Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 577/2026-19
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľov a zastúpených advokátom Mgr. Martinom Jankovičom, Železničná 19, Revúca, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/157/2022 z 28. novembra 2024 takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
Odôvodnenie:
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľov a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2025 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľov, ktorou sa domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6Cdo/157/2022 z 28. novembra 2024 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Sťažovatelia navrhujú zrušiť napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, vrátiť mu vec na ďalšie konanie a priznať im náhradu trov konania pred ústavným súdom. 2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa v procesnom postavení žalobcov žalobou doručenou Okresnému súdu Revúca (ďalej len „okresný súd“) 10. augusta 2021 domáhali určenia neexistencie záložného práva. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 6Csp/62/2021 z 30. novembra 2021 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu zamietol (výrok I), žalobcov zaviazal k povinnosti zaplatiť spoločne a nerozdielne žalovanému náhradu trov konania (výrok II) a zrušil neodkladné opatrenie nariadené uznesením okresného súdu sp. zn. 4C/13/2021 z 2. septembra 2021 (ďalej len „neodkladné opatrenie“) v celom rozsahu (výrok III).
3. Proti rozsudku okresného súdu sťažovatelia podali odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 43CoCsp/12/2022 z 24. mája 2022 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“), ktorým rozsudok okresného súdu zmenil tak, že zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania (výrok I), určil, že záložné právo (bližšie špecifikované v žalobnom návrhu, pozn.) neexistuje (výrok II), zmenil rozsudok okresného súdu v druhej výrokovej vete tak, že žalobcom priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III), zrušil rozhodnutie okresného súdu v tretej výrokovej vete, ktorou okresný súd zrušil neodkladné opatrenie (výrok IV), a priznal žalobcom voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (výrok V). 4. Žalovaná proti rozsudku krajského súdu podala dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodila z § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a § 421 ods. 1 písm. b), [alternatívne a) a b)] CSP. Napadnutým uznesením najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu v dovolaním napadnutej časti (výrok II až V) a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, z ktorého v zásadnom vyplýva, že v danom prípade premlčanie záložného práva nie je dôvodom na vyhovenie žalobe o určenie neexistencie záložného práva.
II. Argumentácia sťažovateľov
5. Proti napadnutému uzneseniu sťažovatelia podali túto ústavnú sťažnosť, v ktorej tvrdia, že uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu je arbitrárne s poukazom na skutočnosť, že odôvodnenie napadnutého uznesenia, v ktorom najvyšší súd vychádza z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/169/2021 z 26. októbra 2022, v ktorom dospel k záveru, že naliehavý právny záujem na určení, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom v dôsledku premlčania jeho výkonu, je daný, nekorešponduje s konečným rozhodnutím uvedeným v napadnutom uznesení, ktorým najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu okrem iného aj vo výroku, ktorým krajský súd určil, že záložné právo (bližšie špecifikované v žalobnom návrhu, pozn.) neexistuje s odôvodnením, že v danom prípade premlčanie záložného práva nie je dôvodom na vyhovenie žalobe o určenie neexistencie záložného práva. 6. Arbitrárnosť napadnutého uznesenia sťažovatelia zároveň odvodzujú aj od absencie konkrétneho záveru, ktorým by sa súdy nižšej inštancie v dôsledku zrušenia rozsudku krajského súdu mali riadiť, ako aj absenciou vlastných konkrétnych úvah, ktoré najvyšší súd viedli k jeho rozhodnutiu. 7. Sťažovatelia následne v ústavnej sťažnosti obšírne poukazujú na judikatúru najvyššieho súdu v súvislosti s riešením právnej otázky, či v dôsledku premlčania záložného práva je možné žalovať o určenie, že nehnuteľnosť nie je zaťažená záložným právom (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/169/2021 z 26. októbra 2022, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/249/2021 z 28. marca 2023), z ktorej nepochybne vyplýva, že naliehavý právny záujem na určení, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom v dôsledku premlčania jeho výkonu, je daný, ako aj na judikatúru ústavného súdu vo veciach týkajúcich sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
