Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 12CoPr/3/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6716210472 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kvietok ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6716210472.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a sudcov Mgr. Janky Benkovičovej a Mgr. Martina Štubniaka, v spore žalobkyne V. Q., narodenej XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom T. XXX, právne zastúpenej JUDr. Ivom Osvaldom, advokátom so sídlom Trhová 1, Zvolen, proti žalovanému Stredná odborná škola obchodu a služieb, so sídlom Jilemnického 1282, Žiar nad Hronom, IČO: 37 890 085, právne zastúpenému EK Legal s.r.o., so sídlom Bratislava - mestská časť Rača, Černockého 13, IČO: 47 386 371, o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 14Cpr/3/2016 - 411 z 24. októbra 2017, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . II. Žalobkyňa je p o v i n n á zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Zvolen, ako súd prvej inštancie (ďalej len „okresný súd“, resp. „súd prvej inštancie“, event. „prvoinštančný súd“), rozsudkom zo dňa 24. 10. 2017 žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou zamietol (I. výrok). O trovách prvoinštančného konania rozhodol tak, že žalovaná má nárok voči žalobkyni na náhradu trov konania v rozsahu 100% (II. výrok). 2. V úvode svojho rozhodnutia prvoinštančný súd uviedol, že žalobkyňa sa voči žalovanej domáhala neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou č. 00027/2016/SOŠOaSZH zo dňa 17.03.2016. Dôvodom neplatnosti skončenia pracovného pomeru malo byť nesplnenie hmotnoprávnych podmienok platnosti výpovede, a to prijatie rozhodnutia o organizačných zmenách predtým, ako jej bola doručená výpoveď z pracovného pomeru, ktoré rozhodnutie s poukazom na osobné stretnutie u žalovaného, podľa nej nebolo prijaté pred výpoveďou. Žalovaný na osobnom stretnutí uviedol, že rozhodnutie o organizačnej zmene je uvedené v zápisnici z gremiálnej porady konanej dňa 15.02.2016 a iné rozhodnutie nepotrebuje, pričom zápisnica nebola vyhotovená v písomnej forme, ani podpísaná a sekretárka žalovaného ju vytlačila z počítača a následne ju štatutárny zástupca prečítal a podpísal. Aj za predpokladu, že by zápisnica z gremiálnej porady mala byť považovaná za písomné rozhodnutie o organizačnej zmene, žalovaný ho v písomnej forme prijal až po doručení výpovede z pracovného pomeru, t. j. po dni 17. 03. 2016, preto nebola splnená podmienka existencie písomného rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene pred doručením výpovede. Ďalej poukázala na predmetné rozhodnutie, v ktorom sa uvádzalo, že sa znižuje počet zamestnancov obchodno- prevádzkového pracovníka z pôvodného počtu 4 na nový počet 3 z dôvodu zrušenia pracovného miesta v školskom bufete, avšak v predmetnej zápisnici z gremiálnej porady zamestnankyňa žalovaného uviedla počet obchodno-prevádzkových pracovníkov v počte 3 a vyplýva to aj z organizačnej štruktúry nepedagogických zamestnancov zverejnenej na webovej stránke žalovaného. Preto ku dňu doručenia výpovede žalovaný 4 pracovné miesta na uvedenej pozícii vytvorené nemal. Poukázala taktiež na potrebu príčinnej súvislosti medzi nadbytočnosťou zamestnanca so zmenami v úlohách zamestnávateľa, jeho technického vybavenia alebo inými organizačnými zmenami, alebo nutnosť súvisu s rozhodnutím o znížení stavu zamestnancov za účelom zabezpečenia efektívnosti práce, pričom žalovaný v písomnom rozhodnutí uviedol dôvod potrebu racionalizácie práce s dôrazom na zabezpečenie jej efektívnosti. Podľa rozboru hospodárskej činnosti za obdobie január až december 2015 tržby školského bufetu vzrástli oproti roku 2014, preto išlo o nekoncepčné a účelové rozhodnutie s cieľom nie racionalizovať a zefektívniť prácu žalovaného, ale ukončiť s ňou pracovný pomer. Taktiež z gremiálnej porady vyplývalo, že sa viac menej diskutovalo o možných opatreniach do budúcna bez analýzy dopadu, či efektívnosti predmetného opatrenia. Namietala tiež nesplnenie ponukovej povinnosti žalovaným, pretože zo zápisnice z gremiálnej porady vyplývalo, že ku dňu 01.07.2016 vzniklo u žalovaného voľné pracovné miesto z dôvodu odchodu do dôchodku H. F., na ktorej miesto žalovaný plánoval prijať novú pracovníčku z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej len ,,ÚPSVaR“), a tiež bol namiesto školníka v mesiaci máj alebo jún 2016 prijatý nový zamestnanec z ÚPSVaR. Poukázala na absenciu povinnosti žalovaného vopred prerokovať výpoveď zo zástupcami zamestnancov, pretože predmetná žiadosť o prerokovanie bola žalovaným vyhotovená dodatočne po dni 18.03.2016, preto k prerokovaniu výpovede nedošlo, čo potvrdil štatutárny orgán žalovaného na osobnom stretnutí v uvedený deň jej právnej zástupkyni s argumentáciou, že nepotreboval dávať žiadosť zástupcom zamestnancov, pretože zástupca zamestnancov sa zúčastnil gremiálnej porady dňa 15.02.2016. Predmetom prerokovania so zástupcami zamestnancov mala byť konkrétna výpoveď a nie zámer výpovede, v danej veci bola samotná výpoveď vyhotovená až dňa 17.03.2016, teda viac ako mesiac po dni údajného požiadania o prerokovanie, preto si žalovaný nesplnil hmotnoprávnu podmienku platnosti výpovede podľa § 74 ods.1 Zákonníka práce, ktorú výpoveď ani za predpokladu prerokovania nemali zástupcovia zamestnancov dňa 15.02.2016 k dispozícii a mohli vziať na vedomie len zámer žalovaného skončiť s ňou pracovný pomer. 3. Prvoinštančný súd vec právne posúdil podľa ust. § 15, § 17 ods. 2, § 61 ods. 1, 2 , 3, § 63 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. a), § 74, § 77 Zákonníka práce (ďalej len ,,ZP“) a konštatoval o nedôvodnosť žalobného nároku žalobkyne o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou. Mal za to, že písomné rozhodnutie žalovaného o organizačnej zmene zo dňa 15.02.2016 bolo prijaté, čoho dôkazom je gremiálna porada zo dňa 15.02.2016, ktorej predmetom bol návrh racionalizačných opatrení súvisiacich so znížením počtu žiakov, znížením rozpočtu a výzvou zriaďovateľa o predloženie konkrétnych krokov. Napriek tomu, že sa predmetná porada konala iba s jedným programom, nešlo o svojvoľné konanie žalovaného, ktorý zúžil program len na jeden bod, pričom z výsluchu štatutárneho zástupcu žalovaného ako aj svedkov vyplynulo, že sa porada konala, vyhotovila sa z nej zápisnica, zápisy robila do zošita príslušná zamestnankyňa, ktorá následne zápisnicu prepísala do počítačovej formy. I keď svedkyňa XX.XX.XXXX tlačila zápisnicu z gremiálnej porady z počítača dňa 18.03.2016 za účasti právnej zástupkyne žalobkyne, táto už bola založená v príslušných dokumentoch žalovaného, kde sa evidovala, a preto sa nestotožnil s argumentáciou žalobkyne, že nebola vyhotovená pred týmto v písomnej forme. V racionalizačných opatreniach prijatých na gremiálnej porade bolo uvedené rozhodnutie o organizačnej zmene týkajúcej sa okrem iného i zrušenia miesta obchodno-prevádzkového pracovníka v školskom bufete z organizačných dôvodov od 01.07.2016, ktoré miesto zastávala žalobkyňa, pričom vypracovanie písomného rozhodnutia len deklaruje organizačnú zmenu. Aj za predpokladu, že by bolo toto rozhodnutie vyhotovené písomne dodatočne, mal prvoinštančný súd za preukázané, že k organizačnej zmene v skutočnosti došlo a odrazilo sa to aj v organizačnej štruktúre žalovaného, nakoľko v dôsledku nej došlo k zníženiu jedného zamestnanca na pozícii obchodno-prevádzkový pracovník zo štyroch na tri. Žalovaný predložil organizačnú štruktúru pred organizačnou zmenou, ako aj po nej a vyplývalo z nej, že na pracovnom mieste obchodno-prevádzkový pracovník pracovali 4 zamestnanci a po