Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 19Sa/17/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4018200528 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šišková ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4018200528.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre, sudkyňou JUDr. Evou Šiškovou, v právnej veci žalobcu: A. G., nar. XX. XX. XXXX, W. mlynská ulica XX, Z., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o správnej žalobe zo dňa 22. 07. 2018 proti rozhodnutiu žalovanej č. XXX XXX XXXX X zo dňa 08. 06. 2018, takto r o z h o d o l : Súd žalobu z a m i e t a . Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1. Z administratívneho spisu žalovanej, súčasťou ktorého je i spis prvostupňového správneho orgánu súd zistil, že žalobca si žiadosťou spísanou dňa 25. 11. 2013 uplatnil nárok na starobný dôchodok, ktorý žiadal priznať od dovŕšenia veku 55 rokov, t. j. od 25. 04. 2001. 2. V konaní bolo preukázané, že žalobca je od 01. 02. 1998 poberateľom príspevku za službu podľa § 119 a násl. zákona č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ktorý sa od 01. 07. 2002 považuje za výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. 3. Starobný dôchodok bol žalobcovi priznaný rozhodnutím č. XXX XXX. XXXX X. zo dňa 24. 04. 2014 podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov a § 114 ods. 1, § 259 ods. 1, § 293k, § 293l ods. 1 a § 82 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov od 07. 11. 2010. 4. Rozhodnutie Sociálnej poisťovne - ústredie č. XXX XXX XXXX X zo dňa 24. 04. 2014 o priznaní starobného dôchodku bolo rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. 6Sd/50/2014-17 zo dňa 05. 11. 2014 zrušené a vec bola vrátená Sociálnej poisťovni na ďalšie konanie. 5. Na základe rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 6Sd/50/2014-17 zo dňa 05. 11. 2014 bolo vydané rozhodnutie Sociálnej poisťovne - ústredie č. XXX XXX XXXX X zo dňa 26. 02. 2015 o priznaní starobného dôchodku podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov, § 114 ods. 1, § 259 ods. 1, § 293k, § 293l ods. 1 a § 82 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov od 07. 11. 2010. 6. Krajský súd v Prešove rozsudkom č. 1Sd/23/2015-21 zo dňa 17. 09. 2015 potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne - ústredie č. XXX XXX XXXX X zo dňa 26. 02. 2015 o priznaní starobného dôchodku od 07. 11. 2010. Proti predmetnému rozsudku Krajského súdu v Prešove podal žalobca odvolanie. 7. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako odvolací súd, rozsudkom sp. zn. 9So/31/2016 zo dňa 27. 09. 2017 zmenil rozsudok Krajského súdu v Prešove tak, že zrušil rozhodnutie Sociálnej poisťovne - ústredie zo dňa 26. 02. 2015 a vec jej vrátil na ďalšie konanie. 8. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplývalo, že o dávkach dôchodkového zabezpečenia rozhoduje, pokiaľ ide o príslušníkov zborov nápravnej výchovy podľa § 142 ods. 4 písm. c) zákona č. 100/1988 Zb. orgán príslušného Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Taktiež v predmetom rozsudku vyslovil právny názor, že žalobca splnil podmienky nároku na starobný dôchodok dňom 25. 04. 2001 a právomoc rozhodovať o jeho žiadosti o starobnom dôchodku má v zmysle § 142 ods. 4 písm. c/ zákona č. 100/1988 Zb. Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže ako orgán príslušného Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, a to bez ohľadu na to, že žiadosť o starobný dôchodok podal až 25. 11. 2013. Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Sociálna poisťovňa - ústredie nie je oprávnená (a ani nemala), v danom prípade o žiadosti žalobcu o starobný dôchodok rozhodovať. Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom rozsudku zaviazal Sociálnu poisťovňu - ústredie v ďalšom konaní postúpiť žiadosť žalobcu o starobný dôchodok na rozhodnutie Generálnemu riaditeľstvu Zboru väzenskej a justičnej stráže ako príslušnému orgánu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. 9. Sociálna poisťovňa - ústredie v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky postúpila dňa 22. 01. 2018 žiadosť žalobcu o starobný dôchodok Generálnemu riaditeľstvu Zboru väzenskej a justičnej stráže, o čom žalobcu informovala. 10. Správny orgán prvého stupňa následne rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 15. 01. 2018 odňal žalobcovi starobný dôchodok od 06. 02. 2018. Proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodla žalovaná napadnutým rozhodnutím. II. Zhrnutie napadnutého rozhodnutia žalovaného 11. Preskúmavaným rozhodnutím generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne, ako orgán príslušný na rozhodovanie podľa § 215 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 677/2006 Z. z., na základe odvolania žalobcu proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne - ústredie č. XXX XXX XXXX X zo dňa 15. 01. 2018, vo veci odňatia starobného dôchodku rozhodol tak, že zmenil napadnuté rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa tak, že podľa § 112 ods. 4 a 6 zákona č. 461/2003 o sociálnom poistení žalobcovi zastavil výplatu starobného dôchodku. Správny orgán prvého stupňa rozhodol rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 15. 01. 2018, ktorým žalobcovi podľa § 112 ods. 2 a 6 zákona č. 461/2003 Z. z. od 06. 02. 2018 odňal priznaný starobný dôchodok. Proti uvedenému rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa podal žalobca odvolanie, o ktorom žalovaná rozhodla tak, že napadnuté rozhodnutie zmenila a žalobcovi zastavila výplatu starobného dôchodku v zmysle § 112 ods. 4 a 6 zákona č. 461/2003 o sociálnom poistení. Žalobca v odvolaní uviedol, že rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 15. 01. 2018 je nezákonné, nepreskúmateľné a diskriminačné. Podľa názoru žalobcu neboli splnené podmienky, aby mu bol starobný dôchodok odňatý. Uviedol, že v napadnutom rozhodnutí je uvedené, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku č. 9So/31/2016 zo dňa 27. 09. 2017 vyslovil súhlas s názorom, že je vylúčené, aby bol poberateľom ďalšieho starobného dôchodku, teda dávky rovnakého druhu toho istého (všeobecného) sociálneho zabezpečenia, pričom uvedené tvrdenie sa v predmetom rozsudku nenachádza. Poukázal tiež na to, že za nezákonné je treba považovať tvrdenie Sociálnej poisťovne, že podľa § 114 ods. 2 a § 142 ods. 4 písm. c/ zákona č. 100/1988 Zb. o dávkach dôchodkového zabezpečenia rozhoduje, pokiaľ ide o príslušníkov Zborov nápravnej výchovy, orgán príslušného Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, pričom v prípade žalobcu je takýmto orgánom Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže. Žalobca ďalej poukázal na nezákonné tvrdenie Sociálnej poisťovne, že aplikácia § 132 a násl. zákona č. 100/1988 Zb. nie je vylúčená u tých policajtov, ktorým nároky na starobný dôchodok vznikli do 30. 06. 2002 a policajt nebol k tomuto dňu nepretržite zamestnaný. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie bolo nezákonné, vydané v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky (článok 12 ods. 1) a v rozpore s článkom 30 Dohovoru č. 128 a žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť ako nezákonné a vrátiť na nové konanie a rozhodnutie. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí dôvodila tým, že správny orgán prvého stupňa rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 15. 01. 2018 nerozhodla správne, keď odňala žalobcovi starobný dôchodok od 06. 02. 2X18, pretože zrušením rozhodnutia Sociálnej poisťovne - ústredie č. XXX XXX XXXX X zo dňa 26. 02. 