnutí súdov, ktoré konštatovali rozpor vnútroštátnej právnej úpravy voči právu EÚ (smernici). Smernica 2003/88/ES v článku 2 bod 1 a 2 ustanovuje, že pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a (alebo) praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Z uvedeného vyplýva, že čas určenej služobnej pohotovosti príslušníka Hasičského a záchranného zboru má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon č. 315/2001 Z. z. tak v rozpore so Smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času príslušníka Hasičského a záchranného zboru vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti, pričom Smernica 2003/88/ES neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v smernici. Súd v tomto smere poukázal na novelu zákona o HaZZ, ktorá nadobudla účinnosť od 01. 11. 2024 (zákon č. 258/2024 Z. z.), ktorá zaviedla do zákona ustanovenie § 97 ods. 5.
7. Súd ďalej nepovažoval za sporné, že služobný čas žalobcu je rozvrhnutý nerovnomerne tak, že do konca roku 2021 boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 17-hodinový výkon služby, po ktorom nasledovala 7 hodinová pohotovosť na pracovisku, od 01. 01. 2022 sa 24 hodinová zmena skladá zo 16 hodinovej služby a určená 8 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Na pracovisku žalobcu sa striedajú tri zmeny tak, že jedna zmena odslúži 24 hodín a následne má dva dni voľno. Je teda nevyhnutné, že jedna zmena v danom týždni (7 po sebe nasledujúcich dní) odslúži 24 hodinovú zmenu trikrát, čo predstavuje 72 hodín. V prípade, ak zmenu odslúži príslušník len dvakrát do týždňa, je na hranici 48 hodín. Ak by súd prepočítal výkon 24 hodinovej zmeny každý tretí deň na rok, tak príslušník odpracuje 121 dní (365/3), čo predstavuje 2.904 hodín (121 x 24 dní), v priemere 55,70 hodín týždenne (2904/52,14 týždňov), teda prevyšuje maximálny priemerný týždenný pracovný čas 48 hodín. Už organizácia pracovného času na pracovisku žalobcu je rozporná so Smernicou 2003/88/ES. Pokiaľ by si teda žalobca v referenčnom období 6 mesiacov nevybral žiadnu dovolenku a ani by nebol práceneschopný, resp. nevyskytol sa žiaden iný dôvod jeho neprítomnosti na pracovisku a odpracuje plný fond pracovného času, vrátane všetkých pohotovostí, nepochybne by vždy prekročil maximálny týždenný pracovný čas stanovený smernicou. Súd zároveň poukázal, že za výkon práce v zmysle článku 2 ods. 1 smernice sa považuje aj účasť na školeniach a povinných rekondičných pobytoch absolvovaných žalobcom v zariadení určenom zamestnávateľom. Zamestnávateľ sa nesmie spoliehať na to, že v priebehu referenčného obdobia nastanú na strane žalobcu také rôzne okolnosti (dovolenka PN, OČR a pod.), že žalobca v priemere neprekročí maximálny týždenný pracovný čas. Zamestnávateľ má organizovať prevádzku pracoviska tak, aby takýmto situáciám predchádzal. 8. Súd z údajov dostupných zo spisu, či v žalovanom období dochádzalo a v akom rozsahu k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času u žalobcu, za základ pre svoje výpočty vzal údaje o počte odpracovaných hodín služobnej činnosti a služobnej pohotovosti uvádzaných vo výplatných páskach žalobcu. Žalovaný tvrdil, že žalobca v skutočnosti neprekračoval maximálny týždenný pracovný čas, pretože si v danom období čerpal dovolenku, prípadne, že bol práceneschopný alebo bol na OČR. Zákon č. 315/2001 Z. z. neurčuje, kedy začína a kedy končí 6 mesačné obdobie, v rámci ktorého by mal zamestnávateľ žalobcovi či iným príslušníkom Hasičského a záchranného zboru podľa § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. rozvrhovať služby tak, aby týždenný 48 hodinový pracovný čas bol dodržaný. Žalobca ohraničil obdobie, v ktorom podľa jeho tvrdenia malo dôjsť k prekročeniu maximálneho limitu týždenného pracovného času v období počnúc od 06/2021 do 05/2024. Medzi stranami bolo sporné (obe strany sporu predložili vlastné prepočty), či došlo v súvislosti s rozvrhom pracovného času žalobcu k porušeniu článku 6 písm. b) smernice, teda či priemerný týždenný služobný čas presahoval hranicu 48 hodín (žalovaná takéto prekročenie 48 hranice popierala). 9. Pre účely výpočtu priemerného pracovného času žalobcu (vzhľadom na to, že zákon o Hasičskom a záchrannom zbore ani smernica neurčujú počiatok a koniec referenčných období) súd zisťoval, či bol dodržaný maximálny týždenný pracovný čas. Pri výpočte vychádzal z údajov uvedených vo výplatných páskach žalobcu, konkrétne z hodín vo fonde pracovného času a odslúžených hodín pohotovosti na pracovisku, z počtu týždňov za uvedené obdobia. Žalobca za obdobie od júna 2021 do decembra 2021 vrátane odpracoval 1170,2 hodín zmenovej služby, pohotovosť: 313,07 hodín, počet týždňov 30,57 (214 dní/7), v období od januára 2022 do decembra 2022 vrátane 1.946,5 hodín zmenovej služby, pohotovosť: 681,69 hodín, počet týždňov 52,14 (365 dní/7), v období od januára 2023 do decembra 2023 vrátane 1.958 hodín zmenovej služby, pohotovosť: 650,54 hodín, počet týždňov 52,14 (365 dní/7), v období od januára 2024 do mája 2024 vrátane 818,58 hodín zmenovej služby, pohotovosť: 322,90 hodín, počet týždňov 21,71 (152 dní/7). Teda pri dodržaní obmedzenia maximálneho týždenného pracovného času 48 hodín pripadá na uvedené rozhodné obdobie maximálny pracovný čas 7.514,88 hodín (156,56 týždňov x 48 hod.), a teda v posudzovanom období odpracoval podľa výpočtu súdu až 7.861,48 hodín. Žalobca oproti maximálnemu pracovnému času 7.514,88 hodín odpracoval navyše v posudzovanom období 346,6 hodín. Súd tento údaj vydelil počtom týždňov v uvedenom období, t. j. 156,56, pričom výsledkom bol údaj o tom, o koľko priemerne týždenne prekročil skutočný odpracovaný čas žalobcu maximálny týždenný 48-hodinový pracovný čas stanovený smernicou. Výsledná hodnota bola 2,21 hodín týždenne (346,6 hodín/156,56 týždňov). Z uvedeného vyplynulo, že žalobcovi bola nariaďovaná zamestnávateľom pohotovosť, ktorá spolu s pracovným časom (v zmysle zákona o Hasičskom a záchrannom zbore „týždenným služobným časom“) skutočne prekročila maximálny týždenný pracovný čas určený smernicou. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore umožňoval nezapočítať hodiny služobnej pohotovosti vykonávané (odslúžené) hasičom v mieste výkonu štátnej služby do služobného