2
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
8. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktoré sťažovatelia považujú za arbitrárne, pričom v konkrétnostiach predostierajú námietku, v zmysle ktorej rozhodnutie, teda výrok najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd zrušil právoplatný rozsudok krajského súdu, nekorešponduje s jeho odôvodnením. 9. V kontexte prezentovanej sťažnostnej argumentácie ústavný súd považuje v prvom rade za žiaduce zdôrazniť, že si plne uvedomuje úlohu najvyššieho súdu v civilnom procese, ktorý rozhoduje ako dovolací súd v už právoplatne skončenom spore. Rešpektuje aj jeho vlastnú diskréciu vo vzťahu k posudzovaniu prípustnosti a dôvodnosti dovolania, čo však nevylučuje, aby ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti následne preskúmal, či právomoc najvyššieho súdu bola realizovaná ústavne konformným spôsobom. Pritom je nutné zdôrazniť, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). 10. V súlade s uvedeným sa tak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zameral na posúdenie, či najvyšší súd v napadnutom uznesení ústavne akceptovateľným spôsobom vysvetlil dôvody, na základe ktorých zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po náležitom preskúmaní napadnutého uznesenia pochybenie ústavnoprávnej intenzity v posudzovanom prípade nezistil. 11. V danom prípade najvyšší súd dospel k záveru, že v časti dovolania žalovanej, v ktorej táto vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421 ods. 1 písm. b) CSP, kde za neriešenú právnu otázku považovala v prvom rade otázku prípustnosti žaloby o určenie neexistencie záložného práva pre prípad premlčania záložného práva, sú splnené všetky podmienky dovolacieho konania. V odôvodnení konštatoval, že rozhodnutie odvolacieho súdu v danom prípade záviselo od dovolateľkou vymedzenej právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu v čase rozhodovania odvolacieho súdu (24. mája 2022, pozn.) ani v čase podania dovolania ešte nebola vyriešená. Stav nevyriešenia dovolaním nastolenej právnej otázky sa zmenil až vydaním uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/169/2021 z 26. októbra 2022, z ktorého v napadnutom uznesení najvyšší súd citoval nasledovné: «Vo vzťahu k prvej nastolenej právnej otázke dovolateľka namietala, že súd nemôže vyhovieť žalobe znejúcej „na určenie neexistencie záložného práva“, ak žalobkyňa určenie neexistencie záložného práva odvodzuje od premlčania práva záložného veriteľa vykonať záložné právo. Podľa platnej právnej úpravy záložné právo môže zaniknúť niektorým zo spôsobov zániku upravených v ustanovení § 151md ods. 1 Občianskeho zákonníka
3
alebo v osobitných predpisoch (napr. § 672 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Predovšetkým ustanovenie § 151md ods. 1 Občianskeho zákonníka vymenúva niektoré právne skutočnosti, ktorých právnym následkom je zánik záložného práva, vo všeobecnosti: a/ zánikom zabezpečenej pohľadávky, b/ zánikom zálohu, c/ vzdaním sa záložného práva záložným veriteľom, d/ uplynutím času, na ktorý bolo zriadené, e/ vrátením veci záložcovi, ak záložné právo vzniklo odovzdaním veci, f/ prevodom zálohu v bežnom obchodnom styku alebo prevodom zálohu ak možnosť jeho prevodu bez záložného práva povoľuje záložná zmluva, g/ iným spôsobom dohodnutým v záložnej zmluve alebo vyplývajúcim z osobitného predpisu, alebo h/ vykonaním záložného práva. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ záložca bude mať v úmysle sa na súde úspešne dovolať určenia neexistencie záložného práva, ktoré bolo zriadené platne (teda neexistuje žiadny dôvod, ktorý by spôsoboval neplatnosť záložnej zmluvy), bude musieť preukázať, že nastala niektorá z vyššie uvedených skutočností... od zániku záložného práva uplynutím času (§ 151md ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka) je potrebné odlišovať premlčanie záložného práva (§ 100 a nasl. Občianskeho zákonníka). Vo všeobecnosti je účelom premlčania pôsobiť na veriteľa, aby v primeranom čase uplatnil svoje subjektívne právo v zmysle známej rímsko-právnej zásady vigilantibus iura scripta sunt a na druhej strane je dôsledkom požiadavky právnej istoty, ktorá sa prejavuje i v tom, aby nepretrvávali nevyjasnené právne vzťahy a neuspokojené práva bez časového obmedzenia po neprimerane dlhú dobu. Námietka premlčania predstavuje spravidla efektívny postup − obrany dlžníka proti hrozbe, že až po neúmerne dlhej dobe si veriteľ uplatní svoje právo. Záložné právo je majetkovým právom a nepochybne podlieha premlčaniu. Účinné vznesenie