§ 2 TP: Základné zásady trestného konania

Návrhom sa transponuje smernica Európskeho parlamentu a Rady 2010/64/EÚ z 20. októbra 2010 o práve na tlmočenie a preklad v trestnom konaní do právneho poriadku Slovenskej republiky. Deklarovaným cieľom smernice je zabezpečiť právo podozrivých alebo obvinených osôb na tlmočenie a preklad v trestnom konaní, aby sa zaručilo ich právo na spravodlivý proces. Smernica stanovuje spoločné minimálne pravidlá, ktoré sa majú uplatňovať v oblastiach tlmočenia a prekladu v trestnom konaní v zmysle čl. 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach a súvisiacej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), s cieľom posilniť vzájomnú dôveru medzi členskými štátmi.
Návrhom v bode 1 sa rozširuje právo na preklad a tlmočenie v trestnom konaní popri osobách uvedených v § 2 ods. 20 Trestného poriadku aj na podozrivú osobu.
V bode 2 sa v súlade s označenou smernicou rozširuje právo na preklad a tlmočenie aj na ostatné úkony v rámci trestného konania akými sú porada obvineného s obhajcom v priebehu alebo v súvislosti s procesným úkonom, podaním opravného prostriedku alebo inými procesnými podaniami.
V odseku 2 sa transponuje čl. 2 ods. 4 smernice v reakcii na judikatúru ESĽP v súvislosti s právom na spravodlivý proces u osôb, ktoré nedostatočne ovládajú jazyk, v ktorom sa vedie konanie. V zmysle navrhovaného znenia bude môcť orgán, ktorý vykonáva úkon trestného konania ustanoviť tlmočníka aj v prípade, ak osoba síce vyhlási, že rozumie jazyku konania, ale jej jazykové znalosti nebudú dostatočné k riadnemu uplatneniu jej práv v tomto jazyku. Tlmočník sa v takomto prípade priberie uznesením, proti ktorému daná osoba môže podať sťažnosť.
V odseku 4 sa transponuje čl. 3 smernice, ktorým sa rozširuje právo na preklad základných písomnosti trestného konania, ktorými sa v zmysle smernice myslí každé rozhodnutie, ktorým sa osoba pozbavuje osobnej slobody, každá obžaloba alebo obvinenie a každý rozsudok. Preklad takéhoto rozhodnutia zabezpečuje orgán, o ktorého rozhodnutie ide.
V odseku 5 sa v zmysle požiadaviek smernice upravuje možnosť rozhodnúť o preklade aj iných písomnosti nevyhnutných na zabezpečenie spravodlivého procesu podľa uváženia orgánu, pred ktorým sa konanie vedie. Ak o preklad takejto písomnosti požiada obvinený, o nevyhovení takejto žiadosti rozhodne daný orgán uznesením, proti ktorému je prípustná sťažnosť obvineného. Preklad týchto uznesení možno nahradiť aj ich ústnym pretlmočením.
V odseku 6 sa upravuje v odôvodnených prípadoch možnosť využiť technické zariadenia určené na prenos obrazu a zvuku pre účely zabezpečenia tlmočenia.

V nadväznosti na konaním o porušení č. 2016/0149, ktoré sa proti Slovenskej republiky vedie z dôvodu, že si nesplnila povinnosti vykonať potrebné opatrenia za účelom transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/29/EÚ z 25. októbra 2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov a ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2001/220/SVV je potrebné v Trestnom poriadku vykonať korekcie, ktoré zabezpečenia splnenie všetkých záväzkov, ktoré Slovenskej republike vyplývajú z cit. smernice. V tomto prípade ide o zohľadnenie skutočnosti, že cit. smernica priznáva určité práva aj rodinným príslušníkom obete. Z pohľadu Trestného zákona tak treba upraviť tie ustanovenia, ktoré zohľadnia ochranu rodinných príslušníkov pred opakovanou alebo druhotnou viktimizáciou napríklad zamedzením osobného kontaktu nie len medzi páchateľom a obeťou, ale aj medzi páchateľom a rodinnými príslušníkmi obete.

Navrhuje sa v záujme spravodlivosti umožniť použiť v prospech obvineného aj nezákonne získaný dôkaz.
Dikciu aj dôvody navrhovanej zmeny prevzal navrhovateľ z odbornej literatúry, na ktorú zároveň čo do podrobnejších vývodov, prečo je takáto procesná úprava vhodná a potrebná, aj odkazuje. Ide o článok JUDr. Eduarda Burdu PhD. „Nezákonne získaný dôkaz v prospech obvineného“; vyšiel v zborníku zostavovateľa J. Záhoru (eds.) „Teoretické a praktické problémy dokazovania, pocta prof. JUDr. Vladimírovi Mathernovi, DrSc. K 80. narodeninám“ vo vydavateľstve Eurokodex, Bratislava 2008.

