Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 585/2026-24 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla (sudca spravodajca) a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej JUDr. Ľubicou Sopkovou, advokátkou, Pribinova 3, Malacky, proti II. výroku uznesenia Okresného súdu Senica č. k. 7Em/1/2018-1155 z 3. februára 2026 takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
Odôvodnenie:
I. 1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 1. apríla, doplnenou 7. mája a 18. augusta 2026, domáha vyslovenia porušenia základných práv na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením u uložení pokuty podľa § 382 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku, podľa ktorého ak výzva súdu na dobrovoľné splnenie povinnosti zostane bezvýsledná, súd môže uložiť povinnému pokutu do 1 000 eur.
II. 2. Okresný súd v auguste 2019 nariadil výkon rozsudku, ktorým bolo sťažovateľke, jej maloletému synovi (narodenému v roku 2012) a jeho otcovi nariadené výchovné opatrenie podrobiť sa odbornému poradenstvu počas pol roka aspoň dvakrát mesačne na Klinike detskej psychiatrie v Národnom ústave detských chorôb (ďalej len „ústav“). Jeho účelom bolo zlepšiť schopnosť rodičov komunikovať o výchove maloletého a akceptovať pritom druhého rodiča. Otec predložil vyjadrenie ústavu, v ktorom doktorka uviedla, že na termín poradenstva 10. októbra 2025 prišiel otec, sťažovateľka ani maloletý neprišli a odporučila súdu zvážiť zmenu vykonávateľa poradenstva z ústavu na úrad práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej len „úrad“), keďže ďalšie stretnutia by mal uskutočniť psychoterapeut, nie psychiater. K tomu úrad uviedol, že nemá pracovníkov
poskytujúcich psychoterapiu. V nadväznosti na to súd v októbri 2025 požiadal ústav o určenie termínov poradenstva tak, ako to vyplýva z nariadeného výchovného opatrenia. Na to ústav v apríli 2026 odpovedal, že účel, ktorý sa má výchovným opatrením dosiahnuť, je úlohou poradenských psychológov na úrade. Úrad v máji 2026 navrhol súdu zmeniť subjekt realizácie výchovného opatrenia z ústavu na úrad. Odôvodnil to tým, že výkon tohto opatrenia je stále dôvodný, keďže sťažovateľka si už musí uvedomiť, že maloletý má aj otca, s ktorým sa desať rokov nestretáva len kvôli správaniu sťažovateľky. 3. Okresný súd v októbri 2025 vyzval sťažovateľku dobrovoľne splniť povinnosť uloženú exekučným titulom – podrobiť sa odbornému poradenstvu. Na to sťažovateľka reagovala návrhom na prerušenie konania, dôvodiac aj ochranou zdravia maloletého, a okrem toho uviedla dôvody, ktoré jej a maloletému bránili v účasti na odbornom poradenstve. Okresný súd uznesením zamietol návrh sťažovateľky na prerušenie konania. Ústavnou sťažnosťou namietaným druhým výrokom tohto uznesenia uložil sťažovateľke pokutu 300 eur, pretože ani po výzve nesplnila svoju povinnosť. Sťažovateľka sa dlhodobo a opakovane nezúčastňovala poradenstva, čo bolo preukázané vyjadreniami otca, ústavu, úradu a samotnej sťažovateľky. Súd nepovažoval dôvody uvádzané sťažovateľkou za také, ktoré jej a maloletému objektívne bránili v účasti na poradenstve. 4. Sťažovateľka tvrdila, že jej nebol oznámený termín poradenstva (10. októbra 2025), a preto sa ho nezúčastnila. Súd toto tvrdenie označil za nevierohodné, keďže sťažovateľka dlhodobo odmieta akúkoľvek spoluprácu nielen pri výkone výchovného opatrenia, ale aj pri styku maloletého s otcom. Súd akceptoval práceneschopnosť sťažovateľky v termíne poradenstva 10. októbra 2025 a uviedol, že ak sa výchovného opatrenia nemôžu zúčastniť všetci povinní (rodičia aj maloletý), nemožno na jeho výkon rezignovať, pokiaľ ho môžu realizovať aspoň ostatné povinné osoby. Sťažovateľka aj napriek svojej práceneschopnosti bola povinná zabezpečiť účasť maloletého na tomto termíne poradenstva. K námietke sťažovateľky o tom, že jej súd nedoručil vyjadrenia ústavu, súd uviedol, že takúto povinnosť nemá.
