Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/178/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117206228 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1117206228.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcu: I. G., L. X, G., zastúpeného advokátkou JUDr. Blankou Nagyovou, Štúrova 44, Košice, proti žalovaným: X. T. Z..F..P.., L.: XX XXX XXX, U. X/A, N., X. G. A., V..Z.. S. L. B., L.: XX XXX XXX, Š.P. X, N., zastúpenej advokátom JUDr. Felixom Neupauerom, Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, o zaplatenie 2.296 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 10.04.2019, č.k. 20Csp/19/2017-129, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým uložil žalovanému v 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 371,26 eura m e n í tak, že žalobu voči žalovanému v 2. rade z a m i e t a. Žalovanému v 2. rade priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému v 1. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.924,74 eura spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 1.924,74 eura od 26.01.2017 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), žalovaného v 2. rade zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 371,26 eura, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok III.) a rozhodol o náhrade trov konania tak, že priznal žalobcovi voči žalovanému v 1. rade a voči žalovanému v 2. rade náhradu trov konania v pomere 100 % (výrok IV. a výrok V.). 2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou konajúcemu súdu dňa 16.03.2017, v znení jej následnej zmeny, domáhal voči žalovanému v 1. rade zaplatenia sumy 1.924,74 eura spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 1.924,74 eura od 26.01.2017 do zaplatenia a voči žalovanému v 2. rade zaplatenia sumy 371,26 eura spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 371,26 eura od 26.01.2017 do zaplatenia. Dôvodil, že u žalovaného v 1. rade, ktorý je cestovnou kanceláriou, si na základe internetovej ponuky objednal 2 zájazdy, a to letecký zájazd pre 2 osoby na G. v termíne od 11.03.2016 do 19.03.2016, za ktorý mu dňa 08.10.2015 zaplatil sumu 1.398 eur a následne ďalších 100 eur dňa 29.10.2015, a zájazd na O. v termíne od 16.07.2016 do 23.07.2016, za ktorý žalovanému v 1. rade uhradil dňa 12.11.2015 sumu 798 eur; žalovanému v 1. rade tak celkovo uhradil sumu 2.296 eur. Žalovaný v 1. rade dňa 24.12.2015 uverejnil na svojom webovom sídle oznam, že na neho bol podaný návrh na vyhlásenie konkurzu, z dôvodu ktorého vyhlásil platobnú neschopnosť. Dňa 18.01.2016 sa žalobca obrátil na žalovaného v 2. rade ako poistiteľa žalovaného v 1. rade pre prípad úpadku, ktorý mu v ten istý deň vydal pokyny pre uplatnenie nároku z poistenia pre prípad úpadku, ako aj formulár na uplatnenie svojich nárokov; ten žalobca spolu s požadovanými prílohami odovzdal toho istého dňa žalovanému v 2. rade. I napriek tomu, že si žalobca splnil všetky povinnosti v zmysle pokynov žalovaných a výzvou zo dňa 12.01.2017 ich požiadal o úhradu dlžného záväzku, ani jeden z nich mu cenu za nerealizované zájazdy nevyplatil. 3. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie a ustálil, že medzi stranami nie je sporné, že žalobca si objednal u žalovaného v 1. rade zájazdy na G. a na O., za ktoré aj zaplatil. Následne žalovaný v 1. rade vyhlásil platobnú neschopnosť a svojich klientov odkázal na žalovaného v 2. rade na uplatnenie si nárokov z poistenia proti úpadku. Nebolo tiež sporné, že pomerná výška poistného plnenia pripadajúca na žalobcu podľa informácii známych ku dňu vyhlásenia rozsudku bola vo výške 371,26 eura. Sporným v konaní ostalo zodpovedanie právnych otázok nastolených žalovaným v 2. rade, spočívajúcich v platnosti poistnej zmluvy uzavretej medzi žalovanými, ako aj v preukázaní škodovej udalosti a nároku žalobcu na vyplatenie poistného plnenia. 