Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 636/2026-13
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky Energetika stavebníctvo financovanie, a.s., Podunajská 23, Bratislava, zastúpenej Advokátska kancelária CIMRÁK s.r.o., Štefánikova 7, Nitra, proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín č. k. PB-14Cb/4/2010-1595 z 8. mája 2026 a uzneseniu Okresného súdu Trenčín č. k. PB-14Cb/4/2010-1603 zo 16. júla 2026 takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
Odôvodnenie:
I. Ústavná sťažnosť 1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 28. septembra 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami všeobecného súdu označenými v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľka navrhuje napadnuté uznesenia zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov konania pred ústavným súdom. II. Skutkové východiská 2. Sťažovateľka (vystupujúca v konaní pred okresným súdom ako žalobkyňa) podala dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, a to v rozsahu zamietnutej časti nároku vo výške 194 851 eur. Okresný súd 28. júla 2025 vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie vo výške 23 332 eur. Sťažovateľka podala žiadosť o oslobodenie od súdneho poplatku za dovolanie a uznesením okresného súdu z 22. septembra 2025 jej bolo požadované oslobodenie priznané.
3. Okresný súd uznesením zo 6. marca 2026 sťažovateľke odňal oslobodenie od súdneho poplatku tak, že sťažovateľka je oslobodená iba od súdneho poplatku prevyšujúceho 11 500 eur (toto uznesenie bolo predmetom prieskumu na ústavnom súde, pričom ústavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 305/2026 z 21. mája 2026 sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú). V nadväznosti na uvedené okresný súd 27. marca 2026 vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie vo výške 11 500 eur. Sťažovateľka podaním z 20. apríla 2026 (v lehote určenej výzvou) súdu oznámila, že výzvu považuje za nezákonnú. 4. Okresný súd uznesením z 8. mája 2026 vydaným vyššou súdnou úradníčkou dovolacie konanie zastavil z dôvodu, že sťažovateľka nezaplatila súdny poplatok za dovolanie. Proti uzneseniu VSÚ podala sťažovateľka sťažnosť, ktorú okresný súd uznesením zo 16. júla 2026 vydaným sudcom zamietol. Okresný súd okrem iného konštatoval, že § 10 ods. 2 písm. e) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“) nebráni tomu, aby pre nezaplatenie sumy 11 500 eur došlo k zastaveniu dovolacieho konania. To, či má súd vydať výzvu alebo uznesenie, pritom upravuje § 10 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1992 Zb. Keďže v súdenej veci dovolací súd ešte nezačal konať vo veci samej, po odňatí oslobodenia bolo potrebné sťažovateľku opätovne zaviazať na zaplatenie súdneho poplatku práve výzvou a „sankciou“ za nezaplatenie súdneho poplatku je zastavenie konania. Precizovanie výroku uznesenia o odňatí oslobodenia v tom smere, že odňatie má spätné účinky, potrebné nebolo. Konanie na súde prvej inštancie je už totiž právoplatne skončené, a teda ani len hypoteticky neprichádza do úvahy odňatie oslobodenia od poplatkov za podanie žaloby a za podanie odvolania. Jediným odňatím, ktoré do úvahy prichádza, je odňatie oslobodenia od súdneho poplatku za podanie dovolania. III. Argumentácia sťažovateľky 5. Sťažovateľka namieta, že súdny poplatok za dovolanie v tejto veci existuje iba jeden a je splatný podaním dovolania. Prvotným vyhovením návrhu na priznanie oslobodenia bola naplnená podmienka podľa § 10 ods. 2 písm. e) zákona č. 71/1992 Zb. a nastal následok, podľa ktorého súd pre nezaplatenie poplatku konanie nezastaví. Zákon s neskorším odňatím oslobodenia nespája obnovenie oprávnenia súdu konanie zastaviť. Spojenie výzvy z 27. marca 2026 (po čiastočnom odňatí oslobodenia od súdneho poplatku) so sankciou zastavenia konania preto nemalo oporu v zákone č. 71/1992 Zb. Procesným následkom čiastočného odňatia oslobodenia od súdneho poplatku, ktoré bolo priznané po tom, keď bola v lehote určenej výzvou podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. naplnená podmienka § 10 ods. 2 písm. e) zákona č. 71/1992 Zb., je uloženie poplatku uznesením a jeho vymáhanie, nie zastavenie dovolacieho konania. 6. Ustanovenie § 10 ods. 2 písm. e) zákona č. 71/1992 Zb. je jedným z prípadov, v ktorých zákon zastavenie konania vylučuje a okresný súd ho bez odôvodnenia vynechal. 7. Ustanovenie § 254 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) rozlišuje odňatie oslobodenia s účinkami do budúcnosti a odňatie so spätnou účinnosťou. Výrok uznesenia o čiastočnom odňatí oslobodenia od súdneho poplatku spätnú účinnosť neobsahuje. Odňatie s účinkami do budúcnosti nemôže opätovne otvoriť lehotu podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., ktorá uplynula 22. augusta 2025 s účinkom podľa § 10 ods. 2 písm. e) zákona č. 71/1992 Zb.
