Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 9Co/220/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4313207171 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 10. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová-Poláková ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4313207171.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v spore žalobcov: 1. Q. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z., P. J. 3, 2. Z. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z., P. J. 3, obaja zastúpení JUDr. Gabrielou Košudovou, advokátkou, so sídlom Nitra, Farská 46, proti žalovaným: 1. L. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom W., W. XXX, zastúpený JUDr. Janou Ondrášikovou, advokátkou, so sídlom Levice, Bernolákova 12, 2. KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group, so sídlom Bratislava, Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, zastúpená JUDr. Félixom Neupauerom, advokátom, so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8/A, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 25. apríla 2018 č. k. 14C/212/2013-483 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich výrokoch (I., II., III.), vo výroku o náhrade trov konania (V.) a vo výroku o poplatkovej povinnosti (VI.) p o t v r d z u j e . Žalobcom v 1. a 2. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaného v 1. rade a žalovaného v 2. rade zaviazal zaplatiť žalobkyni v 1. rade nemajetkovú ujmu vo výške 18.540 eur, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého zo žalovaných. Druhým výrokom zaviazal žalovaného v 1. rade a žalovaného v 2. rade zaplatiť žalobcovi v 2. rade nemajetkovú ujmu vo výške 15.000 eur, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého zo žalovaných. Tretím výrokom zaviazal žalovaného v 1. rade a žalovaného v 2. rade zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade sumu 376,58 eura predstavujúcu trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého zo žalovaných. Vo zvyšnej časti, týkajúcej sa nemajetkovej ujmy voči žalobkyni v 1. rade v sume 5.000 eur a trov právneho zastúpenia v trestnom konaní v rozsahu 1.049,01 eura, súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania. Posledným výrokom zaviazal žalovaného v 1. rade a žalovaného v 2. rade zaplatiť pomernú časť súdneho poplatku za žalobu vo výške 1.094,50 eura, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého zo žalovaných. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1, 2, § 5 ods. 1 písm. h/, § 11 ods. 6 písm. a/, b/, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z., § 11, § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, § 46 ods. 3, § 557 ods. 1 Trestného poriadku., § 124 ods. 1, § 138, § 149 ods. 1, 2 písm. a/, ods. 4 Trestného zákona, § 10 ods. 1, 2, 3, 8, § 13 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení vyhl. č. 232/2010 Z. z., § 1, 2 písm. a/, § 5 ods. 1 zák. č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, § 193 CSP. Uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 16. 04. 2013 sa žalobcovia domáhali náhrady škody a nemajetkovej ujmy z trestného činu. Dôvodili tým, že dňa 22. 10. 2011 v čase o 4.00 hod. bol ich manžel a otec - neb. Z. R., nar. XX. XX. XXXX, účastníkom dopravnej nehody, ku ktorej došlo tak, že v uvedenom čase medzi obcami P. J. a B. žalovaný v 1. rade viedol osobné motorové vozidlo zn. H. G. s evidenčným číslom LV XXXCB v smere od P. J. do B., pričom v dôsledku nevenovania sa plne vedeniu motorového vozidla neskoro spozoroval pred ním v reflexnej veste jazdiaceho a riadne osvetleného cyklistu Z. R., prednou časťou vozidla narazil do zadnej časti bicykla, čím porušil ustanovenie § 4 ods. 1 písm. c) zák. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v dôsledku čoho bol Z. R. po zrážke odhodený do pravej priekopy vedľa vozovky, pričom utrpel z lekárskeho hľadiska smrteľné zranenia, ktorým na mieste podľahol, pričom podľa znaleckého posudku jeho smrti sa nedalo zabrániť ani poskytnutím včasnej a odbornej pomoci. Za tento skutok bol žalovaný v 1. rade rozsudkom Okresného súdu Levice zo dňa 26. 06. 2012 sp. zn. 3T 119/2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26. 06. 2012, uznaný vinným zo spáchania prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona a žalobkyňa v 1. rade bola odkázaná s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. V zmysle poslednej úpravy petitu, uskutočnenej na pojednávaní konanom dňa 13. 07. 2016, žalobcovia žiadali súd, aby uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalobkyni v 1. rade pozostalostnú úrazovú rentu od 22. 10. 2011 do 31. 07. 2016 v sume 18.591,39 eura spolu s úrokmi z omeškania, počnúc dňom 01. 08. 2016 sumu 334,75 eura mesačne každoročne navýšenú o zákonnú valorizáciu a žalobcovi v 2. rade od 22. 10. 2011 do 31. 07. 2016 v sume 9.726,34 eura spolu s úrokmi z omeškania, počnúc dňom 01. 08. 2016 sumu 175,13 eura mesačne každoročne navýšenú o zákonnú valorizáciu. Okrem toho žiadali, aby súd žalovaným v 1. a 2. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyni v 1. rade v sume 23.540 eur a žalobcovi v 2. rade v sume 15.000 eur, ako aj náhradu trov poškodených v trestnom konaní pod sp. zn. 3T 119/2012 vo výške 3.672,64 eura a tiež trovy súdneho konania. Uznesením zo dňa 04. 11. 2015 č. k. 14C/212/2013-264 v spojení s opravným uznesením zo dňa 10. 03. 2016 č. k. 14C/212/2013-278 súd konanie v časti úrokov z omeškania zo sumy 23.540 eur nemajetkovej ujmy vo výške 9% a úrokov z omeškania zo sumy 15.000 eur vo výške 9% zastavil a tiež pripustil zmenu návrhu. Súd vo veci samej najskôr rozhodol rozsudkom zo dňa 10. 08. 2016 č. k. 14C/212/2013-343 tak, že žalovanému v 1. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade nemajetkovú ujmu vo výške 13.540 eur, a to do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a tiež mu uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi v 2. rade nemajetkovú ujmu vo výške 15.000 eur, a to do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Okrem toho žalovaným v 1. rade a v 2. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade sumu 897,18 eura, predstavujúcu trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V ostatných častiach súd žalobu zamietol a o náhrade trov konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Následne žalovanému v 1. rade uložil povinnosť zaplatiť pomernú časť súdneho poplatku za žalobu v časti týkajúcej sa nemajetkovej ujmy vo výške 904 eur, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a žalovaným v 1. rade a v 2. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť pomernú časť súdneho poplatku za žalobu v časti týkajúcej sa trov právneho zastúpenia v trestnom konaní vo výške 52,50 eura, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobcovia v 1. a 2. rade, ako aj žalovaný v 1. rade a tiež žalovaný v 2. rade, v dôsledku čoho bol celý rozsudok predmetom preskúmavania odvolacím súdom. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd rozsudkom zo dňa 30. 11. 2017 č. k. 9Co/636/2016-417 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku týkajúcom sa nároku na pozostalostnú úrazovú rentu a v napadnutom zamietajúcom výroku týkajúcom sa trov právneho zastúpenia v trestnom konaní, čo do sumy 2.247,05 eura potvrdil a vo zvyšných napadnutých výrokoch rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. S poukazom na uvedené predmetom sporu zostal nárok žalobcov na nemajetkovú ujmu voči žalovaným v 1. a 2. rade a to vo vzťahu k žalobkyni v 1. rade vo výške 23.540 eura a vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade vo výške 15.000 eur, ktorú žiadali uhradiť v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká povinnosť druhého žalovaného v rozsahu poskytnutého plnenia. Okrem toho, predmetom sporu zostali aj trovy právneho zastúpenia vo výške 1.425,59 eura, ktoré rovnako žiadali uhradiť v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného so žalovaných zaniká povinnosť druhého žalovaného v rozsahu poskytnutého plnenia. Rovnako tak predmetom sporu bol nárok na náhradu trov konania a taktiež rozhodnutie o súdnom poplatku. V rámci rozhodnutia zo dňa 30. 