organizačnej zmene platnej od 01.07.2016 už len 3, pričom žalovaný objasnil dôvod, prečo v organizačnej štruktúre zverejnenej na webovej stránke boli pred organizačnou zmenou uvedení na predmetnej pozícii len traja zamestnanci, pričom miesto kuchárky bolo potrebné zaradiť tiež pozíciu obchodno-prevádzkového pracovníka. Za predpokladu, že by rozhodnutie o organizačnej zmene nebolo vyhotovené písomne pred výpoveďou, nezakladalo by to neplatnosť predmetného rozhodnutia, pretože nejde o právny úkon, ktorý by ZP sankcionoval neplatnosťou podľa § 17 ods. 2 ZP. Vymedzenie výpovedného dôvodu nadbytočnosti žalobkyne považoval za skutkovo určité a zrozumiteľné. Neuvedenie vo výpovedi, že rozhodnutie o organizačnej zmene o znížení počtu obchodno-prevádzkových zamestnancov sa malo týkať práve pracovného miesta v školskom bufete nespôsobovalo neplatnosť výpovede z dôvodu nedostatočnej konkretizácie skutočnosti, pretože z výpovede muselo byť zrejmé, že sa organizačná zmena v znížení počtu obchodno-prevádzkových zamestnancov dotýkala práve pracovného miesta žalobkyne. K príčinnej súvislosti medzi prijatou organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca prvoinštančný súd poukázal na potrebu racionalizačných opatrení v súvislosti s prevádzkou bufetu, ktorá vyplynula aj z výsluchu žalobkyne, ktorá potvrdila zmenu jej pracovnej doby počas trvania pracovného pomeru na kratší pracovný úväzok, ako aj z tabuľky výnosov a tržieb školského bufetu, v zmysle ktorej rozdiel medzi výnosom a cenou práce bol za obdobie september 2015 až február 2016 - 1.982,32 Eur. Taktiež bolo preukázané, že po organizačnej zmene bolo pracovné miesto žalobkyne zrušené a školský bufet bol v rámci verejnej súťaže daný do prenájmu. Žalovaný nevytvoril pracovné miesto, ktoré žalobkyňa do organizačnej zmeny vykonávala a organizačná zmena sa uskutočnila. K prerokovaniu výpovede so zástupcami zamestnancov prvoinštančný súd uviedol, že účinky splnenia tejto povinnosti nastanú vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou alebo priložený návrh obsahuje náležitosti výpovede v § 61ods. 2 ZP, ktorý však neurčuje spôsob prerokovania a ani na § 237 ZP neodkazuje v zmysle, že pokiaľ rokovanie neprebehlo spôsobom tam uvedeným je neplatné, pričom konkrétna forma prerokovania závisí podľa čl. 1., 5. Smernice č. 2002/2017/ES od dohody medzi zamestnávateľom a zástupcami zamestnancov. Z dokazovania, a to najmä výsluchu svedkyne Ing. A. A., predsedníčky výboru odborovej organizácie (ďalej len „OZ“), ktorá sa zúčastnila gremiálnej porady dňa 15.02.2016 vyplynulo, že prerokovanie výpovede na základe žiadosti žalovaného sa uskutočnilo s druhou členkou výboru. Výpoveď v uvedený deň ešte neexistovala, keďže je datovaná dňom 17.03.2016, avšak dôvody výpovede predsedníčka OZ poznala, prerokovala ju s druhou členkou výboru a výsledok prerokovania oznámila na gremiálnej porade, na ktorej žalovaný predložil predmetnú žiadosť s konkrétnymi skutkovými dôvodmi pre danie výpovede, čím bola splnená hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede. Ďalej konštatoval, že ak sa gremiálnej porady zúčastnila predsedníčka výboru OZ, ktorý je kolektívny štatutárny orgán a reprezentuje ho navonok predseda, toto konanie treba považovať za konanie OZ, pričom k prerokovaniu výpovede došlo medzi dvomi členkami inak trojčlenného výboru OZ a bolo právne bezvýznamné, či bol dodržaný postup kreovania z vôle OZ vzhľadom na jeho stanovy, pretože prípadná absencia kreovania vôle právnickej osoby nie je dôvodom neplatnosti, či neúčinnosti prejavu vôle právnickej osoby voči tretím osobám, nakoľko ochrana právnej istoty tretích osôb vyžaduje, aby sa úkony právnickej osoby považovali za platné a účinné (rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/346/2009, zo dňa 16.12.2010). Poukázal taktiež na výpoveď svedkyne Ing. E. M., ktorá potvrdila prerokovanie výpovede v deň gremiálnej porady s tým, že zápisnica zo zasadnutia žalovaného s OZ a prezenčná listina k nej len písomne deklarovala dialóg medzi žalovaným a OZ, uskutočnený na gremiálnej porade a ani prípadné dodatočné vyhotovenie predmetnej listiny, ktoré argumenty uvádzala žalobkyňa, by nezmenilo záver, že dialóg na gremiálnej porade prebehol. K ponukovej povinnosti žalovaného, ktorú si podľa žalobkyne nesplnil prvoinštančný súd uviedol, že žalovaný nemal voľné pracovné miesto v čase dania výpovede dňa 17.03.2016, pretože z dôkazov vyplynulo, že s H. F., ktorá zastáva miesto sekretárky bol ukončený pracovný pomer dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 30.06.2016 až dňom 31.07.2016 a so zamestnancom Y. Y. vykonávajúcim prácu školníka, bol ukončený pracovný pomer dohodou zo dňa 04.05.2016 s tým, že pracovný pomer skončil dňom 31.05.2016. Žalovaný preto nemal absolútnu možnosť žalobkyňu v čase dania výpovede zamestnávať na akomkoľvek voľnom pracovnom mieste a tým bol naplnený aj ďalší hmotnoprávny predpoklad platnej výpovede. Zároveň poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 2Cdo/160/2011, 4MCdo/5/2010 a 5Cdo/170/2008. Z výpovede ďalších svedkov, a to Y.. R. Q., ktorý bol riaditeľom žalovaného do roku 2013 nevyplynulo, že by mal prehľad o hospodárskej činnosti žalovaného, preto nemohol objektívne zhodnotiť potrebu racionalizačného opatrenia. Ani z výpovede svedkyne Y. a XX.XX.XXXX,, ktoré sa nezúčastnili gremiálnej porady dňa 15.02.2016, nebolo možné objasniť skutkový stav. K správe z polygrafického vyšetrenia pôvodnej právnej zástupkyne žalobkyne nebol dôvod zaujať v konaní stanovisko, pretože výsledky získané na detektore lži nebolo možné použiť pred súdom ako dôkaz. K námietke žalobkyne o nevedení dokumentov v zmysle registratúrneho poriadku uviedol, že evidenčne ich viedla sekretárka H. F., ktorá dokumenty nezaznamenávala v evidencii podľa registratúrneho poriadku, avšak neplnenie jej pracovných povinností nemohlo ovplyvniť platnosť výpovede. Všetky dokumenty sa nevyhotovovali na hlavičkovom papieri banskobystrického samosprávneho kraja (ďalej len ,,BBSK“), čo preukázali aj dohody o rozviazaní pracovného pomeru s H. F. a Y. Y., ale aj plnomocenstvo udelené žalovaným právnemu zástupcovi. 4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie a navrhla, aby odvolací súd odvolaním napadnutý čiastočný rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného výpoveďou z pracovného pomeru zo dňa 17.03.2016 určí za neplatné, event. rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 5. Podstatou odvolacích dôvodov žalobkyne boli nesprávne skutkové zistenia na základe vykonaných dôkazov podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, nesprávne právne posúdenie veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP a inú vadu konania, majúca za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP. Zotrvávala na argumentácii, že k prerokovaniu výpovede so zástupcami zamestnancov spôsobom podľa § 74 ZP nedošlo s poukazom na výpoveď svedkyne K.. A. A.. Argumentovala potrebou písomnej formy žiadosti zamestnávateľa o prerokovanie výpovede. Svedkyňa K.. A. potvrdila, že konkrétne dokumenty na prejednanie s OZ neboli predložené. Taktiež vyčítala prvoinštančnému súdu, že nevypočul druhú členku výboru OZ R. T., hoci tak mohol urobiť z vlastnej iniciatívy, keďže táto skutočnosť v kontexte iných dôkazov vyznievala ako potrebná. Poukázala na § 74 ZP, podľa ktorého musia mať zástupcovia zamestnancov pred prerokovaním výpovede doručenú písomnú žiadosť zamestnávateľa, ktorá musí spĺňať aj určité náležitosti. Z výpovedí svedkov vyplynulo, že po gremiálnej porade sa nekonalo žiadne zasadnutie zamestnávateľa s OZ, pretože podpisovali len prezenčnú listinu