Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 16CoE/297/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7612214460 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tamara Sklenárová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7612214460.1 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o., ul. Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Advocate, s. r. o., so sídlom v Bratislave, ul. Pribinova 25, proti povinnej S. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y. Č.. XXX, pre vymoženie 1.349,63 eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 7Er/648/2012-1 zo dňa 04. 09. 2012 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení uviedol, že súdu prvého stupňa bola dňa 20. 08. 2012 doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 03854/11 zo dňa 27. 05. 2011, vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., so sídlom Karloveské rameno č. 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 13. 06. 2011 a vykonateľnosť dňa 16. 06. 2011. Týmto rozsudkom bola povinná zaviazaná oprávnenému zaplatiť istinu 1 359,63 eur, spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 657,83 eur od 08. 02. 2011 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 657,83 eur od 08. 02. 2011 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 363,62 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodcovský súd tak rozhodol na základe zmenky vystavenej dňa 21. 12. 2009, ktorou účastníci zabezpečili svoj záväzkový vzťah zo zmluvy o úvere. Blankozmenku vyplnil oprávnený v zmysle dohody o vyplnení zmenky dňa 04. 09. 2010. Spolu s exekučným titulom bola oprávneným predložená aj zmluva o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 21. 12. 2009 uzatvorená medzi účastníkmi konania. Z predloženej zmluvy súd zistil, že oprávnený poskytol povinnej úver vo výške 800,-- eur, a to podľa zmluvy na výkon zamestnania. Povinná sa zaviazala vrátiť oprávnenému úver v 12 mesačných splátkach po 131,-- eur, počnúc od 28. 01. 2010 spolu s príslušným poplatkom vo výške 772,-- eur. Súdu bola predložená kópia zmenky, na základe ktorej bolo rozhodnuté v rozhodcovskom konaní. Súd prvého stupňa citoval ustanovenia § 44 ods. 2, § 41 ods. 1 a 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), § 52 ods. 1, 3 až 4, § 53 ods. 1 a 2, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1, § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, čl. I § 10, § 17 zákona č. 191/1950 Zb. zákon zmenkový a šekový, § 45 ods. 2 a 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, a uviedol, že v zmysle citovaných ustanovení súd ešte pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie skúma, či žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom. Konštatoval, že zmluva o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 21. 12. 2009 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Zo zmluvy je zrejmé, že oprávnený poskytol povinnému dočasné finančné prostriedky vrátiť zvýšené o poplatok za jeho poskytnutie. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku ani z úverovej zmluvy nijakým spôsobom nevyplýva, že povinný konal v rámci svojej podnikateľskej alebo obchodnej činnosti. Súd zistil, že rozhodcovský súd mal za to, že v tomto konaní exekučným titulom, bola oprávnenému priznaná suma 1.359,63 eur a to ako zmenková suma, ktorá okrem poskytnutého úveru s odplatou má pozostávať z poplatku za upomienku a príslušenstva. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku však nie je možné zistiť akým spôsobom bola určená výška poplatku za upomienku a výška príslušenstva. Z rozhodcovského rozsudku nevyplýva ani to, kedy bolo dohodnuté splnenie úveru. Nie je z neho, ani z predloženej zmluvy o úvere, zrejmá splatnosť jednotlivých splátok a preto nie je možné konštatovať, kedy sa povinná dostala do omeškania a teda či oprávnený mohol podľa čl. 14 VOP vyplniť zmenku a ani to, či sa stal splatným vzhľadom na uvedené celý dlh. Za takéhoto stavu sa dohoda o vyplňovacom práve javí ako nejasný a neurčitý úkon, ktorý je absolútne neplatným právnym úkonom. Pokiaľ následne na základe takéhoto neurčitého dojednania oprávnený vyplnil blankozmenku, dopustil sa podľa názoru súdu konania, ktoré je potrebné kvalifikovať podľa § 10 čl. I zákona č. 191/1950 Zb. ako prinajmenšom konanie, ktoré má znaky hrubej nedbanlivosti. Samotnú činnosť vypĺňania blankozmenky a teda jej pretvárania do podoby riadnej zmenky je pritom potrebné vnímať ako nadobúdanie takejto zmenky. Podľa § 17 čl. I zákona je práve takéto nadobúdanie zmenky dôvodom pre prípadné uplatnenie námietok voči oprávnenému ako majiteľovi zmenky. Vo všeobecnosti je síce toto právo vznášať tieto námietky priznané dlžníkovi, teda povinnému, avšak vzhľadom k tomu, že v