Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7Sp/8/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200423 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012200423.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: N. H. H., H.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť E. M. Q., toho času umiestnený v Ú. S. T. S. L., C. XX, XXX XX K., zastúpený Advokátskou kanceláriou Škamla, s.r.o., Z. XX, XXX XX Ž., proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru XXX XX Č. H. R., o preskúmanie rozhodnutia č. p. PPZ- HCP-SO11-73-007/2012 zo dňa 19. apríla 2012 o zaistení, takto r o z h o d o l : Z r u š u j e podľa § 250l ods. 2, § 250q ods. 2, § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. rozhodnutie odporcu zo dňa 19. apríla 2012 č. p. PPZ-HCP-SO11-73-007/2012 a vec v r a - c i a odporcovi na ďalšie konanie. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO11-73-007/2012 zo dňa 19.04.2012 v zmysle § 88 ods. 1 písm. d/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa na účel vrátenia v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, nakoľko sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky, dňom 19.04.2012 od 16:50 hod. a umiestnil ho do Ú. S. T. S. L. K. (Ď. F. „.) na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 10.10.2012, pričom lehota plynie od 19.04.2012 od 16:50 hod.. V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že dňa 19.04.2012 o 04:45 hod. bol navrhovateľ kontrolovaný hliadkou OHK PZ Č. H. R. pri hraničnej kontrole medzinárodného osobného vlaku na vstupe z Ukrajiny do Slovenskej republiky, kedy predložil platný cestovný pas s povolením na pobyt vo Francúzskej republike, ktoré vykazovalo znaky falšovania a doklad bol postúpený k odbornému skúmaniu. Navrhovateľ sa teda na území Slovenskej republiky zdržiaval v rozpore s ustanovením § 2 ods. 1 písm. f/ zákona o pobyte cudzincov, čím sa dopustil priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, čím naplnil podľa § 82 ods. 1 písm. h/ zákona o pobyte cudzincov zákonný dôvod na administratívne vyhostenie a určenie zákazu vstupu. Zároveň sa na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) zdržiaval neoprávnene, bez dokladov oprávňujúcich na pobyt na území SR, na ktorom nemá žiadne rodinné väzby. Ďalej policajný útvar skúmal ekonomickú situáciu navrhovateľa a zistil, že nemá dostatočné finančné prostriedky, nemá na území SR rezervované ubytovanie, nemá žiadne väzby, nielen rodinné, na území SR, neovláda slovenský jazyk, z toho dôvodu nie je možné z jeho strany si zabezpečiť ubytovanie a preto z toho dôvodu mu policajný útvar neuložil povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov. Naproti tomu odporca podľa § 81 ods. 1, 2 zákona o pobyte cudzincov nezistil prekážky administratívneho vyhostenia navrhovateľa na územie Ukrajiny. Podľa vyjadrenia pomocníka hraničného splnomocnenca Ukrajiny na hraničnej schôdzke, nebude dotknutý ani navrhovateľov súkromný a rodinný život na Ukrajine, má platný cestovný doklad a podľa údajov v cestovnom doklade má povolený pobyt za účelom štúdia na Ukrajine. V tejto krajine mu nehrozí mučenie alebo aby bol podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo inému trestu a na Ukrajine neevidujú prípad ohrozenia života občana E. M. Q. z dôvodu rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie. Nie je vedené proti nemu žiadne trestné stíhanie a ani nebol v tejto krajine odsúdený za trestný čin. Správny orgán vychádzal z toho, že Ukrajina ratifikovaním Dohovoru sa zaviazala uznávať nevyhnutnosť dodržiavania ľudských práv a slobôd a s poukazom na ďalšie medzinárodné dohovory odporca konštatoval, že nezistil existenciu prekážok administratívneho vyhostenia navrhovateľa. Správny orgán poukázal na povinnosť každého štátneho príslušníka tretej krajiny rešpektovať zákony SR, garantované existenciou sankcií. Toto štátne donútenie sa uplatňuje v tomto prípade podľa zákona o pobyte cudzincov a preto zaistenie považoval odporca vo svojom rozhodnutí v súlade s Článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Uviedol tiež, že zaistenie navrhovateľa pre účely administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia SR. Za základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení navrhovateľa z územia SR považoval odporca pracovné stretnutie pomocníkov hraničných splnomocnencov Ukrajiny a SR, ktoré sa uskutočnilo dňa 19.04.2012 v čase od 