ku gremiálnej porade. Zároveň poukázala na rozporuplnú výpoveď K.. A. A. predsedníčky OZ, podľa ktorej obdržala žiadosť o prerokovanie výpovede v čase, keď išli na gremiálnu poradu, avšak podľa svedkyne H. F. predmetnú žiadosť o prerokovanie vyhotovovala až po ukončení gremiálnej porady, pričom ani písomné rozhodnutie o organizačnej zmene nebolo predsedníčke odborov predložené, nemala možnosť do neho nahliadnuť, i keď údajne malo byť prílohou predmetnej žiadosti. Taktiež poukázala na rozhodnutie o organizačnej zmene, na ktorom bol vopred vytlačený dátum prerokovania dňa 15.02.2016, avšak v žiadosti o prerokovanie nie je spomenutá aj žiadosť o prerokovanie predmetnej organizačnej zmeny a informácia o prerokovaní organizačnej zmeny sa nenachádzala ani len v zápisnici zo zasadnutia zamestnávateľa s OZ uskutočneného dňa 15.02.2016. Žalovaný vo svojich písomných, ani ústnych vyjadreniach nespomenul, že K.. A. A. sa ešte počas konania gremiálnej porady išla poradiť s ďalšou členkou OZ a nenavrhol túto členku vypočuť ani ako svedka v konaní, i keď sa na neho podľa § 153 CSP vzťahuje sudcovská koncentrácia konania. Ak sa teda prerokovanie vybaví formálne, monologicky a bez naplnenia zmyslu obidvoch skutkových podstát (teda bez výmeny názorov a bez dialógu) nemôže ísť o prerokovanie v zmysle ZP. Aj za predpokladu, že by k prerokovaniu výpovede došlo, nešlo by o platné prerokovanie, pretože by išlo len o formálny akt zo strany zamestnávateľa, bez akéhokoľvek materiálneho obsahu, pretože z požiadavky, že výpoveď má byť vopred prerokovaná, vyplýva, že zamestnávateľ sa musí obrátiť na OZ skôr, než k výpovedi pristúpi a zároveň medzi doručením žiadosti o prerokovanie a vlastným vykonaním výpovede má ubehnúť primeraná doba tak, aby OZ mala reálnu možnosť vec prerokovať a zamestnávateľovi oznámiť svoje stanovisko (rozsudok NS SR zo dňa 28.09.2010, sp. zn. 5Cdo/140/2010). ZP zároveň hovorí jednoznačne o prerokovaní výpovede a nie zámeru (rozsudok NS SR zo dňa 28.09.2006, sp. zn. 1Cdo 72/2006). Aj podľa komentára k § 237 ZP iba ústne komentovanie zrušovacích právnych úkonov na stretnutí so zástupcami zamestnancov nemožno považovať na naplnenie zmyslu platných ustanovení ZP. Uvádzala nedodržanie stanovených procesných pravidiel na prerokovanie výpovede v zmysle stanov OZ, keď výbor nielenže nehlasoval, ani neprijal žiadne uznesenie. Prvoinštančný súd sa pre konanie s podstatnými rozpormi vo výpovedi štatutárneho zástupcu žalovaného, jeho písomnými vyjadreniami ako aj vyjadreniami na pojednávaní nezaoberal, preto ak by žalovaný mal vyhotovené požadované doklady pri osobnom stretnutí dňa 18.03., bol by sekretárku požiadal o vyhotovenie ich kópií, resp. minimálne o ich vytlačenie z PC tak, ako to urobil v prípade zápisnice z gremiálnej porady, o ktorej existencii právna zástupkyňa žalobkyne nemala vedomosť a žalovaný v deň stretnutia disponoval iba zápisnicou z gremiálnej porady v elektronickej forme bez podpisu. V súvislosti s polygrafickým vyšetrením poukázala na rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 11Cpr/1/2012, zo dňa 01.12.2016, kde súd ako dôkaz vzal do úvahy aj vyšetrenie z polygrafu a prihliadanie na takýto dôkaz je plne ospravedlniteľný záujmom na ochrane slabšej strany právneho vzťahu, ktorou je nepochybne zamestnanec. O neexistencii požadovaných dokladov v čase ich vyžiadania právnou zástupkyňou žalobkyne svedčí neopatrenie rozhodnutia o organizačnej zmene číslom záznamu ani spisovou značkou, na rozdiel od výpovede a listiny označenej ako zaslanie dokumentov, ktoré boli vyhotovené v súlade s registratúrnym poriadkom žalovaného. Na žiadosti o prerokovanie výpovede bolo síce spisové číslo, avšak nezodpovedalo tvorbe čísla záznamu ani tvorbe čísla spisu podľa registratúrneho poriadku, z čoho možno usudzovať, že ďalšie dokumenty boli vyhotovené dodatočne po dátume 18.03.2016. Ďalej poukázala na zápisnicu z gremiálnej porady, v ktorej boli uvedené viaceré organizačné zmeny, pričom v samotnom rozhodnutí o organizačnej zmene, ktoré bolo pripravené po skončení porady, sa hovorí už len o jednej organizačnej zmene, a to znížení počtu zamestnancov v pracovnej pozícii obchodno-prevádzkový pracovník z pôvodného počtu 4 na nový počet 3 z dôvodu zrušenia pracovného miesta v bufete. V žiadosti o prerokovanie bolo spomenutých niekoľko racionalizačných opatrení, avšak žalovaný žiadal len o prerokovanie jedného rozhodnutia o organizačnej zmene a v samotnej výpovedi je už len úplne všeobecne uvedené, že zamestnávateľ rozhodol o znížení počtu obchodno-prevádzkových pracovníkov bez akejkoľvek konkretizácie, že by s jednalo o zrušenie miesta v školskom bufete. Výkladom takto prejavenej vôle bez nutnosti doplnenia o to, čo prejavené nebolo, nemožno vôbec zistiť, k akej organizačnej zmene u žalovaného malo dôjsť a vymedzenie výpovedného dôvodu nadbytočnosti je natoľko skutkovo vágne a neúplné, že má tiež za následok neplatnosť výpovede. Poukázala aj na zmätočné tvrdenia žalovaného, ktorý raz hovoril o zrušení miesta v školskom bufete a inokedy o zrušení pracovného miesta školského bufetu, čo je diametrálny rozdiel, berúc do úvahy tvrdenie žalovaného, že v školskom bufete pracovali aj ďalšie dve zamestnankyne, keď podľa tvrdenia žalovaného, tieto pracovali len pre tento bufet a neskôr sa vyjadroval v tom smere, že vykonávali aj iné činnosti. Preto bolo otázne, prečo neriešil aj tieto ďalšie dve zamestnankyne v smere, pod akú inú prevádzku žalovaného budú zaradené. Tvrdenie žalovaného, že všetky opatrenia v personálnej oblasti rozoberali len v hypotetickej podobe, podporujú aj jeho ďalšie dve žiadosti doručené ÚPSVaR, a to žiadosť na podporu vytvorenia pracovného miesta na miesto asistentky riaditeľa a žiadosť o poskytnutie finančných príspevkov na podporu vytvárania pracovných miest na miesto školníka - údržbára. Preto tvrdenie žalovaného, že v danom období neuzatvoril žiadnu dohodu s Úradom práce, napriek tomu, že to bolo navrhované na gremiálnej porade, bolo nepravdivé. Zároveň poukázala na rozpor vo výpovedí svedkov. Vyčítala prvoinštančnému súdu nezaoberanie sa tým, že síce žalovaný predložil zmenenú organizačnú štruktúru, ale táto bola vyhotovená až dňa 30.06.2016 s účinnosťou od 01.07.2016, teda s odstupom niekoľkých mesiacov po daní výpovede. Konštatovala absenciu kritéria neutrality vypočutých svedkov, u ktorých nebolo možné si nevšimnúť osobný záujem na výsledku sporu a na neverbálne naznačovanie odpovedí zo strany právneho zástupcu žalovaného. Žalovaný pri spracovaní hospodárskych rozborov za jednotlivé roky nezohľadnil pri výpočte tržieb, okrem ďalších faktorov, ani otváraciu dobu školského bufetu, ktorá sa postupne skracovala a v zápisnici z gremiálnej porady ako jediný podklad na zasadnutie či jediná príloha je výlučne rozbor z hospodárskej činnosti za rok 2015. Mala za to, že dôvodom jej výpovede nebolo ekonomické hľadisko a racionalizácia finančných prostriedkov, ale neustály bossing vyvíjaný zo strany hospodárky žalovaného, ktorá bola v minulosti jej priamou nadriadenou. Postupom prvoinštančného súdu jej bolo odňaté aj právo na súdnu ochranu v intenciách práva na spravodlivé súdne konanie, pretože prvoinštančný súd sa v odôvodnení dostatočne nevysporiadal s jej argumentáciou, najmä s podstatnými rozpormi vo vyjadreniach žalovaného, ako aj svedkov a napriek kardinálnym rozporom, na ktoré poukazovala, založil svoje rozhodnutie na uvedených výpovediach. Predmetné rozhodnutie považovala za nepreskúmateľné, pretože absentuje v ňom jasné, zrozumiteľné a výstižné posúdenie podstatných skutkových tvrdení strán a ich vyhodnotenie, racionálne a vierohodné odôvodnenie, ktoré