jeho prípade ide o spotrebiteľa vychádzajúc aj z rozhodovacej činnosti európskeho súdneho dvoru podľa názoru súdu tento právo vlastným návrhom určiť, že táto zmluvná podmienka spočívajúca v práve oprávneného vo vyplnení zmenky bez reálneho platného ujednania rešpektujúceho právnu úpravu ochrany spotrebiteľa, je nečestná. Súd prvého stupňa dal do pozornosti ustanovenie § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z. z., podľa ktorého v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať a je povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky. To, že zmenka, na základe ktorej sa rozhodovalo v rozhodcovskom konaní nespĺňala zákonom stanovenú požiadavku, je evidentné z predložených písomných dokladov, kedy bez zreteľa na uplatnený zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne zo sumy 657,83 eur od 08. 02. 2011 do zaplatenia, zákonného úroku vo výške 6 % ročne zo sumy 657,83 eur od 08. 02. 2011 do zaplatenia, len samotná vyčíslená zmenková suma predstavuje čiastku 657,83 eur, čo v prípade odrátania celej sumy poskytnutého úveru, predstavuje rozdiel, ktorý vysoko prekračuje požiadavku maximálnej hranice 30 % z istiny ako čiastky, ktorá v zmenkovej sume mala pripadať na príslušenstvo, vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Za takéhoto stavu nemalo dôjsť zo strany oprávneného vôbec k vyplneniu zmenky, ktorá bola podkladom pre rozhodnutie v rozhodcovskom konaní, nakoľko takéto konanie bolo v rozpore s § 4 a § 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého ako veriteľ nesmie takúto zmenku prijať a teda ani ju prípadne vyplniť a v prípade ak toto ustanovenie zákona nerešpektoval a napriek tomu blankozmenku vyplnil dopustil sa hrubej nedbanlivosti podľa § 10 čl. I zákona č. 191/1950 Zb. a takéto nadobudnutie zmenky oprávneným je potrebné vnímať ako konanie nečestné, ktoré neumožňuje poskytnúť plnenie oprávnenému z uvedenej zmenky. Za takéhoto stavu preto oprávnený nemohol použiť ním vyplnenú zmenku ako podklad na rozhodnutie v rozhodcovskom konaní, nakoľko takéto jeho konanie je v rozpore zo zákonom a dobrými mravmi a pokiaľ rozhodcovský súd napriek tomu neoprávnenému si nároku zo strany oprávneného z takejto zmenky povinnú zaviazal na plnenie, nie je možné jeho rozhodcovský rozsudok vykonať, keďže by takýto výkon bol v rozpore s verejným poriadkom. Preto žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade takéhoto rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu podľa § 44 Exekučného poriadku zamietol. Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok a zároveň má konanie inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b) O. s. p. V odvolaní uviedol, že exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti podľa Exekučného poriadku. Bol toho názoru, že súd na správne zistený skutkový stav veci nesprávne aplikoval právny predpis. Ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní upravuje povinnosť exekučných súdov zastaviť exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok ukladá povinnosť, ktorá odporuje dobrým mravom. Exekučný súd v konaní o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie z predložených podkladov posudzuje exekučný titul z formálnej a materiálnej stránky. Formálne preskúmavanie exekučného titulu sa obmedzuje na dodržanie všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu tak, ako ich vyžaduje ustanovenie § 34 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Preskúmavaním materiálnej stránky zisťuje exekučný súd, či sú splnené hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu (dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi). Oprávnený namietal, že v rámci preskúmavania exekučného titulu po materiálnej stránke nemôže exekučný súd skúmať samotné rozhodcovské konanie, nakoľko samotné ustanovenie, o ktoré sa opiera súd v napadnutom uznesení, stanovuje podmienku na zastavenie exekúcie tak, že rozhodcovský rozsudok a nie rozhodcovské konanie zaväzuje k niečomu nedovolenému. Exekučný súd sa tak v rámci materiálneho prieskumu musí obmedziť len na skúmanie výroku exekučného titulu. Splnenie podmienok zastavenia exekúcie, t.j. zaväzovať k niečomu objektívne nemožnému, právom nedovolenému alebo k niečomu, čo je v rozpore s dobrými mravmi, však musí mať povahu zjavného nedostatku exekučného titulu. Táto požiadavka materiálnej stránky exekučného titulu vyplýva zo samotnej povahy exekučného konania, kde konajúci súd nemá možnosť inak ako z exekučného titulu oboznámiť sa s priebehom rozhodcovského konania. Uvedená požiadavka znamená, že v rámci exekučného konania súd nemôže zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) a musí sa obmedziť len na také dôvody zastavenia exekúcie, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov. Inými