2015 o priznaní starobného dôchodku, prestal existovať právny titul priznania starobného dôchodku a zanikol právny dôvod na výplatu starobného dôchodku. Sociálna poisťovňa - ústredie mala správne rozhodnúť o zastavení výplaty starobného dôchodku. Záverom žalovaná vo svojom rozhodnutí uviedla, že nakoľko právomoc rozhodnúť o žiadosti o starobnom dôchodku žalobcu podľa § 142 ods. 4 písm. c/ zákona č. 100/1988 Zb. má Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže ako orgán príslušného Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, výplata starobného dôchodku sa žalobcovi zastavila od 06. 02. 2018, t. j. odo dňa nasledujúceho po dni, ktorým uplynulo obdobie, za ktoré sa dávka už vyplatila. III. Argumenty žalobcu v podanej žalobe 12. Predmetné rozhodnutie žalovanej napadol žalobca včas podanou žalobou doručenou súdu dňa 24. 07. 2018 a žiadal o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 08. 06. 2018, č. XXX XXX XXXX X, ktoré zároveň navrhol zrušiť spolu s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa č. XXX XXX XXXX X zo dňa 15. 01. 2018, ktorým rozhodol tak, že žalobcovi zastavil výplatu starobného dôchodku od 06. 02. 2018. Žalobca v žalobe uviedol, že žalovaná mu rozhodnutím zo dňa 24. 04. 2014 priznala podľa § 21 zákona č. 100/1988 starobný dôchodok od 07. 11. 2010. Uvedeným rozhodnutím mu žalovaná priznala starobný dôchodok len vo výške 91,40 eur mesačne, hoci zákonný nárok na starobný dôchodok mu vznikol vo výške 354,16 eura mesačne, a preto proti uvedenému rozhodnutiu podal odvolanie. Krajský súd v Prešove, svojím rozhodnutím zo dňa 05. 11. 2014 (č. k. 6Sd/50/2014) zrušil rozhodnutie žalovanej zo dňa 05. 11. 2014 a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Na základe uvedeného rozsudku Krajského súdu v Prešove žalovaná vydala dňa 26. 02. 2015 rozhodnutie, ktorým žalobcovi priznala od 07. 11. 2010 starobný dôchodok vo výške 91,40 eur mesačne. Proti uvedenému rozhodnutiu žalovanej podal žalobca odvolanie z dôvodu, že mu nepriznala starobný dôchodok v takej výške, v akej mu vznikol zákonný nárok. Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 17. 11. 2015 (č. k. 1Sd/23/2015-21) potvrdil rozhodnutie žalovanej zo dňa 26. 02. 2015. Proti predmetnému rozsudku Krajského súdu v Prešove sa žalobca taktiež odvolal. Najvyšší súd Slovenskej republiky, rozsudkom zo dňa 27. 09. 2017 (č. k. 9So/31/2016) zmenil rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 17. 09. 2017 tak, že zrušil rozhodnutie žalovanej zo dňa 26. 02. 2015 a vec vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku vyslovil právny názor, že nakoľko všetky podmienky nároku na starobný dôchodok žalobca splnil dňom 25. 04. 2001, právomoc o jeho žiadosti o starobný dôchodok ma zmysle § 142 ods. 4 písm. c/ zákona č. 100/1988 Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže ako orgán Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a to bez ohľadu na to, že žiadosť o starobný dôchodok podal až 25. 11. 2013. Na základe rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 09. 2017 žalovaná vydala dňa 15. 01. 2018 rozhodnutie, ktorým žalobcovi odo dňa 06. 02. 2018 odňala starobný dôchodok a následne postúpila žiadosť o priznanie starobného dôchodku žalobcu Generálnemu riaditeľstvu Zboru väzenskej a justičnej stráže. Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže svojím rozhodnutím zo dňa 07. 03. 2018 zamietlo žiadosti žalobcu o priznanie starobného dôchodku. Proti uvedenému rozhodnutiu Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol minister spravodlivosti, ako odvolací orgán v predmetnej veci rozhodnutím zo dňa 17. 05. 2018 a odvolanie žalobcu zamietol. Žalobca následne rozhodnutie ministra spravodlivosti zo dňa 17. 05. 2018 napadol správnou žalobou, o ktorej doposiaľ nebolo rozhodnuté. Mal za to, že žalovaná svojím rozhodnutím zo dňa 15. 01. 2018 odňala od 06. 02. 2018 starobný dôchodok a Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže svojím rozhodnutím zo dňa 07. 