08:00 do 09:00 hod., pri HZ 360 s poukazom na zápisnicu zo stretnutia č.p. PPZ-HCP-SO11-31-016/2012, v ktorej je jasne uvedené, že ukrajinská strana súhlasí s prijatím osoby na svoje územie v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, čím nebude dotknutý navrhovateľov súkromný a rodinný život. Na základe toho dospel odporca k záveru, že sú splnené podmienky zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Včas podaným opravným prostriedkom v zákonnej lehote faxovým podaním zo dňa 27.04.2012, písomne potvrdeným podaním na poštovú prepravu dňa 26.04.2012 a doručeným Krajskému súdu v Košiciach dňa 30.04.2012, sa navrhovateľ prostredníctvom splnomocneného zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie. Rozhodnutie považoval za nezákonné z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a/, c/, d/ O. s. p., teda že rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu veci bolo nedostatočné na posúdenie veci a rozhodnutie bolo nepreskúmateľné pre svoju nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa uviedol viaceré odvolacie dôvody. Odvolacím dôvodom bola skutočnosť, že navrhovateľ prejavil vôľu požiadať o azyl na území SR a odporca je orgánom príslušným na prijatie takéhoto vyhlásenia, pretože Oddelenie hraničnej kontroly PZ Č. H. R. je útvarom v mieste hraničného priechodu. Namiesto toho odporca označil toto oddelenie za nepríslušný orgán. Okamihom prejavenia vôle pred príslušným orgánom sa navrhovateľ stal žiadateľom o azyl a teda osobou oprávnenou zdržiavať na území SR. Z toho dôvodu nemožno hovoriť o naplnení znenia § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého bol navrhovateľ zaistený „na účel vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak sa neoprávnene zdržiava na území SR“. Navrhovateľ pritom prejavil vôľu požiadať o azyl predtým ako bol zaistený - počas konania o administratívnom vyhostení, ktoré bolo prerušené. Ak by bolo navrhovateľovi umožnené relevantne požiadať o azyl, v tom prípade by právnym následkom bola skutočnosť, že pobyt navrhovateľa na území SR by sa stal oprávneným a nebolo by možné ho zaistiť ako osobu zdržujúcu sa na území SR neoprávnene. Odporca uvedené skutočnosti v rozhodnutí o zaistení navrhovateľa neuvádza napriek tomu, že postavenie žiadateľa o azyl má pri skúmaní skutočného stavu veci v konaní o zaistení zásadný význam. Ďalej splnomocnený zástupca navrhovateľa v návrhu vytkol, že odporca v odôvodnení rozhodnutia opakovane poukázal na administratívne vyhostenie navrhovateľa, u ktorého nezistil prekážky administratívneho vyhostenia a konštatoval zákonnosť zaistenia pre účely výkonu administratívneho vyhostenia. Konanie o administratívnom vyhostení navrhovateľa však neprebieha, lebo bolo prerušené a navrhovateľ bol zaistený za účelom readmisie. Odôvodnenie rozhodnutia je preto nepreskúmateľné pre svoju nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, pretože nekorešponduje s výrokom. Pojem vrátenie resp. readmisia odporca uvádza len vo výroku rozhodnutia a na strane 4, kde konštatuje, že vrátením navrhovateľa nebude dotknutý jeho rodinný a súkromný život. Odporca v rozhodnutí vôbec nerozlišuje medzi vyhostením a vrátením a preto je rozhodnutie odporcu bez riadneho zistenia skutočného stavu veci nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Podľa názoru splnomocneného zástupcu navrhovateľa mali príslušné orgány prihliadnuť i na článok 15 tzv. „Návratovej smernice“. V zmysle judikatúry Európskeho súdneho dvora sú po lehote na transpozíciu priamo účinné ustanovenia smernice, ktoré neboli transponované vôbec, alebo boli transponované neskoro, nesprávne alebo neúplne a obsahujú jasné a presné právo alebo povinnosť pre orgány členského štátu. Uvedený článok ustanovuje, kedy je možné zaistiť cudzinca, voči ktorému prebieha konanie o návrate a to bez ohľadu na to, či bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, uložený trest vyhostenia, či sa tak stalo za účelom readmisie, prípadne na účely výkonu prevozu podľa osobitného zákona. Uvedený článok sa vzťahuje na zaistenie cudzinca bez ohľadu na účel zaistenia. V článku sú uvedené len dva dôvody zaistenia - existencia rizika úteku alebo vyhýbanie sa či bránenie procesu prípravy návratu alebo odsunu a toto ustanovenie je povinný dodržiavať aj odporca. Z rozhodnutia odporcu však nie je zrejmé, či existuje riziko úteku navrhovateľa alebo vyhýbanie sa či bránenie procesu návratu. V podanom opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa poukázal na článok 3 Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, ktorý nemožno aplikovať u žiadateľa o azyl, pretože je osobou oprávnenou sa zdržiavať na území Slovenskej republiky. Zaistenie tak nemôže naplniť svoj účel - vrátenie na základe medzinárodnej zmluvy. V návrhu zástupca navrhovateľa tiež uviedol, že v zmysle Článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru na to, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z rozhodnutia odporcu podľa názoru splnomocneného zástupcu navrhovateľa nebolo vôbec zrejmé, či a prečo je rozhodnutie o pozbavení osobnej slobody navrhovateľa efektívne a účelné. Príslušné orgány pritom podľa zákona o pobyte cudzincov majú povinnosť neustále skúmať, či je daný účel zaistenia a pri jeho absencii zaisteného cudzinca bezodkladne prepustiť. V ďalšom poukázal tiež na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), týkajúce sa porušenia článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, že úkony smerujúce k vyhosteniu sa neuskutočňovali s náležitou starostlivosťou (napr. SINGH proti Českej republike, sťažnosť č. 60538/00 rozsudok z 25.01.2005), či z dôvodu nemožnosti vykonania vyhostenia (napr. Ali proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24481/94, rozsudok z 05.08.1998). Napokon splnomocnený zástupca navrhovateľa v návrhu vytýkal nedostatky v súvislosti s pribratím a činnosťou tlmočníčky Z.. K. Z., ktorá nie je zapísaná v zozname tlmočníkov. Z rozhodnutia nevyplýva, či boli splnené zákonné podmienky v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch. S poukazom na článok 5 ods. 4 Dohovoru, v zmysle ktorého každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné, pričom podľa 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky má Dohovor prednosť pred zákonmi SR, navrhol, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie odporcu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zároveň aby nariadil prepustenie navrhovateľa z Ú. K.. Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa písomne nevyjadril. Pojednávania Krajského súdu v Košiciach dňa 02.05.2012 sa splnomocnený zástupca navrhovateľa nezúčastnil a písomne súhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti. Splnomocnený zástupca odporcu na pojednávaní uviedol, že rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci a všetky námietky navrhovateľa boli vyvrátené, naopak, navrhovateľ resp. jeho zástupca vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pri neznalosti problematiky služby hraničnej polície. Navrhol preto, aby krajský súd potvrdil napadnuté rozhodnutie ako správne. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu podľa ustanovení § 250l a nasl. O. s. p. a na základe vykonaného dokazovania výsluchom zástupcu odporcu a po oboznámení sa s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu, dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa je v niekoľkých bodoch dôvodný, nakoľko odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O. s. p.). Povinnosťou súdu je prihliadnuť ku všetkým odvolacím námietkam a rozhodovať v rámci týchto odvolacích námietok v zmysle § 250l a § 212 ods. 1 O. s. p.. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 19.04.2012, ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa dňom 19.04.2012 o 16:50 hod. a umiestnil ho do Ú. K. na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 10.10.2012. Podľa ustanovenia § 88 ods.1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky. Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov (prvá veta ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov). Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia, sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny. (§ 62 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov) Policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou. (§ 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov) Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Krajský súd k tomu dodáva, že odporca vo svojom rozhodnutí v súlade s § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov sa zaoberal možnosťou namiesto zaistenia príslušníka tretej krajiny mu uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku s tým, že tieto neboli v prípade navrhovateľa realizovateľné. Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l a § 212 ods. 1 O.s.p., sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľa, ktoré sa týkali tak výroku napadnutého rozhodnutia, ako i jeho odôvodnenia. Vo výroku napadnutého rozhodnutia odporca uviedol, že zaistil navrhovateľa na účel vrátenia v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, nakoľko sa neoprávnene zdržiava na území SR, podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov. V závere odôvodnenia odporca k tomu uviedol, že „v zápisnici zo stretnutia splnomocnencov Slovenskej republiky a Ukrajiny č. k. PPZ-HCP-SO11-31-016/2012 je jasne uvedené, že strana Ukrajiny súhlasí s prijatím osoby na svoje územie v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb“. Z hľadiska tohto účelu zaistenia - vrátenia navrhovateľa podľa medzinárodnej zmluvy, odporca okrem už citovanej zápisnice, náležite neodôvodnil svoje rozhodnutie. Naproti tomu v odôvodnení svojho rozhodnutia odporca venoval značnú pozornosť odôvodneniu podmienok konania o administratívnom vyhostení navrhovateľa. Chýba tu jeden dôležitý údaj, vyplývajúci z administratívneho spisu odporcu, že rozhodnutím odporcu zo dňa 19.04.2012 č. p. PPZ-HCP-SO11-74-008/2012 bolo prerušené konanie o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu z dôvodu, že navrhovateľ požiadal o azyl. Zákonné znenie ustanovenia § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov však zároveň vrátenie podľa medzinárodnej zmluvy podmieňuje tým, „ak štátny príslušník tretej krajiny neoprávnene vstúpil na územie SR alebo sa neoprávnene zdržiava na území SR“. Z výroku rozhodnutia odporcu vyplýva, že navrhovateľ bol zaistený na účel jeho vrátenia z dôvodu, že sa neoprávnene zdržiava na území SR. Z odôvodnenia rozhodnutia odporcu (hoci pri odôvodňovaní podmienok konania o jeho administratívnom vyhostení) je zrejmé, že navrhovateľ bol kontrolovaný pri vstupe z Ukrajiny do SR v medzinárodnom osobnom vlaku a tu aj zadržaný. Odporca v súvislosti s priestupkom podľa § 118 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov poukázal na ustanovenie § 2 ods. 1 písm. f/ zákona o pobyte cudzincov, teda že konanie navrhovateľa bolo posúdené ako neoprávnený pobyt, ktorým je zdržiavanie sa cudzinca na území SR v rozpore so zákonom, osobitným predpisom, alebo medzinárodnou zmluvou. Z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, ako odporca posúdil konanie navrhovateľa podľa zákonných podmienok vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, teda podľa Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, keď zástupca navrhovateľky s poukazom na článok 3 tejto Dohody namietal jej aplikáciu. K námietke splnomocneného zástupcu navrhovateľa, že odporca lehotu zaistenia v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov obmedzil do 10.10.2012, ale neodôvodnil prečo je na realizáciu vrátenia navrhovateľa potrebná táto lehota, a to aj z hľadiska naplnenia účelu zaistenia navrhovateľa - vrátenia na základe uvedenej medzinárodnej zmluvy, krajský súd uvádza nasledovné: Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný“, je potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Odporca je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia najmä z hľadiska účelu zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou vadou ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia (rozsudok Mestského súdu v Prahe sp. zn. 7A/50/2011 zo dňa 14.03.2011). Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou (nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010). Podľa názoru krajského súdu odporca jednoznačne vo výroku svojho rozhodnutia určil lehotu zaistenia najviac do 10.10.2012 v zmysle ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, pričom presne označil deň, kedy bol navrhovateľ zaistený. Je teda nepochybné, odkedy začala lehota plynúť a ktorým dňom dôjde k jej skončeniu (rozsudok Najvyššieho súdu SR 10Sza/2/2012 zo dňa 16.02.2012), to ale neznamená, že správny orgán by nemohol určiť kratšiu a konkrétnejšiu lehotu, v každom prípade je potrebné stanovenú lehotu zaistenia odôvodniť existujúcimi skutočnosťami, ktoré odôvodňujú takýto „čas nevyhnutne potrebný“ na zaistenie cudzinca, ako to už bolo uvedené a podmienky zaistenia v jeho priebehu skúmať v súlade s § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Napadnuté rozhodnutie je pre krajský súd nepreskúmateľné aj z hľadiska reálnosti vrátenia navrhovateľa do krajiny jeho pôvodu. Limitom naplnenia účelu zaistenia, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení, je