slovami povedané nemôže sa jednať o dôvody právneho posúdenia veci. Poukázal na Nález ÚS SR 5/2000, uverejnený pod č. 18/2000. Zdôraznil, že v prípade, ak súd na zistený skutkový stav veci aplikoval ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. spôsobom právneho posúdenia súladnosti výroku rozhodcovského súdu s právom, ukrátil tým strany exekučného konania práv, ktoré im priznáva zákon o rozhodcovskom konaní alebo Občiansky súdny poriadok, a to hlavne právo na prejednanie veci pred príslušným súdom. Strana exekučného konania sa takto môže vyjadriť k zisteniam exekučného súdu až v odvolaní podanom proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Civilné konanie je však konaním dvojinštančným a postupom súdu v napadnutej veci došlo k pozbaveniu účastníka konania jeho základných práv, a to práva na prejednanie veci. Súd v tomto prípade rozhodoval o otázke, ktorá je kvalitatívne náročnejšia ako otázky, ktoré sa riešia v exekučnom konaní bez toho, aby mu na to Exekučný poriadok poskytol legislatívny rámec. Postupom súdu v tejto veci a jeho výkladom ustanovenia § 45 zák. č. 244/2002 Z. z. dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a účelom zák. č. 244/2002 Z. z. Ďalej oprávnený namietal, že v prípade, ak súd svoje rozhodnutie založil na rozpore exekučného titulu s objektívnym právom, musí náležite odôvodniť, na základe akých vykonaných dôkazov dospel k názoru, že právny vzťah je vzťahom spotrebiteľským. Súd sa však v napadnutom uznesení obmedzil len na konštatovanie, že posudzovaný právny vzťah je vzťahom spotrebiteľským (§ 52 OZ) bez toho, aby prihliadal na splnenie podmienok stanovených pre vznik spotrebiteľského vzťahu. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje postup konajúceho súdu, na základe ktorého dospel k záveru o aplikácií zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd sa vôbec nezaoberal splnením podmienok pre vznik spotrebiteľského vzťahu t.j. existenciou spotrebiteľa a dodávateľa. Súd to nezohľadňoval a v tomto zmysle ani nevykonával dokazovanie o skutočnostiach svedčiacich o závere, k akému dospel. Podľa názoru oprávneného je rozhodnutie súdu založené na konštatovaní, ktoré nie je možné preskúmať pre nedostatok dôvodov v odvolacom konaní. Ďalej namietal, že na uvedený prípad nie je prípustné aplikovať ustanovenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Aplikáciou tohto ustanovenia možno dospieť k záveru, že každý občianskoprávny vzťah, v ktorom vystupuje fyzická osoba je zároveň vzťahom spotrebiteľským, lebo v pochybnostiach či sa jedná o spotrebiteľský vzťah alebo nie je nutné sa prikloniť k záveru o existencii vzťahu spotrebiteľského (argumentum ad absurdum). Súd musí mať pri posúdení vzťahu ako spotrebiteľského napevno ustálené, že fyzická osoba, ktorá uzatvára zmluvu na predtlačenom formulári je spotrebiteľom. Súd musí mať teda zistené, že sa poskytnutý úver netýka jej podnikateľskej činnosti alebo výkonu povolania, a že fyzická osoba nemala možnosť ovplyvniť obsah zmluvy. Oprávnený bol toho názoru, že súd sa týmito závermi neriadil a v tomto smere žiadne dokazovanie nevykonával. Ak exekučný súd posudzoval exekučný titul tak z vecnej ako aj právnej stránky, mal posúdiť aj to do akej miery a v akej časti je exekučný titul súladný so zákonom a v tejto časti mal vykonávať dokazovanie. Súd však takto nepostupoval, ale iba konštatoval rozpor exekučného titulu so zákonom. Nie každý rozpor so zákonom automaticky vedie k neplatnosti celého právneho vzťahu. V civilnom práve existuje princíp tzv. delenej neplatnosti podľa § 41 Občianskeho zákonníka. Exekučný súd svojím postupom pozbavil oprávneného domáhať sa plnenia, ktoré je v súlade so zákonom, nakoľko oprávnený už nemá inú možnosť uplatniť si svoje právo a to z dôvodu prekážky rozhodnutej veci (res iudicata). Navyše mal súd pri svojej rozhodovacej činnosti postupovať tak, aby dodržiaval zásadu pacta sunt servanda a z toho vyplývajúcu zásadu reštriktívneho výkladu dôvodov neplatnosti právneho úkonu. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súdny exekútor a povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili. Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1, 3 O. s. p. , bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. , pretože nejde o také odvolanie podľa § 214 ods. 1 O. s. p. , na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného uvádza nasledovné: Z obsahu spisu vyplýva, že medzi oprávneným a povinnou bola dňa 21. 12. 