Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 26S/1/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2012200556 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Pilek ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:2012200556.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu JUDr. Romana Greguša a Mgr. Erika Németha, v právnej veci žalobcu: Ing. O. Z., bytom D. T. XXX, XXX XX I., zastúpený JUDr. Petrom Harakálym, advokátom so sídlom ul. Kováčska 28, 040 01 Košice, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ul. 29 augusta 8-10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 31494-3/2012-BA zo dňa 25.07.2012, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozhodnutie Sociálnej poisťovne Bratislava č. 31494-3/2012 - BA zo dňa 25. 07. 2012 a Sociálnej poisťovne pobočka Dunajská Streda č. 16303-6/2012-DS zo dňa 21. 05. 2012 podľa § 250j ods. 2 písm. c/ OSP r u š í a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania na účet splnomocneného zástupcu JUDr. Petra Harakályho, advokáta so sídlom Kováčska č. 28, Košice vo výške 159,17 eura, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Žalobou zo dňa 26.10.2012 sa žalobca domáhal, aby súd po preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného a správneho orgánu 1. stupňa rozhodnutia špecifikované v petite podanej žaloby zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. V dôvodoch žaloby uviedol, že má za to, že na základe zrejmých skutočností správny orgán postupoval v rozpore s ustanovením § 196 ods. 3 zákona o sociálnom poistení z dôvodu, že v konaní nemá postupovať iba v neprospech účastníka konania, ale aj v jeho prospech. Z dôvodu, že je povinnosťou správneho orgánu vydať vždy zákonné rozhodnutie, po vznesených námietkach odvolateľom, žalobcom mal správny orgán vec posúdiť ako riešenie predbežnej otázky, a v prospech žalobcu dať podnet na začatie konania na príslušnom súde (§ 198 ods. 1 zákona o sociálnom poistení) a nie vydať zamietavé rozhodnutie. Žalobca sa zo služobnej jazdy vrátil do Rakúska dňa 18.06.2011 z Anglicka, pričom posledným miestom výkladu tovaru bolo určené 200 km vzdialené mesto Graz. Z dôvodu, že v sobotu už je zákaz jazdy na rakúskych cestách, s vozidlom podľa usmernení zamestnávateľa zastavil v meste Vorchdorf, na dvore nezaisteného areálu v neobývanej priemyselnej oblasti „spolupracujúcej“ firmy. Na tomto mieste asi o 01.00 hod v noci dňa 19.06.2011 po vykonaní kontroly motorového vozidla a nákladu, pri návrate do kabíny vozidla sa v daždivom počasí pošmykol a spadol na zem, pričom došlo k poškodeniu zdravia. Prvostupňový orgán vo vydanom rozhodnutí uviedol, že „Nakoľko zamestnanec utrpel úraz mimo plnenia pracovných povinností, nie sú splnené podmienky ustanovené § 8 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Napriek podaným odvolacím námietkam, druhostupňový správny orgán prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Poukázal aj na list zamestnávateľa zo dňa 04. júla 2012, v ktorom zotrval na svojom stanovisku, že úraz poškodeného neeviduje ako pracovný, pretože k úrazu došlo počas doby odpočinku, ktorá nie je súčasťou pracovného času v doprave v zmysle zákona č. 462/2007 Z. z. Žalobca k veci uvádza, že počas pracovnej cesty, kedy musel urobiť prestávku na odpočinok, predmetné otázky sú upravené v zákone o pracovnom čase a dobe odpočinku v doprave, zákon č. 462/2002 Z. z. Ide o prestávku v práci, ktorá je v tomto špeciálnom právnom predpise aplikovaná zo všeobecnej právnej úpravy, ktorou je Zákonník práce. Žalobca počas tohto odpočinku nemohol voľne nakladať so svojím časom, v širšom rozsahu - slúžiacom k obnove pracovnej sily, k osobnému rozvoju a k realizácii individuálnych záujmov a potrieb zamestnanca i jeho celej rodiny. V konkrétnej situácii si žalobca plnil svoje pracovné povinnosti a po príchode z Anglicka do Rakúska s cieľovou stanicou v meste Graz, sa riadil pokynom zamestnávateľa, ktorý znel, že ak sa nachádzajú v blízkosti mesta Vorchdorf, parkovať majú na dvore spolupracujúcej firmy. Iba zhoda okolnosti bola, že v čase príchodu do Vorchdorf-u musel z bezpečnostných i zdravotných dôvodov čerpať týždenný odpočinok. Mal dostatok informácií, že na dvore, kde parkoval sa kradnú zariadenia a iný materiál z motorových vozidiel, niesol osobnú zodpovednosť za listiny k prepravovanému tovaru i samotný tovar naložený na motorovom