Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 589/2026-29 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla (sudca spravodajca) a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa HOTEL ZOBOR s.r.o., Štefánikova 5, Nitra, zastúpeného LEGAL CARTEL s.r.o., Na Hrebienku 40, Bratislava, proti rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7Co/3/2024 z 26. septembra 2024 a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/39/2025 z 26. mája 2026 takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
Odôvodnenie:
I. 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 8. septembra 2026 domáha vyslovenia porušenia základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutiami krajského a najvyššieho súdu v konaní podľa Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
II. 2. Žalobcovia sa proti sťažovateľovi domáhali zriadenia vecného bremena k jeho pozemkom na prechod a prejazd k dvorom ich v rade postavených bytových domov, ktoré sú z čelnej strany situované do ulice v pešej zóne Nitry. Prvé rozsudky okresného a krajského súdu, ktorými bolo žalobe vyhovené, zrušil najvyšší súd pre nedostatočné odôvodnenia výšky náhrady za zriadenie vecného bremena. Najvyšší súd popritom uviedol, že dôvodné je zriadenie vecného bremena tak, aby bol prístup k zadnej časti bytových domov žalobcov. Okresný súd následne ustanovil znalca na určenie výšky náhrady a návrh sťažovateľa na doplnenie dokazovania k možnosti alternatívneho prístupu a parkovania zamietol. Okresný súd rozsudkom vecné bremeno zriadil za náhradu 20 300 eur. 3. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ odvolal. Namietol nevykonanie navrhnutého dôkazu, nesprávne právne posúdenie a znemožnenie uskutočňovania procesných práv. Podľa sťažovateľa
nebolo preukázané, že prístup žalobcov nemožno zabezpečiť inak a v tejto súvislosti je nedostatočné stanovisko mesta o nedostatku priestoru na parkovanie a prístup z ulice. Táto otázka mala byť podľa sťažovateľa predmetom znaleckého dokazovania. Krajský súd ústavnou sťažnosťou namietaným rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil. Bol toho názoru, že otázka prístupu nebola odbornou otázkou a že ulica je v pešej zóne, kde nemožno zriadiť parkovacie miesta, pričom žalobcovia parkovanie majú zo zadnej strany domov v ich dvoroch. Na tieto pozemky je prístup len cez pozemky sťažovateľa. Krajský súd poukázal na to, že sťažovateľ mal dosť času na predloženie svojho posudku. 4. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie z dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP. Namietol nedostatočnosť odôvodnenia zamietnutia jeho návrhu na znalecké dokazovanie. Podľa sťažovateľa vyjadrenie mesta nepreukazovalo nemožnosť iného prístupu, keď navrhoval preveriť, či sú iné priestorové a technické podmienky prístupu a parkovania než prejazdom cez jeho pozemky. Pritom zdôraznil, že vecné bremeno má zabezpečiť prístup k stavbe, nie však na pohodlnejší prístup a parkovanie. Najvyšší súd ústavnou sťažnosťou namietaným uznesením dovolanie odmietol, keďže námietky sťažovateľa smerujú k skutkovým okolnostiam. Zároveň uviedol, že s otázkou zriadenia vecného bremena sa vyrovnal už v skoršom rozhodnutí o dovolaní a následne sa konanie týkalo len určenia náhrady. Poukázal aj na to, že krajský súd nepovažoval navrhované dokazovanie za potrebné a že sťažovateľ mohol predložiť súkromný znalecký posudok.
III. 5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že jeho dovolacia argumentácia nebola skutkovou, ale procesnou námietkou proti tomu, že súdy bez jasného odôvodnenia odmietli vykonať navrhovaný dôkaz. Tvrdí, že najvyšší súd tieto dve roviny nerozlíšil, a tým mu odoprel prieskum vady podľa § 420 písm. f) CSP. Sťažovateľ ďalej namieta vnútornú rozpornosť odôvodnenia súdov. Tie podľa neho na jednej strane odkazovali na záväznosť skoršieho názoru najvyššieho súdu a na druhej strane mu vyčítali, že nepredložil súkromný znalecký posudok. Podľa sťažovateľa neodpovedali na to, prečo stanovisko mesta a technická otázka alternatívneho prístupu nevyžadovali znalecké dokazovanie. Odkazuje na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a tvrdí, že bez overenia alternatívy nemožno považovať nútené obmedzenie jeho vlastníctva za nevyhnutné.