reálnosť vyhostenia, teda vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou (ako to bolo uvedené v rozhodnutí Ali proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24881/94, rozsudok z 05.08.1998, na ktoré poukázal splnomocnený zástupca navrhovateľky), k prevereniu možnosti vyhostenia navrhovateľa do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1Sža/37/2011 zo dňa 23.08.2011). V zmysle tohto rozhodnutia logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený. Skúmanie reálnosti vyhostenia v zmysle uvedených rozhodnutí je tomu zodpovedajúce i v prípade skúmania reálnosti vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy. V súvislosti s vyhostiteľnosťou navrhovateľa sa krajský súd zaoberal tiež odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľa, ktoré sa týkali žiadosti navrhovateľa o azyl. Opodstatnenou je odvolacia námietka, že odporca sa v rozhodnutí vôbec nezaoberal otázkou azylového konania a preto rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Vo svojom rozhodnutí sa odporca nezaoberal tým, či navrhovateľ je žiadateľom o azyl a kedy a kde o azyl požiadal, keďže odporca rozhodol o prerušení konania o jeho administratívnom vyhostení z dôvodu, že je žiadateľom o azyl. Len v zápisnici zo dňa 19.04.2012 navrhovateľ uviedol, že rozhodol sa požiadať o azyl a bol poučený, že príslušným na prijatie vyhlásenia, respektíve žiadosti o udelenie azylu, je oddelenie azylu. Odporca sa preto v odôvodnení rozhodnutia mal zaoberať touto skutočnosťou a zistiť tiež dokedy má platné povolenie na pobyt na Ukrajine a túto skutočnosť vyhodnotiť na základe voľnej správnej úvahy, aj s prihliadnutím na ustanovenie § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, ako aj so zohľadnením znenia ustanovenia § 3 ods. 3 a ods. 8 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle, ako aj judikatúrou ustálenej požiadavky reálnosti vyhostenia, teda vyhostiteľnosti štátneho príslušníka tretej krajiny, (napr. rozsudky Najvyššieho súdu SR 1Sža/47/2011 zo dňa 13.09.2011, 10Sža/52/2011 zo dňa 02.11.2011, 10Sža/48/2011 zo dňa 12.10.2011, 10Sža/49/2011 zo dňa 12.10.2011), ako aj na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, na ktoré poukázal zástupca navrhovateľa v opravnom prostriedku, v danom prípade reálnosti vrátenia navrhovateľa na Ukrajinu podľa podmienok stanovených v Dohode o readmisii osôb. K odvolacej námietke ohľadom tlmočníčky Z.. K. Z. krajský súd uvádza, že z úradného záznamu v administratívnom spise vyplýva, že nebolo možné zabezpečiť účasť tlmočníka, zapísaného do zoznamu tlmočníkov a preto bola ustanovená za tlmočníčku tlmočníčka nezapísaná do zoznamu, ktorá zložila písomne predpísaný sľub pre tlmočenie z jazyka francúzskeho do jazyka slovenského a naopak. Keďže sa jedná o procesný postup odporcu, zistiteľný z administratívneho spisu, absencia uvedenia tohto postupu v súvislosti s tlmočníčkou v odôvodnení rozhodnutia odporcu nemá za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia odporcu. K návrhu splnomocneného zástupcu navrhovateľa, aby krajský súd nariadil aj prepustenie navrhovateľa z Ú.S. K., krajský súd uvádza, že predmetné konanie je konaním podľa tretej hlavy O. s. p. o rozhodovaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov. Nie je konaním podľa piatej hlavy O. s. p. o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy v zmysle § 250v O. s. p.. Z uvedených dôvodov krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu zo dňa 19.04.2012 č. p. PPZ-HCP- SO11-73-007/2012 zrušil podľa § 250q ods. 2, § 250l ods. 2 a § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O. s. p. a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Krajský súd však neakceptoval návrh splnomocneného zástupcu navrhovateľa na zrušenie napadnutého rozhodnutia aj z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 250j ods. 2 písm. a/ O. s. p., a to vzhľadom na nedostatočne zistený skutkový stav veci. Podľa § 250r O. s. p. ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri novom prejednaní viazaný právnym názorom súdu. O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ, ktorý mal v konaní úspech, ani jeho splnomocnený zástupca, si právo na náhradu trov konania neuplatnili, odporcovi právo na náhradu trov konania zo zákona nepatrí a preto súd náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie v zmysle ustanovenia § 250s O.s.p. n i e j e prípustné.