KAUZIS.SK
RozsudokKrajský súd Košice17. 4. 2013plný text

Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3Co/58/2012 z 17. 4. 2013

CitáciaRozsudok Krajského súdu Košice z 17. apríla 2013, sp. zn. 3Co/58/2012, ECLI:SK:KSKE:2013:7611212541.1

Text rozhodnutia

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/58/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7611212541
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Sopková Maximová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7611212541.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej
a sudcov JUDr. Ladislav Duditša a JUDr. Dany Ferkovej, v právnej veci žalobcu E. H. Z. Z..F..P.. Z. Z.
S. G., F. XXX, IČO: XX XXX XXX, právne zastúpenému M.. O. G., advokátkou Advokátskej kancelárie
so sídlom v G., G. XX, proti žalovanému M. S., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v S. T. XX, právne
zastúpenému C. V. G., Z..F..P.. Z. Z. S. G., C. XX, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného
pomeru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves z 2. decembra 2011, č.k.
1C/129/2011-71 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania v sume 79,58 eur na účet jeho
právneho zástupcu M.. F. C. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 2. decembra 2011,
č.k. 1C/129/2011-71 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že okamžité skončenie
pracovného pomeru dané mu listom žalovaného zo 1. júla 2011 je neplatné.

Ďalej súd prvého stupňa žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške
180,49 eur na účet predchádzajúceho právneho zástupcu žalobcu JUDr. Blažeja Baláža do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.

Na zdôvodnenie svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že žalobca uzatvoril so žalovaným
pracovnú zmluvu z 10. mája 2010 na dobu neurčitú, s dohodnutým druhom práce - vodič. V zmysle bodu
3.4. pracovnej zmluvy bolo medzi účastníkmi dohodnuté, že mzda a náhrada mzdy bude zamestnancovi
vyplácaná za každý mesiac spätne, t.j. najneskôr do 10. dňa nasledujúceho mesiaca. Listom z 1. júla
2011 bolo žalobca požiadal žalovaného o okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu uvedeného
v ust. § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce s poukazom na to, že podľa pracovnej zmluvy mzda a jej
náhrada sa vypláca za každý mesiac spätne, najneskôr do 10. dňa nasledujúceho mesiaca a teda jeho
mzda za mesiac máj 2011 bola splatná dňa 10.6.2011. Mzda za mesiac máj 2011 mu nebola vyplatená
ani po 15 dňoch po uplynutí splatnosti, preto požiadal o ukončenie pracovného pomeru.

Mzda za mesiac máj 2011 bola žalovanému poukázaná na účet až 30.6.2011 a žalovaný ju obdržal
1. júla 2011. Z výpovede svedkyne O. H., ktorá u žalobcu pracuje ako asistent riaditeľa, vyplynulo,
že bola prítomná pri uzatváraní pracovnej zmluvy so žalovaným, pričom žalovaný bol upozornený na



skutočnosť ohľadne spôsobu výplaty mzdy, ktorá nekorešpondovala s dohodnutými podmienkami v
pracovnej zmluve. Reálny spôsob vyplácania mzdy nezakomponovali do pracovnej zmluvy z dôvodu,
že sú od finančne závislí od belgickej firmy.

Súd prvého stupňa poukázal na ust. § 14, § 69 ods. 1 písm. b/, ods. 3, ďalej na ust. § 129 ods. 1 a
§ 130 ods. 8 Zákonníka práce a dospel k záveru, že v danom prípade žaloba nie je dôvodná, pretože
v pracovnej zmluve bolo medzi účastníkmi dohodnuté, že mzda a náhrada mzdy bude zamestnancovi
vyplácaná za každý mesiac spätne, t.j. najneskôr do 10. dňa nasledujúceho mesiaca, a napriek tomu
bola žalovanému mzda za mesiac máj 2011 vyplatená až 1. júla 2011. Podľa názoru súdu, pokiaľ by si
neboli strany bližšie špecifikovali spôsob výplaty mzdy podľa pracovnej zmluvy, výplata by bola v súlade
s ust. § 129 ods. 1 Zákonníka práce splatná do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Avšak v
zmysle bodu 3.4. pracovnej zmluvy (č.l. 6 spisu) bolo medzi účastníkmi dohodnuté, že mzda a náhrada
mzdy bude zamestnancovi vyplácaná za každý mesiac spätne, t.j. najneskôr do 10. dňa nasledujúceho
mesiaca. Vzhľadom na vyššie uvedené súd návrh žalobcu zamietol.

Rozhodnutie o trovách konania súd prvého stupňa odôvodnil podľa zásady úspechu uvedenej v § 142
ods. 1 O.s.p., pričom žalovanému priznal plnú náhradu trov konania vo výške 180,49 eur za 2 úkony
právnej pomoci po 57 eur za prípravu a prevzatie, účasť na pojednávaní 7.9.2011, a jednu štvrtinu úkonu
z účasti na vyhlásení rozsudku dňa 2.12.2011 vo výške 14,25 eur. K tomu 3x režijný paušál 7,21 eur,
ako aj 20% DPH vo výške 30,01 eur.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne, aby ho zmenil a žalobe vyhovel.
Uplatnil zároveň trovy konania.