času, hoci sa podľa článku 2 ods. 1 smernice aj čas neaktívnej služobnej pohotovosti považuje za pracovný čas definovaný smernicou ako akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi alebo praxou. Súd nepovažoval za relevantný výpočet predložený žalovaným na pojednávaní, vychádzajúci z pripojenej tabuľky, nakoľko nie je jasné, ako sa k tomuto výpočtu dopracoval. Žalovaný tvrdil, že žalobca v skutočnosti neprekračoval maximálny týždenný pracovný čas, pretože si v danom období čerpal dovolenku, prípadne, že bol práceneschopný alebo bol na OČR, avšak ako vyplýva z tabuľky, ak v určitom období neboli žiadne dni na neutralizáciu, súčet odpracovaných hodín služby a pohotovosti nezodpovedá s údajmi o skutočne odslúžených hodinách, napr. v mesiacoch október 2021 (počet hodín 178:30, pohotovosť 63, počet skutočne odslúžených hodín bol uvedený 224,30), podobne november 2021, december 2021, január, september 2022, február, december 2023, február 2024 (počet hodín 136, pohotovosť 40, počet skutočne odslúžených hodín bol uvedený 128). V prípade, ak by súd pri rozhodovaní aplikoval aj prepočty v rámci 6 mesačných referenčných období, šesťmesačné cykly počnúc mesiacom jún 2021, končiac mesiacom november 2021, do prvého šesťmesačného obdobia spadá 183 dní, čo je 26,14 týždňov, obdobie počnúc mesiacom december 2021, končiac mesiacom máj 2022, spadá 26 týždňov, 182 dní, počnúc mesiacom jún 2022, končiac mesiacom november 2022 spadá 26,14 týždňov, 183 dní, počnúc mesiacom december 2022, končiac mesiacom máj 2023, spadá 26 týždňov, 182 dní, počnúc mesiacom jún 2023, končiac mesiacom november 2023 spadá 26,14 týždňov, 183 dní, počnúc mesiacom december 2023, končiac mesiacom máj 2024 spadá 26,14 týždňov, 183 dní vyplýva, že dochádzalo k presahovaniu hranice 48 hodín týždenne. V rámci prvého obdobia bol počet vo FPČ 1008,5 hodín, pohotovosť 257,07 hodín, spolu 1265,57, priemer 48,42 týždenne. V rámci druhého obdobia bol počet vo FPČ 962,7 hodín, pohotovosť 334,75, spolu 1297,45, priemer týždenne 49,90. V rámci tretieho obdobia bol počet vo FPČ 967 hodín, pohotovosť 362,94 spolu 1329,94, priemer týždenne 50,87. V rámci štvrtého obdobia bol počet vo FPČ 984 hodín, pohotovosť 302,24, spolu 1286,24, priemer týždenne 49,47. V rámci piateho obdobia bol počet vo FPČ 988,5 hodín, pohotovosť 3820,3, spolu 1368,8, priemer týždenne 52,36. V rámci šiesteho obdobia bol počet vo FPČ 982,58 hodín, pohotovosť 378,90, spolu 1361,48, priemer týždenne 52,08. 10. Následne sa súd zaoberal vyhodnocovaním splnenia podmienok vzniku nároku žalobcu na náhradu škody za nesprávnu transpozíciu smernice do slovenského právneho poriadku (za súčasného splnenia troch podmienok a to cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, porušenie je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť). V prípade prvej podmienky mal súd za to, že je splnená, pretože článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Uvedené dôležité pravidlo sociálneho práva nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu a jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa súdu bola splnená aj ďalšia podmienka, keď odkázal na ciele smernice, ktoré mali byť dosiahnuté stanovením maximálneho týždenného pracovného času - právo pracovníkov na primeranú dobu odpočinku, a tým ochrana zdravia a bezpečnosti pracovníkov. V danom prípade mal súd preukázanú aj priamu príčinnú súvislosť medzi týmto porušením a škodou, nakoľko došlo k porušeniu úniovej normy, vnútroštátna úprava bola v rozpore s článkom smernice. V prípade, ak by transpozícia článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES bola správna, nedochádzalo by k tomu, že služobná pohotovosť na pracovisku sa nepovažovala za pracovný čas a nedochádzalo by u žalobcu k porušeniu práva na odpočinok po práci. Ak by žalobca bol v službe v príslušnom období menej ako 48 hodín za 7 dní, v tom prípade by nedošlo k zásahu do práv žalobcu, hoci by právna úprava bola aj nesprávna. Je preto podľa súdu preukázané, že existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením článku 6 písm. b) smernice a škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný, keď žalobca musel pracovať viac v dôsledku nezarátania služobnej pohotovosti do pracovného času. Súd tu odkázal na konštatovanie Súdneho dvora, že pojem „pracovný čas“ treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch podmienok. Po prvé pracovník musí byť „v práci“, po druhé
musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie musí vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti. Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitého poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník môže tráviť počas plnenia tohto typu povinností, napríklad to, či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine. Z judikatúry Súdneho dvora dokonca tiež vyplýva, že aj čas pracovnej pohotovosti, strávený v domácom prostredí na telefóne (teda mimo priestorov zamestnávateľa), jednoznačne predstavuje pracovný čas, pretože pracovník musí byť neustále k dispozícii zamestnávateľovi a zastihnuteľný a jeho sloboda pohybu a sloboda organizovať si vlastný program je preto výrazne obmedzená. 11. Záverom súd prvej inštancie skonštatoval, že v danom spore bolo preukázané, že v rozhodnom období došlo k prekročeniu maximálneho 48 hodinového priemerného týždenného pracovného času u žalobcu a preto nárok na náhradu nemajetkovej ujmy bol daný. Z výpovede žalobcu vyplynulo, že nemá dostatok času na manželku, na 2 maloleté deti, na vlastnú regeneráciu. Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy súd posudzoval primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácii normy Európskej únie žalobca utrpel. Súd považoval pracovnú pozíciu žalobcu za vysoko zodpovednú, za rizikovú a fyzicky ako aj psychicky náročnú, pričom poukázal na význam charakteru práce žalobcu, keď je potrebné zabezpečiť, aby tento mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie, rodinný život. Žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom, musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, a že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite poskytnúť príslušné služby a plniť si svoje povinnosti. Za primeranú finančnú náhradu preto súd určil sumu 2.300,- eur, ktorá výška nemajetkovej ujmy spĺňa odškodňovaciu funkciu. Výška priznanej náhrady je podľa názoru súdu primeraná niekoľkoročnému porušovaniu práva žalobcu na primeraný odpočinok po psychicky a fyzicky náročnej práci, spĺňa satisfakčnú aj reparačnú funkciu. V danom spore zohľadnil v súlade s princípom rovnosti rozhodovanie v porovnateľných skutkových a právnych veciach a zjavne spĺňa aj funkciu generálnej prevencie, keď v dôsledku týchto žalôb došlo aj k zmene právnej úpravy v zákone o Hasičskom a záchrannom zbore. 12. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP, vychádzajúc zo zásady pomeru úspechu vo veci. V danom spore súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.300,- eur a vo zvyšnej časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy žalobu zamietol (v poradí prvým rozsudkom). Súd vychádzal z charakteru uplatneného nároku (ktorým bola náhrada nemajetkovej ujmy), pričom výška plnenia, ktoré bolo žalobcovi napokon priznané, závisela od úvahy súdu. V základe nároku bol žalobca úspešný, keďže súd dospel k záveru, že mu bola nemajetková ujma spôsobená, a že subjekt, ktorý ju spôsobil, je povinný mu zaplatiť náhradu tejto nemajetkovej ujmy. V tomto smere súd odkázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 56/2017 a na jeho nález sp. zn. II. ÚS 225/2020, v ktorých Ústavný súd SR dospel k zhodnému záveru, že aj naďalej je možné strane, ktorej bola priznaná náhrada škody, priznať plnú náhradu trov konania, pokiaľ výška priznaného plnenia závisela od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu. Daný spor bol takýmto prípadom, keďže súd výšku náhrady nemajetkovej ujmy určil na základe vlastnej úvahy. Preto v súlade s citovanou rozhodovacou praxou priznal žalobcovi proti žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom dôvody hodné osobitného zreteľa s poukazom na ustanovenie § 257 CSP zistené u strán sporu ani v okolnostiach veci zistené neboli. O výške trov konania si vymienil rozhodnúť v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 13. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním v celom rozsahu žalovaný, a to z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP, teda že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 14. Úvodom odvolania žalovaný poukázal (a citoval) na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11CoPr/5/2025 zo dňa 30. 07. 2025, ktorý zrušil v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie. Dodal, že odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení jednoznačne konštatoval, že súd prvej inštancie je povinný zistiť, či a v akom rozsahu u žalobcu dochádzalo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času v rámci 6 mesačného referenčného obdobia, pričom na účely výpočtu je potrebné
použiť údaje o skutočne odslúžených hodinách a nie údaj o fonde pracovného času. Uvedenými závermi odvolacieho súdu, ktorými je súd prvej inštancie viazaný, sa súd prvej inštancie dôsledne neriadil. Mal za to, že súd v rozpore so záväzným názorom odvolacieho súdu ako základ pre výpočet zvolil fond pracovného času, a nie skutočne odpracovaný čas žalobcom. Taktiež súd bez bližšieho odôvodnenia neakceptoval prepočty predložené žalovaným. 15. Čo sa týka pracovného času, žalobca odkázal na Súdny dvor EÚ, ktorý zdôraznil, že pojmy „pracovný čas“ a „čas odpočinku“ sú antonymá a navzájom sa vylučujú, a preto každý čas musí byť skúmaný jednotlivo a musí byť zaradený do jednej z týchto kategórií; uvedené neplatí iba pre služobnú pohotovosť, ale taktiež aj pre dovolenky a ďalšie voľná. Povinnosť vnútroštátnym súdom skúmať každý čas jednotlivo stanovila aj Európska komisia vo svojom korigende. Ďalej poukázal na ust. § 97 zákona č. 315/2001 Z. z., ktoré nikdy nerozšírilo pojem „pracovný čas“, keďže sa týka pracovnoprávnych a sociálnoprávnych benefitov, keď za tam uvedené časy odpočinku priznáva príslušníkom HaZZ náhradu mzdy a zahŕňa ich do fondu pracovného času, ktorý však nie je predmetom tohto konania. Zo strany žalovaného je preto zjavne nesprávny taký výklad, keď medzi pojmy „pracovný čas“ používaný smernicou na jednej strane a pojmy „služobný čas“ a „výkon štátnej služby“ používané ZoHaZZ, či dokonca „fond pracovného času“ dáva rovnítko. Teda pod pojmom pracovný čas možno na účely žalobou uplatneného nároku rozumieť výlučne a len čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou v súlade s čl. 2 bod 1 smernice. Z uvedeného vyplýva, že v prípade príslušníka HaZZ nie je pracovným resp. služobným časom na účely smernice čas označený ako: riadna platená ročná dovolenka (DOV), práceneschopnosť (PN), karanténa (PNK), ošetrovania členov rodiny (OČR), platené prekážky vo všeobecnom záujme (VSZ), dodatková dovolenka (DOD), dovolenka za sviatok (DOS), osobné prekážky (SVP), voľno za sviatok (VS), sprevádzanie rodinného príslušníka (SRP), návšteva lekára (LEK), náhradné voľno (NV), či voľno na základe kolektívnej zmluvy a ani rekondičný pobyt (REK). Tieto údaje je možné zistiť výlučne z prehľadu plánu služieb, a nie z výplatných pások, údaje na ktorej použil žalobca a súd prvej inštancie pri svojich výpočtoch. Neutrálne dni sú dni v zmysle čl. 16 písm. b) smernice, ktoré predstavujú čas odpočinku, avšak tieto nemožno použiť na kompenzáciu práce v inej časti referenčného obdobia. Neutrálnymi dňami sú dni riadnej ročnej dovolenky (DOV) a práceneschopnosti (PN, PNK) v zmysle čl. 16 písm. b) smernice. Pokiaľ ide o platenú ročnú dovolenku, týka sa to 4 týždňov, t. j. 20 pracovných dní, ktoré sú stanovené v smernici, čomu zodpovedá vyjadrenie dovolenky na počet zmien v prípade príslušníka HaZZ, ktorého pracovný týždeň pozostáva z jednej 24 hodinovej zmeny a následne 48 hodín voľna oproti iným zamestnancom s rovnomerne rozvrhnutým pracovným časom. Vzhľadom na znenie čl. 16 písm. b) Smernice a napriek tomu, že judikatúra Súdneho dvora EÚ týkajúca sa tejto otázky neexistuje, sa žalobca rovnako ako Komisia domnieva, že ak vnútroštátna právna úprava umožňuje pracovníkom dodatočné obdobia platenej ročnej dovolenky okrem minimálnych 4 týždňov, dotknutý členský štát môže slobodne rozhodnúť o zahrnutí alebo vyňatí týchto dodatočných období ročnej platenej dovolenky do výpočtu priemerného týždenného pracovného času. Priamy účinok má teda výlučne čl. 7 Smernice v rozsahu nároku na minimálnu platenú ročnú dovolenku a nemožno ho vztiahnuť aj na iné druhy voľna poskytované príslušníkovi HaZZ na základe ZoHaZZ alebo kolektívnej zmluvy. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že „neutralizácia“ prichádza do úvahy výlučne v prípade voľných dní riadnej platenej ročnej dovolenky (DOV), práceneschopnosti (PN), karantény (PNK), ošetrovania členov rodiny (OČR)a platených prekážok vo všeobecnom záujme (VSZ). Na druhej strane sa “neutralizácia” netýka iných voľných dní ako sú dodatková dovolenka (DOD), dovolenka za sviatok (DOS), osobné prekážky (SVP), voľno za sviatok (VS), sprevádzanie rodinného príslušníka (SRP), návšteva lekára (LEK), náhradné voľno (NV), ktoré sú poskytované príslušníkovi HaZZ nad rámec minimálnej platenej ročnej dovolenky v trvaní 4 týždňov podľa čl. 7 Smernice. Súd pri svojich vlastných výpočtoch vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a aplikácie definície pracovného času podľa čl. 2 bod 1 smernice a inštitútu neutralizácie. 16. Čo sa týka žalobcom vymedzenej nemajetkovej ujmy, tú žalobca vymedzil len všeobecne, bez uvedenia konkrétnych skutkových tvrdení, týkajúcich sa zásahu do jeho súkromného a rodinného života len ako „stratu času“. V priebehu svojho výsluchu neuviedol žiadne také skutočnosti, okrem bežných problémov zamestnancov s nerovnomerne rozvrhnutým pracovným časom a povinnosťou vykonávať pohotovosť, ktoré spôsobovali zásah do osobnostných práv žalobcu a priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním sa na rozhodovaciu činnosť iných súdov v obdobných
prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne. Žalobca ďalej v rámci svojej argumentácie uviedol definíciu nemajetkovej ujmy, kde náprava nemajetkovej ujmy má za cieľ spravodlivo zmierniť nežiaduci stav, ktorý bol vytvorený v osobnej sfére poškodeného. Dôkazné bremeno je po celý čas konania na strane žalobcu, ktorý musí svoju nemajetkovú ujmu jasne a hodnoverne preukázať dôkazmi. V tomto smere poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave v rozsudku sp. zn. 14Co/62/2025 zo dňa 19. 08. 2025, Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 24/2019 zo dňa 09. 06. 2020, II. ÚS 362/2014 zo dňa 09. 07. 2014, Okresného súdu Trnava č. k. 31C/41/2024-175 zo dňa 09. 05. 2025 a čl. 8, § 132 ods. 150 ods. 1 Civilného sporového poriadku. 17. Záverom odvolania žalovaný skonštatoval, že súd založil svoje rozhodnutie o primeranosti priznanej sumy iba na všeobecných záveroch, že žalobca bol ukrátený o hodiny voľného času. Otázka výšky náhrady nemajetkovej ujmy je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Každé jedno rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je založené na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady. Nedostatočne sa zaoberal posudzovaním kritérií stanovených zákonom a vyplývajúcich z judikatúrnej praxe vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, najmä závažnosťou ujmy, ktorá žalobcovi vznikla a následkami, ktoré sa prejavili v súkromnom živote žalobcu, prípadne dopadom na jeho zdravotný stav a sociálne pomery. Takto formulovaný záver hodnotí žalovaný ako nedostatočný, porušujúci právo na spravodlivý proces. Pre porovnanie poukázal na ustanovenia Zákonníka práce, v zmysle ktorého zamestnanec môže v kalendárnom roku vykonať prácu nadčas najviac v rozsahu 400 hodín, a zamestnanec, ktorý vykonáva zdravotnícke povolanie podľa osobitného predpisu, možno po dohode so zástupcami zamestnancov nariadiť prácu nadčas v rozsahu najviac 250 hodín v kalendárnom roku. V prípade príslušníkov HaZZ v kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín. Aj podľa aktuálne pripravovanej novely ZoHaZZ výslovne upravujúcej maximálny priemerný týždenný pracovný čas príslušníka HaZZ sa počíta s možnosťou, že priemerný týždenný služobný čas príslušníka môže prekročiť 48 hodín za obdobie 6 po sebe nasledujúcich mesiacov, ak príslušník s takým rozsahom služobného času súhlasí. Priemerný týždenný služobný čas príslušníka podľa prvej vety, vrátane štátnej služby nadčas a služobnej pohotovosti, nesmie presiahnuť 72 hodín. Samotné žalobcom tvrdené porušenie povinnosti správne transponovať smernicu do vnútroštátneho právneho poriadku samo o sebe nespôsobuje ujmu, ktorá zakladá právo na náhradu bez toho, aby žalovaný mal možnosť preukázať opak. Nemožno zaviazať na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorá nevznikla. 18. Žalovaný mal s odkazom na vyššie uvádzané skutočnosti za to, že žalobca v konaní nepreukázal prekročenie maximálneho priemerného týždenného pracovného času v miere vyvolávajúce zásah do súkromného, rodinného života, či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá bola žalobcovi priznaná. Zároveň súd prvej inštancie neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti preukazujúce zásah do súkromného a rodinného života a súčasne výšku priznanej ujmy neurčil vzhľadom na osobitné pomery žalobcu, ale len paušálnym odkazom na iné rozhodnutia súdov v obdobných sporoch. Súčasne svoje rozhodnutie o priznaní nemajetkovej ujmy a jej výšku založil na nesprávnych skutkových zisteniach o prekročení maximálneho priemerného týždenného pracovného času žalobcu v referenčnom období v dôsledku nesprávnej aplikácie ustanovení smernice týkajúcich sa definície pracovného času podľa čl. 2 bod 1 smernice a aplikácie inštitútu neutrálnych dní. 19. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, žalovaný odvolaciemu súdu navrhol, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne v celom rozsahu a prizná mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 20. K odvolaniu žalovaného sa podaním zo dňa 12. 01. 2026 vyjadril žalobca, ktorý úvodom zastal názor, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s pokynmi Krajského súdu v Nitre danými v rozhodnutí č. k. 11CoPr/5/2025-418 zo dňa 30. 07. 2025 (ohľadom vysporiadania sa s prepočtom pracovného času žalobcu a odôvodniť, prečo sú výpočty žalovaného nesprávne). Odpoveď na tieto otázky považoval žalobca za vecne správne a navyše dodal, že jeho výpočty nemohli byť správne už len z prostého dôvodu, že vychádzali z podkladov, ktoré napr. nezahŕňali mesiac jún 2021, nakoľko tento mal byť podľa žalovaného premlčaný, čo však súdy odmietli a mesiac jún 2021 nepovažovali za premlčaný. Žalovaný tak už len z tohto dôvodu neuniesol bremeno svojho tvrdenia, keďže v rozpore s princípom
formálnej pravdy neposkytol súdu také podklady, z ktorých by bolo možné považovať výpočty žalobcu za nesprávne. Zistenie porušenia čl. 6 písm. b) Smernice podrobil súd prvej inštancie preskúmaniu aj v rovine 6 mesačných referenčných období, pričom aj výsledkom tohto procesu boli zistenia, že dôvodnosť nároku žalobcu, ktorý mu bol priznaný v tomto konaní bola daná, nakoľko k prekročeniu maximálneho pracovného času žalobcu došlo v každom z referenčných období. Rovnaký právny názor nakoniec vyslovil aj Krajský súd v Nitre v jednom zo svojich posledných rozhodnutí zo dňa 27. 11. 2025, č. k. 7CoPr/3/2025-455, k aplikácii referenčných období na daný prípad poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre zo dňa 17. 09. 2025, č. k. 11CoPr/1/2025-441, Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 23. 07. 2025, sp. zn. 15Co/13/2025. 21. S prihliadnutím na všetky vyššie uvedené skutočnosti žalobca skonštatoval, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí riadne vysporiadal s uloženými pokynmi Krajského súdu v Nitre v zmysle uznesenia a taktiež aj so všetkými námietkami žalovaného, ktoré riadne a presvedčivo odôvodnil. Z týchto dôvodov odvolaciemu súdu navrhol, aby v zmysle ust. § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. 22. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 21. 01. 2026 k vyjadreniu žalobcu uviedol, že žalobca nesprávne zredukoval obsah Krajského súdu v Nitre zo dňa 30. 07. 2025 ohľadom povinnosti súdu prvej inštancie vysporiadať sa s otázkou, či na strane žalobcu došlo v rámci referenčných období k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času a prepočtami žalovaného. Žalobca sa domnieva, že pre konštatovanie porušenia úniového práva zakladajúceho nárok žalobcu na náhradu škody postačuje aj hypoteticky možné prekročenie maximálneho priemerného týždenného pracovného času žalobcu bez ohľadu na to, či k takémuto prekročeniu aj skutočne došlo, čo je v rozpore so záväznými závermi odvolacieho súdu vyjadrenými v zrušujúcom uznesení, ale aj účelom Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES z 04. 11. 2003. Akceptujúc tieto úvahy, by súčasne znamenalo, že k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného služobného času by došlo aj u príslušníka HaZZ, ktorý je dlhodobo práceneschopný po celú dobu kalendárneho roka, a to len z dôvodu metodiky organizácie práce a nerovnomerného rozvrhnutia služobného času pri plánovaní služieb príslušníkov HaZZ, do ktorých by bol zaradený, keby nebol práceneschopný. Pri použití rovnakej logiky by potom príslušník HaZZ, ktorý sa nezúčastnil zásahu z dôvodu práceneschopnosti, čerpania dovolenky, či iného druhu voľna, mal rovnako nárok na príplatok za štátnu službu v sťaženom a zdraviu škodlivom prostredí a na miestach s ohrozením života a zdravia podľa § 103 ods. 1 písm. h) ZoHaZZ, pretože v prípade, že by toto voľno nečerpal, by bol prítomný zásahu v zmysle plánovaného rozpisu služieb. 