4. Súd prvej inštancie posúdil právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade ako vzťah spotrebiteľský v zmysle ustanovení § 52 ods. 1 až 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“). Pokiaľ išlo o samotný nárok uplatňovaný z titulu zaplatených, avšak nerealizovaných zájazdov, konajúci súd mal bez akýchkoľvek pochybností za preukázané, že žalovaný v 1. rade nedodal žalobcovi ani časť služieb (zájazdu), ku ktorým sa zmluvne voči nemu zaviazal, pričom mu nevrátil ani uhradené platby. Žalobu žalobcu smerujúcu voči žalovanému v 1. rade preto vyhodnotil ako dôvodnú, majúcu právny základ v ustanoveniach § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom považoval za bez významu, z akého dôvodu sa stalo plnenie voči žalobcovi nemožné. Vzhľadom na tieto skutočnosti konajúci súd zaviazal žalovaného v 1. rade zaplatiť žalobcovi sumu 1.924,74 eura spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 1.924,74 eura od 26.01.2017 do zaplatenia; pri určovaní momentu omeškania pritom vychádzal z márneho uplynutia lehoty na plnenie podľa výzvy žalobcu (§ 563 Občianskeho zákonníka v spojení s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka). 5. Vo vzťahu k žalovanému v 2. rade súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný v 1. rade uzatvorením poistnej zmluvy pre poistenie zájazdu pre prípad úpadku cestovnej kancelárie č. XXX XXX XXXX so žalovaným v 2. rade si splnil svoju povinnosť podľa § 9 ods. 1 zákona č. 281/2001 Z.z. o zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných kancelárií a cestovných agentúr a o zmene a doplnení Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 281/2001 Z.z.“) voči žalobcovi ako spotrebiteľovi, pričom ho v súvislosti s vyhlásenou platobnou neschopnosťou odkázal na žalovaného v 2. rade. Poistnú zmluvu uzavretú žalovanými súd prvej inštancie vyhodnotil ako platnú, keď túto podpísal dňa 07.11.2015 p. Z. P. P., ktorý podľa výpisu z obchodného registra bol vedený ako konateľ žalovaného v 1. rade v období od 13.01.2015 do 15.01.2016, t.j. i v čase podpisu poistnej zmluvy; obranu žalovaného v 2. rade v tomto smere preto považoval za nedôvodnú. 6. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s argumentáciou žalovaného v 2. rade o tom, že žalobca v konaní nepreukázal predĺženie, resp. platobnú neschopnosť žalovaného v 1. rade. Mal za to, že poistná zmluva neobsahovala ako podmienku poskytnutia poistného plnenia vyhlásenie konkurzu na poistníka. Podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu je pritom právom, nie povinnosťou veriteľov. V skúmanej veci, podľa tvrdení strán sporu, s výnimkou žalovaného v 2. rade, došlo k úpadku žalovaného v 1. rade spočívajúceho v jeho platobnej neschopnosti; definícia úpadku bola pritom stanovená v článku 2 ods. 4 Všeobecných poistných podmienok (ďalej len „VPP“) a žalobca podľa mienky konajúceho súdu túto preukázal. Zároveň súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia § 3 ods. 1 a § 11 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z.z, o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „zákon č. 7/2005 Z.z.“) stanovujúcich kedy existuje dôvodný predpoklad úpadku žalobcu. Z predložených dôkazov a tvrdení sa súdu prvej inštancie javila existencia okolností, s ktorými zákon č. 7/2005 Z.z. spája dôvodný predpoklad úpadku, ako daná. Zo žiadneho zmluvného alebo zákonného ustanovenia pritom nevyplývala povinnosť žalobcu preukazovať úpadok podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, jeho vyhlásením, prípadne zastavením konania pre nedostatok majetku žalovaného v 1. rade. V tejto súvislosti súd prvej inštancie konštatoval, že sám žalovaný v 2. rade evidoval veľké množstvo klientov uplatňujúcich si poistné plnenie, majúce základ v pohľadávke voči žalovanému v 1. rade, inak povedané, evidoval veriteľov žalovaného v 1. rade. Žalobca si vo vzťahu k pohľadávke voči žalovanému v 1. rade riadne splnil všetky svoje zákonné a zmluvné povinnosti, pričom to boli práve žalovaní, ktorí svoje zákonné a zmluvné povinnosti, t.j. poskytnúť