Žalobca uplatnil odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p..

Na zdôvodnenie svojho odvolania žalobca uviedol, že z výpovede svedkyne nepochybne vyplýva, že
výplatný termín, dohodnutý v pracovnej zmluve, ani jeden z účastníkov nemyslel vážne a tým, že sa ani
jedna strana jej dodržania nedovolávala, to aj potvrdili. Preto tvrdí, že v tejto časti je pracovná zmluva
absolútne neplatná, čomu má súd prihliadať z úradnej povinnosti. Z uvedeného dôvodu je májová mzda
žalovaného splatná nie 10.6.2011, ale 31.6.2011 a až po márnom uplynutí 15 dní, t.j. 15.7.2011 sa
žalobca dostal do omeškania.

Ďalej v odvolaní tvrdí, že žalovaný už 27.5.2011, keď svojím podpisom potvrdil prevzatie výplaty za
mesiac marec 2011, vedel o výpovednom dôvode, čo svojím podpisom potvrdil, rovnako aj ďalší mesiac.
Jednomesačná lehota odkedy sa o dôvode dozvedel podľa názoru žalobcu začala plynúť od 28.5.2011
a skončila 28.6.2011. Výpoveď žalovaný podal až 1.7.2011 po zákonnej lehote.

Taktiež žalobca naďalej poukazuje na špekulatívne chovanie žalovaného, ktorý nesúhlasil s rozviazaním
pracovného pomeru dohodou, ale po porade s právnikom využil ustanovenia § 69 ZP. Poukazuje na
akt pomsty, keď predložil prostredníctvom svojho právneho zástupcu protokol z kontroly inšpektorátu
práce. Takýto protokol dostávajú len oznamovatelia porušenia pracovnej disciplíny. Poukazuje na to,
že žalobca mal žalovanému vyplatiť mzdu do 25.6.2011, žalovaný až 26.6.2011 vedel, že žalobca je
v omeškaní s vyplatením mzdy, ale nepočkal ani zákonnú lehotu a vzhľadom na snahu žalobcu o
rozviazanie pracovného pomeru a hnaný pomstou oznámil spoločnosť žalobcu.

K odvolaniu žalobcu podal písomné vyjadrenie žalovaný, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil ako vecne správny a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.

Na zdôvodnenie svojho vyjadrenia žalovaný uviedol, že ak sa žalobca dovoláva absolútnej neplatnosti
pracovnej zmluvy, táto jeho požiadavka nie je na mieste, lebo nemôže sa dovolávať neplatnosti právneho



úkonu ten, kto takú neplatnosť spôsobil. Žalovaný - na rozdiel od žalobcu - si dojednania pracovnej
zmluvy od začiatku ctil a považoval ich za obojstranne záväzné. Žalobca tým fiktívne vnucuje svoj postoj
k pracovnej zmluve a svoju fiktívnu konštrukciu k začiatku a behu lehôt pre skončenie pracovného
pomeru, ktorá však nemá reálny základ v platnej pracovnoprávnej úprave.

Ďalej žalovaný vo vyjadrení poukazuje na to, že mzda za mesiac máj 2011 bola žalovanému vyplatená
až 1. júla 2011. V konaní bolo preukázané, že jeho mzda za mesiac máj 2011 mu nebola vyplatená
ani po 15 dňoch po uplynutí splatnosti, preto požiadal o ukončenie pracovného pomeru, pričom lehota
na okamžité skončenie pracovného pomeru mu začala bežať 26.6.2011. Oznámenie o okamžitom
skončení pracovného pomeru doručil žalovaný žalobcovi 15. júla 2011, teda v zákonnej lehote. Žalobca
preto mylne konštruuje beh lehôt, keďže jeho konštrukcie nemajú oporu v platnej zákonnej úprave.
Spochybňovanie postupu Inšpektorátu práce v tomto konaní žalobcom nie je na mieste už aj z dôvodu,
že proti výsledkom kontroly nepodal námietky a aj preto, že táto otázka nespadá do tohto konania, ale
do konania správneho.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal žalobca v zákonnej
lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok podľa § 212 ods. 1 až 3 O.s.p., ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 204 ods. 2 O.s.p.). Po preskúmaní
rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil v zmysle § 156 ods. 1 O.s.p..

Žalobca uplatnil odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/O.s.p..

Dôvody, pre ktoré odvolateľ napáda rozhodnutie súdu môžu byť formálnej aj materiálnej povahy.
O formálne nedostatky pôjde vtedy, ak sa vytýka napr. nedostatočné zistenie skutkového stavu. O
materiálne nedostatky rozhodnutia pôjde vtedy, ak sa vytýka nesprávny výklad, či uplatnenie normy
hmotného práva a pod..

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. spočívajúci v nesprávnom skutkovom zistení, sa
týka skutkových zistení, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v
tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 až 135 O.s.p., a to vzhľadom na to,
že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo vyšli najavo počas konania. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré
súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

Odvolací súd dospel k záveru, že namietaný odvolací dôvod nie je daný. Súd prvého stupňa na
prejednávanú vec aplikoval relevantné ustanovenia Zákonníka práce, pričom sa zaoberal podrobne
každou okolnosťou, ktorá bola pre rozhodnutie vo veci podstatná.