IV. 6. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd ústavnou sťažnosťou namietaným uznesením. Ústavná sťažnosť je tak proti rozsudku krajského súdu podľa § 132 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) neprípustná, a preto bola v tomto rozsahu podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súdu odmietnutá. Proti rozsudku najvyššieho súdu je ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená a ako taká bola podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietnutá. 7. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom
2
by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03). 8. Vo vzťahu k nevykonaniu dôkazu znalcom najvyšší súd poukázal na to, že sťažovateľ v dovolaní navrhoval zistiť, či sú v priľahlej ulici alebo inde priestorové a technické podmienky parkovania a či možno prístup k domom sťažovateľov zabezpečiť inak. Takto vymedzená argumentácia smerovala ku skutkovým okolnostiam, ktoré dovolací súd nemôže nanovo zisťovať. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu pritom vyplýva, že nepovažoval za potrebné vykonať tento dôkaz, keďže otázka prístupu k domu nebola otázkou odbornou a prístup z priľahlej ulice neriešil prístup k jeho zadnej časti, kde majú žalobcovia parkovacie miesta a garáže v dvoroch domov. 9. Nešlo tak o situáciu, v ktorej by krajský súd návrh na dôkaz opomenul alebo sa ním vôbec nezaoberal. Najvyšší súd uviedol, že navrhovaný dôkaz smeroval ku skutkovým okolnostiam, a poukázal na konkrétne dôvody, pre ktoré ho krajský súd nepovažoval za potrebný. Najvyšší súd zároveň poukázal na to, že sťažovateľ mal rok od rozhodnutia o zamietnutí tohto návrhu na predloženie svojho posudku. Záver najvyššieho súdu o tom, že nevykonaním sťažovateľom navrhovaného dôkazu nedošlo k porušeniu procesných práv sťažovateľa, tak nie je zjavne mylný. Je tomu tak preto, že z rozhodnutia krajského súdu sú zrejmé okolnosti, prečo tomuto návrhu vyhovené nebolo. Dôvodom bol jasný skutkový záver o tom, že žalobcovia sa k svojim parkovacím miestam na svojich pozemkoch, ktoré priliehajú k domom, nemohli dostať z ulice, ale len cez pozemky sťažovateľa. Táto argumentácia je zrozumiteľná a jasne odpovedá na otázku nepotrebnosti vykonania sťažovateľom navrhovaného dôkazu bez toho, aby či už krajský, alebo najvyšší súd zdôrazňovali to, že s dôvodnosťou zriadenia vecného bremena sa už vyrovnali, a bez toho, že sťažovateľ mohol predložiť svoj znalecký posudok. 10. K tomu treba poznamenať, že zriadenie vecného bremena nevyplynulo z potreby pohodlnejšieho prístupu alebo parkovania, ale z potreby prístupu sťažovateľov na ich pozemky, na ktorých parkujú a na ktoré sa nemožno dostať cez ulicu v pešej zóne, nielen preto, že ide o pešiu zónu, ale aj predovšetkým preto, že dom žalobcov je v radovej zástavbe. Odmietnutie dovolania tak nie je prejavom svojvoľného, formalistického či neustáleného prístupu najvyššieho súdu. Najvyšší súd posúdil argumentáciu krajského súdu o tom, že nebol dôvod vykonať sťažovateľom navrhovaný dôkaz. Táto argumentácia nie je mylná. To vylučuje, že by odmietnutím dovolania došlo k porušeniu ústavných práv sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Najvyšší súd v namietanom rozhodnutí posudzoval procesnú otázku týkajúcu sa nevyhovenia návrhu sťažovateľa na nariadenie znaleckého dokazovania. Preto nemožno dospieť k záveru, že by namietaným uznesením najvyššieho súdu mohlo byť porušené základné právo sťažovateľa vlastniť majetok. Je tomu tak preto, že najvyšší súd v namietanom uznesení neriešil hmotnoprávnu otázku oprávnenosti zriadenia vecného bremena, ktorú už vzhľadom na dovolaciu argumentáciu sťažovateľa posúdil vo svojom skoršom rozhodnutí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2026
Robert Šorl predseda senátu
3