23. Žalovaný považoval za nutné zdôrazniť, že predmetom súdneho konania je nárok označený žalobcom ako nárok na náhradu škody resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej neúplnou resp. nesprávnou transpozíciou č. 2 bod 1 v spojení s čl. 6 písm. b) smernice, v dôsledku čoho mal priemerný týždenný pracovný čas žalobcu počas žalovaného obdobia presahovať maximálne prípustný týždenný pracovný čas v dĺžke 48 hodín, nakoľko čas služobnej pohotovosti podľa § 92 ZoHaZZ mu nebol započítaný do pracovného času. Týmto žalobca nielen definoval predmet sporu, ale aj povahu a rozsah skutočností, ktoré je v konaní potrebné dokazovať. Súčasne žalobca opakovane vo svojich podaniach zdôrazňoval, že podanou žalobou si neuplatňuje mzdový nárok, ale nemajetkovú ujmu, ktorej podstata spočíva v strate voľného času. Predmetom sporu, tak ako ho vymedzil sám žalobca, nie je otázka spravodlivosti odmeňovania príslušníkov HaZZ, a ani otázka dodržiavania ZoHaZZ zo strany služobného úradu žalobcu. Žalobca nežaluje svoj služobný úrad a ani sa nedomáha pracovnoprávnych nárokov, ale náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená porušením úniového práva. Rovnako je potrebné mať na zreteli, že nie všetky ustanovenia smernice majú priamy účinok, a nie je na žalobcovi, aby si selektívne vyberal tie ustanovenia smernice v kombinácii s ustanoveniami ZoHaZZ tak, aby dosiahol želateľný výsledok v podobe prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Pre kvalifikované popretie tvrdení žalobcu o prekročení maximálneho priemerného týždenného pracovného času nie je žalovaný povinný predkladať vlastné prepočty, ale postačuje, ak poukáže, v čom spočíva chybovosť prepočtov žalobcu. V tomto prípade žalovaný opakovane poukazoval na to, že žalobca pri svojich výpočtoch nesprávne vychádza z fondu pracovaného času, a nie skutočne odpracovaných hodín a súčasne upozorňoval na potrebu aplikácie 6 mesačného referenčného obdobia. Správnosť argumentácie žalovaného potvrdil aj odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení, pričom žalobca, napriek záväzným záverom odvolacieho súdu aj pri následne predložených prepočtoch, nesprávne vychádzal z fondu pracovného času žalobcu. Čo sa týka námietky žalobcu, že žalovaným predložené prepočty nezahŕňajú mesiac jún 2021, uvedený nedostatok nie je možné považovať za
neunesenie bremena tvrdenia, pretože z takto uskutočnených prepočtov, ktoré zahŕňajú obdobie jún 2021 jednoznačne vyplýva, že u žalobcu ani v jednom referenčnom období nedošlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času podľa čl. 2 bod 1 v spojení s čl. 6 písm. b) smernice. Celkový rozdiel v počte hodín fondu pracovného času žalobcu, z ktorého pri svojich výpočtoch vychádza, oproti údaju o skutočne odpracovaných hodinách, z ktorého vychádza žalovaný je až 2.049,94 hodín. Je potom prirodzené, že strany dospeli k rozdielnym výsledkom a záverom o priemernom týždennom pracovnom čase žalobcu. 24. V zostávajúcej časti svojho vyjadrenia žalovaný zotrval na svojom odvolacom návrhu prezentovanom v odvolaní. 25. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril podaním zo dňa 30. 01. 2026. Uviedol, že ak by mali byť prezentované výpočty žalovaného správne, tak ako to tvrdí, tak žalobca by v prvom referenčnom období (36,38 hodín týždenne) nesplnil ani základnú požiadavku na pracovný čas v zmysle ust. § 85 ods. 2 prvá veta Zákona o HaZZ, v zmysle ktorého „Služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne.“ Takýto stav by však nebol akceptovateľný ani zo strany žalovaného, a preto aj z tohto dôvodu vyplýva, že prepočty žalovaného sú len tendenčne upravené, aby popierali nárok žalobcu v tomto konaní. Ak teoreticky pripustíme pohľad na neutrálne dni, tak zo znenia čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES a výkladových pravidiel k danej smernici vyplýva, že za neutrálne dni sa považuje iba doba platenej ročnej dovolenky v súlade s čl. 7 Smernice 2003/88/ES a doba pracovnej neschopnosti. Doba platenej ročnej dovolenky v zmysle čl. 7 Smernice 2003/88/ES je 4 týždne. Táto doba je v ID plachtách žalobcu označená ako DOV. Čo sa týka pracovnej neschopnosti, jej spôsob výkonu nie je upravený právom Spoločenstva vzhľadom na jeho súčasný stav, a preto je potrebné odkázať na vnútroštátne vymedzenie. Keďže v rozhodnom čase nebolo v rámci SR žiadne vnútroštátne vymedzenie pracovnej neschopnosti spadajúcej na príslušníkov HaZZ a jej neutralizácie (toto došlo až novelou ust. § 97 ods. 3 zákona 315/2001 Z. z. účinnou od 01. 11. 2024), tak na tieto dni nebolo možné prihliadnuť ako na neutrálne. Neutrálnymi dňami sú tak teoreticky len dni riadnej ročnej dovolenky, a nie tak, ako to prezentoval žalovaný vo svojich výpočtoch, všetky dni mimo riadnej služby (OČR, PN, LEK, VS, KZ, SRP a i.), ktorú vykonával žalobca. Takýto postup je totiž v rozpore s výkladovými pravidlami Smernice 2003/88/ ES a taktiež aj so samotným inštitútom referenčných období, ktoré nemá slúžiť ako nástroj na legalizáciu systematického preťažovania pracovníkov. Keďže vnútroštátne právo do 01. 11. 2024 (teda v rozhodnom období) neupravovalo žiadne rozšírené mechanizmy na neutralizáciu dní mimo riadnej dovolenky a PN, nie je možné ani v tomto prípade postupovať rozširujúco a popierať tak účel a znenie Smernice 2003/88/ ES na úkor práv žalobcu. 26. Žalobca ďalej vo vyjadrení poukázal na nové prepočty žalovaného (uvedené vo svojom poslednom vyjadrení), do ktorých už zahŕňa mesiac jún 2021, ktoré predstavujú v zmysle ust. § 366 Civilného sporového poriadku novoty, ktoré neboli v predloženom rozsahu predložené v prvoinštančnom konaní, a preto nie je možné na ne prihliadnuť. Záverom žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. 11. 2025, č. k. 11Co/67/2025-383. Na základe uvádzaných skutočností odvolaciemu súdu navrhol, aby v zmysle ust. § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. 27. Ďalšie písomné vyjadrenia sporových strán podané neboli. 28. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku – ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (žalovaným) - teda stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti napadnutého rozsudku dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie zo dňa 01. 12. 2025 je potrebné postupom podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť. 29. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 6.430,05 eur, a to titulom porušenia práva Európskej únie ako následku nesprávne transponovanej Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo 04. 01. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej ako „Smernica“) vo vzťahu k Zákonu o HaZZ, dôsledkom čoho malo dôjsť u žalobcu k porušeniu jeho práva na maximálny priemerný týždenný pracovný čas v rozsahu 48 h. Žalovaným obdobím je obdobie od júna 2021 do mája 2024 vrátane. Základ nároku žalobca odôvodňoval tvrdením, že žalovaný ako členský štát Európskej únie neprijal v rozhodnom období nevyhnuté opatrenia, ktoré by v súlade so smernicou považovali čas služobnej pohotovosti za pracovný čas pre účely rozvrhnutia pracovného času, rešpektujúc maximálny priemerný týždenný pracovný čas v rozsahu 48 h. Žalobca v tomto smere tvrdil, že v žalovanom období odpracoval 1.882,80 hodín služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času. Bol názoru, že pri takto rozvrhnutom pracovnom čase prišiel v rámci žalovaného obdobia o voľný čas, ktorý mohol venovať rozvíjaniu osobných a rodinných zložiek svojho života. Uviedol, že za celé žalované obdobie dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas najmenej 49,67 h týždenne. Za účelom preukázania svojich tvrdení súdu predložil výplatné pásky a tabuľky, z ktorých je zrejmý fond pracovného času, ako aj celkový počet hodín služobnej pohotovosti za žalované obdobie. 30. Súd prvej inštancie vo veci po prvýkrát rozhodol rozsudkom zo dňa 18. 02. 2025, č. k. 18CoPr/3/2024-319, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.300,- eur (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % (výrok III.). Na podklade podaného odvolania (čiastočne dôvodného) zo strany žalovaného (voči výroku I. a III. vyššie označeného rozsudku) Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 11Copr/5/2025-418 zo dňa 30. júla 2025 vyššie označený rozsudok súdu vo výroku I. a v závislom výroku III. zrušil s tým, aby súd preskúmal, či na strane žalobcu došlo v rámci referenčných období k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času. 31. Následne súd rozhodol vo veci napadnutým rozsudkom. 32. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 33. Žalovaný svoje odvolanie odôvodnil s odkazom na odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. d) CSP. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, t. j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je vymedzený vadami konania, ktorými sú všetky vady s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 389 CSP, ktoré spočívajú v chybnom postupe súdu, napr. pri dokazovaní (ak pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s príslušnými ustanoveniami), pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), v chybnom poučovaní účastníkov a v ďalších nedostatkoch jeho činnosti, ku ktorým došlo počas konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom tieto vady nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušenia predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalovaný neuviedol konkrétne pochybenie súdu prvej inštancie v jeho procesnom postupe, a preto uvedený odvolací dôvod považuje odvolací súd za nenáležitý. 34. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
35. K žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 36. Odvolací súd sa vzhľadom na jasné, presvedčivé, vyčerpávajúce a zákonu zodpovedajúce odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie s týmto v plnom rozsahu stotožňuje, konštatuje správnosť jeho dôvodov, odkazuje naň, preto ho neopakuje v odôvodnení svojho rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). Na doplnenie odvolací súd uvádza: 37. Po oboznámení sa s obsahom predloženého spisového materiálu má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle § 215 ods. 1 CSP. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v danej veci zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa § 220 CSP, nakoľko súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, riadne zhodnotil výsledky vykonaného dokazovania, keď rozviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých jednotlivých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu podľa ustanovení Smernice 2003/88/ES, zákona č. 315/2001 Z. z. a ustanovení § 11 - 13 Občianskeho zákonníka, pozornosť venoval výkladu pojmov „pracovný čas“ ako aj „čas odpočinku“, tieto vyplývajú zo Smernice 2003/88/ES ako aj z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, na ktorú súd poukázal a súčasne závery z nej vyplývajúce pri rozhodovaní správne aplikoval. Rovnako dôkladne vysvetlil svoj záver o tom, že suma 2.300,- eur ako náhrada nemajetkovej ujmy sa javí ako primeraná za daných okolností. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie tak podľa názoru odvolacieho súdu dalo odpoveď na všetky skutkovo i právne relevantné otázky daného prípadu. 38. Súd prvej inštancie žalobcovi priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2.300,- eur. Mal za to, že vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, ako aj vzhľadom na trvanie zásahu aj po podaní žaloby, právne postavenie ministerstva ako porušovateľa a primeranosť voči obdobným nárokom poskytovaným samotným Súdnym dvorom, a s ohľadom na výšku nárokov priznávaných vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky v iných sporoch proti žalovanému, súdu prvej inštancie sa javilo ako spravodlivé stanoviť výšku náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcovi na priznanú sumu. 39. Žalovaný opakovane, ako v konaní pred súdom prvej inštancie, tak v odvolacom konaní, namietal výšku žalobcom požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, pričom odvolací súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie priznal oproti žalobcom požadovanej sume podstatne nižšiu sumu (pôvodne sa žalobca domáhal 6.430,05 eur), čo žalovaný v podaniach v rámci odvolacieho konania nereflektuje. V konaní vo veciach priznania náhrady nemajetkovej ujmy platí, že dôkazné bremeno nesie žalobca, teda osoba, ktorá tvrdí, že jej bola spôsobená nemateriálna ujma neoprávneným zásahom. Žalobca teda musí dokázať existenciu zásahu, to znamená, že k určitému konaniu, ktoré je zásahom do práv žalobcu skutočne došlo, ako aj už spomenutú súvislosť medzi zásahom a vzniknutou škodou. Žalobca nesie aj dôkazné bremeno týkajúce sa dokazovania predpokladov priznania primeraného zadosťučinenia. V prípade námietok žalovaného, že žalobca v konaní nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života, či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania, odvolací súd uvádza, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je zjavné, že u žalobcu došlo v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného ku vzniku škody (nemajetkovej ujmy), z dôvodu, že účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo, podľa odôvodnenia Smernice č. 2003/88/ ES, zabezpečenie potreby odpočinku. Došlo aj k zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 ústavy), pretože žalobca musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice a musel tráviť čas v práci, prichádzal tak o čas, ktorý by mohol venovať rodine, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s pracovným zaradením. 40. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že smernica neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením práva Európskej únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv jednotlivca.