si navzájom potrebnú súčinnosť a škodovú udalosť začať bezodkladne vyšetrovať, nesplnili; ich pasivitu podľa mienky konajúceho súdu nebolo možné pričítať na škodu žalobcovi. Naviac, žalovaný v 2. rade bol chránený minimálne tým, že ak sa nepreukáže splnenie podmienok na poskytnutie poistného plnenia, môže si tento nárok uplatňovať voči žalovanému v 1. rade v zmysle § 11 ods. 5 zákona č. 281/2001 Z.z. Súd prvej inštancie svoj právny názor podporil i závermi rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) vo veci C-134/11, ktorý vyslovil, že do pôsobnosti článku 7 smernice č. 90/314/ EHS o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb spadá aj situácia platobnej neschopnosti organizátora balíka cestovných služieb z dôvodu jeho podvodného konania. 7. Na uvedenom základe mal konajúci súd za preukázanú dôvodnosť nároku žalobcu voči žalovanému v 2. rade na zaplatenie sumy 371,26 eura, a preto žalobe voči žalovanému v 2. rade s poukazom na ustanovenia § 9 ods. 1, § 11 ods. 5 zákona č. 281/2001 Z.z., § 3 ods. 1, § 11 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z.z., § 788 ods. 1, § 789 ods. 3 a § 797 ods. 3 Občianskeho zákonníka vyhovel. 8. Súd prvej inštancie zamietol žalobu voči žalovanému v 2. rade v časti úrokov z omeškania majúc za to, že k omeškaniu žalovaného v 2. rade v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka nedošlo. Konštatoval pritom, že zákon, ani poistná zmluva konkrétnu lehotu na ukončenie šetrenia potrebného na výplatu poistného plnenia nestanovujú. 9. Súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) tak, že žalobcovi, ako plne úspešnému, priznal nárok na náhradu trov konania v pomere 100 % voči každému zo žalovaných zvlášť, keď jeho neúspech v časti úrokov z omeškania vyhodnotil ako nepatrný. 10. Proti výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým zaviazal žalovaného v 2. rade na zaplatenie sumy 371,26 eura, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný v 2. rade z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) C.s.p. Žalovaný v 2. rade namietal, nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, majúc za to, že konajúci súd sa nedostatočne vysporiadal so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých bolo nevyhnuté pre právne posúdenie veci a následne rozhodol na základe nepodložených právnych konštrukcií, ktoré neodôvodnil. 11. Súd prvej inštancie založil napadnutý rozsudok nesprávne na právnom názore, že ide o spor spotrebiteľský, pričom nesprávne právne posúdil i otázku týkajúcu sa preukázania existencie úpadku žalovaného v 1. rade. Žalovaný mal za to, že predmetom sporu je nárok žalobcu uplatnený z povinného zmluvného poistenia, konkrétne z poistnej zmluvy uzavretej medzi ním ako poistiteľom a žalovaným v 1. rade ako poistníkom. V zmysle § 788 ods. 1 Občianskeho zákonníka pritom záväzkový vzťah spočívajúci v uzatvorení poistnej zmluvy vzniká medzi poistiteľom, zaväzujúcim sa poskytnúť službu poistníkovi, a poistníkom, ktorý sa za uvedenú službu zaväzuje platiť poistné. Vychádzajúc z ustanovenia § 2 písm. i) zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa je službou akákoľvek činnosť alebo výkon, ktorý je ponúkaný spotrebiteľovi odplatne alebo bezodplatne. Poukázanie poistného plnenia v prospech poisteného, v danom prípade v prospech žalobcu, nenapĺňa definíciu pojmu služba, nakoľko poskytnutie plnenia zo strany poisťovne nepredstavuje službu poskytovanú poistenému, ale ide o službu poskytovanú poistníkovi. K rovnakému záveru možno dospieť aj zo znenia smerníc EÚ transponovaných do nášho právneho poriadku, ako je smernica č. 2005/29/ES o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu a č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Vzhľadom na tieto skutočnosti bol žalovaný v 2. rade toho názoru, že vo vzťahu k žalobcovi nenapĺňa legálnu definíciu pojmu obchodník, obsiahnutú v uvedených smerniciach, z dôvodu ktorého aj vzťah medzi ním a žalobcom nemožno považovať za vzťah spotrebiteľský. 