vozidle, tachografové vybavenie, kartu i listiny od motorového vozidla. V takýchto podmienkach vodič, ktorému zamestnávateľ v Príručke vodiča na mnohých miestach pripomína výstrahy v podobe toho, čo bude musieť sám zaplatiť, ak dôjde k ujme zamestnávateľa, má obavy. V takýchto podmienkach je každý vodič z obavy o vozidlo i náklad v strese a nedovolí si vozidlo opustiť napr. návštevou 460 km vzdialenej rodiny na Slovensku. Žalobca si iba plnil zamestnávateľom zverené pracovné úlohy, vrátane dodržiavania ďalších pokynov a povinností v zmysle zákona č. 462/2007 Z. z. Žalobca tvrdí, že išlo o štandardný, odporúčaný a v praxi zaužívaný systém práce v súlade s pokynmi a usmerneniami zamestnávateľa. Tiež tvrdí, že ak zamestnanec vykonáva na príkaz zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom výnimočne prácu aj nad určený týždenný pracovný čas, prípadne v jeho pohotovosti pripravený na výkon takejto činnosti, a mimo rámca rozvrhu pracovných zmien, ide uňho o prácu nadčas. Prácu nadčas možno nariadiť aj na čas nepretržitého odpočinku, medzi dvoma zmenami, prípadne aj na dni pracovného pokoja, ak ide o práce, ktoré možno nariadiť v deň pracovného pokoja alebo vo sviatok a ak je to prerokované so zástupcami zamestnancov. Vyplýva to aj zo zákona č. 462/2007 Z. z. o organizácii pracovného času v doprave, z ustanovenia § 4 ods. 6 „Čas pracovnej pohotovosti, počas ktorého zamestnanec v doprave podľa požiadaviek zamestnávateľa vykonáva prácu alebo je povinný byť na pracovisku pripravený na výkon práce, sa započítava do pracovného času, za ktorý patrí zamestnancovi v doprave mzda.“ a ods. 7 „Výkon práce počas času pracovnej pohotovosti nad určený týždenný čas je prácou nadčas.“ Aj z dôvodovej správy k zákonu č. 462/2007 Z. z. vyplýva, že „Podľa § 4, ods. 6 čas práce počas plynutia času pracovnej pohotovosti je už výkonom práce. Tento čas sa započítava do pracovného času a zaň nepatrí náhrada, ale mzda.“ Podľa európskej judikatúry čas pohotovosti sa musí považovať za pracovný čas v súlade s príslušnými rozsudkami Európskeho súdneho dvora. Podľa európskej judikatúry pohotovostná služba vykonávaná na mieste určenom zamestnávateľom predstavuje vo svojom celku pracovnú dobu, dokonca i keď smie v tejto dobe odpočívať na svojom pracovisku, pokiaľ nie sú vyžadované jeho služby. Žalobca záverom navrhol, aby súd konanie prerušil až do rozhodnutia sporu medzi žalobcom a jeho zamestnávateľom podľa § 14 Zákonníka práce, ktorý vyvolal žalobca. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe navrhol túto ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že listom zo dňa 14. júna 2012 zamestnávateľ žalobcu pobočke oznámil, že úraz žalobcu eviduje aj naďalej ako iný úraz a neeviduje ho ako pracovný úraz, pretože k úrazu došlo počas doby odpočinku, ktorá nie je súčasťou pracovného času v doprave v zmysle § 8 zákona č. 462/2007 Z. z. V prípade, ak zamestnávateľ vo svojom stanovisku uvedie, že podľa jeho názoru sa nejedná v pracovný úraz a uvedie aj dôvody, pre ktoré úraz svojho zamestnanca nepovažuje za pracovný, Sociálna poisťovňa je takýmto názorom zamestnávateľa viazaná. Vyplýva to aj z právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (NS SR) uvedeného v jeho rozhodnutiach č. 9Sžso 44/2011 zo dňa 24. novembra 2011 a č. 9Sžso 14/2011 zo dňa 24. novembra 2011, v ktorých poukázal na to, že „pokiaľ zamestnávateľ úraz neuzná za pracovný, môže sa zamestnanec obrátiť na súd a spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom v základe nároku poškodeného zamestnanca na jednotlivé plnenia vyplývajúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, treba považovať aj naďalej za spor vyplývajúci z pracovnoprávneho vzťahu. Prejednanie a rozhodnutie veci, ktorej predmetom je určenie, či určitý úraz je pracovný, patrí v zmysle § 7 ods. 1 OSP v spojení s § 14 Zákonníka práce do právomoci všeobecného súdu. V konaní podľa piatej časti OSP v správnom súdnictve nie je možné riešiť otázku, či úraz je pracovný alebo nie je pracovný, nakoľko riešenie takejto otázky spadá do právomoci všeobecného súdu v občianskoprávnom konaní podľa prvej druhej a tretej časti OSP. Vzhľadom na uvedený právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý rešpektujú aj súdy pri svojom rozhodovaní nebolo v kompetencii ústredia a ani pobočky posudzovať, či predmetný úraz žalobcu je pracovný alebo nie. Pokiaľ zamestnávateľ žalobcu