Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 590/2026-16 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla (sudca spravodajca) a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej JUDr. Ivanou Hutňanovou advokátkou, Krížna 17D, Bratislava, proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava I č. k. 6T/36/2019-759 z 28. mája 2026 takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
Odôvodnenie:
I. 1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 8. septembra 2026 domáha vyslovenia porušenia základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením mestského súdu na základe § 10 ods. 2 Trestného zákona (ďalej len „TZ“), podľa ktorého nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná.
II. 2. Obvinená v apríli 2017 porušila zákonnú povinnosť. Jej starší masívny pes, ktorého mala krátko v starostlivosti, pribehol na ulici k psovi sťažovateľky, ktorá ho viedla na vôdzke. Sťažovateľku zvalil a zranil jej nohu (zlomenina a natiahnutie väzu), čo si vyžiadalo liečbu znehybnením kolena a chôdzou o barlách na dva až šesť mesiacov. Prokurátor za to na obvinenú podal obžalobu z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 2 písm. a) TZ. Okresný súd žalobe vyhovel, no krajský súd jeho rozhodnutie zrušil. Mestský súd potom ústavnou sťažnosťou namietaným uznesením, ktoré nadobudlo právoplatnosť potom, ako prokurátor vzal späť sťažnosť podanú proti tomuto uzneseniu, vec postúpil okresnému úradu s tým, že nejde o trestný čin, ale o priestupok.
3. Mestský súd k tomu dospel na základe § 10 ods. 2 TZ. Zdôraznil, že konanie obvinenej bolo nedbanlivostné bez úmyslu privodiť škodlivý následok, jej pes neútočil na sťažovateľku, ale na jej psa a žiaden pes nebol zranený. Šlo o nepredvídateľnú situáciu bez intenzity nedbanlivosti podľa § 16 TZ. Obvinená neignorovala riziko a jej pes nebol podľa zákona nebezpečný. Šlo o incident v bežnom prostredí. Mestský súd poukázal na to, že obvinená nebola trestne stíhaná a spáchala len jeden priestupok. Podľa mestského súdu obvinenej nemožno pričítať zavinenie odôvodňujúce použitie trestného práva – krajného prostriedku represie. Ide o situáciu, ktorá vznikla v bežnom kontexte bez zvýšenej miery nebezpečnosti a následok nebol typický a ani ľahko predvídateľný. Hoci boli naplnené znaky prečinu, materiálna stránka činu nie je podľa § 10 ods. 2 TZ naplnená, keďže závažnosť činu je vzhľadom na okolnosti prípadu nepatrná a nejde tak o trestný čin.
III. 4. Sťažovateľka zdôrazňuje, že spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví závažnejším spôsobom konania (porušením dôležitej povinnosti uloženej zákonom) je kvalifikovaný prečin (§ 157 ods. 2 TZ). Z toho, že podľa § 40 ods. 1 TZ by nebolo možné upustiť od potrestania, vyvodzuje, že ani nebolo možné použiť § 10 ods. 2 TZ, a v konaní o priestupku nemožno rozhodovať o skutku s následkom ťažkej ujmy na zdraví, ale len s následkom ublíženia na zdraví. Sťažovateľka zdôrazňuje záver všeobecného súdu, podľa ktorého ťažká ujma na zdraví z nedbanlivosti je tak škodlivý následok, že treba použiť trestnú represiu. Z toho vyvodzuje, že namietané uznesenie je nezákonné a svojvoľné. 5. Sťažovateľka tvrdí, že namietané uznesenie vychádza zo skutočností v rozpore s vykonaním dokazovaním. Zdôrazňuje, že neiniciovala stret psov, nereagovala nesprávne na psa obvinenej a svojho psa na rozdiel od obvinenej kontrolovala. Opak vyplynul len z výsluchu obvinenej, hoci svedok vypovedal inak a odlišné skutočnosti vyplynuli aj z posudkov. Zdôrazňuje, že z dôkazov nevyplynuli skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť porušenie jej povinnosti predchádzať škodám. Naopak, nedbanlivo a v rozpore so zákonom konala obvinená. Nie je významné, že jej pes podľa zákona nie je nebezpečný, a preto nemusel mať náhubok. Podľa sťažovateľky výklad § 10 ods. 2 TZ nemôže byť voľnou úvahou, ktorá nahradí dôsledné vyhodnotenie kritérií zákona. Vyhodnotenie závažnosti skutku v miere nepatrnosti je podľa sťažovateľky výsledkom nedostatočného a rozporuplného odôvodnenia a zľahčovania následku spočívajúceho v jej ťažkej ujme na zdraví. Sťažovateľka uvádza, že nesprávnym rozhodnutím bolo porušené jej právo uplatniť si náhradu škody v trestnom konaní (výdavky na liečbu 874,81 eur).