2009 uzatvorená Zmluva o úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnej úver vo výške 800,-- eur. Oprávnený namietal posúdenie tejto zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Podľa § 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Podľa § 2 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z. z. na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. zákon sa nevzťahuje na zmluvy: a) o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu, b) o nájme, ktoré nezabezpečujú prevod vlastníckeho práva na nájomcu, c) o poskytnutí úveru bez platby úroku alebo akéhokoľvek poplatku, d) na základe ktorých sa neukladá žiadny úrok, ak spotrebiteľ súhlasí so splatením úveru jednou splátkou, e) o poskytnutí úveru do hodnoty v Sk zodpovedajúcej 200,-- eur a nad hodnotu v Sk zodpovedajúcu 20.000,-- eur; ak je na rovnaký účel uzavretých viac zmlúv o spotrebiteľskom úvere medzi tým istým veriteľom a spotrebiteľom, súhrn všetkých zmlúv o spotrebiteľskom úvere sa považuje za jediný spotrebiteľský úver, f) na ktorých základe sa vyžaduje, že spotrebiteľ úver splatí v lehote nepresahujúcej tri mesiace alebo maximálne štyrmi splátkami v lehote nepresahujúcej 12 mesiacov, g) o sústavnom poskytovaní služieb, za ktoré spotrebiteľ platí počas ich poskytovania v splátkach. Podľa § 1 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. zákon sa nevzťahuje ani na úver formou povoleného prečerpania peňažných prostriedkov na bežnom účte poskytnutý bankou iným spôsobom ako na kreditnú kartu. Podľa § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Podľa § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. V právnom poriadku Slovenskej republiky je úverová zmluva upravená v Obchodnom zákonníku, ktorý možno aplikovať bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi, alebo podnikateľskému subjektu - fyzickej osobe alebo právnickej osobe. Zákon o spotrebiteľských úveroch upravuje úverové vzťahy v prípade, keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti alebo povolania a vo vzťahu k Obchodnému zákonníku má účinky normy lex specialis. Spotrebiteľské zmluvy sú také zmluvy, ktoré uzatvárajú poskytovatelia služieb o určitom rovnakom predmete plnenia opakovane s veľkým počtom zákazníkov - spotrebiteľov. Návrh týchto zmlúv pripravujú poskytovatelia služieb na vopred predtlačených tlačivách, čo je zjavné aj v prejednávanej veci a vyplýva to z tlačiva predmetnej zmluvy o úvere. Spotrebiteľ - povinný - nemal možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah navrhovanej zmluvy o úvere, nemohol vyjednávať, jedinou jeho alternatívou bolo prijatie alebo neprijatie návrhu. Podľa § 3 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľom, ktorý poskytuje spotrebiteľský úver je fyzická alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania. Z výpisu z obchodného registra vedeného Okresným súdom Bratislava I odvolací súd zistil, že oprávnený je právnickou osobou, ktorá má v predmete činnosti od 14. 03. 2001 poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, teda je oprávnený poskytovať spotrebiteľské úvery. Podľa § 1 ods. 2 písm. e) spotrebiteľským úverom je úver od 200,-- eur (6.000,-- Sk) do 20.000,-- eur (600.000,-- Sk), čo znamená, že aj výška predmetného úveru zodpovedá rozpätiu, v ktorom možno poskytovať spotrebiteľské úvery. Predmetný úver spĺňa aj ostatné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle §§ 1, 2, 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože oprávnený predmetnou zmluvou o úvere poskytol povinnému peňažné prostriedky dočasne, vo forme odložených splátok úveru, povinný sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené s úverom - všetky náklady, vrátane úroku a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru. Povinný predmetnou zmluvou o úvere síce vyhlásil, že finančné prostriedky sú jemu poskytnuté na výkon povolania, čo však bez ďalšieho nevylučuje vec z režimu spotrebiteľských úverov. Ust. § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. hovorí, že spotrebiteľom nie je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na výkon povolania, avšak v prípade, ak zmluva o úvere obsahuje len všeobecný údaj o uzavretí tejto zmluvy na účel povolania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké povolanie povinný vykonáva a aký konkrétny súvis s takýmto povolaním uzavretie zmluvy má, nemožno takúto zmluvu vyňať z aplikácie zákona č. 258/2001 Z. z. V prípade pochybností, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, nesie dôkazné bremeno veriteľ (oprávnený) a existujúce pochybností treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie. Zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným a povinným je teda zmluvou o spotrebiteľskom úvere, aj keď ju účastníci konania takto nenazvali a v písomnej zmluve ju označili "Zmluva o úvere" uzavretá doleuvedeného dňa v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pretože podľa § 41a Občianskeho zákonníka, ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Predmetná zmluva spĺňa všetky náležitosti spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 - § 54 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, preto ju súd prvého stupňa správne posudzoval ako spotrebiteľskú zmluvu. Čo sa týka rozsahu prieskumnej právomoci exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku ako exekučnému titulu, odvolací súd uvádza, že exekučným titulom v tomto konaní je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, zo dňa 27. 