03. 2018 mu nepriznalo starobný dôchodok, na ktorý mu vznikol zákonný nárok a tak došlo k porušeniu článku 19 Dohovoru č. 128, k porušeniu článku 14 Európskeho dohovoru na ochranu základných ľudských práv a slobôd, k porušeniu všeobecného zákazu diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu, k porušeniu článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, k porušeniu článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, k porušeniu Listiny základných ľudských práv a slobôd, k porušeniu príslušných ustanovení zákona č. 365/2004 Z. z. a k porušeniu § 6 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.. IV. Vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe 13. K podanej žalobe sa písomne vyjadrila žalovaná vyjadrením zo dňa 25. 09. 2018 a navrhla žalobu zamietnuť. Žalovaná vo svojom vyjadrení uviedla, že žalobca je od 01. 02. 1998 poberateľom príspevku za službu podľa § 119 a nasl. zákona č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky znení neskorších predpisov, ktorý sa od 01. 07. 2002 považuje za výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Starobný dôchodok bol žalobcovi priznaný rozhodnutím č.XXX XXX XXXX X zo dňa 24. 04. 2014. Toto rozhodnutie o priznaní starobného dôchodku bolo rozhodnutím Krajského súdu v Prešove č. 6Sd/50/2014-17 zo dňa 05. 11. 2014 zrušené a vec bola vrátená Sociálnej poisťovni na ďalšie konanie. Na základe vyššie uvedeného rozsudku Krajského súdu v Prešove, bolo vydané rozhodnutie Sociálnej poisťovne - ústredie o priznaní starobného dôchodku zo dňa 26. 02. 2015. Toto rozhodnutie bolo potvrdené aj Krajským súdom v Prešove, rozsudkom č. 1Sd/23/2015-21 zo dňa 17. 09. 2015. Na základe podaného odvolania žalobcu, Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako odvolací súd, rozsudkom č. 9So/31/2016 zo dňa 27. X9. 2017 zmenil rozsudok Krajského súdu v Prešove č. 1Sd/23/2015-21 zo dňa 17. 09. 2015 tak, že zrušil rozhodnutie žalovanej - ústredie č. XXX XXX XXXX X zo dňa 26. 02. 2015 a vec vrátil na ďalšie konanie. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplývalo, že o dávkach dôchodkového zabezpečenia rozhoduje, pokiaľ ide o príslušníkov zborov nápravnej výchovy, orgán príslušného Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Taktiež Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom rozsudku vyslovil právny názor, že žalobca splnil podmienky nároku na starobný dôchodok dňom 25. 04. 2001 a právomoc rozhodnúť o tejto žiadosti o starobnom dôchodku má Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže, ako orgán príslušného Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a to bez ohľadu na to, že žiadosť o starobný dôchodok podal žalobca až 25. 11. 2013. Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky žalovaná - ústredie nie je oprávnená (a ani nemala) v danom prípade o žiadosti žalobcu o starobný dôchodok rozhodovať. Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom rozsudku zaviazal žalovanú- ústredie v ďalšom konaní postúpiť žiadosť žalobcu o starobný dôchodok na rozhodnutie Generálnemu riaditeľstvu Zboru väzenskej a justičnej stráže, ako príslušnému orgánu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky taktiež poukázal na to, že tým, že žalovaná - ústredie napadnutým rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 15. 01. 2018 odňala žalobcovi starobný dôchodok od 06. 02. 2018, nerozhodla správne, pretože zrušením rozhodnutia žalovanej, prestal existovať právny titul priznania starobného dôchodku a zanikol právny dôvod na výplatu starobného dôchodku. Správne mala rozhodnúť o zastavení výplaty starobného dôchodku. Žalovaná argumentovala, že nakoľko právomoc rozhodnúť o žiadosti o starobnom dôchodku žalobcu malo Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže, ako orgán príslušného Ministerstva Spravodlivosti Slovenskej republiky, výplata starobného dôchodku sa žalobcovi zastavila od 06. 