11. 2017 č. k. 9Co/636/2016-417 Krajský súd v Nitre ako odvolací súd v časti týkajúcej sa nároku na náhradu nemajetkovej ujmy ustálil, že žalovaný v 2. rade je pasívne legitimovaný, a to s použitím eurokonformného výkladu pojmov "náhrada škody na zdraví" v ustanovení § 4 zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia, z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorového vozidla dospel k záveru, že v rámci náhrady škody sa odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13 Občianskeho zákonníka, ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z. z. Takáto náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch preto spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia. S poukazom na uvedené súd ustálil, že žalovaný v 2. rade v časti týkajúcej sa nemajetkovej ujmy je pasívne legitimovaný. Následne žalovaný v 2. rade v priebehu konania, po akceptácii svojej pasívnej legitimácie, vzniesol námietku týkajúcu sa uplatnenia výluky podľa § 5 ods. 1 písm. h) zákona č. 381/2001 Z. z., avšak súd na rozdiel od žalovaného v 2. rade mal za to, že uvedenú výluku nie je možné na daný prípad aplikovať, pretože škoda, v danom prípade nemajetková ujma, je podľa názoru súdu v príčinnej súvislosti s poistnou udalosťou. Uvedené nepriamo konštatoval aj odvolací súd, ktorý poukázal na to, že je potrebné skúmať aj okolnosti, ako k zásahu došlo a týmto zásahom bola práve poistná udalosť. Okrem toho, odvolací súd uviedol, že došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorového vozidla, teda nepriamo konštatoval priamy zásah do osobnosti žalobcov. Nemožno súhlasiť so žalovaným v 2. rade, že nemajetková ujma pozostalých vznikla ako reakcia na informáciu o tom, že pri dopravnej nehode došlo k úmrtiu ich rodinného príslušníka, pretože práve poistná udalosť spôsobila zásah do ich práva na súkromie a rodinný život, a nie informácia o poistnej udalosti. Teda, s poukazom na uvedené, súd mal za to, že v danom prípade pri nemajetkovej ujme ide o škodový nárok, ktorý je v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou a táto príčinná súvislosť je priama a aj vzniknutý následok je priamy, pretože ako už súd uviedol, priamo škodová udalosť zasiahla do práva žalobcov, ktoré je predmetom tohto sporu a jeho následok je náhrada nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti súd mal za to, že na daný prípad nie je možné použiť rozsudok Súdneho dvora (štvrtá komora) z 10. decembra 2015 (návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunale civile di Trieste - Taliansko) - Florin Lazar/Allianz SpA, vec C-350/14, ktorý vo výroku uviedol, že článok 4 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (RÍM II) sa má na účely určenia práva uplatniteľného na mimozmluvný záväzok vyplývajúci z dopravnej nehody vykladať v tom zmysle, že ujma spojená s úmrtím osoby pri takejto nehode, ku ktorej došlo v členskom štáte súdu konajúceho vo veci a ktorú utrpeli rodinní príslušníci tejto osoby s bydliskom v inom členskom štáte, sa má kvalifikovať ako "nepriame následky" tejto nehody v zmysle tohto ustanovenia, pretože uvedené predstavuje výklad pre určenie rozhodného práva, a nie posúdenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a výklad pojmu náhrada nemajetkovej ujmy v zmysle poistnej udalosti. Čo sa týkalo žalovaného v 1. rade, nebolo pochýb o tom, že svojím protiprávnym konaním spočívajúcim v porušení dôležitej povinnosti uloženej mu zákonom pri riadení motorového vozidla, spôsobil dopravnú nehodu a usmrtil Z. R., čím zasiahol do osobnostných práv žalobcov a to do ich práva na súkromie a rodinný život. Protiprávnym konaním žalovaného v 1. rade teda došlo k nepriaznivým následkom u žalobcov, pri ktorých z objektívneho hľadiska je teda dôvodné konštatovať, že ide o nemajetkovú ujmu žalobcov značnej miery, ktorú je možné, aj keď len relatívne, zmierniť priznaním v peniazoch. Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že v prípade žalobcov došlo k zásahu do ich osobnostných práv v súvislosti so smrťou otca a manžela, čím bola narušená celistvosť rodiny a bolo závažným spôsobom zasiahnuté do ich súkromného a rodinného života, čo medzi stranami sporu sporné nebolo. Rovnako tak nebolo sporné, že následky tohto zásahu sú trvalé, neodstrániteľné a nenapraviteľné. Z objektívneho pohľadu je strata jedného z členov rodiny úplne neodčiniteľnou ujmou, ktorá postihuje všetkých členov rodiny. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka súd preto hodnotil ako primeraný prostriedok ochrany proti neoprávnenému zásahu spôsobenému žalovaným v 1. rade. Charakter spôsobenej ujmy odôvodňuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom adekvátnu peňažnú náhradu, ktorá zodpovedá negatívnym dôsledkom spôsobeným smrťou blízkej osoby, zákon neurčuje, preto bol súd toho názoru, že v prípade žalobkyne v 1. rade, t. j. manželky, ktorá je osobou zdravotne ťažko postihnutou a po smrti manžela musela nahradiť synovi aj otca, náhrada v sume uplatnenej vo výške 20.000 eur - 1.460 eur (suma už uhradená priamo zo strany žalovaného v 1. rade počas trestného konania), t. j. vo výške 18.560 eur, je adekvátna. Čo sa týkalo žalobcu v 2. rade, v tomto prípade súd žalobe vyhovel v plnom rozsahu, t. j. v sume 15.000 eur, nakoľko mal za to, že vzťah otca so synom bol veľmi silný a zásah žalovaného v 1. rade voči žalobcovi v 2. rade bol nezvratný a to práve v citlivom veku. Súd žiadnym spôsobom, ani pri prvom rozhodnutí, nemal v úmysle tento vzťah poprieť, či podceňovať, ako namietli žalobcovia v odvolaní, ako ani nemal za to, že otec bol nahradený strýkom. Práve naopak, z vyjadrení žalobcov, ktorí povýšili vzťah žalobkyne v 1. rade k nebohému nad vzťah žalobcu v 2. rade k nebohému, pôsobí neprimerane ich tvrdenie o popretí vzťahu súdom vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade. Oni sami vyzdvihli zásah voči žalobkyni v 1. rade nad zásah voči žalobcovi v 2. rade, s čím sa súd v prvom rozhodnutí nestotožnil, avšak s poukazom na rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj doplnenie vyjadrení zo strany žalobcov, súd mal za to, že je potrebné zohľadniť sťažené postavenie žalobkyne v 1. rade pri výchove žalobcu v 2. rade a najmä tú skutočnosť, že po smrti manžela musela synovi nahradiť otca a zabezpečovať sama všetky jeho potreby, čo predstavoval vyšší zásah do jej osobnostných práv. Ohľadom nepriznania plnej požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy u žalobkyne v 1. rade súd uviedol, že nezdieľa názor žalobcov, že len u žalobcu v 2. rade je predpoklad na možnosť nadviazania nových sociálnych a citových väzieb, ako aj založenie vlastnej rodiny, ale taktiež aj u žalobkyne v 1. rade, ktorá podľa vykonaného dokazovania prežila šťastné manželstvo s nebohým a stala sa vdovou vo veku 33 rokov, preto nie je vylúčené, že v budúcnosti nadviaže nové sociálne a citové väzby, tak isto ako žalobca v 2. rade. Prihliadol pritom aj na tvrdenie o zhoršení zdravotného stavu, avšak mal za to, že žena, ktorá zvládne prevziať úlohu otca v živote syna, je dostatočne silná na to, aby ďalej napredovala a žila, ako aj si zlepšila kvalitu svojho života, v čom jej môže napomôcť práve priznaná nemajetková ujma ako určitá satisfakcia za zásah do jej života. Týmto názorom súd v žiadnom prípade nechcel poprieť skutočnosť, že smrťou manžela a otca došlo k ochudobneniu v citovej oblasti u obidvoch žalobcov a to vo vzťahu k nebohému nenapraviteľne, avšak uvedené nevylučovalo