12. Podľa mienky žalovaného v 2. rade súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil i preukázanie úpadku žalovaného v 1. rade, ktorý vyvodil len od skutočnosti, že uplynula 30-dňová lehota, v ktorej žalovaný v 1. rade neplnil viacerým veriteľom, bez súčasného skúmania, či žalovaný v 1. rade bol aj reálne (ne)schopný plniť svoje záväzky alebo z jeho strany išlo len o neochotu plnenie z rôznych dôvodov poskytnúť. Voči žalovanému v 1. rade totiž nezačalo konkurzné konanie, v ktorom by sa reálne posudzovala otázka jeho majetkových pomerov, a teda i existencia alebo neexistencia jeho úpadku. Žalovaný v 2. rade zdôraznil, že žalovaný v 1. rade mu neposkytol súčinnosť, na základe ktorej by bolo možné relevantným spôsobom posúdiť jeho majetkové pomery za účelom riadneho zistenia úpadku, a tým i vzniku poistnej udalosti. Na riadne posúdenie tejto skutočnosti je pritom oprávnený iba konkurzný súd, prípadne ním menovaný predbežný správca, ktorý má prístup k majetkovým a finančným údajom žalovaného v 1. rade. Podľa mienky žalovaného v 2. rade samotná existencia dlhu žalovaného v 1. rade voči poškodeným, bez overenia, či tento je krytý jeho finančným majetkom ešte sama o sebe nepreukazuje vznik jeho úpadku. Dlžník je pritom v úpadku v zmysle § 3 ods. 1 veta prvá zákona č. 7/2005 Z.z., ak je platobne neschopný alebo predlžený, pričom platobná neschopnosť nastane, ak dlžník, ktorý je právnická osoba, nie je schopný plniť 30 dní po lehote splatnosti aspoň dva peňažné záväzky viac ako jednému veriteľovi (§ 3 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z.). Ide teda o cash flow problémy dlžníka, kedy nemá dostatok peňažných prostriedkov na riadnu a včasnú úhradu splatných peňažných záväzkov. Zoznam likvidných prostriedkov, z ktorých možno uhradiť splatné peňažné záväzky dlžníka obsahuje vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 643/2005 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o spôsobe určenia platobnej neschopnosti a predĺženia (ďalej len „vyhláška“). Od platobnej neschopnosti je pritom potrebné odlíšiť neochotu dlžníka splatný peňažný záväzok plniť. Vzhľadom na to, že žalovaný v 1. rade mu odmietol poskytnúť súčinnosť, žalovaný v 2. rade nemohol overiť skutočnosti týkajúce sa otázky krytia splatných peňažných záväzkov jeho finančným majetkom v zmysle § 1 ods. 1 vyhlášky. Bez poskytnutia účtovných záznamov dlžníka pritom nie je možné mimo konkurzného konania stanoviť existenciu predĺženia dlžníka. Keďže žalovaný v 1. rade nepredložil žiadne dokumenty, na základe ktorých by bolo možné posúdiť otázku prípadného predĺženia, mal žalovaný v 2. rade za to, že žalobca v konaní nepreukázal predĺženie žalovaného v 1. rade v zmysle ustanovení zákona č. 7/2005 Z.z.; žalobca teda relevantne nepreukázal vznik úpadku na strane žalovaného v 1. rade, ktorý nemožno len predpokladať. Nemôže pritom obstáť ani jeho poukaz na definíciu v článku II, bod 4 VPP, nakoľko ani v takom prípade nepreukázal platobnú neschopnosť žalovaného v 1. rade podľa citovaných zákonných ustanovení. 13. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného v 2. rade písomne nevyjadril. 14. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, prejednal odvolanie žalovaného v 2. rade bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného v 2. rade je dôvodné. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 26.11.2020 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.). 15. Podľa § 9 ods. 1, písm. b) zákona č. 281/2001 Z.z. cestovná kancelária je povinná dohodnúť poistenie zájazdu, na ktorého základe vzniká objednávateľovi právo na poistné plnenie v prípadoch, keď cestovná kancelária z dôvodu svojho úpadku nevráti objednávateľovi zaplatený preddavok alebo cenu zájazdu v prípade, ak sa zájazd neuskutočnil. 