skutočnosti považoval súd za preukázané a ktoré nie v kontexte s rozpormi vo výpovediach riaditeľa, žalovaného, svedkov a tieto rozpory prvoinštančný súd prešiel bez povšimnutia a akéhokoľvek vysvetlenia. Preto dospel k arbitrárnym právnym záverom, ktoré sú v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou. Aj za predpokladu, že by boli pravdivé dokumenty o zasadnutí zamestnávateľa s odborovou organizáciou za účelom prerokovania výpovede (zápisnica zo zasadnutia, ako aj prezenčná listina), ktoré však boli vyhotovené čisto formálne až po dni 18.03.2016, a ak by boli pravdivé aj výpovede K.. A. či K.. M., je právny záver súdu o tom, že nedodržanie písomnej formy rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene, nezakladajúceho neplatnosť výpovede v rozpore s rozhodnutiami NS SR zo dňa 31.10.2011, sp. zn. 1Cdo 124/2010, zo dňa 29.06.2010, sp. zn. 2Cdo 68/2009. Prvoinštančný súd sa s jej argumentáciou adekvátne a preskúmateľne nevysporiadal, čím došlo k inej vade konania, majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Pochybil aj tým, že ignorujúc § 320 CSP jej uložil povinnosť sa v lehote 15 dní vyjadriť k vyjadreniu žalovaného, uviesť ďalšie skutočnosti a dôkazy, na preukázanie svojich tvrdení s upozornením, že na neskôr predložené a označené skutočnosti nemusí prihliadať. Ďalším procesným pochybením bolo, keď jej uložil povinnosť predložiť listinné dôkazy do 3 dní uznesením zo dňa 05.09.2017, pričom protistrane umožnil sa k týmto listinným dôkazom vyjadriť písomne až v lehote 10 dní od ich doručenia, prípadne na ďalšom pojednávaní. V súvislosti s priznaním nároku na náhradu trov konania plne úspešnému žalovanému poukázala na rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 14Cpr/2/2012 zo dňa 11.07.2013, ktorý konajúc s tou istou sudkyňou žalovanému náhradu trov konania voči žalobkyni nepriznal aplikujúc § 150 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Poukázal na skutočnosť, že je rovnako evidovaná ÚPSVaR, nemá žiaden príjem a výpoveď dostala v preddôchodcovskom veku, bola jej daná z organizačných dôvodov, a teda dôvod výpovede ničím nezapríčinila. Konajúca sudkyňa nebrala zreteľ ani na skutočnosť, že právnym zástupcom žalovaného je dcéra hospodárky školy. V skutkovo porovnateľných veciach sudkyňa rozhodla diametrálne odlišne, hoci § 257 CSP umožňuje súdu výnimočne nepriznať náhradu trov konania pri existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa. 6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na to, že gremiálna porada, ako aj následné rokovanie žalovaného s odborovou organizáciou tvorilo jedno súvislé stretnutie, na ktorom nerozlišovali, či ide o gremiálnu poradu alebo zasadnutie s odborovou organizáciou a podstatným bol jednoznačný obsah týchto stretnutí a nie ich názvov. Zároveň poukázal na výpoveď svedkyne K.. A. A., ktorá sa zúčastnila gremiálnej porady, v rámci ktorého sa prerokovala zmena organizačnej štruktúry alebo výpoveď. Konštatoval predloženie žiadosti o prerokovanie výpovede na gremiálnej porade predsedníčke OZ, ktorá sa následne strela s ďalšou členkou OZ za účelom prerokovania výpovede, a teda aj stretnutia zamestnávateľa OZ, ktoré sa konalo v rámci gremiálnej porady, sa zúčastnila aj svedkyňa H. F., ako aj ďalšie odpísané osoby v zmysle prezenčnej listiny z gremiálnej porady, pričom žalobkyňa nesprávne a nepravdivo opisovala priebeh stretnutia žalovaného so zástupcami zamestnancov a nerozlišovala medzi stretnutím OZ a stretnutím zamestnávateľa z OZ. Poukázal na výpoveď svedkyne K.. A., ktorá potvrdila prevzatie žiadosti o prerokovanie výpovede. Žalovaný si z ekonomických dôvodov nemohol dovoliť prevádzkovanie bufetu vo vlastnej réžii a výpoveď žalobkyni bola nevyhnutným krokom. Mal za to, že písomné znenie žiadosti o prerokovanie bolo nie len v ústnej, ale aj v písomnej forme, pričom písomná forma bola K.. A. predložená ešte pred stretnutím s ďalšou členkou výboru, čo potvrdila aj samotná svedkyňa K.. A.. Napriek všetkým skutočnostiam, žalobkyňa nenavrhla predvolať ako svedkyňu R. T. a neopodstatnene vzniesla kritiku na postup súdu, ktorý vypočutie tejto svedkyne nepovažoval za potrebné. Je v dispozícii sporových strán rozhodovať o svojom postupe a o použití prostriedkov procesného útoku a obrany a preto nebolo vhodné zo strany žalobkyne namietať jeho postup v prípadnom navrhovaní akéhokoľvek svedka. Taktiež vzhľadom na odstup času v súvislosti so súdnym konaním je objektívne nemožné, aby si svedkovia pamätali každú listinu z gremiálnej, či inej porady. Žalobkyňa nie je oprávnená z akéhokoľvek titulu hodnotiť vnútorné rozhodovacie a myšlienkové pochody svedkov. Poukázal na skutočnosť, že zápisnica z gremiálnej porady bola v písomnej forme vyhotovená H. F. do zošita a po ukončení bola vyhotovená už len formalizovaná podoba tejto zápisnice, čo potvrdila aj samotná svedkyňa, ktorú skutočnosť žalobkyňa nespochybnila. Disponuje celým zošitom z gremiálnych porád a preto neobstojí argumentácia žalobkyňou o absencii písomnej formy rozhodnutia o organizačnej zmene, ktoré je vyhotovené v písomnej forme a predložené ako dôkaz do súdneho spisu. Písomne vyhotovené rozhodnutie po skončení porady nepredstavuje účelové konanie z jeho strany. Ďalej poukázal na výpovede svedkov, ktorí podpisom deklarovali, že ide o zápisnicu z gremiálnej porady pred samotným stretnutím na gremiálnej porade. V súvislosti s výpoveďou svedkyne T.. T. V. poukázal na záver z porady o potrebe prijať organizačnú zmenu, a že dôjde k stavu prepustenia nepedagogických zamestnancov, teda prepustiť žalobkyňu. Nakoľko uvedená svedkyňa sa zúčastnila na všetkých gremiálnych poradách, je pochopiteľné, že si prakticky nemohla pamätať každú jednu skutočnosť a informáciu, ktorá sa v listinách alebo na poradách riešila alebo spomínala. Ďalšia svedkyňa K.. E. M. bola zástupkyňou pre praktické vyučovanie a preto sa dobre vyznala v organizačnej štruktúre, pretože to vyplývalo z jej funkcie. Členovia OZ výpoveď žalobkyne prerokovali po skončení (resp. v rámci prerušenia zasadnutia) gremiálnej porady a žiadosť o prerokovanie výpovede spĺňala všetky atribúty. Poukázal na stanovy OZ, ktoré v ustanoveniach neriešia spôsob zvolania výboru OZ, s výnimkou skutočnosti, že zasadnutie zvoláva predseda OZ. Stretnutia na úrovni výboru sa zúčastnili K.. A. a R. T., čím splnili uznášania schopnosť rokovania výboru, obe členky s výpoveďou súhlasili a naplnili hlasovacie kvórum. Výsledok rokovania oznámila predsedníčka výboru žalovaného, čím splnila zákonný predpoklad prerokovania výpovede na úrovni zástupcov zamestnancov. Absenciu písomnej formy uznesenia z rokovania výboru OZ nemožno považovať za dôvod neplatnosti výpovede, pretože ide výlučne o prípadné nedostatky kreovania vôle právnickej osoby, ktoré nemôžu byť na ujmu tretích osôb. Mal za to, že časový rámec prerokovania výpovede a oznámenie výsledku rokovania bol OZ poskytnutý a že išlo o promptné riešenie je pochopiteľné vzhľadom na vedomosti OZ o danej problematike. V súvislosti s komentárom k § 237 ZP poukázal na to, že súdna prax nekonštatuje, že by prílohou žiadosti o prerokovanie malo byť plné znenie výpovede, ale hovorí len o zámere, žiadosti, prípadne návrhu. Žiadosť musí obsahovať náležitosti výpovede, ktoré aj v zmysle jej znenia obsahuje. Výroky žalobkyne o neexistencii ňou požadovaných listín v čase stretnutia jej právnej zástupkyne so žalovaným považoval za nepravdivé, nakoľko v priebehu konania nebolo bez pochybnosti preukázané, že by tieto listiny v danom čase neexistovali, a ani tvrdenia štatutárneho orgánu žalovaného neboli vyvrátené listinnými dôkazmi. Záznam zo stretnutia vyhotovený