02. 2018, t. j. odo dňa nasledujúceho po dni, ktorým uplynulo obdobie, za ktoré sa dávka už vyplatila. Záverom uviedla, že vzhľadom na to, že žalobca v správnej žalobe zo dňa 22. 07. 2018 neuviedol žiadne konkrétne námietky, v čom vidí nesprávnosť a nezákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia, žalovaná sa pridržiava skutkových a právnych dôvodov uvedených v napadnutom rozhodnutí zo dňa 08. 06. 2018 a trvá na jeho správnosti. Mala za to, že predmetné rozhodnutie je zákonné a správne. Taktiež postup žalovanej pri posúdení nároku žalobcu na starobný dôchodok považovala za správny, v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a s podkladom v zákonných ustanoveniach. Vzhľadom na uvedené žalovaná žiadala, aby Krajský súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. V. Ďalší priebeh súdneho konania 14. Žalobca následne k vyjadreniu žalovanej v podaní zo dňa 23.11.2018 namietal, že mu nárok na starobný dôchodok ani na základe právoplatného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 09. 2017 nezanikol. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenom rozsudku len vyslovil právny názor, že o žiadosti žalobcu zo dňa 25. 11. 2013 má rozhodnúť Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže. Nezaviazal však Sociálnu poisťovňu odňať žalobcovi starobný dôchodok, ktorý mu bol predtým rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 24. 04. 2014 priznaný od 07. 11. 2010. Bol názoru, že v právnej rovine mu mala Sociálna poisťovňa naďalej vyplácať starobný dôchodok, až do času nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže, ktorým by mu priznal starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 písm. a/ zákona č. 100/1988. Uviedol, že Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže mu neprávoplatnými rozhodnutiami zo dňa 07. 03. 2018 a zo dňa 24. 10. 2018 nepriznali starobný dôchodok a preto Sociálna poisťovňa svoje rozhodnutie zo dňa 15. 01. 2018 vydala predčasne a rozhodnutím bola žalobcovi odňatá dávka, ktorá sa v zmysle Ústavy Slovenskej republiky nedá odňať. Uviedol tiež, že starobný dôchodok sa odníme len vtedy, ak zanikol nárok na dávku alebo ak sa zistí, že dávka sa priznala neprávom. To, že sa zmenil subjekt, ktorý ma vyplácať starobný dôchodok, nie je zákonný dôvodov na odňatie dávky, ktorá mu podľa zákona, Ústavy Slovenskej republiky, Listiny základných ľudských práv a Dohovoru č. 128 patrí. Záverom uviedol, že až po priznaní starobného dôchodku Generálnym riaditeľstvom Zboru väzenskej a justičnej stráže by mala Sociálna poisťovňa zastaviť vyplácanie starobného dôchodku priznaného žalobcovi rozhodnutím zo dňa 24. 04. 2014. VI. Posúdenie podstatných skutkových zistení a právne argumenty 15. Krajský súd v Nitre ako súd vecne a miestne príslušný v čase začatia predmetného konania (ust. § 10, 13 ods. 3 zák. č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, ďalej len SSP), vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, preskúmal rozhodnutie žalovaného zo dňa 08. 06. 2018 ako i konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná a preto ju zamietol podľa § 190 SSP. Správny súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 137 ods. 4 SSP rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 107 ods. 2 SSP), lebo ani jeden z účastníkov nepožiadal o prejednanie veci s nariadením pojednávania a nezistil, že by týmto postupom bolo porušené ust. § 107 ods. 1 SSP a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť. 16. Podľa § 114 ods. 2 zák. č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších prepisov, ak ide o sociálne zabezpečenie vojakov z povolania, príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti a príslušníkov zborov nápravnej výchovy, sú orgánmi sociálneho zabezpečenia federálne ministerstvá národnej obrany