možnosť nadviazania iných vzťahov a to najmä s prihliadnutím na vek obidvoch žalobcov. Súd nemal za preukázané, že by u žalobkyne v 1. rade bola prejavená porucha, ktorá by jej bránila v nadviazaní nových vzťahov. Rovnako tak neboli v konaní preukázané depresívne stavy, ktoré by vyvolali potrebu liečby a to i s poukazom na to, že po smrti otca poskytovala oporu synovi. Naviac, súd prihliadol na to, že žalobkyňa v 1. rade už pred dopravnou nehodou bola liečená na ťažké neurotické stavy, bolesti chrbtice a krížov s vyžarovaním do nôh a tieto sa naďalej zhoršujú, avšak súvislosť s dopravnou nehodou preukázaná nebola, a preto súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššom rozsahu ako u žalobcu v 2. rade, avšak nie v plnom požadovanom rozsahu. Čo sa týkalo intenzity zásahu a konania žalovaného v 1. rade priamo po skutku, súd mal za preukázané, že žalovaný bol právoplatne odsúdený, že nebohému z nedbanlivosti spôsobil smrť a spáchal tento čin závažnejším spôsobom konania, t.j. porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona, čím spáchal prečin usmrtenia podľa § 149 odsek 1, odsek 2 písmeno a) Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. v znení zákona č. 262/2011 Z. z. s poukazom na § 138 písmeno h) Trestného zákona a za to bol odsúdený podľa § 149 odsek 2 Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. v znení zákona č. 262/2011 Z. z. za použitia § 38 odsek 2, 3, § 36 písmeno k), l), § 39 ods. 2 písmeno d), odsek 4 Trestného zákona na trest odňatia slobody v trvaní 16 mesiacov, ako aj podľa § 48 odsek 2 písmeno a) Trestného zákona bol na výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a tiež podľa § 60 odsek 1, 2 Trestného zákona mu bol uložený trest zákazu činnosti viesť motorového vozidla akéhokoľvek druhu na dobu 4 roky. Z uvedeného teda vyplýva, že žalovaný v 1. rade nebol odsúdený za trestný čin podľa § 149 ods. 4 Trestného zákona tak, ako to uvádzali žalobcovia a namietal žalovaný v 1. rade. Je síce pravda, že v trestnom konaní bol vypracovaný znalecký posudok Ing. Pavlom Peťovským, PhD., č. 73/2011, z ktorého vyplynulo, že žalovaný v 1. rade v čase dopravnej nehody bol pod vplyvom psychoaktívnych omamných látok a nebol schopný viesť bezpečne osobné motorové vozidlo. Avšak následne zo zápisnice o výsluchu znalca Ing. Pavla Peťovského, PhD. dňa 07. 03. 2012 vyplynulo, že v tomto konkrétnom prípade boli zistené koncentrácie v moči a to bol len dôkaz, že ho požil, avšak nebolo preukázané, že pred jazdou. Okrem toho, uvedené potvrdil aj žalovaný v 1. rade pri svojom výsluchu v predmetnom konaní, kedy uviedol, že to bolo dávnejšie, teda nemožno hodnotiť, že by na pojednávaní klamal. Rovnako tak sa nemožno stotožniť s tvrdením žalobcov, že by žalovaný v 1. rade svoj skutok neľutoval a neospravedlnil sa im, pretože ľútosť prejavil nielen v trestnom konaní a to už dňa 22. 10. 2011, ale aj v predmetnom konaní, a dokonca dňa 09. 02. 2012 žalovaný v 1. rade dobrovoľne uhradil žalobkyni v 1. rade sumu 1.460 eur poštovou poukážkou, čo nebolo sporné. S poukazom na uvedené sa súd nestotožnil s argumentmi žalobcov ohľadom postoja žalovaného v 1. rade a tiež poukázal na to, že zo znaleckého posudku, vypracovaného MUDr. Jozefom Malým č. 120/2011 a MUDr. Richard Kóša č. 26/2011, v časti III. Záver, otázky 5, vyplynulo, že celkový rozsah poranenia u nebohého Z. R., ktorý zistili pri pitve, hodnotili zo súdnolekárskeho hľadiska ako poranenie smrteľné pre všeobecnú povahu. Z toho vyplývalo, že smrti poškodeného sa nedalo zabrániť ani poskytnutím včasnej a odbornej lekárskej pomoci. Naviac, žalovaný v 1. rade ako už bolo vyššie uvedené, svoj skutok oľutoval, pri vyšetrovaní napomáhal orgánom činným v trestnom konaní, svoj trest si v plnom rozsahu odpykal a aj v rámci svojich možností sa snažil žalobcom finančne pomôcť a tiež v rámci predmetného konania si zvolil právneho zástupcu, ako aj sa dostavil na pojednávanie, na ktorom bol vypočutý a prejavil ľútosť. Uvedené síce nepopiera to, že protiprávnym konaním žalovaného v 1. rade došlo k nečakanému a tragickému usmrteniu nebohého, nereparovateľnosti následku konania žalovaného v 1. rade, preťatiu rodinných väzieb žalobcov a tiež zásahu do súkromného a rodinného života žalobcov, avšak na druhej strane je potrebné zdôrazniť aj to, že išlo o neúmyselný trestný čin a žalovaný v 1. rade prejavil ľútosť nad svojím konaním a tiež sa snažil pomôcť finančne žalobcom, teda nemožno túto intenzitu a okolnosti na strane žalovaného v 1. rade hodnotiť len negatívne. Uvedené nemení nič na tom, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcom patrí, avšak aj uvedené je potrebné hodnotiť vo vzájomných súvislostiach v súvislosti s rozhodnutím o výške náhrady nemajetkovej ujmy. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy súd rovnako tak prihliadol aj na to, že žalobcovia majú pomoc a oporu v rodinných príslušníkoch žalobkyne v 1. rade, pričom brat žalobkyne v 1. rade nahrádza žalobcovi v 2. rade otca, vykonáva s ním aktivity, ktoré dovtedy žalobca v 2. rade vykonával s otcom. Otca mu síce týmto konaním nenahradí, pretože ako súd už vyššie konštatoval, ide o nenapraviteľnú ujmu, avšak na druhej strane u žalobcu v 2. rade bolo potrebné rozpoznať zmierenie sa a vysporiadanie sa s touto situáciou. Jeho výsluch v konaní navrhnutý nebol a súd na ňom ani netrval, pretože jeho blízky vzťah s otcom nebol žiadnou stranou popretý, ako ani namietaný, a nebolo by ani vhodné, aby dieťa po smrti rodiča bolo vystavené takémuto tlaku. Navyše, v konaní bolo preukázané, že dosahuje výborné študijné výsledky, zaujíma sa o život rovnako ako pred tým, jediným negatívom je, že by túžil prežívať svoje zážitky s otcom, čo mu však nie je umožnené, a preto súd rozhodol, že mu patrí náhrada nemajetkovej ujmy v plnej výške, t.j. vo výške 15.000 eur, ktorá mu zabezpečí finančnú istotu do budúcnosti a pomôže pri vstupe do dospelosti, čo by v opačnom prípade zabezpečoval jeho otec. Súd opätovne zdôrazňuje, že v žiadnom prípade nepopiera zásah smrti otca voči žalobcovi v 2. rade, avšak hodnotí všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a zdôvodňuje svoj záver, prečo žalobcovi v 2. rade priznal plnú výšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy. U žalobkyne v 1. rade pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy 20.000 eur - 1.450 eur, t. j. vo výške 18.560 eur súd zohľadnil najmä to, že žalobkyňa v 1. rade s manželom žili v harmonickom manželskom spolužití. Nebohý a žalobkyňa v 1. rade žili 13 rokov usporiadaným manželským životom, boli si navzájom morálnou aj duševnou oporou, aj vzhľadom na ťažký zdravotný stav žalobkyne v 1. rade. Ako manželia nikdy nežili oddelene a ani nikdy neiniciovali konanie smerujúce k rozvodu ich manželstva. Vzájomné vzťahy všetkých rodinných príslušníkov boli veľmi dobré a tvorili rodinu s vypestovaným citovým zázemím bez problémov a konfliktov. Taktiež bolo potrebné prihliadnuť aj na zdravotný stav žalobkyne v 1. rade a tiež skutočnosť, že smrťou manžela prišla o oporu v živote, ako aj v chorobe, o osobu, ktorá by sa o ňu postarala a pomáhala jej, nakoľko nebohý bol hlavou rodiny, v čase nehody v produktívnom veku 40 rokov, celý život mal pred sebou. Jeho zdravotný stav bol dobrý. Bol jediným živiteľom rodiny a istotou pre žalobcov. S poukazom na uvedené súd prihliadol na zvýšenú intenzitu zásahu, ktorému bola žalobkyňa v 1. rade vystavená, ako aj rozsahu spôsobenej ujmy a to na násilne preťaté vzájomné hlboké, citové a sociálne väzby medzi žalobkyňou v 1. rade a jej nebohým manželom, stratou hlavnej emocionálnej opory a istoty, ktorú žalobkyňa v 1. rade v osobe svojho partnera mala. Naviac, súd prihliadol aj na zdravotný stav žalobkyne v 1. rade a jej neľahkú úlohu, nahradiť žalobcovi v 2. rade otca a to i napriek svojmu zhoršujúcemu