IV. 6. Ústavná sťažnosť je zjavne neopodstatnená a ako taká bola podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odmietnutá. 7. Súčasťou ústavných práv na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie nie je právo, aby na základe trestného oznámenia bol orgán prokuratúry povinný začať trestné stíhanie či podať obžalobu (II. ÚS 526/2013, III. ÚS 16/06, IV. ÚS 17/09). Z týchto práv nevyplýva právo na začatie a vedenie trestného stíhania proti tretej osobe alebo právo na jej odsúdenie v trestnom konaní (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Dziedzic proti Poľsku č. 50428/99
2
z 25. 11. 2003, bod 6; rozsudok vo veci Helmers v. Švédsko č. 11826/85 z 29. 10. 1991, bod 29; rozsudok vo veci Kusmierek v. Poľsko č. 10675/02 z 21. 9. 2004, bod 48). Z týchto ústavných práv vyplýva iba právo, aby sa orgány činné v trestnom konaní trestným oznámením zaoberali zákonným spôsobom (III. ÚS 261/05, II. ÚS 180/09). V okolnostiach veci sťažovateľky nemožno dospieť k záveru, že by sa orgány činné v trestnom konaní a súdy jej vecou nezaoberali. Bolo vedené vyšetrovanie, ktoré viedlo k podaniu a prejednaniu obžaloby súdom. Nie je úlohou ústavného súdu posúdiť, či je záver mestského súdu v rovine úvahy podľa zákona správny. To bolo na úvahe prokurátora a krajského súdu, ak by prokurátor zotrval na sťažnosti podanej proti namietanému uzneseniu mestského súdu. Treba posúdiť, či tento záver nie je zjavne mylný, a preto svojvoľný. 8. Posúdenie činu obvinenej záviselo od pomerne otvorenej normy § 10 ods. 2 TZ, ktorá obsahuje jasne identifikovateľný pojem prečinu a viacero relatívne neurčitých pojmov (spôsob vykonania činu, jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, miera zavinenia a pohnútka páchateľa, nepatrná závažnosť). Vo veci sťažovateľky nebolo pochýb v tom, že skutok obvinenej napĺňal všetky znaky prečinu, a preto mohol byť posúdený aj z pohľadu § 10 ods. 2 TZ. Na tom nemení nič to, že šlo o osobitne kvalifikovaný prečin podľa § 157 ods. 2 TZ z dôvodu, že obvinená porušila povinnosť uloženú zákonom a že v jej prípade neboli naplnené dôvody alternatívneho upustenia od potrestania podľa § 40 ods. 1 TZ. Je tomu tak preto, že § 10 ods. 2 TZ nevylučuje žiaden prečin a § 40 ods. 1 TZ obsahuje normu, ktorá sa týka ukladania trestu, ktorá rovnako nevylučuje posúdenie prečinu podľa § 10 ods. 2 TZ. Zjavne mylné tak nie je východisko mestského súdu, ktoré spočíva v tom, že podľa § 10 ods. 2 TZ možno posúdiť nielen prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 TZ, ale aj podľa § 157 ods. 2 TZ. 9. Na strane druhej zjavným excesom nie je ani posúdenie skutku obvinenej z pohľadu relatívne neurčitých pojmov § 10 ods. 2 TZ. Úvaha mestského súdu vychádza z dokazovaním verifikovaných okolností, ktoré sa týkali spôsobu vykonania činu a jeho následkov, a okolností, za ktorých bol čin spáchaný, a to bez toho, aby rozhodujúcou skutočnosťou bolo sťažovateľkou zdôrazňované nesprávne konštatovanie jej spoluzavinenia. Vôbec nemožno dospieť k tomu, že by mestský súd bagatelizoval poškodenie zdravia sťažovateľky. Je tomu tak preto, že mestský súd primárne zdôraznil, že obvinená v bežnej spoločenskej situácii len ťažko mohla predpokladať škodlivý následok, ku ktorému došlo v súvislosti so správaním jej psa, ktorý priamo neútočil na poškodenú sťažovateľku. Mestský súd vychádzal z raritných okolností skutku obvinenej, ktoré podriadil pod pojmy § 10 ods. 2 TZ. K tomu treba doplniť, že záver mestského súdu zjavne nevedie k tomu, že za poškodenie zdravia sťažovateľky nezodpovedá obvinená alebo že by jej konanie nebolo možné posúdiť ako priestupok a tak sťažovateľke priznať náhradu škody, ktorú si uplatnila v trestnom konaní. Preto je vylúčené, že by namietaným uznesením mestského súdu došlo k porušeniu ústavných práv sťažovateľky na súdnu ochranu (spravodlivé súdne konanie) a vlastniť majetok (ochranu majetku).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2026
Robert Šorl predseda senátu
3