a vnútra, ministerstvá vnútra a životného prostredia a spravodlivosti republík a orgány uvedené v § 142. Podľa § 129 vyššie citovaného zákona, pre vojakov z povolania a vojakov, ktorí sú počas činnej služby hmotne zabezpečení ako vojaci z povolania, pre príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti, príslušníkov zborov nápravnej výchovy a občanov, ktorí boli týmito vojakmi alebo príslušníkmi a splnili podmienku nároku na dôchodok podľa tejto časti (ďalej len "vojaci z povolania"), platia ostatné ustanovenia tohto zákona, pokiaľ sa v tejto časti neustanovuje inak. Podľa § 132 ods. 1 písm. a/ vyššie citovaného zákona, vojak z povolania má nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň a) 55 rokov, ak vykonával najmenej 20 rokov službu zaradenú do I. kategórie funkcií, Podľa § 142 ods. 4 písm. c/ vyššie citovaného zákona, o dávkach dôchodkového zabezpečenia rozhodujú, pokiaľ ide o príslušníkov zborov nápravnej výchovy, orgán príslušného ministerstva spravodlivosti republiky. Podľa § 177 vyššie citovaného zákona, na účely tohto zákona sa za príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti považujú aj príslušníci Federálnej bezpečnostnej informačnej služby, príslušníci Slovenskej informačnej služby a policajti zaradení v policajných zboroch 28) a za príslušníkov Zboru nápravnej výchovy sa považujú aj príslušníci Zboru väzenskej a justičnej stráže. ) 17. Podľa § 143a bod 1 zák. č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, od 01. 07. 2002 sa na sociálne zabezpečenie policajtov a vojakov nepoužijú § 130 až 145 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, 18. Podľa § 199 ods. 3 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP), ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. Podľa § 203 ods. 1, 2 SSP, rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo doplniť až do rozhodnutia správneho súdu. Pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. 19. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Podľa § 20 vyššie citovaného zákona, ak správny orgán nie je príslušný na rozhodnutie, je povinný podanie bez meškania postúpiť príslušnému správnemu orgánu a upovedomiť o tom účastníka konania. Ak je nebezpečenstvo z omeškania, správny orgán urobí nevyhnutné úkony, najmä na odvrátenie hroziacej škody. 20. Úlohou súdu bolo preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 08. 06. 2018 a posúdiť, či tento vo vzťahu k žalobcovi postupoval alebo nepostupoval v súlade so zákonom, keď zmenil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu (ktorým bol žalobcovi odňatý priznaný starobný dôchodok) tak, že žalobcovi zastavila výplatu starobného dôchodku. Z administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že si žalobca podal žiadosť o starobný dôchodok dňa 25. 11. 2013 s dátumom uplatnenia nároku 07. 11. 2013, pričom dôchodok žiadal priznať od 25. 04. 2001. V konaní nebolo sporné, že žalobca je od 01. 02. 1998 poberateľom príspevku za službu, ktorá sa považuje za výsluhový dôchodok ku dňu účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z. k 01. 07. 2002. Prvostupňový správny orgán pôvodne svojim rozhodnutím zo dňa 24. 04. 2014 vyhovel žiadosti žalobcu a priznal mu starobný dôchodok od 07. 11. 2010 v sume 91,40 eur. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove tak, že rozhodnutie správneho orgánu zo dňa 24. 04. 2014 zrušil a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, akým spôsobom dospela žalovaná k výpočtu sumy starobného dôchodku 265,62260250 (krátenej sumy), ktorú odpočítala od celkovej sumy starobného dôchodku určenej s prihliadnutím na dobu výkonu služby ku dňu vzniku nároku na jeho výplatu, t. j. 354,16347 eur. Na základe uvedeného rozsudku bolo vydané rozhodnutie zo dňa 26. 02. 2015 o priznaní starobného dôchodku žalobcovi od 07. 11. 