zdravotnému stavu. Navyše, žalobcovia prišli nielen o osobnú starostlivosť a lásku zo strany manžela a otca, ktorá v konaní bola jednoznačne preukázaná, ale aj o finančnú podporu, ktorú by im mohol poskytovať, a preto nemajetkovú ujmu súd hodnotil za primeranú. Mal za to, že išlo o mladú rodinu s maloletým dieťaťom, u ktorej boli násilným spôsobom preťaté všetky citové väzby. Čo sa týkalo žalovaným v 2. rade namietanej aplikácie zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní obetí poškodených trestnými činmi s poukazom na článok 4 CSP, súd mal za to, že článok 4 CSP sa týka procesných predpisov, a nie aplikácie hmotného práva. Mal za to, že náhradu nemajetkovej ujmy upravuje hmotnoprávny predpis (§ 13 ods. 3 Občiansky zákonník) a ten medze pre jej výšku neustanovuje, avšak zohľadniac vyššie uvedený zákon a sumu vo výške 16.000 eur, súd mal za to, že priznaná suma spolu v rozsahu 33.540 eur je primeraná. Poslednou položkou v rámci požadovanej náhrady škody v súdnom konaní bola náhrada trov poškodených v trestnom konaní pod sp. zn. 3T 119/2012, v rámci ktorej sa súd v prvom rade zaoberal pasívnou legitimáciou žalovaného v 2. rade a ustálil, že uvedeného nároku voči žalovanému v 2. rade sa žalobcovia domáhajú v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 318/2001 Z. z., podľa ktorého poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa písmen a), b) a d), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6 písm. a) alebo písm. b), alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť plnenie alebo neoprávnene krátil poskytnuté poistné plnenie. Z uvedeného súd zistil, že ide o osobitnú kategóriu nárokov poškodeného, ktoré sa hradia z poistenia zodpovednosti a predstavujú nároky na náhradu nákladov právneho zastúpenia. Zákonom č. 110/2007 Z. z. došlo k zmene, ktorá znamenala, že náhrada nákladov právneho zastúpenia bola viazaná na určité podmienky a to, že poisťovateľ neskončil do troch mesiacov od oznámenia škodovej udalosti vyšetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie alebo v tej istej lehote neoznámil poškodenému výšku poistného plnenia, ak bol rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a nárok na náhradu škody preukázaný, alebo poisťovateľ neposkytol do troch mesiacov od oznámenia škodovej udalosti poškodenému písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietol poskytnúť, alebo pre ktoré znížil poistné plnenie za podmienok uvedených v § 11 ods. 6 písm. b), alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie alebo neoprávnene krátil poistné plnenie, a to aj pred uplynutím lehoty uvedenej v písm. a) a b). Vychádzajúc z chronológie udalostí, súd ustálil, že podaním zo dňa 10. 02. 2012 žalobcovia si u žalovaného v 2. rade uplatnili nárok poškodených na plnenie v zmysle § 15 zák. č. 381/2001 Z. z., teda poisťovateľ bol povinný oznámiť najneskôr dňa 11. 05. 2012 skutočnosti uvedené v § 11 ods. 6 a to buď písmeno a), alebo písmeno b). Pri uvedenom však bolo potrebné zohľadniť tú skutočnosť, že podaním zo dňa 26. 04. 2012 žalovaný v 2. rade zaslal žalobcom žiadosť o doručenie dokladov a títo na túto výzvu reagovali až podaním zo dňa 21. 05. 2012, teda po uplynutí minimálne 25 dní. Z uvedeného vyplýva, že síce došlo k predĺženiu lehoty o minimálne 25 dní, ani uvedené nemohlo zmierniť tú skutočnosť, že stanovisko k uplatneniu pozostalostnej úrazovej renty bolo žalobcom zo strany žalovaného v 2. rade zaslané podaním zo dňa 19. 06. 2012, teda po uplynutí trojmesačnej lehoty a to od uplatnenia nárokov. Na uvedenom nič nemení skutočnosť, že dňa 30. 01. 2012 si uplatnili nároky v trestnom konaní a následne boli odkázaní na občianske súdne konanie, pretože prioritné bolo, že žalovaný v 2. rade včas neoznámil dôvody, prečo nepriznal nároky z pozostalostnej úrazovej renty a náhrady nemajetkovej ujmy. Z uvedeného teda vyplývalo, že v dôsledku nečinnosti žalovaného v 2. rade boli žalobcovia nútení uplatniť si svoje nároky aj v trestnom konaní a následne v občianskom súdnom konaní. Neobstojí pritom tvrdenie, že by si u žalovaného v 2. rade neuplatnili aj trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní, a preto súd dospel k záveru, že žalovaný v 1. rade a žalovaný v 2. rade sú povinní uhradiť žalobcom v 1. a 2. rade náhradu trov poškodených v trestnom konaní s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého zo žalovaných. Čo sa týka námietky žalovaného v 2. rade, že v trestnom konaní nemohla byť riešená pozostalostná úrazová renta a nemajetková ujma, súd mal za to, že uvedené neobstojí, pretože pri vymedzení škody je potrebné vychádzať z § 124 ods. 1 Trestného zákona, v zmysle ktorého škodou sa na účely tohto zákona rozumie ujma na majetku alebo reálny úbytok na majetku alebo na právach poškodeného alebo jeho iná ujma, ktorá je v príčinnej súvislosti s trestným činom, bez ohľadu na to, či ide o škodu na veci alebo na právach. Škodou sa na účely tohto zákona rozumie aj získanie prospechu v príčinnej súvislosti s trestným činom. Z uvedeného je zrejmé, že žalobcovia v 1. a 2. rade správne uplatnili náhradu škody a nemajetkovej ujmy v trestnom konaní v rámci tzv. adhézneho konania a tiež riadne pokračovali v konaní a to podaním žaloby v rámci civilného konania, teda ich nárok je oprávnený. Okrem toho, súd poukázal na to, že žalobcovia mohli uplatniť v adhéznom konaní náhradu škody len do skončenia vyšetrovania, resp. skráteného vyšetrovania, a preto neobstojí námietka žalovaného v 2. rade, že mali najskôr počkať na výsledky šetrenia a až následne si uplatniť nároky v trestnom, resp. civilnom konaní. V tomto ohľade súd poukázal aj na to, že návrh na konanie o dohode o vine a treste bol podaný už dňa 27. 03. 2012 a následne prebehlo aj konanie, teda bolo skončené vyšetrovanie v trestnom konaní. Ohľadom časovej genézy súd dodal, že ak by žalovaný v 2. rade splnil povinnosť podľa § 11 ods. 6 písm. a), b), nenastala by hypotéza § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 381/2001 Z. z. a žalobcovia by si voči žalovanému v 2. rade nemohli uplatniť náhradu trov právneho zastúpenia v trestnom konaní, preto by niesli zodpovednosť v podobe neúčelných trov za predčasne uplatnenú náhradu škody v trestnom konaní, avšak uvedená situácia nenastala, a preto súd mal za to, že u žalovaného v 2. rade nastal predpoklad vyjadrený v § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 381/2001 Z. z. v rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy. Pri vecnej škode a tiež pozostalostnej úrazovej rente súd zohľadnil neúspech žalobcov, resp. predčasnosť uplatnenia a náhradu trov právneho zastúpenia nepriznal (viď. bod 97). Záverom je potrebné podotknúť, že zákon, ako ani komentár, či dôvodová správa k § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 381/2001 Z. z. neustanovuje, kedy mal byť úkon, za ktorý vznikli trovy právneho zastúpenia, uskutočnený, ale zákon hovorí o účelnosti vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa písmen a), b) a d), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6 písm. a) alebo písm. b), alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť plnenie alebo neoprávnene krátil poskytnuté poistné plnenie. S poukazom na uvedené, súd nevyhovel námietkam žalovaného v 2. rade uvedeným v odvolaní ohľadom časovej genézy uplatnených nárokov a v ďalšom konaní bude v zmysle pokynu odvolacieho súdu skúmať účelnosť vynaložených nákladov. V konaní žalobcovia titulom trov právneho zastúpenia v konečnom dôsledku požadovali sumu 1.425,59 eura a táto pozostávala z troch úkonov právnej služby (t.j. 10. 01. 2012 prevzatie a príprava právneho zastúpenia, 22. 01. 2012 - nazretie do vyšetrovacieho spisu, 30. 01. 2012 - písomné uplatnenie nároku poškodených), pričom za jeden úkon požadovali odmenu vo výške 440,96 eura + RP 7,63 eura a tiež cestovné náklady v sume 28,98 eura za účasť na úkone dňa 22. 