predchádzajúcou právnou zástupkyňou žalobkyne považoval za nespôsobilý objektívne svedčiť o predmetnom stretnutí, pretože vychádza iba z jej dojmov. Zápisnica z gremiálnej porady už v čase spomenutého stretnutia existovala už v dobe, keď ju H. F. vyhotovovala do svojho zošita a elektronickú a teda neskôr tlačenú verziu vyhotovila a predložila na podpis prítomným a následne založila do spisu. Skutočnosť, že právna zástupkyňa žalobkyne sa podrobila vyšetreniu na polygrafe ohľadom stretnutia dňa 18.03.2016 nepovažoval za relevantnú. Zároveň poukázal na to, že v rámci svojej činnosti eviduje viacero vyhotovených listín a dokumentov typu, ktoré nie sú vyhotovené na oficiálnom hlavičkovom papieri, nie sú opatrené spisovou značkou, alebo číslom záznamu. Porušenie registratúrneho poriadku vnímal ako pochybenie na strane osoby, ktorá listiny vypracovávala a uchovávala, no bez právnej relevancie k predmetu sporu. Považoval za právne irelevantné z akého vzoru pri vypracovávaní dokumentov vychádzal, zo strany subjektov ako BBSK a Okresného úradu Banská Bystrica nejaké vzory dokumentov poskytnuté boli, avšak žiadny právny predpis nestanovoval a nepredpisoval žiadne vzory pre vyhotovovanie predmetnej dokumentácie. K nesprístupneniu elektronickej verzie dokumentov vo formáte DOX uviedol, že by išlo o dôkaz s nulovou výpovednou hodnotou, vzhľadom na jeho možnú nepreskúmateľnú editovateľnosť. V rozhodnutí o organizačnej zmene uviedol len jednu organizačnú zmenu, nakoľko jej priraďoval najvyššiu mieru urgencie a preto sa pri vyhotovovaní rozhodnutia obmedzil iba na zníženie počtu obchodno-prevádzkových pracovníkov. Spôsob uvedenia organizačnej zmeny v rozhodnutí, ako aj v žiadosti o prerokovanie považoval za dostatočne konkrétne, nakoľko samotná žiadosť obsahovala vymedzenie osoby žalobkyne a v spojení s organizačnou zmenou, na ktorú odkazuje ako aj v spojení so skutočnosťou, že ide o zníženie počtu obchodno-prevádzkových pracovníkov z počtu 4 na 3, čo uvádzal vo všetkých troch dokumentoch, je nepochybné, akú organizačnú zmenu sledoval a vymedzil to aj menovaním osoby žalobkyne. Vo výpovedi úplne určito špecifikoval dôvod výpovede tak, aby nebol zameniteľný s inými dôvodmi. V súvislosti s činnosťou bufetu, jeho hospodárskymi výsledkami a spôsobom výpočtu nákladov odkázal na vyjadrenia, ako aj výpoveď svedkyne J., ktorá mala kompletný prehľad o nákladoch v školskom bufete a tiež poukázal na kontrolu z BBSK, ktoré v účtovníctve a vedení evidencie nezaznamenali žiadne pochybenia. Ohľadne odchodu do dôchodku iných zamestnancov sa mohlo hovoriť len v hypotetickej rovine, pretože ani jeden z týchto zamestnancov nemal ukončený pracovný pomer ku dňu konania gremiálnej porady, ani ku dňu výpovede žalobkyne. Uvedenú skutočnosť preukazuje zápisnica z gremiálnej porady zo dňa 29.04.2016, v zmysle ktorej spomínaní zamestnanci odmietli odísť do dôchodku. Preto nemal voľné pracovné miesto a možnosť žalobkyňu ďalej zamestnávať, pričom išlo o absolútnu nemožnosť. K možnému ovplyvňovaniu a naučenému textu výpovede svedkov považoval za vykonštruované a z kontextu vytrhnuté prepisy vyjadrení svedkov za vrchol účelovosti a útokov na spomenutých svedkov. Poukázal pritom na časový odstup od posudzovaných skutočností, ako aj dôchodkový vek jednej zo svedkýň a nekonečné množstvo zavádzajúcich otázok kladených svedkom s cieľom spôsobiť v ich výpovediach zmätok. Ku dňu organizačnej zmeny, či daniu výpovede nemohol disponovať novou organizačnou štruktúrou, pretože výpovedná lehota žalobkyne uplynula až dňa 30. 06. 2016 a nová organizačná štruktúra bola relevantná až od 01.07.2016. Svedkyňa Mališová nebola účastná žiadneho relevantného úkonu a preto nebola oprávnená hodnotiť priebeh úkonov. Jeho právna zástupkyňa nemala dôvod naznačovať žiadne odpovede svedkom, keďže boli prítomní na gremiálnej porade a mali vedomosť o tom, čo sa tam prejednávalo. Viacerými dôkazmi preukázal nerentabilnosť školského bufetu, ktoré dáta vyplývali z účtovných podkladov, o ktorých vzhľadom na ich pravidelnú kontrolu zo strany BBSK nemožno mať žiadne pochybnosti. Školský bufet od začiatku školského roka po výpovede žalobkyne vykazoval stratu, a argument žalobkyne o rentabilite bufetu a účelovo spracovaných údajov nemôže obstáť, vzhľadom na všetky ekonomické výsledky vyplývajúce z jeho účtovných závierok. V súčasnosti školský bufet so sebou neprináša žiadne náklady, ale len výnos v podobe nájomného za priestory a energie. Ani údajný žalobkyňou uvádzaný bosing nemohol mať vplyv na ukončenie pracovného pomeru, pretože osoba, ktorá ho mala dopúšťať nie je jeho štatutárnym orgánom a nemá žiadnu rozhodovaciu právomoc. K námietke ohľadne priznania trov žalobkyňa opomenula podstatnú skutočnosť, že v citovanom rozhodnutí nebola žalobkyňa zastúpená právnym zástupcom s relevantným vzdelaním, dokonca žiadnym zástupcom, čo je podstatný rozdiel v porovnaní so žalobkyňou, ktorá mala v priebehu konania dvoch právnych zástupcov. Keďže si žalobkyňa môže dovoliť právneho zástupcu neobstojí ani argument ohľadne údajne zhoršenej ekonomickej situácie a preto žiadal, aby mu bola priznaná náhrada trov konania. Mal na to, že závery súdu v odôvodnení rozsudku predstavujú dostatočné rozpracovanie danej problematiky s riadne odôvodnenými závermi v súlade s ustálenou súdnou praxou. Prvoinštančný súd vyhodnotil žalobkyňou namietané rozpory vo výpovediach a vyjadreniach komplexne, v širšej súvislosti so všetkými dôkaznými prostriedkami a dostatočne sa argumentačne vysporiadal aj s tvrdeniami žalobkyne. Naopak v odvolaní žalobkyne sa v jeho texte opakovane vyskytuje rovnaká argumentácia, citácia alebo námietka, čo vníma ako nadbytočné a nesystematické konanie zo strany žalobkyne. V spore očakával dôvodne úspech, pretože na daný prípad sa vzťahuje celý rad ustálenej judikatúry. Poukázal na výpoveď svedkyne A., ktorá potvrdila prevzatie žiadosti o prerokovanie pred stretnutím s ďalšou členkou výboru, avšak presný čas si nepamätala a prvoinštančný súd sa dostatočne venoval argumentácii ako aj námietkam pri zisťovaní skutkového stavu a nereagoval jednotlivo na každú jednu námietku žalobkyne týkajúcu sa aj opakovane rovnakej veci. Podľa jeho názoru prvoinštančný súd konal v intenciách Ústavou SR garantovaného práva, rozhodnutie obsahuje formálne aj obsahové atribúty predpokladané zákonnými predpismi a predmetné rozhodnutie je plne v súlade so žalobkyňou uvádzaným nálezom. Žalobkyni nebolo počas sporu odopreté predloženie žiadneho dôkazu a poukaz na neprimeranosť jej určenej lehoty, ako aj lehoty jemu poskytnutej išlo o obvinenie vytrhnuté z kontextu, pretože u žalobkyni išlo o predloženie listín, ktoré mala v tej chvíli k dispozícii na pojednávaní a iba pre krátkosť času neboli prevzaté a na ďalšom pojednávaní po mesiaci neboli zo strany žalobkyne predložené žiadne nové dôkazy, čo nemožno považovať za nevyvážené konanie a nerovnosť zbraní. 7. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zotrvala na argumentácii nesplnení hmotno-právnych podmienok skončenia pracovného pomeru výpoveďou a to existenciu písomného rozhodnutia o organizačnej zmene, príčinnej súvislosti medzi prijatou organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca ako aj prerokovanie výpovede s príslušným odborovým orgánom. Zotrvával na rovnakej argumentácii ako uviedla v odvolaní. Mala za to, že žalovaným boli dodatočne dopracované listiny, výpovede svedkov boli účelové, rozporuplné a nepresvedčivé, čoho dôkazom je aj samotný zvukový záznam z pojednávania zo dňa 05. 09. 