2010. O odvolaní žalobcu rozhodol opäť Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 1Sd/23/2015-21 zo dňa 17. 09. 2015 tak, že rozhodnutie správneho orgánu zo dňa 26. 02. 2015 potvrdil. Krajský súd v Prešove mal preukázané, že rozhodnutím Generálneho riaditeľa Zboru väzenskej a justičnej stráže bol žalobcovi podľa § 119 zák. č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru od 01. 02. 1998 za 27 rokov služby v I. kategórii priznaný výsluhový príspevok, ktorý sa podľa § 124 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a o zmene niektorých zákonov považuje za výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z. z.. Ak žalovaná sumu priznaného starobného dôchodku, určenú podľa zákona č. 100/1988 Zb. za celkovo 36 rokov zamestnania (vrátane doby služby) krátila podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach, postupovala podľa názoru tohto súdu správne. 21. Žalobca proti uvedenému rozhodnutiu Krajského súdu v Prešove zo dňa podal odvolanie (za účinnosti OSP) z dôvodu, že podľa jeho názoru sa výška starobného dôchodku nemala krátiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. 9So/31/2016 zo dňa 27. 09. 2017 rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 17. 09. 2015 zmenil tak, že rozhodnutie žalovanej č. XXX XXX XXXX X z 26. 02. 2015 zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Najvyšší súd vo svojom uvedenom rozhodnutí skonštatoval, že je nesporné, že žalobca získal viac ako 25 rokov zamestnania a vykonával službu zaradenú do I. kategórie funkcií viac ako 20 rokov a tak splnil všetky podmienky pre vznik nároku na starobný dôchodok dňom dovŕšenia 55. roku veku. Nárok na starobný dôchodok mu vznikol dňom 25. 04. 2001. Pretože všetky podmienky nároku na starobný dôchodok žalobca splnil dňom 25. 04. 2001, právomoc rozhodnúť o jeho žiadosti o starobný dôchodok má Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže ako orgán príslušný Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky a to bez ohľadu na to, že žiadosť o starobný dôchodok podal až 25. 11. 2013. Vzhľadom na uvedené dôvody, podľa názoru Najvyššieho súdu SR, žalovaná nie je oprávnená o žiadosti o starobný dôchodok žalobcu rozhodovať. Pretože zákon č. 461/2003 Z. z. neupravuje postup žalovanej v prípade, ak nie je kompetentná na rozhodnutie, musí žalovaná postupovať podľa všeobecného predpisu o správnom konaní (§ 20 zák. č. 71/1967 Zb. Správny poriadok). V závere rozhodnutia Najvyšší súd SR uviedol, že rozhodnutie žalovanej považoval za nesúladné so zákonom a preto ho zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konania s tým, že v ďalšom konaní je viazaná právnym názorom odvolacieho súdu. Z dôvodu nedostatku právomoci o žiadosti rozhodnúť, postúpi žiadosť žalobcu v súlade s § 20 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov na rozhodnutie Generálneho riaditeľstvu Zboru väzenskej a justičnej stráže ako príslušnému orgánu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. 22. Z uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky celkom jednoznačne vyplýva, že najvyšší súd mal za to, že prvostupňový správny orgán nemal právomoc rozhodnúť o žiadosti žalobcu o starobný dôchodok a označil orgán, ktorý takú právomoc má a zaviazal správny orgán jeho žiadosť tomuto orgánu postúpiť na rozhodnutie. Pôvodné rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie zo dňa 26. 02. 2015 tak bolo rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zrušené a teda nemôže vyvolávať žiadne právne účinky. Najvyšší súd SR ako súd odvolací (za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku) sa vecnou správnosťou rozhodnutia nezaoberal, a to práve z dôvodu, že rozhodnutie správneho orgánu považoval za nesúladné so zákonom preto, že rozhodol orgán, ktorý nemal o žiadosti žalobcu právomoc rozhodnúť. Správny orgán bol rozhodnutím Najvyššieho súdu SR viazaný a tiež je ním viazaný i správny súd pri preskúmavaní zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia žalovanej. Súd konštatuje, že žalovaná vo svojom rozhodnutí rešpektovala právny názor Najvyššieho súdu SR a žiadosť žalobcu postúpila na rozhodnutie Generálnemu riaditeľstvu Zboru väzenskej a justičnej stráže SR, ktorý, ako vyplýva zo samotnej žaloby žalobcu, vo veci rozhodol a uvedené rozhodnutie je predmetom súdneho prieskumu v inom konaní. 