16. Podľa § 788 ods. 1 Občianskeho zákonníka, poistnou zmluvou sa poistiteľ zaväzuje poskytnúť v dojednanom rozsahu plnenie, ak nastane náhodná udalosť v zmluve bližšie označená a fyzická alebo právnická osoba, ktorá s poistiteľom poistnú zmluvu uzavrela, je povinná platiť poistné. 17. V prejednávanej veci založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie ohľadne dôvodnosti nároku žalobcu voči žalovanému v 2. rade na tom skutkovom a následne právnom základe, že žalobca naplnil predpoklady pre poskytnutie poistného plnenia zo strany žalovaného v 2. rade, s ktorým, ako s poistiteľom uzavrel žalovaný v 1. rade ako poistník poistnú zmluvu pre prípad úpadku, keď preukázal platobnú neschopnosť žalovaného v 1. rade. Odvolací súd sa s týmito závermi súdu prvej inštancie, ktorých nesprávnosť namietal v odvolaní žalovaný v 2. rade, nestotožnil. 18. Odvolací súd pri svojej úvahe vychádzal, obdobne ako i súd prvej inštancie, zo znenia poistnej zmluvy a VPP, z ktorých vyplýva, že poistná zmluva bola dojednaná, okrem iného, i pre prípad, kedy poistník z dôvodu svojho úpadku nevráti poistenému zaplatený preddavok alebo cenu zájazdu a zájazd sa neuskutoční (článok 1 poistnej zmluvy). Za poistnú udalosť poistná zmluva považovala úpadok poistníka, v dôsledku ktorého vzniká poistenému v prípadoch podľa článku 3, ods. 2 VPP právo na poistné plnenie. Pokiaľ ide o pojem úpadok, ten bol definovaný ako moment, kedy je poistník platobne neschopný, teda má viac ako jedného veriteľa a nie je schopný plniť 30 dní po lehote splatnosti viac ako jeden peňažný záväzok alebo je predĺžený, teda viac má viac ako jedného veriteľa a hodnota jeho splatných záväzkov presahuje hodnotu jeho majetku (článok 2, bod 4 VPP). Vychádzajúc z uvedeného bolo na účely poskytnutia poistného plnenia potrebné, aby žalobca ako nositeľ dôkazného bremena preukázal buď platobnú neschopnosť alebo predĺženie žalovaného v 1. rade, resp. vzhľadom na skutkové tvrdenia, ktorými odôvodňoval uplatnený nárok, aby preukázal jeho platobnú neschopnosť. Tú pritom nemožno vyvodiť len z deklarácie konateľa žalovaného v 1. rade, ktorý mal o platobnej neschopnosti žalovaného v 1. rade informovať na svojej webovej stránke, ani zo skutkového zistenia konajúceho súdu o tom, že žalovaný v 1. rade evidoval veľké množstvo klientov uplatňujúcich si svoje peňažné pohľadávky z existujúcich zmlúv o obstaraní zájazdu, t.j. mal viac ako jedného veriteľa. Na preukázanie platobnej neschopnosti nepostačuje ani poukaz žalobcu na existenciu dlhov žalovaného 1. rade, nakoľko len existencia dlhov sama o sebe automaticky neznamená i jeho neschopnosť tieto uhrádzať, keďže, ako dôvodne namietal žalovaný v 2. rade, zo strany žalovaného v 1. rade ako dlžníka môže/mohlo ísť aj o neochotu záväzky plniť. I keď možno súhlasiť s názorom konajúceho súdu, že z poistnej zmluvy a VPP výslovne nevyplýva potreba preukázania platobnej neschopnosti žalovaného v 1. rade vyhlásením konkurzu na jeho majetok, je zrejmé, že práve táto skutočnosť môže byť jedným z prostriedkov osvedčenia jeho platobnej neschopnosti; v tomto smere možno podporne vychádzať z ustanovení zákona č. 7/2005 Z.z., v zmysle ktorých súd vyhlási konkurz, ak dlžník neosvedčí svoju platobnú schopnosť. Platobná neschopnosť je pritom objektívne vzniknutý stav, a preto nie je rozhodujúce, či vznikol dôsledkom činnosti úpadcu majúcej pôvod v jeho hospodárení, či je výsledkom viac - menej objektívnych udalostí (situácia na trhu) alebo či k nemu viedla činnosť tretích osôb spočívajúca prípadne aj v protiprávnom konaní (k tomu aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 4Obo 19/2002). 