2017. Tvrdenie žalovaného o zápise gremiálnej porady do zošita sekretárkou neobstojí, pretože nebol žalovaným ani predložený. Žalovaný prekrúcal výpovede svedkov, ktorí sa vyjadrovali o nekonaní zasadnutia zamestnávateľa s OZ po gremiálnej porade, pretože po nej sa nekonalo žiadne zasadnutie a podpisovali len prezenčnú listinu ku gremiálnej porade. Súdu bolo úplne zrejmé, že išlo o prezenčnú listinu k celému priebehu rokovania a to nielen gremiálnej porady, ale aj následného prerokovania s OZ. Žalovaný počas konania nepredložil jediný dôkaz o tom, že požadované listiny ku dňu dania jej výpovede mal vyhotovené. Poukázala na identickosť výpovedí jednotlivých svedkov na strane žalovaného čo nepotrebuje komentár. Naďalej rozoberala pravdivosť, nepravdivosť a rozpory vo výpovediach svedkov, ako aj jej dôvodnú argumentáciu o posúdení ich ekonomickej závislosti. Ohľadne trov konania uvádzala totožnú argumentáciu ako v odvolaní. Poukázala na odstup času 12 dní od vyžiadania požadovaných listín, ktoré jej žalovaný zaslal cez poštový podnik (zápisnicu zo zasadnutia s OZ, prezenčnú listinu zo zasadnutia, žiadosť o prerokovaní a rozhodnutie o organizačnej zmene), ktorými listinami sa snažil vyvolať zdanie, že zasadnutie zamestnávateľa s OZ za účelom prerokovania výpovede sa konalo bezprostredne po skončení gremiálnej porady so začiatkom o 15,30 hod.. 8. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne poukázal na opakované argumenty žalobkyne už uvedených v odvolaní. Nie je si vedomý existencie akejkoľvek absurdity čo do obsahu a významu vykonaných dôkazov, čo dôrazne skonštatoval aj prvoinštančný súd vo svojom rozsudku. Poukázal na svoje predchádzajúce vyjadrenie zo dňa 05.02.2018, v ktorom uviedol, že z výpovede K.. A. vyplynulo, že žiadosť o prerokovanie výpovede dostala ešte pred stretnutím s ďalšou členkou OZ, čo potvrdila svojím podpisom. Skutočnosť, že si svedkyňa nespomenula na prevzatie predmetnej listiny považoval za irelevantnú, pretože po nahliadnutí do spisu potvrdila svoj podpis na žiadosti. K skutočnostiam ohľadne nesprístupnenia niektorých požadovaných listín bývalej právnej zástupkyni žalobkyne poskytol extenzívnu argumentáciu vo svojom predchádzajúcom vyjadrení. Mal za to, že bolo nespornou skutočnosťou, že nebol povinný žalobkyňou žiadané listiny sprístupniť, urobil tak z vlastnej vôle pre napravenie situácie vyvolanej správaním právnej zástupkyne žalobkyne. Ani v priebehu konania žalobkyňa nespochybnila existenciu zápisu v zošite H. F., ktorý zápis potvrdili viacerí svedkovia, a preto ho považoval za preukázaný. O existencii uvedených listín predložil niekoľko dôkazov, vrátane svedeckých výpovedí a samotných listín. Žalobkyňa mala možnosť požiadať o predloženie samotného zošita H. F., v ktorom sa viedla zápisnica z gremiálnej porady. V súvislosti so spochybňovaním pravdivosti výpovedí svedkov poukázal na ich poučenie pred výsluchom, pričom posudzovanie ekonomickej závislosti a vierohodnosti výpovedí svedkov bolo vecou súdu. Konštatoval jeho základné právo na procesnú obranu, ktoré bolo scestne namietané žalobkyňou. Žalobkyňou uvádzané tvrdenie, že aktívne oboznamoval svedkov s obsahom spisu, považoval za absurdné tvrdenie, pretože títo svedkovia sa oboznamovali so zistenými dôkazmi a argumentmi v rámci procesnej obrany. Podľa neho žalobkyňa dvom rôznym situáciám pripísala rovnaké dôsledky, a to, že v prípade nepriznania trov v konaní, na ktoré poukázala, pričom išlo o diametrálne odlišnú situáciu, keď zamestnanec v konaní nebol zastúpený advokátom, pričom žalobkyňa má právneho zástupcu. Mal za to, že boli dodržané všetky zákonom stanovené podmienky pre platnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou a prvoinštančný súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými dôkazmi, a následne rozhodol spravodlivo a v súlade s konštantnou judikatúrou v jeho prospech. 9. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, § 380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1, 2 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 10. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 11. Odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd vykonal dostatočné dokazovanie a vec správne právne posúdil. 12. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o zistené skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku a v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu žalobkyni. 13. Odvolací súd konštatuje, že žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu a s ktorými by sa prvoinštančný súd náležite nevysporiadal. 14. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobkyne, domáhajúcej sa určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, ktorú jej dal žalovaný dňa 17.03.2016, zamietol, keď dospel k záveru, že žalovaný splnil všetky hmotnoprávne podmienky platného skončenia pracovného pomeru výpoveďou z organizačných dôvodov pre nadbytočnosť žalobkyne ako zamestnanca. 15. K námietke žalobkyne, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. 16. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery, avšak v prejednávanej veci, s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne 17. Podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP (účinného v čase výpovede) zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách. 18. Predpokladom použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP je existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť zamestnanca a príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a medzi nadbytočnosťou zamestnanca a organizačnými zmenami zamestnávateľa. Na rozhodnutie o organizačných zmenách zákon nevyžaduje, aby tieto boli realizované v čase, keď sa dáva výpoveď, musí však byť o nich už určitým spôsobom rozhodnuté. Takéto rozhodnutie musí byť prijaté vždy v písomnej forme a malo by byť zamestnávateľom vyhlásené, či oznámené zamestnancovi; stačí ak sa zamestnanec o ňom dozvie najneskôr z výpovede o skončení pracovného pomeru. Súd nie je oprávnený preskúmávať rozhodnutie o tzv. organizačnej zmene. 19. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namietala, že napriek dokazovaniu nebolo v konaní preukázané splnenie podmienok na platnú výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP, pretože žalovaný nepreukázal prerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov postupom podľa § 74 ZP, táto odvolacia námietka nie je dôvodná. 20. Prerokovanie v zmysle § 74 ZP predstavuje jednu zo základných hmotnoprávnych podmienok jednostranného skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Vyjadruje tak hmotnoprávnu podmienku výpovede zo strany zamestnávateľa. 21. Uvedené ustanovenie zakotvuje teda ingerenciu zástupcov zamestnancov pri skončení pracovného pomeru, a to tak že zamestnávateľ je povinný výpoveď zo strany zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov v opačnom prípade ju sankcionuje ZP neplatnosťou. Účinky splnenia tejto povinnosti zamestnávateľa nastanú iba vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru alebo priložený návrh výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru k žiadosti o prerokovanie adresovanej zástupcom zamestnancov obsahuje náležitosti výpovede určené v § 61 ods. 2 ZP, to znamená, že dôvod výpovede musí byť vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, keďže tento nie je možné dodatočne meniť. Prerokovaním sa rozumie taká forma spolupráce medzi príslušným odborovým orgánom a zamestnávateľom, pri ktorej sa prejednajú všetky podstatné okruhy otázok skôr ako sa vo veci rozhodne; právo vo veci rozhodnúť má však iba zamestnávateľ. 22. Názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 140/2010, judikuje: „Z požiadavky, že výpoveď má byť vopred prerokovaná, vyplýva to, že zamestnávateľ sa na odborovú organizáciu má obrátiť skôr, než k výpovedi pristúpi a že zároveň by medzi doručením žiadosti odborovej organizácie o prerokovanie a vlastným vykonaním výpovede mala ubehnúť primeraná doba tak, aby odborová organizácia mala reálnu možnosť vec prerokovať a zamestnávateľovi svoje stanovisko oznámiť.“ Podobne judikoval Najvyšší súd SR aj v rozsudku, sp. zn. 3 Cdo 192/2007: „Z hľadiska povinnosti prerokovať výpoveď zamestnávateľa vopred je potrebné uviesť, že hmotnoprávna podmienka v zmysle § 74 Zákonníka práce je splnená, ak odborový orgán prerokuje výpoveď pred tým, než zamestnávateľ voči zamestnancovi prejaví vôľu skončiť s ním jednostranne z určitého výpovedného dôvodu pracovný pomer.“ 23. K forme prerokovania výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je potrebné poznamenať, že ZP nestanovuje povinnosť, aby k prerokovaniu muselo dôjsť ústnym rokovaním za prítomnosti oboch strán. Cieľom právnej úpravy prerokovania v zmysle § 74 ZP má byť, aby úmysel zamestnávateľa skončiť pracovný pomer so zamestnancom bol zástupcom zamestnancov oznámený a zároveň, aby bola týmto osobám poskytnutá možnosť sa k tomuto úmyslu vyjadriť, resp. nevyjadriť. S prihliadnutím na § 233 Zákonníka práce treba „prerokovaním“ rozumieť možnosť výmeny informácií za účelom jednak informovania odborového orgánu o zamýšľaných opatreniach, jednak možnosti odborového orgánu zaujať k výpovedi stanovisko, na aké by následne zamestnávateľ mohol prihliadať. Výsledkom prerokovania nemusí byt' súhlas či nesúhlas odborového orgánu k výpovedi danej zamestnancovi, odborový orgán nemusí k zamýšľanej výpovedi zaujať žiadne stanovisko. Zákon bližšie nestanovuje žiadne podmienky, v ktorých má zamestnávateľ alebo odborová organizácia konať. 24. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žiadosť o prerokovanie výpovede ( na č. l. 17 spisu) bola zástupcom zamestnancov predložená, spĺňala zákonom stanovenú písomnú formu ako aj náležitosti výpovede podľa ustanovenia § 61 ods. 2 ZP. Predmetnou žiadosťou o prerokovanie výpovede, ale aj výpoveďami svedkov bolo preukázané predloženie tejto žiadosti zástupcom zamestnancov, pričom je právne irelevantná skutočnosť či sa v predmetnej žiadosti uvádzali v rovnakom znení organizačné zmeny v porovnaní so znením organizačných zmien v rozhodnutí, v ktorom sa v súvislosti s organizačnou zmenou uvádzalo zrušenie pracovného miesta v školskom bufete. V žiadosti o prerokovanie výpovede bol taktiež dostatočne skutkovo konkretizovaný výpovedný dôvod. Nakoľko odborový orgán nemusí k zamýšľanej výpovedi zaujať žiadne stanovisko, je otázka samotného prerokovania výpovede OZ nepodstatná. V tejto súvislosti je však potrebné dodať, že OZ potvrdil prerokovanie výpovede, pričom či postupoval spôsobom podľa jeho stanov, nie je z hľadiska splnenia podmienky podľa § 74 ZP podstatné, pretože zamestnávateľ nemôže niesť zodpovednosť za prípadné nedodržanie postupu rokovania OZ, keď navyše OZ k výpovedi ani nebol povinný zaujať stanovisko a bolo jeho vecou či sa k nej vyjadrí alebo nie. Ďalšie žalobkyňou uvádzané argumenty v súvislosti s predmetnou žiadosťou vyhodnotil odvolací súd rovnako za nedôvodné. 25. Žalobkyňa namietala, že prvoinštančný súd sa nezaoberal s podstatnými rozpormi vo výpovedi štatutárneho zástupcu žalovaného, jeho písomnými vyjadreniami ako aj vyjadreniami na pojednávaní, dostatočne sa nevysporiadal s jej argumentáciou, s podstatnými rozpormi vo výpovediach svedkov a napriek kardinálnym rozporom, na ktoré poukázala, založil svoje rozhodnutie na uvedených výpovediach. Z uvedeného dôvodu považovala predmetné rozhodnutie za nepreskúmateľné. 26. K tejto odvolacej námietke odvolací súd poukazuje na stanovisko Ústavného súdu SR v uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 , v ktorom vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia “. 27. Podľa názoru odvolacieho súdu prvoinštančný súd dostatočne podrobne a zrozumiteľne vysvetlil, ktoré skutočnosti v prejednávanej veci považoval za rozhodujúce a k akým záverom na ich základe dospel. Podané odôvodnenie napadnutého rozsudku zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešnú žalobkyňu neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Skutkové a právne závery súdu prvej inštancie nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR; odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozsudku spĺňa. 28. Žalobkyňa za ďalší dôvod neplatnosti výpovede považovala nesplnenie si ponukovej povinnosti zamestnávateľa. 29. Podľa § 63 ods. 2 ZP, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa § 58 ZP pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu, o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak:a) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú, pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu. Podrobnejšie podmienky realizácie ponukovej povinnosti možno podľa § 63 ods. 3 ZP upraviť v kolektívnej zmluve. 30. V ustanovení § 63 ods. 2 ZP je zamestnávateľovi daná tzv. ponuková povinnosť. ZP neustanovuje akou formou treba zamestnancovi inú vhodnú prácu ponúknuť. Ponuka vhodnej práce pred daním výpovede sa považuje za hmotnoprávnu podmienku platnosti výpovede zo strany zamestnávateľa. Ponukovú povinnosť teda musí zamestnávateľ splniť ešte predtým, než pristúpi k výpovedi (zjednodušene uvedené, predtým, než zamestnávateľ dáva/doručuje výpoveď, musí splniť ponukovú povinnosť). Ak zamestnávateľ má voľnú pozíciu a zamestnanec ponuku prijme, dochádza k zmene pracovných podmienok a zmluvné strany by mali pristúpiť k uzatvoreniu dohody podľa § 54 ZP. Ak zamestnanec ponuku odmietne, odporúča sa túto skutočnosť uviesť vo výpovedi. Takisto sa odporúča uviesť vo výpovedi aj skutočnosť, že zamestnávateľ nedisponuje voľnou pozíciou v zmysle § 63 ods. 2 ZP. 31. Podľa ustálenej judikatúry nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu, teda ide o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. Zamestnávateľ má totiž povinnosť zamestnancovi ponúknuť akékoľvek voľné miesto, ktoré je k dispozícii v čase výpovede, nielen miesto zodpovedajúce pôvodnej pracovnej zmluve, prípadne jeho kvalifikácii. Rozhodnutie, či túto ponuku zamestnanec využije, je výlučne na ňom, ak ponuku odmietne, potom je splnená podmienka uvedená v § 63 ods. 2 ZP pre platnosť výpovede. Táto podmienka je splnená aj v prípade, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať preto, že takúto prácu pre neho nemá, pretože v takom prípade ponuková povinnosť zamestnávateľa odpadá. Splnenie tejto ponukovej povinnosti musí preukázať zamestnávateľ, naproti tomu tvrdenie a preukazovanie, že ku dňu výpovede mal zamestnávateľ voľné pracovné miesta, je procesná obrana zamestnanca" (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 261/2007). 32. Odvolací súd dodáva, že existencia vhodného voľného pracovného miesta v čase dania výpovede žalobkyni nebola preukázaná. Prípadné úvahy o tom, že sa u ďalších zamestnancov v súvislosti s ich dôchodkovým vekom uvažovalo o ukončení pracovného pomeru a prijatí nových zamestnancov, sú bez právnej relevancie vo vzťahu k výpovedi žalobkyne, k účinnosti ktorej žalovaný ešte nedisponoval žiadnymi vhodným voľným pracovným miestom, na ktorú skutočnosť poukázal správne aj súd prvej inštancie, pretože voľné pracovné miesta po spomenutých zamestnancov vznikli až po daní výpovede žalobkyni a pracovné miesto Dagmar Bujnovej bolo voľné až po ukončení výpovednej doby. 33. Podstatou odvolacích námietok žalobkyne bolo aj rozhodnutie o organizačnej zmene, ktorého existenciu a náležitosti namietala. 