III. 5. Sťažovateľka namieta, že jej bola uložená pokuta za nesplnenie objektívne nesplniteľnej povinnosti. Z vyjadrení ústavu a úradu vyplýva, že neexistoval subjekt schopný realizovať výchovné opatrenie. Sťažovateľka tvrdí, že termín poradenstva na 10. október 2025 jej neoznámil ani súd, ani ústav, hoci práve za nedostavenie sa naň dostala pokutu. Podľa sťažovateľky sa výchovné opatrenie nerealizovalo preto, lebo jej nebol oznámený termín poradenstva, no predovšetkým pre absenciu vykonávateľa tohto opatrenia. Sťažovateľka namieta porušenie kontradiktórnosti konania. Súd jej nedoručil vyjadrenie ústavu a neumožnil jej naň reagovať, pričom práve oň oprel rozhodnutie o uložení pokuty. Podľa sťažovateľky účelom pokuty nie je sankcia za minulé konanie, ale prinútiť povinného k splneniu povinnosti. Sťažovateľka nesúhlasí s tým, že jej bola uložená pokuta za to, že napriek svojej práceneschopnosti nezabezpečila účasť maloletého na poradenstve. Zo znenia výroku exekučného titulu vyvodzuje, že podmienkou výkonu výchovného opatrenia je účasť oboch rodičov a maloletého na poradenstve.
IV. 6. Ústavný prieskum sa pri rozhodnutí o uložení pokuty v personálnej exekúcii obmedzuje najmä na posúdenie toho, či bol poskytnutý procesný priestor sťažovateľovi na uplatnenie jeho
2
argumentov o tom, prečo povinnosť splnená nebola, či sa konajúci súd dostatočne s nimi vysporiadal, ako aj na to, či uložená sankcia nevybočuje z medzí a hľadísk stanovených procesným predpisom, prípadne či nie je v rozpore s požiadavkou primeranosti uloženej sankcie. Nie je úlohou ústavného súdu prehodnocovať potrebu či vhodnosť uloženia pokuty (II. ÚS 326/2026). Rozporné s právom na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie je súdne rozhodnutie, ktorého dôvody sú založené na zjavnej skutkovej alebo právnej chybe. Tomu tak vo veci sťažovateľky nie je. Preto je ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená a ako taká bola podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov odmietnutá. 7. Nedôvodná je sťažnostná námietka, že sťažovateľke bola uložená pokuta za nesplnenie objektívne nesplniteľnej povinnosti. Sťažovateľka dezinterpretuje obsah vyjadrenia ústavu. Ústav neuviedol, že poradenstvo realizovať nebude, ale iba odporučil súdu zvážiť zmenu vykonávateľa poradenstva z ústavu na úrad. K tomu treba uviesť, že v období, keď sa sťažovateľka poradenstva nezúčastňovala, nevedela o tomto vyjadrení ústavu, čo vyplýva z jej vlastných tvrdení. Preto toto vyjadrenie ústavu nepredniesla ako dôvod neplnenia povinnosti v reakcii na výzvu súdu na dobrovoľné splnenie povinnosti. Dôvodom, pre ktorý sťažovateľka neplnila povinnosť, tak nebola neexistencia vykonávateľa poradenstva. 8. S námietkou sťažovateľky o neoznámení termínov poradenstva sa okresný súd vysporiadal tak, že za vierohodné považoval vyjadrenie ústavu o tom, že sťažovateľka sa napriek vedomosti o termínoch nedostavila na poradenstvo a za nevierohodné považoval tvrdenie sťažovateľky, že termín 10. októbra 2025 jej nebol oznámený. Túto nevierohodnosť súd vyvodil z toho, že sťažovateľka dlhodobo odmieta výchovné opatrenie a neumožňuje otcovi styk s maloletým. K tomu možno doplniť, že z vyjadrenia ústavu, ktorého obsah je súčasťou odôvodnenia verejne dostupného rozsudku krajského súdu (13CoP/139/2023 z 25. februára 2026), vyplýva, že sťažovateľke termíny poradenstva oznamoval otec a na termín poradenstva 10. október 2025 sa sťažovateľka objednala, no neprišla. S okresným súdom treba súhlasiť v tom, že za výkon výchovného opatrenia sú zodpovední predovšetkým rodičia, ktorí by si mali termín poradenstva s doktorom dohodnúť, a nie vyčkávať na jeho autoritatívne určenie len preto, aby si hľadali dôvody, pre ktoré sa nemôžu zúčastniť. 