19. Zohľadniac vyššie uvedené skutočnosti spolu s tými, ktoré vyplývajú z obsahu spisu sa odvolací súd stotožnil s námietkou žalovaného v 2. rade, že v konaní nebola preukázaná neschopnosť žalovaného v 1. rade reálne plniť svoje existujúce záväzky, keď v tomto smere žalobca len uvádzal a osvedčoval predpoklady takej neschopnosti (existencia viacerých veriteľov a záväzkov žalovaného v 1. rade, vyhlásenie jeho platobnej neschopnosti); tieto však na výplatu poistného plnenia nepostačujú, keďže dostatočne nepreukazujú, že došlo k vzniku poistnej udalosti, t.j. k úpadku žalovaného v 1. rade spočívajúceho v jeho platobnej neschopnosti (ako neschopnosti plniť viac ako jeden peňažný záväzok po lehote 30 dní). Odvolaciu argumentáciu žalovaného v 2. rade, v rámci ktorej namietal naplnenie predpokladov pre poskytnutie poistného plnenia v prospech žalobcu v zmysle poistnej zmluvy a VPP, preto odvolací súd vyhodnotil za dôvodnú. 20. Odvolací súd udáva, že na vyššie uvedené závery nemá vplyv súdom prvej inštancie citované rozhodnutie SD EÚ vo veci C-134/11, keďže v ňom súdny dvor riešil situáciu, v ktorej nastala, t.j. bola preukázaná platobná neschopnosť cestovnej kancelárie, a to z dôvodu jej podvodného konania. V skúmanej veci však existencia platobnej neschopnosti žalovaného v 1. rade ako cestovnej kancelárie nebola osvedčená. 21. Pokiaľ ide o námietku žalovaného v 2. rade ohľadne nesprávneho právneho posúdenia sporu ako sporu spotrebiteľského, odvolací súd v prvom rade udáva, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, že by sa súd prvej inštancie vôbec zaoberal charakterom daného sporu a vyslovil, že ide o spor spotrebiteľský. Pokiaľ takú skutočnosť žalovaný v 2. rade vyvodil z bodu 31. odôvodnenia, je zrejmé, že v ňom konajúci súd hodnotil vzťah medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade ako vzťah spotrebiteľský v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, s ktorým názorom sa možno plne stotožniť. Z ustanovenia § 6 zákona č. 281/2001 Z.z. totiž priamo vyplýva, že zmluva o obstaraní zájazdu, ktorú uzatvoril žalobca a žalovaný v 1. rade, je zmluvou spotrebiteľskou, a preto táto zakladá i spotrebiteľský charakter vzťahu medzi nimi. Nadväzujúc na to, vychádzajúc pritom i z ustanovenia § 290 C.s.p., ktoré definuje spotrebiteľský spor ako spor medzi dodávateľom (žalovaný v 1. rade) a spotrebiteľom (žalobca), vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy, ako aj spor súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou, možno skúmanú vec hodnotiť ako spotrebiteľský spor. 22. A napokon sa odvolací súd nestotožnil ani s námietkou žalovaného v 2. rade ohľadne nedostatočného odôvodnenia, a tým nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku, ktorú žalovaný v 2. rade odôvodnil len všeobecne, bez konkretizácie, s akými skutočnosťami a argumentami sa konajúci súd nevysporiadal. Odvolací súd je toho názoru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa atribúty riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p., nakoľko súd prvej inštancie v ňom po uvedení čoho a na základe akých skutočností sa žalobca domáhal, uviedol stanovisko žalovaného, vysvetlil ako posúdil skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, spolu s vyhodnotením, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie a ako vec právne posúdil. I keď súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil splnenie predpokladov pre poskytnutie poistného plnenia zo strany žalovaného v 2. rade, z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že dal odpoveď na všetky relevantné skutkové a právne otázky; jeho rozhodnutie preto odvolací súd nepovažoval za arbitrárne, ani za nespreskúmateľné. 23. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým zaviazal žalovaného v 2. rade k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 371,26 eura v zmysle § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobu voči žalovanému v 2. rade ako nedôvodnú zamietol. 24. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov celého (t.j. prvoinštančného a odvolacieho) konania vo vzťahu k žalovanému v 2. rade podľa § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému v 2. rade, ktorý mal v konaní o žalobe smerujúcej voči nemu plný úspech, priznal proti žalobcovi, ktorý úspech nemal, plný nárok na náhradu trov konania. 25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).