Vnútroštátne právo členských štátov Európskej únie musí určiť, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektívnosti bolo stanovené, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dostatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a tiež definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Právny poriadok Slovenskej republiky tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva Európskej únie. 41. Žalovaný ďalej v odvolaní namietal, že žalobcom tvrdené porušenie povinnosti správne transponovať smernicu do vnútroštátneho právneho poriadku samo o sebe nespôsobuje ujmu, ktorá zakladá právo na náhradu, bez toho, aby žalovaný mal možnosť preukázať opak. Nemožno zaviazať na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorá nevznikla. Výklad, podľa ktorého je pojem „porušenie“ automaticky spojený s pojmom „náhrada“, bez toho, aby vznikla škoda, teda nie je v súlade so smernicou a rozhodovacou činnosťou SD EÚ. K uvedenému odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie skutočne skúmal, k akému porušeniu smernice došlo a aký to malo dopad na žalobcu. Z vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že z ustanovení zákona o HaZZ nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tejto skutočnosti spočíva rozpor slovenskej právnej úpravy s právom Európskej únie. Súdny dvor konštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v Smernici 2003/88/ES je autonómnym pojmom práva EÚ a je vymedzený ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Rovnako z ustanovení zákona nevyplývalo, resp. do 31. 10. 2024 nevyplývala maximálna dĺžka priemerného služobného týždenného času 48 hodín zakotveného v článku 6 písm. b) smernice (tento bol do znenia zákona doplnený novelou - zákonom č. 258/2024 Z. z. účinnou od 01. 11. 2024). Tento článok predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemôže byť podmienené alebo obmedzené. Ako uviedol aj súd prvej inštancie, zákon o HaZZ nebol v rozhodnom období v súlade so Smernicou 2003/88/ES, nakoľko zo služobného/pracovného času hasiča vyčleňuje neaktívnu časť určenej služobnej pohotovosti, ktorú je však príslušník povinný tráviť na pracovisku. Treba konštatovať, že Slovenská republika neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, stanovenej v čl. 6 písm. b) citovanej smernice. Uvedené napokon potvrdzuje aj novela zákona o HaZZ účinná od 01. 11. 2024 (zákon č. 258/2024 Z. z.), ktorá zaviedla do zákona ust. § 97 ods. 5, podľa ktorého na účely výpočtu priemerného týždenného služobného času, ktorý vrátane služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a štátnej služby nadčas v období šiestich mesiacov nesmie prekročiť 48 hodín, sa ako vykonávanie štátnej služby neposudzujú časy podľa odseku 1 písm. a) až d), okrem rekondičného pobytu podľa § 161 ods. 4 písm. a), a odseku 1 písm. h) až l); čerpanie dovolenky podľa § 93 ods. 1 prvej a druhej vety a čas podľa odseku 1 písm. j) prvého bodu sa na účely výpočtu priemerného týždenného služobného času do obdobia šiestich mesiacov nezapočítavajú. 42. Podľa žalovaného sa súd prvej inštancie nedostatočne vysporiadal s pokynom Krajského súdu v Nitre, či a v akom rozsahu u žalobcu dochádzalo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času v rámci 6 mesačného referenčného obdobia, pričom na účely výpočtu bolo potrebné použiť údaje o skutočne odslúžených hodinách, a nie údaj o fonde pracovného času. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku (bod 34. až 36.) vyplýva, že súd pri výpočte priemerného pracovného času vychádzal z údajov uvedených vo výplatných páskach žalobcu, konkrétne z hodín vo fonde pracovného času a odslúžených hodín pohotovosti na pracovisku a taktiež z počtu týždňov za uvedené obdobia. V tomto smere odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 3CdoPr/12/2025 zo dňa 25. 03. 2026, ktorý uviedol, že fond pracovného (služobného) času vo všeobecnosti označuje súhrn pracovného času, ktorý má zamestnanec odpracovať za určitý časový úsek, spravidla za týždeň, mesiac alebo rok. Z takto definovaného pojmu fondu pracovného času potom, podľa názoru súdu, nie je dôvod nevychádzať pri zohľadnení odpracovaných hodín žalobcu. Zákonodarca až novelou účinnou od 01. 11. 2024 do zákona č. 315/2001 Z. z. doplnil odsek 3 a upravil, že napr. dovolenku nie je možné započítavať do priemerného pracovného času, čo vzhľadom na vnútornú logiku uvedeného ustanovenia potvrdzuje nutnosť v prípade absencie tejto úpravy (spomenutého odseku 3), tam uvedený čas do priemerného pracovného času zahrnúť. Pokiaľ odvolací súd vo svojom skoršom (zrušujúcom) rozhodnutí inštruoval súdu prvej inštancie, že je povinný zistiť, či a v akom rozsahu u žalobcu dochádzalo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času v rámci 6 mesačného referenčného obdobia, kedy je na účely výpočtu potrebné použiť údaje o skutočne
odslúžených hodinách, a nie údaj o fonde pracovného času, tak dáva do pozornosti, že odvolací súd nie je viazaný svojim predchádzajúcim právnym názorom (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 46/2013 zo dňa 03. 09. 2013). Z uvedeného nálezu vyplýva, že: „Pre odvolací súd totiž nevyplýva z § 226 OSP jeho viazanosť vlastným právnym názorom. Teda odvolací súd svoj skorší záväzný právny názor môže zmeniť. Potvrdzuje to aj súdna judikatúra, podľa ktorej odvolací súd nepostupuje v rozpore s procesnými predpismi, ak svoj predchádzajúci vo veci vyslovený právny názor zmení a potvrdí také rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým tento jeho skorší právny názor nerešpektoval (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 24. októbra 2007 vo veci sp. zn. 28 Cdo 3342/2007). Obdobne Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku z 3. mája 2007 vo veci sp. zn. 22 Cdo 1349/2006 uviedol, že aj keď zmena skoršieho, pre súd prvého stupňa záväzného právneho názoru odvolacieho súdu, je v zásade nežiaduca, nemožno ju považovať za nepatričnú, predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom... Opodstatneným dôvodom odlišného právneho názoru môže byť okrem iného ovplyvnenie praxe nižších súdov judikatúrou najvyššieho súdu alebo ústavného súdu“. Pokiaľ teda odvolací súd vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí vytýkal súdu prvej inštancie, že sa nedostatočne vysporiadal s otázkou, či a v akom rozsahu u žalobcu dochádzalo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času v rámci 6 mesačného referenčného obdobia, kedy na účely výpočtu bolo potrebné použiť údaje o skutočne odslúžených hodinách, a nie údaj o fonde pracovného času, za daného právneho stavu, zohľadňujúc judikatúrny vývoj všeobecných súdov a aj Najvyššieho súdu SR, nemožno súdu prvej inštancie čo vytknúť. Z uvedených dôvodov prezentuje odvolací súd názor súladný s rozhodovacou činnosťou odvolacích súdov, že ak žalovaný dôvodil, že ak by sa súd nestotožnil s názorom, že otázka referenčného obdobia bola transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky (zákonom č. 561/2005 Z. z.), tak podľa názoru Európskej komisie, ktorý vychádza z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, sú ustanovenia o referenčnom období priamo aplikovateľné, odvolací súd sa nestotožnil s uvedenou argumentáciou žalovaného. Žalovaný v konaní poukazoval na referenčné obdobie 6 mesiacov, za ktoré sa má zohľadňovať priemerný týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín. Podľa názoru odvolacieho súdu, právna úprava platná v rozhodnom období netransponovala do vnútroštátneho predpisu normy týkajúce sa referenčných období v zmysle článku 16 písm. b) smernice, prípadne výnimky umožňujúce určenie dlhšieho referenčného obdobia podľa článku 17 ods. 3 smernice. Pokiaľ sa žalobca dovoláva priamej aplikácie článku 6 písm. b) smernice, táto má priamy účinok, keď priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudky Pfeiffer a i., už citovaný, body 103. až 106., ako aj Fuß, body 56. až 59.). Na druhej strane smernica v článku 16 písm. b) „iba“ umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, je ho potrebné prevziať do právneho poriadku, čo však do 01. 