pobočke nahlásil v Oznámení poistnej udalosti, že úraz žalobcu nepovažuje a neeviduje ako pracovný, Sociálna poisťovňa je takýmto vyhlásením zamestnávateľa viazaná. Z Oznámenia poistnej udalosti zo dňa 22. júna 2011 vyplýva, že žalobca dňa 19. júna 2011 o 01.00 hod. rannej išiel na toaletu. Keď sa vracal a išiel po schodíkoch do kabíny vozidla sa pošmykol a spadol, pričom si spôsobil zranenie. Z rozpisu turnusu žalobcu vyplýva, že žalobca dňa 18. júna 2011 o 18.12 hod. nastúpil na odpočinok, ktorý trval až do 20. júna 2011 do 05.44 hod., t. j. 23 hodín a 44 minút. Z príručky vodiča vydanej zamestnávateľom na strane 4 v bode 1.6 Odstavenie vozidla, v časti Opustenie vozidla, parkovanie, odpočinok, smer cesty, v druhom odseku je okrem iného uvedené, že po pauze pred opakovaným nástupom na cestu treba skontrolovať plachty, uzávery, pečate/plomby. Z uvedených dokladov vyplýva, že tvrdenia žalobcu o tom, ako musel na príkaz zamestnávateľa kontrolovať motorové vozidlo a jeho náklad počas doby odpočinku a nemohol, počas tohto odpočinku voľne nakladať so svojim časom, sú účelové a nie sú pravdivé. Tvrdenia právneho zástupcu žalobcu v podanej žalobe sú účelové, v rozpore so skutočnosťami, za ktorých žalobca utrpel úraz, čo malo Ústredie preukázané vyššie uvedenými dokladmi. Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Po preskúmaní žaloby v rozsahu a dôvodov v nej uvedených a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu, dospel súd k záveru, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci a preto napadnuté rozhodnutie ako aj rozhodnutie správneho orgánu 1. stupňa podľa § 250j ods. 2 písm. c), OSP zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Z obsahu administratívneho spisu mal súd za preukázané, že Sociálna poisťovňa pobočka Dunajská Streda rozhodla o žiadosti žalobcu o priznanie nároku na náhradu za bolesť v dôsledku úrazu tak, že svojim rozhodnutím č. 16303-6/2012-DS zo dňa 21.05.2012 žalobcovi nepriznala nárok na úrazovú dávku - náhradu za bolesť, nakoľko takýto nárok mu nevznikol. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán poukázal na ustanovenie § 8 zákona č. 461/2003 Z. z. Keďže žalobca utrpel úraz počas nočnej prestávky, čo vyplýva z oznámenia jeho zamestnávateľa ako aj zo zápisu z prejednania určenia rozsahu zodpovednosti iného úrazu ako pracovného, podpísaného žalobcom, bolo konštatované, že žalobca utrpel úraz mimo plnenia pracovných povinností, a preto nie sú splnené podmienky § 8 Zákona č. 461/2003 Z. z. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, ktorým sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia na ďalšie konanie. V odvolaní žalobca poukázal na zmätočnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko toto nespĺňa zákonom predpísané náležitosti, z ktorého nevyplýva akými úvahami sa správny orgán pri vydávaní rozhodnutia riadil, keď v rozhodnutí navyše absentujú informácie o právnej kvalifikácii prestávky na oddych. O odvolaní rozhodol žalovaný dňa 25.07.2012 pod. č. 31494-3/2012-BA, ktorý napadnutým rozhodnutím odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie správneho orgánu 1. stupňa potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, že požiadal o vyjadrenie k veci aj zamestnávateľa žalobcu spol. SaVor spol. s.r.o. Šamorín, ktorá žalovanému oznámila, že úraz žalobcu neeviduje ako pracovný úraz, pretože k úrazu došlo počas doby odpočinku, ktorá nie je súčasťou pracovného času. Žalovaný okrem citácie § 8, zákona č. 461/2003 Z. z. a § 3, 5, 8 zákona č. 462/2007 Z. z., poukázal na ustanovenie § 198 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v zmysle ktorého ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol iný príslušný orgán, je organizačná zložka Soc. poisťovne takýmto rozhodnutím viazaná; inak si organizačná zložka môže o takejto otázke urobiť úsudok, alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania. V tejto súvislosti žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že o otázke, či ide alebo nejde o pracovný úraz, žalovaný nie je oprávnený rozhodovať, pričom v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 9Sžso 14/2011 zo dňa 24.11.2011 je vyhlásenie zamestnávateľa o vzniku pracovného úrazu, pre žalovaného ako aj jeho pobočky, pri posudzovaní nároku na dávku úrazového poistenia záväzné. Keďže v danom prípade úraz žalobcu nie je pracovným úrazom, nakoľko k jeho vzniku nedošlo pri plnení pracovných úloh ani v priamej súvislosti s plnením pracovných, žalovaný rozhodnutie správneho orgánu 1. stupňa potvrdil. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. pracovný úraz podľa tohto zákona je poškodenie zdravia alebo smrť fyzickej osoby spôsobené nezávisle od jej vôle krátkodobým, náhlim a násilným pôsobením vonkajších vplyvov, ktoré zamestnanec zamestnávateľa utrpel pri plnení pracovných úloh alebo služobných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh alebo služobných úloh, pre plnenie pracovných úloh alebo služobných úloh a pri odvracaní škody hroziacej zamestnávateľovi. Podľa § 195 ods. 1 citovaného zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na tento účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podľa § 198 ods. 1 citovaného zákona ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol iný príslušný orgán, je organizačná zložka Sociálnej poisťovne týmto rozhodnutím viazaná; inak si organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže o tejto otázke urobiť úsudok alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania. Podľa § 195 ods. 1 Zákona č. 311/2001 Z. z. ak u zamestnanca došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním k poškodeniu zdravia alebo k jeho smrti úrazom, zodpovedá za škodu tým vzniknutú zamestnávateľ, u ktorého bol zamestnanec v čase pracovného úrazu v pracovnom pomere. Podľa § 14 citovaného zákona spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom o nároky z pracovnoprávnych vzťahov prejednajú a rozhodujú súdy. Predmetom konania je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, ktorým správne orgány nepriznali žalobcovi nárok na náhradu za bolesť v dôsledku pracovného úrazu. Pôvodom jeho nepriznania bolo zistenie, že predmetný úraz nie je úrazom pracovným. Spor teda bol o zistenie, či úraz bol pracovný alebo nie, keďže žalobca svoj úraz ako pracovný prezentoval a jeho zamestnávateľ túto kvalifikáciu odmietal, keď tvrdil, že k úrazu došlo počas doby odpočinku, ktorá nie je súčasťou pracovného času v doprave. Z uvedeného vyplýva, že jediným, kto môže v prípade sporu rozhodnúť o tom, či je úraz pracovný alebo nie, je súd. Toto konštatuje v napadnutom rozhodnutí aj žalovaný, keď uvádza, že takýto spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom skutočne existuje. Hneď v ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia však žalovaný konštatuje, že úraz žalobcu nie je úrazom pracovným. Poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 9 Sžso 14/2011 zo dňa 24.11.2011, z ktorého podľa žalovaného vyplýva, že vyhlásenie zamestnávateľa o vzniku pracovného úrazu je pre Sociálnu poisťovňu pri posudzovaní nároku na dávku úrazového poistenia záväzné. V zmysle cit. rozhodnutia je pre žalovaného záväzné vyhlásenie zamestnávateľa o vzniku pracovného úrazu, teda v situácii, keď nie je spor o tom, či úraz je alebo nie je pracovný. Pre prípad sporu, ako základu pre posúdenie nároku na dávku úrazového poistenia, je daná právomoc súdu (§ 7 ods. 1 OSP) na vyriešenie otázky či úraz pracovný je alebo nie. Žalovaný v zmysle záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovených v citovanom rozhodnutí nepostupoval, keď neinicioval konanie na vyriešenie tejto základnej otázky, nevyzval poškodeného aby podal na súde návrh na začatie takéhoto konania a preto nemohol na základe vykonaného dokazovania dospieť k záveru, že úraz je pracovný z dôvodu, že to uviedol zamestnávateľ žalobcu, ktorým vyhlásením je správny orgán viazaný. Keďže zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie žalobcom uplatneného nároku na úrazovú dávku - náhradu za bolesť, súd rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správneho orgánu 1. stupňa podľa § 250j ods. 2 písm. c) OSP zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Nakoľko žalobca bol v konaní úspešný, priznal mu súd v súlade s ustanovením § 250k ods. 1 OSP právo na náhradu trov konania vo výške 159,17 eura (trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci po 58,69 eura, 2 x režijný paušál po 7,63 eura - spolu 132,64 eura + 20 % DPH vo výške 26,53 eura v súlade s ustanovením vyhlášky č. 655/2004 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR, cestou podpísaného súdu, písomne, v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 OSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 OSP).