2
8. Zastavenie dovolacieho konania je zároveň v príčinnej súvislosti s postupom okresného súdu (ako súdu prvej inštancie), ktorý nemá oporu v zákone. Obe podmienky podľa § 436 ods. 2 CSP boli splnené 22. septembra 2025 a súd bol povinný vec predložiť dovolaciemu súdu. Neurobil tak viac než päť mesiacov a v tomto čase pristúpil k odňatiu oslobodenia. Ak by súd postupoval podľa § 436 ods. 2 CSP, v čase odňatia oslobodenia by vo veci konal dovolací súd a jediným možným následkom odňatia by bolo vymáhanie poplatku. 9. Pokiaľ okresný súd argumentoval, že sťažovateľka na základe výzvy z 27. marca 2026 súdny poplatok nezaplatila a ani nepožiadala o oslobodenie, sťažovateľka uvádza, že výzvu v určenej lehote napadla ako nezákonnú. Odmietnutie zaplatiť poplatok, ktorý podľa strany nemôže byť vymáhaný zastavením konania, spojené s výslovným odôvodnením, nie je procesnou pasivitou. 10. Zastavením konania bol sťažovateľke odňatý prístup k dovolaciemu súdu vo veci nároku v sume 194 851 eur bez toho, aby dovolanie bolo doručené žalovanému alebo predložené dovolaciemu súdu. Výklad uplatnený okresným súdom vytvára dôvod zastavenia konania nad rámec § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., je vnútorne rozporný s vlastnými východiskami sudcu a zužuje prístup k súdu v rozpore s podstatou a zmyslom čl. 46 ods. 1 ústavy. IV. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti IV.1. K namietanému porušeniu označených práv uznesením VSÚ: 11. Ako vyplýva z ústavnej sťažnosti a jej príloh, sťažovateľka proti uzneseniu VSÚ podala sťažnosť podľa § 239 a nasl. CSP, o ktorej rozhodol okresný súd uznesením sudcu zo 16. júla 2026. Právomoc okresného súdu konajúceho prostredníctvom sudcu poskytnúť ochranu právam sťažovateľky predchádza oprávneniam ústavného súdu, a to vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy. 12. Keďže sťažovateľka využila možnosť podať proti uzneseniu VSÚ sťažnosť ako prostriedok nápravy, ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti ako neprípustnú podľa § 132 ods. 1 v spojení s § 56 ods. 2 písm. d) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“). VI.2. K namietanému porušeniu označených práv uznesením sudcu: 13. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
3
14. Za zjavne neopodstatnený návrh možno považovať návrh na začatie konania, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). 15. Nie je možné stotožniť sa so sťažovateľkinou argumentáciou, v zmysle ktorej (čiastočné) odňatie oslobodenia od súdneho poplatku nebolo spätné (ako to normatívne predpokladá § 254 ods. 2 CSP), keďže to okresný súd v uznesení o odňatí oslobodenia výslovne neuviedol. Ústavný súd konštatuje, že uznesenie o čiastočnom odňatí oslobodenia od súdneho poplatku sa nemohlo týkať žiadnej inej poplatkovej povinnosti, len súdneho poplatku za sťažovateľkou podané dovolanie (ako to uviedol aj okresný súd v napadnutom uznesení sudcu v bode 8 odseku 2 odôvodnenia). Okresný súd vysvetlil, že o žiadnu inú poplatkovú povinnosť než týkajúcu sa podaného dovolania ísť nemôže. Spätné účinky odňatia oslobodenia tak vyplývajú z okolností prípadu spočívajúcich v tom, že poplatková povinnosť vznikla len vo vzťahu k stále tomu istému sťažovateľkou podanému dovolaniu (konanie na okresnom súde už bolo právoplatne skončené, a teda poplatková povinnosť sa tohto konania týkať nemohla). 