23. Pokiaľ ide o námietky žalobcu týkajúce sa porušenia Dohovoru č. 128, Ústavy SR, Listiny základných ľudských práv a slobôd a iné, tieto námietky, pokiaľ by sa súd mal nimi zaoberať, bolo potrebné špecifikovať a konkretizovať tak, aby bolo zrejmé, v čom boli porušené práva žalobcu odvolávajúc sa na citované listiny, resp. právne predpisy. Okrem toho, podľa konštrukcie vety použitej žalobcom je zrejmé, že uvedené porušenie sa vzťahuje na rozhodnutie Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže SR, ktorý žalobcovi, ako to vyplýva z jeho tvrdenia uvedeného v žalobe, nepriznal starobný dôchodok. Správny súd sa v tomto konaní nemôže zaoberať vecnou správnosťou uvedeného rozhodnutia, ktoré je predmetom súdneho prieskumu v inom konaní. 23. Súd sa nestotožnil s názorom žalobcu prezentovaným v jeho vyjadrení zo dňa 23. 11. 2018 k vyjadreniu žalovanej, v ktorom uviedol, že ani na základe právoplatného rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 09. 2017 mu nezanikol nárok na starobný dôchodok. Pokiaľ Najvyšší súd SR zrušil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, ktorým bol žalobcovi priznaný starobný dôchodok, a táto následne (v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu SR) postúpila vec na rozhodnutie príslušnému orgánu, neexistuje žiadny právny titul na vyplácanie starobného dôchodku Sociálnou poisťovňou. Rovnako sa súd nemôže stotožniť s tvrdením žalobcu, že mu mala Sociálna poisťovňa naďalej vyplácať starobný dôchodok až do času nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže SR. Pokiaľ rozhodnutie Sociálnej poisťovne - ústredie bolo zrušené Najvyšším súdom SR, nemôže na základe zrušeného (neprávoplatného) rozhodnutia žalovaná plniť. Okrem toho, takýto stav by viedol k akceptovaniu nezákonnosti rozhodnutia vydaného orgánom, ktorý nemal také rozhodnutie právomoc. Námietkami žalobcu o nepriznaní starobného dôchodku Generálnym riaditeľstvom Zboru väzenskej a justičnej stráže SR sa súd v tomto konaní nemôže zaoberať. 24. Vychádzajúc z uvedeného záveru, vysloveného aj v citovanom rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, správny súd preskúmal rozhodnutie žalovaného a dospel k záveru, že uvedené rozhodnutie plne rešpektuje právny názor Najvyššieho súdu SR je vydané v súlade s právnymi predpismi sa naň vzťahujúcimi. Správny súd nezistil dôvody na jeho zrušenie podľa ust. § 191 SSP, ale dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju rozsudkom zamietol podľa ust. § 190 SSP. 25. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech (súd žalobu zamietol), nepriznal náhradu trov konania, a to s poukazom na ust. § 168 SSP, nakoľko zo súdneho spisu nevyplýva, že by žalovanému v súvislosti s predmetným konaním trovy konania vznikli. Žalovaný správny orgán v zásade nemá právo na náhradu trov konania a táto mu môže byť priznaná len vo výnimočných prípadoch, pričom takúto situáciu súd v predmetnej veci nevzhliadol. Poučenie: Proti rozhodnutiu správneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, ak tento zákon neustanovuje inak. (ust. § 133 ods. 2 SSP). Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná sťažnosť, ak zákon neustanovuje inak (ust. § 439 ods. 1, 2, 3 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. § 440 ods.1, 2 SSP. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu v prípadoch uvedených v § 145 ods. 2 SSP. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.