Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 597/2026-24
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla (sudca spravodajca) a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa Združenie domových samospráv, o. z., Rovniankova 14, Bratislava, zastúpeného Tkáč & Partners, s.r.o., Hrnčiarska 29, Košice, proti rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Svk/29/2025 z 25. mája 2026 takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
Odôvodnenie:
I. 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 9. septembra 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NSS“) o zamietnutí jeho kasačnej sťažnosti.
II. 2. Okresný úrad zamietol odvolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu, ktorým bolo podľa § 29 ods. 13 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „EIA“) rozhodnuté, že navrhovaná zmena využitia štyroch chovných hál, kde sa namiesto odchovu jaričiek budú chovať brojlerové kurčatá na hlbokej podstielke, sa nebude posudzovať podľa EIA, pričom boli určené podmienky zmiernenia vplyvov na životné prostredie. 3. Správny súd žalobu sťažovateľa proti tomuto rozhodnutiu zamietol, keďže rozhodnutie okresného úradu bolo v súlade so zákonom a sťažovateľ konkrétne nevymedzil pripomienky k navrhovanej zmene tak, že by ich bolo možné vecne posúdiť. Okrem toho niektoré pripomienky sťažovateľa vôbec nereflektovali, že predmetom posudzovania bola zmena činnosti nezahŕňajúca akúkoľvek novú výstavbu. K námietke sťažovateľa o nezverejnení jeho návrhu podmienok rozhodnutia v zisťovacom konaní správny súd uviedol, že EIA neukladá povinnosť zverejňovať stanoviská dotknutých orgánov. Ako nedôvodnú vyhodnotil správny súd aj námietku o neumožnení
zúčastniť sa konzultácie podľa § 63 EIA, keďže okresný úrad konzultáciu po oboznámení sa so stanoviskami nezvolal a z EIA nevyplýva povinnosť vykonať konzultácie na žiadosť dotknutej verejnosti. Správny súd tiež sťažovateľovi pripomenul, že konzultácia sa spája až s posudzovacím konaním, nie zisťovacím konaním podľa § 29 ods. 13 EIA. 4. Proti rozsudku správneho súdu podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť, ktorú NSS ústavnou sťažnosťou namietaným rozsudkom zamietol. V kasačnej sťažnosti tiež NSS navrhol, aby prerušil konanie a obrátil sa na Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) s prejudiciálnymi otázkami podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Tieto formuloval takto: (i) či použitie určitých ustanovení Správneho súdneho poriadku je obligatórne v prípade žalobcu, ktorý je zainteresovanou verejnosťou v zmysle Aarhuského dohovoru, (ii) či uznesenie kasačného súdu nie je faktickým obchádzaním rozsudku SD EÚ (C-416/10), (iii) či procesný postup podľa správneho poriadku vo vzťahu ku konzultáciám je v súlade s čl. 6 ods. 5 smernice o posudzovaní vplyvov a (iv) či právny názor správneho súdu o tom, že vykonanie konzultácie závisí od vôle správneho orgánu, je v súlade so smernicou o posudzovaní vplyvov. NSS uviedol, že kasačná sťažnosť bola formulovaná všeobecne bez vzťahu k rozsudku správneho súdu a rozhodnutiu okresného úradu a absentovalo odôvodnenie namietaného nesprávneho posúdenia spočívajúce v interpretácii ustanovení EIA v rozsudku správneho súdu. 5. Podľa NSS rozsudok správneho súdu dostatočne odpovedá na námietky sťažovateľa. K námietke sťažovateľa o nezverejnení stanovísk dotknutých orgánov odkázal na svoje skoršie rozhodnutia s tým, že nejde o normatívnu povinnosť. K námietke sťažovateľa o nevykonaní konzultácie podľa § 63 EIA uviedol, že konzultácie neboli potrebné, keďže okresný úrad zabezpečil dostatok podkladov na rozhodnutie, pričom poukázal aj na samotné gramatické znenie zákona, z ktorého vyplýva, že ku konzultáciám sa pristupuje až v posudzovacom konaní. K návrhu sťažovateľa na prerušenie konania a podanie prejudiciálnych otázok uviedol, že tak neurobí, keďže nezistil nejasnosť, ktorú by bolo potrebné odstrániť výkladom SD EÚ, a niektorým otázkam chýba akákoľvek relevancia k veci. Okrem toho otázky sú nekonkrétne a nezrozumiteľné.
III. 6. Sťažovateľ namietané porušenie ústavných práv identifikuje v nedostatočnom odôvodnení namietaného rozsudku NSS. Podľa sťažovateľa sa NSS nedostatočne vysporiadal s jeho námietkou o nesprávnej interpretácii ustanovení EIA správnym súdom. Sťažovateľ taktiež opakuje svoje námietky o tom, že mu nebolo umožnené zúčastniť sa na konzultáciách podľa § 63 EIA. Napokon namieta spôsob, akým sa NSS vysporiadal s jeho návrhom na položenie prejudiciálnych otázok.
IV. 7. Ústavná sťažnosť je zjavne neopodstatnená a ako taká bola podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odmietnutá. 8. Posúdenie veci všeobecným súdom môže viesť k porušeniu základných práv iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
2
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Úlohou správneho súdnictva nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, teda preskúmať to, či pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali rozhodné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Treba preto vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutých rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (IV. ÚS 127/2012). Rozsudok NSS, ktorý konal a rozhodoval ako súd kasačný, nemožno hodnotiť izolovane, ale iba v kontexte s rozsudkom správneho súdu a rozhodnutiami správnych orgánov, ktoré mu predchádzali. 9. Ústavná sťažnosť sťažovateľa je nekoncentrovaným uplatňovaním neadresných námietok vo vzťahu k rozhodnutiam orgánov verejnej správy a správnych súdov. NSS poskytol sťažovateľovi jasné, zrozumiteľné a výstižné odôvodnenie, pričom reflektuje na ťažiskové skutočnosti dôležité pre rozhodnutie o jeho kasačnej sťažnosti. Z namietaného rozsudku je zjavné, že NSS sa nezaoberal sťažovateľovou argumentáciou o nesprávnej interpretácii ustanovení EIA správnym súdom z dôvodu, že sťažovateľ neuviedol žiadne konkrétne dôvody, prečo považuje interpretáciu zo strany správneho súdu za nesprávnu. NSS sa vyjadril aj k námietke sťažovateľa o nevykonaní konzultácií podľa § 63 EIA tak, že konzultácie neboli potrebné, keďže okresný úrad zabezpečil dostatok podkladov na rozhodnutie, pričom zo zákona nemožno ani takúto povinnosť vyvodiť. Rozsah odôvodnenia rozhodnutí správneho súdu a NSS nevybočuje z mantinelov práva na spravodlivý proces. V prípade sťažovateľa teda nemožno považovať závery rozsudku za také, ktoré by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. 10. NSS sa dostatočne zaoberal aj návrhom sťažovateľa na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok. Zrozumiteľne a logicky objasnil, prečo tieto otázky nemajú žiadnu relevanciu pre rozhodnutie o správnej žalobe. K prvej a druhej otázke uviedol, že tieto nesúvisia s vecou. Vo vzťahu k tretej otázke uviedol, že nie je dostatočne vymedzená a nie je z nej celkom zjavné, čo ňou sťažovateľ mieni. Štvrtá otázka je formulovaná široko, nepresne a bez uvedenia konkrétnych ustanovení práva Európskej únie, o ktorých výklad sťažovateľ žiada, pričom odpoveď na ňu vo vzťahu k zisťovaciemu konaniu možno zistiť zo samotného rozsudku.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2026
Robert Šorl predseda senátu
3