11. 2024 realizované nebolo. Odvolací súd zastáva názor, že v prípade referenčných období nejde o priamy účinok smernice v článkoch 16 a 17 ods. 3 bod iii), ako to uvádzal žalovaný, poukazujúc na výkladové oznámenie Komisie k Smernici č. 2003/88/ES (2023/C 109/1). O priamy účinok ide vtedy, ak smernica priznáva konkrétne individuálne právo jednotlivcovi. V prípade článku 16 a 17 nejde o právo jednotlivca, ale možnosť štátu určiť referenčné obdobie. Samotné výkladové pravidlá priznávajú priamy účinok len právu, „podľa ktorého referenčné obdobie na vykonanie maximálnej dĺžky týždenného pracovného času nesmie presiahnuť 12 mesiacov“, teda priamemu právu, na ktoré sa jednotlivec môže odvolať a ktoré je jednoznačne stanovené. Napokon referenčné obdobie 6 mesiacov pre uplatňovanie týždenného pracovného času bolo do právneho poriadku zavedené novelou k 01. 11. 2024, čo podporuje závery o jeho absencii v právnej úprave platnej do 31. 10. 2024. 43. Čo sa týka námietky žalovaného ohľadom inštitútu neutralizácie, odvolací súd uvádza, že ten v konaní tiež predložil svoj prepočet priemerného týždenného služobného času v 6 mesačných referenčných obdobiach, podľa ktorého za jednotlivé referenčné obdobia nedošlo k prekročeniu priemerného týždenného služobného času nad 48 hodín. Žalovaný však odpočítal neutrálne dni, a to dovolenku, práceneschopnosť, OČR a tieto nezahrnul ako „započítané dni“, a teda sa nepoužili na výpočet služobného času žalobcu. Odvolací súd však nevzhliadol dôvod na odpočítanie takýchto dní, keďže zákon takýto postup neupravoval a ustanovenia o neutrálnych dňoch neboli do vnútroštátneho právneho poriadku zavedené. Zároveň je prepočet žalovaného nedôvodný aj z toho hľadiska, že je stanovený na referenčné obdobie 6 mesiacov, ktoré nie je možné aplikovať z dôvodov uvedených vyššie. Podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné vychádzať z počtu odpracovaných hodín stanovených časovým fondom, prípadne mesačnými súhrnmi (ID plachty), ktoré vypracoval zamestnávateľ žalobcu, zohľadniac situáciu, že neexistovala žiadna právna úprava na určenie počtu odpracovaných hodín výpočtom, ktorý prezentoval žalovaný. Ak žalovaný namietal, že vykladať pojem pracovný čas je
potrebné v zmysle smernice a jej nástrojov, s tým sa súd stotožňuje (v danom prípade je pracovný čas autonómny pojem úniového práva), avšak konkrétny matematický prepočet tak, ako ho prezentoval (zistiť skutočne odpracované hodiny a tieto prepočítať na skutočne odpracované dni bez dovolenky, PN, OČR a pod.) zo smernice nevyplýva. Smernica hovorí o platenej dovolenke a dobe pracovnej neschopnosti ako o dňoch, ktoré sú neutrálne alebo sa do výpočtu nezahŕňajú, pričom výkladové oznámenie uvádza, že neexistenciu práce počas tohto obdobia nemožno použiť na kompenzáciu iných období, počas ktorých sa presiahol maximálny týždenný pracovný čas. Skutočnosť, že žalobca nevykonal prácu z dôvodu dovolenky alebo PN, neznamená, že nedošlo k prekročeniu povoleného pracovného času a porušeniu smernice, pričom za bežného chodu (bez dovolenky alebo PN) by k porušeniu smernice došlo. Takáto situácia predstavuje aj predmetný prípad, pretože bez dovolenky, PN, OČR (prípadne iných okolností), by žalobca pri pravidelnom chode určenom zamestnávateľom permanentne prekračoval maximálny týždenný pracovný čas, keďže pracovná doba je nastavená tak, že pracuje každý tretí deň 24 hodín. Ako uviedol aj súd prvej inštancie, z dokazovania vyplynulo, že na pracovisku žalobcu sa striedajú tri zmeny tak, že jedna zmena odslúži 24 hodín a následne má dva dni voľno. Je teda zrejmé, že jedna zmena v danom týždni (7 po sebe nasledujúcich dní) odslúži 24 hodinovú zmenu trikrát, čo predstavuje 72 hodín, teda prevyšuje maximálny týždenný počet hodín. V prípade, ak zmenu odslúži príslušník len dvakrát do týždňa, ide presne o 48 odrobených hodín. Pri prepočítaní výkonu 24 hodinovej zmeny každý tretí deň v priebehu roka, príslušník odpracuje 121 dní (365/3), čo predstavuje 2.904 hodín (121 x 24 dní), v priemere 55,70 hodín týždenne (2904/52,14 týždňov), teda jednoznačne prevyšuje maximálny priemerný týždenný pracovný čas 48 hodín. V predmetnej veci bolo nesporné, že do služobného času (odpracovaných hodín, resp. fondu pracovného času) sa zarátaval len výkon služby 18 hodín (17 hodín do roka konca 2021) a služobná pohotovosť 8 hodín (7 hodín do konca roka 2021) sa nezarátaval. Z uvedeného je zrejmé, že slovenská právna úprava v zákone o HaZZ umožňovala zamestnávateľovi (služobnému úradu) rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že presahoval najvyššiu prípustnú hranicu podľa článku 6 písm. b) smernice, k čomu aj skutočne dochádzalo. 44. Ako už bolo uvedené, právo žalobcu bolo porušované niekoľko rokov, povaha jeho povolania je riziková a náročná, vyžaduje si maximálnu pripravenosť, sústredenosť a psychickú odolnosť, a práve preto by pri takomto náročnom povolaní mali byť dodržané ustanovenia smernice týkajúce sa maximálneho obmedzenia týždenného pracovného času. Zároveň k okolnostiam vzniku ujmy je potrebné zdôrazniť, že takto navodený stav v rozpore s normou Únie členský štát toleroval, resp. z neho vychádzal. Vzhľadom k tomu, že sa v rozpore so smernicou nezapočítava služobná pohotovosť do služobného času, príslušník prekračuje 40 hodinový týždenný pracovný čas určený zákonom o HaZZ, ako aj maximálny prípustný týždenný pracovný čas podľa smernice. Už pri plánovaní služieb pri 3 zmenách je zrejmé, že uvedené maximálne časy budú prekračované a s týmto uzrozumením sú aj plánované služby príslušníkov. Záverom odvolací súd uvádza, že výšku peňažnej náhrady považoval za primeranú a s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa v tomto smere stotožnil. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy je závislé od úvahy súdu, kedy súd prihliadal na všetky okolnosti prejednávaného prípadu. Pokiaľ ide o odkaz žalovaného na rozhodnutia iných odvolacích súdov, tieto síce nie je možné považovať za judikatúru, avšak tieto súdy v obdobných právnych veciach, postavených na rovnakom skutkovom a právnom základe, dospeli k rovnakým právnym záverom o nesprávnej transpozícii smernice do právnej úpravy SR. 45. Ďalšie argumenty žalovaného v odvolacom konaní odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku nastolenú stranou, je potrebné, aby bolo reagované len na podstatné a relevantné argumenty strán konania (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu zaoberajúcu sa ďalšími irelevantnými okolnosťami prejednávanej veci, už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať osobitnou odpoveďou. 46. Vychádzajúc zo všetkých vyššie uvádzaných skutočností, konštatujúc nedôvodnosť odvolania žalovaného, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP vo výroku I. a v závislom výroku II. o trovách konania ako vecne správny potvrdil.
47. O trovách konania odvolací súd rozhodol tak, že žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný (§ 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP), odvolací súd mu priznal v plnom rozsahu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník podľa § 262 ods. 2 CSP. 48. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 veta druhá CSP.).
(§ 393 ods. 2
Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).