01. 2012 a náhradu za stratu času v sume 50,84 eura za jednu cestu Levice - Nitra a späť (4 polhodiny x 12,71 eura). Oproti prvotnému vyčísleniu trov právneho zastúpenia došlo k zmene (pridané vyčíslenie jedného úkonu, t.j. dňa 22. 01. 2012 a tiež požadovanie cestovných náhrad a tiež náhrady za stratu času), avšak nie k navýšeniu sumy, a preto súd v zmysle pokynu odvolacieho súdu vychádzal z aktuálneho vyčíslenia. Čo sa týkalo výpočtu trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby, súd mal za to, že pôvodne išlo o konanie, v rámci ktorého boli spojené tri konania, teda odmena za jeden úkon bola vo výške 440,96 eura, avšak úspech žalobcov bol len v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy, preto súd pri výpočte vychádzal z toho, že tarifná hodnota pri nemajetkovej ujme podľa § 10 ods. 1, 8 vyhlášky bola vo výške 2.000 eur, a teda odmena za jeden úkon právnej služby bola vo výške 91,29 eura. Okrem toho, skúmajúc účelnosť trov právneho zastúpenia, súd mal za to, že právna zástupkyňa žalobcov v trestnom konaní vykonala tri úkony právnej služby, ktoré boli účelne vynaložené (t.j. 10. 01. 2012 prevzatie a príprava právneho zastúpenia, 22. 01. 2012 - nazretie do vyšetrovacieho spisu, 30. 01. 2012 - písomné uplatnenie nároku poškodených), a preto jej patrí odmena vo výške 3 x 91,29 eura, zvýšená o režijný paušál 3 x 7,63 eura spolu s cestovnými náhradami (28,98 eura - 1 cesta Levice - Nitra a späť) a náhradou za stratu času (50,84 eura - 1 cesta Levice - Nitra a späť) spolu v sume 79,82 eura, t.j. spolu 376,58 eura. Pri zvyšných dvoch konaniach, t.j. uplatnenie vecnej škody a pozostalostnej úrazovej renty, súd mal za to, že nešlo o účelne vynaložené trovy právneho zastúpenia, nakoľko v týchto konaniach žalobcovia neboli úspešní (pozostalostná úrazová renta), resp. pri uplatnení vecnej škody nenastala hypotéza právnej normy vyjadrená v § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 381/2001 Z. z., pretože plnenie v tomto prípade nastalo v lehote 3 mesiacov a krátené bolo len v rozsahu 1/3 smútočného oblečenia manželky a syna zo sumy 150 eur na 50 eur, voči čomu žalobcovia nenamietali a ďalej uvedené v súdnom konaní neuplatňovali, teda nevznikli účelné trovy právneho zastúpenia v tomto rozsahu. Ohľadom účelnosti trov právneho zastúpenia v rámci nemajetkovej ujmy, súd mal za to, že nerozhoduje časové hľadisko uskutočnenia úkonu, avšak rozhodujúce je, že žalovaný v 2. rade naplnil niektorú okolnosť uvedenú v § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 381/2001 Z. z. a išlo o účelne vynaložené trovy právneho zastúpenia, ktoré obstáli aj pri skúmaní úspechu v konaní a v tomto ohľade bolo potrebné ustáliť, že žalobcovia v rámci náhrady nemajetkovej ujmy boli plne úspešní, nakoľko výška nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu a tá sa nepremieta ani do vyčíslenia trov právneho zastúpenia za jeden úkon. S poukazom na uvedené skutočnosti, súd dospel k záveru, že v časti týkajúcej sa nemajetkovej ujmy žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcom nemajetkovú ujmu, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého zo žalovaných a to žalobkyni v 1. rade vo výške 18.540 eur a žalobcovi v 2. rade vo výške 15.000 eur a vo zvyšnej časti, týkajúcej sa nemajetkovej ujmy voči žalobkyni v 1. rade v sume 5.000 eur žalobu zamietol. V ďalšej časti, týkajúcej sa náhrady trov poškodených v trestnom konaní, uložil žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade náhradu trov v trestnom konaní, avšak vo výške 376,58 eura a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého zo žalovaných a vo zvyšnej časti, ktorá zostala predmetom sporu, t.j. v sume 1.049,01 eura (1.425,29 eura - 376,58 eura) žalobu zamietol. Okrem toho, súd pri určení lehoty na plnenie neprihliadal na majetkové pomery žalovaného v 1. rade (neboli v konaní ani presne špecifikované, len všeobecne), pretože vychádzal z toho, že uložil žalovaným plniť tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého zo žalovaných a u žalovaného v 2. rade neboli preukázané majetkové pomery, ktoré by odôvodňovali povoliť plnenie v splátkach, resp. určiť dlhšiu lehotu na plnenie. O náhrade trov konania súd rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Vychádzal pritom z § 255 ods. 2 CSP a ustálil, že žalobný návrh pozostával z troch nárokov, pričom žalobcovia boli plne úspešní v jednom nároku (nemajetková ujma) a v ďalšom nároku (pozostalostná úrazová renta) boli plne neúspešní. Okrem toho, v treťom nároku (trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní) boli čiastočne úspešní a čiastočne neúspešní, preto súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Čo sa týkalo nemajetkovej ujmy, v tomto nároku súd zastal názor, že je potrebné hodnotiť úspech žalobcov v plnom rozsahu, pretože výška nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu, čo predtým upravoval § 142 ods. 3 OSP a v zmysle čl. 4 CSP pre neexistenciu výslovného ustanovenia v CSP pre obdobný prípad, súd mal za to, že je dôvodné vec posúdiť podľa normy predtým vyjadrenej v § 142 ods. 3 OSP (aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu), čo zodpovedalo princípu všeobecnej spravodlivosti, ako aj iným princípom, na ktorých spočíva CSP a najmä išlo o rozumné usporiadanie procesných vzťahov. Čo sa týkalo dôvodov hodných osobitného zreteľa, súd mal za to, že tieto sa v zmysle § 257 CSP uplatňujú v prípade, ak by žalobcom, resp. žalovaným vznikla povinnosť hradiť náhradu trov konania, a nie v prípade, ak im nárok na náhradu trov konania nevznikne, preto v tomto ohľade súd ďalšie dokazovanie nevykonával a taktiež žalobcom, ktorí namietali dôvody hodné osobitného zreteľa, nepriznal právo na náhradu trov konania. Keďže predmetom konania je náhrada škody a nemajetkovej ujmy spôsobená trestným činom a žalobcovia sú od poplatku oslobodení, pričom u žalovaných predpoklady na oslobodenie zistené neboli a to ani u žalovaného v 1. rade, ktorý žiadnym spôsobom súdu neuviedol výšku svojho súčasného príjmu, súd v zmysle § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť na zaplatenie pomernej časti súdneho poplatku za žalobu a to vo výške 1.094,50 eura, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého zo žalovaných. Suma súdneho poplatku pritom pozostávala zo sumy 22,50 eura (6% zo sumy 376 eur/t.j. po zaokrúhlení na celé eurá § 7 ods. 11 v spojení s § 7a/, predstavujúcej pomernú časť úspechu žalobcov a priznanú podľa položky 1 písm. a/) a zo sumy 1.072 eur (66 eur + 3% zo sumy 33.540 eur, predstavujúcej pomernú časť úspechu žalobcov v časti ochrany osobnosti a nemajetkovej ujmy, priznanú podľa položky 7b písm. b/ a to po zaokrúhlení v zmysle § 7a zák. č. 71/1992 Zb.). 2. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný v 2. rade, a to v jeho vyhovujúcich výrokoch I., II., III. a vo výroku o poplatkovej povinnosti VI., namietajúc nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, a to v otázke jeho pasívnej vecnej legitimácie, ako i v otázke možného a dovoleného súdneho „dotvárania“ práva extenzívnym výkladom vnútroštátnych zákonných ustanovení. Súd prvej inštancie sa zároveň nesprávne vysporiadal s relevantnou právnou argumentáciou v otázke absencie príčinnej súvislosti medzi dopravnou nehodou ako takou a zásahom do osobnostných práv žalobcov v kontexte zákona o PZP a jeho povinnosti takéto nároky plniť. Rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to v otázke aplikácie § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o PZP. Žalovaný poukázal na rozhodnutie ÚS SR zo dňa 20. 01. 2011 IV. ÚS 60/2010 a na uznesenie NS SR z 05. 12. 