05. 2011 č. k. SR 03854/11. Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b), alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, odvolací súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov existujú z nej výnimky. Práve takouto výnimkou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje osobitný prieskumný inštitút, a to prieskumnú právomoc exekučného súdu. Toto ustanovenie umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa uvedeného ustanovenia je exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Zo znení uvedených ustanovení vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Nemožno pritom opomenúť ani skutočnosť, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným, ktorý vznikol na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 21. 12. 2009, je vzťahom spotrebiteľským riadiacim sa zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Súdny dvor Európskych spoločenstiev vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť súdu aj v rámci núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym spôsobom, a to napr. aj v rozsudku zo dňa 06. 10. 2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL, kde zdôraznil povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, keď uviedol, že Smernica č. 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj z ust. § 44 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie a posúdiť, či tieto nie sú v rozpore so zákonom. V rámci tohto prieskumu exekučný súd predovšetkým zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie je prekludované. Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z citovaného rozsudku Súdneho dvora vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL. Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 09. februára 2012, sp. zn. 3 Cdo 122/2011). Nič na tom nemení ani skutočnosť, že povinný z rozhodcovského rozsudku bol v rozhodcovskom konaní pasívny a nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Totižto podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. 03. 2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012, princíp "vigilantibus iura sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. K oprávneným namietanému odňatiu možnosti konať pred súdom odvolací súd uvádza, že v štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie, postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného. Na základe uvedeného považuje odvolací súd odvolateľom namietaný postup súdu prvého stupňa pri preskúmavaní rozhodcovskej doložky za súladný so zákonom, a teda aj s Ústavou Slovenskej republiky. Podľa ust. § 4 ods. 6 zákona o spotrebiteľských úveroch účinného do 02. 04. 2010, v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať a je povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky. Podľa ust. § 4 ods. 7 zákona o spotrebiteľských úveroch zodpovedá veriteľ za škodu vzniknutú spotrebiteľovi porušením odseku 6 veriteľom. Zmenková suma v čase vyplnenia zmenky musí byť v súvislosti s vyššie spomínaným ustanovením maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Keby bola takto prijatá, resp. vyplnená zmenka v rozpore s predchádzajúcou vetou, veriteľ by ju nesmel prijať a bol by povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Z uvedeného vyplýva, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 1 OZ, preto rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, a teda rozhodcovský rozsudok vydaný v tomto konaní nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Už samotná táto skutočnosť predstavuje vadu exekučného titulu, ktorá bráni vykonaniu exekúcie na jeho základe a je dostatočným dôvodom pre zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe takto nespôsobilého exekučného titulu. Preskúmavanie ďalších odvolacích dôvodov oprávneného je preto v odvolacom konaní nadbytočné. Odvolací súd preto podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a ostatným účastníkom preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, preto im neboli priznané. Predmetné uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach v pomere hlasov 3 : 0 (ust. § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov v znení novely uskutočnenej zákonom č. 33/2011 Z. z. účinnej od 01. 05. 2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.