Navrhuje sa výslovne upraviť, že prípady, kedy súd (prostredníctvom sudcu pre prípravné konanie) rozhoduje o rôznych otázkach prípravného konania, môžu vyplynúť nielen z Trestného poriadku, ale aj iného (trestnoprocesného) zákona, medzinárodnej zmluvy (napr. Charta základných práv Európskej únie v spojení s čl. 6 Zmluvy o Európskej únii), ktorá má prednosť pred zákonom alebo právne záväzného aktu Európskej únie (rozumie sa takého aktu, ktorý disponuje priamym účinkom). Uvedenou všeobecnou úpravou sa odstraňuje defektný stav, ktorý neumožňoval sudcom pre prípravné konanie rozhodovať vo viacerých prípadoch, kedy subjekty trestného konania mali mať podľa noriem európskeho trestného práva procesného zaručené právo na prístup súdu už v predsúdnom konaní (prípad Gavonozov II, rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 11. novembra 2021, vo veci C-852/19, prípad V.S., rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 26. januára 2023, vo veci C-205/21).

Cieľom rozšírenia vecí, v ktorých sú OČTK povinné postupovať prednostne a urýchlene, z väzobných vecí aj na trestné veci, v ktorých bol zaistený majetok, je obmedziť zásah do vlastníckeho práva na najnižšiu možnú mieru.

Normy európskeho trestného práva procesného upravujú v trestnom konaní práva, vrátane práva na obhajobu, nielen obvinených, ale aj podozrivých osôb (viď napr. Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody; podľa bodu 21 recitálu tejto smernice „[a]k sa v priebehu takéhoto výsluchu osoba, ktorá nie je podozrivou ani obvinenou osobou, stane podozrivou alebo obvinenou osobou, výsluch by sa mal okamžite prerušiť. Vo výsluchu sa však môže pokračovať, ak bola dotknutá osoba informovaná o tom, že je podozrivou alebo obvinenou osobou a má možnosť v plnej miere vykonávať práva ustanovené v tejto smernici.“, t.j. právo na obhajobu.).
Trestný poriadok by aj preto mal obsahovať ustanovenie, ktoré výslovne umožňuje podozrivým osobám vykonávať právo na obhajobu prinajmenšom v rozsahu upravenom v európskom práve a zároveň – čo bolo až doteraz „kameňom úrazu“ - upraviť v Trestnom poriadku explicitne aj status podozrivej osoby ako subjektu trestného konania.

Navrhuje sa v záujme spravodlivosti umožniť použiť v prospech obvineného aj nezákonne získaný dôkaz.
Dikciu aj dôvody navrhovanej zmeny (§ 119 ods. 6) v podstatnej časti prevzal navrhovateľ z odbornej literatúry, na ktorú zároveň čo do podrobnejších vývodov, prečo je takáto procesná úprava vhodná a potrebná, aj odkazuje. Ide o článok doc. JUDr. Eduarda Burdu PhD. „Nezákonne získaný dôkaz v prospech obvineného“; vyšiel v zborníku zostavovateľa J. Záhoru (eds.) „Teoretické a praktické problémy dokazovania, pocta prof. JUDr. Vladimírovi Mathernovi, DrSc. K 80. narodeninám“ vo vydavateľstve Eurokodex, Bratislava 2008.
V článku sa výstižne uvádza: „Ako sa teda majú orgány činné v trestnom konaní a súdy vysporiadať, najskôr právne a následne morálne so situáciou, keď všetky zákonne získané dôkazy jasne svedčia v neprospech obvineného, avšak akurát ospravedlňujúci dôkaz či dôkazy (ktoré by prípadne mohli usvedčujúce dôkazy vyvrátiť) sú získané nezákonne? ... Majú snáď orgány činné v trestnom konaní obviniť a následne odsúdiť človeka, aj keď fakticky vedia, že je nevinný (...)?“
Navyše v prípade navrhovanej legislatívnej zmeny ide aj o to, ako reagovať na dôkazy, ktorých dôkazné použitie za účelom usvedčenia obvineného je problematické, ak nie vylúčené (súkromné nahrávky vyhotovené bez súhlasu odpočúvanej osoby), avšak takáto nahrávka by mohla poslúžiť ako ospravedlňujúci dôkaz v prospech obvineného.
Pokiaľ ide o takéto nahrávky, pripomíname uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 3.5.2007, sp. zn. 5 Tdo 459/2007, ktorý nevylúčil použitie zvukového záznamu súkromnou osobou bez súhlasu osôb, ktorých hlas je zaznamenaný. Podľa Najvyššieho súdu ČR je ale prípustnosť takéhoto dôkazu nevyhnutné vždy posudzovať s ohľadom na rešpektovanie práva na súkromie zaručené v článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na nedotknuteľnosť súkromia v zmysle článku 7 ods. 1 a článku 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.
V novom znení odseku 5 sa reflektuje novo navrhovaná úprava „kajúcnických“ benefitov, keď nedodržanie pravidiel môže viesť k nezákonnosti príslušného dôkazu, ktorý bol získaný v príčinnej súvislosti s porušením pravidiel poskytovania alebo sľubovania benefitov.

Do § 2 sa dopĺňa odsek 23, ktorého podstatou je zakotvenie zásady zákazu donucovania k sebaobviňovaniu (nemo tenetur se ipsum accusare) do Trestného poriadku. Táto zásada chráni obvinenú osobu pred aktívnym konaním vedúcim k jej trestnému stíhaniu. Jej účelom však nie je zabrániť vykonaniu legitímneho úkonu zo strany orgánov činných v trestnom konaní napr. odberu odtlačkov prstov alebo domovej prehliadky.