Odvolací súd preto poukazuje na písomné odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým sa v
celom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa je jasné,
logické a presvedčivé. Jednotlivé skutkové zistenia vyplývajú z vykonaného dokazovania, tieto skutkové
zistenia boli jednotlivo súdom prvého stupňa preskúmavané vo vzťahu k tomu, či boli relevantné pre
rozhodnutie o nároku žalobcu na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo
strany žalovaného, pričom súd prvého stupňa zaujal ku všetkým skutočnostiam jednoznačné stanovisko.
Odvolacie námietky žalobcu nepovažuje odvolací súd za dôvodné, keďže súd prvého stupňa sa s týmito
náležitým spôsobom vysporiadal.

Vzhľadom na odvolacie námietky žalobcu odvolací súd dodáva:



Podľa ustanovenia § 42 ods. 1 Zákonníka práce pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou
zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Jedno písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je
zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.

Požadovanou náležitosťou prejavu vôle uzavrieť pracovnú zmluvu je jeho písomná forma. Nedodržanie
písomnej formy pracovnej zmluvy síce nemá za následok neplatnosť pracovnej zmluvy (§ 17 ods. 2),
ale podmienky pracovnej zmluvy sú jej účastníci povinní dodržiavať a plniť. Prejav vôle, ako aj platnosť,
resp. neplatnosť pracovnej zmluvy treba posudzovať podľa príslušných ustanovení Zákonníka práce,
ako aj podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa právneho úkonu.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 3 Zákonníka práce neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi
na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám.

Pokiaľ žalobca v odvolaní tvrdí, že pracovná zmluva je absolútne neplatná pre vadu vôle predovšetkým
na jeho strane, tak odvolací súd poukazuje na to, že výsledky vykonaného dokazovania nijako tomuto
tvrdeniu nenasvedčujú. Nebolo povinnosťou žalobcu ako zamestnávateľa dohodnúť so žalovaným v
písomnej pracovnej zmluve splatnosť mzdy v kratšej lehote, ako stanovuje Zákonníka práce, ak nemal
v úmysle túto časť dohody dodržiavať. Ako bolo uvedené vyššie, aj keby bola pracovná zmluva v
tejto časti neplatná - čo nebolo preukázané - nemohla by byť táto neplatnosť na ujmu žalovaného ako
zamestnanca.

Ani ďalšia odvolacia námietka žalobcu, týkajúca stanovenia začiatku plynutia lehoty na okamžité
skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného, nie je dôvodná. Ak žalobca v odvolaní tvrdí, že
aj v predchádzajúcich mesiacoch vyplácal žalovanému mzdu po lehote splatnosti, tak odvolací súd
poukazuje na to, že bolo na vôli žalovaného, či - a v ktorom mesiaci - uplatní právo vyplývajúce
z ustanovenia § 69 ods. písm. b/ Zákonníka práce, pretože každé omeškanie s výplatou mzdy
zamestnancovi (ako predpokladá citované ustanovenie) zakladá nové skutkové okolnosti, od ktorých sa
odvíja právo zamestnanca ukončiť pracovný pomer z tohto zákonného dôvodu.

Podľa § 37 Zákonníka práce doba, na ktorú boli obmedzené práva alebo povinnosti, a doba, ktorej
uplynutím je podmienený vznik práva alebo povinnosti, sa začína prvým dňom a končí sa uplynutím
posledného dňa určenej alebo dohodnutej doby.

Mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho
mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak (§129 ods. 1 Zákonníka
práce). Ak je dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnanca aj
nevyplatenie mzdy, náhrady mzdy, cestovných náhrad, náhrady za pracovnú pohotovosť, náhrady
príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo ich časti, tak je to za predpokladu,
že zamestnávateľ neuspokojí tieto mzdové záležitosti do 15 dní po uplynutí ich splatnosti. Z toho
vyplýva, že ak túto povinnosť poruší zamestnávateľ v ktoromkoľvek mesiaci, resp. aj opakovane, je
na zamestnancovi, či má záujem o zamestnávanie aj za takých podmienok alebo sa rozhodne pre
využitie práva ukončiť pracovný pomer, pričom toto právo môže využiť pri ktoromkoľvek takom porušení
povinností zo strany zamestnávateľa.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, s poukázaním na citované zákonné ustanovenia, odvolací
súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v súlade s ust. § 219 ods. 1 O.s.p..

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 224
ods. 1 O.s.p. tak, že ich náhrada bola priznaná úspešnému žalovanému. Trovy odvolacieho konania
žalovanému vznikli na trovách právneho zastúpenia za 1 úkon právnej služby á 58,69 eur, 1x režijný
paušál 7,63 eur a 20% DPH vo výške 13,26 eur podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb (§ 11 ods. 1 písm. a/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3).



Poučenie:

Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Napadnuté rozhodnutia, o ktorých rozhodol vo výroku

  • 1C/129/2011

    potvrdené

Rozhodnutia k rovnakým ustanoveniam