2013 sp. zn. 3Cdo 18/2013, v zmysle ktorého, osobitný proces, výsledkom ktorého bolo publikovanie rozhodnutia najvyššieho súdu v zbierke, priznáva tomuto rozhodnutiu osobitný význam. V tejto súvislosti upozornil na publikovaný rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/176/2012, v zmysle ktorého právo na náhradu škody a právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby podľa platnej právnej úpravy predstavujú dve celkom samostatné práva, ktoré sú podmienené rôznou sférou ochrany zabezpečovanej Občianskym zákonníkom. Okresný súd rozhodnutia NS SR 3Cdo/176/2012, 4Cdo/168/2009, 4Cdo/139/2011 a 3Cdo/301/2012 ignoruje, a to s poukazom na motorové smernice EÚ, rozsudok ESD a nemeritórne uznesenia ÚS SR. NS SR sa vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/301/2012 v celom rozsahu prihlásil k svojmu skoršiemu rozhodnutiu vo veci sp. zn. 4Cdo/168/2009, čo do otázky pasívnej legitimácie poisťovne, pričom dôvodil i vo vzťahu k rozsudku ESD C-22/12. Rovnako bolo uvedené konštatované aj ďalším rozhodnutím NS SR v konaní pod sp. zn. 8Cdo/219/2016. Čo sa týka poukazovania KS na uznesenia ÚS, sám ÚS v predmetných uzneseniach konštatuje, že prináleží výlučne NS SR zjednocovať rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov. V konečnom dôsledku ÚS SR vo všeobecnosti nerozhoduje o hmotnoprávnych nárokoch subjektov ako takých, ale o tom, či konaním súdov boli alebo neboli porušené ústavné práva sťažovateľov v tom- ktorom konkrétnom prípade. Keďže od roku 2001 nedošlo k žiadnej zmene relevantnej vnútroštátnej právnej úpravy, nie je absolútne legitímny dôvod na zmenu výkladu príslušných zákonných ustanovení a ad hoc rozširovanie účelu zákona o PZP a jeho cieľov oproti tým, ktoré boli celkom jednoznačne a nesporne zamýšľané a stanovené samotným zákonodarcom. Postup OS a KS potom nie je možné vyhodnotiť inak ako snahu „zhojiť“ nečinnosť zákonodarcu priamou aplikáciou smerníc EÚ, pričom táto je vo vzťahu k nemu, vzhľadom na jeho súkromnoprávny charakter, vylúčená. Ďalej uviedol, že má za to, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil jeho námietku ohľadne absencie priamej príčinnej súvislosti medzi dopravnou nehodou a zásahom do osobnostných práv žalobcov, keď túto považuje len za sprostredkovanú a zakladajúcu výluku z povinnosti plniť za poisteného podľa § 5 ods. 1 písm. h/ zákona o PZP. Poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/32/2007, ako i sp. zn. 2Cdo/73/2006. Vzhľadom na skutočnosť, že poistnou udalosťou je dopravná nehoda a zásah do osobnostných práv žalobcov nastal sprostredkovane v dôsledku ich reakcie na následky tejto dopravnej nehody, neexistuje vo vzťahu k žalobcami uplatňovanej nemajetkovej ujme priama príčinná súvislosť s poistnou udalosťou ako takou v zmysle zákona o PZP. Okolnosť, že rozsudok ESD vo veci C-350/14 Lazar sa v merite veci zaoberal určovaním rozhodného práva, žiadnym spôsobom neoslabuje konštatovanie ESD v otázke ujmy pozostalých súvisiacej s úmrtím osoby pri dopravnej nehode, ktorú treba ako takú považovať za nepriame následky nehody. Teda aj v prípade teoretického akceptovania premisy, že pod škodu na zdraví je možné extenzívnym výkladom zahŕňať aj nemajetkovú ujmu pozostalých, je potom poistiteľ priamo zo zákona o PZP de facto aj de iure oslobodený od povinnosti plniť za poisteného škodu, a to práve z dôvodu absencie priamej príčinnej súvislosti s poistnou udalosťou. Ako je z rozsudku OS zrejmé, priznal žalobcom trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní za tri účelné úkony právnej služby, a to zo dňa 10. 01. 2012, 22. 01. 2012 a zo dňa 30. 01. 2012. Už z uvedeného je dostatočne zrejmé, že úkony neboli uskutočnené, resp. neboli vyvolané v dôsledku údajného nesplnenia povinnosti poisťovateľa, ako to predpokladá a vyžaduje § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o PZP a ktoré by čisto teoreticky zakladali nárok žalobcov na ich náhradu, ale k ich uskutočneniu došlo ešte pred samotným uplatnením nárokov u žalovaného v 2. rade (10. 02. 2012). Má za to, že účelom a úmyslom ustanovenia zákona o PZP je priznať poškodeným nárok, aj na náhradu nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní príslušných nárokov, avšak vzniknutých až výlučne v čase po tom, ako poisťovateľ poruší svoje povinnosti podľa § 11 ods. 6 písm. a/ alebo b/ zákona o PZP. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil v napadnutom rozsahu tak, že žalobu žalobcov vo vzťahu k nemu zamietne. 3. Písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcov podané nebolo. 4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania žalovaného v 2. rade (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalovaného v 2. rade nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutých vyhovujúcich výrokoch a v súvisiacich výrokoch o trovách konania a poplatkovej povinnosti podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, keďže súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil a svoje rozhodnutie vyčerpávajúco, presvedčivo a správne odôvodnil. 5. Predmetom konania v tejto veci na základe podanej žaloby žalobcov v 1. a 2. rade bol uplatnený nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy z trestného činu, a to na tom skutkovom základe, že dňa 22. 10. 2011 v čase o 04:00 hodine bol manžel žalobkyne v 1. rade a otec žalobcu v 2. rade - nebohý Z. R., nar. XX. XX. XXXX účastníkom dopravnej nehody, pri ktorej utrpel z lekárskeho hľadiska smrteľné zranenia, ktorým na mieste podľahol. Za tento skutok bol žalovaný v 1. rade rozsudkom Okresného súdu Levice zo dňa 26. 06. 2013 sp. zn. 3T/119/2012, právoplatným dňa 26. 06. 2012, uznaný vinným zo spáchania prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h/ Trestného zákona a žalobkyňa v 1. rade bola odkázaná s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Nároky žalobcom uplatnené v tomto konaní pozostávali z nároku na pozostalostnú úrazovú rentu, z nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a z nároku na náhradu trov poškodených v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Levice sp. zn. 3T/119/2012. Po rozhodnutí súdu prvej inštancie rozsudkom zo dňa 10. 08. 2016 č. k. 14C/212/2013-343, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 30. 11. 2017 č. k. 9Co/363/2016-417, predmetom sporu zostal nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy, a to žalobkyni v 1. rade vo výške 23.540 eur a žalobcovi v 2. rade vo výške 15.000 eur, ako i nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v trestnom konaní v rozsahu sumy 1.425,59 eura. Súd prvej inštancie následne vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom, ktorý je predmetom prejednania odvolacím súdom, v dôsledku podaného odvolania žalovaného v 2. rade v jeho vyhovujúcich výrokoch, a to z dôvodov, ktoré žalovaný v 2. rade prezentoval v ním podanom odvolaní. 6. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 7. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 8. Počnúc od 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý zrušil dovtedy platný zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov Občiansky súdny poriadok. Keďže v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (ak nie je ustanovené inak), je potrebné na danú právnu vec aplikovať právnu úpravu zákona č. 160/2015 Z. z. 9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 10. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 11. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 12. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (okrem prípadov uvedených v ustanovení § 379 CSP), tak aj dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. 13. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. S poukazom na uvedené dôvody, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutých vyhovujúcich výrokoch (ako i vo výrokoch súvisiacich, týkajúcich sa trov konania a poplatkovej povinnosti) ako vecne správny potvrdil, v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 387 ods. 1 CSP, a keďže sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia stotožňuje, na tieto dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Súd prvej inštancie sa v dôvodoch napadnutého rozsudku vyčerpávajúco vysporiadal so všetkými právne relevantnými skutočnosťami majúcimi vplyv na posúdenie uplatneného nároku žalobcov v 1. a 2. rade. 14. Z hľadiska dôvodov podaného odvolania žalovaného v 2. rade, je potrebné uviesť to, čo už opakovane konštatoval NS SR vo svojich rozhodnutiach, že do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR, a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (R 71/2018). 15. Pri riešení právnej otázky pasívnej legitimácie žalovaného v 2. rade ako poisťovne v spore o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých obetí dopravných nehôd spôsobených prevádzkou motorového vozidla odvolací súd poukazuje na svoje skoršie rozhodnutie zo dňa 30. 11. 2017 č. k. 9Co/636/2017-417, na ktorého záveroch nemá dôvod nič meniť (a ani ich už nadbytočne opakovať) a z ktorých (nimi záväzne viazaných) vychádzal i súd prvej inštancie pri rozhodovaní napadnutým rozhodnutím. K uvedenému (vzhľadom na dôvody odvolania) je potrebné doplniť to, že za ustálenú prax Najvyššieho súdu SR treba považovať rozhodnutie vydané NS SR pod sp. zn. 6MCdo1/2016 z 31. 07. 2017, ktoré rozhodnutie bolo publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk NS SR pod č. R 61/2018, ďalej rozhodnutia sp. zn. 6Cdo 143/2017 z 27. 02. 2018, sp. zn. 6Cdo/206/2017 z 27. 02. 2018, sp. zn. 8Cdo/6/2018 z 27. 07. 2018, 6Cdo 207/2018 z 17. 04. 2019. 16. V uvedených rozhodnutiach Najvyšší súd SR zhodne konštatoval, že: „Pri posúdení právnej otázky pasívnej legitimácie žalovanej nemožno opomenúť rozsudok Súdneho dvora Európskej Únie C-22/12 vo veci Haasová zo dňa 24. októbra 2013, v ktorom Súdny dvor vyslovil záver, že príslušné ustanovenia smerníc (Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972, Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 a Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990) o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za ujmu (hmotnú i nehmotnú) upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Na závery uvedené v tomto rozsudku Súdneho dvora nadviazal najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 6 MCdo 1/2016 z 31. júla 2017 (uvedené rozhodnutie bolo publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 61/2018), kde vysvetlil, že „pri výklade pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve, pretože citovaný zákon bol výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené toho času platnou smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie utrpenie „ujmy alebo škody“, či používa pojmy „akákoľvek ujma alebo škoda“ alebo „akákoľvek škoda“, z čoho je zrejmé, že komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú a aj nemajetkovú ujmu. Najvyšší súd v tomto rozsudku vychádza z eurokonformného výkladu pojmu škoda na zdraví, upraveného v ustanovení § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z., ktorý je súladný s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, prezentovaným v jeho uznesení sp. zn. I. ÚS 474/2016 zo 17. augusta 2016, kde ústavný súd uviedol, že „hoci Súdny dvor Európskej únie viackrát zdôraznil, že nie je oprávnený vykladať ustanovenia vnútroštátneho práva, je zjavné, že ako vnútroštátne právo Českej republiky, tak aj vnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka umožňuje blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. V Slovenskej republike povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel upravuje zákon č. 381/2001 Z. z., podľa ktorého má aj sťažovateľka (poisťovňa) ako poistiteľ oprávnenie vykonávať poistenie zodpovednosti na území Slovenskej republiky.“ V nadväznosti na uvedené dospel - s prihliadnutím na samotný účel povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zohľadňujúc skutočnosť, že neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby bol vyvolaný prevádzkou motorového vozidla, v súvislosti s ktorou vzniknutá zodpovednosť za spôsobené škody - k záveru, že aj nemajetková ujma za zásah do osobnostných práv pozostalých, je predmetom povinného zmluvného poistenia v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z., a že v spore o náhradu takejto ujmy je daná pasívna legitimácia poisťovne vykonávajúcej povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel. Na označené rozhodnutia Súdneho dvora, Ústavného súdu, ako aj najvyššieho súdu nadviazali ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, a to sp. zn. 6 Cdo 143/2017, sp. zn. 6 Cdo 219/2017, sp. zn. 6 Cdo 206/2017, 6 Cdo 212/2017 a sp. zn. 8 Cdo 6/2018. Z uvedeného je zrejmé, že právny názor v otázke pasívnej legitimácie poisťovne uvedený v rozhodnutiach najvyššieho súdu z 31. marca 2016 sp. zn. 3 Cdo 301/2012, z 20. apríla 2011 sp. zn. 4 Cdo 168/2009 a z 15. mája 2017 sp. zn. 8 Cdo 219/2016 bol jeho neskoršou judikatúrou prekonaný. V otázke vecnej pasívnej legitimácie poisťovne v spore o náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenej pozostalými obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla treba preto za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu považovať vyššie uvedený právny názor prijatý neskoršou judikatúrou najvyššieho súdu.“ 17. S ohľadom na vyššie uvedené je potom možné konštatovať len to, že odvolanie žalovaného v 2. rade smerujúce k námietke o nedostatku jeho pasívnej legitimácie, je nedôvodné, keď jeho poukaz na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/301/2012 (ako i na rozhodnutie skoršie, prijaté pod sp. zn, 4Cdo/168/2009 a rozhodnutie prijaté dňa 15. 05. 2017 pod sp. zn. 8Cdo/219/2016) nie je spôsobilý privodiť zmenu rozhodnutia v prospech odvolateľa, keď právny názor vyslovený v týchto rozhodnutiach bol následnou rozhodovacou činnosťou NS SR prekonaný a ustálil rozhodovaciu činnosť, tak ako je uvedené vyššie, a síce, že aj nemajetková ujma za zásah do osobnostných práv pozostalých, je predmetom povinného zmluvného poistenia v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z., a že v spore o náhradu takejto ujmy je daná pasívna legitimácia poisťovne vykonávajúcej povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel. V otázke vecnej pasívnej legitimácie poisťovne v spore o náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenej pozostalými obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla potom treba za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu považovať vyššie uvedený právny názor prijatý neskoršou judikatúrou najvyššieho súdu. 18. Z hľadiska žalovaným v 2. rade namietanej absencii príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a vznikom škody odvolací súd opätovne poukazuje na odôvodnenie prvoinštančného rozhodnutia, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje a udáva, že o vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak protiprávne konanie a vznik škody sú v logickom slede. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie, bez ktorého by škodný následok nevznikol, teda nebyť protiprávneho konania, škodlivý následok by nenastal. Na rozdiel od žalovaného v 2. rade, odvolací súd nemal pochybnosti o existencii príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a porušením právnej povinnosti, keď k zásahu do osobnostných práv žalobcov došlo jednoznačne v dôsledku smrteľnej dopravnej nehody a nebyť tejto tragickej udalosti, škodlivý následok by u žalobcov nenastal. Pokiaľ žalovaný v 2. rade poukázal na rozhodnutie NS SR 2 Cdo 73/2006 (ktoré na rozdiel od poukazu na rozhodnutie sp. zn. 3Cdo/32/2007 by sa mohlo javiť ako aplikovateľné na tento prípad), odvolací súd udáva, že ani aplikáciou uvedeného rozhodnutia na danú vec sa nestotožňuje. Na rozdiel od skutkovej situácie vo veci sp. zn. 2Cdo/73/2006, v tejto veci práve porušením práva žalovaného v 1. rade došlo k bezprostrednému zásahu do osobnostných práv žalobcov v 1. a 2. rade, a tak vzťah medzi porušením práva a vznikom škody je priamy, bezprostredný a neprerušený. V tomto ohľade súd prvej inštancie správne konštatoval, že práve poistná udalosť spôsobila zásah do práva žalobcov na súkromie a rodinný život, a teda, že tvrdenie žalovaného v 2. rade, že nemajetková ujma vznikla žalobcom ako reakcia na informáciu o tom, že pri dopravnej nehode došlo k úmrtiu ich rodinného príslušníka, nie je správne. V žalovaným poukazovanom prípade vo veci sp. zn. 3Cdo/73/2006 sa žalobcovia ako pozostalí domáhali náhrady škody na zdraví, ktorú utrpeli tým, že sa dozvedeli o smrti svojho syna a na základe uvedeného sa domáhali náhrady straty na zárobku a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Potom bolo konštatované, že žalobcom nebola škoda spôsobená priamo protiprávnym konaním žalovaného, ale k poškodeniu zdravia žalobcov došlo až následne po tom, čo sa dozvedeli o smrti svojho syna. Teda, skutkovo i právne, s ohľadom na uplatnené nároky nie je možné ustáliť, že by sa jednalo o prípad predpokladaný rozhodnutím NS SR, na ktoré žalovaný v 2. rade poukázal, keď predmetom tohto konania bola uplatnená nemajetková ujma žalobcov v zmysle ustanovení § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka, a je podľa názoru odvolacieho súdu nespochybniteľnou tá skutočnosť, že do zásahu do osobnostných práv žalobcov došlo len a jedine porušením práva žalovaného v 1. rade, ktorý spôsobil smrteľnú dopravnú nehodu a smrť manžela a otca žalobcov a tým bezprostredne a priamo zasiahol do práva žalobcov na súkromie a rodinný život. Vo vzťahu k poukazu žalovaného v 2. rade na rozhodnutie C-350/14 Lazar sa odvolací súd rovnako stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, majúc zhodne za to, že predmetné rozhodnutie sa týka výkladu článku 4 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 864/2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (Rím II) pre účely určenia rozhodného práva (článok 4 ods. 1 - Pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovené inak, spravuje sa mimozmluvný záväzok vyplývajúci z civilného deliktu právnym poriadkom krajiny, na území ktorej vznikla škoda, bez ohľadu na to, na území ktorej krajiny došlo ku skutočnosti, ktorá spôsobila škodu, a bez ohľadu na to, na území ktorej krajiny alebo krajín nastali nepriame následky takejto skutočnosti), bez vplyvu pojmu „nepriame následky“ na posúdenie existencie príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody. Ak v tomto rozhodnutí ESD hovoril o nepriamych následkoch ako o ujme spojenej s úmrtím osoby pri takejto nehode, bolo to iba v kontexte aplikácie určenia práva uplatniteľného na mimozmluvný záväzok vyplývajúci z dopravnej nehody. 19. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie i vo vzťahu k dôvodom odvolania žalovaného v 2. rade, týkajúcim sa priznaných trov právneho zastúpenia v trestnom konaní, keď žalovaný v 2. rade v podanom odvolaní namietal, že úkony právnej služby neboli vyvolané v dôsledku údajného nesplnenia povinnosti poisťovateľa, ako to predpokladá a vyžaduje § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o PZP, ale k ich uskutočneniu došlo ešte pred samotným uplatnením nárokov u neho ako poisťovateľa. Mal tak za to, že účelom a úmyslom predmetného ustanovenia zákona o PZP je priznať poškodeným nárok aj na náhradu nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní príslušných nárokov, avšak vzniknutých až výlučne v čase po tom, ako poisťovateľ poruší svoje povinnosti. 20. K uvedenému odvolací súd udáva, že s názorom odvolateľa sa nestotožňuje, nemajúc tak za to, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o PZP priamo predpokladá a vyžaduje, aby k úkonom právnej služby došlo až po uplatnení nárokov u poisťovateľa. 21. Nárok na zaplatenie účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona č. 381/2001 Z. z. je nárokom na poistné plnenie, na ktoré má poškodený nárok z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou vozidla poisteného škodcu; titul tohto právneho nároku vyplýva priamo z výslovnej dikcie § 4 ods. 4 zákona. Ide teda o hmotnoprávny nárok, ktorý má oporu v hmotnom práve, a pre priznanie ktorého je potrebné skúmať splnenie týmto osobitným zákonom stanovených hmotnoprávnych podmienok, a to je účelnosť ich vynaloženia, ich vznik pri uplatňovaní nárokov u poisťovateľa podľa tohto zákona a nesplnenie poisťovateľom povinnosti uvedených v § 11 ods. 6 písm. a) alebo písm. b), alebo neoprávnené ním odmietnutie poskytnutia poistného plnenia, alebo neoprávnené ním krátenie poskytnutého poistného plnenia. So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že náklady na právne zastúpenie vynaložené žalobcami v súvislosti s hmotnoprávnym uplatňovaním si ich zákonného nároku z povinného zmluvného poistenia u žalovaného v 2. rade predstavujú poistné plnenia, na zaplatenie ktorého majú žalobcovia nárok z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla poisteného, pričom argumentácia žalovaného v 2. rade, že tieto náklady žalobcov museli vzniknúť až po uplatnení nárokov u poistiteľa nie je absolútne dôvodná, a tak ako už odvolací súd uviedol, zhodne so súdom prvej inštancie, v žiadnom prípade nemožno ustáliť, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o PZP takýto postup vyžaduje, resp. predpokladá. Zákonné ustanovenie formuluje splnenie podmienok na náhradu nákladov právneho zastúpenia tak, že hovorí o účelne vynaložených nákladoch spojených s právnym zastúpením, z čoho podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné dospieť k takému záveru, že by sa malo jednať len o náklady, ktoré by boli vynaložené po uplatnení nároku u poisťovateľa, tak ako žalovaný v 2. rade tvrdil. Naopak, formulácia tejto zákonnej podmienky, a síce, že sa má jednať o náklady, ktoré mali byť vynaložené účelne, práve smeruje k opačnej požiadavke ako prezentoval žalovaný v 2. rade, a teda predpokladá ich vznik pri uplatňovaní nárokov u poisťovateľa. Pokiaľ žalovaný v 2. rade viazal časový moment uplatnenia toho druhu poistného plnenia na moment porušenia povinnosti poisťovateľa v zmysle ustanovenia § 11 ods. 6 písm. a/ alebo b/ zákona o PZP, k tomuto odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie udáva to, že ak by poisťovateľ splnil povinnosti podľa § 11 ods. 6 písm. a/ alebo b/, nenastala by hypotéza § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o PZP a žalobcom by nárok na náhradu týchto nákladov nevznikol, teda toto ustanovenie má vplyv na posúdenie vzniku nároku na náhradu nákladov, ale bez vplyvu na nutnosť vzniku nákladov až po uplatnení u poisťovateľa. Pokiaľ žalovaný udáva, že záver súdu prvej inštancie je priečiaci sa logike a zmyslu daného ustanovenia zákona o PZP, zo zákonného znenia ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o PZP sa naopak javí požiadavka žalovaného v 2. rade ako priečiaca sa logickému usporiadaniu vzťahov, keď v zmysle jeho požiadavky by žalobcovia mali najskôr uplatniť nárok na náhradu nákladov, ktoré náklady by však museli vzniknúť až následne. 22. S ohľadom na všetky vyššie uvedené dôvody, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutých vyhovujúcich výrokoch, ako i vo výrokoch súvisiacich - o náhrade trov konania a poplatkovej povinnosti, ako vecne správny, v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 23. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešným žalobcom v 1. a 2. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo jednoznačne preukázané, že im žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli. Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).