16. V čase vydania uznesenia o čiastočnom odňatí oslobodenia od súdneho poplatku vec nebola predložená dovolaciemu súdu, a preto sa o dovolaní ešte konať nemohlo, ako to má na mysli § 10 ods. 2 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. Takáto prekážka zastavenia konania preto daná nebola. Sťažovateľka však odkazuje na § 10 ods. 2 písm. e) zákona č. 71/1992 Zb., ktorý je prekážkou zastavenia konania v prípade, ak je po výzve na zaplatenie súdneho poplatku podaný návrh na oslobodenie, ktorému je vyhovené. K tomuto ústavný súd uvádza, že § 10 ods. 2 písm. e) zákona č. 71/1992 Zb. nijako nevylučuje, aby bola výzva na zaplatenie súdneho poplatku realizovaná opakovane v prípade, ak sa mení autoritatívne posúdenie priznania oslobodenia poplatníka od súdneho poplatku. Vyplýva to zo skutočnosti, že priznané oslobodenie je možné odňať (§ 254 ods. 2 CSP). Okresný súd v napadnutom uznesení sudcu (bod 7) konštatoval, že oslobodenie od súdneho poplatku nie je dôvodom zániku poplatkovej povinnosti. Takýto konštrukt má racionálny základ, pretože ak by dôsledkom priznania oslobodenia bol zánik poplatkovej povinnosti, nemohol by súd rozhodovať o prípadnom odňatí priznaného oslobodenia. 17. Pokiaľ sťažovateľka prezentuje názor, že v jej veci bolo potrebné o dovolaní rozhodnúť, keďže procesným následkom čiastočného odňatia oslobodenia od súdneho poplatku malo byť uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok uznesením a jeho vymáhanie, ústavný súd zdôrazňuje, že všeobecnou zásadou plynúcou zo zákona č. 71/1992 Zb. je, že v prípade nezaplatenia súdneho poplatku sa konanie zastaví (§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.). Nezastavenie konania je len výnimkou zo všeobecnej zásady (§ 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb.), pričom výnimky sa vykladajú skôr reštriktívne. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP) akceptuje obmedzenie prístupu k súdnej ochrane poplatkovou povinnosťou (rozsudok ESĽP Tolstoy- Miloslavsky proti Spojenému kráľovstvu, bod 61 a nasl., rozsudok ESĽP z 9. 6. 2001 vo veci sťažnosti č. 28249/95 – Kreuz proti Poľsku, bod 54). Ide o povinnosť platiť verejný poplatok, a ten sa platí za určitú „verejnú službu“, čo je v tomto prípade konanie a rozhodnutie súdu. Potom je logické, že dôsledkom nezaplatenia poplatku je neposkytnutie „verejnej služby“, v sťažovateľkinom prípade nerozhodnutie o podanom dovolaní.
4
18. Ústavný súd uzatvára, že okresný súd zrozumiteľným, logickým spôsobom odôvodnil zamietnutie sťažnosti sťažovateľky a jeho závery nemožno vyhodnotiť ako svojvoľné. Medzi napadnutým uznesením sudcu a označenými právami sťažovateľky, ktorých porušenie namieta, neexistuje taká relevantná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. októbra 2026
Robert Šorl predseda senátu
5