námietky premlčania práva znamená, že súd oprávnenej osobe nemôže premlčané právo priznať. Jej vznesenie je významné iba vo vzťahu k právu záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu. Výkon záložného práva je majetkovým právom, ktoré sa nepremlčuje skôr, než zabezpečená pohľadávka (§ 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka) atď.» Najvyšší súd sa v danej veci stotožnil s právnym záverom vyplývajúcim z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/169/2021 z 26. októbra 2022, v ktorom dospel k záveru, že naliehavý právny záujem je daný v prípade žaloby o určenie, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom v dôsledku premlčania jeho výkonu, v nadväznosti na čo konštatoval, že premlčanie záložného práva nie je dôvodom na vyhovenie žalobe o určenie neexistencie záložného práva, tak ako tomu bolo v prípade žaloby sťažovateľov. S poukazom na uvedené uzavrel, že námietka žalovanej k prípustnosti žaloby je opodstatnená, že rozsudok krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení v takej právnej otázke, ktorá bola podkladom na záver o prípustnosti žaloby, a teda že podané dovolanie je nielen prípustné, ale aj dôvodné, v nadväznosti na čo dovolaním napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. 12. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov, že odôvodnenie napadnutého uznesenia nekorešponduje s konečným rozhodnutím uvedeným v napadnutom uznesení, túto ústavný súd považuje za neopodstatnenú. Z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia je zrejmá potreba rozlišovať medzi žalobou o určenie, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom v dôsledku premlčania jeho výkonu, a žalobou o určenie neexistencie záložného práva. Zatiaľ čo v prípade žaloby o určenie, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom v dôsledku premlčania jeho výkonu, je nutné preukázať premlčanie záložného práva. Odlišná situácia je v prípade žaloby o určenie neexistencie záložného práva, čo je aj prípad sťažovateľov, keď je žalobca povinný preukázať, že nastala niektorá zo skutočností uvedená v § 151md ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
4
zákonník v znení neskorších predpisov alebo v osobitných predpisoch (napr. § 672 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Premlčaním totiž záložné právo nezaniká, akurát ho nie je možné v prípade vznesenia námietky premlčania vykonať proti vôli povinného subjektu. Keďže sťažovatelia sa v danom prípade podanou žalobou domáhali určenia neexistencie záložného práva, pričom opodstatnenosť svojho nároku odôvodňovali premlčaním záložného práva, nie je možné napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým súd zrušil rozsudok krajského súdu okrem iného aj v časti, v ktorej krajský súd určil, že záložné právo (bližšie špecifikované v žalobnom návrhu, pozn.) neexistuje, s poukazom na už uvedené odôvodnenie považovať za arbitrárne pre nedostatok odôvodnenia. 13. Vo vzťahu k námietke sťažovateľov, podľa ktorej v napadnutom uznesení absentuje konkrétny záver, ktorým by sa súdy nižšej inštancie v dôsledku zrušenie rozsudku krajského súdu mali riadiť, ako aj vlastné konkrétne úvahy, ktoré najvyšší súd viedli k jeho rozhodnutiu, ústavný súd uvádza, že aj túto považuje za neopodstatnenú. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia jasne uviedol, že premlčanie záložného práva nie je dôvodom na vyhovenie žalobe o určenie neexistencie záložného práva. Práve uvedený výrok predstavuje záver, ktorý je smerodajný pre ďalšie rozhodovanie súdov nižšej inštancie v danej veci. Ústavný súd zároveň dodáva, že samotná skutočnosť, že najvyšší súd sa k uvedenému záveru dopracoval vo väčšej časti priamymi odkazmi na odôvodnenie iného, avšak stále svojho rozhodnutia (uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/169/2021 z 26. októbra 2022), neznamená, že takéto rozhodnutie je možné označiť za arbitrárne. 14. Ústavný súd po komplexnom posúdení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel k záveru o jeho ústavnej akceptovateľnosti. Závery vyplývajúce z napadnutého uznesenia hodnotí ako zrozumiteľné, logické a náležite odôvodnené. Nie je preto možné prisvedčiť tvrdeniu sťažovateľov o arbitrárnosti napadnutého uznesenia dovolacieho súdu, tak ako to tvrdia v ústavnej sťažnosti. 15. Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil žiadny dôvod, pre ktorý by mohla vzniknúť pochybnosť o ústavnej konformite napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľov v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. 16. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. októbra 2026
Libor Duľa predseda senátu
5