9. Nedôvodná je sťažnostná námietka o porušení kontradiktórnosti konania. Treba súhlasiť s okresným súdom v tom, že nemal sťažovateľke doručiť vyjadrenia ústavu. Súd z týchto vyjadrení považoval za preukázanú neúčasť sťažovateľky na poradenstve, ktorú sťažovateľka nespochybňuje. Súd pred uložením pokuty umožnil sťažovateľke vyjadriť sa, prečo nerešpektuje exekvovanú povinnosť. Súd sa vysporiadal so skutočnosťami, ktorými sťažovateľka odôvodnila neúčasť na poradenstve. Až po závere, že tieto skutočnosti objektívne neospravedlňujú neúčasť sťažovateľky a maloletého na poradenstve, uložil sťažovateľke pokutu. Tomu predchádzalo odôvodnené zamietnutie návrhu sťažovateľky na prerušenie konania. Nemožno súhlasiť so sťažovateľkou, že účelom pokuty nie je postih za minulé konanie. Hoci prvoradým cieľom pokuty je motivovať povinného k splneniu povinnosti, má táto pokuta aj povahu sankcie za pasivitu povinného. Až pri pokute ukladanej opakovane v krátkych intervaloch sa naplno prejavuje jej donucovací charakter, keďže stupňujúci sa finančný tlak núti povinného splniť si povinnosť.
3
10. Nemožno súhlasiť so sťažovateľkou, že podmienkou výkonu výchovného opatrenia je nevyhnutne účasť oboch rodičov a maloletého. Sťažovateľka znenie výroku výchovného opatrenia nesprávne interpretuje, keď sa domnieva, že bolo nariadené len pre účely zlepšenia komunikácie rodičov o výchove maloletého a akceptácii druhého rodiča. Účel výchovného opatrenia nevyplýva z výroku uznesenia o jeho nariadení, ale z odôvodnenia. Jeho cieľom bolo zlepšiť komunikáciu rodičov, pomôcť sťažovateľke akceptovať otca a najmä pomôcť maloletému vybudovať si k otcovi citovú väzbu. Preto treba súhlasiť s okresným súdom, že účel výchovného opatrenia bolo možné čiastočne dosiahnuť aj bez účasti sťažovateľky na jednom z množstva nariadených odborných stretnutí. Súdy sťažovateľke opakovane zdôrazňujú, že má pozitívne ovplyvňovať vzťah syna k otcovi. 11. Vo veci sťažovateľky boli splnené podmienky pre uloženie pokuty. Podmienkou uloženia pokuty je bezvýslednosť výzvy na dobrovoľné splnenie povinnosti a neexistencia dôvodov, ktoré by objektívne bránili splneniu povinnosti. Sťažovateľka nerozporuje, že sa odborného poradenstva nezúčastňovala. Pokuta jej bola uložená preto, že jej správanie ani po šiestich rokoch od nariadenia výkonu exekučného titulu neumožnilo splnenie exekvovanej povinnosti. Pre uloženie pokuty tak nebolo podstatné, či bolo preukázané, že sťažovateľka vedela o jednom termíne poradenstva. Medzi výzvou na dobrovoľné splnenie povinnosti a uložením pokuty uplynuli takmer tri mesiace, čo je dostatočne dlhý čas na to, aby sťažovateľka prejavila snahu splniť povinnosť. Sťažovateľka ani len netvrdí, že by sa pokúsila absolvovať poradenstvo na ústave, no ten jej ho odmietol poskytnúť. Aj preto jej argumentácia o neexistencii vykonávateľa poradenstva v období po doručení výzvy na dobrovoľné splnenie nie je spôsobilá ovplyvniť ústavnú udržateľnosť uloženia pokuty.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2026
Robert Šorl predseda senátu
4