34. Z ust. § 63 ods. 1 písm. b) ZP možno vyvodiť len to, že rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene musí byť prijaté pred podaním výpovede. Inak by totiž v čase dania výpovede nebola naplnená podmienka, že sa zamestnanec vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene stal nadbytočným, a to vzhľadom k tomu, že by v čase výpovede neexistovalo takéto písomné rozhodnutie. (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 102/2009, zo dňa 01.09.2010). Taktiež bude neplatná aj výpoveď ak na jej základe bol pracovný pomer zamestnanca skončený skôr, než v pracovnom dni, ktorý predchádzal dňu, v ktorom nastáva účinnosť organizačných zmien, o ktorých rozhodol zamestnávateľ (napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2 Cdon 1797/1997, zo dňa 29.06.1998). 35. Základnou hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede je prijatie rozhodnutia o organizačných zmenách. Musí ísť o rozhodnutie zamestnávateľa, ktoré v mene zamestnávateľa právnickej osoby podpisuje osoba oprávnená konať. Rozhodnutie tiež musí obsahovať dátum jeho prijatia, ako aj dátum, od ktorého je organizačná zmena účinná. Dátum prijatia (podpisu) organizačnej zmeny musí vždy predchádzať dňu podania výpovede. Rozhodnutie o organizačných zmenách nesmie byť prijaté až po podaní výpovede. Zamestnávateľ musí prijať rozhodnutie o organizačnej zmene v písomnej forme. Rozhodnutie o tom, s ktorým zamestnancom zamestnávateľ skončí pracovný pomer pre nadbytočnosť, je výlučne v rozhodovacej právomoci zamestnávateľa. 36. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že takéto rozhodnutie o organizačnej zmene žalovaný prijal, predchádzalo podaniu výpovede žalobkyni, navyše malo písomnú formu. 37. Podľa názoru odvolacieho súdu konanie žalovaného pri skončení pracovného pomeru nebolo v rozpore s dobrými mravmi, ani neboli zistené nekalé pohnútky, či snaha žalovaného účelovo skončiť pracovný pomer so žalobkyňou. Dôkazom nerentabily školského bufetu, z ktorého dôvodu žalovaný prijal rozhodnutie o organizačnej zmene je aj skutočnosť, že následne bol predmetný školský bufet daný do nájmu tretím osobám, ktorá skutočnosť podporne preukazuje dôvodnosť výpovede žalobkyni z organizačných dôvodov. 38. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobkyne v súvislosti s hodnotením výpovedí svedkov odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie nezaložil svoje rozhodnutie výlučne na dôkazoch získaných z výpovedí svedkov, ale vychádzal pri dokazovaní z každého dôkazu jednotlivo a následne ich posúdil komplexne. V tomto smere je potrebné poukázať aj na časový odstup, ktorý uplynul od udalostí súvisiacich s prijatím rozhodnutia o organizačnej zmene, prerokovaním výpovede a následným výsluchom svedkov v spore k týmto skutočnostiach, z ktorého dôvodu si svedkovia neboli povinní pamätať detailne na všetky okolnosti, pričom v zásadných otázkach vypovedali zhodne. 39. K použitiu dôkazu z polygrafu odvolací súd poukazuje na § 187 ods. 1, 2 CSP podľa , ktorých za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd. Súd však hodnotí dôkazy v zmysle § 191 CSP podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. 40. V danej veci bol žalobkyňou predložený dôkaz z polygrafu ako jedným z dôkazov, pričom nebol dôvod prikladať tomuto dôkazu žiadnu relevanciu. Najvyšší súd SR v uznesením zo dňa 30.05.2014, sp. zn. 5 Tdo 33/2014 konštatoval, že žiadny prístroj nemôže merať lož či pravdu a ani polygraf to nedokáže, a preto vyšetrenie na tomto prístroji nie je súčasťou dôkazov, ktoré je možné použiť. Navyše z výsledku zo správy polygrafického vyšetrenia s poukazom na ďalšie vykonané dôkazy nemožno dospieť k iným skutkovým zisteniam ako aj k právnemu záveru ako to ustálil súd prvej inštancie. 41. K odvolacej námietke žalobkyne o inej vade konania podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP odvolací súd dodáva, že tento odvolací dôvod dopadá na pochybenia v procesnom postupe súdu len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z obsahu spisu však takéto pochybenie prvoinštančného súdu nevyplýva, čoho dôkazom je aj správne zákonné poučenie žalobkyne prvoinštančným súdom podľa § 154 CSP (na č. l. 397 spisu). Rovnako lehota uložená prvoinštančným súdom žalobkyni na predloženie listinných dôkazov v lehote 3 dní uznesením zo dňa 05.09.2017 nie je procesným pochybením prvoinštančného súdu, pričom ako správne poukázal žalovaný, išlo o listinné dôkazy, ktoré mala k dispozícii a mienila ich predložiť na pojednávaní dňa 05.09.2017, ale vzhľadom na trvanie pojednávania v uvedený deň jej bola dodatočne uložená 3 dňová lehota na ich predloženie. Taktiež uloženie povinnosti žalobkyni uznesením prvoinštančného súdu zo dňa 25.11.2016 (na č. l. 114 spisu) nie je takou vadou konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 42. So zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti neuznal preto odvolací súd opodstatnenosť dôvodov, na ktoré poukazovala žalobkyňa vo svojom odvolaní, a pokiaľ teda súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 43. Odvolací súd taktiež potvrdil výrok rozsudku súdu prvej inštancie o náhrade trov konania (II. výrok), keďže tento vykazoval vecnú správnosť. V prejednávanej veci okresný súd pri rozhodovaní o nároku žalovaného na náhradu trov konania vychádzal zo zásady úspechu v spore. 44. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý je potrebné v rozhodnutí náležite odôvodniť. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane strán sporu. Pri skúmaní existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa prihliada súd jednak k majetkovým, osobným a sociálnym pomerom strán sporu, ale rovnako je potrebné prihliadať aj k okolnostiam, ktoré viedli k uplatneniu práva na súde. Dôležitým je aj správanie strán sporu pred a po podaní žaloby. Dôvodom spočívajúcim v pomeroch strán je napríklad skutočnosť, že sa strana, ktorá nemala úspech vo veci, ocitne v takej závažnej sociálnej alebo majetkovej situácii, ktorá predstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa. Je však nutné prihliadnuť aj na pomery druhej strany sporu. Konštatovanie, že rozhodnutie o výnimočnom nepriznaním práva na náhradu trov konania nezasiahne nepriaznivo do majetkovej sféry úspešnej strany bez toho, aby sa súd majetkovou sférou tejto strany zaoberal, je neprípustné a takýto postup možno z hľadiska súdu hodnotiť ako svojvoľný. Pokiaľ súd dospeje k záveru, že pri zohľadnení vyššie uvedených kritérií by sa javilo priznanie trov konania ako neprimerane tvrdé, je na mieste aplikácia ustanovenia o trovách konania podľa § 257 CSP. 45. Ako už bolo uvedené, pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd prihliada nielen na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu, ale aj na okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní (R 24/1964). 46. Odvolací súd dospel k názoru, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí posúdil komplexne relevantné okolnosti pre rozhodovanie o náhrade trov konania a správne aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 CSP, pretože v konaní neboli zistené dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali rozhodnúť o trovách konania podľa § 257 CSP. Odvolacie argumenty žalobkyne v súvislosti s rozhodovaní prvoinštančného súdu o náhrade trov boli preto právne neprijateľné. 47. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva : „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust. § 255 ods. 1 CSP. V predmetnom prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalovaný, preto mu podľa vyššie uvedených ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 48. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).